Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, milí kolegovia, kolegyne, dovoľte mi tiež niekoľko slov. Niektoré veci tak si dovolím aj zhrnúť, keď sa vám to bude zdať, pani podpredsedníčka, že som od veci, tak potom moji predrečníci boli tiež kdesi ako mimo, lebo chcem takto zhrnúť, faktickými som nereagoval.
Pojem slobody je veľmi často a zvlášť v dnešnej dobe veľmi prekrúcaný. Veľmi. Sloboda bez zodpovednosti neexistuje. Zapamätaj si, sloboda bez zodpovednosti neexistuje. Neexistuje. Nie je to možné.
Poviem vám jeden takýto príbeh, ak dovolíte, že spomínal sa tu vek 7 rokov, 9 rokov, tretiaci, piataci, a deťom, hej, či dať, alebo nedať slobodu. Naši susedia chceli urobiť radosť svojmu krstnému dieťatku, tak zobrali bratového synčeka a vybrali sa na výlet do Tatier. A keďže tie Tatry sú veľké a chceli aj to tak spojiť aj tú turistiku a možno aj s lanovkou a so zážitkami, vybrali sa na Solisko. Tento 7-ročný chlapec, ktorý išiel so svojimi krstnými rodičmi, veľmi sa tešil. A na konečnej zástavke, keď vystúpili, tak ten chlapec slobodný bol, slobodný, vidíte, a to je tá sloboda, a to som chcel aj na pána Chrena ako reagovať, hej, hovoriť o slobode, že človek má slobodu. Ale predovšetkým musí mať rozum, aby tú slobodu vedel užívať. Ak nemá rozum, hej, a to je ten dar ďalší, nemôžem to ja vynechať a nechať len tú slobodu. Ale to je aj ten rozum. Keď ty ten rozum nemáš, no ja ťa musím aj v tej slobode obmedziť. No musím. A čo sa stalo tuná v tomto prípade? Zoberte si takúto vec, on slobodne vyskočil na konečnej zástavke, tej stanici na Solisku, odbehol, kým sa oni stihli ako obzrieť, chlapca nebolo. Hľadali ho pol hodinu, niet ho, hodinu, nebolo ho. Po dvoch hodinách boli veľmi nervózni a znervózneli ako z toho. Samozrejme, keď ho už po dlhom čase nemohli nájsť, ohlásili to Horskej službe. Začalo sa pátranie po chlapcovi. Nevinne to začalo - slobodou. Slobodou to začalo a radosťou, ktorú chceli urobiť tomuto dieťaťu. Hľadala ho celá Horská služba večer, podvečer. V nočných hodinách chlapca našli a dolu strmou stenou, žľabom zletel dole chlapec, kde sa zrútil mŕtvy. Viete si to predstaviť, aká to bola tragédia?
To je tá sloboda. To je to prekrúcanie tej slobody. Chesterton, resp., áno, Chesterton hovorí, to bolo tuná tak spomínané: "Ako sa my chceme dohovoriť v dnešnej spoločnosti, keď pod tými istými pojmami každý si myslí čosi iné?" Keď my budeme slobodu takisto chápať každý inak a prekrúcať to, a teraz keď to tak by nás niekto sledoval ako na verejnosti, no tak kde je vlastne pravda? Veď tí ľudia musia byť naozaj zblbnutí z toho všetkého. Kde je tá pravda?
Tak keď je to, raz sa dohodne spoločnosť, že biela farba je toto (rečník berie do rúk čistý hárok papiera), tak je to biela farba. Nemôže tu prísť poslanec ďalší, ktorý bude tvrdiť, že to je čierna farba. Keď sa takto spoločnosť na tom dohodla. A to je ten problém, ktorý tuná v podstate tkvie. Chesterton mal naozaj pravdu ako v tomto, lebo to je aj potom prekrúcanie veľakrát pravdy.
Pierre Teilhard de Chardin je ďalší z filozofov, ktorý naozaj pekne to tak hovorí: "Azda najťažšie sa vidí práve to, čo najviac bije do očí." Pozrite sa, kolegovi Škripekovi tuná sa vyčíta, že či ten zákon je dobrý, alebo nedokonalý. Ja som tu krátko v tom parlamente, ale mne to pripadá tuná ako veľakrát ako také preteky, kto viac pozmeňovákov podá. Je tu návrh zákona, či je vládny, alebo poslanecký, a preteky poslancov nás, kto koľko pozmeňovákov tuná podá. Tak to sú preteky! No tak povedzte mi jeden zákon v tomto štáte, jeden jediný, ktorý je taký dokonalý? Pozrite sa, tu ešte ani len, ešte je len návrh zákona a koľko pozmeňovákov je. A však to je jedno, či je to vládny návrh zákona, alebo poslanecký návrh zákona.
A ja ho chcem ospravedlniť v tomto smere. Aj on, ktorý zákon tuná predkladá, on sa nepredkladá tuná ako nejaký dokonalý muž alebo dokonalý predkladateľ ako zákona. Ak máme konkrétne veci, ktoré chceme vylepšiť, túto vec, tu ide v podstate o myšlienku, o pointu, ktorá tu je, ide: chceme chrániť právnosť našich detí. A keď my budeme spochybňovať to, čo je morálne a čo je nemorálne, no tak kam speje táto spoločnosť?
Ako kolega tuná Chren to spomenul, naozaj, kontext európskej kultúry, kresťanskej kultúry je iný, ako je kontext ázijskej. To, čo je u nás morálne, to, čo je kultúrne, to, čo my považujete za správne, tak pre nich je to možno čosi, čo je pohoršujúce. Ale tuná sa nedoťahujme na týchto veciach! Veď tu platia stáročia veci, ktoré sú morálne, alebo môžme povedať, že tisícročia. Prečo to tak prekrúcame a prečo to tak spochybňujeme?
Pozrite sa, ja vám to chcem takto povedať, no, kolegynka mi tuná zašepkala, že tá žena, alebo ja neviem, kto to povedal, že je škaredá ako na tých obrázkoch. Ja som nestretol vo svojom živote škaredú ženu. Len keď ty ju vykreslíš a práve v takej nevhodnej póze alebo v takej neúctivej, to je to, čo robí ženu škaredou. Žena škaredá není. Prepáčte mi, ale neviem, či to môžem tak spomenúť, ale Boh by sa pomýlil vo svojom stvoriteľskom pláne, že by stvoril ženu škaredú. To všetko, čo pokazil, v úvodzovkách to hovorím, na mužovi, keď stvoril Adama. To nádherné dobrúsil práve na tej žene. A žena nemá byť nejakým len predmetom a len nejakým kusom alebo len nejakou tou handrou. To je tá dehonestácia toho ľudského tela.
Pozrite sa, možno tí, ktorí pracujete v zdravotníckych zariadeniach, nie sú tuná lekári teraz, ale určite sa stretávajú, á, sú, pardon, ospravedlňujem sa, Milka s Vladom, prepáčte, áno, ste lekári. A ako lekári stretávate sa s ľudskou nahotou. Milka, pozri sa, ty ako sa budeš chlipne pozerať na muža, ktorého ako neurologička dáš vyzliecť? No nebudeš sa. Záporne. Vlado, ty keď operuješ vo svojej ambulancii, vo svojej nemocnici teraz pacienta, čo mi len vystrihneš tú len nejakú dieru, lebo ku slepáku sa potrebuješ dostať? No tak som v tej nahote. A to je ten rešpekt a to je práve tá úcta, ktorú si zaslúži tento človek. A sú rôzne situácie a vy ako lekári, dvaja ste tu len lekári, vy viete veľmi dobre, koľkokrát ľudské telo je znetvorené chorobou. Či je to, ja neviem, onkologický pacient, tí sú takí príznační, lepra u nás nie je. Malomocenstvo, ale malomocenstvo je zjavné. Toto keď by sme tiež tak ako prezentovali tuná cez tieto médiá, by sme sa tvárili, že však dobre, to je okej. Ale ak ty píšeš v odbornej literatúre, v odbornom článku, ja neviem, medicínskom, sestry vydávajú, a trebárs aj to vyšetrenie, to preventívne vyšetrovanie toho prsníka a je tam ako návod aj popis a možno aj záber, no normálny človek, však to sa nepohoršujeme ako nad tým. Teda to je ten podstatný rozdiel. S úctou pristupovať k tomu ľudskému telu.
Ja tiež sa stretávam aj som sa stretával s pacientmi, môžte mi to potvrdiť alebo vyvrátiť, ale napríklad len taká obyčajná rakovina kože je jedna z najťažších. Je jedna z najťažších. Keď sú tie záverečné štádiá, ten človek, jednak sa mu rozpadáva koža, hnisá, mokvá, ale sprievodným javom nie je len ten hnis, nie je len to zobrazenie, ale vnímaš ho aj cez čuchové vnemy. Zapácha tento človek. A teraz ja čo? Budem pohŕdať takýmto človekom? Nie. S úctou máš pristupovať k ľudskému telu vždycky. A v tom je ten rozmer, v tom je to, čo sa nevieme dohodnúť.
Ani žena, či už je zobrazená naho, alebo oblečená, no nie je škaredá, je pekná. Ale tá perverznosť, ktorá sa tu vznáša, to je to zlé, ktoré tuná je.
Samozrejme, ako kolega tuná to spomenul, že, áno, títo vydavatelia si nájdu zase fintu a to bude tak, že do novín dajú túto brožúrku, ktorú povedal tuná kolega Škripek, že ju tam vložia v takýchto perverznostiach. No ak toto vieme, že tuná to je a citoval tuná aj zákon, ktorý tuná bol aj konkrétny ako paragraf, tak orgány činné v trestnom konaní majú konať v tejto veci. Veď tuná jednoducho zákon je. Ale v tom je ten problém. My tie zákony máme, my ich máme. Ale to je národným športom, ešte zákon je len horúco, ešte sa len vydáva, alebo ešte je len v tlači, tak už sú experti, ktorí ako to obchádzať, ako ho nedodržiavať, ako ho oklamať. No kde my sa v tejto spoločnosti dopracujeme?!
A zas na druhej strane nemôžme povedať, že slobodu chápať tak, lebo tie zákony nás obmedzujú a tak. No tak zrušme všetky zákony. Zrušme aj najvyšší zákon v tomto štáte, a to je Ústava Slovenskej republiky, lebo my chceme mať slobodu. Zákon ti dáva mantinely. My keď tie mantinely nemáme, a to máš zľava a sprava, jednoducho my sa správame bezbreho a my nevieme sa vpratať do kože. Nato sú tie zákony!
Preto aj návrh tohto zákona, ktorý tuná je, ja ho oceňujem, aj keď si myslím, že nie je dokonalý a nie je perfektný, aj tak ako ste to možno mnohí kolegovia tuná to pripomienkovali, ja vás všetkých prosím, lebo ide o nás všetkých. O nás všetkých, ako sme tuná v tomto pléne. Ale to by bolo len, to by bolo predsa len málo, lebo to je len "150 ľudí", 150 poslancov. Ale ide o tento ľud, o tento národ. A nenechajme sa takto tuná prekrúcať, že čo je morálne, a spochybňovať, čo je morálne a čo je nemorálne, čo je etické a čo je neetické. Jednoducho je tu aj zvykovosť, aj zvykovosť či už v práve, či v etike, alebo v morálke, alebo krásne, čo je pekné, čo je škaredé a čo platí tuná v tejto spoločnosti.
Od veky vekov sa viedli tieto dilemy a boje o tom, čo je pekné a čo je škaredé. Ale tuná, myslím si, tento návrh zákona, ktorý tuná je, myslím si, že treba oceniť jednak aj toto úsilie. Samotný predkladateľ tohto návrhu zákona, myslím si, že dosť si vytrpel aj zo strany médií, ako ho tuná zosmiešňovali.
Chcem tuná len tak ešte na záver ako spomenúť to, že tá poznámka tuná kolegu, ktorý spomenul, že "spúšťač sĺz". Pozrite sa, každý ten náboj tej emócie, ktorý v sebe má tu, či už pri tomto rečníckom pulte, alebo možno v poslaneckej lavici, tak každý má ten prejav nejaký iný. Jeden ten hlas zvýši, ďalší možno búcha tuná po tomto rečníckom pulte, niekomu sa tlačia slzy do očí, inému sa chveje hlas. Sami viete veľmi dobre, keď tuná stojíte pri tomto rečníckom pulte, že to nie stále jednoduché, tuná sa postaviť a vystúpiť tu. Dneska ja mám taký komfort, musím vám poďakovať, kolegovia, lebo ste boli veľmi slušní a tolerantní voči mne, a chcem vám veľmi pekne poďakovať. Ale nie je ľahko tuná tiež rozprávať, keď rečník tuná rozpráva, no a my mu tak do toho vykrikujeme. Občas aj ja si neviem odpustiť tú poznámku, ale snažím sa reagovať ako k tej veci. Sedím tuná tak blízko. Aj ja patrím k tým, ktorý občas to povie. Ale sú tuná ľudia takí, ktorý zámerne to bude takto to robiť, bude ťa zosmiešňovať, bude ti tu hrešiť, bude ti tu nadávať a podobne reagovať. Toto by som poprosil, aby sme naozaj boli vzájomne voči sebe tolerantní. Môžeš mať iný názor, ale správaj sa slušne.
Nebudem viac hovoriť. Ďakujem za pozornosť.
