Videokanál poslanca

Ďakujem. Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, začnem viac-menej dosť netradične. Moje vystúpenie nebude nejakou vážnou obhajobou alebo oslavou ani vládneho návrhu zákona, ani zákona poslaneckého, lebo tvrdím, a to vysvetlím v neskoršej mojej reči, že myslím si, že to riešenie je buď iba zlé, alebo horšie. Myslím si, že už dobré riešenie bolo realizované v roku 2004. A myslím si, že ten rodný list tohto zákona bol vystavený práve v tomto období.
Dovolím si urobiť malý exkurz a prepáčte mi to, lebo bol som, povedal by som, pri zrode tohto systému ako podpredseda výboru pre sociálne veci a bývanie v tom čase a poznám veľmi blízko chronológiu vývoja celého tohto zákona. A myslím si, že by bolo asi dobré, aby aj poslanci, ktorí nastúpili do parlamentu neskôr, vlastne si vypočuli to, čo bola reálna pravda. Reálna pravda bola taká, že vládna koalícia, ktorá nastúpila v roku 2002, asi dva roky sa sústavne rozprávala o možnom riešení 2. piliera. Problém bol ten, že asi dva mesiace pred návrhom zákona, teda pred reálnou skutočnosťou, teda ostrou skutočnosťou, ostrým postavením zákona do Národnej rady, vtedy sa začal písať tento zákon. Tento zákon nepísali ľudia, ktorí o tom len rozprávali, ale možno dvaja ľudia, a to na kolene. Ja si pamätám, že na výbore pre sociálne veci a bývanie sa opravovali gramatické chyby, už tobôž to, už nie logické, ktoré potom sa opravovali v niekoľkých várkach zmien tohto zákona, ktoré boli na pretrase dosť dlho. A myslím si, že toto nie je dobrá vizitka. A nie je to dobrá vizitka preto, lebo toto založilo podľa mňa to semä alebo ten základ toho, že ten problém tu vznikal. A preto som aj hovoril, že tu už nie je dobré riešenie, je len zlé a horšie riešenie. Tvrdím, že ak vo Švédsku dokázali o takomto systéme konzultovať alebo komunikovať pomaly 7 rokov, až dohodla sa koalícia s opozíciou, tak si myslím že aj na Slovensku by mal nastať čas riešiť to takýmto zákonom, už aj tá diskusia o tom tým, že sa spojila diskusia o vládnom návrhu zákona s diskusiou o zákone z opozície, hovorí o tom, že takáto diskusia mala byť, nech aj o niekoľko rokov viac, ale jednoducho možno aj zákonom ústavným. A potom by sme nepodliehali rôznym zmenám a rôznym búrlivým diskusiám k tomu, či je prehodnocovanie dobré päťročné či polročné, aké garancie treba dať, či Sociálna poisťovňa to má garantovať, čo vysvetlím neskôr. Myslím si, že tým by sme predišli rôznym takýmto diskusiám a zasadil by sa systém, ktorý by bol stabilnejší alebo stabilný.
My sme nevytvorili ani liberálny systém, my sme nevytvorili ani garantovaný systém, my sme vytvorili takého mačkopsa, kde nezávidím zase pánovi ministrovi, že bude opravovať niečo, pri tvorbe čoho nebol. My sme vytvorili mačkopsa preto, lebo keby sme chceli urobiť liberálny systém, a tu aj vážení páni z koalície hovoria o tom, že jednoducho aby sme nechali ľudí, nech jednoducho investujú, tak sme mohli jednoducho nie certifikovať dôchodkové správcovské spoločnosti, ale produkty a potom sme mohli vytvoriť predpolie, nech teda konkrétny človek si môže vybrať banku, môže si vybrať investičnú spoločnosť, ale produkt, ktorý je certifikovaný, nie DSS-ky. Ja chápem, prečo boli certifikované DSS-ky. Je to preto, lebo to má iný podtext, taký podtext, ktorý nechcem tu rozvíjať, lebo bolo asi zaujímavejšie vytvoriť možno 6 dôchodkových správcovských spoločností a vytvoriť pre ne predpolie na to, aby jednoducho takýmto spôsobom mohli spravovať takýto objem peňazí, taký objem peňazí, o ktorom na začiatku sa tvrdilo, že to bude na úrovni možno nejakých 300 mld. – 400 mld. Sk, dnes to odhadujeme možno cez jeden bilión Sk, v prepočte na euro si to môžete dopočítať. Ja spomínam čísla, ktoré hovorili o, by som povedal, podiele na hrubom domácom produkte, ktorý sa odhadoval niekde na pol percenta. Dnes už vieme, že je to niekde na úrovni 1,1 až 1,3 % na hrubom domácom produkte, je to veľmi veľký objem peňazí. A preto si myslím, že ak sme chceli vytvoriť liberálny systém, mohli sme takýto systém vytvoriť. Ak sme chceli urobiť garantovaný systém, a niektorí predrečníci o tomto hovorili, tak sme mali zvoliť systém, povedzme, kanadského modelu. A tam by sme mali jeden systém, ktorý by jednoducho nepožieral peniaze, nepožieral peniaze tak, ako to tento systém, ktorý sme tu vytvorili už na začiatku, už pri svojom zrode, robil, že zjedol obrovský kus koláča, ktorý jednoducho nezaplatia DSS-ky, ale sporitelia v tomto systéme. Už na začiatku prvý rok sa odhadovali výdavky týchto DSS-iek na úrovni 4 mld. Sk. Ak by sme hovorili o liberálnom systéme, príp. ak by sme robili kanadský model, dnes by sme nemali plné objemy výdavkov na spoločnosti, ktoré sa zaoberali nadháňaním klientov alebo doslova, poviem, pacientov, a nemali by sme obrovské výdavky na rôzne reklamy a klamlivé reklamy, pri ktorých som veľmi, veľmi pozitívne prekvapený, lebo pán poslanec Brocka jasne pomenoval klamlivé reklamy, čo sa teraz bilo do hrude. A teda pri tvorbe a pri prijímaní tohto zákona sa bili do hrude, že to nie sú klamlivé reklamy, že to sú reálne skutočnosti so slovami, že: „Ľudia, poďte, budete mať švajčiarske dôchodky.“
A dnes aká je skutočnosť. Skutočnosť je taká, že ľudia, ktorí sú v 2. pilieri, a garantujem vám, že nie je to len tým, že sa posunulo hodnotiace obdobie na pol roka, nedosahujú úroveň ani inflácie. Teda peniaze, ktoré tam majú, sú zúročené na minimálnej úrovni. A neporážajú ani infláciu, nehovoriac o tom, že, vážené dámy a páni, Slovenská republika si požičiava na medzibankovom trhu alebo teda na európskom trhu si požičiava peniaze na úrovni viac ako 4 %. Posledná emisia, myslím si, bola na úrovni 4,3 až 4,4 %. Zhodnotenie DSS-iek je chabé, hádam na úrovni možno ani nie 1 %. Viete si predstaviť, že my takýmto spôsobom štát umelo zadlžujeme, jednoducho je rozdiel medzi tým, štát za čo si kúpi peniaze a za čo si požičia peniaze na to, aby dal DSS-kám? Nakoniec títo občania to dostanú za menšie percento s tým, že DSS-ky dostanú svoju maržu, čo je teda logický dôvod na to, aby dostali peniaze za správu peňazí, za vedenie účtu a všetky náklady s tým spojené. Pri tom, čo som povedal na začiatku, spomenul som 4 mld. a každý rok ďalšie výdavky vo výške 4 mld., určite nebudú mať záujem dôchodkové správcovské spoločnosti, aby to zaplatili. Myslím, že asi každý tomu rozumie, každý verí tomu, že jednoducho to budú musieť zaplatiť sporitelia v tomto systéme. Sporitelia v tomto systéme zaplatia to, čo ešte na druhej strane štát zaplatí, rozdiel medzi tým, za čo si, povedzme, požičiava štát, a tým, za čo je zúročenie na tomto trhu. Ja nehovorím, či polročné obmedzenie bolo správne alebo nesprávne, o tom môžeme veľa diskutovať, možnože práve v tom období, keď nastala kríza, bolo to jedno z opatrení, aby jednoducho sa predišlo rôznym stratám týchto správcovských spoločností. Mám na mysli, povedzme, rovné skutočnosti, ako, povedzme, je to vo Veľkej Británii, ktorá v deväťdesiatych rokoch stratila obrovské objemy peňazí, pri ktorých ešte do dnešného dňa títo sporitelia, povedzme, nedostali sa na úroveň vkladov, ktoré vložili do týchto penzijných fondov. Nehovorím o penzijných fondoch amerických, ktoré síce, máte pravdu, ak budete oponovať, sú troška na iných princípoch. Ale zásada a podstata je tá istá. Zhodnocujú peniaze svojich klientov. A nechcem povedať, aké diery sú v penzijných fondoch v Spojených štátoch amerických, pri ktorých neviem, akým spôsobom títo ľudia po vstupe do dôchodkového veku dostanú vôbec niečo, ak niečo malé dostanú. Čiže ak by sa malo tomuto zabrániť boli práve takéto úvahy.
No myslím si, že tento systém, ako som hovoril, je zlý a horší. No v každom prípade predsa ak by sme zaviedli niečo, čo by malo teda logickú podstatu veci, buď systém konzervatívnejší tak, ako som dával do príkladu kanadský model, alebo ten teda absolútne liberálny, možno dnes by sme sa zbavili rôznych diskusií o tom, či má byť vstup liberálny, nejaký dobrovoľný alebo povinný, či to má byť v tridsiatich troch rokoch, lebo ja si dovolím povedať, že ani v päťdesiatich rokoch ten, ktorý v tridsiatich troch rokoch nebude vedieť investovať, nebude to teoreticky vedieť. Dokonca tvrdím, že 99 % ľudí z tých, čo sedia tu v parlamente, nedokáže podľa mňa dnes povedať, do čoho by zhodnotilo alebo ako by zhodnotilo na dnešnom finančnom trhu si svoje peniaze. Je to nie jednoduchý proces. Ak poznáte alebo ak vnímate turbulencie na finančných trhoch, to obrovské zadlžovanie, obrovskú rotačku nových peňazí, či je to Q2, A0 (pripravovaná Q3, na 900 mld. amerických dolárov), či sú to problémy, ktoré budú musieť súvisieť aj s gréckou krízou, príp. s krízami krajín v rámci Európskej únie, čo nie je ukončené, ani proces krízy nie je ukončený, tak si dovolím povedať, že tento proces investovania určite nebude jednoduchý. A práve preto si myslím, že každý, by som povedal, aspoň minimálne troška konzervatívny systém, ktorý by bol zavedený, by mohol byť podstatne lepší, ako ten, ktorý dnes sme vytvorili. A dnes budeme hľadať riešenie, akým spôsobom nebudeme každého klienta alebo každého tohto človeka, ktorý sporí v tomto systéme, nejakým spôsobom certifikovať, ale jednoducho akým spôsobom budeme hodnotiť jeho teda názor na to, akým spôsobom chce ďalej investovať svoje peniaze. Dovolím si povedať, že určite v dvadsiatich dvoch rokoch alebo v dvadsiatich rokoch keď skončí zamestnanie, bude ten človek mať pramálo vedomostí o tom, ako investovať, kde investovať, akým spôsobom rozumnou mierou, povedzme, nepodľahnúť nejakej doslova, poviem, klamlivej nejakej reklame o tom, že stačí, aby ste investovali do rastových fondov a budete mať obrovské príjmy. Ja si pamätám ten prepad trhov niekde 40- až 50-percentný. Je jasné, že potom po napumpovaní peňazí do ekonomík tieto akciové trhy sa dvihli. Ale to je zase len za cenu toho, že sa napumpovali do ekonomík obrovské, ale obrovské peniaze. To nie je výsledok toho, že sú fundamenty, ktoré hovoria o tom, akým spôsobom by mal rásť alebo nemal rásť ten akciový trh. Dovolím si povedať, že po tom natlačení týchto peňazí do tohto celého systému a ak sa zase urobí proste stiahnutie alebo, by som povedal, nejaká, by som povedal, konzervatívnejšia politika v oblasti vydávania nových peňazí, zase tieto akciové trhy môžu zažiť obrovský prepad. A to je ten problém, o ktorom hovorím. A preto je tu, hovorím, veľká dilema, ktorá asi pre všetkých z vás nie je nejakou výnimkou.
Chcem povedať aj to, že som dosť sklamaný zo zákona vládneho z titulu toho, že som očakával nejaký systém, ako sa budeme brániť voči, povedzme, defraudu, voči problémom, ktoré môžu vzniknúť na tomto trhu. Problém totižto vzniká tým, že tieto správcovské spoločnosti majú základné imanie na úrovni 10 mil. eur, ale budú spravovať miliardy, miliardy eur. Už dnes je toho viac ako 4 mld. v tomto systéme. Skúste si porovnať tento pomer peňazí voči tomu, čo sa do toho vloží. Ja si dovolím povedať, že ani Národná banka Slovenska pri tom zložení, aké má, pri možnostiach, ktoré má, a to si môžeme dať ruku na srdce, nedokáže jednoducho precitnúť to, či tá-ktorá dôchodková správcovská spoločnosť, pokiaľ by nešla až do nejakých detailov takých, aby teda jednoducho skúmala každý obchod, na čo nemá ani personálne obsadenie, ani dostatočné vybavenie, aby jednoducho skúmala až takýto detail, nehovoriac už o tom, že ak Salomon Brothers, ktorá bola tri mesiace pred svojím pádom, bola hodnotená ako trojáčková banka, trojáčková banka hodnotená, by som povedal, úradmi, ktoré majú väčšie technické a ja neviem personálne zabezpečenie. A takýmto spôsobom bola hodnotená táto banka. A jednoducho mohla zažiť takýto obrovský pád. Nedovolím si povedať, že u nás by sme voči takýmto, by som povedal, špekulatívnym obchodom nezabezpečili takúto DSS-ku. Ja som očakával to, a to som už hovoril dávnejšie, že buď teda tie DSS-ky budú mať nejaké ručenie svojich materských spoločností, ku ktorému sme sa nedostali, lebo za týmito spoločnosťami sa deklaruje, že sú nadnárodné spoločnosti, ktoré by mali mať nejaký významný podiel, alebo mali by mať teda, by som povedal, nejakú ochrannú ruku nad týmito dôchodkovými správcovskými spoločnosťami, alebo potom ten pomer tých vlastných peňazí, toho základného imania voči spravovanému majetku by mal byť podstatne väčší, lebo tu nastáva ten problém, že desať miliónov voči miliardám a pohybom, ktoré sa dajú urobiť bez problémov, jednoducho je obrovský prepad a obrovská malá čiastka peňazí. Čiže myslím si, že tu budeme sa ďalej potýkať s ďalšími problémami, ktoré tu týmto riešením budú nasledovať.
Ďalej, som sklamaný, že nie je riešená anuita, anuita dôchodkov. My stále hovoríme o tom, aby sa sporilo v 2. pilieri, že tam budú švajčiarske dôchodky, teda teraz som to prehnal a ospravedlňujem sa, jednoducho že budú významne zhodnotené, ale takáto reklama, bohužiaľ, bola. Len nikto nehovorí o tom, že ten, kto zoberie si prvýkrát tento dôchodok jednoducho musí si kúpiť anuitu. Tú anuitu asi si kúpi v tej dôchodkovej správcovskej spoločnosti, ktorá, povedzme, jednoducho spravuje jeho peniaze. A tu je ďalší problém. Ďalší problém vzniká tým, že neúprosné úmrtnostné tabuľky, ktoré hovoria o tom, akým spôsobom bude vypočítaná tá anuita, zase určitým spôsobom budú ukazovať nejakú, by som povedal, filozofiu. Neočakávam, že poisťovňa bude tak rozšafná alebo bude pracovať na tom, aby jednoducho zbankrotovala na princípe vystavovania anuít. Čiže každá táto dôchodková správcovská spoločnosť bude postavená na tom, že vám to vypočíta na základe úmrtnostných tabuliek. A dovolím si povedať, že to bude ďalšie zníženie reálneho príjmu pre daného sporiteľa. Práve preto som očakával, že ak je takáto komplexná správa, na ktorú sme čakali, mimochodom, takmer rok od nástupu tejto vlády, že sa bude riešiť tak závažná téma, ako je anuita, lebo v roku 2004 ako tu bol prijatý ten zákon, mimochodom, o jeden hlas, čo teda nie je veľkým dôkazom vážneho prijatia takéhoto zákona a veľkého vyjednávania, myslím si, táto anuita by si zaslúžila pozornosť, lebo musíme povedať, že prvé nastavenie bolo po desiatich rokoch a tí, ktorí nastúpili do tohto systému po desiatich rokoch, možno o tri roky, keď sa dali, povedzme, tou pozitívnou reklamou kvázi navnadiť do toho systému, budú odchádzať. Takže môžu byť prekvapení práve títo ľudia.
Ešte, mimochodom, teda k tomu, že predchádzajúca vláda zmenila napr. ďalší parameter, pán Zajac. Zmenila ho z desať rokov na pätnásť rokov, čo je aj výsledok toho, že nikto nebol ochotný prezentovať správu ministerstva financií, ktorá hovorila o tom, že ľudia, ktorí vstúpia do systému 2. piliera, dvadsať až dvadsaťdva rokov nebudú úspešní oproti 1. pilieru. Je jasné, 1. pilier bol nastavený rozšafnejšie, bol nastavený na model švajčiarskeho modelu (50 % inflácia, 50 % rast miezd), ale táto správa hovorí o tom, že jednoducho bude problém aby sa tak zabezpečilo porazenie jednoducho inflácie. Čiže tu sa zavádzalo z viacerých strán. Bola búrlivá reklama, teda nadhadzovači za 4 mld. ihneď prvý rok, na druhej strane správa ministerstva financií, ktorá prešla opomenutím. Ja neviem, či to nadhadzovanie bolo politikum alebo teda nadhadzovaním klientov pre DSS-ky, asi od toho bol niekto honorovaný, to neviem, ale v každom prípade to nebolo podľa mňa kóšer a nebolo to dobré.
Preto končím tým, čím som začal. Tento systém už nebude dobrý. Už je len zlý a horší systém. Môžeme ho horšie urobiť a môžeme ho ešte urobiť zle. Ja si myslím, že ten návrh, ktorý je z dielne poslancov Národnej rady, je lepší vzhľadom na to, že dáva aspoň nejaké predpoklady na to, že tí ľudia keď sa rozhodnú pre tento vstup a bude ten vstup dobrovoľný, budú mať tú šancu aspoň mať niekoľko rokov sa oboznámiť jednak s turbulentnosťou tohto trhu, jednak aspoň so základnými finančnými princípmi.
A druhou vecou je to, že teraz, by som povedal, zrušenie pôvodných fondov a ich nahradenie, povedzme, nejakými fondmi, ktoré budú na rastovej báze, už či ich nazveme rastové a ja neviem aké ešte ďalšie, a ich nahradenie jedným dlhopisovým fondom, ktorý bude ako keby garantovaný a bude mať určitú garanciu, myslím, to nie je asi do budúcna riešenie, i keď neočakávam, že štát bude jediným asi meradlom toho, keď do budúcna budú konzervatívni investori ochotní investovať do štátov, ktoré budú mať možno nejakú zábezpeku toho, že nebudú podliehať nejakým obrovským výkyvom na trhu. Ak mi niekto bude spomínať štatistiku za posledných sto rokov, že za posledných sto rokov bolo to zhodnotenie na kapitálovom a na finančnom trhu, teraz si nechcem trúfnuť to odhadnúť, ale sedempercentné, alebo, myslím, taká bola niekedy odozva, tak sa, dámy a páni, treba zamyslieť nad tým, že do roku 1971 sme mali systém, ktorý hovoril o zlatom štandarde.
My nemôžeme dnes posudzovať dnešný systém voči turbulenciám, ktoré dnes nie sú ukončené, bohužiaľ. Myslím, že tá kríza bude pokračovať ďalej. A dnes sú len symptómy toho, aby sa to zachraňovalo spôsobom „zachráň sa, ako môžeš“.
Takže ja musím povedať, že v prvom čítaní určite podporím poslanecký návrh a určite v druhom čítaní budem očakávať, že aj ministerstvo sa zamyslí možno nad garanciami, ktoré majú poskytovať dôchodkové správcovské spoločnosti voči majetku, ktorý budú spravovať alebo ktorý majú nepriamo v správe.
A druhá vec. Ja by som si rád vypočul, ako sa chce riešiť anuita, lebo iba nalákať ľudí na to, že budú dediť v 2. pilieri, to je veľmi malá náplasť toho celého. Dediť sa dalo aj v liberálnom systéme, dokonca sa dalo dediť aj potom, keď si niekto zobral prvý dôchodok. A každému, kto si rozloží to sporenie, ako je to, povedzme, nie kupovanie anuity, ale rozloženie systému sporenia v 3. pilieri, je to jedno. V konečnom dôsledku z tých, ktorí sa tešia na to, že budú dediť, a ja tvrdím, 90 % ľudí ani nepozná to, že po zobratí prvého dôchodku toto dedenie končí.
Takže, ešte raz. Dúfam, že v druhom čítaní a možno aj s podporou teda ministerstva práce, sociálnych vecí a s podporou možno koaličných poslancov sa bude aj možno riešiť aj táto problematika. Ďakujem pekne za pozornosť.