Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážení páni ministri a páni kolegovia, kolegyne, ja som si znovu prelistoval celý tento krásny plán a myslím to vážne, to slovo, je vážne dobrý. A hovoril som to aj prvýkrát. A keď tu rozprávame a máme možnosť sa k tomu vyjadriť, tak ja som sa minule opýtal, že ak dnes už to mám tak úplne jasné, že strácam, presne tak, že som tu nový, predstavu o tom, že načo to robíme. A myslím to vážne úprimne, páni a dámy, lebo zdá sa mi, že keď teda toto je parlamentné, vy ste nám dali možnosť sa vyjadriť k tomu programu, tak po všetkých týchto rozprávaniach mám úplné presvedčenie, že v našom parlamentnom systéme teda, je to fakticky asi to rečňové cvičenie. Tak mi to pripadá.
Som tu úplne nový a mám dojem, že zrejme to tak beží u nás od roku '90, že opozícia, teda tá vláda, ktorákoľvek teda vládne, predloží, čo chce, a to si aj schváli. Pretože fakticky by tu mala byť len malá zmena poradia. My by sme mali dostať váš program. Preto ja som vám povedal, že on je skvelý, minule, ale ja by som vám ho rád vrátil na dopracovanie, že vložte tam aj niečo z toho, čo aj ja chcem a ešte aj niektorí moji kolegovia, také dobré veci nejaké, ktoré by ste si povyberali, lebo vy máte vládu, a vložte to tam a potom ja môžem aj zahlasovať za trebárs, lebo teraz sa stráca význam toho, že my tu rozprávame. Lebo vy nás nemáte ako vypočuť, lebo už je to všetko na papieri, všetko je vytlačené, ja som presvedčený, že už je to schválené. Lebo skutočne ten parlamentarizmus by mal byť o tom, že vy nám predložíte ten plán, my môžme do toho povedať, že toto sa nám nezdá, toto sa nám zdá, toto je výborné, za toto vás chválime a zasa toto sa nám zdá, že je úplne zlé, a vy ako vládcovia, múdri vládcovia, by ste mali to najlepšie si z toho zobrať a povedať si, že super, že nám poradili a dáme to tam. A ja myslím, že toto by bola tá zdravšia spolupráca. Ale takto to nebeží a viac-menej je to aj taký pocit nátlaku, že už skončime s týmto rečňovaním, lebo dobre by bolo teda už spraviť to hlasovanie, tak zákon káže, je treba to mať sfúknuté. Ideme ďalej, koniec koncov tento víkend bolo dosť dobré to už osláviť, ale nevyšlo to, lebo predsa len by sme chceli povedať, že niektoré veci nie sú dobré, ale mnohé veci sú dobré a tie najdôležitejšie, najrozhodujúcejšie, ktoré tam sú podľa môjho názoru, a Slováci to čakajú, ľudia žijúci na Slovensku, je všetko, to čo ste tu napísali o práve.
Kolegovia, vy máte v rukách vládu, máte ju drvivo väčšinovú, čo je momentálne skvelé, a, prosím vás, keď tu píšete, že vrátime ľuďom nádej, nádej je skvelé slovo. Nádej dokáže ľudí držať aj zoči-voči smrti, aj zoči-voči všetkému zlému v živote a dokážu prekonať zlé veci. Nádej. Ste použili vynikajúce slovo, a to Slovensko potrebuje, nádej. A toto nie je rétorický výrok, toto je realita, Slovensko nádej chce vidieť zhmotnenú. Nádej, že žijú v spravodlivej a bezpečnej spoločnosti, kde sú občania nositeľmi humánnych a demokratických princípov vládnutia a rešpektuje sa zákonnosť a zásady právneho štátu. Priatelia, tieto dôležité výroky pán premiér používal, myslím, že ešte dávnejšie, roky dozadu, kedy nadchol Slovensko a mňa tiež a mnoho mojich priateľov, a ja si myslím, že aj vás. Pán Fico už hovoril o vymožiteľnosti práva pred niekoľkými rokmi. Ja si dovolím povedať, že mi je strašne ľúto, že ešte sa to nepodarilo do posledných dní vlády, ktorá padla. A predtým bola teda vláda SMER-u tiež v rukách. Ja by som len chcel povedať, že Slovensko to veľmi chce, potrebuje, očakáva a že my to potrebujeme dosiahnuť, a toto, prosím vás, urobte: "Vláda vytvorí podmienky na dôsledné rešpektovanie princípov právneho štátu, upevňovanie právnej istoty, vláda bude vytvárať podmienky na zamedzenie nekalých praktík na finančnom trhu zefektívnením regulácie spotrebiteľských úverov."
Priatelia, o práve tu máte mnoho vynikajúcich vecí. "Represívne orgány musia podstatne razantnejšie potláčať negatívne javy dlhodobo pretrvávajúce v spoločenskom a hospodárskom živote. Vláda navrhne legislatívne opatrenia, ktorými zvýši výpovednú hodnotu majetkových priznaní verejných funkcionárov." Nečakali sme to už dávno? Pretože, keď stále niekto bude môcť tvrdiť, že mu požičal bohatý strýčko z Nemecka, alebo niekto vyhral v TIPOS-e mnoho desiatok miliónov, tak my sa smejeme do očí chudákom. Mne volala jedna sestra z tých zdravotných sestier, ktoré mali mať zvýšený plat, a rozplakala sa mi do telefónu a povedala: "Braňo, keď som počula, že nám zvýšia o 150 eur, rozplakala som sa od šťastia, že niekto nás ocení." Je to žena na psychologickom alebo psychiatrickom oddelení, prepáčte, a povedala: "Vieš, jak ťažko pracujem, pracujem, Braňo? Vieš jak ťažko pracujem? To prvé som sa rozplakala od toho, že konečne ma niekto ocenil a druhé od jedu, že sme dodnes ešte ocenené neboli." A vzápätí sa dozvedela, že nebudú tie peniaze, lebo to nejako nevyšlo.
Pán bývalý minister, ja si vás vážim a nerozumiem všetkému tomu, kto, čo lepšie urobil v tom zdravotníctve, či vy, alebo ostatní, ale stačilo aspoň povedať, pán minister, že sestry prepáčte, nejak sa nám to tu zmotalo a ťažké to bolo, ale nevyšlo to. Pretože táto moja známa už s tými 150 eurami, priam plakala, jak potrebovala naložiť, ale nedostala ich. A vraj sme počuli, že to bolo len nejaké nedorozumenie v predpisoch alebo niekto niečo nedostal načas a proste to nestihol zadať nejaký príkaz, a tie ženy, ktoré nechávajú svoje deti, táto zhodou okolností ešte aj opustená nezodpovedným manželom, nedostala pár desiatok eur navyše. Keď som s ňou volal včera, tak mi hovorila: "Vieš, ten môj manžel neposlal mi tie peniaze načas, to výživné. A on si tak myslí, že dva-tri dni nevadí. Ale ja mám desať euro a ja si hovorím, vydržím do stredy. Vieš, ale keď jedna mi dobehne, maminka, potrebujem dve eurá do školy a druhá dve eurá do družiny, Braňo, mne tých šesť eur nebude stačiť." Viete, toto sa volá pocit hroznej nespravodlivosti v tých ľuďoch. A my toto nesmieme robiť, či sme vo vláde, alebo v opozícii, hocikde.
Dámy a páni, toto sa robiť nesmie a mne chýba na nás politikoch aspoň to ľútostivé slovo voči verejnosti. Vyjadrenie normálneho súcitu. Pretože aj keď to tie peniaze nepodarí sa im to dať, pretože to je niečo hrozne ťažké, a ja vaším ekonomickým prognózam tuná, ja všetkým vysvetľujem, ja tomu fakt nerozumiem, ja už som z toho magor. A ja si myslím, že takýto magori sú z toho obyčajní ľudia, pretože tu sa postaví jeden obrovský silný muž a povie, jak to je skvelé s tou ekonomikou, jak to bude alebo takto to je. A potom sa postaví druhý, zas to vysvetľuje, jak to nie je, tak ako ten prvý a dá tretí plán a štvrtý človek sa tu postaví a povie, že to má byť inak. A my obyčajní ľudia sme z toho zmätení. Ja nie som, vy mnohí sa tu zdá, sa mne, sa k tomu vy viete dobre vyjadriť. Ja nie, ja sa neviem, ale viem vám povedať, že tieto veci, páni a dámy, o tomto práve a právnosti, to je niečo, čo si zaslúži mnoho výkričníkov.
Ja vám chcem povedať a poprosiť vás, na 65 stranách je 640 sľubov, ja som ich všetky zrátal a tie sľuby sú také ako seriózne, ako vyzerajú, že to naozaj je dobré, a preto by to stálo za to podporiť, ale o tom práve hovoríte, že "prijmeme protikorupčné opatrenia, najmä sa zriadi trvalá telefónna linka, na ktorú bude možno oznámiť korupčné správanie sudcov a zamestnancov súdov" a tak ďalej a potom je to tu o prokurátoroch, potom sa tu hovorí, že sa "posilní ochrana oznamovateľov korupčného správania, a to aj prijatím nových, nových legislatívnych opatrení". Potom sa hovorí, že sa, ja to poviem svojimi slovami, zabráni úžere. Pretože marginalizované skupiny sa zadlžujú nebankovými subjektami, ktoré poskytujú úvery. Priatelia, ja som sa dozvedel, že až okolo 120 % ročne, ja si myslím, že to je na mašľu, sa povie po slovensky, pretože keď sa niekto takto zadlží, kvôli tomu, že nemá z čoho žiť a keď niekto musí s desiatimi eurami sa dohadovať s dcérkami, že nedám ti teraz tie dve eurá. Ja neviem, či máte takéto príbehy vy, lebo to by nás malo viesť k súcitu, ale ja viem, že to neviem ja vyriešiť, ja jej môžem poslať tých desať eur, lenže na mňa sa, odkedy som poslanec, od desiateho marca, predstavte si, už dvanásteho sa na mňa obrátil niekto, že aby som mu zaplatil nebankovku. A vzápätí sa na mňa obrátilo už asi okolo jedenásť ľudí, aby som niečo zaplatil, lebo som poslanec a mám na to. Viete, tak toto Slováci robia. Si myslia, že teda my, pretože tu už máme vysoký plat, teraz to máme zaplatiť a my tu nerobíme podľa názorov ľudí na Slovensku dosť. Oni si zrátali, že my 49 dní tu budeme sedieť. A ja neviem, kde sa zobrala táto legenda alebo táto reputácia poslancov.
Ale chcel by som vám povedať, priatelia, že my túto krajinu musíme pozdvihnúť. My ju musíme pozdvihnúť z tej podupanosti a zdrvenosti, v ktorej leží na zemi, pretože toto je naša domovina. A ja pociťujem ten pocit bezmocnosti, že my predsa všetci, pán Mičovský môže menovať, ja si myslím, že aj vy zo Smeru môžete menovať všelijaké prípady, kde sa miliónov ulialo, 38, 22, hocikoľko, len sa o miliónoch hovorí, mne to pripadá až nekonečne nenažrané, koľko všelijakých odmien sa musí kde dávať. Ja nerozumiem, prečo nie sme tak dôslední, aby sme voči tomuto reálne niečo robili.
A tak sa mi zdá, jak som tu minule povedal, že to je ako voda, to sa nedá uchopiť. Preto som vám povedal, že my tu nie sme jediní zvrchovaní vládcovia. Nad nami stojí ešte jeden a ten bude vyžadovať počet od človeka a tomu sa nedá vyhnúť pohľadom očí, že pozriem sa niekde inde. Boh si vyžiada naše skutky a prezrie naše úmysly a nebudeme môcť hovoriť, že ja som to nebol, to bol ten druhý, lebo takto sa to na Slovensku stále akoby hovorí, to boli tí predchádzajúci a to boli, zase niekto iný to bol.
Preto by som rád vedel, teda keď som už vyjadril, že mne sa zdá, že my nemáme možnosť sa k tomuto vyjadrovať, k tomuto programu vlastne, lebo keby sme najprv mali možnosť a potom by sa zjavilo to programové vyhlásenie vlády, bolo by to ďaleko zdravšie a možno by sme boli trošku ďalej v tomto európskom parlamentarizme ako ostatné krajiny. Viete, lebo takto je to naozaj o tom, že my si tliachame, vy predsa viete, čo chcete urobiť a máte všetko v rukách. Kto nás bude rešpektovať? A preto sa vás opýtam na túto vetu, ktorá je zasa krásna. Nejde o obyčajnú cyklickú alebo štrukturálnu krízu, v ktorej sme, tu, v Európe a na Slovensku. Ide o krízu hodnôt, cieľov spoločnosti, polarizácie sveta a globálnej spotreby a najpodstatnejšia vec je, že tu nie je napísané, akých hodnôt. Dámy a páni, pán premiér, veď to musíme zadefinovať, aby sme ich zmenili teda. Veď inak sa tu, my tu stále, jeden pán ekonóm, pán Košturiak povedal, že my sa len snažíme vyhnúť sa tomu, čo zlé sa tu deje s tou ekonomikou, namiesto toho, aby sme pochopili, nedávno v jednom rozhovore to hovoril, pochopili, že ide o obrovskú zmenu, na túto by sme sa mali pripraviť a vyťažiť z nej. Takže o krízu akých hodnôt?
A vzápätí v ďalšom odstavci na strane 30 je napísané, že štát musí eliminovať tieto negatívne vonkajšie a vnútorné javy. A toto čarovné slovo, štát, je znovu neuchopiteľné, ako tie korupčné aféry. Tie sa nedajú prichytiť pod krkom, nemáme nikoho, kto by za ne bol zodpovedný, nevieme prinútiť ani len teda vládnych predstaviteľov, poslancov, verejných činiteľov, aby zadefinovali svoje majetky a teda ukázali nám, že nemajú viac, lebo predpokladám, že potom to museli ukradnúť, ak len im niekto nepožičal z Nemecka, alebo nevyhrali z TIPOS-u, že nemajú viac, než si zarobili, takže ten štát a korupčné aféry sú nezachytiteľné pojmy, o ktoré sa my vlastne vôbec nevieme oprieť.
Dámy a páni, ja tvrdím, že toto je naša domovina, ktorú už nesmieme ničiť takýmto správaním, takýmto nesúcitom voči tomu normálnemu človeku žijúcemu na ulici, ktorý pracuje s 10 eurami a vychádza do pozajtra. My sa na tohto človeka musíme zamerať a jedine, keď my budeme dôslední v tom našom správaní sa, keď sa nám nebudú stávať, pán minister Richter, ja neviem, ako je to s tou celou aférou okolo diplomu, ale je to strašne trápne, že vôbec sa to deje, že tam tá škola skartovala tie diplomy, jak to celé je, to je tak niečo nepríjemné, že sa tu deje, lebo táto krajina, títo ľudia si povedia: "Fuj, ja nemám prečo podporovať túto krajinu." A viete, čo urobia? Neodovzdajú dane. Toto je reakcia normálneho človeka na všetky tieto, aj najmenšie aféry. Ja si ctím teraz a verejne vyhlasujem, že toto bolo úžasné, že pán Kaliňák dokázal nevymenovať, aj keď skvelého policajta, ako sa on vyjadruje o ňom, že teda asi je, ja ho nepoznám, tak asi je, keď to pán minister povedal, je veľký odborník a pozná ho, ale dokázal ho nevymenovať kvôli tej možnej, možnej korupčnej aférke, ktorú zrejme možno a možno teda nie, priatelia, ale Slovákom toto nestačí, aby sme mali vo vedení ľudí, ktorí všetci majú nejaký biľag na sebe alebo mnohí z nich. To je zlé. Pretože potom my nemáme byť na čo hrdí, a preto na Slovensku niet vlastenectva. My nevieme byť hrdí na túto krajinu, ktorej nechceme dávať ani svoje dane. My ich chceme nejako ukryť a použiť na svoje obohatenie alebo dokonca na niečo dobré.
Viete, čo? Ja som stretol tri typy ľudí. Jedného človeka, ktorý nemal problém sa mi priznať, že je zo zločineckého prostredia a je podnikateľ, z takého malého, stredného typu a on mi povie: "Pán Škripek, vy si myslíte, že ja chcem dať dane tomuto štátu? Cha, ja im to nedám." A on si kúpi lepšie auto a postaví krajší dom.
Ale stretol som človeka, kresťana, podnikateľa, veľmi úprimného človeka a on mi hovorí: "Braňo, ty si vážne myslíš, že by som mal tie svoje dane odovzdať? Veď mne sa zdá, že sú tak zle rozdelené, že ja im ich nechcem dať." Hovorím: "Vieš, ale takto to fungovať nebude." A on hovorí: "Vieš, čo urobím ja s tými daňami? Ja celý ten rozsah daní dám keš vlastnou rukou do detského domova, lebo ja ho chcem podporiť a zdá sa mi to lepšie a zmysluplnejšie."
A potom je to tretia skupina ľudí, ktorí nemajú žiadne kresťanské pozadie, ani zločinecké pozadie, je to normálny slušný človek bez ideológie, ako pán Chren to tu spomínal, a ani on, on mi povedal: "Ani ja nechcem dať dane štátu." Ja hovorím: "A čo chceš? Ľudia, však sa to tu zrúti." A on povedal: "Vieš, čo? Moja rodina radšej pôjde na lepšiu dovolenku."
Tak máme tri typy ľudí a všetci zhodne nechcú podporiť tento štát, lebo nemajú byť na čo hrdí, priatelia. A tá hrdosť, to nebude len o tom, že budeme hrdí na, neviem, čo si vymyslíme. My by sme mali byť hrdí na to, aké ideálne veci v tejto krajine existujú. To znamená, že my ich musíme pozdvihnúť zo zeme. To, čo sme tu podupali, hodnoty, ktoré tu sú, musia byť zdvihnuté, a to je na štátnikoch, to je na ľuďoch vo vláde. To je na vás, poslancoch, aby sme dokázali podnietiť ľudí k hodnotným veciam, k hodnotným prejavom. A k tomuto potrebujeme, aby sme tie pekné veci urobili, aj byť schopní dávať. Byť schopní k nezištnosti, k úcte, k súcitu, k podpore menších a núdznych, my musíme dokázať urobiť veci, ktoré sú hodnotné. Ak to nedokážeme, potom sa bude diať len to, že prekrútime pojmy a vyprázdnime slová.
Viete, keď hovorím teraz o tých divných aférkach, ktoré sa nedajú chytiť, pred krátkym časom a vlastne neviem, ako skončila tá nominácia muža, ktorého tu teraz nebudem menovať menom preto, aby neviem, čo sa nestalo zasa, tak došlo k tomu, že do vysokého miesta v štátnom podniku je vymenovaný muž, ktorý nesplnil zákonné podmienky a na druhej strane môžeme sa na to pozerať tak, že ich splnil. Čiže namiesto toho, aby bol dodržaný zákon a jeho podstata, bol zákon dodržaný len vo forme, vonkajšej forme, ale zjavne sme sa vyhli jeho obsahu.
Priatelia, na toto sa hovorí vyprázdňovanie slov. Vyprázdňovanie obsahu slov. A za toto sa dvíha hnev v ľuďoch a za toto budú brýzgať svojim zákonodarcom a svojim vládcom. Ale keď sa stane, že klamstvo sa akceptuje v tejto krajine či cez médiá, alebo tu, v parlamente, alebo medzi nami, sa proste budeme na seba usmievať a akceptovať klamstvo, priatelia, aj keď náš najvyšší predstaviteľ mohol obísť svoje vyjadrenie na adresu predchádzajúceho najvyššieho predstaviteľa tohto štátu a použiť hrubé, vulgárne slovo a do médií vysvetlí len malú prešmyčku jednej hlásky, že takto to bolo a nie takto a my sme to všetci nechali tak, keď tu nenastal morálny apel zo strany zákonodarcov, že: Pán prezident, toto sa nesmie, toto sa nehodí do úst predstaviteľa štátu, toto je hanbou, toto je škaredé, toto je amorálne, toto je neslušné, toto je otrasné. Tak ak nikto nepozdvihol morálne slovo a morálny ukazovák, tak celý národ povie: Je to tu na veľkú... a nič neslušné povedať nechcem. Je to tu proste o ničom.
Viete, preto nechcú platiť dane. Pán kolega Vašečka, budeš taký láskavý a dones mi ten prístroj, ktorý, no ako sa to volá, áno, to si prosím. Takže ja to teraz zakončím a ja som vás chcel vyzvať k tomu, aby sme urobili pre túto krajinu veci, ktoré sú hodnotové, priatelia, a také, ktoré nevyprázdňujú obsah slov.
Takže moje posolstvo pre ľudí v tejto krajine, ktorí nepotrebujú zvýrazňovať Boha, ako ja to potrebujem, je nenáboženské, ale pre veriacich je výzvou dôsledne dodržiavať učenie pána Ježiša Krista. A pre nás, ktorí v tejto krajine nepotrebujeme Boha a hovoríme, že Ježiš Kristus nám nič neznamená, nevadí, je to posolstvo o slušnosti, o spravodlivosti v tejto krajine a o rešpekte voči hodnotám. A tie hodnoty, ako sú dobro blížneho, súcit, pravda, demokracia, úcta, kvalita a môžem menovať ďalej, ja myslím, že sú nám spoločné. A tieto potrebujeme.
Takže záver je, snáď ešte k programovému vyhláseniu vlády jedna veta, ktorá je dlhá. Dámy a páni, rozpočet by mal byť vyvážený. Štátna pokladňa by sa mala znovu naplniť. Verejný dlh by sa mal znížiť, arogancia úradníctva by sa mala zmierniť a byť pod dozorom, pomoc cudzím krajinám by sa mala obmedziť, pokiaľ Slovensko nemá prísť na mizinu. Ľudia sa opäť musia naučiť pracovať namiesto toho, aby žili z verejnej podpory. A teraz namiesto slova Slovensko si doplňte Rím a sme v roku 55 pred naším letopočtom, pretože toto povedal Marcus Tullius Cicero v senáte v roku 55 pred naším letopočtom.
Dámy a páni, nech Boh žehná túto krajinu a my sa staňme ľudskejšími ľuďmi. Ďakujem vám. (Potlesk.)
