Ďakujem pekne, pán predseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, aspoň sme práve boli svedkom toho, na čo bude dobrý ten etický kódex, aby pán poslanec Brocka mohol dostať 500 eur pokutu najbližšie a nemohol tak uplatňovať svoju slobodu slova.
Ale teraz mi dovoľte k tomu zákonu sa vyjadriť. (Reakcie z pléna.) Váš predseda by vám o tom mohol všeličo povedať, keďže túto slobodu slova nielen využil, ale aj zneužil na to, aby mnohých ľudí poohováral, a to oveľa právne neprijateľnejším spôsobom. Takže to je toľko len k tomu, pán Pellegrini.
Ale poďme k ústavnému zákonu o konflikte záujmov.
Veľmi veľa povedal pán kolega Přidal. Tým pádom môžem väčšinu svojho pripraveného prejavu vypustiť, lebo spomenul skoro všetky kľúčové fakty, ale dovoľte mi predsa len niektoré veci dovysvetliť a niektoré aj zásadné veci povedať.
Prvé z tých vecí je, že tento zákon nie je dôležitý preto, aby verejnosť alebo novinári mohli sa realizovať v bulvárnom skúmaní majetku verejných činiteľov, aby mohli riešiť kto má akú kabelku a kto má aký dom. To nie je jeho účel. Jeho účel je dvojaký, aby existoval mechanizmus na potrestanie zneužívania funkcie verejným funkcionárom a aby bolo možné odhaliť, ak verejnému funkcionárovi za jeho verejnej kariéry nevysvetliteľným spôsobom rastie jeho osobný majetok, a bolo to možné vyšetriť. To sú zmysly tohto ústavného zákona. A čím je ten zákon prísnejší, tým viac umožňuje tieto veci aj dosiahnuť.
Často sa pri diskusiách o tomto zákone vyskytuje otázka, no a čo keď to niekto ukáže, čo keď to má napísané na tetu, čo keď to urobí takto. Samozrejme, tak aj podľa Trestného zákona nie každý je okamžite či už zistený alebo dokonca vyšetrený, ale čím prísnejší a funkčnejší je tento zákon, tým viac verejným funkcionárom, ktorí klamú a kradnú a najmä kradnú a zneužívajú svoju funkciu, sťažuje úspešné to robiť dlhodobo do budúcnosti bez odhalenia. Neznamená to, že to vôbec nemôžu robiť, ale šanca, že niekde v tom piesku stôp, ktoré musia zachovať podľa tohto zákona, sa nájde aj tá stopa, ktorá ich usvedčí, je veľmi vysoká.
Mohol by som tu uviesť príklady už z dnešnej praxe, ktoré to dokázali, ale existuje všeobecná zhoda, dokonca deklarovaná aj poslancami strany SMER v minulosti, že ak ten zákon má naozaj túto funkciu plniť, je ho potrebné znateľne sprísniť, najmä zapchatím obrovských dier, ktoré v ňom dnes existujú. A preto aj základný problém, a tomu sa chcem ja venovať vo svojom krátkom vystúpení, tohto návrhu, ktorý predkladá pán poslanec Číž, je, že nezapcháva ani jednu z dvoch hlavných a principiálnych dier, ktoré ten zákon dnes obsahuje. A, naopak, ich ešte limitovaným spôsobom viac roztvára, aj keď to už je sekundárne. A vysvetlím to a dokonca sa budem venovať aj veľmi konkrétnym tvrdeniam pána poslanca Číža, ktorými to obhajuje.
Dnes máme situáciu, pán poslanec Přidal ju demonštroval dostatočne, že stačí, aby SMER mal väčšinu alebo ktokoľvek iný mal väčšinu, potom aj úplne zjavné a nepopierateľné porušenie zákona zostane nepotrestané, stačí, aby táto väčšina nezdvihla ruku za konanie, ona dokonca nemusí ani nič aktívne zastať, ona len nezdvihne ruku a je koniec. Návrh, ktorý sme dali dokopy všetci spolu a ktorý pôjde podporovať SMER, hovoril, že v takom prípade môže rozhodnutie o zastavení konania výboru, lebo to je ex offo zastavenie konania, napadnúť tretina členov orgánu, teda napríklad výboru pre nezlučiteľnosť funkcií na Ústavnom súde.
Pán Číž na to povedal, že Ústavný súd nemôže vstupovať do suverénnej práce Národnej rady, je to absurdná požiadavka, ktorá nemá oporu, v našom správnom poriadku je nerealizovateľná, v tomto prípade by išlo o novú právomoc súdu a je nenáležité, aby Ústavný súd vstupoval do výsostnej kompetencie parlamentu, ktorý rozhoduje v zbore. Pod toto by som sa nepodpísal. Ak by sa mal takýto návrh schváliť, muselo by sa vstúpiť do ústavy a musela by sa zaviesť nová kompetencia Ústavného súdu, čo sú slová pána Číža. (Reakcia navrhovateľa.) Myslím, že neverbálnym prejavom mi ich práve potvrdil.
No, to má celé jeden problém, že pán poslanec Číž hlasoval za ten dnes platný ústavný zákon o konflikte záujmov, ktorý presne toto zaviedol, pretože dnes sa môže verejný funkcionár odvolať proti rozhodnutiu na Ústavný súd tohto orgánu, aj každý iný verejný funkcionár proti rozhodnutiu mestského alebo župného zastupiteľstva, proti rozhodnutiu orgánu, výboru pre nezlučiteľnosť funkcií v našom prípade sa môže odvolať jednotlivá osoba, dotknutý verejný funkcionár. Jediné, čo sme my hovorili, tu je, aby proti tomu istému rozhodnutiu toho istého orgánu, len rozhodnutiu o zastavení sa mohlo odvolať, a to päť členov výboru alebo teda iná tretina ako kombinácia fyzických osôb. O ústavnej nezvyklosti tohto svedčí napríklad to, že dnes 30 poslancov Národnej rady, ktorí tiež nijako netvoria žiadny orgán ani nemajú väčšinu, môže podať podanie na Ústavný súd na nesúlad napríklad zákonov s ústavou a na mnohé iné veci. To znamená, tento inštitút je nielen právne úplne kompatibilný s tým, čo hovorí dnes ústavný zákon, len to symetrizuje a nedáva právo týmto poslancom napádať indivíduum, on napáda rozhodnutie, resp. nekonanie výboru, tým pádom ani vecne, ale ani právne nie je možné v skutočnosti proti tomuto namietať s tými argumentmi, ktoré používa pán poslanec Číž. Tie argumenty sú skutočné. A to sú tie, že väčšina si nemôže nechať zobrať svoje právo si prikryť svojich ľudí. Je ten, ktorý to nechce. A nevie ho vysloviť, ale to je ten pravdivý. Mať politickú poistku, aby Ústavný súd sa nemohol nakoniec utrhnúť z reťaze a nebodaj nakázať výboru, aby konal, to je tá skutočná obava, pretože Ústavný súd akokoľvek je dnes predmetom konfrontácie, má tendenciu v prípade nezlučiteľnosti funkcií rozhodovať veľmi konzistentne a konzekventne dokonca potvrdil aj obrovské pokuty pre manažérov Národnej diaľničnej spoločnosti, ktoré sú jeho jediným významným úspechom v tomto funkčnom období, hoci tu žalovali obidvaja. A potvrdil to veľmi jasným jazykom, preto sa dá domnievať, že Ústavný súd aj v jeho dnešnom zložení, keď mal túto kompetenciu, tak by nedopustil, aby zastavenia konaní voči ministrovi Jahnátkovi a mnohým ďalším najvyšším predstaviteľom strany SMER mohli takto len existovať. A to je tá skutočná obava. A to je to, čo pán Číž nemôže priznať.
Druhé tvrdenie pána Číža je, že neakceptovanie tlačiva majetkového priznania ako prílohy ústavného zákona je legislatívnotechnické, keďže ústavný zákon nemôže mať tlačivo ako prílohu. Nepoznám žiadnu takúto právnu úpravu v slovenskej legislatívnej histórii. Dovolím si pripomenúť ústavný zákon č. 50/1990 Zb. a ústavný zákon č. 102/1990 Zb., ktoré majú prílohy, dokonca štyri, keď už hovoríme o tom, čo nemá oporu v slovenskej legislatívnej histórii, nehovoriac o tom, že špeciálne v prípade strany SMER tento typ legislatívneho purizmu nemôže pôsobiť úprimne asi na nikoho, je to však legislatívny purizmus, ktorý nie je pravdivý, zároveň všetci vieme, ako dopadajú tlačivá, ktoré schvaľuje ten výbor, koniec koncov doteraz. A to sa opiera aj o rozhodovanie Ústavného súdu doteraz. Tlačivo, ktoré musí byť vyplnené a ktorého nevyplnenie alebo nepravdivé vyplnenie je možné potrestať, musí byť v limitoch toho, čo ústavný zákon stanovuje. Nemôže si len tak ten výbor dávať, aké majetky chce, respektíve môže dať, ale potom ten, kto to nevyplní, nemôže byť za to stíhaný, respektíve keď sa obráti s tým na Ústavný súd, Ústavný súd ho ochráni. A vy žiadnym spôsobom vo svojom návrhu zásadne nerozširujete tú mieru popisnosti majetku, tým pádom aj keby ste rovno schválili tie tlačivá v tom výbore, tak ako sa navrhuje, tak ten, kto ich nevyplní alebo vyplní nesprávne, by nečelil reálne žiadnej sankcii.
Preto opäť musím povedať, že skutočný dôvod toho je, samozrejme, ten, že právne záväzné, vynútiteľné, pokutovateľné, detailné majetkové priznania sú to, z čoho máte pocit, že by mohlo byť neprimeraným a neakceptovateľným ohrozením vášho politického postavenia, či je to tak vo vzťahu k poslancom Národnej rady za SMER alebo je to tak vo vzťahu k iným verejným funkcionárom za SMER, ministrom, šéfom štátnych podnikov a iným popredným predstaviteľom. To ja neviem. A ja ani osobne nebudem tvrdiť, že je to obavami niektorého z konkrétnych týchto predkladateľov. A zjavne korporatívna obava strany SMER to je.
To je toľko k tým dvom hlavným veciam.
A dovoľte mi ešte sa vyjadriť k dvom drobnejším veciam, ktoré tu zazneli alebo aj nezazneli, aby nezanikli.
Prvá z tých vecí je tá, že podľa dnešného ústavného zákona sa nemôžu zverejňovať údaje z majetkového priznania, ktoré umožňujú identifikovať ten hnuteľný majetok alebo protistrany v právnych vzťahoch. Pri právnych vzťahoch to ja osobne nepovažujem za vhodné, lebo napríklad ak poslanec uvedie, že má od niekoho miliónový úver, je vo verejnom záujme, aby verejnosť vedela, od koho ju má. Ale nechám to teraz bokom. Aj podľa dnešného zákona nehnuteľné veci nie sú chránené takto, a preto je možnosť ich zverejňovať. A ak ich orgán nezverejňuje, je možné si to vyžiadať podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, k čomu napríklad existujú aj precedentné rozsudky okresného súdu, napríklad v Starej Ľubovni. SMER navrhuje, aby ani nehnuteľný majetok nebolo možné zverejňovať, keďže, ako poznamenali viacerí, nehnuteľný majetok nachádzajúci sa v slovenskom katastri nehnuteľností aj tak je vyhľadateľný. Jediné, čo môže byť racionálne na tomto návrhu, je obava z toho, že by museli funkcionári priznávať nehnuteľný majetok v zahraničí a k čomu by to politicky viedlo. Podľa vášho návrhu by ho síce museli priznávať, ale to priznanie by sa nikdy nestalo verejnou informáciou.
Druhá vec, ktorá je takisto v zákone aj v návrhu, je tu síce drobná, ale takisto, priznám sa, je obtiažne jej rozumieť, je to, že dnes ak verejný funkcionár vrátane poslanca, zastupuje štát, samosprávu alebo niekoho iného z verejného sektora v podnikoch, v orgánoch, ak je v dozornej rade, v predstavenstve môže byť, je to výnimka zo zákazu účasti v takýchto orgánoch, ak je tam zástupcom verejného sektora. Ale zákon jasne hovorí, že sa nemôže za to poberať mzda. Je to ako súčasť mandátu. Má to aj svoju logiku. Ak pri súčasti svojej práce ste poslaný do Sociálnej poisťovne, do takého štátneho podniku, tak je aj logické, že to máte v tom plate, ktorý už dostávate, ale nebol by to SMER, aby nehľadal spôsob, ako ľuďom trochu prilepšiť, trochu pre nich popracovať, a preto navrhuje, aby za takéto niečo mohla byť odmena vo výške 400 eur za jeden podnik. Priznám sa, keď som pripravoval vystúpenie, rozmýšľal som, či to vôbec spomenúť, lebo oproti tým veľkým veciam, ktoré riešime v tomto zákone, to naozaj nie je tá najdôležitejšia vec. Ale potom som si pozrel, ako si mnohí funkcionári, najmä strany SMER skladajú svoje príjmy na regionálnej, lokálnej a podnikovej úrovni z rôznych takýchto drobných zdrojov, podľa českého a slovenského vzoru: „Babka k babce, budú kapce.“ A viem si predstaviť, že aj z týchto 400 eur, keď sa vynásobia zastupovaním v dostatočnom počte štátnych, obecných alebo župných podnikov, môže nastať celkom zaujímavý materiálny prospech.
Toľko vecne k návrhu zákona.
Pán poslanec Přidal navrhol už aj dopracovanie, neprerokovanie ďalšie tohto návrhu. Tak s oboma týmito návrhmi sa stotožňujem, a preto mi dovoľte na záver odcitovať komentár z denníka Pravda. Ja hlboko rešpektujem nezávislosť každého média, ale verím, že medzi nami tu bude zhoda, že denník Pravda nepatrí k zástancom zbesilej opozície. Dokonca čítajúc ho myslím, že skôr patrí k tým, čo sa snažia na dnešnej realite vidieť skôr to pozitívne, súdiac podľa jeho titulkov. A denník Pravda k tomuto návrhu napísal: „Postoj poslancov strany SMER v tejto veci pripomína vtip o perestrojke. Zoberiete dve vedrá kameňov a presýpate ich z jedného vedra do druhého. Narobíte pritom veľa rachotu, no nič sa nezmení. Aj smeráci sa tak veľmi tvárili, že chcú zmenu a v skutočnosti všetko ostalo po starom, ba v niektorých otázkach dokonca zaradili spiatočku.“ A denník Pravda končí tento komentár jedným slovom s výkričníkom, ktorý naozaj nepoužíva často a už vôbec nie vo vzťahu k strane SMER. A to je slovo „Hanebné!“ Nemám k uvedenému komentáru z denníka Pravda čo viac dodať. Ďakujem. (Potlesk.)
