Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo. Ja sa chcem poďakovať pánom predkladateľom, ktorí predložili tento zákon. Je podľa mňa veľmi dobrý. Nie som tu dlho a nepamätám sa, že by sa už niekto týmto zaoberal. A ja sama som alergológ. Alergií výrazne stúpa. Je to chronické ochorenie, dalo by sa povedať, civilizačné. O chvíľočku bude až polovica populácie postihnutá nejakou formou alergie. Trávy sú jedným a buriny sú jedným z najťažších a najagresívnejších alergénov. Čiže veľmi vám pekne ďakujem za túto novelu. A dúfam, že bude podporená, a plne sa stotožňujem aj s tým, čo povedal Martin Fecko v rozprave. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené poslankyne, vážení poslanci, dovoľte mi, v prvom čítaní uviesť novelu nášho spoločného zákona s pani podpredsedníčkou Erikou Jurinovou, pani poslankyňou Šedivcovou a pánom poslancom Podmanickým. Dôvodom na podanie novely tohto zákona sú konkrétne podnety od občanov, ktorí sú vo svojom živote s ťažko zdravotne postihnutým dieťaťom konfrontovaní s tvrdosťou zákona v situácii, za ktorú nemôžu a ktorú by im solidárna spoločnosť mala uľahčiť.
Cieľom návrhu zákona je odstrániť nerovnomerné zaobchádzanie, ktoré zakotvuje terajšie znenie § 14 ods. 10 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa platného ustanovenia § 14 ods. 10 citovaného zákona je fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím odkázaná na sprievodcu, ak je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby alebo na pomoc psa so špeciálnym výcvikom pri zabezpečovaní pohybu, orientácie a komunikácie so spoločenským prostredím. Za odkázanú na sprievodcu možno považovať fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím najskôr od dovŕšenia tretieho roku veku.
Podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu sa takéto zúženie okruhu oprávnených osôb zaviedlo z dôvodu, že deti mladšie ako tri roky sú aj tak prepravované v kočíku a v sprievode dospelej osoby, t. j. akejsi náhrady sprievodcu. Zákonodarca tu pravdepodobne vychádzal z ustanovenia ods. 2, podľa ktorého pri posudzovaní odkázanosti neplnoletej fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na pomoc inej fyzickej osoby sa neprihliada na potrebu pomoci pri zabezpečovaní starostlivosti o seba, starostlivosti o domácnosť alebo pri realizovaní základných sociálnych aktivít, ktoré vyplývajú z rodičovskej starostlivosti poskytovanej neplnoletej fyzickej osobe.
Dovolím si tvrdiť, že do úvahy sa tu však bral iba spôsob prepravy porovnávaný so zdravým dieťaťom, ale nie náročnosť a frekvencia prepravy ťažko zdravotne postihnutého dieťaťa. Ťažko zdravotne postihnuté dieťa potrebuje sprievodcu, t j. pomoc inej fyzickej osoby v nepomerne vyššej miere ako jeho zdraví rovesníci nie preto, že je dieťa, ale preto, že je ťažko zdravotne postihnuté. V skutočnosti rodič zdravotne ťažko postihnutého dieťaťa musí oveľa častejšie a pravidelne navštevovať zdravotnícke a iné špecializované zariadenia práve v rannom veku dieťaťa, kedy je pravdepodobné, že systematickou starostlivosťou a terapiou možno dosiahnuť výrazné zlepšenie zdravotného stavu dieťaťa a zníženie zdravotného postihnutia, z čoho následne môžeme v neskoršom veku očakávať nižšie náklady na starostlivosť, nižšie náklady na sociálnu starostlivosť, aj na zdravotnícku starostlivosť, nižšie náklady na sprievod zdravotne postihnutých v neskoršom veku, zlepšenie pracovnej schopnosti, zníženie požiadaviek na sociálne dávky.
Dovoľte mi teraz len tak v stručnosti povedať, čo  všetko potrebuje dieťa do troch rokov, zdravé a to, ktoré je ťažko zdravotne postihnuté. Zdravé dieťa potrebuje ísť deväťkrát do prvého roka v rámci preventívnych vyšetrení k svojmu obvodnému pediatrovi. Pokiaľ je to dieťa zdravé, môžeobvodného pediatra navštíviť vlastne kdekoľvek v blízkosti svojho bydliska. Keď je dieťa choré, tak v podstate už keď je nejaký postih v pôrodnici viditeľný, tak okrem toho, že je odoslané na vyšetrenie k špecialistom, chodí pravidelne na pravidelnú dispenzarizáciu aj do neonatologickej ambulancie. Okrem toho absolvuje preventívne prehliadky u svojho pediatra, teda všeobecného lekára pre deti a dorast. Pokiaľ má nejaké ťažké zdravotné postihnutie zjavné,  v prvých dňoch a týždňoch života, musí chodiť, samozrejme, k neurológovi na pravidelné vyšetrenia, musí chodiť na pravidelné rehabilitácie, ak sú potrebné, teda fyzioterapiu, na rehabilitáciu. Ďalej väčšinou, keď je dieťa predčasne narodené, má problémy s očkami, musí chodiť k očnému lekárovi. Ďalej možná návšteva ortopéda, keď je to potrebné. Podľa typu postihu v rôznych systémoch, teda rôznych orgánov, môže ísť na kardiologické vyšetrenie, k detskému gastroenterológovi. Pokiaľ je tam nezrelosť dieťaťa, tak isto sa potrebuje pediater poradiť o možnosti očkovania takéhoto dieťaťa, čiže eventuálne je tam potrebné aj nejaké iné imunologické vyšetrenie, čiže musí ísť aj k imunualergológovi.
Z tohto, ako som vymenovala, je určite zjavné, že  dieťa potrebuje, keď má status ťažko zdravotne postihnutého dieťaťa, oveľa častejšie chodiť k lekárovi. A aby tá starostlivosť bola účinná, malo by pravidelne týchto špecialistov navštevovať.
Čiže ťažký zdravotný stav je príčinou, prečo sú potrebné tieto častejšie úkony. Práve preto, že dieťa je ťažšie zdravotne postihnuté, potrebuje sprievodcu, a nie preto, že je dieťa. Tri roky je veková hranica, je to tridsaťšesť mesiacov. Dovoľte mi tu povedať, že vlastne keď je dieťa tridsaťsedemmesačné, už môže byť posudzované, keď je tridsaťpäťmesačné,  posudzované nemôže byť.
Túto novelu smeviackrát posúvali kvôli viacerým problémom a výhradám ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. A protiargumenty, ktoré odtiaľto boli, smerovali k tomu, že pokiaľ by sme mali za cieľ poskytnúť úľavy v tejto oblasti, je potrebné zamerať sa na dopravné a prepravné predpisy, že sa veľmi mení filozofia tohto zákona tým, čo chceme my zaviesť. Avšak na základe konzultácie na ministerstve dopravy, musíme skonštatovať, že takáto cesta je nemožná. Centrálne sú totiž upravené iba podmienky pre železničnú dopravu v zákone o dráhach, pre verejnú autobusovú dopravu však okruh zliav upravujú samosprávne kraje. Samosprávne kraje zas pre vydanie vlastných nariadení potrebujú oporu v inom všeobecnom predpise, ktorým je v tomto prípade zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Podčiarkujem, že poskytovanie osobitných tarifných podmienok pre niektoré kategórie cestujúcich patrí k hlavným cieľom európskej dopravnej politiky, ako o tom hovorí Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1370/2007 o službách vo verejnom záujme v železničnej a cestnej doprave z 23. októbra 2007.
Ministerstvo financií zase dôvodilo tým, že rozšírenie počtu oprávnených osôb na status sprievodcu môže vyvolať zvýšenú požiadavku na výdavky rozpočtu verejnej správy. Takáto pripomienka je spochybniteľná z viacerých dôvodov. A to z toho dôvodu, že počet prípadov, ktorých by sa navrhovaná úprava dotkla, predstavuje len 0,24 % zo všetkých prípadov zdravotne ťažko postihnutých, z čoho nie vo všetkých prípadoch by sa požiadavka priznania statusu sprievodcu uplatnila a bola naozaj aj priznaná.
Okrem toho, ako som uviedla, pri včasnej a systematickej odbornej pomoci a terapii sa dá očakávať zlepšenie zdravotného stavu a zníženie požiadaviek na pomoc a podporu v neskoršom veku zdravotne postihnutých detí. Čiže zvýšené náklady na pomoc v útlom veku sú potom nepriamo úmerné nákladom v neskoršom veku, a to zlepšenie zdravotného stavu, zníženie postihnutia.
Posunutie vekovej hranice na nula veku neznamená automatické priznanie odkázanosti na sprievodcov, ale dáva možnosť takúto odkázanosť posudzovať. V súčasnom platnom znení zákona, posúdenie, ako som už hovorila, sa to vylučuje. Je teda diskriminačný. Navrhujeme teda, aby rodič dieťaťa so zdravotným postihnutím mal status sprievodcu aj u detí vo veku od nula do troch rokov.
Týmto chcem vyzvať aj posudkových lekárov, osoby, ktoré sa zaoberajú posudzovaním týchto detí, aby vedeli posúdiť aj dieťa od nula do troch rokov, aby sa zamysleli nad typom postihnutia a zvážili nepomerne väčšiu náročnosť, či už návštevu lekárov, ale aj fyzickú a psychickú náročnosť starostlivosti rodičov o takto ťažko zdravotne postihnuté dieťa. Takéto dieťa je vlastne veľmi veľkým problémom, aj keď sa narodí ako prvorodené dieťa, pretože rodičia nemajú skúsenosť zo starostlivosti o deti, takže sú v strese z toho prvého dieťatka. A ešte keď je veľmi ťažko choré, tak ťažko to prežívajú, väčšinou chodia obidvaja k lekárom s dieťaťom, čiže nejaká úľava na cestovnom by určite pomohla. A týka sa to predovšetkým sociálne slabších rodín, ktoré dochádzajú autobusmi alebo vlakom do vzdialenejších miest na takéto ošetrenie.
Pokiaľ je to dieťa druhé alebo tretie v poradí narodené, tak možno ten prvotný taký ťažký psychický stres z toho všetkého opadne, avšak majú doma staršie dieťa, ktoré môže byť o rok, o dva roky staršie, o ktoré sa tiež treba postarať, čiže potrebujú pomoc ďalších rodinných príslušníkov. Takže takisto to nie je ľahké pre týchto rodičov. A myslím si, že nejaká hranica troch rokov, odkedy sa posudzuje možnosť sprievodcu, je nelogická a že by sa to malo zmeniť.
Takže sa uchádzam v tomto prvom čítaní o vašu podporu a o váš názor.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Ja by som sa chcela vyjadriť v Zameraní zahraničnej politiky Slovenska na rok 2013 k jednej stati, ktorá, som veľmi rada, že zo šestnástich strán je na celú stranu rozvinutá. To znamená, že ministerstvo zahraničných vecí, predpokladám, dbá teda veľmi na plnenie záväzkov, ktoré máme. A síce ide o rozvojovú spoluprácu a humanitárnu pomoc. V tejto stati by som vypichla viacero vecí. A síce uvádza sa tu, že pri poskytovaní rozvojovej pomoci bude Slovensko vo väčšej miere využívať efektívne nástroje slovenskej oficiálnej rozvojovej pomoci, ako vysielanie dobrovoľníkov, poskytovanie mikrograntov a trilaterálnu formu spolupráce najmä s tradičnými donormi. Ako všetci vieme, táto oficiálna rozvojová pomoc má dve také hlavné formy. Jednou z nich je teda multilaterálna pomoc, ktorá tvorí až 75 % všetkých zdrojov, ktoré idú do rozvojovej pomoci, a 25 % tvorí zhuba bilaterálna pomoc. O to viacej si vlastne cením, že ministerstvo zahraničných vecí bude dbať na presadzovanie vlastne trilaterálnej pomoci, kde spolupracujú sa tradiční donori, ktorí sú podľa mňa, v tejto pomoci majú nezastupiteľnú úlohu a Slovensko má hlavne v tejto časti veľmi silný potenciál.
Píše sa tu ďalej, že v roku 2013 bude vypracovaná Strednodobá stratégia oficiálnej rozvojovej pomoci na roky 2014 až 2018 a pripravená aj novela zákona o rozvojovej pomoci. Ako mi je známe, tak v najbližších dňoch príde na návštevu Slovesnej republiky expertná misia OECD, ktorá má za cieľ diskutovať o možnostiach vstupu Slovenskej republiky do výboru OECD pre rozvojovú pomoc a s tým vlastne súvisiacim aj plnením vstupných kritérií Slovenskej republiky. Chcem sa pána ministra pri tejto príležitosti opýtať, budem rada, keď sa k tomu potom na konci vyjadrí. Dozvedela som sa, teda že máme záujem v strednodobom horizonte sa do tohto výboru začleniť, čo bude vlastne takými, čo je záväzkom Slovenska, čo je podmienkou toho, aby sme mohli vstúpiť do takejto skupiny, či máme záujem, a teda čo to znamená ten strednodobý horizont? Či to bude v priebehu jedného roka alebo dvoch rokov? No a, samozrejme, dôležité je aj to, ako píšete, dosiahnuť efektívne a transparentné zapojenie podnikateľských subjektov do rozvojových programov a projektov Európskej únie.
Z môjho pohľadu si myslím, že Slovensko má veľký potenciál, čo sa týka rozvojovej pomoci, a je veľmi dôležité o tom hovoriť, pretože je to, myslím si, jedna z našich veľmi silných stránok. Máme obrovský ľudský potenciál a veľmi veľa dobrovoľníkov, o ktorých môžme dennodenne počuť, ktorí vlastne v rozvojových krajinách pracujú a nielen v tých najchudobnejších častiach, ale aj v chudobných krajinách Európy, ako na, v republikách teda na Balkáne, kde môžme vlastne dať týmto štátom svoje skúsenosti s transformáciou a začlenenia do, napríklad aj do Európskej únie, a u zmien, ktoré prebehli pozitívnym spôsobom v Slovenskej republike. Ako všetci viete, tak od roku 2000 je Slovensko uznané ako rozvinutá krajina. Teda má nejaké medzinárodné záväzky pomáhať najchudobnejším krajinám sveta. Tu smeruje vlastne druhá moja otázka na vás, pán minister. Vieme, že každý rok máme povinnosť, zaväzujeme sa prispieť určitým množstvom finančného objemu z hrubého domáceho produktu na rozvojové projekty. To percento je 0,33 percenta z HDP. Zaviazali sme sa, že do roku 2010 to bude 0,17 % HDP, a vieme, že Slovensko sa umiestnilo v roku 2011 na 9. mieste, kde to bolo len 0,09 percenta, a dali sme zhruba objem 61,9 miliónov eur do rozvojovej pomoci. Viem, že Slovensko má veľké problémy. V rámci krajiny riešime, máme množstvo sociálnych problémov, avšak myslím si, že teda sú ľudia na svete, ktorí, samozrejme, sa majú oveľa horšie ako my, a teda myslím si, že by sme tieto medzinárodné záväzky mali dodržiavať. Chcem sa teda opýtať: Ako to vidíte vy, či sme schopní do toho roku 2015 tento záväzok dodržať, alebo čo budeme robiť preto, aby sme sa mohli priblížiť aspoň k tým percentám, keďže na úrovni 0,09 z krajín Európskej únie vlastne boli len Bulharsko, Rumunsko a nižšie pod nami len Estónsko a Litva, myslím? Alebo či nestojí za zváženie, ja neviem, či medzinárodne sme schopní znížiť tie percentá, teda nesľubovať to, čo vieme dopredu, že nie sme schopní splniť? Pretože si myslím, že by to, že, viem, asi to nie je teda možné, ale napriek tomu by ma potešila vaša odpoveď a hlavne, ako to vidíte, aká je to vaša priorita, či to považujete za dôležité, ako sa vy staviate vlastne k tejto rozvojovej a humanitárnej pomoci? (Krátka pauza.)
Čo si myslím, že by sa malo zlepšiť, čo kde máme možno rezervy, je viesť taký intenzívnejší dialóg s občianskou spoločnosťou a zamerať sa vlastne na dopady všetkých politík Slovenskej republiky na rozvojovú pomoc - teda tej rozvojovej politike a iných nerozvojových - a zamerať sa na rozvoj ľudských práv v rozvojových krajinách, ktoré sú teda nedodržiavané, a teda ten stav dodržiavania ľudských práv v rozvojových krajinách, by som povedala, je takmer nulový vo viacerých oblastiach. Často prednášam svojim študentom o právach žien, o právach detí v podmienkach Slovenskej republiky. Vždy sa snažím im priblížiť aj podmienky v rozvojových krajinách. V jednej z nich som pôsobila dlhšiu dobu ako lekár aj ja. Čiže mám informácie aj z toto prvého kontaktu. Pracovala som vlastne ako lekár primárneho kontaktu, čiže som prichádzala do styku s ľuďmi, ktorí, ktorí tú pomoc skutočne potrebovali, a môžem povedať, že Slovensko má skutočne veľmi dobrý, hlavne ten ľudský potenciál. A aj napriek týmto nedostatkom, ktoré som spomenula, môžme byť hrdí na Slovákov, ktorí v zahraničí robia, aj na inštitúcie, ktoré túto pomoc poskytujú. Musím povedať, že viacero týchto projektov je aj z projektov, ktoré sú v rámci oficiálnych rozvojových projektov. Čo ja veľmi oceňujem, je to, že zvolili sme si programové krajiny, ako sú Keňa a Južný Sudán, kde máme skúsenosti s mnohými projektmi, a teda nadväzujeme na to, čo už v týchto krajinách funguje. Vďaka vlastne mojej pôsobnosti tu na pôde Národnej rady Slovenskej republiky mala som možnosť sa zúčastniť takého týždňového pobytu v Etiópii, ktorý organizovala platforma mimovládnych rozvojových organizácií, kde v podstate sme mali taký prierez všetkým, čo v Etiópii aj Slovensko poskytuje, ale aj krajiny V4. Boli tam zástupcovia vlastne z každej krajiny po dvaja poslanci a veľmi ma zaujala myšlienka teda spolupráce krajín V4 v týchto krajinách. Chcem vám dať do pozornosti, že, ehm, myslím si, že má veľký význam, keby sa tieto štyri krajiny spojili a našli spoločné programové alebo povedzme prioritné krajiny, ktorým by sme sa venovali, pretože každá krajina má typ tej rozvojovej pomoci, a teda typické projekty, ktoré tam má, a fungujú na veľmi dobrej úrovni. A čo je najdôležitejšie, je vlastne vedieť to know-how, ako sa dostať do tej krajiny, ako tam pôsobiť. Lebo nielen je dôležitá tá túžba chcieť ísť pomôcť, ale aj vedieť to zrealizovať, čo býva obrovským problémom, a zažila som to naozaj na vlastnej koži. Je to jednak veľká korupcia v týchto krajinách a veľké administratívne problémy pri zriaďovaní nových projektov. Čiže v tomto tiež by som sa chcela opýtať, či podnikáte nejaké kroky na zlepšenie situácie, napríklad v týchto programových našich krajinách? Či komunikujete vlastne? Verím, že áno, lebo tá situácia sa tam aj zlepšuje, a tu vidím takisto také možné rezervy v našej spolupráci s týmito rozvojovými krajinami a našej pomoci. Čo sa týka, keď som spomínala vlastne tú pomoc, a teda spoluprácu rozvojových politík a nerozvojových, treba sa teda venovať téme koherencie politík pre rozvoj, ktorá je vlastne veľmi dôležitou prioritou aj Európskej únie. Čiže myslím si, že by táto problematika mala viacej rezonovať aj na Slovensku. A zapojiť vlastne do rozvojovej spolupráce rôzne rezorty - a pokiaľ to bude možné - a rôznych politikov. Myslím si, že aj my by sme mali tu viac hovoriť o rozvojovej pomoci a vážiť si to, čo máme na Slovensku. To, že keď sme chorí, môžme ísť k lekárovi, to, že máme vodu z vodovodu, ktorú môžme piť, a ďalšie veci, ktoré sú pre nás úplnou samozrejmosťou, a ľudia v treťom svete takéto niečo nepoznajú.
Záverom by som možno povedala, ako vnímajú ľudia v subsaharskej Afrike, v strede Afriky, v Keni Slovensko. Keď sme dali našim študentom nakresliť mapu Európy, nakreslili v strede obrovské Slovensko. Okolité krajiny boli také prilepené k Slovensku. Takže myslím si, že to je naša veľmi dobrá vizitka, ktorú by sme mali ďalej rozvíjať, tento náš potenciál a tejto rozvojovej pomoci sa venovať a ďalej sa takto zviditeľňovať. Ďakujem za pozornosť.

Ja by som chcela trošku upokojiť tú situáciu a zareagovať vlastne na ten avizovaný pozmeňovací návrh, ktorý sa bude týkať zaradenia lekárov alebo vybraných zdravotníckych pracovníkov, učiteľov medzi chránené osoby.
Viem, že takéto snahy už boli. Dúfam, že sa to technicky bude dať spraviť. A nemám nejaké bočné úmysly aj s pánom kolegom, teda ja osobne určite nie, a ide mi o to, aby sme vydali taký nejaký pozitívny signál voči týmto skupinám, ktoré v súčasnosti, situácia je komplikovaná aj v zdravotníctve, aj v školstve, množia sa útoky na lekárov, na záchranárov. Takže myslím si, že si zaslúžia vyčleniť ich do skupiny chráneným osôb, aby požívali určitú takú, možno aj spoločenskú, vážnosť a aby vnímali to, že napríklad aj členom tohto pléna záleží na tom, na nich a na ich práci.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Ja by som chcela tiež podporiť tento návrh. Veľmi teda chválim prepracovanosť toho návrhu, tú ideu. A teda pokiaľ to, ja nie som moc taký nejaký veľký ekonóm, čiže tým ekonomickým veciam nerozumiem, a tam smeruje aj moja otázka, keby ste mi to dovysvetľovali, takú teoretickú, že čo sa stane vlastne, my teraz rušíme spektrum diagnóz, ktoré budú v tom zozname, a bude teda nutnosť, aby tie diagnózy, aby teda ten zákrok bol vykonaný do jedného roka. Čo sa stane, keď bude tam veľmi veľa tých diagnóz, bude teda tá poisťovňa potrebovať veľmi veľa peňazí, aby to do roka spravila, a teraz nebude mať na to peniaze a bude musieť ten pacient - podľa toho, čo navrhujete - ísť do zahraničia na ten zákrok.
Takže moja otázka znie, že či tie peniaze potom nebudú chýbať, či nebude v podstate nejaká iná zdravotná starostlivosť týmto trpieť alebo či nehrozí to, že by sa nám zrútil ten zdravotnícky systém. Čiže to by som chcela tak dovysvetľovať.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Alojz, iste dobre vieš, že ťa mám veľmi rada a že som ťažko znášala tvoj odchod z nášho hnutia, ale teraz, keď si hovoril, tak ma napadla jedna vec, ktorú si ty urobil nedávno takisto cez médiá. A strašne mi to pripomenulo to, čím si sa teraz ty oháňal, ten alibizmus, a síce to, že 10. decembra si urobil tlačovú konferenciu, kde si uviedol, že sa vzdáš svojho poslaneckého mandátu, ak sa do utorka 11. decembra do 14.00 hodiny aspoň deväťdesiat z poslancov podpíše pod text toho vyhlásenia, ktoré si ani nedal do poslaneckých lavíc. Čiže takisto sa mi zdal tento tvoj pokus ako nevykonateľný, ako taký len šplech do médií. A nezdá sa mi z tvojej strany správne takýmto spôsobom kritizovať tento návrh zákona. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Uhliarik podotkol alebo okomentoval dva také hlavné body, ktoré aj mne prekážajú v tomto návrhu, vládnom návrhu zákona. Chcem sa dotknúť v tejto časti tých výmenných lístkov. Ja som strávila v privatizačnej príprave dni a dni, hodiny strávené na špecializovaných ambulanciách imunoalergologických a vždy som bola zástancom toho, že ten pacient by mal prísť s nejakým odporúčaním od všeobecného lekára, lebo chodili s neuveriteľným simplexnými vecami, chodili s vecami, ktoré absolútne nepatria na tú imunálnu a alergologickú ambulanciu, takže dosť to zdržovalo toho lekára. Keď mali odporúčajúci lístok, bol napísaný veľmi stručne, nečitateľný, alebo bol napísaný, že ad imunológ, že neplnil svoju funkciu. Keďže som sa zúčastnila posledného výboru, zažila som spôsob vlastne ako zavádzanie, opätovné zavádzania týchto výmenných lístkov, ako bolo realizované. Som z toho veľmi smutná, sklamaná, pretože bol podsunutý pozmeňovák, ktorý nebol ani prečítaný, ani poinformovaní sme neboli v prvom kole o tom, o čom ten pozmeňovák je, v tak dôležitej veci, ako je zavádzanie výmenných lístkov.
Pani ministerka uviedla, že chce zvýšiť vážnosť všeobecných lekárov a chce, aby oni určovali a aby oni komplexne pozerali na tohto pacienta a určili kam má ísť. Bohužiaľ, tým citujem vlastne z navrhovaného bodu, že: "v tomto odporúčacom lístku bude stručný opis aktuálneho zdravotného stavu, predbežné stanovení choroby, vrátane kódu, rozsah a cieľ odporúčaného vyšetrenia." Odôvodnenie odporúčania, to neprinúti toho lekára, aby komplexnejšie pozeral na pacienta. Neprinúti to pediatra, aby si sadol, aby pozrel tomu dieťaťu do ucha, aby urobil niečo naviac, čo robí doteraz. To, čo robil doteraz, akurát na tom strávi pol hodinu dlhšie a ten pacient si to v čakárni odsedí. Čiže v tomto formáte nemôžem súhlasiť s týmito výmennými lístkami.

Ďakujem za slovo. Chcela by som teraz vyjadriť, že tento môj názor nie je väčšinový názor klubu, ale môj osobný.
Chcem zdôrazniť niektoré fakty, ktoré tu možno nie sú veľmi zdôrazňované, a chcela by som, aby sa na ne bral ohľad.
Prvým faktom je, že sterilizácia v súčasnosti je zákrok, ktorý sa realizuje aj u zdravých žien, teda u takých, ktoré o to požiadajú, napríklad po dvoch deťoch, a nechcú svoje telo zaťažovať antikoncepciou. Sterilizácia ako možné teda zabránenie nechcenému počatiu ako jediná v podstate z mnohých alebo možno z mála nezabíja počaté dieťa na rozdiel od hormonálnej antikoncepcie, ktorá takéto počaté dieťa môže zabiť.
Ďalej chcem povedať, v tomto návrhu je, myslím si, že dostatočne zdôvodnené to, že vzniká nová povinnosť pre ministerstvo zdravotníctva, a síce o zverejnení informovaného súhlasu aj v jazyku národnostných menšín, čo doteraz nie je na viacerých teda poliach, čiže malo by sa to zaviesť veľkoplošne nielen pre tieto prípady sterilizácie, ale všeobecne by mal byť dostupný informovaný súhlas na akýkoľvek výkon v jazyku národnostných menšín. Čiže toto vnímam ako pozitívne.
Ďalej chcem zdôrazniť, že sterilizáciou sa deti nezabíjajú, len zabraňujeme ich počatiu. V princípe to chápem a donútil ma tento návrh zákona sa zamyslieť nad týmto.
A nemyslím si, že by lekári, gynekológovia si nejako nadháňali pacientky, pretože samým im bude záležať na tom, aby žena bola dobre informovaná, aby sa vyhli akýmkoľvek súdnym sporom, a teda bude im záležať na tom, aby mali osobu, ktorá im to vie dostatočne vysvetliť. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem. Ja by som sa chcela poďakovať pánovi poslancovi aj pánovi predsedovi výboru, že vyjadril svoj názor aj takto v pléne ohľadne externého štúdia. Zase sa chcem k tomu vrátiť, lebo aj ja v praxi, v svojej kratšej praxi, samozrejme, ako má on, som sa raz nestretla so študentom externého štúdia, ktorý by bol horší u mňa na skúške, ako v dennom štúdiu. Možno je to tým, samozrejme, nedá sa to generalizovať, to chápem, možno je to tým, v akom odbore pôsobím, ale vždy, vždy tí externisti sú motivovaní ísť na tú vysokú školu. Idú za nejakým cieľom na tú vysokú školu. Chcú tam ísť, chcú si zlepšiť kvalifikáciu, zaujíma ich to, pýtajú sa veci z praxe. Čiže napriek tomu, že som s nimi menej hodín, rovnako ich skúšam, majú rovnaké povinnosti, ako denní študenti, nie som s nimi len toľko v kontakte. Čiže určite to závisí aj od odborov, teda v ktorých sa študuje.
Ešte by som zareagovala na to, že cena toho vysokoškolského externého štúdia zostane tá istá, keď sa predĺži na sedem rokov. Tak či tak si myslím, že bude veľký odliv externých študentov, napriek tomu, že tá cena je garantovaná v tejto novele, pretože to nie je len o tom, koľko zaplatí, ale o tom, že ďalšie dva roky sa musí popri zamestnaní venovať štúdiu, stojí ho to nemalé peniaze, náklady na cestovanie a takisto nemôže postupovať ďalej kariérne v práci, čiže treba sa na to pozrieť aj z tohto aspektu. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Ja by som naopak chcela vyzdvihnúť vystúpenia pána poslanca Beblavého. Mne sa viaceré veci, si myslím, že presne pomenoval a zamerala by som sa na dva také momenty, ktoré spomenul. Ja si vážim aj pána ministra a verím, že túto novelu robil v dobrej viere a že chce mnohé veci v našom vysokom školstve zmeniť a je to skutočne potrebné.
Ale venovala by som sa pánovi poslancovi Beblavému a síce veciam, ktoré hovoril o Akreditačnej komisii. Som aj ja presvedčená o tom, že Akreditačná komisia nebude stíhať všetky kompetencie, ktoré jej zvyšuje vlastne novela tohto zákona. Pritom kompetencie, ktoré jej pán minister dáva, budú hrubo zasahovať do autonómie mnohých vysokých škôl, takže si myslím, že v tomto to v praxi nedopadne dobre.
A druhou vecou, ktorej by som sa chcela dotknúť, je predĺženie externého štúdia, kedy nemôžem s tým ani ja súhlasiť, pretože ak nebudú presne stanovené kritéria kvality, tak v podstate, keď tak ako to povedal poslanec Beblavý, keď budem dlhšie študovať na nekvalitnej škole a nebude to možné skontrolovať alebo nejakým spôsobom sa k tomu vyjadriť, nebude to mať žiaden efekt pre študentov. Ďakujem.