Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Uvádzajúci uvádza bod

6.2.2015 o 13:14 hod.

doc. Ing. PhD.

Miroslav Beblavý

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11.3.2015 10:58 - 11:00 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Ja si myslím, že stratou pamäti netrpí opozícia, ale SMER trpí tým, že po tom, čo na konci tohto volebného obdobia bude vládnuť 8 rokov z ostatných 10-ch, sa nemá veľmi čím pochváliť. A keď sa nemáte po 8-ch rokoch z 10-ch čím pochváliť, tak vracať sa k časom, ktoré, keď ešte ani môj syn, ktorý už je, v tejto chvíli končí prvý stupeň základnej školy, už ešte ani nebol na svete, je skôr dôkazom toho, že naozaj sa nemáte čím pochváliť. Ani v tejto rozprave to nezaznelo, ani, to málokedy počujeme, no lebo nie je čím. Lebo ste naozaj za prvej Ficovej vlády prijali marketingový zákon o odbornom vzdelávaní, kde ste sa chválili, že spraví to, čo sa dnes chválite, že spravíte znovu tým istým zákonom, a znovu len prebaľujete staré veci novým ministrom, novou tvárou, novým názvom, pod rovnakým obsahom a nie ste či už ochotní alebo schopní ísť do zmien, ktoré by naozaj zmenili naše odborné školstvo k lepšiemu. A nielen to. Ak po tom, čo 8 z ostatných rokov desiatich ste vládli, vyzerá zdravotníctvo, tak ako vyzerá, nezamestnanosť vyzerá, tak ako vyzerá, priemerné mzdy vyzerajú, tak ako vyzerajú, tak môžete nadávať na Dzurindu, aj pána Čarnogurského, aj pána Moravčíka a ja neviem koho všetkého, nájdite si koho chcete, ale obávam sa, že občanov to už vôbec nebude zaujímať 5. marca 2016, lebo 8 z posledných 10-ch rokov ste to riadili vy a doriadili ste to do toho dnešného stavu, ktorý viete meniť už len marketingovo, lebo nemáte ani intelektuálnu silu, ani energiu to zmeniť naozaj.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 11.3.2015 10:34 - 10:53 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, dovoľte mi vystúpiť k návrhu zákona o odbornom vzdelávaní. A máme tu nového ministra školstva, máme tu nový zákon, ale v realite ten zákon je starý, ako sa k tomu o chvíľku dostaneme, aj tie myšlienky v ňom obsiahnuté nie sú až také nové. A nie sú ani veľmi dotiahnuté.
Máme dnes situáciu, kde zostáva dvanásť mesiacov do parlamentných volieb, a ak by v niečom mohla existovať a myslím, že aj existuje široká politická zhoda naprieč touto snemovňou, tak je to to, že naše stredné školstvo, osobitne stredné odborné školstvo nie je v dobrom stave a kroky, ktoré táto vláda zatiaľ podnikla v oblasti zlepšenia kvality stredného odborného školstva a zlepšenia uplatniteľnosti absolventov, nepriniesli zatiaľ merateľné výsledky.
Je preto pochopiteľné, že v tak významnej oblasti, z ktorej ročne vyjdú desaťtisíce mladých ľudí, ktorá sa týka desaťtisícov učiteľov a kumulatívne státisícov rodín, je snaha pred voľbami prísť s niečím, čo je možné onálepkovať ako riešenie. To je koniec koncov v politike aj úplne normálne. Pre krajiny je to však prospešné len vtedy, keď to naozaj riešením je. Ak politici pod tlakom blížiacich sa volieb schvaľujú veci, ktoré skutočne zmenia krajinu k lepšiemu, tak to môžeme len privítať. Mnohí sme si všimli, ako v mesiacoch pred komunálnymi voľbami sa zrazu na Slovensku v slovenských mestách a obciach diali veci nevídané a mnohí sme si priali, aby komunálne voľby boli pokiaľ možno každý mesiac. Takisto ak by blížiace sa parlamentné voľby viedli k tomu, že by sme schvaľovali konečne kvalitnú, premyslenú legislatívu meniacu zásadné oblasti k lepšiemu, bolo by to možno len privítať. V tomto prípade to však, bohužiaľ, tak nie je.
Dovoľte mi prečítať tlačovú správu, ktorú prevzala Tlačová agentúra v súvislosti so zákonom o odbornom vzdelávaní. Nie je to dlhé, ale minútku to potrvá. "Prepojiť odborné vzdelávanie s trhom práce a zapojiť do procesu vzdelávania aj zamestnávateľov má zákon o odbornom vzdelávaní a príprave z dielne ministerstva školstva, ktorého návrh dnes schválila vláda." Teda, to jest dňa, keď to bolo schválené vládou. "Zákon sľubuje daňové stimuly pre zamestnávateľov, ktorí preukázateľne vynaložia prostriedky na odborné vzdelávanie. Zamestnávateľ by sa mohol podieľať na príprave a určovaní požadovaných vedomostí, zručností či pracovných návykov potrebných pre prax. Zákon by tiež umožnil, aby sa žiakovi strednej odbornej školy mohlo poskytnúť finančné zabezpečenie, ktorým by bolo motivačné štipendium a odmena za produktívnu prácu. Daňové stimuly pre zamestnávateľov by mali byť zamerané na zohľadnenie výdavkov zamestnávateľa, ktoré preukázateľne vynaložia do oblasti odborného vzdelávania. Zákon tiež predpokladá zriadenie rád, ktoré by sa vyjadrovali k sústave odboru vzdelávania a k obsahu odborného vzdelávania a prípravy."
Veľmi pekné zámery týkajúce sa tohto zákona, o ktorom dneska rokujeme. Táto agentúrna správa však pochádza zo 17. decembra 2008; 17. decembra 2008 prvá vláda Roberta Fica schválila návrh zákona o odbornom vzdelávaní, po ktorom na tlačovej besede slávnostne vyhlásil vtedajší minister Mikolaj tieto slová. To, že ste nevedeli počas toho textu prísť na to, že to nie je text spred mesiaca, keď návrh zákona slávnostne schválila druhá Ficova vláda, nie je náhoda. Ten zákon je totiž len marketingovým prebalením starých politík, ktoré tu za päť rokov nefungujú a nefungovali. Tento zákon, ktorý bol aj minule schválený v tomto parlamente len o niečo viac ako rok pred parlamentnými voľbami a potom nič nepriniesol, je dnes nahradzovaný novým zákonom, ktorý schvaľuje menej ako rok pred parlamentnými voľbami a ktorý toho tiež veľmi málo prinesie.
Pán poslanec Fronc pred chvíľkou sa pýtal na osud neštátneho Fondu na podporu rozvoja odborného vzdelávania. Ja mu môžem odpovedať za pána ministra, áno, tento fond nikdy reálne nefungoval, hoci sa ním veľmi vtedajší minister chválil. Nový návrh zákona obsahuje znovu tento fond. Znovu s početnými paragrafmi o orgánoch a možných príjmoch. To, čo máme dnes pred sebou, je stará politika a staré víno zabalené do nového zákona nového ministra. Pokiaľ nebudeme mať novú politiku a nový obsah, tak ani vzdelaná sympatická tvár nového ministra na tom nič nezmení. A to je hlavný problém týchto, zákona.
Dovoľte mi okrem toho sa vyjadriť k dvom ďalším konkrétnym veciam. Jedna sa týka úlohy vyšších územných celkov. Máme tu dnes dvoch županov, pán Blanár tu aj je, pozerám, či je tu aj pán Baška, asi medzitým odišiel. Vážim si, že pán župan a poslanec tu poctivo sedí počas celej diskusie. No ale dovoľte mi trošku sa vrátiť k tej otázke, ktorá tu bola o tom, že ako reformujeme naše stredné školstvo a naše stredné odborné školstvo.
Dlhé roky nám vyššie územné celky, najmä pán poslanec Blanár ako župan jedného z nich a ako poslanec Národnej rady, rozprávali o tom, že problém toho, prečo nie sú peniaze v strednom odbornom školstve, prečo je tam priveľká sieť, je v tom, že verejný sektor, konkrétne VÚC-ky robia tvrdé upratovanie. A len tí zlí súkromníci a tí zlí cirkevníci len stále vydávajú a stimulujú nové školy, ktoré navyše berú všetkých tých štvorkárov a päťkárov. Inak je pomerne zaujímavé, páni kolegovia tu citovali štatistiky niektorých tých škôl, ktorým nie sú umožnené otvorené, otvorenie prvých tried, a bolo zaujímavé, že v externej maturite, ktorá objektívne porovnáva výsledky, mali lepšie výsledky mnohokrát, ale to je bokom.
Ten príbeh, ktorý tu rozprávam, je o dobrých VÚC-kach, ktoré upratujú tvrdo, bolestne, znižujú počty škôl, a zlom súkromnom sektore a cirkvách. Tak pozrime sa do Žilinského samosprávneho kraja. Od roku 2003, odkedy tie štatistiky, ktoré máme, sú porovnateľné, Žilinský samosprávny kraj znížil počet škôl, stredných, o 21,5 percenta. To znie celkom slušne, aj keď treba povedať, že počet žiakov im klesol o 31,5 percenta. Ale aj to zníženie počtu škôl je krásna marketingová ilúzia, na ktorú sa SMER tak špecializuje, a dovoľte mi vysvetliť prečo.
Škola je virtuálny organizmus. Škola je niečo, čo je zaradené do siete. Vy môžete zobrať tri školy, zlúčiť ich do jednej a nič nezmeniť, nechať ten istý počet učební, ten istý počet žiakov. Ale môžete argumentovať, znížil som počet škôl. Aby sme vedeli, či to znižovanie počtu škôl, stredných, v reakcii na demografickú zmenu, akú robí napríklad Žilinský samosprávny kraj, je skutočné, alebo len marketingové, dá sa pozrieť na iný ukazovateľ, ktorým je počet učební, lebo učebne sú fyzické triedy. S tými sa dosť ťažko dá hýbať. Takže za rovnaké obdobie, za ktoré Žilinský samosprávny kraj oficiálne zníži o 21,5 % počet škôl, počet učební v jeho správe narástol o 0,1 percenta. Inými slovami, zostal prakticky nezmenený.
Prečo to spomínam? Spomínam to preto, že každá tá učebňa vyžaduje nielen občasné natretie a úpravy, ale hlavne vyžaduje každodenné vykurovanie. Minimálne teda, keďže sme v Žilinskom kraji, päť mesiacov v roku? Šesť mesiacov v roku? Pán župan to určite vie najlepšie. Vyžaduje upratovačku, ktorá to tam príde každý deň upratať, alebo v iných intervaloch, ktoré určí zamestnávateľ. A koniec koncov spolu tie učebne tvoria budovu, ktorá vyžaduje údržbu a opravu, nehovoriac o strážení a iných veciach. To znamená, to znamená, že ak znížime oficiálne počet škôl o 21 %, ale počet učební nám narastie o 1,5 %, tak sme nič neušetrili, len sme premaľovali nejaké fasády. Pardon, ušetrili sme. Ušetrili sme 16 riaditeľov. Strašná to úspora! Úspora, na ktorej stojí stredoškolský systém Žilinského samosprávneho kraja, pán župan.
Takže keď najbližšie budeme hovoriť o tom, ako dobrá VÚC-ka, napríklad Žilinská, si odsekla ešte aj nohu v záujme úsporného stredoškolského systému, ktorý tie peniaze vie potom orientovať naozaj na žiakov, ktorý im vie kúpiť nové stroje, ktorý vie lepšie platiť učiteľov, keď pán župan niekedy najbližšie v televízii odkáže niekomu inému, aby mu do toho nehovoril, lebo to v praxi nezažil, tak rád mu pošlem tieto čísla, ktoré sú z oficiálnych štatistík ÚIPŠ-u, aby sa o nich, aby sa o ne mohol oprieť.
Posledný bod môj vystúpenia mi dovoľte venovať pozmeňujúcemu návrhu k tomuto zákonu, o ktorom dnes rokujeme. Hlavným deklarovaným cieľom tohto zákona je, aby sa viac žiakov odborných škôl dostalo už počas štúdia do praxe. Pre tých, ktorí sa odbornému školstvu nejako nevenujú, pripomínam, že aj to je dnes oficiálna požiadavka. Dnes, ak ste v odbornej škole, mali by ste mať odbornú prax, má rôzne formy, ale aj dnes sa tvárime, že týmto žiakom, našim deťom poskytujeme odbornú prax. Samozrejme v praxi je to veľmi, veľmi málokedy, takmer neexistuje tá prax u skutočných zamestnávateľov, a, naopak, sa deje v škole. Mohli by sme mať zaujímavú lingvistickú debatu o tom, či prax, ktorá sa deje v škole, je praxou, alebo nie je, ale nemusíme, lebo myslím, že naprieč politickým spektrom sme sa zhodli, že určite je oveľa lepšie, ak sa tá prax deje u skutočných zamestnávateľov. A to je aj hlavným cieľom tohto zákona a na tom je, myslím si, absolútna zhoda.
Tá otázka, ktorá pred nami stojí, a tu sa vraciam na začiatok, je, že toto bol jeden z hlavných cieľov zákona aj v roku 2009, ale nič sa nestalo. Dokonca aj tam boli daňové úľavy pre zamestnávateľov, ktoré mali motivovať. Tam bola možnosť zamestnávateľov vstupovať do osnov, dávať motivačné štipendiá, o ktoré sa napríklad píár tohto dnešného návrhu opiera. Ale nejako, nejako to nezabralo. Nejako to nefungovalo.
Čiže otázka je: prečo? A tých dôvodov je určite viac, ale jeden z hlavných je nízka motivácia samotných škôl. Ak ste dnes riaditeľom strednej odbornej školy, máte normatív na žiaka. Ten normatív sa líši podľa náročnosti toho, čo sa vzdeláva, a ten normatívny systém dneska často vedie k tomu, že poloprázdne školy produkujúce nezamestnané deti majú najvyššie normatívy, lebo tak sa to historicky zdedilo. A to je téma, ktorú tento zákon nerieši. Ale čo je možno ešte dôležitejšie, je, že nieže nerieši, ale negatívne rieši motiváciu škôl sa konečne do systému duálneho vzdelávania zapojiť.
Takže podľa návrhu zákona, ak škola pošle, alebo teda sa dohodne so zamestnávateľom na tom, že časť vzdelávania, časť toho času budú deti tráviť u skutočného zamestnávateľa, čo si všetci prajeme a čo všetci podporujeme, aspoň pokiaľ som zachytil aj debatu, tak škole okamžite klesne normatív. To znamená, riaditeľ bude v situácii, kde ak bude vybehávať, ak náhodou nemá toho jedného veľkého zamestnávateľa, ktorý mu stojí pri dverách a tlačí sa mu tam, ale bude musieť vybehávať, bude musieť obiehať malé, stredné podniky, bude musieť možno aj živnostníkov oslovovať, či by nezobrali deti do praxe, tak čím bude úspešnejší, tým menej peňazí jemu zostane. Ono to má určitú úradnícku logiku a tá logika je v tom, samozrejme, že on aj bude mať, menej času potrebovať sa tým deťom venovať, keďže budú viac času tráviť v praxi. To nie je o tom, že by to bol úplný nezmysel, nepochopiteľný, úradnícku logiku to má. Len predstavte si, že zavádzate nový systém, po dvadsiatich piatich rokoch sa snažíte niečo naštartovať, chcete, aby tie školy do toho išli v čo najväčšom počte, nielen tých pár desiatok, ktoré sú preddohodnuté už s tými zamestnávateľmi a ktoré povedzme aj dostávajú špeciálne štátne granty, a chcete, aby sa do toho išlo široko, aby sa to naozaj dotklo veľkej časti tých 10-tisícov detí, ktoré každý rok vyjdú zo stredných odborných škôl, a ako motivačný nástroj poviete riaditeľovi, že čím bude úspešnejší, tým viac svojich učiteľov bude musieť prepustiť, a to hneď.
Riaditelia nie sú hlúpi a nie sú masochisti a nie sú ani sadisti, väčšinou, voči svojim kolegom. To znamená, že akokoľvek im záleží na dobre ich detí, proti tomu bude pôsobiť jeden veľmi silný protiimpulz, ktorý bude znamenať okamžitú finančnú stratu. A povedzme si úprimne, naozaj hovoríme o prepúšťaní, lebo dneska v máloktorých stredných školách majú toľko peňazí, že si platia také veľké platy, že stačí, keď povedzme zosekajú o niečo osobné príplatky. Väčšinou tá situácia je taká, že ak nemám peniaze, ak mi významne klesnú, musím prepúšťať.
Otázka je, ako, čo s tým? Pán minister môže argumentovať a myslím, že aj argumentoval v minulosti, že budú iné snahy pomôcť tým školám. Jednak sú v eurofondoch granty, ktoré sa môžu použiť najmä na aj materiálnu výbavu, čiastočne aj na niektoré iné typy výdavkov, len ono to stále nerieši, že to základné, to garantované, to, na čo sa musí spoľahnúť zamestnáva..., pardon, každý riaditeľ, čo je normatívne financovanie, ktoré je predvídateľné a stabilné, mu má okamžite klesnúť.
Preto si dovoľujem predložiť pozmeňovací návrh, ktorý by vytvoril päťročné prechodné obdobie, počas ktorého by sa to krátenie neuplatňovalo. Tým pádom by riaditelia mali motiváciu do toho ísť, pretože peniaze by im zostali, žiakom by zabezpečili lepšiu prax a mohli by sa postupne dôsledne pripraviť na ten nový, nový, možno aj štíhlejší režim a mohla by takáto zmena byť súčasťou širšej reformy stredného odborného školstva.
Preto mi dovoľte predložiť doplňujúci návrh poslanca Národnej rady Miroslava Beblavého k vládnemu návrhu zákona o odbornom vzdelávaní a príprave a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého sa v čl. I v § 54 doplní ods. 5, ktorý znie:
"(5) Ustanovenie § 10 ods. 5 sa prvýkrát použije v školskom roku 2020/2021.".
Opozícia nemá veľmi šancu zásadne ovplyvňovať vládnu legislatívu, ale možno by stálo za diskusiu aspoň takýto menší korektív, o ňom hovoriť a ho prijať, ale to už nechám na vládnu väčšinu.
Na záver mi dovoľte vrátiť sa k tomu, čo povedal pán kolega Daniš, a je tu, vo svojej faktickej poznámke, že Slovensko urgentne potrebuje tento zákon, a preto nesúhlasí s návrhom pána poslanca Fronca, aby sa ten zákon vrátil na dopracovanie. A hoci nechcem pánovi kolegovi Danišovi vstupovať do mozgu, verím, že to myslel úplne úprimne. Verím, že to bola úprimná výzva človeka, ktorý má za sebou aj, ak sa nemýlim, dlhoročnú podnikovú prax, a ktorý by chcel našim deťom pomôcť. Len ten návrh pána poslanca Fronca v skutočnosti má svoj hlboký zmysel. A ten hlboký zmysel je v tom, že ak tu dneska schválime tento zákon, slávnostne, alebo teda možno zajtra, ale asi už skôr dnes, tak budú síce predvolebné body. Už bola jedna tlačovka premiéra k tomuto zákonu, možno bude ešte ďalšia, možno aj dve. Tých niekoľko škôl, ktoré hovorím, sú preddohodnuté, nagrantované, do toho od 1. septembra vstúpia, takže pred voľbami budú dobré, foto, to, čo sa v angličtine volá Foto Oppy, takzvané fotografické príležitosti v predvolebnej kampani, ale pre tých niekoľko sto tisíc žiakov, ktorí sú dokopy v odbornom vzdelávaní vo všetkých ročníkoch, to nebude znamenať zmenu, ak sa tá zmena dotkne len jedného percenta, dvoch percent z nich. A tento zákon, keďže je len naozaj prebalením starého vína do nových fliaš novým ministrom a keďže už nehovoríme hypoteticky, lebo už sme to raz za predchádzajúcej Ficovej vlády takto vyskúšali, neprinesie v dnešnom znení skutočnú zmenu. A preto si myslím, že v skutočnosti návrh pána poslanca Fronca vrátiť to na dopracovanie a schváliť to povedzme o tri mesiace, je návrh, ktorý je pre slovenské deti lepší, pretože ďalší zákon, ktorý nič nezmení, tu už naozaj nepotrebujeme.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 18.2.2015 16:20 - 16:22 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem vám pekne za všetky poznámky. Ku kolegom zo SMER-u môžem povedať len dve veci. Jedna je, že písať si faktické poznámky pred prejavom alebo dať si napísať niekým, má svoje riziká, lebo potom komentujete veci, ktoré som nepovedal, ktoré ste si len mysleli, že poviem, ako sa vám to obidvom stalo. Asi tak.
Ale v podstate k meritu veci. My naozaj si musíme položiť otázku, či chceme rozšíriť politické hranice prijateľného v tejto krajine tak, že minister, teda jeden z najvyšších ústavných činiteľov, ktorý je evidentne zamotaný do vyciciavania štátu súborom indícií, ktoré sú veľmi silné, veľmi silné, žiadne nepriame, veľmi priame, ktorý bol prichytený pri klamstve pri vysvetľovaní tej kauzy, zostáva naďalej alebo zostane ministrom tejto vlády. To je tá politická otázka pred nami a SMER na ňu v tejto chvíli odpovedá, že áno.
A celý môj prejav a vstup mal byť o tom, že to prijateľné nie je a že nielen ja, ale všetci asi skoro ostatní prihlásení poslanci za opozíciu chceme povedať, že sa o toto poňatie politiky s vami budeme sporiť a budeme sa vás snažiť v ňom poraziť a nahradiť ho iným poňatím politiky, v ktorom niekto ako pán minister Pavlis po tých zisteniach, ktoré sú, nebude môcť zostať ministrom tejto vlády. A mne je úplne jedno, či sa volá Pavlis, Gavlis alebo Mavlis a bude za ktorúkoľvek stranu, pretože ja voči strane SMER neprechovávam žiadnu osobitnú nenávisť, len prechovávam určitú formu frustrácie a dnes už aj hnevu, že dopúšťate a často aj organizujete veci, ktoré sa v tejto krajine dejú jej občanom a jej verejnému záujmu.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 18.2.2015 15:52 - 16:09 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ja som bol vždy proti zriadeniu parlamentnej stráže, pán predseda, ale na ochranu poslancov pred ministrami by som ju možno považoval za vhodnú... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini Peter, predseda NR SR
Poprosím, keby, poprosím vás naozaj o kľud v rokovacej sále, a vonku keby ste si mimo rokovacej sály mohli dodiskutovať túto záležitosť. (Reakcie z pléna.) Ešte raz, pán Brocka, aj vy, poprosím, zdrže sa tam komentárov. Ďakujem veľmi pekne. Už je kľud v rokovacej sále.
Pán poslanec Beblavý, nech sa páči, môžete predniesť svoje vystúpenie.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
No tak jediný, kto tu momentálne vyrábal cirkus, bol váš minister, ktorý nebol v stave hodnom ministra... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini Peter, predseda NR SR
Poprosím, keby ste sa venovali vystúpeniu, pán poslanec.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Keby ste sa vy, pán predseda, zdržali, lebo ste tu takú hanbu vyrobili teraz, že teraz buďte chvíľu vy rešpektujúci slušnosť... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini Peter, predseda NR SR
Pán kolega, poprosím, keby ste predniesli svoje vystúpenie.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Ešte raz, pán predseda. Keď sa nechcete ospravedlniť za svojho ministra, tak aspoň mlčte. A teraz poďme k veci. (Reakcia z pléna. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini Peter, predseda NR SR
Pán poslanec Brocka, nevykrikujte v rokovacej sále, dobre. Prihláste sa s faktickou a môžete reagovať.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Ďakujem. Ja nemám vo zvyku pri prejave zvyšovať hlas ani tu vykrikovať, ale musím povedať, že toto je naozaj za hranicami, ktoré sú akceptovateľné v Národnej rade akejkoľvek normálnej krajiny. A keď už z dôvodu vašej vnútornej straníckej disciplíny nie ste schopní si urobiť poriadok s vaším ministrom na verejnosti, poprosím vás, aby ste si urobili aspoň interne a pre budúcnosť.
A teraz naozaj k tej veci, kvôli ktorej tu sme. Jedna dobrá otázka ktorá tu zaznela viackrát, je, prečo sme vlastne dnes tu, keďže všetci, čo sme tu, vieme, že neodvoláme dnes ministra Pavlisa. Neodvoláme dokonca ani ministra, ktorý si tu v tejto chvíli robil hanbu svojou zjavnou nespôsobilosťou na ministerský úrad v snemovni. Ani toho neodvoláme my. Tak otázka, načo tu sme. SMER hovorí, že sme tu preto, lebo podľa toho na koho práve útočí, chceme vytĺkať politický kapitál, chceme robiť divadlo, chceme sa nejak predviesť pred kamerou. Možno pre niekoho je to pravda, ale pochybujem. Myslím si, že väčšina poslancov, ktorí tu dnes vystúpia vrátane mňa, vedia, že pomer vstupu, teda to, čo tu strávime, ten čas, a čo do tých vystúpení dáme a mediálneho výstupu, je veľmi mizivý. To znamená, ak by naozaj naším cieľom bolo maximalizovať našu mediálnu pozornosť, tak vystupovanie tu je jeden z najhorších spôsobov, ako to dosiahnuť. Takže možno to niekoho motivuje, ale môžem povedať za seba, že mňa určite nie a myslím si, že drvivú väčšinu kolegov, ktorí už vystúpili a ešte vystupovať budú.
Prečo sme potom tu? Prečo som tu ja? Musím povedať, že niekedy je nevyhnutné povedať, že niečo nie je normálne, že oficiálna realita je lož, že niečo nie je prijateľné. Je to nevyhnutné povedať nie pre to, že by z toho okamžite plynuli praktické dôsledky, že by pán minister bol odvolaný alebo odstúpil sám, ale preto, aby sa v spoločnosti aspoň nezvratne neposúvali hranice, pretože keď všetci mlčia, keď sa všetci tvária, že je niečo v poriadku, zásadným spôsobom sa v spoločnosti môžu posúvať hranice prijateľného. Keď niektorí nemlčia, môžu byť aj menšine v tej chvíli, tak je táto hranica predmetom sporu a ten spor sa dá vyhrať. Možno nie dnes, možno nie zajtra, možno o rok, možno neskôr. A ja som tu dnes preto, a verím, že aj väčšina kolegov je tu dnes preto, že nechceme, aby sa táto hranica posúvala zlým smerom, nechceme, aby podnikanie s politikou sa na Slovensku stalo akceptovateľným štandardom. Pretože to, čoho sme svedkom v prípade pána ministra Pavlisa, je podnikanie s politikou.
Táto kauza je ukážkovým príkladom toho, ako sa štát oberá o peniaze. Na začiatku je pomerne umelá pohľadávka. Prečo umelá? Dovoľte mi zdôrazniť, že ja sa nevyjadrujem k meritu sporu firmy alebo exfirmy pána ministra s Fondom národného majetku, pretože na to naozaj sú súdy, či kto mal pravdu, či bol vylúčený zákonne, nezákonne. Ale pohľadávka je umelá z toho dôvodu, že, predstavte si, že idete do súťaže a ste z tej súťaže vylúčený. Tak môžete argumentovať, že ste s tým mali nejaké náklady, mohli ste najať ľudí, mohli ste si na to niečo pripraviť, jednoducho pripravenosť do tej súťaže mohli byť náklady. Ak ste boli nezákonne vylúčený, možno si môžete nárokovať tie náklady, nie som právnik, ale z hľadiska logiky, sedliackeho rozumu by som tomu rozumel. A nárokovať si viac ako polmiliardu korún na základe toho, že sa mu nepodarilo niečo vyhrať, na čo neexistuje právny nárok, to je typická slovenská kauza. Z niečoho, čo je veľmi malé alebo neexistuje, sa urobí niečo veľmi veľké. Potom sa tej kauzy chytia, lebo už ju vlastní politický podnikateľ, podnikateľ s politikou. A ten rokmi, kým štát nemá kto zastupovať, kým verejný záujem nemáme kto hájiť alebo kým o tom nie je známosť, tak trpezlivo kráča za svojím. Dokonca aj keď sa ocitne naozaj v konflikte záujmov, keď stojí na dvoch stranách toho istého sporu, má prístup k informáciám, koná za štát, vystupuje za štát, potichu v zákulisí ďalej si môže ísť za svojím. Keď súdy vyriekajú to, že nemá pravdu, že nemá nárok, tak sa dá vždy ešte znásilniť justícia.
Minimálne rovnaká kauza ako pána ministra Pavlisa, je tu kauza, že generálny prokurátor môže dávať dovolania na Najvyšší súd v situácii, keď ho zastupuje, tú stranu, ktorá má záujem, manželka námestníka, ktorý má na starosti túto vec. To je minimálne rovnako veľká kauza ako to, o čom tu hovoríme dneska v súvislosti s pánom ministrom. Ako je to v civilizovanej krajine vôbec možné? Sú tam aj otázky výmeny senátov, doplňovania senátov, dalo by sa ísť aj ďalej, ale bolo to tu dneska povedané. To znamená konflikty záujmov na strane justície, konflikty záujmov na strane dnešného ministra a to všetko za cieľom a účelom jediným, vycicanie tohto štátu o peniaze, ktoré nemajú žiadny vzťah primeraný s tým, o akú sumu sa jednalo v tej pôvodnej veci, aké náklady mohol mať ktokoľvek, napríklad s tým, že išiel do súťaže a nevyšlo mu to.
Poviem príklad a k tomu príkladu sa vrátim. V Čechách vyhrala spor so štátom tiež ministerka, vyhrala to, keď ešte bola v politike, pani Jourová, ktorá je dneska eurokomisárka. Pani Jourovú obvinila polícia, keď bola štátna úradníčka, z toho, že bola súčasťou korupčného reťazca, a zavreli ju vo vyšetrovacej väzbe. Potom sa ukázalo, že z toho nič nebola pravda, že bola zneužitá štátna moc voči nej niektorými ľuďmi a záujmami, a čo ona očistená od tohto veľmi tvrdého obvinenia, po ktorom strávila čas vo väzení, vo vyšetrovacej väzbe, zničil sa jej úplne profesionálny život na čas a povesť, vysúdila na českom štáte 3,6 mld. českých, pardon, milióna českých korún, to znamená podľa vtedajšieho kurzu asi 120-tisíc eur. Na tom si najlepšie môžeme povedať, čo sú veľkosti súm, o ktorých má význam baviť sa v takýchto veciach, keď niekoho zavrú, komu zničia povesť, úplne neoprávnene a zjavne potom dostane 120-tisíc eur v susednej krajine. Podotýkam, že pani Jourová to vysúdila, keď ešte bola súkromná osoba. To znamená, že nebola žiadna pochybnosť o tom, či nejakým spôsobom potom ako popredná predstaviteľka českej strany ANO, nebodaj ešte ministerka a potom eurokomisárka v tom nejakým spôsobom nevyužila svoju politickú moc. To je ten štandard, ku ktorému by sme sa mali vracať.
A teraz, naopak, k úlohe pána ministra v právnej rovine. Bolo tu toho povedané veľmi veľa, ja to tu nebudem opakovať, len poviem jednu vec. Zákony málokedy vedia, pokiaľ nie je nejaký whistleblower, teda ten, kto odkryje pozadie. Málokedy vedia zákony, vyšetrovacie orgány chytiť toho, kto vlastní schránku v Curaçao. To by bol problém aj pre FBI to konkluzívne dokázať. Ale zákony, ktoré máme, často umožňujú hodiť trošku piesku do celého systému a ten piesok podľa toho tam, kde sa usadí, ukazuje, kde je asi pravda. A to, čo moji kolegovia dneska hovorili, je veľmi veľké množstvo piesku. Takže ja len stručne zopakujem. Politik, ktorý naozaj niekoľko dní po tom, čo zažaluje aj Fond národného majetku, podpíše vyhlásenie, že nemá, nevystupuje žiadnym spôsobom proti záujmom Fondu národného majetku. Politik, ktorý za údajného majiteľa, s ktorým nemá nič spoločné, vkladá peniaze na účet firmy a veľké peniaze. Politik, ktorý má firmu s potencionálne obrovskou pohľadávkou, 0,5 mld. korún, nabaľujúca sa s úrokmi dnes na 60 mil. eur, ju predá za 6-tisíc eur a nijako si zmluvne neošetrí, že ak tá firma náhodou niekedy niečo vyhrá, tak by z toho mal po zásluhe dostať 30, 40, 50, 80 %. To robí politik, ktorý tú firmu naďalej vlastní, to nerobí politik, ktorú ju naozaj predáva. Politik, ktorý je naďalej evidovaný v rámci evidencie firmy ako niekto, kto tam tie peniaze stále má, kto tam tú pohľadávku voči firme stále má a komu tá pohľadávka nikdy nebola splatená. To sú však len stopy, poďme však k podstate.
Lebo podstatou nie je to, a to je možno môj základný, moja základná téza dnes. My nie sme vyšetrovací tribunál, my nie sme ani justičný tribunál. Naším cieľom nie je zozbierať dôkazy a rozhodovať o vine a nevine ministra Pavlisa. Minister nie je právo, je to verejná služba. Dokonca aj v tejto krajine, ktorá sama, ešte som nezažil človeka na Slovensku, ktorý by hovoril o našej krajine ako o veľkom symbole politickej kultúry, ale v tejto krajine musel odstúpiť pred dvoma mesiacmi, troma mesiacmi predseda Národnej rady. Tiež mu nikto nič nedokázal tým spôsobom, akým nás dnes pán minister Pavlis žiada, aby sme mu niečo dokázali. Tiež sa dlhodobo úspešne tváril, že on so zdravotníctvom nič nemá, aj keď všetci vedeli, že s ním má veľmi veľa, ale raz jeho chvíľa prišla. Pretože to, čomu tu čelíme, je politická otázka, nie otázka trestnoprávna, nie otázka justičných alebo vyšetrovacích orgánov. Takisto bol tu minister, ktorý musel odstúpiť, keď padlo lietadlo, s ktorým, nikto nenaznačil, že by on osobne niečo s tým mal. Že nejaké konkrétne osobne zlyhanie viedlo k tomu, že padlo lietadlo s našimi vojakmi. Bolo to považované za prevzatie politickej zodpovednosti za tragédiu aj bez osobného zavinenia.
Ministerské kreslo totiž nie je ľudské právo, je to služba a základnou podmienkou úspešnej služby na tom kresle je určitá základná mravná autorita. To nie je naivný výrok. Každá normálna spoločnosť musí žiť s tým, že keď sa osoba, ktorá slúži vo vysokom politickom úrade, postaví pred občanov a niečo im povie, tak sa musí dať spoľahnúť na to, že skoro vždy hovorí pravdu, musí sa spoľahnúť na to, že nie je v tom úrade kvôli biznisu svojmu alebo iných ľudí. Pokiaľ ľudia stratia túto dôveru, pokiaľ si myslia, že je to úplne obyčajný biznismen, či už na vlastný, alebo na cudzí účet, tak stratil právo byť ministrom. A dokonca ešte aj v situácii, keby to bolo nepravdivé a nespravodlivé, tak stratil právo byť ministrom. A v situácii, keď to je spravodlivé, je to platné dvojnásobne.
Minister Pavlis je viacnásobne zamotaný v tejto kauze, ktorá je ukážkovým príkladom vyciciavania štátu. Tie príklady, ja som ich stručne zhrnul, iní kolegovia ich oveľa lepšie a podrobnejšie rozobrali. Použiť kriminalistickú terminológiu, na jeho tele, na jeho rukách sú rôzne typy stôp jeho zainteresovania v celej tejto veci. Môžeme ich fiškálsky vyvracať, teda my nie, ale druhá strana. Ale my tu nie sme na fiškálskom úrade, my nie sme tu na súde, kde advokát má použiť akýkoľvek trik, aby aj vinného klienta vysekal. My sme v Národnej rade, kde sa čelí politickej zodpovednosti a kde nie je prijateľné, aby niekto podnikal s politikou a ďalej slúžil v jednom z najvyšších ústavných úradov. Samozrejme, môžeme namietať, že takýchto lží, kde žijeme vo lži a tvárime sa - alebo niektorí sa tvária -, že čierne je biele, je tu viac a je to pravda. Vidíme ich každý týždeň. Vidíme situáciu, keď sme mali ministra, úplnou náhodou a písal som predtým, než sme ho tu videli v tom stave, v akom bol, keď minister prvej Ficovej vlády pán Počiatek pošle veľkú sumu peňazí za podobne fiktívny spor s firmou Lemikon na účet, a kde s touto firmou je spojený človek, o ktorom všetci vedia, že sú navzájom prepojení, len sa to ťažko dokazuje. Ale môžeme vidieť aj v novinách fotku jeho manželky, ako šarmantne odhaľuje podväzok a vedľa nej sa smeje tento človek o 5-6 rokov neskôr, pretože raz sa tie väzby ukážu. Môžeme vidieť politikov, ktorí si "prenajímajú byty", keďže nemajú z oficiálnych príjmov na to, aby si tie byty kúpili, a zároveň nie sú ochotní vzdať sa toho štandardu, na ktorý majú zo zdrojov, ktoré sú mne neznáme. Tak si ich prenajímajú veľmi zaujímavým spôsobom za veľmi zaujímavé ceny, za ktoré by zvyšok Slovenska pozabíjal, keby mohol, ak by sa k takým nájomným zmluvám dostal.
A takto by sa dalo pokračovať, ale dnes riešime pána ministra Pavlisa a ja sa pýtam, chceme žiť v tejto lži, že je v poriadku, že prijateľné, aby sme mali jedného z najvyšších ústavných činiteľov, ktorý evidentne stratil základnú mravnú autoritu, ak ju niekedy mal? Ja si myslím, že to prijateľné nie je. Ak by pán minister odstúpil alebo bol nebodaj odvolaný, nebol by to zázračný prútik, ktorý zásadne zmení slovenskú politickú kultúru, ale vyhli by sme sa potvrdzovaniu lži a posúvaniu hraníc k horšiemu. Vedeli by sme, že ak je niekto zamotaný do ukážkového vyciciavania štátu, nemôže byť ministrom, a že podnikanie s politikou má svoje hranice, ktoré by sme následne mohli ďalej zužovať. V tom vidím zmysel dnešnej schôdze, a preto budem hlasovať za vyslovenie nedôvery ministrovi Pavlovi Pavlisovi.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 6.2.2015 13:14 - 13:20 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem vám pekne. Kolegyne, kolegovia, dovoľte mi byť stručný, okrem toho, že sú tu ešte ďalšie dva zákony na tú istú tému, táto téma už bola aj predmetom spoločenskej diskusie.
Ide o to, akým spôsobom má byť na Slovensku organizovaný regulačný režim k autobusovej doprave, ktorá nie je dotovaná z verejných prostriedkov. Môj návrh, ale pokiaľ viem, aj o návrhy kolegov vychádzajú z podobného presvedčenia, že v tomto prípade by štát mal byť neutrálnym rozhodcom, ktorý alebo verejné orgány, aby som hovoril o samospráve, to nielen štát, ale aj samosprávy by mali byť neutrálnym orgánom a rozhodcom, ktorý rozhodne o splnení technických podmienok, aby nám na cestách nejazdili či autobusy, ktoré na to nie sú vhodné a určené, ale nad rámec toho by štát do súťažného boja nemal zasahovať. Nielen kvôli ochrane hospodárskej súťaže, ale aj kvôli tomu, že zvýšená súťaž prináša prospech spoločnosti a jednotlivcom.
Môj návrh, ktorý predkladám, a návrh strany Sieť je technicky postavený na tom, že oproti dnešnej situácii by sa mali zmeniť dve veci. Prvá vec je, že rozhodnutie regulačného orgánu o tom, či udelí licenciu na takýto typ diaľkovej autobusovej dopravy, by už nemal byť nenárokovateľný, ale mal by byť nárokovateľný po splnení zákonných podmienok, to znamená, stráca sa voľná úvaha samotného rozhodovacieho orgánu, keďže dnes zákon hovorí slovo "môže" v tejto veci. A druhá časť návrhu, že sa vypúšťajú tie kritériá, ktoré ostatným verejným inštitúciám, najmä samosprávnym krajom a mestám, ak sú v tom zainteresované, dávajú právomoc v podstate sa do procesu vyjadrovať z pohľadu svojho subjektívneho posúdenia verejného záujmu.
Inými slovami, podľa toho nášho návrhu už by nebolo na primátorovi Nitry pánovi Dvončovi, nebolo by na županovi Nitrianskeho kraji pánovi Belicovi, aby rozhodoval o tom, či môže byť, väčšia alebo menšia miera, súťaž na nedotovaných autobusových linkách. Malo by to byť rozhodnutie, ktoré budú robiť občania tým, u koho si kúpia svoj lístok a za akú cenu. To je presvedčenie, ktoré stojí za týmto zákonom a, hovorím, mám pocit, aj keď nechám to na nich, nebudem vkladať do úst aj návrhmi kolegov, ktorí len zvolili iný postup a iný pohľad, ale náš cieľ je spoločný.
Vidíme dnes, že medzičasom vďaka, poviem úprimne, pomerne neštandardnému postupu predsedu Banskobystrického kraja konkrétny problém linky, ktorá vzbudila túto pozornosť, linky Bystrica - Bratislava cez Nitru, je ale pravdepodobne len dočasne a čiastočne vyriešený, vidíme však, že však vôbec nejde o problém jednej linky. A naším, teda aspoň mojím, cieľom nie je podporovať žiadneho konkrétneho poskytovateľa tejto služby. Naopak, myslím si, že ani poslanci, ani ministri, ale ani župani a starostovia by nemali mať to právo rímskeho cisára ukazovať palcom hore alebo dole, kto umrie a kto bude fungovať na tej linke, a je jedno, či majú akurát pozitívnejší vzťah k AIV, RegioJet, Turancaru alebo komukoľvek ďalšiemu, alebo k firme, ktorá tu dnes ani nie je a neexistuje. Mali by nechať priechod tomu, aby občania rozhodovali v súťaži.
Dovoľte mi tým pádom na záver len povedať, že vidíme, že tento problém pokračuje, teda novela je stále aktuálna, a vidíme najnovšie v Svidníku, v okrese Svidník úplne rovnaký problém a som si istý, že ako sa budú aktivizovať autobusové spoločnosti, uvidíme ten problém aj v iných okresoch a krajoch Slovenska. To znamená, že ak ho nevyriešime zákonom a jasnou zmenou regulačného režimu, bude existovať naďalej. Nie je vyriešený tým, čo sa stalo konkrétne v prípade trasy Banská Bystrica - Nitra - Bratislava.
A druhá vec, ktorú chcem povedať, je, že hoci tento zákon znie veľmi technicky, je absolútne zrozumiteľný pre všetkých ľudí, ktorí aj autobusmi naozaj jazdia a potrebujú jazdiť. Ja keď som komunikoval s mojimi kolegami napríklad z Nitry, konkrétne spomeniem pani Tekeliovú, poslankyňu mestského zastupiteľstva v Nitre, ktorá, keďže zažila osobne, čo je, a zažíva, čo je to jazdiť z Nitry do Bratislavy a späť autobusom, mi povedala, že tam už len nejde o cenu samotnú, hoci aj to je dôležité pre ľudí, veľmi, dokonca nejde už ani o ten komfort služby, hoci aj ten je veľmi dôležitý, ale ide o to, vôbec mať tú službu. Pretože pri tomto de facto monopole, ktorý obhajuje dnešná samospráva v niektorých prípadoch, sa v špičkových časoch nie je možné ani dostať do autobusu často pre ľudí, ktorí sa tam nepostavia pol hodinu dopredu, a vôbec dostupnosť toho, aby človek nestál, s prepáčením, ako dobytok, ale aby bol zákazník, ktorého si vážia a ktorý má istotu, že bude odvezený, nie je zaručená, naopak, je rozhodnutiami verejných orgánov poškodzovaná.
Z týchto dôvodov si vás dovolím požiadať o podporu tohto návrhu do druhého čítania, ktorý predkladám.
Zároveň chcem vlastne povedať, že ja budem hlasovať za podporu aj ďalších dvoch návrhov predkladaných kolegami, pretože, ako som už spomenul, sú motivované rovnakou filozofiou, len volia iné technické riešenia. Po ich posunutí do druhého čítania by bol vhodný potom čas na to, aby tu bola aj politická, aj technická diskusia o tom, či ich zlučovať, či sa z nich dá niečo vybrať, ktorý je najvhodnejší, ale to je debata, na ktorú sú tu výbory, na ktoré je to druhé čítanie.
Takže v tejto chvíli ja za seba chcem povedať, že podporím všetky tieto tri návrhy zákonov, a chcem aj vás požiadať o podporu.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 3.2.2015 16:36 - 16:38 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne. Dovoľte mi poďakovať všetkým kolegom za ich faktické poznámky. Zároveň chcem uistiť kolegov, ktorí rozmýšľajú o tom, ako hlasovať, že naozaj sme sa snažili formulovať to uznesenie tak, aby pripúšťalo rôzne možnosti a, samozrejme, aj o tých jednotlivých veciach možno diskutovať. Určite to nie je jediná zjavená pravda. Takže z tohto pohľadu ja som nielenže otvorený, ale teda by som privítal ďalšiu diskusiu o tých jednotlivých možnostiach, aj odbornú, aj politickú. A ďakujem každému, kto za to uznesenie bude hlasovať, a ja snažil som sa povedať, že je to naozaj otvorený návrh. Nie je uzavretý návrh.
Zároveň mi dovoľte poďakovať kolegom, ktorí napriek tomu, že sme tu v súťaži medzi stranami, niekedy najmä dokonca medzi jednotlivcami, tak reagovali v tej faktickej poznámke nielen konštruktívne, ale, musím povedať, ľudsky veľkoryso. Nie v snahe poukázať možno na akékoľvek nedostatky, ale jednoducho vyslovili nejaké úprimné pozitívne slová, čo považujem, čo si vážim.
A ak to má byť pre mňa určitým ponaučením, tak musím povedať aj pánovi poslancovi Jarjabkovi na jeho faktickú poznámku, že niekedy môžu byť vecné správne slová príkre a v tej chvíli nevhodné. A máte pravdu. Moje slová, myslím to, čo som nimi chcel povedať, možno bolo aj pravdivé, ale bolo to povedané príkro a nevhodne. A určite, ak som sa snažil vyvolať zvyškom vystúpenia atmosféru konštruktívnej, vecnej diskusie, tak hoci len taká poznámka pod čiarou ale naozaj bola zbytočná. Takže z tohto titulu beriem aj vašu faktickú poznámku.
A ešte raz chcem poďakovať všetkým kolegom, ktorí ma až dojali tým, ako reagovali na to vystúpenie.
Ďakujem veľmi pekne. (Zasmiatie sa v sále.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 3.2.2015 15:56 - 16:27 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca, za slovo. Dovoľte mi vystúpiť v tejto rozprave a predniesť návrh uznesenia Národnej rady k tomuto návrhu zákona, ktorý sme pripravili s pánom kolegom Fedorom, ale ešte predtým mi dovoľte možno trošku obsiahlejšie aj vysvetliť, odkiaľ toto stručné uznesenie pochádza, aká je jeho logika.
Pretože myslím si, že je nespochybniteľné, že vo vzťahu k dôchodkovému systému sme dnes na určitej križovatke. Zatiaľ čo v tom doterajšom, viac ako desaťročnej histórii dôchodkovej reformy, na Slovensku boli dôchodky predmetom ideologického súboja, tak jeho základné parametre neboli spochybňované. Jeho základná vnútorná štruktúra bola zachovaná s výnimkou tej zásadnej zmeny v roku 2012, keď sa znížilo percento do II. piliera, čo ho vážne narušilo. Ale dnes vidíme, že naozaj dochádza k novej situácii a je potrebné sa aj nanovo zamyslieť nad zmyslom a logikou celého systému, nielen čiastkovo meniť niektoré jeho parametre, prípadne robiť jednorazové opatrenia, akých sme svedkami dnes.
Bez toho, aby som mal teraz siahodlhý prejav k dôchodkovej reforme, dovoľte mi predsa len povedať, že pôvodná filozofia dôchodkovej reformy na Slovensku bola o dvoch pilieroch pre všetkých. To znamená, že základný predpoklad, ako bola postavená, bude, že v budúcnosti a dlhodobo si každý občan Slovenskej republiky bude platiť peniaze aj do priebežného piliera štátu, ale bude si platiť peniaze aj na vlastné osobné povinné sporenie, kde bude mať aj väčšiu úlohu pri manažovaní týchto peňazí, ale aj väčšiu zodpovednosť potom za výsledok toho celého procesu.
Táto filozofia, samozrejme, z politických dôvodov bola postavená tak, že vstup bol umožnený pre existujúcich ekonomicky aktívnych obyvateľov dobrovoľne, najmä preto, že sa predpokladalo aj oprávnenie, že väčšina ekonomicky aktívnych obyvateľov bude mať záujem do II. piliera vstúpiť, ako sa aj nakoniec stalo potom v roku 2005. Ale zároveň bol aj predpoklad, že pre nových mladých ľudí bude ten pilier povinný, druhý, a že teda bude mať systém, ktorý bude vyvážený. Vyvážený systém dvoch pilierov.
Tento systém mal zabezpečiť dva ciele. Jeden cieľ bolo rozloženie rizík pre jednotlivca tak, aby mal zabezpečený adekvátny dôchodok z kombinácie, teda aj štátnych zdrojov pochádzajúcich najmä zo vzájomnej solidarity ekonomicky aktívneho obyvateľstva so staršími ľuďmi, ale zároveň aj riešenie starnutia populácie, ktoré prináša bez ohľadu na to, aký systém si zvolíme, významný tlak na dôchodkový systém a ktorý bez ďalších zmien, keby sme zachovali dovtedajší dôchodkový systém, by znamenal jeho postupný krach a nedostatočné dôchodky pre všetkých obyvateľov Slovenska.
Inými slovami, dôchodkový systém a dôchodková reforma nemali byť zázračným spôsobom zabezpečenia švajčiarskych dôchodkov pre slovenskú populáciu, resp. mali byť spôsobom zabezpečenia takých dôchodkov, k akým bude ekonomická výkonnosť Slovenska oprávňovať. A tie môžu byť aj švajčiarske, ak majú švajčiarsku výkonnosť ekonomiky.
Výhodou II. piliera bolo a je dodnes však to, že nie je závislý len na výkone slovenskej ekonomiky, ale čerpá aj z výkonu iných ekonomík, do ktorých sú investované jeho prostriedky, to znamená, že v tomto zmysle umožňoval aj takúto výhodu.
Ale to, čo je podstatné, je, mali sme mať systém povinných dvoch pilierov postupne pre všetkých, ktorý mal svoju vnútornú logiku, určite kritizovateľnú, ale logika to bola. Za tých desať rokov však môžme pozorovať, že táto logika už minimálne z politického hľadiska neexistuje. Dnes sa táto logika zmenila na súťaž dvoch pilierov, a to z oboch strán. Z jednej strany je, počúvame názor, že I. pilier je buď výhodnejší en bloc, alebo minimálne pre drvivú väčšinu obyvateľstva, a teda optimálne by bolo, aby len malá časť obyvateľstva alebo nikto nebol v II. pilieri. Z druhej strany, naopak, počúvame, že II. pilier je optimálny a že výhodnejší vždy a za každých okolnosti ako I. pilier. To potom vedie aj k vzájomnému porovnávaniu výnosov II. piliera a I. piliera, ktoré sa na úrovni jednotlivca síce dajú robiť, ale v skutočnosti sú nezmyselné, ako sa pokúsim o chvíľku vysvetliť.
Na tomto celom má určitá časť určitej zodpovednosti aj súčasná opozícia alebo niektorí predstavitelia, ktorí tiež k tomuto diskurzu prispievajú, ale je nespochybniteľné, že zásadnú zodpovednosť za to má súčasný predseda vlády, ktorý túto rétoriku a logiku súťaženia dvoch pilierov do slovenskej politiky asi najviac vniesol, aj keď určite nie jediný.
Tieto porovnania sú zavádzajúce z nasledovného dôvodu:
Prvý pilier a jeho "výnosnosť" pre jednotlivca nie je určená nejakým objektívnym javom, ale rozhodnutiami, ktoré prijímame priamo tu. My sa dneska môžme napríklad rozhodnúť, že každému dáme dôchodok 1 000 eur z I. piliera, kto dovŕši zajtra vek 45 rokov, a môžme to tu prijať. Síce dlho to nepotrvá a nevydrží, ale nejaký čas, najmä aj s pôžičkami, sa to darí. Kto neverí, nech sa ide pozrieť do Grécka, kde tento systém úspešne dlho fungoval, ale nie večne, treba povedať, nie večne. To znamená, že porovnávať toto politicky rozhodované a udržateľnosť verejných financií nastavené rozhodovanie z I. piliera s výnosom z II. piliera je nezmysel, pretože ide o dve úplne iné veci.
Ako som už povedal na začiatku, II. pilier bol postavený, alebo teda dôchodková reforma bola postavená práve na tom, že každý občan má mať oba piliere. To znamená, že bude aj vo väzbe na vývoj trhu práce a štátnych daňových a odvodových príjmov mať odmenu, alebo teda protislužbu, aj vo väzbe na vývoj celosvetových finančných trhov a ich výnosnosti. Nebol vo vzťahu k porovnávaniu týchto dvoch veličín, pretože tieto veličiny ovplyvňujú naše rozhodovania.
Opäť, ak napríklad dneska rozhodneme, že dôchodky budú plne zásluhové, tak je úplne iná "výnosnosť" I. piliera, ako keď do nich zavedieme zásadnú solidaritu. Z tohto dôvodu ja osobne som nepovažoval dlhodobú myšlienku súťaženia dvoch pilierov za vhodnú, pretože ony sa majú dopĺňať, nie súťažiť.
Dnes sme však v situácii, kde otázka súťaženia dvoch pilierov a ich ako keby zástupná úloha v tom, či lepšie funguje súkromné, alebo štátne, sa stala natoľko politickou mantrou, že s ňou už prakticky nie je možné bojovať, a preto ju treba podľa mňa uchopiť a treba sa k nej ale potom postaviť ucelene a jasne. Aká tá odpoveď má byť, pokúsim sa ju predstaviť.
Z tohto dôvodu, ku ktorému sa hneď dostanem, však nepredkladám žiadny pozmeňovací návrh dnes, pretože si myslím, že takáto ucelená odpoveď sa nedá robiť pozmeňovacími návrhmi k vládnej novele. Ja preto, samozrejme, ako poslanec budem hlasovať o pozmeňovacích návrhoch, ktoré sú predložené. Myslím, že pán poslanec Švejna predložil veľmi dobrý pozmeňovací návrh, ku ktorému sa aj vrátim vo svojom vystúpení, pozmeňovací návrh skupiny poslancov okolo pána poslanca Miškova a Chrena, predložil zaujímavý pozmeňovací návrh, ktorý tiež podporím, ale to sú parciálne veci, ktoré nám neumožňujú riešiť túto situáciu komplexne, keď sme v novej politickej a spoločenskej realite súťaží týchto dvoch pilierov.
Dovoľte mi preto skôr predstaviť tú ucelenú odpoveď a návrh uznesenia, ktorý by zaviazal vládu v spolupráci s poslancami Národnej rady, aby túto ucelenú odpoveď aj legislatívne pripravili.
V prvom rade je podľa mňa načase hovoriť o tom, o čom sa síce hovorí už dlho, ale nič sa s tým nestalo, to je ochrana II. dôchodkového piliera a stability dôchodkového systému. Ako vieme, v podstate od volieb sa debatuje o ústavnom zákone, ktorý by mal upraviť základné črty dôchodkového systému, a ja za seba chcem povedať, že takýto ústavný zákon, ako vidíme aj dnes pri tomto zákone, má význam nie vtedy, keď len bude fixovať percento, ktoré má ísť do II. piliera, ale keď bude fixovať naozaj základné filozofické črty dôchodkového systému tak, aby nepodliehali rozhodnutiu vlády, ktorá nemá ústavnú väčšinu, ale musí byť predmetom širšej spoločenskej dohody.
Preto si myslím, že takéto ústavné riešenie musí napríklad riešiť aj možnosti vystúpenia, vstúpenia z II. piliera, ak majú existovať. A ak nemajú existovať, potom nemôžu byť možné týmto spôsobom, akým sme tu svedkami dnes, ktorý naozaj prispieva len k destabilizácii a ničeniu dôchodkového systému ako celku.
Preto prvý bod toho návrhu: ochrana II. piliera a dôchodkového systému ako celku a jeho stability. A hoci ten návrh uznesenia nepredpisuje formu, osobne sa pripájam k tým kolegom, ktorí podporujú formu ústavného zákona a diskusie o ňom.
Druhý bod takéhoto riešenia má naozaj spočívať v odstránení diskriminácie sporiteľov. O tom hovoril pán kolega Švejna, hovorili o tom ďalší. Nebudem to tým pádom dlho opakovať. Chcem len zdôrazniť, že táto diskriminácia by nebola diskrimináciou, ak by všetci boli v II. pilieri. Vtedy by bola daňou za dôchodkovú reformu, ktorú by platili všetci rovnako s tým, že sociálne slabším by sa, samozrejme, dorovnávala zo solidarity v I. pilieri. Ak však máme mať súťaž dvoch pilierov, ak predpokladáme, že veľká časť ľudí zostane len v I. pilieri, alebo bude len do neho vstupovať, potom je naozaj nezmyselnou diskrimináciou, aby sa nadštandardne krátil dôchodok tým, čo sú v II. pilieri, nielen o to, čo si odniesli so sebou do II. piliera, ale ešte aj o významne väčšiu sumu peňazí.
Preto hovorím, že v tejto koncepcii súťaže dvoch pilierov, ktorá dnes zvíťazila, je to naozaj diskrimináciou a je to neprípustné. Preto si myslím, že akákoľvek zmena by toto mala riešiť, a myslí si teda, že riešenie, ako napríklad predložil kolega Švejna, je plne akceptovateľné, aj keď sa obávam, že jeho individuálne prijatie asi nie je dneska možné vzhľadom na rozhodnutie väčšiny, ale napriek tomu si myslím, že ako súčasť toho celkového balíku sa k tomu musíme vrátiť a aj sa na tom prípadne dohodnúť.
Tretí bod, ktorý, myslím si, bude o niečo kontroverznejší, je otvorenosť, ale predvídateľnosť II. piliera. A to je to, kde si myslím, že budú rôzne názory, a aj ich predvídam. Musím povedať, že im aj v mnohom budem rozumieť, pretože čelíme ťažkej otázke. Druhý pilier, ktorý nemal byť súťaživým s I. pilierom, ktorý mal byť jedným z dvoch pevných pilierov dôchodku pre každého občana postupne, nemá žiadny význam, aby bol otváraný a zatváraný, pretože mal každý v ňom byť. A skôr sme sa mali zamerať na to, ako maximalizovať benefity pre každého človeka, ktorý v ňom je.
Ak však máme súťaž dvoch pilierov a ak máme vlády, ktoré opakovane otvárajú II. pilier, dneska už niekoľkýkrát len za posledných osem rokov, a ak vidíme, že je minimálne významná časť politického spektra, ktorá akúkoľvek zámienku a svoje mocenské postavenie využíva na to, aby otváral II. pilier aj za účelom krátkodobého finančného zisku, tak je otázka - čo s tým? Môžme to odmietnuť. Len v koncepcii súťaže dvoch pilierov to odmietnutie už nie je celkom konzistentné, preto druhá alternatíva, o ktorej navrhujem diskutovať, je jasná, predvídateľná otvorenosť II. piliera, to znamená, aby naozaj ľudia mohli za určitých okolností zmeniť svoje rozhodnutie, ale mohli ho zmeniť v predvídateľných intervaloch na základe jasne určených podmienok, nie na základe toho, že niekomu chýba v štátnom rozpočte na predvolebnú kampaň, pretože to je naozaj ťažko prijateľné.
Štvrtý bod, ktorý navrhujem s kolegom Fedorom, je slobodné nakladanie s úsporami nad rámec spoločensky akceptovateľného minima. Tuto, ak prijmeme opäť logiku a filozofiu súťaže dvoch pilierov, je jedna z nespochybniteľných výhod II. piliera pre občanov a tá je v tom, že im umožňuje väčšiu mieru slobody nakladania s peniazmi, ktoré si sporia, ak im ju doprajeme.
Myslím, že bude zhoda na tom, že nechceme, aby dôchodcovia zostávali na krku spoločnosti, je to nedôstojné pre nich, je to nezaslúžené a je to aj nevhodné. Na druhej strane dôchodcovia, samozrejme, by mali mať tiež slobodu nakladania aj s týmito typmi úspor, tak ako majú slobodu nakladania s inými typmi svojich úspor, ako ich má každý z nás.
Keďže do parlamentu smeruje koncept minimálneho dôchodku, kde teda chcem poďakovať pánovi ministrovi, že si osvojil našu ideu ešte z minulého roka, aj keď v inej forme ju pripravil, ale myslím, že tá forma a ten návrh, ktorý sme my predkladali, nie je od seba vzdialený, a verím, že na ňom bude možno aj širšia zhoda. Ale nechcem dnes hovoriť o minimálnom dôchodku.
Ak prichádza minimálny dôchodok, tak potom je namieste otázka, prečo chce štát detailne regulovať, ako ľudia nakladajú so zvyškom svojich peňazí nad rámec tohto minimálneho dôchodku? Najmä ak vieme, že táto detailná regulácia smeruje k vysokým alebo významným stratám pre sporiteľov v podobe poplatkov, napríklad životných poisťovní pri anuitách. Inými slovami, ak si niekto nasporí v II. pilieri a má zagarantované to, že nezostane na krku zvyšku spoločnosti, napríklad preto, že jeho dôchodok z I. piliera je dostatočne vysoký, prečo by sme mali detailne regulovať, že si musí kúpiť anuitu za týchto a týchto podmienok?
Nejde len o slovenskú otázku. V ostnatých mesiacoch napríklad vo Veľkej Británii, ktorá má v podstate trošku iný systém, ale v niečom veľmi podobný, keďže má I. pilier, ktorý je pomerne rovný a nízky, teda má v podstate akýsi minimálny dôchodok z I. piliera pre tých, ktorí odpracovali určitý počet rokov, a potom si väčšina ľudí sporí v rôznych typoch druhých a tretích pilierov, tak Veľká Británia, ktorá tiež v minulosti cez daňové stimuly zase, naopak, vynucovala kupovanie anuít pre ľudí, dnes od toho ustupuje. A to napriek tomu, že trh anuít vo Veľkej Británii je nepomerne rozvinutejší a väčší ako na Slovensku. To znamená, že aj tie straty administratívne, finančné z toho, že človek si musí kúpiť anuitu, aj keď ju nechce, sú nepomerne nižšie v Británii, ako sú dnes na Slovensku, napriek tomu britská vláda súčasnej konzervatívnej strany ohlásila, že prestane tento tlak na dôchodcov vyvíjať práve preto, že cez inštitút - u nich to nie je teda minimálny, u nich sa to volá štátny dôchodok, ale má veľmi podobné funkcie - je zabezpečené, že človek má nasporené na to, aby nebol ostatným na krku. A práve preto by mal mať potom možnosti, ako s tými zvyšnými prostriedkami nakladať.
Opäť, môžme hovoriť o politickej debate, o tom, či tá sloboda má byť absolútna, či má mať nejakú mieru štruktúrovanosti, ale rozhodne si nemyslím, že je dôvod tlačiť ľudí do toho, aby si povinne museli kupovať anuity. Ak si pamätám správne, podľa tej súčasnej anuitnej novely percento ľudí, ktorí si nemusia kupovať anuitu, je 12 %. Ministerstvo pod vedením pána Richtera odhadlo, že ich môže byť časom až 20. Nad 80 % ľudí, až 88, v dnešnom systéme tú slobodu nemá a podľa našich odhadov minimálne ďalších 40 % by ju, neni dôvod, aby ju nemalo tiež vzhľadom na to, že nezostanú štátu na krku. Osobitne, ak by sa ustanovilo, že ak aj ten dôchodok z I. piliera nestačí na minimálny solídny dôchodok, tak je možné previesť časť tých úspor do Sociálnej poisťovne tak, aby to bolo zabezpečené účtovne a poistne férovým spôsobom.
Posledný bod, ktorý chcem zdôrazniť a ktorý navrhujem v tom uznesení, je otázka zníženia nákladov sporenia. Lebo v súvislosti s anuitami začala veľká debata o tom, koľko peňazí sa stráca na konci, keď už človek dosporí a chce vystúpiť z toho systému, chce si užiť jeho výsledky a svoje úspory, a o tom, že teda práve vďaka rôznym faktorom aj malosti zatiaľ malého počtu vystupujúcich, aj malej konkurencii tie anuitné ponuky nie sú vždy pre ľudí až také výhodné a môžu čeliť určitým stratám. To je však koniec. Štandardný sporiteľ v II. pilieri je však v ňom 40 rokov. On teda keď doňho vstúpi na začiatku svojej pracovnej doby až do konca, a dokonca aj teda tí, ktorí doňho vstúpili v 30, 35 rokoch v roku 2005, v ňom budú 25-30 rokov. To znamená, oveľa dôležitejšie alebo minimálne rovnako dôležité ako výstup a anuita je minimalizácia nákladov počas tej doby. A tu si dovolím povedať, že osobitne pre tých z nás, ktorí si myslia, že II. pilier by mal byť univerzálny nástroj pre sporenie, nie nejaký exkluzívny nástroj pre maličkú menšinu, je toto veľmi dôležitá otázka. Lebo, áno, ak by sme v II. pilieri mali 10 % najlepšie zarábajúcich ľudí, tak poplatky a náklady administratívne ich sporenia sú ako percento toho, čo si nasporia, menej podstatné. A oni si aj tak nasporia veľmi slušné dôchodky. Ale ak chceme, aby to bol naozaj ľudový pilier, tak ako aj dneska je nastavený, je v ňom jeden a pol milióna ľudí, skoro, tak potom otázka poplatkov a nákladov počas je úplne zásadná, pretože bez nej sa nám naozaj môže stať, že to pre ľudí nemusí byť dostatočne výhodné. Nie preto, že by ich vyciciavali nejaké zlé príšery z Wall Streetu, ale jednoducho preto, že ten systém je, má svoje náklady, a keď tie náklady neoptimalizujeme, ako sa to ukázalo pri anuitách, môže to prinášať aj straty.
Otázka je, ako toto zmeniť? My ponúkame, aj keď nie v uznesení, to už práve preto, že chceme nechať tú debatu otvorenú, ponúkame minimálne dva spôsoby. Jeden je otázka prepojenia II. a III. piliera. My máme dnes okrem 1,4 mil. ľudí v II. pilieri, viac ako 600-tisíc ľudí v III. pilieri. Ľudia v III. pilieri sú dneska primárne z dôvodov, ktoré súvisia s výhodami, ktoré im štát poskytuje alebo kolektívne vyjednávanie. Sú to jednak výhody pre zamestnávateľov, ktoré sú v oblasti daňovo-finančnej, ale sú to aj napríklad práva, ktoré vyplývajú z kolektívneho vyjednávania, pretože prispievanie, možnosť účasti v III. pilieri aj s príspevkami zamestnávateľa je predmetom kolektívneho vyjednávania dnes na Slovensku. A z mojej osobnej skúsenosti, dovolím povedať, že to je dôvod, prečo v ňom je dneska drvivá väčšina tých, čo tam sú. Pretože vnímajú, že okrem svojich peňazí, ktoré si tam pošlú z výplaty, im tam pošle niečo aj zamestnávateľ. A ten im to posiela jednak preto, že je to v kolektívnej zmluve upravené, a jednak preto, že štát to nejakým spôsobom zvýhodňuje.
Vedie to však k tomu, kde máme dva piliere vedľa seba, koncepčne je to určite veľmi pekné a prehľadné, ale v praxi je to veľmi drahé. Ten dôvod je ten, že konkurencia v III. pilieri je obmedzená, je obmedzená aj spôsobom, akým je nastavený. Ale ešte dôležitejší dôvod je aj ten, že objem úspor v ňom je významne nižší ako v II. pilieri. Ale správne náklady existujú. Výsledok je ten, že máme II. pilier, ktorý je už dnes nastavený poplatkovo pomerne efektívne, aj keď s jednou výnimkou dôležitou, k tej sa vrátim. A máme III. pilier, ktorý je nepomerne drahší dneska, hoci má slúžiť na ten istý účel. Z tohto dôvodu si myslím, že by sme mali v rámci takýchto zmien urobiť aj možnosť a právo pre človeka si tieto dva piliere de facto spojiť.
Ako by to v praxi vyzeralo? Vyzeralo by to v praxi tak, že dnes, ak chce sporiteľ využívať výhody III. piliera, musí to robiť len v doplnkovej dôchodkovej sporiteľni, len v jednom formáte. Náš návrh je, aby tieto všetky výhody mohol požívať aj v druhom, aj v konte, ktoré mu spravujú v rámci II. piliera, aby teda DSS-ka (dôchodcovská správcovská spoločnosť) mohla spravovať aj prostriedky doplnkového sporenia pre neho a tým pádom zlučovať tieto, jeden aj druhý pilier do jedného účtu, a aby si mohol sporiteľ preniesť výhody, či už zákonné práva z kolektívneho vyjednávania, alebo zamestnávateľ daňové výhody aj do príspevkov, ktoré bude takto posielať človeku do II. piliera. Znamenalo by to jeden účet, jeden správny náklad, viac peňazí a zároveň pre Štátnu pokladnicu by to malo rovnaké implikácie. Nie je to náklad, ktorý by niečo predražil.
Druhý náš návrh v oblasti zlacnenia sporenia sa týka otázky indexových fondov. Indexové fondy a k nim sa viaže asi najviac nedorozumení, aj pozitívnych, aj negatívnych, v súčasnej debate o II. pilieri, aj keď nie v tejto, lebo tá sa týka len výstupu, ale keď sme o tom napríklad mali aj pred niekoľkými mesiacmi tú anuitnú novelu, tak indexové fondy sú fondy, ktoré nemajú aktívnu investičnú stratégiu, ale sú zavesené na niektorý z indexov, ktoré vo svete existujú.
To nedorozumenie býva v tom, že indexové fondy nemusia byť nutne fondy agresívneho investovania. Môžte mať indexový fond, ktorý je zavesený na akciovaný index, to znamená, je odvážnejší, agresívnejší, s potenciálne vyšším výnosom, ale aj s vyšším rizikom. Ale máte aj indexy konzervatívne, dlhopisové. Indexov máme, samozrejme, na svete nekonečné množstvo, na ktoré sa to dá zavesiť. Čo spája indexové fondy ako myšlienku, je to, že dôchodcovská správcovská spoločnosť sa nesnaží robiť za vás aktívnu investičnú stratégiu. Teda nie ona nakupuje cenné papiere a predáva ich, ale ona v podstate nakúpi len väzbu na ten index.
Prečo je to dôležité? Je to dôležité z hľadiska práve nákladov na správu fondu. Pretože, ako raz zdôraznil Ľudovít Kaník, tie poplatky už nie sú nastavené v II. pilieri na pomerne nízkej úrovni z hľadiska zákonnej regulácie a nepozorujeme zatiaľ nejaké nadštandardné zisky DSS-iek z toho súčasného prístupu.
Toľko aj odpoveď môjmu kolegovi Bublavému, ktorý podobným menom mi občas spôsobuje reputačné problémy... (Reakcia z pléna.)
Že nie sme naozaj svedkami, nie sme naozaj svedkami toho, že by tu niekto vyvážal stovky miliónov eur ziskov na Západ z týchto dôchodcovských úspor. To znamená, pri aktívnej investičnej stratégii tie dnešné poplatky sú v zásade primerané. Ale my vieme zlacniť tú investičnú stratégiu, ak by namiesto pretvarovania sa, že investiční manažéri, sediaci na Tomášikovej alebo na, ja neviem, Karadžičovej, sedia na Wall Streete a obchodujú, kupujú akcie, predávajú akcie, dlhopisy, robia rôzne hedžingy a podobne, keby sme jednoducho povedali, že II. pilier je na to, aby si človek zvolil svoju investičnú stratégiu konzervatívnu alebo, naopak, agresívnejšiu, ambicióznejšiu a potom za čo najlacnejších peňazí si to dlhodobo zhodnocoval, tak indexové fondy sú na to, naopak, to najvhodnejšie. A to bez ohľadu na to, akú investičnú stratégiu máte. To sa snažím zdôrazniť. Ony nie sú len pre tých, ktorí chcú ísť do akcií. Mohli by byť pre všetkých, len by museli byť rôzne.
Pán minister Mihál, teda keď bol ešte ministrom, zaviedol indexové fondy do slovenského systému, za čo mu patrí aj tá moja vďaka a myslím, že aj vďaka tých sporiteľov, ktorí to chceli využiť. Bohužiaľ, však ešte pred tým, než sa to mohlo ujať, prišlo aj k zmene vlády, aj k ďalším zmenám, takže z toho zostalo, nechcem povedať, že mŕtvonarodené dieťa, ale také veľmi chorľavé až kómatické dieťa. A následne v tých zmenách, ktoré už pripravil pán minister Richter, sa ten systém úplne zmenil tak, že síce teoreticky umožnil indexové fondy, ale nijakú plnohodnotnú alternatívu k sporeniu, ktorá bola lacnejšia pre sporiteľa, a tým umožnila aj tlačiť na správne náklady DSS-iek.
Preto ak chceme zlacniť II. pilier a chceme, aby viac peňazí z tých, ktoré idú ľuďom na osobné účty, zostali im, tak jedna z ciest je významnejšie podporiť využívanie indexových fondov v rôznych investičných stratégiách a nižšie poplatky pre DSS-ky, ktoré z toho potom budú vyplývať.
Toľko tých päť návrhov, ktoré, by som bol rád, ak by sa im venovala vláda a Národná rada v ďalšom postupe.
A ešte raz opakujem pred záverom, že toto nie je niečo, čo sa dá pripraviť pozmeňovacím návrhom opozície. Preto ani dneska s takým návrhom neprichádzam. Toto sa naozaj musí pripraviť aj z technického, aj z politického hľadiska širšie, a preto mi dovoľte sa uchádzať o vašu podporu, aby sme k takémuto niečomu vládu v spolupráci s poslancami zaviazali.
Druhý pilier je nástroj. Nie je to ani náš nepriateľ, ani fetiš. Je to niečo podobné, koniec koncov aj veľmi blízke, ako napríklad banky. Môžeme mať radi banky, môžeme nemať radi banky, ale potrebujeme ich používať, potrebujeme, aby fungovali. Málokedy tu, teda ja som aspoň nezažil za tie štyri a pol roka v tomto parlamente živú, horúcu debatu o tom, že banky treba zrušiť alebo, naopak, banky treba milovať. Celá debata je o tom, že banky sú, banky potrebujeme. V akej miere ich má štát regulovať, aby to prinieslo čo najväčšie verejné blaho.
Veľmi podobne je to aj s II. pilierom. Ja ho nepotrebujem fetišizovať. Pre mňa to nie je niečo, o čom mám krásne nočné sny. Je to nástroj, pragmatický nástroj, ako vyriešiť prichádzajúcu dôchodkovú krízu. Nie je jediný. Dôchodková reforma obsahovala a ďalej sa v nej aj pokračuje a za tejto vlády aj iné kroky, ktoré tomu napomáhajú. Takže nie jediný, ale významný nástroj, ako pomôcť riešiť prichádzajúcu dôchodkovú krízu.
Preto, rovnako ako pri bankách, nie sme tu preto, aby sme obhajovali záujmy správcovských spoločností, sme tu preto, aby sme obhajovali záujmy sporiteľov, ktorí v nich sú. A to je aj to, k čomu sa snažia smerovať naše návrhy. Na to však je potrebné stabilizovať II. pilier a dotiahnuť jeho reguláciu.
Môžte sa spýtať, načo také uznesenie, aké o chvíľu prednesiem, keď šance na jeho schválenie v tejto Národnej rade, prípadne šance na schválenie následnej legislatívy do volieb sú už malé. Máme dneska 13 mesiacov do parlamentných volieb a je možno logicky povedať, že pred voľbami vôľa prijímať takéto zásadnejšie riešenia aj v II. pilieri bude asi nízka. Myslím si, že je to dôležité z dvoch dôvodov.
Ten základný je, aby sme naozaj verejnú diskusiu o II. pilieri, aj politickú, presúvali na rozumnejšiu trasu. Ak sa nám nepodarí dostať sa z deštruktívnej konfrontácie tých, čo fetišizujú II. pilier, a tých, čo ho nenávidia, tak si myslím, že sa nikam nedostaneme. Nebudeme schopní prijímať pragmatické, vhodné opatrenia na pomoc sporiteľom. Tomu môže toto uznesenie len pomôcť, aj keby legislatíva podľa mňa nebola prijatá parlamentom pred voľbami, myslím, že sa všetci zhodneme, že keby tu čakala po voľbách na nový parlament, bolo by to veľké plus.
Takisto formovanie verejnej mienky v tejto veci je veľmi dôležité, pretože ide, ako je jasné aj z tejto debaty, o technicky komplikovanú otázku. Napriek tomu jej niektoré základné parametre sú pomerne jednoduché. Či chceme mať dôchodkový systém, ktorý sa opiera o dva piliere, ktorý rozkladá riziko medzi nich a ktorý vytvára šancu na to, že dôchodky aj o 20, o 30 aj o 40 rokov budú solídne. Alebo či chceme mať nejakú inú víziu. V tejto súvislosti - a tým naozaj sa blížim ku koncu pred prečítaním návrhu uznesenia - veľmi často tu zaznieva, teda z radov kolegov za stranu SMER, o tom, že sa tu robil nejaký čilský, neviem ešte aký ultra-neo-super liberálny experiment na Slovensku a že to je niečo, čo civilizované štáty nerobia. No, dovoľte mi len povedať to, že II. pilier, dokonca aj v jeho maximálnej podobe, v akej bol presadený za druhej Dzurindovej vlády, bol výrazne menší ako tie, ktoré sa presadzovali v Latinskej Amerike, a zachovával aj do budúcnosti ten balans, o ktorom sme tu dnes hovorili. Takže možno rétoricky niektorí ho vyzdvihovali a možno až príliš, ale konkrétne nastavenie bolo vždy balansované medzi nimi.
A druhá vec, ktorú chcem povedať, je, že keď sa pozrieme na západoeurópske krajiny za ostatných 20 rokov, tak môžem odcitovať tú štúdiu, resp. poslať tým kolegom, ktorí o to majú záujem. Štúdie dospeli k jednoznačnému záveru, že krajiny sa hýbali len smerom k multipilierovému systému. Neexistujú krajiny v západnej Európe, ktoré by likvidovali a znižovali multipilierovosť, ale existujú tie, ktoré sa pohli od jednopilierovosti k multipilierovosti. To znamená, že trend v západnej Európe je pomerne jednoznačný, a, naopak, ak niekde dochádza k likvidácii druhých pilierov, tak je to v nestabilných, populistických situáciách typu Orbánovo Maďarsko. A neexistuje príklad (reakcia z pléna), nie, v Poľsku nezlikvidovali ešte II. pilier, hoci aj tam tú vládu zjavne tie horúce prsty fiskálnej krízy všelijaké očakávania vytvárava túžby, to znamená západného faktora, práve je stabilnejšia aj politicky, aj sociálne ako východná Európa. Buď si necháva existujúce systémy, ale sa pohla k multipilierovosti. Opačný príklad zo západnej Európy nepoznám.
Preto mi dovoľte predniesť návrh uznesenia, kde poslanci Beblavý a Fedor navrhujú uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňajú niektoré zákony (tlač 1395).
V tomto návrhu Národná rada Slovenskej republiky žiada vládu Slovenskej republiky v súčinnosti s poslancami Národnej rady Slovenskej republiky pripraviť návrh legislatívnej úpravy, ktorá zabezpečí ochranu dôchodkového sporenia, odstránenie diskriminácie sporiteľov v dôchodkovom sporení pri určení dôchodku zo sociálneho poistenia, možnosť za spravodlivých podmienok a v zákonom určených intervaloch vstúpiť do a vystúpiť z dôchodkového sporenia, slobodné nakladanie s úsporami nad rámec spoločensky určeného nevyhnutného minima a zníženie nákladov na dôchodkové sporenie cez možnosť spoločnej správy povinného a doplnkového dôchodkového sporenia s termínom III. štvrťrok roku 2015.
Dovolím si vás týmto na záver požiadať o podporu návrhu uznesenia a poďakovať za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 27.1.2015 13:17 - 13:18 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Navrhujem zaradiť nový bod, správu vlády Slovenskej republiky, ktorá by mala byť predložená do 15 dní, o stave čerpania eurofondov zo súčasného programovacieho obdobia, teda 2000 - 2013, aj z toho, ktoré už začalo, teda 2014 - 2020. Dôvody sú tri.
Jednak je to katastrofálne nečerpanie toho doterajšieho obdobia, kde podľa súčasného tempa posledného polroka ešte stále by malo prepadnúť okolo 2,5 mld. eur a kde za pobaltskými krajinami už zaostávame o viac ako 20 percentuálnych bodov.
Druhý dôvod je, že z nového obdobia, hoci už beží 13 mesiacov, nebola vyhlásená ešte žiadna výzva napriek tomu, že v rovnakom období minulého obdobia už to boli výzvy za 0,5 mld. eur, a to sme zaostávali, a zároveň v Bruseli zostalo zablokovaných 569 mil. eur napriek tomu, že sme boli uistení, že do konca roka bude celé toto vyriešené, a tá suma je dnes väčšia ako pred niekoľkými mesiacmi, keď sa tento problém začal riešiť.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

11.12.2014 9:03 - 9:07 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem, vážená pani predsedajúca, za udelenie slova. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi uviesť tento návrh zákona.
Tento návrh zákona vznikol ešte v období pred komunálnymi voľbami, ale nie v snahe získavať body, ale skôr v snahe poukázať na potrebu systémového riešenia pomoci slovenským obciam. Vznikol v reakcii na kauzu Žiliny, kde predseda vlády prisľúbil v mene vlády o odpustenie veľmi veľkého dlhu mesta Žilina voči štátu vo výške 17,5 mil. eur na základe politickej príslušnosti primátora tohto mesta. Tento stranícky klientelizmus, ktorý vlastne je aj zneužívaním moci, politickej moci na manipuláciu volieb, sme odmietli, ale rozmýšľali sme, akú k tomu ponúknuť alternatívu. Alternatíva, ktorú sme ponúkli alebo ktorú ponúkame v tomto zákone, je rozpracovaním návrhu ešte z mája tohto roku, ako pomôcť obciam a mestám, ktoré môžu mať problémy s dlhom, tak, aby zároveň nedošlo k nárastu deficitu verejných financií a zároveň sme nepodporovali politický klientelizmus. Ten návrh je jednoduchý aj zložitý zároveň.
Vláda pripravuje predaj zvyšku štátneho podielu v Slovenských telekomunikáciách, kde odhad výnosov z tohto predaja sa pohybuje do 1 mld. eur, samozrejme, nikto nevie, aká tá skutočná cena ešte bude.
Tento návrh zákona hovorí, že polovica z tej sumy by sa mala alokovať na špeciálny fond, ktorý by pomáhal samosprávam so znižovaním ich dlhu a s inými akciami, ktoré spĺňajú podmienky nezvyšovania deficitu verejných financií. Ten mechanizmus by bol pomerne jednoduchý. Obec, ktorá by chcela znížiť svoj dlh, by mohla požiadať o pomoc z tohto fondu. V zákone a na základe zákona by vláda určila sumu na hlavu, teda na jedného obyvateľa, ktorú by bolo možné poskytnúť, a ďalšou podmienkou by bolo to, aby obec rovnakou sumou z vlastného prispela na zníženie svojho dlhu. Teda aby bolo pomáhané tým, ktorí si chcú pomôcť.
Inými slovami, ak to mám povedať na príklade, ak Bratislava má zhruba 420-tisíc obyvateľov, ak by tá suma bola zhruba 100 eur na obyvateľa, tak by Bratislava mohla požiadať o 40 mil., 42 mil. eur podpory zo štátneho rozpočtu na zníženie dlhu, ale musela by k tomu priložiť vlastných 42 mil. a keby preukázala po roku Bratislava ministerstvu financií, že naozaj znížila dlh o 84 mil. eur, tak by táto najprv návratná pomoc štátu bola klasifikovaná ako nenávratná pomoc. To znamená, bol by tento dlh odpustený. Tým by sa Bratislave napríklad významne znížil dlh a mesto by mohlo znovu fungovať, ale nie na základe politickej príslušnosti starostu, ale na základe jasného a transparentného procesu, ktorý by bol dostupný každej obci od tej najmenšej po tú najväčšiu.
Zároveň treba poznamenať, že podľa európskych pravidiel ESA 2010 tento postup by nezvyšoval deficit verejných financií, a to z toho dôvodu, že by dochádzalo, príjem, ktorý by do toho išiel, by bol z privatizácie, ktorá nevstupuje do deficitu verejných financií, ale aj výdavok by bol na zníženie dlhu, čo opäť nevstupuje do deficitu verejných financií. Inými slovami, z pohľadu deficitu verejných financií by išlo o neutrálnu operáciu, takže by bola aj z hľadiska fiskálneho plne dostupná. Jediné, čo potrebujeme vyriešiť, samozrejme, je hotovostný zdroj, ktorým by ale práve bola privatizácia zvyšku Slovak Telekomu. Preto tento návrh považujeme za systémový, nepopulistický, neklientelistický, ale taký, ktorý reálne pomáha obciam a mestám Slovenskej republiky.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 9.12.2014 17:08 - 17:09 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predseda. Dovoľte mi, aby som tiež v mene predkladateľov navrhol stiahnuť tlač 1241, novelu ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Dôvodom tohto stiahnutia je dnešné vystúpenie pána podpredsedu parlamentu pána Číža v rozprave k tomuto návrhu zákona, v ktorej povedal, že nové vedenie parlamentu má ambíciu túto otázku vyriešiť na rozdiel od toho predchádzajúceho. Za tých okolností považujeme za nejaké ústretové gesto, aby sme ho stiahli pred hlasovaním a chceli by sme vás týmto požiadať, aby teda do dátumu, kedy sa najbližšie budú predkladať, došlo minimálne k politickej dohode na tom, čo sa má vyriešiť, aby sme to nemuseli predkladať znovu a mohli konečne predložiť dobrý, ale aj spoločný zákon. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis