Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, na začiatku svojho vystúpenia, by som sa chcel ospravedlniť predsedovi poslaneckého klubu Slovenskej národnej strany, ktorého som v rozprave prvého čítania, neprávom obvinil z neochoty viesť dialóg na túto tému. Jednalo sa o organizačné nedorozumenie, ktoré sme si odvtedy vyjasnili a už aj došlo k prvému stretnutiu. Už aj to prvé stretnutie naznačilo, aké vzdialené sú naše pohľady na otázky národnostného, či národného charakteru.
Mohol by som byť aj z toho nešťastný a stratiť prípadné ilúzie, ak by mojím cieľom bolo presvedčiť partnera o správnosti svojich a o nesprávnosti jeho názorov. Mojím cieľom však v žiadnom prípade nebolo a ani nie je presviedčanie, len možnosť vzájomne sa oboznámiť s myšlienkami a s dôvodmi, čo nás vedie k takému, či onakému postoju.
Ako skoro v každej problematike, aj v prípade národnostných otázok, je základom vzájomná informovanosť. V ruke držím stanovisko Benátskej komisie teraz k platnému zneniu zákona o štátnom jazyku. Okrem toho, že je to zaujímavé čítanie, musím povedať, že už dávno som nečítal takýto odborne dobre fundovaný text. Je v nej málo omáčky, a o to viac skutočných a užitočných informácií. Užitočných preto, lebo každá strana, či už je zástancom alebo odporcom zákona o štátnom jazyku, nájde si v ňom dostatok myšlienok na pochopenie toho druhého. Opakujem, stanovisko Benátskej komisie nám pomáha pochopeniu druhej strany a jej časti by nemali slúžiť výlučne na posilnenie argumentácie.
Mňa zaujali dve konštatácie tejto komisie. Jedna v prospech odporcov a jedna v prospech zástancov potreby zákonnej kodifikácie štátneho jazyka. Ako prvé na posilnenie pocitu občianskej hrdosti menšinových obyvateľov, citujem vetu: "Slovenská republika je viacjazyčným štátom." Málokedy sa stretávame s takouto strohou, ale výstižnou vetou. S vetou, ktorá môže zmeniť väčšinový pohľad na spolunažívanie obyvateľov našej krajiny. Želal by som, aby veta, že Slovenská republika je viacjazyčným štátom sa postupne udomácnila aj vo vašich mysliach. Veta, ktorá nevyjadruje ani menej, ani viac od toho, že občania Slovenska sa môžu vyjadrovať a rozmýšľať o tých istých veciach rozdielnym jazykom.
Samozrejme, Slovensko nie je viacjazyčným štátom, ani na Liptove, ani na Kysuciach, a nie je ním na väčšine územia krajiny, preto pocit nadradenosti jedného jazyka na celom území môže byť pre vás samozrejmosťou. A koniec-koncov tento stav si aj zákon o štátnom jazyku pamätá, veď rieši len také situácie, ku ktorým môže dôjsť na národnostne zmiešaných územiach.
Terajší zákon, ktorý chystáme práve zmeniť, vychádza z jedinečnosti a z nadradenosti jedného jazyka a nedovolil si predstaviť, že môžu existovať sféry verejného života, opakujem verejného a nielen súkromného života, kde nadradenosť sa mení na rovnoprávnosť a rovnoprávnosť na nahraditeľnosť, tak ako to vo viacjazyčných štátoch býva.
Preto vítam návrh z dielne pána ministra kultúry, ktorý je veľmi dôležitým míľnikom na tejto ceste. Nemyslím si, že by bolo treba dlhšie skloňovať túto vetu, nakoľko som jednak presvedčený, že každý z vás si vie predstaviť, čo to v civilizovanom svete znamená, a tak isto som presvedčený, že nemusíme preceňovať ani celú problematiku, nakoľko väčšinu našich voličov musia, žiaľ, zaujímať iné, prozaickejšie otázky, najmä finančného charakteru.
Celkovo za klub SaS môžem povedať, že za najlepšie riešenie národnostných problémov vidíme v dôstojnom prístupe k hospodárskym otázkam. Sme presvedčení, že volič, či už na juhu alebo na severe Slovenska, bude oveľa menej provokovateľný, ak jeho finančná situácia bude istá.
Druhá zaujímavá konštatácia Benátskej komisie je, že citujem: "Často dôvodom na zhrnutie jazykového ustanovenia je skutočnosť, že sa krajina stala nezávislou. Toto ustanovenie je potom vnímané ako záruka národnej identity a jednoty a zachovanie národného jazyka sa považuje za ústavnú hodnotu. V niektorých prípadoch je národný jazyk považovaný za symbol jednoty", koniec citátu.
Ja osobne si myslím, že kolegovia, ktorí pokladali aj na Slovensku za potrebné zákonne ustanoviť podmienky používania väčšinového jazyka, vychádzali práve z tohto symbolického dôvodu. Verím tomu, že napriek známym skutočnostiam, práve tento dôvod bol prvotný. Opakujem však pre tých, ktorí unáhlene vyslovia negatívny názor na jazykový zákon ako na celok, spomeňme si na to, že u značnej časti národa slovenského to vyjadruje znak národnej identity. Ako sa dá žiť vo viacjazyčnom štáte s tým, že sa usilujeme patrične ctiť nezávislosť národného cítenia väčšinového obyvateľstva.
Znova sa obraciam k stanovisku Benátskej komisie. Komisia sa domnieva, že tento cieľ, by bolo možné účinnejšie naplniť prostredníctvom spolupráce, budovania dôvery a opatrení zameraných na dosiahnutie cieľov stanovených zákonom, než prostredníctvom sankcií. Sankcie by sa mali použiť len v najkrajnejšom prípade, ak vôbec. Povinnosť používať úradný jazyk, by mala byť obmedzená len na prípady, keď je to skutočne potrebné na udržiavanie verejného poriadku, pričom by mala zahŕňať rozumnú mieru primeranosti. Rozsah potreby verejného poriadku môže závisieť od postoja národnostných menšín. V ostatných prípadoch, keď štát považuje za potrebné alebo vhodné, alebo žiaduce zabezpečiť používanie štátneho jazyka spoločne s menšinovými jazykmi, mal by na to zároveň poskytnúť primerané nástroje a finančné prostriedky.
Návrh, ktorý je predkladaný pánom ministrom kultúry, doporučujem prijať a jednotlivé pozmeňujúce návrhy veľmi hlboko dôkladne a obozretne zvážiť.
Ďakujem vám za vašu pozornosť. (Potlesk.)
