Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, na úvod chcem potvrdiť slová môjho poslaneckého kolegu Martina Poliačika, že mi nebolo umožnené vystúpiť za klub SaS napriek tomu, že som bol riadne zapísaný, pán predseda Paška ma vyškrtol s tým, že klub nemáme. Pokladám to za nekorektné a nekonzistentné, lebo doteraz nás bez problémov, jednotlivých našich poslancov, za klub vystupovať pripúšťal. Povedal nám, zdôvodnil nám to...
Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, na úvod chcem potvrdiť slová môjho poslaneckého kolegu Martina Poliačika, že mi nebolo umožnené vystúpiť za klub SaS napriek tomu, že som bol riadne zapísaný, pán predseda Paška ma vyškrtol s tým, že klub nemáme. Pokladám to za nekorektné a nekonzistentné, lebo doteraz nás bez problémov, jednotlivých našich poslancov, za klub vystupovať pripúšťal. Povedal nám, zdôvodnil nám to tým, že to bol omyl, že to robil. Osobne si myslím, že to urobil preto, lebo jednoducho chcel, aby si tu minister obrany Martin Glváč odverklíkoval to, čo si tu odverklíkoval, aby mohol potom zbabelo zdúchnuť. To, že tu nie je, pokladám za zbabelosť.
Veľmi krátko sa vyjadrím k tomu, čo tu odznelo v podaní ministra obrany Martina Glváča. Naozaj, hm, mňa obviňovať z nejakej korupcie, človeka, ktorý ten rezort to čistil a vyčistil od kopy špinavostí a od smeráckych zlodejín, to môže byť naozaj len úsmevné. Ale chcem povedať z tohto miesta, že ak som doteraz pochyboval, že Martin Glváč, alebo ak som čo len trochu pochyboval o tom, že by Martin Glváč možno nekryl ten zločin, tak teraz som o tom presvedčený, že kryje zločin. Pretože to, čo tu dnes predviedol, to robia kriminálnici. To bolo správanie kriminálnika. Každý, kto videl nejakú výpoveď kriminálnika a kto má čo len trošku s tým skúsenosti, tak vie, že takto sa správajú kriminálnici. On 80 % času venoval úplne iným veciam. Snažil sa tu množiť, splietal tu odpočúvanie, Českú republiku, potom tú nejakú korupciu, softvér zakúpený, Mikulcovho otca a neviem čo všetko možné len kvôli tomu, aby nemusel rozprávať o tom, kvôli čomu sem dnes prišiel a kvôli čomu sme vlastne túto schôdzu zvolali. Toto robia kriminálnici, takýmto spôsobom odvádzajú pozornosť.
Zároveň tam bol, samozrejme, ešte aj druhý dôvod, pretože si možno myslel alebo tí spin doktori, ktorí mu to robili, mali takú úvahu, že nejakým spôsobom ma vyprovokujú k tomu, aby teraz ja som kydal naňho a vyťahoval tu milión päť škandálov, ktoré mali oni počas svojej prvej vlády, a aby som sa tu začal nejakým spôsobom obhajovať. Ale neurobím mu tú radosť, pretože nie o tom je táto schôdza, a preto prejdem k tomu, o čom treba rozprávať, a zaznejú tu aj veci, ktoré ste doteraz ešte ani vy, ani verejnosť nepočuli.
Dámy a páni, rokujeme o megaškandále. Rokujeme o svinstve. Mnohí z nás po prečítaní prepisov na internete zostali - akí sme vlastne zostali? Zarazení? Obarení? Znechutení? Apatickí? Presne týmito slovami som začínal svoje vystúpenie v rozprave pred niekoľkými mesiacmi, keď sme prerokovávali správu o vyšetrovaní kauzy Gorila. Aký to paradox! Správu vtedy prednášal minister vnútra Robert Kaliňák, o ktorom je všeobecne známe, že počas prvej vlády Roberta Fica v rokoch 2006 až 2010 bol tzv. tieňovým ministrom obrany. To znamená, že sa tomuto rezortu venoval oveľa viac, ako bolo žiaduce.
Dámy a páni, dnes, alebo resp. už niekoľko týždňov máme na stole druhé svinstvo. Máme na stole Gorilu 2. Denník SME získal a zverejnil informáciu o dokumentoch, v ktorých sa píše o tunelovaní Vojenskej spravodajskej služby v období počas prvej Ficovej vlády v rokoch 2006 až 2010, keď rezort obrany viedol smerácky nominant, smerácki nominanti František Kašický a Jaroslav Baška.
Je pravdou, že počas uplynulých týždňov som si pospájal a rozpomenul sa na množstvo súvislostí, ktoré sú mi dnes už výrazne jasnejšie, ako tomu bolo v roku 2011.
Priblížme si teda fakty.
Krátko po mojom nástupe prišiel na rezort obrany za mnou riaditeľ Vojenskej spravodajskej služby plukovník Mikulec a pýtal peniaze. Pýtal veľa peňazí. Tvrdil, že nemá autá, budovy a že nemá ani peniaze už na bežnú prevádzku. A vraj boli nejaké budovy či autá počas predchádzajúceho vedenia prevedené na Vojenské obranné spravodajstvo, nejakých sa služba nevýhodne zbavila. Lenže peniaze, aj keď výrazne menšiu sumu, pýtal aj riaditeľ Vojenského obranného spravodajstva plukovník Brychta a ten tvrdil, že niektorými predmetnými vecami, hnuteľnými a nehnuteľnými, Vojenské obranné spravodajstvo nedisponuje a ani nikdy nimi nedisponovalo.
Riaditeľovi Vojenskej spravodajskej služby som nariadil vykonať audit. Netrvalo dlho a riaditeľ Vojenskej spravodajskej služby prišiel zas. Bolo vidno, že narazil na niečo zlé a nepríjemné. Informoval ma o získaní informácií o vážnych podozreniach týkajúcich sa nezákonných prevodov hnuteľného aj nehnuteľného majetku Vojenskej spravodajskej služby spolu so zástupcom riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby plukovníkom Vladimírom Suchodolinským. Spýtali sa, či majú preveriť a zadokumentovať tieto informácie a či budem za nimi stáť. Môj pokyn bol jednoznačný. Rovnaký ako vo všetkých prípadoch korupcie, podvodu alebo iného podobného protiprávneho konania: pokračovať v získavaní informácií, zadokumentovať celý prípad a po zadokumentovaní v prípade, že sa tieto informácie potvrdia, odovzdať ich orgánom činným v trestnom konaní. Presne tak, ako to ukladá zákon.
Na tomto prípade ďalej spolupracovali obe služby, tak Vojenská spravodajská služba, ako aj Vojenské obranné spravodajstvo. Povedal som im, že majú moju plnú podporu. Na prípade sa pracovalo prakticky celý rok 2011, pretože sa jednalo o spleť prevodov. Bolo treba dať spraviť nové znalecké posudky, pozháňať výpisy, prevody, porovnať zmluvy, bolo potrebné vykonať obrovské množstvo ďalších úkonov.
Niekedy na jeseň som bol informovaný o priebežných zisteniach. Prípad bol pred finále. Informácie, ktoré údajne dôstojníci postupne získali, pokladali za tak závažné, že ma požiadali o sprostredkovanie stretnutia buď s ministrom vnútra, vtedajším Danielom Lipšicom, alebo premiérkou Radičovou. Dôvody, pre ktoré žiadali o stretnutie "tak vysoko" a nechceli komunikovať s políciou zvyčajným spôsobom, tak ako mi ich popísali, boli relevantné. Akceptoval som ich a toto sprostredkovanie som prisľúbil. Žiaľ, onedlho vypukol komplot, odpočúvanie novinárov, a do 48 hodín prišlo k odobratiu môjho poverenia viesť rezort obrany. Následne sa porúčal z rezortu aj riaditeľ Vojenského obranného spravodajstva a neskôr aj riaditeľ Vojenskej spravodajskej služby.
Dámy a páni, nezapamätáte si presne osem strán textu, obzvlášť keď už uplynuli od tej doby dva roky. Faktom ale je, že dokument, ktorý som na výbore pre kontrolu Vojenského spravodajstva v súčasnosti videl, obsahuje niektoré skutočnosti, o ktorých som bol informovaný na sklonku môjho pôsobenia na ministerstve obrany aj ja. A prílohy k tomuto dokumentu vykazujú známky pravosti formulárov a listín, ktoré sa vo Vojenskom spravodajstve používajú.
Faktom je, že sa mi aj napriek expresnej rýchlosti pri odoberaní môjho poverenia viesť rezort podarilo zorganizovať stretnutie premiérky s oboma riaditeľmi služieb a táto prisľúbila konať. Keď odo mňa v piatok 25. 11. 2011 prebrala rezort, potvrdila mi, že hovorila s oboma riaditeľmi a vec bude došetrená a odovzdaná orgánom činným v trestnom konaní.
Podľa vyjadrení Ivety Radičovej prišlo po mojom odchode z rezortu k stretnutiu vtedajšieho ministra vnútra Daniela Lipšica a riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby Romana Mikulca. Roman Mikulec súhrnnú správu Danielovi Lipšicovi ako ministrovi vnútra však neodovzdal, ale len ukázal s odôvodnením, že podľa právnej analýzy, ktorou disponuje, je správa napísaná formou, ktorá nemôže byť poskytnutá pre účely trestného oznámenia. Neodovzdal mu ju ani na opakované výzvy a rozkazy Ivety Radičovej a správu skartoval. Za toto mu Iveta Radičová udelila personálny postih a onedlho bol odvolaný z pozície riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby.
Ťažko sa dnes vžiť do rozmýšľania a do myšlienkových pochodov vtedajšieho riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby. Ja chápem, že ak právnici z Vojenskej spravodajskej služby dali Romanovi Mikulcovi stanovisko o nemožnosti túto konkrétnu správu poskytnúť pre účely trestného oznámenia a tvrdili mu, že by jeho poskytnutím porušil zákon o Vojenskom spravodajstve, tak sa týmto odporúčaním aj riadil. Nedokážem zaujať stanovisko, či bolo správne z jeho strany, že danú správu nielenže Danielovi Lipšicovi neposkytol, ale ju navyše aj skratoval. Ak obsahovala niektoré skutočnosti, ktoré bolo potrebné ešte dopreverovať, a forma, akou bola napísaná, by mohla spôsobiť stíhanie jeho samotného za ohováranie, pretože už bol "na odchode" a s dokumentom sa mohlo manipulovať, z čoho mal obavy, možno to chápať, ťažko je dnes odhadnúť ten tlak, ktorému bol vtedy zrejme vystavený.
Tu je však treba podotknúť, že bola skartovaná len samotná správa, to znamená 8 listov zhrnutia informácií, nie samotné listinné ani elektronické dôkazy, ktoré všetky na Vojenskej spravodajskej službe zostali. Takže ju bolo možné kedykoľvek zrekonštruovať do formy, ktorá by už vyhovujúca bola. Vtedy určite áno. Keď aj dnes si na to plukovník Suchodolinský, ktorého ako spracovateľa správy bolo možné bez problémov na Ukrajine nájsť, kde pôsobil ako vojenský pridelenec, keď si na to trúfa aj dnes.
Iveta Radičová poverila vtedajšieho zástupcu riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby a neskoršieho nového riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby, dnešného námestníka spojeného Vojenského spravodajstva, Róberta Tibenského, aby zvyšok dokumentov použil a zabezpečil trestné oznámenie na Generálnej prokuratúre. Dnes si môžeme klásť otázku, či Iveta Radičová mala dať to trestné oznámenie sama, alebo si mala splnenie tohto svojho rozkazu preveriť. Pretože dnes sa rozchádzajú ich tvrdenia. Zatiaľ čo Iveta Radičová tvrdí, že poverila Tibenského podať trestné oznámenie, ten tvrdí, že poskytol spis na preverenie, či sa nejednalo o protiprávne konanie, že takto znel ten rozkaz. Navyše dokonca vyplávalo na povrch, že ho poskytol ako materiál k úplne inému prípadu. A až na vyžiadanie samotnej Generálnej prokuratúry a tá ho vrátila ako v danom prípade pre ňu nepoužiteľný.
Taktiež možno polemizovať o tom, či Iveta Radičová mala alebo nemala o celej veci podrobne informovať Martina Glváča, keď mu odovzdávala rezort, a tým jemu aj tajným zúžiť možnosť vec ututlať a ututlávať vtedy aj dnes. Každopádne spis bol vrátený z Generálnej prokuratúry na Vojenskú spravodajskú službu v čase, keď už Iveta Radičová na rezorte nebola. Informáciu o tomto nemala ani ona, ani ja a toto je kľúčové, prečo sme obaja až doteraz, pokiaľ sa nezjavil článok v SME, o celej situácii mlčali. Pretože sme obidvaja boli v tom, že vec je na Generálnej prokuratúre buď už prešetrená, alebo ešte prešetrovaná a ani jeden z nás nechcel mariť vyšetrovanie.
Minister Glváč sa od samého začiatku zaplietal do lží a protichodných vyjadrení. Prvá lož v jeho podaní bola, že najprv tvrdil, že predmetné materiály boli na Generálnu prokuratúru zaslané z minulosti z iniciatívy Vojenskej spravodajskej služby. To nie je pravda. Generálna prokuratúra sa voči tomuto jeho tvrdeniu vo svojom vyhlásení dôrazne ohradila. Generálna prokuratúra si ich, ako som už vyššie uviedol, sama vyžiadala k úplne inému prípadu a vrátila ich naspäť. V tom čase už rezort obrany viedol Martin Glváč a ťažko si predstaviť, že by ho vtedajší riaditeľ Vojenskej spravodajskej služby o tomto neinformoval. Ale, dobre, povedzme, že to je tak. Koniec koncov aj predchádzajúci smerácky minister Jaroslav Baška vedel o nekalostiach, čo sa mu diali na rezorte, veľké guľové, prečo by to nemohlo byť aj v prípade Martina Glváča.
Potom ako v denníku SME vyšiel článok o tunelovaní Vojenskej spravodajskej služby, minister Glváč sa veľmi chaoticky vyjadroval o svojich vedomostiach, o skartácii dokumentu, ktorú nariadil a dal vykonať vtedajší riaditeľ Vojenskej spravodajskej služby Roman Mikulec. Najprv Martin Glváč tvrdil, že o nej vôbec nevedel. Potom následne si uvedomil, že o nej rozprával 13. decembra 2012 na tlačovej besede, keď prvýkrát informoval médiá o úniku tajného dokumentu popisujúceho možné nezákonné prevody a rozkrádanie majetku VSS, tak sa opravil a tvrdil, že sa o nej dozvedel "niekoľko týždňov pred touto tlačovou besedou", teda niekoľko týždňov pred 13. 12. 2012.
Ďalšie klamstvo alebo klamstvá ministra Glváča spočívali v tom, že tvrdil, že o disciplinárnom postihu Romana Mikulca za predmetnú skartáciu, ako som hovoril, potrestala ho Iveta Radičová, sa dozvedel podľa jeho slov až niekedy pred touto decembrovou tlačovou besedou. Spolu s informáciami o skartácii. A takisto tvrdil, že aj keď sa o skartácii dozvedel tých niekoľko týždňov pred tým 13. 12. 2012, stále nevedel, čo bolo obsahom skartácie, nevedel, či celý spis, alebo len celá časť, či len nejaký čiastkový dokument. Vraj nevedel ani, čo to vlastne bol za dokument. A údajne nevedel ani, prečo k tej skartácii došlo. A nemal ani vedomosti o tom, či ešte niečo na Vojenskej spravodajskej službe v papierovej alebo elektronickej podobe týkajúce sa skartovaného dokumentu zostalo.
Navyše minister Glváč nezabudol obviniť vtedajšieho riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby zo zakrývania stôp. Citujem: "Veď to bol nominant predchádzajúcej vlády a skartoval to 13. marca 2012, teda 3 dni po voľbách. Rozmýšľajte, aby zahladil stopy." Toto bol doslovný citát Martina Glváča.
Minister Glváč tvrdil, že nemal dôvod nevymenovať bývalého riaditeľa Vojenského obranného spravodajstva Ľubomíra Skuhru za riaditeľa zlúčeného Vojenského spravodajstva v januári 2013 a bývalého riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby Juraja Šeba ako vojenského pridelenca v Číne, lebo nevedel, že sú podozriví z trestnej činnosti. Samé klamstvá, prekrúcanie a zahmlievanie v podaní Martina Glváča. Usvedčil som ho z týchto lží, lebo som predložil médiám dokumenty, disciplinárny rozkaz, ktorým Iveta Radičová písomne pokarhala Romana Mikulca, a aj rozhodnutie o zrušení tohto disciplinárneho rozkazu a jeho vrátení na opätovné prejednanie. S obidvomi dokumentmi bol Martin Glváč oboznámený, a počúvajte dobre, ten druhý dokonca on osobne podpísal.
V oboch dokumentoch boli uvedené mimo iných aj nasledujúce exaktné informácie. Napríklad to, že skartácia bola nariadená 1. marca 2012 a vykonaná 2. marca 2012. Teda 8 dní pred voľbami. Minister Martin Glváč tvrdil, že to bolo po voľbách. Prvá lož.
V dokumentoch bolo uvedené ale napríklad aj to, čo obsahoval skartovaný dokument. Citujem: "Skartovaný dokument obsahoval skutočnosti z nezákonného nakladania s finančnými prostriedkami, hnuteľným a nehnuteľným majetkom Vojenskej spravodajskej služby zo strany bývalého vedenia Vojenskej spravodajskej služby." Druhá lož Martina Glváča. On tento dokument podpísal, ktorý, Martin Glváč tvrdil, že nevedel, čo skartovaný materiál obsahoval.
Bolo tam ďalej uvedené, že šlo iba o internú informáciu Vojenskej spravodajskej služby, ktorá obsahovala aj neoverené informácie, na ktorých dopreverení sa ešte pracovalo, a skartovaný bol iba sprievodný list a jedna príloha obsahujúca zhrnutie skladajúce sa z ôsmich listov. A bolo tam napísané aj to, že všetky ostatné dokumenty zostali na Vojenskej spravodajskej službe. Ďalšia lož Martina Glváča. Samé lži.
Tie dokumenty mám k dispozícii, kto budete mať o ne záujem, dám vám ich k nahliadnutiu.
Dámy a páni, bolo tam ďalej uvedené, že materiál, explicitne tam bolo uvedené a je tam uvedené, že materiál sa týkal protiprávnej činnosti bývalého vedenia Vojenského obranného spravodajstva a Vojenskej spravodajskej služby, ktoré odišlo z funkcií v roku 2010. Ďalšie klamstvo Martina Glváča, ktorý tvrdil, že nemal dôvod nevymenovať na vysoké posty Ľubomíra Skuhru a Juraja Šeba, ktorí šéfovali Vojenskému obrannému spravodajstvu, resp. vo Vojenskej spravodajskej službe práve v období 2006 až 2010. On tvrdil, že nevedel, že boli podozriví z trestnej činnosti, a on ten papier podpísal.
Dámy a páni, ten dokument Martin Glváč podpísal 4. júna 2012; 4. júna 2012. A toto rozhodnutie je tak podrobne popísané, že ten, kto ho podpísal, sa musel dopodrobna oboznámiť úplne so všetkým. Vedel, čo bolo skartované, vedel, kedy sa to udialo, vedel, že to bolo iba pár hárkov, 1 plus 8, vedel, že neobsahovali listinné dôkazy typu kúpna zmluva, listy vlastníctva, informačná správa, čo ja viem, čo všetko ešte. Takisto ten, kto toto rozhodnutie podpísal, teda Martin Glváč, vedel, že vec sa vyšetruje, resp. že sa mala vyšetrovať ďalej. Mal vedieť, že na Vojenskej spravodajskej službe sú stále svedkovia, zachytené výpovede, analýzy, informácie. Minister Glváč vedel všetko.
Takmer rok, dlhých 11 mesiacov, až pokiaľ sa materiál nezjavil v SME-čku, neurobil vôbec nič. Neobnovil vyšetrovanie, nezaistil zostávajúce dokumenty, elektronické dáta. Niečo ale predsa len spravil. Napriek tomu, že musel vedieť, že bývalý riaditeľ Vojenského obranného spravodajstva Ľubomír Skuhra je podozrivý z trestného činu, miesto toho, aby tieto podozrenia prešetril, v januári 2013 ho vymenoval za riaditeľa oboch spojených tajných služieb. A toto je tragédia, dámy a páni. Po závažných podozreniach, že vysokí dôstojníci vojenských tajných služieb zneužili svoje právomoci a porušili svoju prísahu, boli ministrom Glváčom vlastne odmenení. Toto je ten absolútny suterén, dámy a páni.
Niekoľkokrát som vyzýval ministra Glváča, aby v záujme aspoň akej-takej objektivity vyšetrenia tohto škandálu okamžite postavil riaditeľa Vojenského spravodajstva Skuhru mimo službu. Argumentoval som príkladom z akejkoľvek inej sekcie na ministerstve obrany, z akéhokoľvek iného zamestnania, kde ak by bol nejaký šéf inštitúcie oddelenia, odboru a podobne podozrivý zo spáchania trestného činu, sám by chcel, aby ho očistili dôveryhodní a nezávislí ľudia. Sám by trval na tom, aby bol postavený bokom, a sám by trval na tom, aby nevyšetroval sám seba. Ak by bol, samozrejme, nevinný. Toto, čo tu pán minister Glváč dnes predvádza, to sú obyčajné tančeky, pretože šermovať tu vyšetrovaním riaditeľa vnútornej bezpečnosti, ktorý je priamo podriadený Skuhrovi, je úplná tragédia.
Ľubomír Skuhra, Juraj Šebo majú mnohé reprezentačné, protokolárne povinnosti, stretávajú sa so zahraničnými partnermi ešte aj dnes. Povedzte mi, ako tí zahraniční partneri sa pozerajú na to rokovanie, kde sa má rozprávať o mimoriadne dôležitých a vážnych veciach, keď proti nim sedia dôstojníci, ktorí sú podozriví zo závažnej trestnej činnosti a ktorých minister obrany odmieta postaviť mimo služby?
Martin Glváč upäto drží riaditeľa Vojenského spravodajstva vo funkcii. Povedzte, aký príklad dal Martin Glváč dnešnej mládeži a všetkým ľuďom na Slovensku, ktorí sa na toto pozerajú?
Veci sa pohli ďalej a nastúpil korunný svedok plukovník Suchodolinský. Ťažkú ranu zasadil glváčovcom, pretože je autorom samotnej správy, je to bývalý zástupca riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby z čias môjho ministrovania. On sa prihlásil a chcel vypovedať pred poslancami kontrolného výboru. A v SMER-e nastala panika. Vladimír Suchodolinský prišiel v deň konania výboru do parlamentu a smerácki poslanci zabránili Vladimírovi Suchodolinskému vystúpiť na výbore, lebo minister Glváč potreboval získať čas. Nezabránili mu však vystúpiť pred médiami. A bez toho, aby porušil zákon o utajovaných skutočnostiach, povedal toho viac ako dosť. Nielen prakticky potvrdil všetky skutočnosti, ktoré som povedal v úvode môjho dnešného vystúpenia, ako na tunel vo Vojenskej spravodajskej službe počas môjho ministrovania prišli, ako sme postupovali, ale uviedol aj nové, mimoriadne závažné skutočnosti. Napr. aj to, že ponúkol po skartácii, už po zmene vlády, dámy a páni, vtedajšiemu riaditeľovi Vojenskej spravodajskej služby rekonštrukciu dokumentu. Aj o tomto musel Martin Glváč vedieť a odozva nebola žiadna.
To už začalo byť pre niekoho mimoriadne nepríjemné a začali sa robiť ďalšie chyby a klamstvá. Najprv Róbert Tibenský aj Ľubomír Skuhra na prvej tlačovej besede tvrdili, že oni nič nevedeli o tomto. Po tom, ako vystúpil Vladimír Suchodolinský, už Róbert Tibenský tvrdil, že mu poskytol plnú súčinnosť pri vyšetrovaní, a uviedol, že nariadil plukovníkovi Suchodolinskému spracovať hodnotiacu správu k uvedenej kauze, a ten v nej neuviedol nič okrem falšovania podpisu. A logická otázka znela: K akej kauze mal Vladimír Suchodolinský uviesť hodnotiacu správu a čo mal vlastne vyšetrovať, keď žiadna kauza neexistovala a nikto o ničom nevedel?
Pravda je taká, že plukovník Suchodolinský nič uviesť ani nemohol, lebo bol predvolaný vypovedať ako svedok v úplne inom prípade. Prípad údajného ohovárania Romana Mikulca. A aj hodnotiacu správu spracovával k tomuto, k tomuto inému prípadu a nie k tunelovaniu Vojenskej spravodajskej služby a Vojenského obranného spravodajstva. A keď chcel na Generálnej prokuratúre povedať niečo viac, bol prokurátorom umlčaný s tým, že na to, čo chce povedať, nemá oprávnenie, lebo nie je zbavený mlčanlivosti.
Tieto vyjadrenia všetkých zúčastnených, ktoré si jasne odporovali, dokazujú, že všetci dôstojníci o všetkom vedeli, ale nekonali, a teraz účelovo klamú. Zároveň to bola posledná šanca Martina Glváča dištancovať sa od tejto kolektívnej rozkrádačky a jej krytia a dať ruky preč od tohto zločinu. Postavenie oboch mimo službu(služby) a nezávislé vyšetrovanie by bolo logickým krokom, ak by chcel dokázať, že s tým nemá nič spoločné a nechce nič kryť.
Neskôr sme boli svedkami ešte jedného, hhh, babráckeho, smeráckeho divadla, keď šiesti borci z osobitného kontrolného výboru zostrihali Suchodolinského aj moje vyjadrenia pre médiá tak, že odsekli z nich vety o tom, ako sme postupovali vo vyšetrovaní. No, len video sa im zaseklo a točili ho na tlačovke dookola a potom ho ani vypnúť nevedeli. Navyše novinári ovládali tieto naše vyjadrenia, tak začali sa na to počas tlačovky pýtať, začali poukazovať na to. No a našich šesť bojovníkov zo SMER-u za smiechu kinosály plnej novinárov z nej radšej rýchlo pred novinármi zdrhlo.
O pár dní minister Glváč na mimoriadnej tlačovej besede označil celú správu za mediálnu kačicu, kompilát faktov, zavádzajúcich informácií a účelových a nepravdivých hodnotiacich úsudkov. A má byť akože vymaľované. Niekoľko objektov vraj je "ešte stále" v systéme Vojenského spravodajstva. Niekoľko bolo legálne predaných, dva prevody boli vraj dokonca dotiahnuté už za môjho pôsobenia na rezorte v roku 2010, aj keď sa začali v roku 2008, a jeden prípad je vraj úplne vymyslený.
Minister Glváč ho kázal zistiť, pritom ako preštudoval dvetisíc dokumentov behom pár dní, že bolo účelovo vraj vytiahnutých 43 listov.
V rozpore so všetkými jeho doterajšími vyhláseniami o vyšetrovaní v troch rovinách v gescii inšpekcie ministrov obrany, Generálnej prokuratúry a parlamentného výboru Martin Glváč nečakal na výsledky šetrenia, napríklad na špeciálnej prokuratúre alebo v našom výbore, a ortieľ vyriekol sám. No a zaklincoval to tým, že už sa k ničomu v tejto kauze vyjadrovať pre médiá nebude. Odmietol dokonca komentovať aj chúlostivé fotografie svojich dôstojníkov z dovolenky v Benine.
Áno, tento megaškandál prikryl, politicky ho prikryl. Taká je pravda, dámy a páni. Lebo keby chcel minister Glváč, ale aj premiér a napokon aj vy, poslanci SMER-u, keby ste chceli vyvrátiť alebo potvrdiť podozrenia, postupovali by ste úplne inak, nie ako spolupáchatelia.
Čo je ale zaujímavé, že kvôli tzv. mediálnej kačici minister Glváč je ochotný šliapať po cti dôstojníkom, chlapom, čo slúžia v spravodajských službách dvadsať a viac rokov. A je to úplne jedno, či to je plukovník Mikulec, alebo podplukovník Suchodolinský, alebo plukovník Macko, ktorý sa neskôr prihlásil ako ďalší svedok. Každý je podľa Martina Glváča zrazu kriminálnik, každý je, citujem, "najslabší zo všetkých vojenských pridelencov", "každý je promiskuitný sukničkár" a podobne. Každého zhadzuje, kriminalizuje, vyťahuje naňho nechutné intímnosti a každému z nich sa vyhráža.
Toto je na margo toho, čo hovoril pán kolega Martvoň, keď hovoril, že sa jedná o dôstojníkov, ktorí prišli do Vojenskej spravodajskej služby počas môjho ministrovania. Nie je to pravda.
Dámy a páni, minister Martin Glváč je dokonca schopný privierať oči a prizerať sa jasnému a chrapúnskemu mobingu a šikanovaniu mladej vojačky, ktorá s touto megakauzou tunelovania nemá nič spoločné, a to len preto, lebo sa priatelí s jedným z týchto dôstojníkov. A rovnako aj váš predseda, vážení poslanci SMER-u, pri tejto vojačke jeho úcta k ženám, ktorú tak ostentatívne dáva najavo počas osláv Medzinárodného dňa žien, končí, nehrá mu to totiž dnes do karát. Aké nízke.
Ja mám v rukách, dámy a páni, list, ktorý toto zúfalé dievča písalo Robertovi Ficovi, nemám zatiaľ jej súhlas na to, aby som ho zverejnil, ale urobím všetko pre to, aby aspoň určité pasáže sa raz verejnosť dozvedela. Robert Fico na základe tohto listu požiadal Martina Glváča, aby ten prípad vyriešil. A on ho vyriešil tak, že ju začal vláčiť po celej republike a chce ju nechať veliť bojovej jednotke, ale o tom budem rozprávať inde a na inom fóre.
Dámy a páni, minister Glváč ani na jednom výbore nič nevysvetlil. Mňa nezaujíma, kto sa s kým kedy opil, kto sa s kým kedy vyspal, kto sa s kým kedy bozkával alebo kto sa s kým kedy stretol. Teraz, prosím, počúvajte, lebo toto tu ešte nezaznelo aj verejnosť má právo počuť tieto otázky.
Zaujíma ma, či je pravda, že v rodinnom dome, ktorý bol majetkom Vojenskej spravodajskej služby a bol kúpený za drahé peniaze a boli doňho napumpované ešte ďalšie obrovské peniaze, býva dodnes vysoký dôstojník služby, ktorý ho zakúpil cez viaceré prevody lacnejšie. To ma zaujíma. A to by malo zaujímať aj vás.
Zaujíma ma, či Vojenská spravodajská služba zakúpila nejaký byt v Bratislave na konšpiračné účely za pomaly dvakrát tak vysokú cenu, ako je normálna cena na trhu, od nejakého kamaráta, čo figuruje s ďalšími kamarátmi a kamarátkami vysokých dôstojníkov služby v spoločných firmách. To ma zaujíma! Zaujíma ma, či tí, čo prisahali vernosť vlasti, svoju vlasť takto sprosto zradili.
Ďalej ma zaujíma, či je pravda, že nejaká budova, čo ju dnes ešte stále vlastní Vojenské spravodajstvo a ktorá má dnes odhad niekoľko miliónov, či na túto budovu, resp. na jej rekonštrukciu, bolo naozaj vyfakturovaných niekoľkonásobne viac miliónov. A či je pravda, že podľa zmlúv a faktúr tam mala byť spravená aj nejaká ubytovacia časť, ktorá tam nie je a bola zaplatená. To ma zaujíma!
Zaujíma ma to, či sa tam bol minister obrany pozrieť, na túto budovu, či tam tá ubytovacia časť je, alebo nie je. Či si pozrel tie znalecké posudky, ktoré hovoria o tom, že niekoľkonásobne viacej miliónov sa vynaložilo na kúpu a na rekonštrukciu tejto budovy, než akú hodnotu má dnes.
Zaujíma ma aj to, či je pravda, že miesto vtedajšieho riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby Juraja Šeba podpísal určité dokumenty typu obstarávanie, rekonštrukcia a podobne niekto iný, kto na to nemal oprávnenie. No, toto ma už teraz moc zaujímať nemusí, lebo pán minister Juraja Šeba stiahol z Číny, a tak mu umožnil veselo podpisovať všetko aj dodatočne. K tomuto ťahu treba ministrovi Glváčovi naozaj zagratulovať.
Takisto ma zaujíma, prečo sa určité objekty prevádzali stále za menšie a menšie ceny. Ani to nám minister Glváč nevysvetlil. Vôbec ma nezaujíma, či tieto objekty zostali v systéme, to ma vôbec nezaujíma, alebo či sa potom doňho vrátili, ale zaujíma ma, prečo sa prevádzali ďalej za nižšie a nižšie sumy.
A zaujíma ma, či sa pri spravodajských akciách a prevodoch bežne vyskytujú bývalí dôstojníci, ich priatelia, priateľky a títo nadobúdajú hnuteľné a nehnuteľné veci. A je mi úplne jedno, že či to je naozaj, alebo sa to robilo len naoko, ako sa nám tu snažili niektorí kolegovia nahovoriť. Vôbec ma nezaujíma, či to zostalo v systéme. A ak je toto štandard, že sa to robí s bývalými dôstojníkmi vysokými, takéto prevody, a s ich priateľmi a priateľkami, tak potom ma zaujíma, prečo stále len s tými istými.
Nič z tohto nám, poslancom, dnes minister obrany Martin Glváč nevysvetlil. A dalo sa to overiť okamžite a rýchlo. Ak by mal o to záujem a dal by riaditeľa Vojenského spravodajstva a ďalšie podozrivé osoby okamžite zo služby preč. Nedal. A tak im umožnil zahladzovať stopy a stal sa spolupáchateľom.
Ešte jednu vec dodnes nevysvetlil, čo mala znamenať údajná dovolenka Ľubomíra Skuhru a Juraja Šeba v Benine s osobou, ktorá bola podozrivá z prania špinavých peňazí a legalizácie majetku politika. Neodpovedal, čo tam robili. Neodpovedal, či o tom vopred informovali príslušné miesta, pretože tak im to ukladá zákon a tak im to ukladajú predpisy. Neodpovedal, či tieto ich styky predstavujú alebo nepredstavujú bezpečnostné riziko.
Minister Glváč klamal, keď hovoril, že títo dvaja páni tam boli na dovolenke. Neboli tam na dovolenke. Pán Hlina, neboli tam na dovolenke. A takisto klamal, že nie je ich povinnosťou vopred informovať. Je to ich povinnosťou. Vopred musia informovať, keď sa idú stretnúť s takýmito ľuďmi, a musí to byť zaznamenané v bezpečnostnom spise.
Osobitný kontrolný výbor aj branno-bezpečnostný výbor zamietol všetky tieto moje otázky, resp. uznesenia, resp. poslanci za SMER ich zamietli, pretože majú väčšinu, a tieto uznesenia zablokovali. Minister obrany niekoľkokrát verejne prisľúbil, že to spraví a že informuje poslancov a následne aj verejnosť o tejto záležitosti, neurobil to dodnes.
Písomné zdôvodnenie Ľubomíra Skuhru už má, a preto ho vyzývam, aby vysvetlil okolnosti, za ktorých vznikli tie fotografie, ale aby to vysvetlil zodpovedajúco. Nie tým, že to oznámil riaditeľ vnútornej bezpečnosti a ten to niekde založil a že teraz poslal Skuhru na detektor.
Dámy a páni, to, akým spôsobom minister obrany drží podozrivých vrcholových dôstojníkov služby silou svojej moci alebo moci dakoho iného na svojich stoličkách, vypovedá o absolútnej smeráckej arogancii, o ignorancii argumentu súvislostí a dôvodných podozrení. Celé toto je škandál o zneužívaní moci, škandál, ktorý spochybňuje Slovensko ako dôveryhodného člena Severoatlantickej aliancie. Toto je pravá Gorila 2.
Podobnosť s Gorilou 1 je najmä v tom, že sú tu nielen podozrenia z rozkrádania verejného majetku, v tomto prípade organizovanou skupinou dôstojníkov vojenských tajných služieb. Ale aj podozrenia, že sa zahladzovali stopy a zatvárali obe oči na prokuratúre a ďalších vysokých pozíciách v štáte.
Je príznačné, že k rozkrádaniu vo Vojenskej spravodajskej službe malo dochádzať za ministra Jaroslava Bašku, nominanta SMER-u. Ministerstvo obrany počas jeho vedenia bolo príkladom pre všetkých tunelárov v ostatných zložkách rezortu. To sú tie nezmyselné a trestuhodné nákupy motorových člnov bez motorov, projekt vojaka 21. storočia, modernizácia vrtuľníkov po životnosti.
Je tragédiou Slovenska, že sa so SMER-om do rezortu obrany vrátili aj temné vzťahy, pocit beztrestnosti a, samozrejme, ľudia, ktorí by ho mali obchádzať zo vzdialenosti 20 kilometrov, aby z neho niečo nezmizlo.
Je neprijateľné a absurdné, aby post ministra obrany a šéfa Vojenského spravodajstva zastávali v tejto situácii ľudia, ktorí sú podozriví zo spáchania závažných trestných činov.
Počítanie ministra Glváča, ale aj počínania predsedu vlády Roberta Fica a takisto aj prezidenta Gašparoviča je dokonalou ukážkou toho, prečo Slovensko nie je právnym štátom. Nie preto, že sudcom chýbajú asistenti, ale preto, že na Slovensku sa s politickým krytím z najvyšším miest rozkráda verejný majetok v prostredí totálnej beztrestnosti. A to je tragédia Slovenka, to je jeho najväčšia pliaga.
Dámy a páni zo SMER-u, robíte všetko pre to, aby ani Gorila 2 nebola počas druhej vlády SMER-u vyšetrená, tak ako ani nebola vyšetrená Gorila 1 ani za prvej vlády Roberta Fica a nebude vyšetrená ani teraz.
Už v minulosti som v rozprave k Programového vyhláseniu vlády povedal, že "nominácia" alebo pasovanie ministra vnútra Roberta Kaliňáka za bojovníka proti korupcii je výsmechom všetkým, ktorí proti korupcii boli ochotní ísť do enormného rizika. Že je to výsmech tým, ktorí odhaľovali špinavé biznisy, rušili nevýhodné zmluvy, dávali trestné oznámenia a pranierovali nečestné praktiky.
Po nominácii Roberta Kaliňáka za ministra vnútra nasledovali nominácia Tibora Gašpara za policajného prezidenta, nominácia Jozefa Magalu za riaditeľa NBÚ a mnohé ďalšie nominácie, napríklad na vysoké funkcie v Policajnom zbore aj na prokuratúre. Idete si dokonca zvoliť vlastného generálneho prokurátora. A pritom v prípade niektorých nominácií ide o ľudí, u ktorých je vážne podozrenie, že Gorilu 1 v minulosti zamietli pod koberec.
SMER sa nezmenil, zostali ste úplne rovnakí. Váš odkaz voličom, aj tým, ktorí demonštrovali za vyšetrenie Gorily a mrzli na námestiach a žiadali potrestať vinníkom, vinníkov, pardon, ale aj tým, čo chcú, aby sa vyšetrilo tunelovanie Vojenskej spravodajskej služby počas rokov 2006 až 2010, počas obdobia prvej Ficovej vlády, je jednoznačný: Moc držíme v rukách my, my sme v tejto krajine pánmi, my, len a my. My sme po inštitúte samoúnosu zriadili inštitút samovyšetrovania a budeme ho využívať, kedy sa nám to hodí.
Dámy a páni, minister obrany Martin Glváč sa skompromitoval. A ak by mal v sebe len zvyšky síl a zvyšky charakteru, musí odísť.
Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis