Videokanál klubu

Ďakujem veľmi pekne.
A čo sa týka tohto uznesenia, toto uznesenie sa vyslovene zameriava na to a vlastne upozorňuje na tie hrozby, ktoré prichádzajú z východného vektora od našich hraníc, kde sme svedkami toho, že tu máme vmiešavanie sa cudzích mocností do nášho diania, či už politického, bezpečnostného alebo aj ekonomického. Často sa im hovorí, že sú to vplyvové operácie alebo operácie prostredníctvom... psychologické operácie prostredníctvom dezinformácií alebo hybridné operácie a tak ďalej.
Máme a sme svedkami toho a videli sme ich v niekoľkých správach našich spravodajských služieb, že tie najsilnejšie prichádzajú, samozrejme, z Ruskej federácie. Všeobecne aj v rámci Európskej únie a NATO panuje v tomto zhoda, že táto hrozba tu je a naďalej sa rozvíja. Teraz najnovšie sú to aj rôzne diverzné aktivity a podobné, ktoré majú ohrozovať aj našu kritickú infraštruktúru.
Čo je ale dôležité a nemali by sme na to zabúdať, že tu máme aj iných aktérov, ktorí sú aktívni v rámci Európy a dlhodobo sa snažia získať vplyv, tak aby mohli ovplyvňovať či už vnútropolitické dianie, ale najmä dianie v inštitúciách, ako je Aliancia alebo ako je Európska únia, a takým... a spôsobom, kde sa snažia získavať vplyv aj u jednotlivých členov, alebo teda v členských krajinách týchto inštitúcií alebo organizácií.
Čína sa aj v minulosti snažila získavať tento vplyv, prostredníctvom rôznych aktivít. Boli sme toho svedkami napríklad v rámci tzv. Iniciatívy 17+1, ktorá sa potom zmenšovala, bola 16+1 a tak ďalej, kde jednotlivé krajiny, ktoré boli v tejto iniciatíve, mali tú skúsenosť s Čínou, že jednoducho tie jej sľuby, tá spolupráca a tie investície, ktoré boli sľubované, neboli napĺňané. Zároveň ale tie skúsenosti, ktoré mali a získali, bolo to, že tie ekonomické investície boli častokrát spojené aj s presadzovaním bezpečnostných záujmov Číny, alebo resp. aspoň vplyvových aktivít prostredníctvom vytvárania rôznych štruktúr, či už fiktívnych, resp. policajných staníc reálnych alebo nelegálnych.
Takisto sa snažili mať vplyv aj na budovanie tzv. kritickej infraštruktúry v daných krajinách.
My, ako predkladatelia tohto uznesenia, či už sú to predstavitelia KDH, PS alebo SaS, my neodmietame ekonomickú spoluprácu s Čínou ako takou. Veď sme si plne vedomí toho, že Čína je dôležitý obchodný a ekonomický partner aj pre Európu, kde jednoznačne je potrebné mať na zreteli aj tie bezpečnostné záruky, resp. tú stránku bezpečnosti ako takú, ktorú Čína častokrát sa snaží zneužiť.
Zámerom tohto uznesenia je práve upozorniť na toto, že podľa skúseností, ktoré majú iné krajiny, či je to Poľsko, či je to Čierna Hora, či sú to iné krajiny na Balkáne, či je to Bosna Hercegovina, ktoré majú čínske investície, tie sú často sprevádzané potom nielen s dodatkami k zmluvám a častému predražovaniu a potom aj zásadnému vplyvu na dianie v týchto krajinách prostredníctvom investícií do kritickej infraštruktúry, ale, samozrejme, aj predražovaniu a potom vytváraniu aj určitých buniek, ktoré majú mať na starosti práve bezpečnosť či už tých firiem, ktoré z Číny prídu, alebo potom mať za úlohu rôzne spravodajské aktivity v daných krajinách.
Videli sme, že sú krajiny, ako je napríklad Taliansko, ktoré dokonca podľahlo takémuto čínskemu vplyvu a podpísalo zmluvu o bezpečnostnej spolupráci s Čínskou republikou, kde Čína presvedčila Taliansko, že vzhľadom na rastúci počet turistov z Čínskej republiky a s tým spojené aj problémy bude vhodné pre Taliansko, aby otvorila policajné stanice, kde bude spoločne s talianskymi policajtami hliadkovať aj čínsky policajt, alebo čínski policajti, ktorí by mali ako dohliadať na čínskych turistov.
Samozrejme, že máte aj čínsky organizovaný zločin a podobné veci, kde sa ponúkali, že budú pomáhať pri odhaľovaní tohto čínskeho organizovaného zločinu. Zhruba po asi siedmich alebo ôsmich mesiacoch Taliani pochopili, že ten účel, ktorý mali plniť tieto policajné stanice, tak ten neplnili. Plnili skôr spravodajský charakter dovnútra a navonok, to znamená, že pôsobili ako poriadková polícia pre Číňanov, ktorí sa pohybovali v Taliansku, takisto pre čínsku komunitu v Taliansku, snažili sa ich ovplyvňovať, snažili sa ich zastrašovať a zároveň robili aj spravodajskú činnosť pre Čínu ako takú, ktorá vlastne bola vyslovene zameraná na spravodajské aktivity na získavanie informácií a podobných záležitostí.
Ale to nie je nič nové. Pamätáme si aj na krízu napríklad covidovú a podobnú, kde Rusko sa tiež ponúklo Taliansku pomôcť. A Taliansko potom asi po mesiaci vypovedalo ruskú pomoc a poslalo ich naspäť domov, pretože nič iné nerobili, len spravodajskú činnosť.
Máme tu ďalšiu krajinu a tou je Maďarsko, ktoré si takisto rozhodlo ísť podobnou cestou a podobnými skúsenosťami v podstate ako Taliansko s tým, že Taliansko túto zmluvu vypovedalo (povedané so smiechom), tak Maďarsko sa zatiaľ snaží, snaží sa budovať tieto policajné stanice. Dokonca vníma Čínu ako strategického investora, ktorý má tam budovať kritickú infraštruktúru, že teda tú rýchloželeznicu zo Srbska a majú tam rôzne investície a tak ďalej, ktoré sa nakoniec ukazujú ako nie tak efektívne a nie tak ziskové pre Maďarsko, ako pôvodne plánovali.
Dokonca Čína má aj ten zvyk, že v podstate nerada dodržuje pravidlá Európskej únie, čo sa týka trhových mechanizmov a podobných záležitostí alebo zmluvy so subdodávateľmi, či už lokálnymi, alebo európskymi. Viac-menej je to tzv. kontajnerový systém, že v kontajneroch si donesú v podstate všetko aj so svojimi bezpečnostnými pracovníkmi, so strojmi, kuchármi a kompletne. Čiže tí subdodávatelia častokrát sa k týmto, k týmto kontraktom nedostávajú, a keď sa dostávajú, tak nie sú... nespĺňajú všetky štandardy, na ktoré sme zvyknutí v rámci Európskej únie.
Čiže sú tu jednoducho tieto skúsenosti, ktoré tu máme. Ale to nie sú len skúsenosti z Európy, ako napr. Čierna Hora, ktorá si nechala postaviť diaľnicu a ktorá ešte ani v podstate nie úplne dokončená, ale zadlžila sa tak, že v podstate ju z vlastného rozpočtu nevládze splácať, a požiadala Európsku úniu o pomoc, aby jej pomohla splácať tie dlžoby, ktoré vznikli.
Takisto tu máme napríklad Poľsko, ktoré malo niekoľko projektov s Čínou, ktoré nakoniec po týchto skúsenostiach, keď zistili a mali tie prvé skúsenosti s Číňanmi, ktorí síce prišli a povedali, že to postavia lacnejšie, a začali potom postupne prichádzať s ďalšími dodatkami k zmluvám, zistili, že vlastne ich to vyjde oveľa drahšie, tak tieto zmluvy s nimi vypovedali.
Ale stačí sa pozrieť do Afriky, stačí sa pozrieť do Ázie, stačí sa pozrieť na Srí Lanku, ako tá skrachovala. Stačí sa pozrieť na Papua Novú Guineu. Všetky, všetky tieto záujmové a vplyvové aktivity do kritickej infraštruktúry a podobne, ktoré Čína vykonáva, naozaj častokrát končia tak, že tie krajiny majú potom problémy sa potom vyplatiť z tých dlhov, ktoré im spôsobujú.
Čiže toto uznesenie je vyslovene o tom, aby sme sa vyvarovali takýchto chýb, ktoré už iné krajiny urobili. Ešte raz, nie je to proti rozvoju obchodnej spolupráce, ktorá ale musí byť vzájomne výhodná a musí vychádzať, samozrejme, aj z našich národných záujmov, aj bezpečnostných záujmov, ktoré by sa nemali krížiť práve so záujmami toho, tej inštitúcie alebo organizácie, ktorými sme členmi, či už je to Európska únia alebo Aliancia, aby sme tak nenarúšali a nestali sa už viac nedôveryhodným partnerom, akým sme alebo ako je vnímané napríklad Maďarsko. Takže toľko.
Preto toto uznesenie je výzva všetkým, aby sme sa vyhli takejto potencionálnej spolupráci s Čínou v oblasti bezpečnosti a v oblasti spravodlivosti, kde, samozrejme, Čínu nemôžeme považovať za krajinu, ktorá rešpektuje ľudské práva a hodnoty ako my, len preto, lebo si myslíme, že budeme mať z toho väčší ekonomický zisk, takže myslím si, že každý, kto úplne normálne uvažuje a má na srdci záujmy Slovenska, bezpečnostné, ekonomické a tak ďalej, by nemal mať s týmto uznesením žiadny problém.
Ďakujem, to je z mojej strany všetko.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Tento návrh uznesenia sme pripravovali ešte v rámci spolupráce v opozícii. Niekedy koncom septembra, ktorý sme predkladali ako také malé memento toho, že čo vlastne všetko prináša so sebou aj tie, tie úskalia možnej spolupráce s Čínskou ľudovou republikou, a chceli sme o tejto téme diskutovať ešte pred cestou vládnej delegácie do Číny. Napriek tomu, že sa tento zákon, alebo teda to uznesenie na program dostalo až teraz v decembri, šupito len tak zhruba dva a pol mesiaca s oneskorením, tak si myslím, že je ešte stála aktuálny, pretože tie hrozby sú stále aktuálne.
Ja by som sa teda potom k tomu uzneseniu rád aj prihlásil ako prvý do rozpravy.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážený pán predsedajúci, ďakujem pekne za slovo.
Kolegyne, kolegovia, tak a ako som hovoril, tak, prosím, treba vnímať tieto moje tri zákony, ktoré predkladám akoby jeden celok. Čiže keď mi bolo pri sviatkoch akoby vyčítané, že, samozrejme, základným problémom Slovenska je produktivita, absolútne súhlasím. Efektivita, produktivita to spolu súvisí. Keď si efektívnejší si produktívnejší. Čiže ale to chcem povedať, že, samozrejme, v danom návrhu zákona sa produktivita neriešila, a, a preto hovorím, že teraz pri návrhu tohto zákona vlastne sa už aj bavíme o efektivite, napr. efektivite fungovania štátu, lebo to je tiež veľmi dôležité, a preto prosím vnímať ako, ako celok. Čiže, samozrejme, každý ten z troch zákonov, ktoré som predkladal, má svoje akoby cielenie a má svoje vplyvy.
No, takže teraz vlastne ale už sa posúvame, a teda predkladám tzv. daňovú brzdu. Je to vlastne rozšírenie zákona o rozpočtovej zodpovednosti, ktorý teda stráži vlastne naše verejné financie, ktorý stráži politikov, stráži nás, a hlavne teda ale, samozrejme, vždy koalíciu, ktorá rozhoduje o používaní peňazí daňových poplatníkov, pretože my tu, aj to je možno také smutné, že my tu hovoríme o verejných financiách. Sú krajiny, ktoré pojem verejné financie nahrádzajú pojmom tax payers money, čiže peniaze daňových poplatníkov. Toto majme vždy, musíme mať na pamäti. My nemáme žiadne peniaze, s ktorými sa tu my hráme, že a tam pomôžeme, tam pomôžeme. Nie. To sú občania, ktorí sa vzdali v prospech štátu financií, časti svojich príjmov a štát je povinný efektívne, hospodárne ich spravovať a míňať.
No a sú také tri piliere. Jedným je vlastne dlhová brzda. To nám funguje už od samotného roku 2011, kde teda štát, proste je stanovená nejaká výška. Tá cieľová hodnota je výška dlhu 50 % oproti hrubému domácemu produktu, a ak sa to nedodržiava, tak sú nejaké proste sankčné pásma a vláda... (rečník si odkašlal) a je povinná teda proste potom nejaké sankcie plniť. Hej? Tam je až pod to, že vláda musí napríklad požiadať o vyslovenie dôvery, takže to je jedna noha, jeden pilier.
Na konci minulého volebného obdobia bol zavedený druhý pilier, tu sú výdavkové limity. To je proste ďalší parameter, ktorý teda neumožňuje vláde míňať nad určitú hranicu, je veľmi zložitý výpočet, ktorý definuje, definuje tieto výdavkové limity, a teda hovorí, že koľko teda môžu byť výdavky verejnej správy, aby vlastne sme sa všetci správali hospodárne k peniazom našich daňových poplatníkov. To je druhý pilier. Tieto teda máme. Môžeme sa baviť o tom, že či by mohli byť nastavené lepšie, funkčnejšie. Tá debata, samozrejme, je legitímna a dokonca aj potrebná.
No a je tretí pilier. A to teraz vidíme, že čo sa stalo. My sme to predkladali aj v minulom volebnom období, skutočne nemalo to podporu. Bohužiaľ, nemalo. Ani v strane alebo v hnutí OĽANO a je to veľká škoda, pretože keby sme sa vtedy boli dokázali dohodnúť na daňovej brzde, tak dnes by nemohol ten rozpočet vyzerať takto, ako vyzeral, kedy celá konsolidácia sa vlastne preniesla len na plecia občanov, daňových poplatníkov, takže toto vlastne len ukazuje ten vývoj vlastne, že aj tento tretí pilier je extrémne dôležitý, pretože ono je to úplne prirodzené. Keď teda zákon neumožní, neumožní politikom sa nad nejakú mieru zadlžiť a nad nejakú mieru proste vynakladať, proste že je tam ten výdavkový limit.
No, tak vlastne ten únik je do toho, že musíte vybrať viacej od občanov a potom už môžete minúť viacej, hej? A toto vybrať viacej od občanov sa dostalo do absolútneho extrému práve včera schváleným rozpočtom, kedy štát sa rozhodol vybrať od občanov medziročne o 22 % viacej. To je, akože to je brutálne proste! To je, to je číslo, ktoré je podľa mňa nedosiahnuteľné, a keď bude dosiahnuteľné, tak jednoducho s obrovskými devastačnými dôsledkami pre celú produktívnu časť ekonomiky a pre každého jedného občana – starého, mladého, chudobného, bohatého, všetkých.
No a preto, preto teda tento návrh zákona, ktorý, ktorý teda nastavuje parametre, nastavuje parametre teda toho, ako môže vlastne, koľko maximálne môže štát vyberať daní. Ten základný parameter je, že je to nejaké číslo, nejaká hodnota voči celkovému ročnému hrubému domácemu produktu, aké vysoké tie dane môžu byť. To znamená, zasa napasujem to na tú realitu. Jednoducho vláda si nemôže povedať, že si pretlačí zákony, ktoré jednoducho zvýšia dane, zvýšia poplatky, zvýšia odvody a jednoducho vlastne budú občania platiť nad nejakú mieru, takže preto daňová brzda, no.
A prečo teda daňová brzda? Pretože vysoké daňové zaťaženie má jednoznačne negatívny dopad, samozrejme, už na podnikateľské prostredie, čo ruší alebo znižuje tvorbu pracovných miest, obmedzuje prístup jednotlivou k ekonomickým príležitostiam. Takisto to vysoké daňové zaťaženie, už som to tu dnes rozprával, proste odrádza podnikateľov od investícií, či už domácich, alebo vonkajších, odrádza ich od tvorby nových hodnôt, od expanzie, pretože jednoducho zvyšuje náklady na podnikanie.
No a v krajinách s nižšími daňovými sadzbami sa podniky častejšie rozhodujú investovať do nových projektov, do nových technológií, čo zase len prispieva aj k efektivite aj... (rečník si odkašlal) a, samozrejme, k ekonomickému alebo hospodárskemu rastu.
No a takisto vysoké dane, samozrejme, ovplyvňujú rozhodovanie zamestnávateľov o prijímaní nových zamestnancov. Je to úplne prirodzené. No a, samozrejme, teda vysoké dane majú dlhodobý, negatívny dopad na nezamestnanosť a takisto aj na celkovú životnú úroveň obyvateľstva.
Tu by som sa možno pozrel fakt na napríklad Írsko, ktoré má nízke daňové zaťaženie, a riešia pre nás normálne že nepredstaviteľný problém. Oni majú tak vysoké rozpočtové príjmy, tak vysoký prebytok rozpočtu, že riešia vlastne, čo s tými peniazmi, lebo vy ani nemôžete ten veľký prebytok vlastne hodiť do ekonomiky, lebo ju zasa rozvrátite a spôsobíte infláciu, ale paradox... paradoxne nízke dane im prinášajú vysoké príjmy. To je to, vlastne čo je ambíciou tohto návrhu zákona. Zakázať možno štátu proste extrémne zvyšovať a zvyšovať a zvyšovať a zvyšovať dane.
No nechcem asi veľmi ďalej zaťažovať, lebo čas letí. Skutočne keď sa pozrieme na akékoľvek ekonomické prieskumy, akékoľvek, proste ekonomickú realitu, tak jednoducho krajiny s nižším daňovým zaťažením, s väčšou voľnosťou ekonomických rozhodnutí dosahujú fakt lepšie hospodárske, to je prirodzené, ale aj sociálne výsledky v porovnaní teda s menej alebo najmenej slobodnými krajinami. Toto, toto si treba uvedomiť, že, že proste tým, ak nechajú sa tie peniaze u... viacej u podnikateľov, u občanov, oni robia lepšie ekonomické rozhodnutia, ktoré majú skutočne následne aj dosah na tú sociálnu situáciu občanov. Fakt, toto, toto je, toto je to kľúčové, že nie je to len o ekonomike.
Ja viem, že rozprávam stále o ekonomike. Ale proste ten výsledok je ten, že sa práve tí najslabší sociálne ľudia majú lepšie, ak je tá ekonomika slobodnejšia, funkčnejšia, a teda viacej rastie, pretože tá predstava, ktorú nám tu dnes hovorí aj vládna koalícia, že my teda vyberieme od všetkých veľa peňazí a potom každému jednému proste teda pomôžeme a dáme mu sociálnu dávku a zvýšime ju, jednoducho takto to, takto to nevie fungovať. Za prvé to nie je perpetuum mobile proste, pretože to nie je vytváranie novej hodnoty, to je len prerozdeľovanie tej existujúcej.
Ale ja zasa použijem slová Jožka Pročka. My máme málo tej existujúcej hodnoty. A málo jej je potom aj na prerozdeľovanie, čiže my potrebujeme, vlastne aby tá ekonomika, ekonomika mala schopnosť a možnosť rásť, a čím nižšie dane, tak tým má väčšiu šancu a schopnosť rásť.
Dobre. Takto by som to zhrnul v prvom čítaní. Samozrejme, ak sa mi podarí presvedčiť dostatok poslancov a dostaneme sa do druhého, tak potom už treba skutočne debatovať o tom, ako je to tam nastavenie, kedy sa tá daňová brzda uplatňuje, kedy, samozrejme, je aj akoby nejaká daňová proste výnimka z tej brzdy, tak ako je aj pri, pri ostatných častiach zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Toto všetko ten zákon rieši, ale myslím si, že to presahuje momentálne to prvé čítanie.
Ide o princíp, tento zákon zakazuje štátu vyberať od ľudí vyššie dane, než je nejaká hranica. A keby sme tento zákon mali dnes platný, tak jednoducho nemohol by vyzerať ten rozpočet tak, ako vyzerá. A nebol by tak zlý, ako sa tu na ňom všetci teda fakt že zhodujeme, že je to jeden z najhorších rozpočtov. Toľko za mňa.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, tak je nás tu o chlp viacej. Prišli aj, aj kolegovia z koalície. Tak som rád. Budem sa snažiť byť ale teda veľmi stručný.
Takže predkladám návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti.
Cieľom návrhu ústavného zákona je zavedenie hornej hranice daňového zaťaženia. Predstavuje to zásadný krok na zabezpečenie hospodárskej stability, ochranu podnikateľského prostredia a podporu blahobytu občanov. Slovenská republika sa nachádza na križovatke, kde narastajúce vysoké daňové zaťaženie ohrozuje konkurencieschopnosť našej ekonomiky, odrádza investorov a znižuje motiváciu k tvorbe hodnôt. Poviem len teda základných pár parametrov.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými predpismi, takisto medzinárodnými zmluvami a všetkými dokumentmi medzinárodnými, ktorými sme viazaní, a mal, tento rozpočet by mal negatívny vplyv na rozpočet verejnej sprá... tento návrh zákona by mal negatívny vplyv na rozpočet verejnej správy, bude mať pozitívne sociálne vplyvy, ale takisto aj pozitívne vplyvy na podnikateľské prostredie. Nebude mať vplyv na životné prostredie, informatizáciu ani služby verejnej správy pre občana.
Ďakujem pekne, viacej a podrobnejšie poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.
Ďakujem pekne, pán predsedajúci, skončil som.

No ja som chcel skôr reagovať. A vlastne áno, dobre. Oukej. Ďakujem pekne za slovo, jasné.
No, veľmi pekne ďakujem kolegovi Mikloškovi za vystúpenie. Ja si skutočne vás veľmi veľmi, veľmi vážim celý život, fakt, a normálne že je pre mňa cťou, že, že ste vystúpili zrovna pri mojom bode, aj keď teda s nesúhlasom, ale dobre, akože fakt, veľmi si to vážim. Absolútne súhlasím, že teda sila a symbolika sviatkov je veľmi dôležitá, jednoznačne proste je to aj áno, súčasť národa a toho všetkého.
Áno, len by som si dovolil, že ale absolútne sa to nemusí viazať na to, že pracovný deň. Veď práve ten 17. november, veď to za komunizmu nebol sviatok, ale tá história, to všetko tam bola, tak ako ste to spomínali, a presne to pomohlo a vlastne to pomohlo zrušiť teda našťastie ten komunizmus, čiže tá sila a symbolika, samozrejme, je extrémne dôležitá, ale neviažme to, že tá symbolika je len vtedy, ak je to pracovným dňom. To som len takto chcel povedať.
Zasa takisto slová, že krajina tolerancie. Jednoznačne! To, ja som fakt že ako liberál telom a dušou a tolerancia je to, čo v skutočnosti potrebujeme, a to, čo ako máme rozvíjať, nie rušiť.
Čiže ja sa skúsim spýtať a možno skúste zareagovať, veď to hovorím, že chcem otvoriť spoločenskú diskusiu, že ktoré sviatky, že pohľadajme, pozrime sa, debatujme a skúsme nájsť nejaké tolerantné riešenie. Čiže, prosím, nijakovsky, že nejaké dni som vybrať musel, že to nie je že znižovanie tolerancie, božechráň. Hej? To ja si ctím slobodu, ctím si toleranciu a veľmi pekne to pán Mikloško povedal.
Ďakujem pekne.

Dobre. Podarilo sa. Ďakujem pekne zasa za, za faktické poznámky.
A ja poviem teda áno. Jožko so mnou nesúhlasí, ale ja s ním absolútne súhlasím. Nedá sa v rozprave povedať všetko, ale veď toho som sa držal. Ono aj, aj tá... to USA, to že nás predbiehajú je práve preto, že im rastie produktivita práce na hlavu, hej. Áno, áno, o tom to je a to len potvrdzujem. Zásadný a základný problém Slovenska je nízka produktivita práce. To, to sa nijak nevylučuje a to je, je to tak.
My sme na... veľmi nízko v rebríčku produktivity práce aj v Európskej únii a Európska únia je veľmi nízko v produktivite práce oproti USA, hej, ale od toho sa potom odvíja to všetko, čo som hovoril. Proste najprv musíme mať na rakúske dôchodky a to znamená musíme mať rakúsku produktivitu a potom môžeme mať aj rakúsky sociálny systém, ale nedá sa mať rakúsky sociálny systém so slovenskou produktivitou práce. Čiže toto, toto s pánmi úplne súhlasím a ja si myslím, že teda zrovna ja som asi príklad poslanca, ktorý skutočne rieši aj predkladá zákony, ktoré, samozrejme, chcú a majú za cieľ zvyšovať produktivitu práce.
Ja som ten, kto hovorí o tom, že Slovensko musí, samozrejme, inovovať, veď to som tam spomínal. Ak hovoríme o inováciách a že ak máme a podporujeme inovačný potenciál, no tak to nerobíme nič iné, než podporujeme produktivitu práce, takže takto.
Ale ešte raz, ďakujem veľmi pekne za, za faktické poznámky.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo ešte raz a ospravedlňujem sa pánovi kolegovi Mikloškovi, že ho teda ešte chvíľku nepustím ku pultíku.
No, prihlásil som sa preto, lebo fakt je to viac ako dve minúty a chcem skutočne reagovať na, na, by som povedal, že veľmi dôležité a správne otázky kolegov, ako tu padli. Čiže takto, v prvom rade už tu nejaký ten deň sedím v tom parlamente a nejak párkrát som už pri tom stolíku vystupoval a, samozrejme, mne je jasné, že šanca, aby tento môj návrh prešiel je že nulová, resp. mizivá, to je jasné. Ale o čo mi v tomto prípade ide, je presne to, čo aj kolegovci hovorili, že tú potrebu, že jednoducho budeme musieť viacej pracovať, bohužiaľ, budeme musieť, to tu je a ona bude tá potreba bude stále nástojčivejšia, pretože nám tu vládna koalícia ordinuje proste neskutočne zlé riešenia, ktoré nám budú robiť problémy. To je jedna vec, hej.
Ale druhá vec, chcem teda ešte raz otvoriť proste takú tú celospoločenskú diskusiu presne o tomto. V prvom rade o tom, že aby sme si že uvedomili, že nedá sa mať proste všetko, nedá sa zároveň mať nízke dane a nedá sa proste pracovať príliš málo, hej. To je jedna vec. A druhá, samozrejme, aby sa otvorila presne aj tá diskusia. Ja si ani nerobím ilúzie, že teraz ja som vybral správne, hej, dva sviatky.
Tá celospoločenská diskusia nech je aj o tom, aby sme si skúsili povedať proste áno, že ktoré sú tie sviatky, vlastne ktoré by mohli byť akože zrušené, teraz myslím ako deň pracovného pokoja, hej. My sa tu nebavíme o tom, že zrušíme sviatok ako taký, ale to, že zostane povedzme pamätným dňom alebo... ale teda bude to dňom pracovným, hej, takže skutočne otvárajme diskusiu, debatujme o tom, povedzme si, áno, či je 6. január úplne správne, či možno paradoxne 24. december by nebolo lepšie, lebo to je vlastne ani žiadny sviatok, ani cirkevný, len sa teda tak nejak uznieslo, že na Štedrý deň treba byť doma. Čiže ono tých, tá diskusia bude vždy ťažká, vždy, samozrejme.
Aj ja som radšej doma ako v robote. To úplne, úplne, poviem, hej. A myslím si, že aj ak si všimli vôbec kolegovia z koalície, aj im bolo ťažké zrušiť vlastne ten jeden pracovný, jeden sviatok, pretože toto to neprináša pochvalu. To si tu povedzme úplne na rovinu. Nikto ma nepochváli za to, že niekomu navrhujem, že vlastne, joj, sme veľa doma, treba ísť do práce. Nie. To je proste niečo, čomu sa jednoducho nevyhneme. Proste jednoducho ako Slovensko, ale my aj ako Európa začíname chudobnieť a sme nekonkurencieschopní voči svetu a jednoducho skôr či neskôr budeme musieť robiť aj nepopulárne riešenia.
A hovorím, že v tomto jednom konkrétnom prípade, máme tu jednu jednu zástupkyňu aj koalície, ja chválim, to je jedno z mála, ak nie jediné opatrenie zmysluplné, pomáhajúce, ktoré v tom konsolidačnom balíčku urobili. Áno, urobili ho. Aj si ho schválili. Akože fakt.
No a teraz ale, aby som to tak akoby rozšíril, že čo sa nám tu v Európe deje, hej. My sme sa fakt rozhodli byť proste strašne aj akoby sociálni a chceme možno pracovať len štyri dni, lebo to teda možno ozaj je lepšie pre človeka, keď bude tri dni oddychovať a len štyri dni pracovať, len tam je vždy otázka, či na to máme a či na to budeme mať.
A ja tu mám veľmi dobré porovnanie hrubého domáceho produktu Európy a hrubého domáceho produktu USA. Čiže a keď sa, keď sa teda pozrieme, tak v roku 2008 vlastne bola, bol teda kompletný spolu hrubý domáci produkt Európy 14,2 bilióna, hej. To bilión je tisícky miliárd dolárov. A USA bol vtedy 14,8, čiže USA bolo o niečo silnejšie, ale fakt relatívne sa dalo povedať, že Európa produkuje rovnako ako USA, hej. Boli sme fakt že dvaja v tomto prípade konkurenti porovnateľne silní.
Čísla za rok 2023, hej, čo je proste vlani, no v Európe sa zvýšil ten hrubý domáci produkt v podstate minimálne, na 15,4 bilióna dolárov, ale Amerika má 27,3 bilióna dolárov. Proste dnes z toho, v 2008. sme boli takto, vyrovnaní, hej. (Rečník gestikuláciou rúk naznačuje rovnováhu.) Dnes Amerika má takmer raz tak vysoký hrubý domáci produkt. (Rečník gestikuláciou rúk naznačuje výšku rozdielu.) Toto je to. Európa proste zaostáva. Zaostávame za USA, zaostávame za Čínou, India už dokáže pristávať na Mesiaci, na odvrátenej strane, na póloch, my budeme zastávať aj voči Indii a my jednoducho za chvíľku si budeme musieť priznať, že, že debaty v Európe, že či budeme si môcť dovoliť pracovať len štyri dni, budú, možno tie debaty budú môcť byť niekde v Amerike, ale nie v Európe. My na to nebudeme mať.
A paradoxne v tej Amerike sa... No paradoxne, nie je to paradoxne, je to prirodzené, pracujú viacej. Bežný Američan má podstatne menej dní pracovného voľna ako Európan. Nielen menej sviatkov, ale aj menej dovolenky, menej, ja neviem, zákonných opustení práce, lebo lekár. A toto je to. A niekto povie, že ten systém je menej sociálny. Áno, v tom prvotnom určite je. Sociálne istoty v Európe dnes sú výrazne silnejšie ako v Amerike.
Ale má to aj B. Kto bol chvíľku v Amerike, kto tam žil alebo kto vníma tú Ameriku, tak to, že tým firmám štát zoberie menej na daniach, zoberie im menej na rôznych povinnostiach, na rôznej byrokracii, na rôznych nariadeniach, to znamená, že tie firmy sú ziskovejšie, zostáva im viac peňazí. A v Amerike sú veľmi silné komunity. Ten, kto je úspešný, firma, človek, považuje za svoju povinnosť s tým svojím úspechom sa podeliť s tou svojou komunitou. Preto v Amerike proste následne potom fungujú aj rôzne sociálne programy, aj teda takto komunity si pomáhajú. Čiže ono sa na toto treba pozrieť. A zjavne, keď sa na to pozrieme tým ekonomickým merítkom, tak jednoducho tá Amerika je akože výrazne úspešnejšia.
No a ďalšia vec je tá, teraz to zase porovnanie cez peniaze, bohužiaľ, ale akože to tak je. Tak ďalšia vec je, že my Európa strácame inovačný potenciál. Jožko, však daj faktickú. (Povedané so smiechom. Reakcia z pléna.)
No, čiže keď si porovnáme množstvo a veľkosť firiem (reakcia z pléna), prepáč, prepáč, no, tak videl som gesto, ale nevadí, dobre, dobre.
Keď si porovnáme teraz firmy, ktoré sú mladšie ako 50 rokov, to znamená relatívne mladé firmy, nie tie také tie tradičné, dlhodobé a zasa Európu a Ameriku, ktoré majú trhovú kapitalizáciu vyššiu ako 10 mld. dolárov, Európa má pár takých firiem, jednotky kusov, hej, jednotky kusov, Amerika má desiatky takých firiem. Čiže nielenže zaostávame ako celok, ale v tom parametre, ktorý je najdôležitejší, v tom inovačnom potenciáli, v tých nových firmách, v tých technologických firmách, v tých proste inováciách, v tej proste novej, novému typu ekonomiky zaostávame že, že brutálne. A toto je to, čo chcem tu aj ja poukázať, že jednoducho proste my sa musíme, Európa, zobudiť a čakajú nás ťažké debaty o nepríjemných témach.
Čiže tento môj návrh za prvé, prosím, berte ho ako súčasť balíčka. Nenavrhujem len, že budeme musieť chodiť o deň dlhšie do roboty, ale zároveň navrhujem, že štát nesmie vyberať transakčnú daň, lebo to proste je ďalší, ďalší poplatok, ďalšia daň, a prídem ešte s tretím zákonom, ktorý zakazuje štátu zvyšovať dane nad existujúcu úroveň. To je tzv. tá daňová brzda. O tom budem hovoriť za chvíľku.
Čiže prosím, berme tento môj balíček ako tieto tri zákony dokopy, príjemné, nepríjemné, ale zároveň ako to, že sa snažím otvoriť celospoločenskú diskusiu o tom, kde sme, ako zaostávame, lebo Slovensko, bohužiaľ, ešte zaostáva výrazne aj za priemerom Únie. A, bohužiaľ, po tomto rozpočte, po tomto konsolidačnom balíčku budeme zaostávať ešte viacej, ale ako celok zaostávame za svetom a toto si my musíme uvedomiť, o tomto potrebujeme rozprávať.
A keď vidím Michala, tak aj preto, že aj na zelené témy proste najprv musí byť vygenerovaných dosť peňazí. Väčšinou až keď je spoločnosť dostatočne bohatá, až potom si váži aj tie prírodné zdroje, aj tú prírodu. A my toto všetko začíname v Európe zásadne strácať.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
No ja vo faktickej poviem len to, že prihlásim sa teraz do rozpravy a skúsim tak širšie vlastne odpovedať, ale asi teda asi ešte pred pánom Mikloškom nech môžem, nech to nezanikne. (Ruch v sále.)

Takže znova, vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi teda vysvetliť bližšie k tomuto návrhu zákona.
Áno, skutočne, ja sa obávam, že kolegovia z OĽANA už teraz možno až tak tlieskať nebudú, tak neviem, ale každopádne skutočne, ja sa, pozrime sa na to najprv, že čo. Vláda má možnosť od firiem získať viacej napríklad na transakčnej dani, to sa zhodujeme, že je zlé a škodí to podnikateľskému prostrediu, alebo je ďalšia možnosť proste dať tým firmám šancu, ako by mohli byť konkurencieschopnejšie, dať im jeden pracovný deň navyše a štát môže získať z toho pracovného dňa z vytvorenej hodnoty, samozrejme, nejaké, nejaké financie. To tak inak je proste, každý ten pracovný deň má nejakú hodnotu. To je jedna vec.
Otázka je, samozrejme, áno, že čo z toho môže mať človek. No, človek bude musieť ísť do práce. To je to, že každá konsolidácia sa vo finále dotkne človeka. Dotkne sa aj tá, tá najhoršia možná forma, ktorú momentálne koalícia prijala, ale dotkne sa akákoľvek iná forma proste šetrenia. Ale každopádne, zasa je tá otázka, kedy má zamestnanec väčšiu šancu dostať vyššiu výplatu a udržateľnejšiu výplatu, keď bude tá firma ždímaná ďalšími a ďalšími povinnosťami a bude musieť platiť štátu napríklad z toho, keď pošle zamestnancovi výplatu, alebo vtedy, keď teda sa vytvorí nová hodnota, lebo sa teda bude v práci, a teda, samozrejme, aj ten zamestnávateľ sa následne vie platmi podeliť aj s tými, ktorí tu hodnotu vytvárajú, to znamená s jeho zamestnancami, hej. Tá, táto logika je za tým.
Samozrejme, než sa teraz ešte na mňa zhrnie celá kritika, že chcem, aby ľudia museli chodiť do práce, tak len chcem si akože poukázať, že jedno z opatrení, ktoré teda ja ako ekonóm viem oceniť, a fakt ich je tam málo, v tom konsolidačnom balíčku, možno práve jeden je to, že áno aktuálna koalícia jeden deň v konsolidačnom balíčku pracovný pridala, hej. Bol zrušený 1. september ako Deň ústavy, ako, ako pracovný, ako teda sviatok a vlastne stalo sa to pracovným dňom, hej, takže toto je niečo, čo dáva zmysel, a proste tento môj návrh v tom pokračuje, že teda v budúcom roku by sa zrušil jeden deň a potom podľa situácie v ďalšom ešte jeden, takže po tomto sa dostaneme aj v tomto len na úroveň okolitých krajín, hej? Nebude to, že Slovák musí pracovať viacej ako okolité krajiny. My tých sviatkov dnes máme viacej a aj to spôsobuje problémy našej ekonomike, takže budeme na úrovni okolitých krajín, to treba tiež povedať.
No a je tu ešte jedna vec. Ja predpokladám, že aj pán kolega Mikloško na to poukáže, takže ja to takisto poviem. Jeden ten sviatok vlastne, ktorý navrhujem, je 1. máj, to je teda svetský sviatok, Sviatok práce, takže to by bol ten vlastne, ktorý by sa zrušil v budúcom roku a potom teda 6. január, čo je teda cirkevný sviatok, a preto je to vlastne až o viac ako rok do budúcna, že tam skutočne je, nazvime to problém, alebo minimálne potrebné rokovanie, pretože Vatikánske zmluvy Slovensku neumožňujú cirkevný sviatok, urobiť z neho pracovný deň bez toho, aby sa teda komunikovalo a našla, našla sa dohoda. Takže áno, toto tu jasne hovorím vlastne, že na toho 6. januára, aby sa to celé stalo realitou, by bolo potrebné, samozrejme, ešte rokovať teda s Vatikánom a nájsť tú cestu, ako, ako to vyriešiť, takže ešte aj toto by som chcel povedať.
Čo ešte k tomu viacej? Skutočne treba sa pozerať a dnes sú to stále ešte reči, dnes ešte niekto môže povedať, že a Viskupič tu straší a čo sa stane našej ekonomike. No, to čo dneska sú len slová, že budeme mať výrazne vyššiu infláciu, ktorá bude trojnásobná ako, ako v Európskej únii, a to vlastne akékoľvek zvýšenie sociálnej pomoci, sociálnej dávky, čohokoľvek efektívne zabije, pretože vyššia inflácia znamená vyššia cenová úroveň, a tá vyššia dávka ale aj dôchodok sa vlastne tým neutralizuje. Čiže to je prvá vec. To nie je cesta. Nie je cesta to, čo robí vláda, že tie opatrenia sú na príjmovej stránke. Spôsobí to rast cien a spôsobí to vlastne potom aj toto, čo som povedal.
Navyše, samozrejme, všetky zvyšovania daní, všetky zvyšovania poplatkov brzdia ekonomický rast. To nie, že to hovorí Viskupič alebo nejaký ekonóm, to je fakt, to je základná ekonomická teória ixkrát potvrdená praxou a je to skutočne cesta do pekla. A tie, tie oparenia, ktoré boli prijaté proste zásadne, zásadne sa dotnú Slovenska a budeme vidieť, že to jednoducho tak nepôjde. Tie plánované príjmy, tých 5 mld. navyše, ktoré boli nalinkované, sa, ja som normálne presvedčený, že to sa nedosiahne, hej. Zároveň proste rastú výdavky, ale to teraz nechajme. A proste my zistíme, že takto to nejde.
Bohužiaľ, niekedy je to také, že krajina sa musí normálne, že musí si siahnuť na dno, musí proste to fakt že na vlastných chybách zistiť, že to tak nejde, a potom, bohužiaľ, si všetci uvedomíme, no že jednoducho nedá sa byť aj veľa doma, aj mať vysoké dávky, aj mať nejakú životnú úroveň, proste, že to je drevené želiezko a to nejde.
Čiže ja som presvedčený, že ešte túto aktuálnu vládnu koalíciu budú čakať aj opatrenia tohto typu, proste za jedno šetrenia na sebe, to má byť ešte pred všetkým a, bohužiaľ, potom aj to, že kontribúcia ľudí napríklad tým, že bude treba ísť o jeden pracovný deň viacej do práce na to, aby sme zachránili to Slovensko, aby dokázalo fungovať. A to posledné je za tým, aj keď som zo SaS-ky, že aby boli tie peniaze na pomoc pre najslabších, pretože to sa tu zhodneme. Aj my tam máme solidarita a tá solidarita znamená, že je jasnou úlohou štátu vygenerovať dostatok zdrojov na to, aby sme následne dokázali pomôcť všetkým, ktorí tú pomoc potrebujú. Všetkým adresne.
A už len poslednú vetu. A nepoužívali peniaze, ktoré nemáme, ktoré nebudeme mať, ktoré si musíme požičať a draho zaplatiť, aby sa rozhadzovali potom na plošnú pomoc, ktorá jednoducho nemá žiadny význam, a hlavne nemôžeme si ju dovoliť.
Toľkoto za mňa a, samozrejme, budem reagovať aj na faktické.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
No, čiže ešte raz, vážený pán predsedajúci, kolegyňa, kolegyne (povedané so smiechom), kolegovia, takže idem predkladať ďalší návrh zákona, ktorým sa teda mení zákon č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.
Skutočne je to návrh zákona, ktorý už je menej populárny, áno, rozumiem, že takéto návrhy sa nezvyknú z opozičných lavíc podávať, ale jednoducho ja som sa to rozhodol, pretože aj toto je súčasťou toho, o čom sa musíme baviť. Aj toto je súčasťou konkurencieschopnosti Slovenska. Čiže cieľom návrhu je v najbližších dvoch rokoch zrušiť v každom roku jeden deň pracovného pokoja, nie ako sviatok ako taký, ale ako deň pracovného pokoja s tým, teda že to zvýši konkurencieschopnosť Slovenska.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými predpismi, každopádne mal by pozitívny vplyv na rozpočet verejnej správy, je to v podstate konsolidačné opatrenie. Takisto má to pozitívny vplyv na podnikateľské prostredie. Áno, bohužiaľ, mal by negatívne vplyvy na sociálnu sféru a takisto do nejakej miery negatívny vplyv aj na manželstvo, rodičovstvo a rodinu. Nebude mať vplyv na služby verejnej správy pre občana a ani na životné prostredie a informatizáciu spoločnosti.
Bližšie poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.
Pán predsedajúci, ďakujem pekne, skončil som.