Pani podpredsedníčka, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, vážený pán minister, dovoľte, aby som sa vyjadril k predmetnému bodu, ktorý bol dodatočne zaradený na rokovanie schôdze Národnej rady Slovenskej republiky a ktoré rokovanie bolo viac-menej vynútené neochotou vládnej koalície rešpektovať ústavné práva opozičných poslancov Národnej rady, ktoré sa ústavným a zákonným spôsobom domáhali diskutovať o tom, o čom diskutujeme dnes a o čom sme diskutovať chceli už pred mesiacom v čase, možno kedy tá situácia bola ešte akútnejšia vzhľadom na niektoré skutočnosti, ktorých sme boli vtedy svedkami, a rozhodnutie niektorých súdov, ktoré vyniesli nielen pre nás, ale aj pre občanov Slovenskej republiky nepochopiteľné rozhodnutia. Preto, pán minister, ste sa tak trošku stali obeťou neochoty poslancov vládnej koalície, ktorých reprezentujete. Možno si myslíte, že nie ako politik, ale vy tým, že ste sa dali vymenovať, ste túto zodpovednosť ústavného činiteľa na seba prevzali. Prevzali ste zodpovednosť nielen za odborné, ale aj politické riadenie rezortu ministerstva spravodlivosti.
Ja som rád, že táto správa je dnes tu na stole, ale som nerád, že je taká, aká je. Ona je poznačená do istej miery dobou, okolnosťami a rýchlosťou, za akých ona vznikala, a ja ju považujem len za formálne splnenie si vašej povinnosti, aby Národná rada o tomto dokumente rozhodovať mohla.
Preto by som chcel hneď na úvod požiadať vás, kolegovia zo SMER-u, aby ste sa nenechali opojiť mocou. Naozaj, táto oblasť politiky by mala ísť naprieč všetkými politickými stranami, ktoré sme zastúpené v Národnej rade Slovenskej republiky, preto, lebo otázka vymožiteľnosti práva je aj o charaktere štátu. Chcel by som sa dotknúť niektorých politických - či už rozhodnutí, alebo pocitov, ktoré mám a ktoré sú pocitmi nielen mňa, ale sú v mnohom aj pocitmi iných občanov Slovenskej republiky, s ktorými sa stretávam, ktorí nad stavom zákonnosti vymožiteľnosti práva a stavom slovenskej justície krútia nepochopiteľne hlavou a kladú si otázku, čo sa to vlastne v Slovenskej republike deje.
Začnem tým, čo historicky je najstaršie, a to sú, to je obdobie roku ´95, kedy hanebným spôsobom vtedajšia vládna garnitúra zavliekla vtedy slovenského prezidenta Michala Kováča syna do zahraničia. Od toho času sme sa pokúšali viackrát politicky tento hanebný skutok objasniť, avšak v ceste pri hľadaní spravodlivosti nám stáli vždy Mečiarove amnestie, ktoré boli dôvodom či už nemožnosti konať vyšetrovateľom alebo orgánom činným v trestnom konaní a súdom spravodlivo páchateľov, ktorí sa mohli dopustiť tohto skutku, aj odsúdiť.
Netvárme sa, dámy a páni, že je to už dávno, že ľudia si na to nepamätajú, že nechajme to tak, dnes je úplne doba iných problémov a že už to ani nikoho nezaujíma. Musí nás to zaujímať preto, lebo ja som stále presvedčený o tom, že táto kauza je kauzou, ktorá zanechala veľmi na slovenskej novodobej histórii zlú stopu a ktorej sme povinní sa zbaviť za akýchkoľvek okolností a musíme na to vynaložiť všetko úsilie. Ten skutok sa, priatelia, stal. Prezidentovi Kováčovi syna uniesli. Nestrkajme hlavu do piesku, že nemáme dosť hlasov na to, aby sme prijali rozhodnutia, ktorými by sme spravodlivosti zadosť učinili. Preto sa pýtam, či je to vôbec možné, aby sme tento stav aj ďalej tolerovali, aby sme ho ďalej možno trpeli u človeka, ktorý znášal isté ľudské, politické, ale aj občianske utrpenie v tom čase, kedy vládna garnitúra sa na takéto konanie odhodlala.
Preto by som chcel apelovať na všetkých nás a v prvom rade na vás, kolegovia zo SMER-u, urobme všetko pre to, aby sme sa zbavili tejto traumy z minulosti, aby sme aspoň budúcim generáciám ukázali, že sme schopní aj s takýmito rozhodnutiami sa vysporiadať. Teda kladiem si otázku, či je to možné, aby sme v takomto štáte slobodne žili, mysleli si, že spravodlivosť funguje tak, ako fungovať má?
Ja osobne som presvedčený, že v mnohom otázka vymožiteľnosti práva nespočíva len v otázke kvalitnej legislatívy. Častokrát je to, a možno niekedy viacej v osobách, ktoré majú zverenú, majú zverený výkon spravodlivosti v tomto štáte do svojich rúk. Znovu si kladiem otázku, či sme spokojní a či ten obraz slovenskej spravodlivosti, na čele ktorého stojí predseda Najvyššieho súdu Štefan Harabin, je skutočným obrazom tváre človeka, ktorý je zárukou a istotou, že spravodlivosť v tejto krajine bude fungovať v zmysle ústavy a zákonov.
Pamätáme sa, aká dráma sa odohrávala tu v parlamente v čase, kedy vtedy ešte pán minister ako politický nominant vtedajšej vládnej koalície bol z jedného dňa ako nepolitik navrhnutý do funkcie Najvyššieho súdu, a nielen navrhnutý, ale do funkcie predsedu Najvyššieho súdu bol aj zvolený a vymenovaný!
Dámy a páni, je to normálne takáto personálna politika? Pýtam sa ďalej, či je normálne, aby podozrenia, ktoré zaznievajú a nielen v tejto sále, ale aj z úst generálneho prokurátora o tom, že tento človek mal kontakty s mafiánom, s drogovým dílerom, ktorý je dnes právoplatne odsúdený, avšak v inej krajine, bol dôveryhodným človekom, a či, pán minister, si myslíte, že je to v poriadku? Pýtam sa, či človek, ktorý reprezentuje tvár spravodlivosti a píše predsedníčke Ústavného súdu Ivette Macejkovej, že zasahuje do nezávislosti rozhodovania Ústavného súdu, môže byť na čele najvyššej súdnej moci v tejto krajine! Tieto otázky, dámy a páni, si nekladiem len ja. Na tieto otázky neviem odpovedať ako poslanec Národnej rady pri mnohých stretnutiach a rozhovoroch s občanmi, s ktorými sa rovnako ako vy stretávam aj ja. Dokonca tento človek si trúfa na to, aby vysúdil od Generálnej prokuratúry 150-tisíc eur ako odškodné za to, že sa opovážil vtedy generálny prokurátor Trnka oznámiť, že súčasťou vyšetrovacieho spisu sú aj tieto dôkazy. Ja to nepovažujem za normálne, a preto aj tieto problémy patria do oblasti a témy, o ktorej dnes diskutujeme a ktorú ja považujem za jednu z náležitých a dôležitých politík, ktorá ak nebude fungovať, občania stratia nielen dôveru v politikov, ale stratia dôveru aj vo vymožiteľnosť práva.
Ešte jeden, ešte jednu poznámku k Štefanovi Harabinovi. Dámy a páni, dozvedel som sa, že je viacej ako mesiac práceneschopný. Prajem mu ako človek skoré uzdravenie. Ale ako je možné, že tento človek bráni tomu, aby mal zvoleného svojho štatutára, ktorý ho bude zastupovať, myslím tým podpredsedu Najvyššieho súdu? Je to normálny stav, dámy a páni? Ja si osobne myslím, že to normálny stav nie je.
Za normálne nepovažujem ani to, že človek, ktorý je podozrivý a obvinený z viacerých vrážd, po dlhom hľadaní je eskortovaný na Slovensko a po pár mesiacoch sudca súdov Slovenskej republiky vynesie rozhodnutie, ktorým tohto podozrivého človeka prepustí z vyšetrovacej väzby a on nám ujde do zahraničia, odkiaľ ho nevieme dostať. Je to, dámy a páni, normálny stav zákonnosti a vymožiteľnosti práva? A teraz úmyselne nehovorím o politických garnitúrach, za ktorých sa to stalo. Hneď na úvod som povedal, že za túto oblasť politiky nesieme zodpovednosť všetci, ale niektoré rozhodnutia predsa len nemôžem nepomenovať ako vyslovene politické rozhodnutia. A medzi takéto rozhodnutia považujem aj nerešpektovanie právoplatne prijatého uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zvolení generálneho, kandidáta na generálneho prokurátora pána Čentéša.
Ak pán prezident mal a má dôvody, nech nám ich oznámi, môžeme s nimi súhlasiť alebo nesúhlasiť. Nezostáva nám nič iné, ako rešpektovať jeho ústavné kompetencie, ale považujem za nenormálne, aby dva roky Slovenská republika nemala generálneho prokurátora len preto, lebo si niekto hľadá čudné dôvody, výhovorky - či už na základe toho, že musí rozhodnúť Ústavný súd, alebo iné, ktoré sú zatiaľ tajomstvom možno aj pre samého pána prezidenta.
Preto je najvyšší čas, dámy a páni, aby sme sa problémom justície, fungovania súdnej moci, vymožiteľnosti práva a zákonnosti začali s plnou vážnosťou zaujímať. Položil som niekoľko otázok, ktoré podľa mňa dnes zásadným spôsobom ničia dobré meno slovenského súdnictva. Ak by sme, alebo ste, lebo v tejto chvíli máte absolútnu politickú väčšinu, mali ochotu, ale najmä odvahu ich riešiť, som presvedčený, že verejnosť zmení názor na súdnictvo a prokuratúru Slovenskej republiky. Som presvedčený, že mnohí ľudia vrátane sudcov si budú môcť povedať, že čestný život sa oplatí.
Dovoľte mi, aby som na záver môjho vystúpenia predložil Národnej rade vyhlásenie k amnestiám udeleným Vladimírom Mečiarom. Navrhujem, aby Národná rada prijala vyhlásenie nasledovného znenia:
Národná rada Slovenskej republiky vyhlasuje, že amnestie udelené bývalým predsedom vlády Slovenskej republiky Vladimírom Mečiarom, týkajúcich sa zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny a zmareného referenda, boli nemorálne a bezprecedentné rozhodnutia nezodpovedajúce princípom právnej istoty a spravodlivosti. Prijatie amnestií vtedajšou vládnou garnitúrou zabránilo objasniť, vyšetriť a potrestať všetkých tých, ktorí tento hanebný čin zavlečenia prezidentovho syna a občana Slovenskej republiky mimo územia Slovenskej republiky zosnovali a uskutočili.
Skončil som, pani podpredsedníčka. (Potlesk.)
