Videokanál poslanca

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Dámy a páni, budem pokračovať v prerušenej rozprave k návrhu zákona o používaní jazyka menšín. Pred prestávkou som hovoril o nebezpečnosti alebo zradnosti, ústupčivosti slovenskej politiky voči požiadavkám etnických menšín. A odvolával som sa predovšetkým aj na analytický článok portálu Blisty. Takže ak dovolíte, by som dokončil túto pasáž, aby sme zvážili, či budeme ďalej menšiny postupne vybavovať takýmito ústupčivými legislatívnymi zbraňami, ktoré raz môžu byť namierené proti nám, teda proti slovenskej štátnosti a územnej celistvosti, tak ako to bolo, povedzme, v iných štátoch, ktoré takisto sa nádejali, že takouto ústupčivou politikou voči menšinám dokážu, povedzme, politiku etnického separatizmu alebo segregácie alebo istej jazykovej hegemónie, alebo územnej uzavretosti riešiť takým spôsobom, ako to napr. rieši súčasná vláda. Ja osobne a Slovenská národná strana sme presvedčení, že toto nie je dobrá metóda, nie je to dobrá cesta, skôr treba presviedčať menšiny o tom, že ten status práv a status quo, na ktoré sa doteraz odvolávali, im postačuje na konformný výkon svojich ústavných práv. A chcel by som sa opýtať predstaviteľov strany Most – Híd ako politického navrhovateľa, aj keď priamym navrhovateľom je podpredseda vlády, prečo zrazu po štyroch rokoch ustúpili zásadne z argumentácie tzv. status quo, či si myslia, že toto je to udržanie status quo, toho status quo, čo my sme za minulej vlády rešpektovali. A teraz keď sa etnická strana dostala k moci, ak zrazu svoje slová, prísľuby a deklarácie o potrebe udržateľnosti status quo hodila za hlavu a prišla s masívnymi nadštandardnými a ďalšími požiadavkami, pýtam sa, čo teda ďalej. Ako povedal klasik, budúcnosť je v tomto prípade naozaj neistá. My môžeme len doplniť a aktualizovať jeho slová, budúcnosť slovenskej štátnosti a územnej celistvosti, tak ako ju poznáme teraz, môže byť v budúcnosti pri takomto postupe neistá, čo iste v reálnom čase je len fakt, že slovenská vláda a jej existencia opäť závisí od politickej vôle jedného subjektu, ktorý reprezentuje alebo snaží sa reprezentovať najagilnejšiu a najrozvinutejšiu aj najpočetnejšiu etnickú menšinu na Slovensku. Je každému zrejmé z politického hľadiska, že bez podpory tejto strany by táto vládna koalícia nemohla existovať. Takže toto sú, chápem, mantinely pre viacerých koaličných poslancov, pretože hlasovanie o tomto zákone, ktorý bol, mimochodom, predradený pred rokovanie o uznesení Národnej rady k prijatej maďarskej ústave a k ďalším aktivitám maďarskej vlády, aj toto predradenie veľmi jasne poukazuje, že máte vlastne istú povinnosť hlasovať za tento návrh, ktorý ide proti záujmom určite aj vašich voličov, pretože je úplne jedno, či volič slovenský je pravicový alebo ľavicový, či žije na juhu alebo na severe, štátnosť sa dotýka všetkých ľudí našej vlasti.
Bohužiaľ, sú synergické útoky a uhryznutia od Orbána. Na ne si v podstate dovolíme len kňučať. Bojíme sa dokonca čo len šteknúť. A už vôbec vládna koalícia nemá odvahu prijať legitímne právo obrany, pretože v minulosti sme práve, a to je zvláštne, zo strany FIDESZ počúvali o potrebe ďalej upraviť tento zákon. Keď som sa pozrel do minulosti, tak som videl, že zhodou okolností v roku 2006 vtedajší podpredseda vlády Csáky prišiel s podobným návrhom, zmeniť kvórum na 10 % v rámci tabuľového zákona. A išli dokonca tak ďaleko, že zákon mal meniť aj istú názvoslovnú imunitu obcí, týka sa to 20 obcí, ktoré sú pomenované na južnom Slovensku po významných slovenských dejateľoch. Ide napr. o Hamuliakovo, Gabčíkovo, Hviezdoslavov, Matúškovo, Tešedíkovo a tak ďalej a tak ďalej. Takže vidíme, že táto téma nie je nová, ona sa stále objavuje. Raz ju interpretuje Orbán z Budapešti, raz ju interpretovala SMK, teraz ju interpretuje a snaží sa presadiť strana Most – Híd. Takže je evidentné, že bez nejakej spoločenskej diskusie pri takejto zásadnej zmene je to len a len politické rozhodnutie.
Sme v druhom čítaní, a preto po týchto rámcových, systémových a legislatívnych pripomienkach zhrniem, čo prekáža Slovenskej národnej strane v tomto návrhu. Samozrejme, my ako celok tento zákon odmietame a aj budeme hlasovať proti nemu, aj keď sa možno objavia nejaké pozmeňujúce návrhy, a my sa ich pokúsime tiež dať, pretože samotná filozofia prijímania tejto normy a neopodstatnenosť hovoria proti tejto norme.
Takže tie výhrady, ktoré som tlmočil, pán predseda, aj vám na výbore pre kultúru a médiá, sú tie, že z individuálneho práva menšiny sa ustanovuje kolektívne právo. Preto ja aj v pozmeňujúcom návrhu, ktorý na záver svojho vystúpenia prečítam, zavádzam expressis verbis to, že Slovenská republika uznáva len princíp individuálneho výkonu práv osôb patriacich k národnostným menšinám, pretože toto tu doteraz nemáme, ale je to medzinárodná prax aj je to kompatibilné s medzinárodnými zvyklosťami a vôbec medzinárodným právom, predovšetkým z OSN a z nadstavbovej časti konferencie KBSE a ďalších noriem prijímaných predovšetkým v deväťdesiatych rokoch.
Ďalej je to výhrada, že právo príslušníka menšiny používať svoj jazyk v úradnom styku sa nafúklo aj na povinnosť úradov komunikovať s príslušníkom menšiny v menšinovom jazyku, predovšetkým v ústnej komunikácii. Zasa je to niečo, čo je nové a čo je neopodstatnené v takomto rozsahu a kvalite alebo hĺbke, pretože opäť to posilňuje príslušníkov menšín, aby nemuseli ovládať štátny jazyk. A je smutným vysvedčením vlády, ak jej nezáleží, aby vedeli uplatniť aj legislatívnymi nástrojmi ústavné právo pre príslušníkov menšín osvojiť si štátny jazyk. A pokiaľ ide o osvojenie štátneho jazyka, je to podobné ako pri výučbe cudzích jazykov. Viete, že keď nekomunikujete, tak zabúdate a cítite sa jednoducho nekonformne. Takže po prijatí tejto normy by v podstate príslušníci menšiny získali pocit, že slovenčina je pre nich cudzí jazyk, dá sa tak povedať, vyšli by z cviku, keď už ani štát si nevie istým spôsobom zabezpečiť, aby jeho orgány komunikovali so všetkými občanmi v štátnom jazyku. Toto je alfa a omega a podstata zákona o štátnom jazyku, zabezpečiť rovnosť pred zákonom pre všetkých, zatiaľ čo tento zákon je vlastne imunitný zákon pre časti menšín, aby nemuseli ani len teoreticky a už vôbec nie prakticky ovládať štátny jazyk.
Ďalej, pôvodný rozsah úradného styku sa opäť rozširuje na celý verejný styk. To znamená, že z obce alebo zo samosprávy sa to prenáša na celú štátnu správu. Má to ďalej aj nebezpečnú nadstavbu, o ktorej sme tu už hovorili. Opäť, v odvolacom konaní navrhovateľ chce umožniť, aby aj mimo územia vyčleneného kvórom, je to tých 20 %, alebo oni tu navrhujú po novom 15 %, aby aj mimo tohto územne vyčleneného teritória, kde je aj teraz právo používať pre príslušníkov jazyk menšiny, mohlo sa to preniesť na obce v podstate, dá sa tak povedať, na akomkoľvek mieste Slovenska, čo je rovnako neprípustné. Je to dezintegračný prvok, ktorý snáď nepoznajú nikde vo svete.
Pôvodné právo poslanca obecného zastupiteľstva použiť svoj materinský jazyk sa rozširuje aj na ostatných účastníkov rokovania obecného zastupiteľstva, čím sa myslia podľa dôvodovej správy najmä starostovia a hlavní kontrolóri. Pýtal som sa, na čo to má slúžiť. No zrejme tam, kde je nejaká svetlá výnimka, ako je to napr. v Komárne, kde bol za záhadných okolností, myslím, ale v dobrom, samozrejme, zvolený slovensky hovoriaci nezávislý poslanec, ale zastupiteľstvo má väčšinu maďarsky hovoriacich poslancov, alebo opačný prípad, že je maďarsky hovoriaci primátor, ale väčšinu v zastupiteľstve tvoria slovenskí poslanci, sa umožňuje práve týmto verejným činiteľom, aby mohli používať pri rokovaní jazyk menšiny, čím sa vlastne diskriminuje možno tá slovenská väčšina, 80- alebo 70-, alebo 60-percentná, podľa obce a mesta, pretože ona má právo tiež prijímať informácie vo svojom jazyku, predovšetkým v štátnom jazyku a nie je odkázaná zrejme na tlmočenie.
Ďalej, v podstate akási plazivá asimilácia na juhu, ale teraz paradoxne obrátená, obsahuje už prvý novelizačný bod § 1, keď sa za pravidlá používania jazyka menšín v úradnom styku pridali slová „a v oblastiach upravených týmto zákonom“. Tie oblasti sa, samozrejme, rozširujú a otvára sa ďalších 13 zákonov, čo je jav v našej legislatíve naozaj ojedinelý, takýmto masívnym spôsobom vstupovať do toľkých zákonov, aby sa upravilo používanie jazyka menšín. Takže zákon už v prvom paragrafe rozširuje tú oblasť a ide nad rámec zákona, práva a, mám pocit, aj ústavy, pretože naozaj sa tu degraduje štátny jazyk a dokonca sa snaží menšinovým jazykom v mnohých oblastiach verejného styku nahradiť štátny jazyk alebo ho vytlačiť de facto z jeho pozícií, aj keď v niektorých prípadoch, ale ojedinele sa pripúšťa platnosť v prípade rozporu slovenského textu, ale, pán predkladateľ, vy ste úplne vypustili všetky ustanovenia, ktoré by mali predchádzať pred zadefinovaním práva použiť jazyk menšiny, predovšetkým v úradnom styku, tak, že okrem štátneho jazyka môže použiť, vy ste úplne zamlčali, príslušník menšiny aj štátny jazyk. A z tohto zákona to ani nie je zrejmé. Ale naopak, už tam zavádzate povinnosť pre právnické osoby, aby na viditeľnom mieste informovali, a pravdepodobne príde k tomu, že to bude aj ústne, akéhokoľvek prichádzajúceho s úradnou agendou, aby komunikoval, resp. že môže komunikovať v jazyku menšiny. Takže opäť tu máme výraznú disproporciu medzi štátnym jazykom a menšinovým jazykom.
Spomínal som to už v prvom čítaní, zatiaľ som nevidel, že by niekto z vládnej koalície išiel meniť zásah do autonómneho postavenia a agendy cirkví, dokonca, myslím, ani KDH. A podľa posledných informácií sklapli opätky aj pri svojom zámere na tých 18 %, čo sa niekde v kuloároch hovorí, ak to tak nie je, tak sa vám dodatočne, páni kolegovia, ospravedlním. Ale mne osobne aj SNS prekáža, že v zákone o používaní jazykov menšín predkladateľ vstupuje do autonómneho postavenia a agendy cirkvi, hoci v zákone o štátnom jazyku je explicitne uvedené, že to neupravuje pôsobnosť cirkví. Takže tu vidíme, akú obrovskú a neprimeranú váhu prisudzujete zákonu o používaní jazykov menšín, keď si dokonca dovolíte vstúpiť do agendy cirkví a náboženských spoločností, ktorú, mimochodom, upravuje špeciálne iný zákon, a to konkrétne č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností. To znamená, že štátny jazyk, ktorým je slovenčina, z vášho pohľadu nemá byť na celom zvrchovanom území jazykom používaným vo verejnom styku. My máme za to, na rozdiel od vás, že iné zákony nemôžu a nesmú ohrozovať jeho výlučné postavenie, tak ako o tom hovorí § 1 ods. 2 zákona o štátnom jazyku, keďže tento má prednosť pred ostatnými jazykmi.
Odvolávate sa na Európsku chartu menšinových alebo regionálnych jazykov. To má byť ten dôvod, prečo musíme pristúpiť údajne k takejto masívnej úprave. Ale opýtal som sa vás a neodpovedali ste mi na výbore, preto sa vás opýtam znova. V charte je uvedené, že má slúžiť predovšetkým na ochranu vymierajúcich alebo ohrozených jazykov. Poprosím vás v záverečnom slove, pán podpredseda vlády ako predkladateľ, povedzte tejto sále, povedzte občanom Slovenska, konkrétne maďarčina ma zaujíma, nezaujíma má jazyk srbochorvátsky, nezaujíma ma bulharčina, nezaujíma ma čeština, rómčina ani iné jazyky, mňa to špeciálne zaujíma, v čom je maďarčina klasifikovaná na Slovensku ako vymierajúci alebo ohrozený jazyk. A poprosím na to uviesť veľmi vážne dôvody, keďže sa odvolávate na veľmi vážený medzinárodný dokument, ktorým je spomínaná charta. Ak chcete hovoriť o akejsi filozofii a politike multikulturalizmu, nuž vám musím znova pripomenúť, že nielen britský premiér David Cameron, ale aj nemecká pani premiérka Merkelová a pred nimi aj francúzsky prezident Sarkozy sa veľmi jasne a takmer totožne vyjadrili, že multikulturalizmus v Európe zlyhal. Zacitujem Davida Camerona: „Doktrínu štátneho multikulturalizmu má nahradiť pocit zdieľanej národnej identity.“ Toto je aktuálny moderný prístup vyspelých demokracií, ktoré majú rovnako problém alebo riešia problematiku, lepšie povedané, s etnickými, náboženskými menšinami. Ale, ako viete, medzinárodné dokumenty už nerozlišujú tú špecifikáciu, o akú menšinu ide, či je to tzv. klasická, migračná, nová, náboženská alebo inej orientácie, v podstate sa hovorí o menšinách.
Vy ste povedali, že sa týka kvórum predovšetkým iných menšín. Ja som si urobil takú tabuľku a prepočet ešte pri tom pôvodnom návrhu, ktorý bol v rámci hromadnej pripomienky zmetený zo stola. Z vlády sa už potom dostalo len tých 15 %, ale majú Lučenec tých 13,1 %, obyvateľov celkovo 28 323, z toho Maďarov 3 711, Levice tých 12,23 %, sumárny počet obyvateľov tohto okresného mesta 36 538, z toho Maďarov 4 469, Šaľa tých 17,8 %, tie pomery sú tam rovnaké. Takže ak si zarátame tieto tri mestá, ide o sídla s takmer 90 000 obyvateľmi, pričom príslušníkov menšiny je len 16 000, čo to znamená? Vystavujete dvojjazyčnej úradnej agende 72 851 Slovákov, len v troch okresných mestách. Tak nehovorte, že zníženie kvóra sa týka predovšetkým komfortu pre jednu nemeckú obec alebo niekoľko cigánskych osád, kde, mimochodom, majú aj problém čítať v rómčine, čo ukazuje najnovšie sčítanie obyvateľstva, čo je veľký trapas, pretože naši Rómovia to vypĺňajú viac-menej v slovenčine, aj to im ešte musia pri tom asistovať asistenti.
Takže, dámy a páni, pristúpim k pozmeňujúcemu návrhu, aj keď mi je zrejmé, že je zbytočné vôbec chorú vec opravovať alebo do lode, ktorá má také legislatívne diery, dávať nejaké záplaty. Ale pýtam sa, prečo tak nespraviť, keď je to naše právo a právomoc a chceme tým vyjadriť aj to, že vieme vecne pristupovať k problematike a argumentovať.
Takže zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín v znení zákona č. . 318/2009 Z. z. sa mení a dopĺňa takto:
Článok I:
Po prvé. § 1 sa dopĺňa odsekmi 1 a 2, ktoré znejú:
Odsek 1: „Slovenská republika uznáva len princíp individuálneho výkonu práv osôb patriacich k národnostným menšinám.“
Odsek 2: „Ak štátny občan Slovenskej republiky patriaci k niektorej z národnostných menšín má aj štátne občianstvo príbuzenskej krajiny, ktorej štátny jazyk je jeho materinským jazykom, výkon práv podľa tohto zákona sa takejto osobe počas trvania dvojakého občianstva v oblasti menšinového práva neuplatňuje.“
Novelizovaný bod 1 v § 1 vrátane zmeny textu pod čiarou označenej ako číslo 2 sa vypúšťa.
Navrhovaný odsek 2 sa označí ako odsek 3.
Odôvodnenie. Pôvodné znenie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, pretože mení zmysel ustanovenia ústavy, čo vykonávací zákon ako právny predpis nižšej právnej sily nemôže. Navyše, zmena textu poznámky pod čiarou číslo 2 spôsobí chaos v aplikačnej praxi, na čo poukázal aj legislatívny odbor Národnej rady Slovenskej republiky. Navrhovaná zmena precizuje individuálny výkon práv v oblasti národnostných menšín v súlade s medzinárodným právom a praxou.
Druhý novelizačný bod. Tu vás poprosím, dámy a páni, o malú zmenu, ktorú uvediem, oproti tomu, čo máte uvedené v laviciach, ale ide o legislatívnotechnickú zmenu. V § 2 ods. 1 sa slová „15 %“ menia na slová „20 %“.
Odôvodnenie. Zostáva tá istá výška kvóra, má ostať pôvodná výška súčasného status quo, čím vychádzame v ústrety strane Most – Híd, ktorá počas štyroch rokov neustále bojovala za to, aby sa zostalo pri status quo v každej oblasti. Takže my vám to teraz umožníme naším pozmeňujúcim návrhom a uvidíme, či zaň budete hlasovať a či si budete stáť za svojou politikou a svojimi slovami, pretože máme za to, že ste vo voľbách získali aj pomerne veľa slovenských hlasov, ktoré zrejme verili tej predvolebnej rétorike vašej.
Po tretie. V § 2 ods. 3 sa v prvej vete vypúšťajú slová „v ústnom“ a v tretej vete sa vypúšťajú slová „a zabezpečí informáciu o možnostiach používania jazyka menšiny v sídle orgánu verejnej správy na viditeľnom mieste“.
Odôvodnenie. Opatrenia by inak opäť išli nad rámec záväzkov. Predpokladá sa, samozrejme, znalosť právnych predpisov, ako sa hovorí, neznalosť zákona nikoho neospravedlňuje. A nepredpokladáme ani, že by príslušníci menšiny nevedeli, aké sú ich práva v oblasti úradného styku.
Po štvrté. V § 2 sa vypúšťa celý odsek 8.
Odôvodnenie. Návrh zmeny neodôvodnene a fakultatívne rozširuje právo na používanie jazyka menšín mimo zákonného a odôvodneného rámca. Vypustenie môže zabrániť prípadnej diskriminácii majoritného obyvateľstva v pracovnej oblasti. Úprava vychádza z dostatočného osvojenia si štátneho jazyka v úradnom styku občanmi hlásajúcimi sa k niektorej z národnostných menšín, ako im tieto práva ustanovuje aj Ústava Slovenskej republiky.
Po piate. V § 3 ods. 2 sa vkladaný text „ostatní účastníci rokovania obecného zastupiteľstva môžu používať jazyk menšiny, ak s tým súhlasia všetci prítomní poslanci obecného zastupiteľstva“ vypúšťa.
Odôvodnenie. Ustanovenia idú nad rámec záväzkov. Podľa dôvodovej správy sa ako ostatní účastníci rozumejú najmä primátori, starostovia alebo prednostovia, takže môže dôjsť k nepriamemu nátlaku na rozhodnutie poslancov a účastníci rokovania, resp. účastníci rokovania obyvatelia obce ovládajúci len štátny jazyk Slovenskej republiky, resp. podľa zákona sa takéhoto rokovania môže zúčastniť aj akýkoľvek poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, by mohli byť diskriminovaní , čo sa v opačnom prípade nepredpokladá.
Po šieste. V § 3 sa navrhované doplňujúce znenie v odseku 4 vypúšťa.
Odôvodnenie. Pôsobnosť cirkví a náboženských spoločností neupravuje v jazykovej oblasti ani zákon o štátnom jazyku č. 270/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov, nie je dôvod, aby zákon o používaní jazykov menšín vstupoval do tejto vnútornej problematiky cirkví, ktorých pôsobnosť upravuje samostatný zákon č. 308/1991 Zb. o. i. tak, že v odseku 2 je určené, že „cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti... nezávisle od štátnych orgánov“. Ide teda o nesystémový zásah do autonómneho postavenia cirkví a náboženských spoločností zákonom, ktorý nemá opodstatnenie, aby vstupoval do autonómneho postavenia cirkví. Ja chápem, že je to zrejme urobené kvôli jednej cirkví zo šestnástich cirkví a náboženských spoločností, ktorá z deviatich dištriktov má sedem tzv. maďarských a len dva slovenské, ale to by bol asi príliš veľký komfort a neopodstatnený zásah, s čím by určite nesúhlasilo ani ostatných pätnásť náboženských spoločenstiev a cirkví registrovaných v Slovenskej republike.
Po siedme. V novelizovanom bode 7 sa v § 4 navrhované odseky 3, 5 a 8 vypúšťajú.
Ostatné odseky sa primerane prečíslujú.
Odôvodnenie. Ustanovenia idú nad rámec záväzkov, sú nejasné, môžu spôsobiť rozdielny výklad, resp. zavádzajú novú povinnosť spadajúcu pod iné príslušné zákon. Napr. označenie obce v jazyku menšiny sa nepochopiteľne rozširuje aj na označenie autobusových a železničných staníc, letísk, prístavov a tak ďalej. Použitie tzv. vžitých a zaužívaných geografických názvov rovnako tak rieši samostatný špeciálny zákon.
Po ôsme. v § 4 ods. 6 sa vypúšťa text: „Všetky nápisy a oznamy určené na informovanie verejnosti, najmä v predajniach, na športoviskách, v reštauračných zariadeniach, na uliciach, pri cestách a nad nimi, na letiskách, autobusových staniciach a železničných staniciach, sa môžu uvádzať aj v jazyku menšiny.“
Odôvodnenie. Máme za to, že ustanovenia idú nad rámec záväzkov. Okrem toho majú aj negatívny vplyv na súkromný podnikateľský sektor.
Po deviate. V § 4a sa vkladá nový odsek 3 ktorý znie: „Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na obce, ktorých názov bol zmenený v rokoch 1867 až 1918 a 1938 až 1945.“
Odôvodnenie. Nový § 4a, ktorý ste tam implementovali, sa snaží implementovať iba časť obsahu rušeného zákona, tzv. tabuľového, č. 191/1994 Z. z., avšak navrhovateľ nezahrnul dôležité obmedzenie v pôvodnom § 3 ods. 3 rušeného zákona, ktorý nepripúšťa legalizáciu takých označení obcí, ktorých názov bol zmenený v časoch najzúrivejšej maďarizácie, keď mnohé obce dostali pomaďarčený úradný názov v období po rakúsko-uhorskom vyrovnaní alebo v čase horthyovskej okupácie južného Slovenska najmä na základe zákona o povinnom premenovaní obcí v maďarčine (napr. citovaný už zákonný článok Uhorského snemu č. 4 z roku 1898 o pomaďarčení všetkých miestnych názvov v Uhorsku). Navrhované opatrenie len znovu zavádza text rušeného odseku 3 tzv. tabuľového zákona. A mám za to, že je naďalej opodstatnený v súvislosti s riešením tzv. miestneho referenda, ktoré, mimochodom, má tiež isté nejasnosti, ale to nechám na kolegov, lebo dohodli sme sa vzájomne, že budeme riešiť rôznu problematiku. Na problematickosť, dámy a páni, chcem poukázať, nepriamej novelizácie zákona o obecnom zriadení o. i. poukázalo aj stanovisko odboru legislatívy Národnej rady Slovenskej republiky v bode 6.
Po desiate. V novelizovanom bode 18 sa v § 7 sa dopĺňané odseky 3 a 4 vypúšťajú.
Odôvodnenie. Používanie jazyka menšiny v obecnej polícii a príslušníkmi ozbrojených síl Slovenskej republiky, ozbrojených bezpečnostných zborov, iných ozbrojených zborov, Hasičského a záchranného zboru v služobnom styku a pri komunikácii s občanmi, ktorí patria k národnostnej menšine, ide nad rámec záväzkov a zásadným spôsobom prenáša individuálne právo občana hlásajúceho sa k národnostnej menšine na možnosť komunikovať v ozbrojených zložkách a v služobnom styku v obecnej polícii, čo je neprípustný prenos individuálnych práv.
Chcem upozorniť aj pána spravodajcu, keďže tento desiaty bod koliduje s bodom 3 spoločnej správy, prosím vyňať bod 3 spoločnej správy na samostatné hlasovanie.
Po jedenáste. V novelizovanom bode 13 sa § 5b vypúšťa.
Odôvodnenie. Ustanovenie je duplicitné vzhľadom na úpravu v iných zákonoch, najmä v zákone č. 532/2009 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov. To je tá oblasť titulkovania, resp. vypustenia titulkovania a ďalších náležitostí, ktoré podľa môjho názoru má riešiť predovšetkým na to príslušný špeciálny zákon. A to je citovaný zákon o Rozhlase a televízii Slovenska.
Po dvanáste. Novelizovaný bod 15 sa vypúšťa.
Odôvodnenie. Nie je dôvod meniť pôvodný gramatický modálny tvar slovesa na imperatívny tvar, keďže je primeranejší aj vzhľadom na ďalší text, podľa ktorého povinné osoby nemusia ovládať jazyk menšiny. Je to protirečivé znenie, lebo ak zamestnanci verejnej správy „nie sú povinní ovládať jazyk menšiny“, tvar používajú namiesto spojenia môžu použiť, im túto povinnosť gramaticky aj de facto vlastne prikazuje.
Po trináste. V novelizovanom bode 19 sa § 7a až 7d vypúšťajú.
Odôvodnenie: Správne delikty a právomoci podpredsedu vlády sú nesystémové a nevyvážené v oblasti práv a povinností. Povinné sú, dámy a páni, len orgány verejnej správy, zatiaľ čo príslušníci menšín a ich predstavitelia nemajú nijaké povinnosti uvedené v zákone, majú len práva, ktoré často porušujú práva majoritného obyvateľstva. Ignorujú sa medzinárodné dohovory, že používanie menšinového jazyka je individuálne právo jednotlivca, teda že štát nemôže svojim občanom, dokonca pod hrozbou pokút, vnucovať používanie menšinového jazyka.
Keďže aj tento trinásty bod, pán spravodajca, koliduje, s bodmi 4, 5, 6 a 7 spoločnej správy, žiadam tieto body 4, 5, 6 a 7 spoločnej správy vyňať na osobitné hlasovanie.
Dámy a páni, toto je pozmeňujúci návrh, ktorý predkladá Slovenská národná strana k tomuto návrhu zákona, kde naozaj novelizované body už išli nad rámec nielen záväzkov, ale predovšetkým zdravého rozumu a, povedal by som aj v dobrom, nad rámec toho, čo umožňuje dobré spolunažívanie príslušníkov väčšinového obyvateľstva na juhu Slovenska a príslušníkov menšín, keďže ak by prešli v tejto podobe, máme za to, že Slováci na južnom území Slovenskej republiky by už naozaj de facto aj de iure, prepáčte mi za výraz, museli držať hubu a krok. Myslím, že to nikto z nás nechce. Želáme všetkým plnohodnotný rozvoj, plnohodnotné uplatnenie na celom území Slovenskej republiky, keďže, bohužiaľ, nezamestnanosť je takmer rekordná. A asi každému z nás by malo záležať na tom, aby všetci občania Slovenskej republiky mali rovnaké práva, ale aj rovnaké povinnosti a aj rovnaké možnosti uplatniť sa na celom území Slovenskej republiky. A k tomu vedie predpoklad na to, aby dokonale ovládali štátny jazyk, čoho dôkazom sú v podstate aj poslanci zvolení za stranu Most – Híd, ktorí by sa bez plynulého ovládania slovenského jazyka pravdepodobne spoločensky a politicky neuplatnili. Takže ich tiež poprosím, aby rovnakú šancu a možnosť dali aj ostatným príslušníkom menšín, pretože ak by prešiel tento zákon, tak v podstate naozaj tá základná otázka by znela, tak ako som povedal pred prestávkou, no na čo by sme mali v podstate sa učiť alebo používať vôbec štátny jazyk, keď v podstate od narodenia po smrť nám vystačí náš rodný materinský jazyk. Takýto prístup určite nie je dobrý, ani takéto povzbudzovanie. Sme teda za to a umožníme príslušníkom menšín status quo, po ktorom volali ostatné 4 roky predstavitelia, politickí predstavitelia predovšetkým maďarskej menšiny.
Dámy a páni, aj z vládnej koalície, ak teda máte nejaké mantinely a uvedomujete si, že možno ak koaličný partner to postavil opäť na hranu a ohrozilo by to možno aj vaše poslancovanie, poprosil by som vás aspoň, aby ste si našli toľko času, aby ste našli odvahu zmeniť aspoň ten novelizovaný bod, ktorý opäť zavádza zo zrušeného tabuľového zákona pôvodný § 3 ods. 3, to znamená, aby pri miestnom referende nebola možnosť použiť názvy z čias rokov, ktoré sú tam uvedené, 1867 až 1918 alebo z čias horthyovskej okupácie, to znamená roky 1938 až 1945. Poprosím vás, toto je morálna povinnosť každého z vás bez ohľadu na to, aké politické tričká máte a aké postoje zastávate. Je to povinnosť voči našim predkom, aby sme nezmietli zo stola toto ustanovenie, ktoré bolo implementované hneď pri prvom prijímaní tohto tzv. tabuľového zákona. Ja vám ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Pán predseda, dajte, prosím, hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky berie správu na vedomie.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážené dámy, ctení kolegovia, vážený pán podpredseda vlády pre boj so Slovákmi, najskôr ste prišli s ideologickým trójskym koňom maďarskej iredenty, ktorá sa vždy hrá na toho rozprávkového, vypĺznutého, chudého koníka, ktorému treba pomôcť a z toho dôvodu treba znížiť kvórum z 20 na 10 %. Toto opatrenie sa však týka len 32 slov v samotnom obsahu novelizovaného textu. Podstatné, na čo by sa mali pýtať a na čo sa aj Slovenská národná strana pýta, je, o čom je tých zostávajúcich 4 708 slov a aké zmeny, alias, aké ústupky opäť váš návrh obsahuje. Čiže podľa dôvodovej správy aj to, čo prezentovali médiá, hlavný cieľ tvorí obsahovo len 0,6 % z celkového obsahu zmien a 99,4 % zmien je tým trójskym koňom, ktorým sa snažíte prepašovať ďalšie nadštandardy, ktoré sú úplne zbytočné, pretože za jestvujúceho stavu poskytovania práv národnostným menšinám nielen cez tento zákon, ktorý novelizujete, ale aj cez množstvo iných noriem, či už je to školský zákon alebo tabuľový zákon, zákon o mene a priezvisku a tak ďalej a tak ďalej, jednoducho je tu naozaj komfort. A to nehovoríme len my, nie je to subjektívne, pán spravodajca. Predpokladám, že zareagujete. Už v prvom čítaní som vám spomenul tú škálu päťstupňovú, ktorá je pomerne dobre objektivizovaná. A podľa tejto päťstupňovej škály španielskeho vedca na Slovensku menšiny majú najsilnejší štandard ochrany. Takže sa legitímne pýtame, prečo, načo máme zvyšovať tieto štandardy. Možno problém je v tom, že ak sa etnickému hypochondrovi budú postupne zvyšovať legislatívne dávky stále nových a nových paragrafových preparátov, že tento hypochonder bude spokojný a sa vylieči zo svojej fóbie všetkého, čo súvisí so Slovenskom. Dobre vieme, že je to subjektívna vada takéhoto etnického hypochondra, podobne ako to bolo aj v prípade kosovských Albáncov. Takže tadiaľto cesta k vyliečeniu nevedie. To, čo v podstate prerokovávame, je ďalší legislatívny kolík k dvojjazyčnosti na Slovensku, príprava na stupeň federalizácie Slovenska, následnej územnej autonomizácie s konečným cieľom separatizácie čiže straty časti zvrchovaného územia Slovenskej republiky. Možno o pár rokov si na toto spomeniete.
Dôvodová správa, pán podpredseda vlády, je len textový halucinogén, prepytujem, prosím, pre naivných Slovákov a pre koaličnú časť slovensky hovoriacich politických strán vašej vládnej koalície. Je to predovšetkým programová vlajková loď jednej strany vládnej koalície, a to strany Most – Híd, na tom sa určite všetci zhodneme. Takže nevidím dôvod, prečo by daň za takýto politický program mali platiť všetci občania Slovenskej republiky, ale najmä tzv. majoritné obyvateľstvo Slovákov, ktoré žije na tzv. jazykovo zmiešanom území Slovenskej republiky, pretože existuje, už som to spomínal, list týchto Slovákov, ktorí sa sťažujú, že už za tohto stavu 20 rokov pretrváva ich diskriminácia. A mám za to, že ak by sme prijali všetky tieto zmeny, ktoré navrhujete, tak v podstate Slováci aj štátny jazyk de facto na južnom Slovensku skončili, de facto.
Tento návrh mi pripomína potopu, ale nie vyliatu z Dunaja, ale z politickej agendy Budapešti, ktorá potrebuje ešte viac primknúť k sebe jednotlivé okolité územia. Neskôr vám prečítam jednu krátku analýzu mnou okomentovanú a môžeme sa zamyslieť, či je pravdivá a do akej miery môže vzbudzovať naše obavy. Prečo hovorím o rozlievaní alebo rozširovaní? Práve to obsahuje tých 4 708 slov. Rozširuje sa používanie jazyka menšiny v úradnom styku nielen na písomné podania, ale na celú ústnu komunikáciu. Samozrejme, zavádza sa aj to ako povinnosť orgánov verejnej správy. Pýtam sa, ako môžeme orgán verejnej správy povinne zaviazať, že bude komunikovať v jazyku menšiny, a to dokonca pod hrozbou sankcií, keď výkon práva príslušníka menšiny je len a len individuálny. Ja som sa vás, pán podpredseda vlády, ktorý momentálne sedíte v laviciach strany Most – Híd, na výbore pre kultúru a médiá veľmi jednoznačne a opakovane opýtal, či uznávate individuálny alebo kolektívny výkon práv. Vy ste až po opakovaných výzvach pripustili, že áno, rešpektujete len ich individuálny výkon. Ale tento návrh zákona nielen v tej gramatickej časti, ale aj v tej obsahovej časti to nedokumentuje. Aj tento prípad je toho príkladom. Jednoducho my uznávame, Slovenská republika aj Slovenská národná strana, individuálny výkon príslušníkov a štátnych občanov Slovenskej republiky, ktorí sa hlásia k niektorej z národnostných menšín. Rozširuje sa nielen kvalita, ale aj kvantita toho, napr. vydávanie verejných listín vrátane všeobecne záväzných nariadení. Keby bol tento zákon rozprávkou, začínal by sa, nie kde bolo, tam bolo, ale kde bolo slovenské, bude už maďarské. Úradná maďarizácia sa rozširuje na akékoľvek konanie pred orgánmi celej verejnej správy. Úradné formuláre budú už v podstate dvojjazyčné automaticky. Priam v apponyiovskej arogancii ste zašli až tak ďaleko, že v § 2 ods. 8 odstraňujete aj územné obmedzenie na používanie jazyka menšín, aj na obce, kde, prepáčte mi za výraz, o Maďarovi alebo nejakom inom príslušníkovi z tých jedenástich menšín ani len nechyrovali. Takže z pôvodného etnicko-politického hypochondra politikou neustálych ústupkov a schvaľovaním legislatívnej salámovej metódy postupne vyrábame etnického schizofrenika, ktorý, keď sa čas naplní, sa stane etnický separatista, presne tak ako sa to stalo aj v Kosove.
V tejto novele riešime v podstate aj isté slovensko-maďarské vzťahy, k tomu aj vzťah slovenskej majority, ale to je len relatívny a zavádzajúci pojem, lebo na konkrétnom tzv. jazykovo zmiešanom území je to práve naopak, buď de iure, alebo vo väčšine prípadov de facto sa Slováci dostávajú pod asimilačný tlak. Odporúčam vám opäť prečítať si asi 25-stranový list Slovákov z južného Slovenska, kde uvádzajú konkrétne príklady konkrétnej diskriminácie, dokonca aj na základe súčasne platnej legislatívy. Štefan Marko Daxner takto opísal svoju empirickú desaťročnú skúsenosť v strete s vtedajšími Maďarmi v Gemerskej stolici a troch susediacich stoliciach: „Ustupuj a budeš znivočený bez milosti. Nedaj sa a ustúpia oni pred tebou.“ Myslím si, že 150 rokov táto stará pravda platí aj teraz a platí aj pre túto sálu a platí najmä pre poslancov a poslankyne vládnej koalície. Ak budete ustupovať politickému tlaku, budete znivočení aj vy bez milosti. Takže, prosím vás, skúste sa pozerať na problém objektívne, z nadhľadu a trošku aj tým jedným slovenským okom.
Tento zákon je zákon hanby a zákon zbabelosti slovenských subjektov vládnej koalície. Je demagogický, pretože ruší tzv. tabuľový zákon č. 191/1994 Z. z., ale neprenáša z neho všetko to, čo ruší. Práve to podstatné zostalo niekde mimo, neobjavilo sa už v novelizovanom texte. Je to § 3 ods. 3, ktorý zmizol za záhadných okolností. A práve tento je kľúčový v tom, že obmedzuje v prípade vykonania miestneho referenda o premenovaní obce také názvy, tzv. historické, o takých sa, mimochodom, hovorí aj v tomto zákone, o tzv. geograficky vžitých alebo historických názvoch, z čias násilnej maďarizácie a donúteného úradného pomaďarčovania názvov. To sa konkrétne stalo v histórii. Je na to zákonný článok Uhorského snemu č. 4 z roku 1898 o násilnom pomaďarčení všetkých obcí vo vtedajšom Uhorsku tak, aby miestny názov bol len a len v maďarčine. Pýtam sa, dámy a páni a pán podpredseda vlády: Toto je váš cieľ, umožniť miestne referendá, vstupujete, mimochodom, dosť brutálnym spôsobom do zákona o obecnom zriadení, ktorý tento parlament pri takýchto vstupoch vždy zásadne odmietol, aby ste umožnili premenovanie obcí z čias násilnej maďarizácie? Predtým tomu ešte predchádzalo, samozrejme, pomaďarčovanie aj na základe volebného zákona. Minister vnútra gróf Szapáry si dokonca dovolil definovať pri odôvodnení volebného návrhu zákona nemaďarských voličov ako cudzie národnosti. Vy tu neustále rozprávate, že nechcete tu byť ako cudzincami. Prosím vás, je tu niekde nejaká zmienka, že občania Slovenskej republiky hlásajúci sa k niektorej z menšín sú tu cudzincami? Ale takáto zmienka o cudzincoch bola vo volebnom zákone v Uhorsku, z roku 1874. Takže nielen Maďarská republika má z parížskych mierových zmlúv priamo zakázaný revizionizmus. Medzinárodné zmluvy sú nadradené našim zákonom. A keďže sa týkali aj mierového usporiadania v rámci tohto regiónu, aj vzťahov medzi Slovenskom a Maďarskom, je prirodzené, že aj Slovenská republika ako nástupnícky štát Česko-Slovenska musí dodržiavať a implementovať aj parížske mierové zmluvy a dohody. A tam je jasne zakázaný revizionizmus. Tým, čo vy ste uviedli v tej časti novely, umožniť miestne referendum, a nedali ste tam ten blokačný vypadávajúci tretí paragraf rušeného zákona, tzv. tabuľového, tak v podstate vy zavádzate revizionizmus, vy porušujete parížske mierové zmluvy, pán podpredseda vlády aj vážená vládna koalícia. To by ste si mali tiež uvedomiť. Takže som presvedčený, že ak by ste, nedajbože, toto prevalcovali, tak aj táto norma skôr, či neskôr bude musieť skončiť na Ústavnom súde.
Pýtame sa, a už som teraz zaregistroval po prvom vystúpení rečníka z lavíc strany Most – Híd akési obavy, či tu niekto hovorí o protislovenskosti a ako vraj súvisí štátny jazyk so zákonom o používaní jazykových menšín. Vážení, pozrite si, prosím, rozpravu nedávno novelizovaného a brutálne okresaného zákona o štátnom jazyku. Sami ste vtedy tvrdili, že sú to spojené nádoby, lex specialis derogat legi generali, pravda, pani poslankyňa. Ja si to veľmi dobre pamätám. Takže nevyhovárajte sa. Vtedy keď sme rokovali o zákone o štátnom jazyku, tak ste všade dôvodili a takmer všetky zmeny boli spôsobené tým, že je to vynútené z dôvodu ústretového prístupu k príslušníkom národnostných menšín. Teraz keď rozprávame o zákone o používaní jazykov menšín, sa zrazu bránite, že nehovorte vôbec nič o štátnom jazyku. Ale veď tento zákon predsa vstupuje aj do zákona o štátnom jazyku. Nepriamo ho novelizuje tak ako ďalších dvanásť noriem, čiže trinásť noriem otvára tento zákon. Čiže mám pochybnosť, že je vôbec v súlade s legislatívnymi pravidlami vlády a tvorbou legislatívy. Je protislovenský, po tom úvode, nielen teda tou samotnou filozofiou dvojjazyčnosti, pretože § 1 ods. 2 zákona o štátnom jazyku jasne hovorí, že štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky. Čiže o nejakej dvojkoľajnosti nemôže byť ani reči. Je to minimálne primus inter pares, minimálne. Takže je protislovenský aj v tom, že je tam samotné opatrenie § 2 ods. 4 vzťahujúce sa na používanie jazyka menšiny, v podstate na akékoľvek konanie pred orgánmi verejnej správy, čiže aj štátnej správy. Máte tam dokonca zaimplementované aj odvolacie konania. To znamená napr., ak by riešil niekto spor s Vodohospodárskym podnikom, ktorý momentálne sídli v Banskej Štiavnici, pravdepodobne v Banskej Bystrici by ste sa dožadovali komunikácie v maďarskom jazyku alebo aj v rómskom jazyku, ja neviem v hoci akom. Spomínal to už predrečník. Množstvo príkladov by sme mohli nájsť. Neviem si predstaviť, aby pri základných informáciách, či už je to v zdravotníctve alebo pri právnych veciach, náš školský systém, ktorý tu funguje v podstate od bývalého Česko-Slovenska 80 rokov, bol taký nedokonalý, že by nevedel uplatniť do praxe ústavné právo príslušníkov menšín na osvojenie si štátneho jazyka. Veď my sa tu správame, ako keby tu niekto prišiel z Bhutánu alebo z Pakistanu a neovládal by ani mäkké f zo slovenčiny a teraz by sme mu museli umožniť, aby on mal úplný komfort v prípade právnych alebo iných náležitostí. Veď my tu rozprávame o štátnych občanoch Slovenskej republiky a bývalého Česko-Slovenska. Prosím, vysvetlite, ako by sa mohlo stať, že by niekto nevedel povedať po slovensky, že ho bolí žalúdok, brucho, že ho pichá v nohe. To všetko je len placebo-efekt, zavádzanie, vyťahujú sa 70-ročné babičky, 80-roční starčekovia, ktorí akože vraj zrazu nevedia po slovensky. Všetci dobre vieme, že to nie je tak pravda. Všetci dobre vieme, že 99 % občanov maďarskej národnosti vie po slovensky. Nehovorím, že to vedia dobre, ale na komunikačnej úrovni to vedia zvládnuť. Takže nie je tu spoločenská opodstatnenosť na takéto zásadné ústupky. Štátny jazyk, ku ktorému sa teda vrátim, mi, naozaj, pripomína v tomto zákone nechcenú a šikanovanú Marušku v rozprávke O dvanástich mesiačikoch. V podstate strana Most – Híd poslala štátny jazyk, alias Marušku v zime, do lesa nazbierať si svoje slovenské jahody. Asi tak vyzerá obsah tohto zákona vo vzťahu k štátnemu jazyku.
Tento zákon je v podstate ďalšie koliesko salámovej metódy. Na ilustráciu použijem tzv. vžité či miestne historické názvy. Dobre vieme, že meritórny v tejto problematike je, bol a mal by byť zákon č. 215/19995 Z. z. o geodézii a kartografii, ktorý, mimochodom, tiež novelizujete. Takže ja sa dotýkam v podstate tých oblastí a tých zákonov, ktoré vy otvárate, aby bolo zrejmé pre kolegov, keby chceli náhodou argumentovať, či som hovoril väčšiu časť o používaní jazykov menšín, áno, hovorím stále o zákone o používaní jazykov menšín, tým, že otvárate aj zákon o geodézii a kartografii, kde v § 18 ods. 8 zákona sa hovorilo, že štandardizované, citujem, geografické názvy sú záväzné pre vydavateľov kartografických diel, odborných publikácií, na používanie v tlači a iných prostriedkoch masovej komunikácie a, toto je dôležité, v úradnej činnosti orgánov verejnej správy. Čo sa ale stalo? Už pri prerokovávaní školského zákona v roku 2008, žiaľbohu, SMER vyhovel tlaku SMK a vsunul do školského zákona predradenie menšinových geografických názov, ale súčasne aj s tým, že sa umožňuje používať tzv. historické a vžité názvy, čo je mimo akejkoľvek dohody vrátane tých dohôd, ktoré sú kľúčové a ktoré upravuje Dohovor OSN o používaní miestnych alebo geografických názvov. Čiže je to zrejmé. Táto vládna koalícia najskôr musela zrezať a ostrihať zákon o štátnom jazyku. A, prirodzene, potom prišlo ďalšie legislatívne priklincovanie pomaďarčených názvov v zákone, o ktorom rokujeme. Nuž a ktovie čo nás bude ešte čakať neskôr. Predpokladám, že bude ďalšia nejaká malá novela, bude zákon o financovaní kultúry menšín a ďalšie a ďalšie kolieska z maďarskej salámy, z ktorej tu budeme takto ukrajovať stále. Slovenská národná strana preto musí odmietnuť takýto nezakrytý prejav maďarskej politickej iredenty a revizionizmu, neústavného vytláčania slovenčiny, ktorá sa v podstate stáva už len štatistom popri zákonoch, ktoré používajú menšiny.
Chcem vás upozorniť, dámy a páni, aby sme si spomenuli aj na historickú nedôveru k politike ústupkov voči maďarským požiadavkám. Viedeň a rakúsky cisár tiež nastúpili túto politiku ústupkov, až nakoniec v roku 1867 prenechali národy Uhorska svojvôli veľkomaďarských šovinistov a vytvoreniu monoetnického Maďarska. Beneš v roku 1937 rovnako povedal: „Menšinám musíme dať všetko.“ Vieme, že to bolo povedané vo veľmi temnej dobe alebo pred veľmi temnou dobou, ale história nakoniec ukázala, že či už to bola politika ústupkov Beneša alebo neskôr víťazných mocností pri Mníchove alebo pri Viedenskej arbitráži, nebola správna. A viac ako desaťročná skúsenosť v Kosove tiež ukazuje, že pri politike ústupkov separatizmu a militarizmu na základe etnického vytvárania monolitných, etnicky čistých území a komfortu, tam sa to tiež začalo jazykovými právami a právami študentov na univerzite, to veľmi zle končí. Ja viem, že v prípade Kosova medzinárodné spoločenstvo povedalo, že ide o výnimočný prípad. Ale koľkokrát sa už medzinárodné spoločenstvo pomýlilo, možno v dobrej viere, čo chcelo kedysi garantovať? História je príliš veľká a čas je príliš krátky, než aby som tu všetky tieto príklady hovoril.
Dámy a páni, zákon o používaní jazykov menším je teda akýmsi návodom z kuchárskej knihy iredenty, ako postupne rozložiť malý štát. To nehovorí len Slovenská národná strana alebo len ja. Teraz som si vypožičal asociácie a časť argumentácie z internetového portálu Blisty, ktorý v máji 2010 priniesol zaujímavý článok aj k problematike, ktorú prerokúvame, pod názvom Spoľahlivý návod ako postupne rozložiť malý štát od autora Čecha Iva Šebestíka. Analytický článok napísal teda autor Čech. Dúfam, že objektívnosť je týmto ako-tak daná, k prijímaniu maďarského zákona ešte o dvojakom občianstve, ale ten prístup je takmer totožný. Upozorňuje, že ide len a len o začiatok procesu, hoci naša koalícia si namýšľa, že už bude mať vraj pokoj od strany Most – Híd a bude sa môcť možno venovať ekonomickým témam, čo by bolo snáď záslužnejšie. Tento proces potupnej anexie autor označuje ako nezadržateľný. Dámy a páni, tento rozbehnutý vlak nedokážete už zastaviť. Ide o starostlivo premyslený postup voči krajine, v ktorej existuje menšina. Skutočné privilégiá, ktorými si majoritný národ menšiny kupuje, sa nikdy nezmiernia. To je aj tá salámová metóda, o ktorej hovoríme my. Dôvod na to je jednoduchý. V skutočnosti tu totiž vôbec nejde o práva menšín, ako si možno my niektorí myslí a možnože aj časť médií a verejnosti myslí. Čiže pýtam sa: Máme sa dať unášať falošnou ústretovosťou a miernym postupom väčšiny? Pripomínam, že už tu máme istý nadštandard komfortu pre príslušníkov národnostných menšín. Podľa Šebestíka zmierlivá centrálna vláda znášajúca menšine aj modré z neba sa vďaky od menšiny nikdy nedočká, pretože politickí lídri menšiny nikdy nebudú spokojní. Jednoducho či už Most –Híd alebo SMK sa budú chcieť opäť dostať do parlamentu. Opäť budú živiť túto tému. Opäť si nájdu nejaké požiadavky. Opäť nájdu nejakú časť voličstva, ktorá ich takýmito programami osloví. Preto SNS upozorňuje na základný postoj etnickej politiky, ktorý je v kréde, nikdy nič nebude stačiť. Prosím, zapamätajme si túto vetu, lebo ešte počas fungovania tohto parlamentu budeme viackrát konfrontovaní s jej realizáciou. Zopakujem to, nikdy nič nebude politickým lídrom menšiny stačiť. O čo teda v skutočnosti ide? To je získanie zvrchovanosti, v tomto prípade jazykovej, v konkrétnom štáte, čiže na Slovensku, konkrétne na južnom území Slovenskej republiky. Samozrejme, pokiaľ sme členmi Európskej únie, zatiaľ to nie je možné, ale najskôr ide o uskutočnenie stavu de facto. Autor totiž namodeloval situáciu, ktorá je ako vystrihnutá zo slovenských realít. Pán Šebestík hovorí, že predstavme si, že v nejakej časti štátu sa po určitej dobe nedohovoríme úradným čiže štátnym jazykom, pretože väčšina tam žijúcich obyvateľov ho ignoruje ako vnútenú cudzosť, toto územie aj cez označenia obcí, zákon o používaní jazyka menšín v úradnom styku, v školstve, samospráve a tak ďalej v podstate už v ničom nebude pripomínať ostatné časti štátu, povedzme, tie severnejšie. Na tomto území žijúce obyvateľstvo si postupne začne klásť otázku: „No prečo by sme mali patriť k tým, ktorí hovoria inou rečou než my?“ Táto reč sa tam totiž stane po čase dominantná a výlučná a my ideme teraz legislatívne prispieť k tejto výlučnosti a k tejto dominancii a k vytláčaniu slovenčiny.
A ďalšia argumentácia navyše. Keď máme bližšie k národu, ktorý má už vlastný materský štát, ktorý voláme domovský alebo príbuzenský štát a je tu za bučkom, oddeľuje nás od neho len 300 m široká rieka Dunaj. Takže táto politika postupnej revízie hraníc a návratu do predtrianonského stavu, dámy a páni, sa dotýka, žiaľ, aj celého okolia Maďarska.
A tento návrh je ďalším legislatívnym políčkom do mozaiky, ktorá už začína mať kontúry naozaj pripomínajúce Kosovo. To je fakt, na ktorý upozorňujeme aj v návrhu Vyhlásenia k aktivitám maďarskej vlády a parlamentu, ktorý budeme prerokovávať po tomto návrhu zákona.
Vzhľadom na to, že moje vystúpenie bude pokračovať, s pánom predsedom parlamentu som sa dohodol, že ja svoje vystúpenie preruším a budeme hlasovať.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení kolegovia, pán predseda rady, dovoľte, aby som vás informoval o výsledku rokovania o Správe o stave vysielania v Slovenskej republike a o činnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu za rok 2010, ktorú obsahuje tlač 304, vo Výbore Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá.
Správu o stave vysielania v Slovenskej republike o činnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu za rok 2010 pridelil predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím z 28. marca 2011 č. 297 na prerokovanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá a súčasne poveril výbor predložením správy o výsledku prerokovania uvedeného materiálu a pripraviť návrh na uznesenie Národnej rade Slovenskej republiky.
Chcem vás informovať, že Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá prerokoval predmetnú správu v stanovenej lehote a uznesením č. 80 z 10. mája 2011 ju aj schválil. Gestorský výbor odporúča Národnej rade Slovenskej republiky:
1. schváliť správu o stave vysielania v Slovenskej republike a o činnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu za rok 2010,
2. vysloviť súhlas, aby predseda Rady pre vysielanie a retransmisiu Miloš Mistrík správu uviedol v rozprave, čo sa aj stalo.
Návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky k prerokovávanej správe rady tvorí prílohu, ktorú máte rozdanú, a samotný návrh na uznesenie Národnej rady znie: Národná rada Slovenskej republiky schvaľuje Správu o stave vysielania v Slovenskej republike a o činnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu za rok 2010.
Toľko moje spravodajcovské povinnosti. Skončil som, pán predsedajúci.

Vážený pán predseda, vážený pán predkladateľ, pán spravodajca, dámy a páni, v stručnosti. Cítim potrebu vystúpiť v prvom čítaní k tomuto rozumnému a racionálnemu návrhu. A vyjadrujem sa tak ako opozičný poslanec napriek tomu, že ide o, dá sa tak povedať, člena vládnej koalície. Čiže chcem tým dokumentovať, že ani ja osobne, ani klub Slovenskej národnej strany nemá problém v tejto sále oceniť také návrhy, ktoré spejú k zlepšeniu situácie. Veď ostatne aj žiarovku vymysleli súbežne dvaja vedci.
Zhodou okolností táto problematika ma trápila aj ešte ako bývalého vicestarostu istej mestskej časti. A vtedy pán navrhovateľ bol primátor Bratislavy. Takže on určite lepšie vie, aké problémy vznikajú s tým, čo je popísané v dôvodovej správe.
Možno snáď by sme mohli po čase aj vydať sa aj ešte trošku ďalej, neviazať to možno len na parkovacie miesta, ale všeobecne riešiť otázku aj budovania novej cestnej infraštruktúry vrátane príjazdových komunikácií tam, kde k takejto masívnej výstavbe dochádza, pretože nie je to len problematika Bratislavy, dnes cestné zápchy sú súčasťou v podstate každého krajského mesta, dokonca okresných miest, ako je napr. Martin, Vrútky, kde prechádza cesta I. triedy priamo cez mesto. Takže je evidentné, že doba a investori idú v súlade so svojimi záujmami a možnože aj potrebami firiem, alebo občanov po bytovej výstavbe. Ale či už fyzickým alebo právnickým osobám, ktorým umožňujú istý komfort, súčasne tým znevýhodňujú to, čo je v dnešnej modernej dobe podstatné. A to je presun z novoobývaného bytu alebo bytového komplexu, alebo širšieho spoločenského komplexu buď do centra, alebo niekde inde. Takže je dobré, že tento problém pán poslanec Ďurkovský otvoril. A myslím, že v budúcnosti vidím priestor ešte aj na také úpravy, ktoré by investorov, predovšetkým tých veľkých, ktorí, dnes už môžeme povedať, neúmerne zahlcujú a zahusťujú niektoré časti, predovšetkým veľkých miest, a spôsobujú dopravné zápchy, štát alebo zákonodarcovia prinútili participovať aj na širšej zainteresovanosti v oblasti budovania novej infraštruktúry.
Podstatné je, že teraz ideme riešiť aspoň to, čo nás všetkých tlačí. A to je vlastne nielen znečistenie, ale aj znehodnotenie cestných dopravných komunikácií z dôvodu takejto výstavby. Takže, a myslím, že to môžem hovoriť aj za klub SNS, tento návrh do druhého čítania podporíme. A to je z mojej strany všetko. Ďakujem pekne za pozornosť.

Ako. Tak ako som povedal, áno?

Ďakujem. Pán predseda, žiadam zmenu zaradenia bodov, ide o body 23, 24, 25, v obrátenom poradí. A 25. by išiel ako 23., potom obrátené poradie. Čiže preradiť pred návrh zákona o používaní jazykov menšín návrh skupiny poslancov na prijatie Vyhlásenia Národnej rady k aktivitám vlády a parlamentu Maďarskej republiky a zaň zaradiť návrh zahraničného výboru.

K tomu všetkému obsiahlemu, čo pán podpredseda parlamentu povedal, je naozaj zaujímavé, že už pred šiestimi rokmi v podstate tá istá politická garnitúra chystala privatizáciu týchto šiestich teplární. Podozrivé je, že v podstate za tú istú cenu - 165 až 200 mil., keď hovoríme v eurách. Ak zohľadníme investície, o ktorých ste, pán podpredseda, hovorili, ak zohľadníme povedzme infláciu a uvedomíme si, že ročný výnos z dividendy je cca 4 mil., tak naozaj neviem, kde nájdeme takého úžasného investora, ktorému sa návratnosť cez dividendy vráti až po päťdesiatich rokoch. Čiže tá trojčlenka a rovnica sa veľmi jednoducho vyrieši tým, že bude musieť pristúpiť k dramatickému zvýšeniu cenotvorby tepla. Aj keď SNS už v predstihu poukázala, že máme vážne podozrenie z podhodnotenia celkovej, celkovej ceny a optimálne riešenie vidíme v spoluúčasti miest, dotknutých miest a ich občanov.
A pokiaľ ide o zahraničných investorov, ukážkou sú najnovšie stimuly pre istú americkú firmu, kde štát, čiže všetci daňoví poplatníci sa zozbierajú na celú polovicu nákladov na vytvorenie tristo pracovných miest. Takto v praxi asi vyznieva presilovka v prospech zahraničných investorov a diskriminácia tých slovenských. Ale pri tejto vláde, zdá sa, nič nové.

Ďakujem pekne za slovo. Pán spravodajca, bohužiaľ, musím skonštatovať, že si veľmi zle plníte svoje povinnosti určené ako spravodajcovi, pretože nepočúvate to, čo ostatní kolegovia už tri dni rozprávajú, ale interpretujete to, čo vám prešlo cez váš názorový filter. Takže, ak dovolíte, zopakujem to opäť na záznam, to, čo uviedlo už ix kolegov vrátane mňa.
Tento zákon je protiústavný, pán Dostál, v tom, že čl. 6 Ústavy Slovenskej republiky definuje jednoznačne, kto a čo je štátnym jazykom Slovenskej republiky a ním je jazyk slovenský. Čiže nijaký iný jazyk nemôže nahrádzať toto jeho postavenie, ktoré § 1 zákona o štátnom jazyku navyše definuje ako prednostné používanie pred ostatnými jazykmi. Ak nerozumiete veľmi tejto jednoduchej konštrukcii, ja neviem, čo robíte na mieste nielen poslanca, ale súčasne aj spravodajcu k tomuto dôležitému zákonu.
Povedzte mi ďalej, ste známy z minulosti ako obhajca čechoslovakizmu. Ako to bolo, keď ste napadli, teda alebo spochybnili súčasnú Preambulu Ústavy Slovenskej republiky, ako to bolo tam uvedené? Kde tam boli uvedení konkrétne Slováci? Toto by ma zaujímalo.
Potom prečo multietnické Maďarsko ide teraz meniť dokonca text preambuly, čo je univerzálny jazykový výraz, za akúsi národnú modlitbu k nejakému mýtu tisícročného kráľovstva, keď vieme, resp. štátnosti, keď vieme, že maďarská štátnosť začala v roku 1918.
A tu by sme mohli hovoriť o iných príkladoch z írskej ústavy a z iných, kde sa bojíte, ale prosím vás, buďte objektívny aspoň, keď máte určenú funkciu spravodajcu. Pokiaľ sedíte v lavici, môžete byť neobjektívny, ja vám to neupieram.

Áno, pán poslanec ma upútal, ale nepripútal k svojej argumentácii. Na dobro veci mu chcem povedať, že verím všetkým občanom Slovenska, dokonca som náchylný veriť aj občanom menšín vrátane maďarskej, ale neverím a nebudem veriť menšinovej politike, najmä takej, akú teraz predvádza strana MOST - HÍD.
A teraz k tým niektorým iným veciam. Chápem, že obhajca musí z titulu svojej profesie obhajovať aj vraha, veď to je jednoducho jeho povinnosť. A ty sa, pán poslanec, dal teraz do obhajoby niečoho, s čím začal pred 20 rokmi Ferko Mikloško tou povestnou 70-ročnou babičkou, voči ktorej by sme mali byť ústretoví, lebo sa narodila niekedy v roku 1918 a ešte hold za tých 70 rokov života na Slovensku sa nenaučila po slovensky. Ty si prišiel teraz s nejakou ikonou komárňanskej učiteľky.
Mám tu zhodou okolností fotografiu z udalosti zo 4. júna 2010 v Komárne v záhrade farského úradu reformovanej cirkvi. Je to tzv. pamätný stĺp k Trianonu, ktorý, bohužiaľ, Slováci vnímajú úplne inak ako niektorí politici a organizátori tohto stretnutia. Neviem, možnože tá pani učiteľka je medzi tými 300 zúčastnenými, možnože nad ňou visí, možnože nevisí zástava, ktorá evokuje Veľké Maďarsko a možno, že sa zúčastnila pri odhalení tohto stĺpu. Väčšina Slovákov ďakuje Trianonu, že bola stanovená hranica a mier. Týchto 300 ľudí tomu, bohužiaľ, neverilo.