Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, vážený pán minister, pán spravodajca, ja som si robila poznámky priebežne, podľa toho, ako som počúvala vystúpenia jednotlivých kolegov. A chcem naozaj vyslovene povedať len niekoľko poznámok a postrehov.
Prvý a základný postreh, ktorý by som chcela zdôrazniť, ale vy všetci ste ho určite vypozorovali, najmä tí, ktorí sedíte už viac volebných období, alebo minimálne druhé, v tomto parlamente, že naša ctená opozícia je vo vyjadrovaní k tejto novele zákona veľmi opatrná, by som povedala, že až skromná, pretože si uvedomuje, že rokujeme o zákone, ktorý môžme kľudne nazvať Tomanovej zákon.
Tento zákon, my tomuto zákonu ponúkame pridanú hodnotu. Táto pridaná hodnota je napr. v tom, čo osobitne oceňujem na tejto novele zákona, že umožňuje rodinným príslušníkom vykonávať vymedzené činnosti intímneho charakteru a tlmočenie svojmu ťažko zdravotne postihnutému príbuznému. Pridanou hodnotou je aj to, že sa vypúšťajú limitujúce podmienky na osobnú asistenciu v rozsahu minimálne tritisíc šesťstopäťdesiat hodín ročne. Zvyšuje sa ochrana príjmu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu z trojnásobku na štvornásobok. Navrhuje sa zvýšiť ochrana príjmu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a mnohé iné. Tieto ma tak zvlášť oslovili. Rovnako, ako som napríklad kvitovala, keď pani bývalá ministerka Tomanová predkladala tento zákon a sme ho prijali 29. októbra 2008, a vtedy som napríklad kvitovala to, že aj keď veľmi kozmeticky, ale zvýšil sa príspevok na osobnú asistenciu, ale čo bolo veľmi pre mňa podstatné, že začali sa platiť odvody štátu za asistentov.
Zákon ako taký sme aj my ako bývalá opozícia podrobili kritike. A musím povedať, že pozmeňujúce návrhy, ktoré aj dneska odzneli cez pána Ondruša za viacerých navrhovateľov z opozície, sú dosť podobné tým, ktoré sme predkladali aj my v čase, keď sa prijímal zákon č. 447 ako úplne nový zákon. Sú ale niektoré limity, a aj keď pán poslanec Muňko hovoril o tom, že irituje ho, keď sa hovorí o hornej a dolnej hranici a o limitoch v zákonoch týkajúcich sa sociálneho zabezpečenia, ale predsa len nejaké tie limity musia byť. Nielen z dôvodu toho, že sme v situácii, v akej sme, že nie je dostatok peňazí na to, aby sme vyhoveli všetkým zrušeniam akýmkoľvek limitov a mantinelov, ale aj z toho dôvodu, že nie som presvedčená o tom, ba, dokonca, sa odvážim povedať, že je to nespravodlivé, ak by sme aj v čase veľmi dobrom a v ekonomike, ktorá by nám to dovoľovala, niektoré požiadavky úplne povolili alebo akceptovali. Jednou z nich je napr. aj požiadavka úplne zrušiť ochranu príjmu. To nepovažujem za spravodlivé ani v čase, keby sme si to mohli, mohli dovoliť. Považujem za spravodlivé to, čo pomôže jednotlivcovi vytvárať také podmienky, ktoré ho privedú alebo pomôžu mu dosiahnuť to, na čo má porovnateľné právo s inými občanmi. Vo chvíli, ak táto pomoc je nad rámec pozitívnej porovnateľnosti, odvážim sa povedať, že by mohlo ísť aj o pozitívnu diskrimináciu. Tu si dovoľujem polemizovať - ja sa rada nechám poučiť aj ekonómmi, aj odborníkmi dlhoročnými v sociálnej oblasti, aj legislatívou - že či je spravodlivé, ja si myslím, že nie, či je spravodlivé, ak pomoc prichádza aj tým, ktorí sú napr. v rámci kompenzácii umiestnení aj v zariadeniach. Pretože pracovala som v tejto oblasti a mám dosť dlhú prax a viem, poznám tie výdavky a náklady na občanov, ktorí sú umiestňovaní napr. v zariadeniach, kde je s celoročným pobytom, a istú časť, veľkú časť týchto nákladov, ktoré ten občan v tom zariadení užíva a požíva, nedokáže zaplatiť sám. Dovolím si povedať, že väčšiu časť, väčšiu časť ako polovicu dopláca niekto iný, dopláca, doplácajú daňoví, daňoví poplatníci. Preto je pre mňa veľmi otázne uvažovať o tom, či by forma kompenzácií mala byť uplatňovaná aj v zariadeniach s celoročným pobytom. Považujem to za veľký luxus a nebolo by to celkom spravodlivé, podľa môjho skromného názoru, voči ostatným, ktorí si iným spôsobom vedia pomôcť a ktorí možno častokrát sú, majú veľmi urgentnejšiu indikáciu byť v tom zariadení ako tí, ktorí, ktorí sú tam.
Čiže toľkoto by som chcela povedať k tejto novele. Viem si ju predstaviť a opakujem to tak, ako som to opakovala v minulom volebnom období, aj v inom znení, vo vylepšenom, v tých intenciách, ale toho spravodlivého prístupu a nevytvárania podmienok tej pozitívnej diskriminácie. Ale nemáme na to, aby sme vyhoveli všetkým. Zároveň jedným dychom tvrdím a som o tom presvedčená, že zákon o kompenzáciách je zákon, ktorý nebude nikdy dokončený, lebo v dynamike času tento zákon občas naozaj treba otvoriť a novelizovať.
Ďakujem vám pekne za vypočutie. (Potlesk.)
