Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne. Vážené dámy, vážení páni, rada by som len doplnila kolegu a podporila tak náš spoločný návrh. Všetci veľmi dobre vieme, že ľudia čím ďalej tým menej vstupujú do manželstva, to sú fakty. Niet pochýb, že jeden z dôvodov, respektíve brzdou pre vstup do manželstva častokrát býva aj nemožnosť ľudí pred uzavretím manželstva upraviť si v ňom po svojom majetkové pomery. Veľmi dobre vieme, že dobre sa vydať alebo oženiť je veľmi ťažké, ale dobre vieme, že dobre sa rozviesť je častokrát až nemožné alebo minimálne podstatne zložitejšie. Toto určite potvrdí aj každý rozvodový právnik a keďže štatistiky sú neúprosné, hovoria o čísle 49 %, to znamená 49 % manželstiev končí rozvodom, prečo aspoň trochu neuľahčiť tento proces tým, že dáme ľuďom možnosť dohodnúť sa. Dohodnúť sa v čase, kedy je dohoda ešte možná. Množstvo problémových situácií by vyriešilo možnosť týchto predmanželských zmlúv.
Čo je ešte v súvislosti s predmanželskými zmluvami dôležité a neodznelo, je, že súčasťou BSM-ka nie je len majetok, ale aj možné dlhy. Problémy vznikajú aj vtedy, ak jeden z manželov podniká formou, pri ktorej môže dlžiť za záväzky svojim majetkom. Predmanželskou zmluvou je možné predísť problémom, kedy jeden z manželov vytvára hodnoty, nadobúda počas manželstva majetok a druhý manžel neprimerane zaťažuje alebo vytvára dlhy. Predmanželské zmluvy možno nie sú romantické, ale rozhodne sú rozumné. Môžu ochrániť nielen peniaze, ale aj nervy. A keď sa dvaja ľudia chcú dohodnúť a chcú predísť možným problémom, nebráňme im v tom.
Rada by som ako spolupredkladateľka tejto novely z tohto miesta požiadala, ctené plénum, o podporu tohto zákona. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán kolega, vy tvrdíte, že práve kategórie jedna a dva sú problém, pretože je to 66 % z priznaných chorôb, to je viac, ako je to pri kategóriách tri a štyri. No ja tvrdím, že ak je niekde z celkového počtu okolo 2 mil. ľudí problém v 310 prípadoch, tak to proste nie je problém, tak je to tak mizivé percento, pri ktorom riešením tohto problému tak nákladnou a rozsiahlou pracovnou službou je to proste neprimerané. Pre 310 ľudí z 2 mil. riešiť takýto rozsah povinností je neprimerané, o tom hovoríme.
Ďalej ste povedali, že podnikoví lekári, tak ako kedysi boli, sú vlastne veľmi fajn, pretože poznajú pracovníkov. No toto možno platilo, keď ľudia pracovali 20 – 30 rokov v jednom zamestnaní. Ale dnes keď ľudia menia po troch-štyroch rokoch prácu, tak to jednoducho takto už nie je. Ja si práve myslím, že pre takéhoto človeka má oveľa väčší význam jeho obvodný lekár, ku ktorému chodí on, chodí celý život, chodí možno jeho rodina, pretože pozná aj rodinnú anamnézu. A je to oveľa efektívnejšie, ako pri každej zmene zamestnávateľa meniť aj lekára. A naozaj sme sa stretli aj s tým, že zamestnanci nemajú vôľu chodiť k lekárovi, ktorého vyberie zamestnávateľ. Veď vzťah lekára a zamestnanca, resp. lekára a pacienta je niečo dôverné, je niečo, čo nechcú mať ľudia úplne nalinkované.
No tvrdíte, že argumentujeme ekonomickými nákladmi. Ale to vôbec nie je pravda. Keby ste počúvali, čo som v rozprave hovorila, vedeli by ste, že ja som neargumentovala ekonomickými nákladmi. Ja si myslím, že my podstatne viacej zaťažujeme tých zamestnancov ako zamestnávateľov, pretože je to pre nich neprimeraná záťaž. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pani Vaľová, nie je metódou našou, aby sme čítali niečo, čo nám niekto pripraví. To je možno vašou metódou. Ja som vychádzala zo skúseností, ktoré mám a z informácií, ktoré mám. A vychádzala som z oficiálnych čísiel, ktoré sú napr. aj v pripomienkach pána prezidenta. Vychádzala som presne z týchto čísiel. Neviem, odkiaľ mate vy iné čísla, ale ja si myslím, že tie, ktorými pán prezident argumentoval, sú relevantné. A tam je naozaj napísané, že hovoríme o 470 prípadoch, z ktorých 66 % je v druhej kategórii zaradených. A to je naozaj mizivé percento. My hovoríme o tom, že zaťažujeme dva milióny ľudí nezmyselnými povinnosťami, a hovoríme o probléme v 310 prípadoch. O tom ja hovorím. A toto je naozaj zanedbateľný počet oproti dvom miliónom.
A ja nehovorím, že sa netreba venovať zdraviu ľudí, ja len hovorím, že pracovná zdravotná služba nie je na toto nástroj, že tu máme kopec iných povinností, účinnejšie pôsobiacich, ktoré naozaj reálne prispievajú k ochrane a k zabezpečeniu zdravia. O tom som hovorila. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážené dámy, vážení páni, rada by som aj ja reagovala na pripomienky pána prezidenta k vrátenému zákonu o BOZP. Konkrétne sa jedná o už komunikovanú pracovnú zdravotnú službu, ktorá je predmetom týchto pripomienok. A nakoľko som jednou z predkladateľov tejto úpravy, tak cítim potrebu na pripomienky pána prezidenta reagovať.
Čo je vlastne cieľom zrušenia pracovnej zdravotnej služby pre kategórie prác 1 a 2? Určite to nie je zníženie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci ani nezmyselné zbavovanie povinností zamestnávateľov. Ale poďme po poriadku.
Návrh našej novely hovorí len o kategóriách 1 a 2. Tie sú v zákone definované nasledovne. Do prvej kategórie sú zaradené práce, pri ktorých nie je riziko poškodenia zdravia zamestnanca vplyvom práce a pracovného prostredia. Do druhej kategórie sú zaradené práce, pri ktorých vzhľadom na riziko nie je predpoklad poškodenia zdravia. To som teraz hovorila o § 31 zo zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. To som si nevymyslela. Presne takto sú definované kategórie 1 a 2. To znamená, ide o nerizikové práce. A len týchto sa tá novela týka. Nehovoríme teda o prácach, kde reálne vzniká riziko poškodenia zdravia. Rizikovou prácou je práca zaradená do 3. a 4. kategórie. (Takto je to definované v § 31.) Týchto sa naša novela netýka. Považujeme za nedôvodné, aby takto definované práce, teda práce bez reálneho rizika poškodenia zdravia, a väčšinou naozaj ide o administratívne práce, podliehali povinnosti pracovnej zdravotnej služby. Ukázala to aj prax, keď sú tieto služby a s nimi súvisiace napr. preventívne prehliadky robené len formálne a zaťažujú nielen zamestnávateľov, ale predovšetkým zamestnancov. Tu treba podotknúť, že našou novelou nijako nie sú dotknuté iné povinnosti zamestnávateľov v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnanca pri práci. Nijako nie je dotknutá napr. povinnosť zabezpečiť pre zamestnancov preventívnu prehliadku, ak je toto dôvodné. Napr. tam, kde sa zdravotná spôsobilosť vyžaduje na výkon práce na základe osobitného predpisu, sú to napr. vodiči, tam je potrebné vykonať lekársku prehliadku vo vzťahu k práci bez ohľadu na zaradenie do pracovnej kategórie, do kategórie prác. V takýchto prípadoch podľa platnej legislatívy zamestnanci môžu absolvovať lekársku prehliadku aj u svojho všeobecného lekára. Čiže nie je potrebná pracovná zdravotná služba na vykonanie takejto preventívnej prehliadky. A takáto povinnosť zamestnávateľovi vôbec nie je dotknutá. Pracovná zdravotná služba je v takomto prípade len duplicitnou povinnosťou.
Prejdem ku konkrétnym pripomienkam pána prezidenta.
Jednou z výhrad bolo tvrdenie, že zrušením pracovnej zdravotnej služby pre prvú a druhú kategóriu sa zníži úroveň ochrany zdravia pri práci. Odvoláva sa na smernicu Rady 89/391/EHS z roku 1989 s tým, že táto smernica neumožňuje zníženie úrovne ochrany, ktoré už jednotlivé členské štáty dosiahli. Táto zmena legislatívy v pôsobnosti pracovnej zdravotnej služby neznamená žiadne zníženie úrovne ochrany, žiadne. Pracovná zdravotná služba nikomu žiadnu úroveň ochrany zdravia nepriniesla. Navyše táto smernica hovorí, že členské štáty si samy definujú potrebné opatrenia a tieto majú byť primerané. Žiadna pracovná zdravotná služba v tejto smernici spomenutá nie je. Podľa nášho názoru zaťažiť práce kategórií jedna, dva, teda práce bez reálneho rizika poškodenia zdravia, takto sú totiž definované, ako som to už uviedla, pracovnou zdravotnou službou nie je primerané.
Ďalšou výhradou pána prezidenta bolo, že bez odborného posúdenia pracovného prostredia pracovnou zdravotnou službou nie je možná správna kategorizácia, resp. zmena kategorizácie. No ale o zaradení prác do kategórií predsa rozhoduje orgán verejného zdravotníctva. Na to nepotrebujeme pracovnú zdravotnú službu.
Ďalej vo svojom odôvodnení uvádza, že práve pri zamestnancoch, ktorí vykonávajú prácu zaradenú do druhej kategórie, sa vo významnom počte vyskytujú choroby z povolania. To sme tu pred chvíľkou počuli aj s úst pani poslankyne Tomanovej a bolo to vysvetlené. V roku 2009 to bolo 470 ľudí. Z tohto počtu bola do kategórie dva 66 % ľudí priznaná choroba z povolania. To je 310 prípadov. My tu hovoríme o skupine ľudí okolo 2 mil. V 310 prípadoch bola priznaná choroba z povolania. Čiže hovoríme o čísle, ktoré je 0,016 %. To je v štatistike naozaj odchýlka.
Podľa pána prezidenta sú, ďalej, finančné náklady zamestnávateľov na zabezpečenie pracovnej zdravotnej služby zanedbateľné v porovnaní so škodami, ktoré môžu vzniknúť na zdraví zamestnancov v súvislosti s prácou. Ja by som sa veľmi nerada púšťala do porovnávania finančných nákladov vynaložených na opatrenia, ktoré zabránia nejakému zdravotnému problému, s tým, akú má tento zdravotný problém hodnotu. Pre mňa má zdravotný problém nevyčísliteľnú hodnotu. Toto vôbec nebol cieľ. Podstatou je to, že pracovná zdravotná služba nikomu zdravie neochránila, nikomu nezvýšila bezpečnosť pri práci a nikoho ani len preventívne neušetrila od žiadnych zdravotných problémov. Navyše, pri kategóriách jedna a dva, kde reálne riziko poškodenia zdravia nie je, a to je definované v zákone, že hovoríme len o týchto kategóriách, by bolo veľmi problematické, ak vôbec by to bolo možné, identifikovať, či ten-ktorý zdravotný problém s prácou súvisí alebo nesúvisí. Pre kategórie bez rizika poškodenia zdravia je to len náročnou formalitou a štátom garantovaný biznis pre pár vyvolených.
Týmto by som vás, ctené plénum, chcela veľmi pekne poprosiť o podporu tejto novely, čo znamená nepodporenie výhrad pána prezidenta. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Ja sa pokúsim reagovať len na konkrétne otázky, lebo všetko ostatné, veľmi ťažko by sa mi na všetko ostatné reagovalo.
Pán Jasaň mi položil konkrétnu otázku, ako to bolo s tou kartou a či som nehovorila pravdu, alebo hovorila. Tak odpovedám vám, hovorila som pravdu, bolo to presne tak, ako som to povedala, a pokiaľ ste to videli, tak sa asi zhodneme na tom.
A to je, myslím, všetko, čo bola naozaj konkrétna otázka. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani premiérka, vážení páni ministri, vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, túto schôdzu avizovali poslanci za stranu SMER už veľmi dlho. Vôbec ma teda neprekvapuje entuziazmus, s akým vystupujú a určite ešte dosť dlho vystupovať budú. Žiadnym spôsobom nechcem a nebudem spochybňovať právo opozície reagovať na prácu vlády. Je to úplne legitímne.
Žijem v tejto krajine celý život, žila som tu aj počas minulého volebného obdobia, teda v čase vlády Roberta Fica. Netrpím stratou pamäti, a preto neverím, že vám ide o čokoľvek iné, ako dostať sa na stránky novín. A neprekvapuje ma vaša neustála snaha spochybňovať členov tejto vlády, členov koalície alebo v tomto konkrétnom prípade pani premiérku.
Prekvapuje ma však jedno z vyjadrení, ktoré je uvedené v odôvodnení vášho podania. Teraz citujem: "Iveta Radičová stratila akúkoľvek dôveru medzi predstaviteľmi parlamentnej opozície." Pravdepodobne som posledný rok sedela v nejakom inom parlamente, pretože to, čo sme tu my všetci za posledný rok od opozície počuli na adresu pani premiérky, možno vnímať všelijako, ale rozhodne nie ako prejav dôvery.
O akej stratenej dôvere parlamentnej opozície to, prosím, hovoríte? Veď vy jej neviete prejaviť ani len elementárnu úctu, nieto dôveru. Rozumiem tomu, že človek môže reagovať vo vypätých situáciách emotívne, ale to, čo už mesiace počúvame z opozičných lavíc, nie je o emócii. Je to obyčajný chladný kalkul, ktorý už dávno nemá vôbec nič spoločné so slušnosťou. A naozaj veľmi úprimne, ťažko sa mi často pozerá na to, ako nielenže nemáte rešpekt k funkcii premiérky tejto krajiny, predsedníčky vlády, vy nemáte ani len elementárnu slušnosť k nej ako k človeku a už vôbec nie ako k žene. Čudujem sa, že sa častokrát pri svojich mediálnych a iných vystúpeniach nehanbíte. A možno sa hanbíte, ale veľmi dobre to skrývate.
Často hovoríte, že politika je viac ako len čísla, ja to posuniem o kúsok ďalej. Slušnosť je viac ako politika. A toto by sme mali mať na pamäti bez ohľadu na to, či sme v koalícii, alebo sme v opozícii. My sme v politike noví a nemáme toľko skúsenosti ako vy. Prišli sme sem do tohto parlamentu s pokorou. S pokorou voči našim voličom, ktorí nám dali vo voľbách dôveru, a s pokorou voči skúsenostiam našich kolegov. Chceli sme sa od vás učiť, od vás všetkých, aj od vás opozičných poslancov sme sa chceli učiť. Nie učiť sa robiť vašu politiku, nie učiť sa od vás morálke, to určite nie, ale učiť sa parlamentarizmu. A to bola chyba. Za posledný rok ste neukázali ani nám a už vôbec nie občanom tejto krajiny, čo je to efektívna opozícia, čo je konštruktívna diskusia a čo je rešpekt a slušnosť k partnerom. Urážať niekoho, hoci aj s úsmevom na tvári, a manipulovať polopravdami nie je hrdinstvo a rozhodne nie je hodné politikov.
Odkedy vznikla táto koalícia, nemáte pre ňu lepšie označenie ako zlepenec. Musíte žiť v hroznom svete, ak máte pocit, že ľudí dokáže spájať len nepriateľ spoločný alebo spoločné kšefty. Toto nie je, čo nás spája. Spája nás spoločná predstava o tom, ako má Slovenská republika vyzerať, o tom, aké reformy sú k tomu potrebné, a spája nás veľká snaha dosiahnuť to.
Je mi veľmi ľúto, že tu dnes stojíme pri takejto téme. Skutočne si myslíte, že ľudí zaujíma to nekonečné politikárčenie a hašterenie? Naozaj si myslíte, že už nie sú unavení z toho, kto s kým, kto proti komu a kto komu a kedy? Otravujeme ich tým. Otravujeme všetkých občanov, nielen našich alebo vašich voličov, naozaj všetkých. A verte mi, nie sú na nás hrdí. Na žiadneho z nás nie sú hrdí za toto.
Strana Sloboda a Solidarita sa stala súčasťou tejto koalície preto, že sme sa vedeli spoločne zhodnúť na tom, ako má vyzerať táto krajina, kam sa má posúvať, a do veľkej miery aj na tom, akým spôsobom budeme tento cieľ napĺňať. Vedeli sme veľmi dobre, do čoho ideme a ani dnes toto rozhodnutie nijak nespochybňujeme. Rozdielnosť názorov a diskusiu v koalícii, aj keď zložitú a náročnú, nepovažujeme za prejav slabosti, ale, naopak, za prejav sily. Konštruktívnu kritiku, diskusiu a niekedy aj spory považujeme za cestu, ktorá môže viesť k lepším, čistejším a kvalitnejším výsledkom alebo riešeniam. Ak by sme nemali rozdielne názory, pravdepodobne by sme boli v jednej politickej strane. A to nie sme. Ak to preženiem, tak podľa takejto pochybnej logiky mať na všetko rovnaký názor, nediskutovať, okamžite sa pre všetko rozhodnúť, podľa tejto logiky by stačila tejto krajine jedna politická strana. A myslím, že si všetci veľmi dobre pamätáme, ako život na Slovensku pri vláde jednej politickej strany vyzeral. Ja si veľmi želám, aby sa toto už nikdy neopakovalo. Áno, občas je takýto spôsob komunikácie a riešenie problémov vyčerpávajúcim. To vieme všetci veľmi dobre, ale patrí to k politike, a pokiaľ to prináša výsledky, ja v tom nevidím nič zlé.
Milí kolegovia, kolegyne, Slovensko zúfalo potrebuje reformy. Sme absolútne presvedčení o tom, že táto koalícia reformy naštartovala a má veľký potenciál v nich pokračovať a dotiahnuť ich. Je nám úplne jasné, že by sa vám páčilo, ak by sa táto vláda rozpadla, a hodí sa vám na to akákoľvek zámienka. A pani premiérka je na to výborný terč. Rovnako vieme, že tento pokus rozbiť vládu nie je ani prvý a, predpokladám, ani posledný, ale ani ja, ani nik z poslaneckého klubu SaS na túto hru nepristúpime. Sme si vedomí svojej zodpovednosti, ktorú sme získali vo voľbách, a neutečieme z boja len preto, že sa do nás alebo na pani premiérku niekto rozhodol pokrikovať.
Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi preto, prosím, prezentovať postoj poslaneckého klubu SaS k tomuto návrhu. Strana Sloboda a Solidarita stojí za touto koalíciou a stojí za pani premiérkou. Iveta Radičová má našu plnú podporu.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Ja som sa chcela spýtať pána Matoviča, ako prišiel na to číslo mínus 75 %. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Ja som to dnes už hovorila, že čo sa týka tej konkurenčnej doložky, došlo k naozaj veľkému neporozumeniu, o čo sa v tomto návrhu jedná. Tu sa nejedná o to, že zamestnanec, ktorý vykonáva určitú profesiu, po odchode od tohto zamestnávateľa nemôže túto profesiu znovu vykonávať u iného zamestnávateľa konkurenčne. Takéto obmedzenie tam vôbec nie je. Ide o obmedzenie, pokiaľ zamestnanec pracuje u zamestnávateľa, kde príde do kontaktu s určitým špecifickým know-how, ku ktorému nemohol inde prísť, len u tohto zamestnávateľa, aby toto know-how nemohol hneď následne po ukončení pracovného pomeru využiť u iného zamestnávateľa. Poviem veľmi jeden taký zjednodušený príklad. Ide o to, ak vy pôjdete pracovať k jednému zamestnávateľovi, aby ste tam zistili nejaké špecifické receptúry, špecifické postupy, špecifické technológie len preto, aby ste tam získali tieto informácie o tom a následne sa zamestnali v konkurenčnej firme alebo si otvorili vlastnú firmu, aby ste nemohli tieto informácie nie bežné na trhu zneužiť. Čiže to nie je o tom, že teraz ideme zakazovať chirurgovi odísť z jednej nemocnice a robiť chirurga inde, to je úplné neporozumenie tejto témy. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. V mojej faktickej budem asi reagovať len na to, čo bolo naozaj vecné.
Otázka od pána Jarjabka, či som bola na strane zamestnanca alebo zamestnávateľa. Áno, bola som aj na jednej strane, aj na druhej, konkrétne asi približne štrnásť rokov na strane zamestnanca a približne dva roky na strane zamestnávateľa. Čiže vyskúšala som si obidve pozície.
Pán kolega Jasaň, nevidela som nič konkrétne vo vašej poznámke. Akurát ste spomenuli, že neviem nič o živote. No budem to považovať za kompliment, to asi znamená, že ma toho ešte strašne veľa čaká. A veľmi sa na to teším.
Pán Goga, naozaj tu som nezachytila nič konkrétne.
Pán Ondruš, vy ste hovorili o tom, aká má byť flexibilita a že by nemala byť na úkor istoty. To si, samozrejme, myslím aj ja. A tu je práve ten rozdiel, kde to inak vidíte vy a vidíme my, opozícia, koalícia, ľavica, pravica, akokoľvek to polarizujeme. Jednoducho existuje nejaká absolútna istota, čo si možno pamätáme z čias komunizmu, a možno nejaká absolútna neistota. To je ten druhý pól toho a niekde v strede by to malo byť. A na tom, kde konkrétne by to malo byť, sa naozaj asi nezhodneme.
Pani poslankyňa Tomanová, to je presne to isté, čo som hovorila v svojej rozprave. Vy tvrdíte, že Zákonník práce je kódex, ktorý má predovšetkým ochraňovať zamestnanca, no ja si to nemyslím, ja si naozaj myslím, že má vyvážene upravovať vzťahy medzi týmito dvomi zmluvnými stranami a nielen jednostranne chrániť tú jednu z týchto dvoch strán. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážené dámy, vážení páni, z rozpravy, ktorá tu už hodnú chvíľu prebieha, som pochopila, prečo nie je možné, aby sme sa s opozíciou zhodli na návrhoch na zmeny k Zákonníku práce, pochopila som, prečo opozícii prekáža akýkoľvek posun k tomu, aby sa zo Zákonníka práce stala norma, ktorá bude aspoň čiastočne vyvážene upravovať vzťahy medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Z vašich vystúpení som pochopila, že pre vás je zamestnávateľ niekto, kto bezbreho vykorisťuje a utláča zamestnanca a hľadá, resp. využíva na to všetky dostupné prostriedky, aby mu ublížil, aby ho dostal pod existenčný tlak, aby naňho naložil neúmerné množstvo práce, aby mu príp. nezaplatil, aby ho príp. len tak prepustil. A Zákonník práce je tu podľa vás na to, aby zamestnanca pred týmto neslýchaným a drzým zamestnávateľom ochránil. No a podľa mňa je zamestnávateľ niekto úplne iný.
Podľa mňa je zamestnávateľ niekto, kto vymyslí a pripraví podnikateľský zámer, investuje do tohto zámeru svoje vlastné, často ťažko zarobené zdanené peniaze, vytvorí následne pracovné miesta, zabezpečí zákazky, popasuje sa so všetkými nie malými potrebnými administratívnymi povinnosťami, ktoré mu štát ukladá, no a potom už len nesie riziko, či sa mu dlhodobo podarí tento podnikateľský zámer prevádzkovať, či sa mu podarí aj nasledujúce mesiace získať zákazky, či bude mať na mzdy, či náhodou nepríde hospodárska kríza alebo či náhodou štát nezmení legislatívu tak, že nebude schopný niektoré zo svojich záväzkov plniť v predpokladanej kvalite s predpokladanými nákladmi a tak ďalej.
Ďalej som z predneseného pochopila, že podľa opozície by mal štát v maximálnej možnej miere diktovať pravidlá, mal by o všetkom rozhodovať a mal by do všetkého zasahovať. Podľa vás ľudia nie sú schopní komunikovať so zamestnávateľom a dohodnúť si obojstranne prijateľné podmienky, ktoré by zohľadňovali požiadavky, hlavne možnosti obidvoch strán. Snažíte sa o zásahy štátu aj tam, kde to nie je vôbec potrebné. A nielenže to nie je potrebné, niekde je to dokonca škodlivé, pretože to môže umelo deformovať vzťahy, ktoré by inak prirodzene fungovali.
Viackrát v rozprave zaznela pripomienka, že navrhovanou novelou sa vytráca zo Zákonníka práce stabilita. Mladí ľudia vraj nemajú istotu, že keď si nájdu prácu, bude to stabilná práca so stabilnými podmienkami. Stabilita je bez pochyby super vec, naozaj fajn pocit. A verte mi, že aj zamestnávateľ by privítal stabilné prostredie. Tiež by skôr privítal stabilného zamestnanca, ktorého zaučil, zaškolil, do ktorého investoval čas, ktorému odovzdal know-how spoločnosti a ktorý bude stabilne podávať očakávané výkony. Žiadny zamestnávateľ sa nevyžíva v tom, aby prijímal a následne bezdôvodne vyhadzoval zamestnanca z práce. Veď to stojí peniaze. Načo by to robil?
Navyše, pozrime sa aj na druhú stranu tejto mince. Zamestnávateľ by tiež privítal, keby jeho externé prostredie, teda napr. dodávatelia a odberatelia alebo aj štát formou legislatívy vytvárali preňho stabilné prostredie. Veľmi dobre vieme, že to nie je možné. No a zamestnávateľ môže poskytnúť len natoľko stabilné prostredie, nakoľko mu to umožňujú podmienky a okolnosti. Akonáhle ho budeme zákonom nútiť vytvárať neprimeranú stabilitu, stabilitu, ktorú si nemôže dovoliť, zviažeme mu tým ruky a legislatíva tak môže byť priamym nástrojom jeho likvidácie. A likvidácia zamestnávateľa neznamená len zánik firmy, znamená to predovšetkým zrušenie pracovných miest. Má byť toto skutočne cieľ umelo vytvorenej stability? Takáto stabilita predsa v konečnom dôsledku uškodí hlavne zamestnancovi.
Pravidlá sú nevyhnutné, potrebné a často naozaj pomôžu nastaviť procesy. Ale majú byť primerané a hlavne vyvážené. Ak sú niekomu definované povinnosti, musia mu byť definované aj práva a možnosti. Ak sú na druhej strane definované nároky, majú byť definované aj zodpovednosti. A tieto majú byť opäť vyvážené. Pravidlá, ktoré vnášajú do života neprimerané obmedzenia a zvýhodňujú alebo ochraňujú len jednu stranu zmluvného vzťahu, môžu byť škodlivé. V prípade Zákonníka práce by to mali byť také pravidlá, ktoré vnesú do pracovného procesu a v neposlednom rade aj pracovného trhu flexibilitu a nielen obmedzenia a limity. Rozumným uvoľnením alebo odstránením niektorých limitov vytvoríme priestor na to, aby pracovno-právne vzťahy fungovali prirodzene a kopírovali požiadavky, želania a možnosti zúčastnených strán. A preto vítam vládny návrh zákona, ako aj niektoré pozmeňujúce návrhy, ktoré v mnohých bodoch na tieto potreby reflektujú.
Aj ja si dovolím predniesť v mene koaličných poslancov dva pozmeňujúce návrhy.
Prvý pozmeňujúci návrh upravuje možnosť čerpať náhradné voľno za odpracované nadčasy. Dnes zákon limituje možnosť dohody o čerpaní náhradného voľna tromi mesiacmi, čo môže byť v mnohých prípadoch nereálne. Preto navrhujeme, aby bolo toto obdobie predĺžené na dvanásť mesiacov, čo túto možnosť rozšíri. Dovolím si prečítať navrhovaný pozmeňujúci návrh.
Pozmeňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Natálie Blahovej, Jany Kiššovej, Zoltána Horvátha, Moniky Gibalovej, Ondreja Dostála k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 340).
V čl. I v novelizačnom bode 89 sa v § 121 ods. 4 v druhej vete slovo „troch“ nahrádza slovom „dvanástich“.
Odôvodnenie. Navrhuje sa upraviť, že termín na čerpanie náhradného voľna možno stanoviť najneskôr do dvanástich mesiacov odo dňa vykonania práce nadčas. Verím, že v tomto návrhu vidíte vyrovnané možnosti, resp. rozšírenie možností pre obidve strany, teda pre zamestnanca, ako aj pre zamestnávateľa, ako rozumným spôsobom riešiť bežné situácie, keď v jednom období je vyšší nápor práce a potreba pracovať v nadčasoch a za ním nasleduje obdobie, keď zamestnancovi, aj zamestnávateľovi viac vyhovuje dohodnúť sa na čerpaní náhradného voľna.
Druhý pozmeňujúci návrh skupiny poslancov sa týka výhod z kolektívneho vyjednávania. Donedávna sme boli svedkami, ako si top manažmenty veľkých, často štátnych spoločností prideľovali na základe kolektívnych zmlúv neadekvátne výhodné podmienky, napr. aj tzv. zlaté padáky. Preto sme toho názoru, že nie je dôvodné a ani morálne, aby niekto, kto za stranu zamestnávateľa podmienky do kolektívnej zmluvy vyjednáva, zneužíval pozíciu moci na svoje záujmy motivovaný vlastným prospechom. Dovoľte mi tento pozmeňujúci návrh skupiny poslancov predniesť.
Pozmeňujúci návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 340).
Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, sa dopĺňa takto:
Za článok I sa vkladá nový článok II, ktorý znie: „Zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení zákona č. 365/2004 Z. z., zákona č. 369/2004 Z. z., zákona č. 330/2007 Z. z., zákona č. 490/2008 Z. z. a zákona č. 151/2010 Z. z. sa dopĺňa takto: „Za § 13b sa vkladá § 13ba, ktorý znie: „Pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania dohodnuté v podnikovej kolektívnej zmluve sa nevzťahujú na zamestnanca, ktorý vykonáva funkciu štatutárneho orgánu; to sa nevzťahuje na pracovný čas, odpočinok a dovolenku, bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, ochranu materstva, rodičov a mladistvých, a podmienky stravovania. U zamestnávateľa, ktorý zamestnáva viac ako 100 zamestnancov, sa prvá veta vzťahuje aj na vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu.“.“
Ďalšie novelizačné články sa následne prečíslujú.
Krátke odôvodnenie. Navrhuje sa, aby sa výhody z kolektívnych vyjednávaní na podnikovej úrovni nevzťahovali na top manažment organizácií podliehajúcich zákonu o výkone práce vo verejnom záujme. Návrh vychádza zo skúseností so zneužívaním kolektívneho vyjednávania na obohacovanie top manažmentu, ale najmä zo systémového konfliktu záujmov top manažmentu v dnešnom systéme, kde na jednej strane jediný zastupuje zamestnávateľa, a tak aj verejný záujem a na druhej strane má priamy prospech z výhod, ktoré dohodne pre zamestnancov.
V závere by som chcela poprosiť ctené poslankyne, ctených poslancov o podporu týchto pozmeňujúcich návrhov, ako aj o podporu Zákonníka práce. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)