Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážení členovia vlády, vážené dámy, vážení páni, v predchádzajúcich týždňoch som sa obrátil na členov vlády Slovenskej republiky spolu so sedemnástimi interpeláciami. Z toho na 15 z nich, ktoré sú uvedené pod č. 14, 4, pardon, až 18 v tom spise, ktorý sme dostali, som už dostal odpoveď.
Ale ak dovolíte, keďže končí volebné obdobie, stručne sa vyjadrím aj k celkovým skúsenostiam a poznatkom, ktoré som získal z môjho, z odpovedí na môj nemalý počet interpelácií, ktorých bolo odhadom okolo 120. Takže vychádzam z celku reprezentatívneho súboru 120-ch dokumentov, teda odpovedí, ktoré som na moje interpelácie dostal. Podotýkam, že som sa obrátil v tomto volebnom období na všetkých členov vlády Slovenskej republiky, aj keď pochopiteľne nie na všetkých rovnako často.
A teraz sľúbené stručné zhrnutie poznatkov a skúseností.
Po prvé. Interpelovaní členovia vlády si ani v jednom prípade nedokázali priznať chybu a prihlásiť sa k zodpovednosti, hoci často bola minimálne spoluzodpovednosť ich a nimi vedeného rezortu za daný problém celkom evidentná. Jedinú, aj to len čiastočnú výnimku, predstavovala odpoveď predsedu vlády na moju sťažnosť, ktorú som mu adresoval vo veci viacnásobného porušenia zákona o rokovacom poriadku Národnej rady členom jeho vlády pánom ministrom Žigom. Táto skutočnosť sa jednoducho nedala poprieť a uznal to aj pán premiér, ale vzápätí sa pokúsil ospravedlniť svojho ministra poukazom na údajne príliš náročné otázky, ktoré som mu dal. Toto tvrdenie alebo tento argument síce vecne nesedí, ale to už je na inú diskusiu.
Po druhé. Niektoré odpovede boli lakonicky stručné, neraz oveľa stručnejšie ako moje otázky. Nedávno sa mi dokonca stalo, že na šesť konkrétnych otázok som dostal jedinú, aj to nie celkom konkrétnu, ale len čiastočnú a vyhýbavú odpoveď. Niektoré odpovede boli, naopak, obsiahle a podrobné, čo však neznamená, že ich autori odpovedali presne na to, na čo som sa pýtal. Namiesto toho mi často vysvetľovali veci, na ktoré som sa vôbec nepýtal. Zvlášť tu prítomný pán premiér ma takmer nikdy nezabudol poučiť, čo by som mal a čo by som nemal, nemal robiť. Bral by som to ako súčasť nášho politického folklóru, nech mi Igor Hraško prepáči, že tu beriem meno folklór nadarmo, keby to nebolo symptomatické pre vzťah vládnej a zákonodarnej moci v celom tomto volebnom období, ktoré sa paradoxne začalo deklaráciami o novej politickej kultúre.
Po štvrté. Z niektorých odpovedí priam presakovala arogancia, ale keďže nie so útlocitný, radšej som to nekomentoval, len som sa snažil predstaviť si, akú asi odpoveď dostáva na svoje otázky bežný občan, ktorý nie je ústavným činiteľom.
Po piate. Kým bežný občan musí dostať od oprávnenej osoby odpoveď na svoje otázky do ôsmich pracovných dní, pričom táto lehota sa dá v odôvodnených prípadoch predložiť na dvojnásobok, člen vlády má na odpoveď poslancovi komfortných 30 dní. Čiže v tomto je zase občan na tom podstatne lepšie. Ale ako som už naznačil, ani táto lehota nestačila ministrovi životného prostredia Petrovi Žigovi a hneď trikrát ju nedodržal, čím beztrestne konal v rozpore so zákonom o rokovacom poriadku. Aj v takomto prípade má občan účinnejšie nástroje na sankcionovanie takéhoto postupu a zjednanie nápravy, než poslanec Národnej rady. Ako som už včera spomínal v rozprave k novele zákona o rokovacom poriadku, vo volebnom období 1990 – 1992, kedy som bol tiež opozičným poslancom Národnej rady, by bol takýto postup člena vlády jednoznačným dôvodom na jeho odchod z vládneho kabinetu.
Po šieste. Obľúbeným zvykom členov vlády je presúvať zodpovednosť na niekoho iného, na iný rezort, prípadne okresný úrad, samosprávu, mimozemšťanov a podobne. Ľudovo povedané, prehadzovať si horúci zemiak z jedného rezortu na druhý.
Po siedme. Iným obľúbeným zvykom je argumentovať, že v danej veci prebieha vyšetrovanie alebo konanie a teda nie je možné podávať informácie, aby toto vyšetrovanie nebolo, nedajbože, zmarené. Tento argument sa však zjavne nadužíva až zneužíva, keďže sa objavuje pomaly v každej odpovedi na interpeláciu. Ale najviac ma v tejto súvislosti hnevá, že z väčšiny odpovedí na moje interpelácie, ktoré som v tomto období dostal, nevyplýva reálna snaha danú vec skutočne pohnúť dopredu, naozaj vyriešiť nastolený problém a skutočne pomôcť ľuďom, na podnet ktorých a v zastúpení ktorých som zväčša svoje interpelácie písal.
Zhrnuté a podčiarknuté: čítanie odpovedí členov vlády na moje interpelácie mi veľa radosti neprinieslo. Čo sa týka ich informačnej hodnoty, viac som sa často nedozvedel, ako dozvedel, ale niekedy je zaujímavé aj to, čo sa človek nedozvie. Minimálne preto, že z toho vyplýva, že dotyčný člen vlády niečo chce zámerne zamlčať. Našťastie, toto volebné obdobie sa končí až o 15 týždňov, čiže stále je ešte hypotetická nádej, že prístup členov vlády k poslancom sa zmení. Čiže, kto verí na zázraky, môže si prísť na svoje.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne.
Ja som aj zdôraznil vo svojom vystúpení, že sa nevyjadrujem ani tak k legislatívnej stránke striktne teda, ako skôr k tej vlastnej skúsenosti a k tomu, že mám tu unikátnu možnosť porovnávať v tom oblúku dvadsiatich piatich rokov pomaly tie dve skúsenosti. A preto hľadám cesty – napriek tomu, že nie som ústavný právnik – k tomu, aby sme tú prax zlepšili a aby tí, čo prídu po nás, mohli tie reálne funkcie, ktoré parlament má plniť, vykonávať lepšie a medzi ne, sa iste zhodneme, patrí nepochybne aj kontrolná funkcia.
Súhlasím s tebou v tom, že nie som nadšený, keď tuná doslova každý vystupuje ku všetkému. Musím sa zastať klubu OĽaNO už bez ohľadu na to, či som jeho členom alebo nie som, že máme tu ľudí, ktorí sa vyznajú aj v ústavnom práve, takže ani tam by som nenavrhoval celkom zovšeobecňovať. A zase na druhej strane nie som svedkom toho alebo nie sme svedkami toho, že by každý člen klubu OĽaNO sa vyjadroval k ústavnoprávnym záležitostiam. Ale takisto považujem tvoj názor za legitímny a v mnohých veciach sa asi zhodneme.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predseda.
Vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, dámy a páni, áno, sú tu dve dámy, ja budem veľmi stručný, a len trošku rozviniem to, čo povedala pani podpredsedníčka a zároveň spolupredkladateľka tohto nášho spoločného doplňujúceho návrhu. A začnem, ak dovolíte, tak trochu všeobecnejšie, malým exkurzom do histórie.
Keď sme to tak rekapitulovali na začiatku volebného obdobia, tak s kolegom Brockom sme zistili, že sme tu pravdepodobne jediní poslední mohykáni, ktorí sme sa ešte riadili rokovacím poriadkom Slovenskej národnej rady v tom prvom, skrátenom volebnom období po Nežnej revolúcii, teda v rokoch ´90 – ´92, takže môžme porovnávať na základe vlastnej skúsenosti. Priznám sa, nejak som neštudoval ten starý rokovací poriadok a nepamätám si detaily, ale pamätám si to, čo sme na základe neho zažívali. A keď sa vyjadrím aspoň k tej tu už spomínanej kontrolnej funkcii, musím s poľutovaním konštatovať, že vychádzajúc z toho dávno minulého rokovacieho poriadku, bola táto ošetrená oveľa efektívnejšie a, by som povedal, reálnejšie ako v tom súčasne platnom. Na poslanecké prieskumy sme chodili bezmála každý týždeň bez ohľadu na to, či sme boli z opozície alebo koalície, a naozaj si nepamätám, že by bolo nevyhnutné takéto prieskumy schvaľovať väčšinou toho-ktorého parlamentného výboru, keďže, ako vieme, v parlamentných výboroch má spravidla väčšinu vládna koalícia, a preto ten výsledok takéhoto hlasovania je, aký je.
Pokiaľ viem, v tomto návrhu nového rokovacieho sa sľubujú čiastočné zmeny k lepšiemu, ale napriek tomu vychádzam z platného právneho stavu a ten je, aký je. Kolega Fecko spomínal tú reálnu skúsenosť zo štyroch rokov nášho výboru, a tá je absolútne tristná a de facto anuluje túto potenciálne významnú kontrolnú funkciu parlamentu v tejto oblasti. Ktorá nie je len, keď si spomeniem na tie naše poslanecké prieskumy spred tých dvadsiatich troch a viacerých rokov, naozaj nie je len kontrolná v tom zmysle niekoho kontrolovať a sankcionovať, ale naozaj sa dozvedieť o reálnom stave vecí v tej kontrolovanej inštitúcii a napomôcť tomu, aby sa ten stav vecí zlepšil. A myslím, že takto sme aj v tých časoch fungovali. Takže veľmi sa prihováram k tomu, vrátiť sa k takémuto stavu aj legislatívneho ošetrenia poslaneckého prieskumu.
A nepamätám si tiež, že by niektorý minister neprišiel, keď sme ho pozvali na výbor, aby sme s ním nejaké problémy konzultovali alebo aby vysvetlil nejaké svoje činy alebo vyjadrenia. Čo je dnes, bohužiaľ, pomaly bežná prax, teda opak tohto stavu, že je pomaly problém dostať na výbor aspoň – zase hovorím z vlastnej skúsenosti – člena vlády, pokiaľ nejde o vyslovene obligatórne povinnosti pri predkladaní zákonov. To, že tam posielajú zväčša už štátnych tajomníkov, to je druhá vec, ale fakt je, že na nejakú takú vecnú a problémovú konzultáciu dostať člena vlády na výbor alebo do nejakej ad hoc zriadenej komisie, v ktorých som mal česť byť pred tými mnohými rokmi, dokonca jednej dosť dôležitej som predsedal, tak bolo nemysliteľné, aby člen vlády neprišiel.
Nepamätám si taktiež, že by niektorý člen vlády nebol odpovedal na interpelácie vecne, konkrétne a v zákonom stanovenom termíne. Toto sa mi stalo opakovane v tomto volebnom období, čiže aj tu vidíme vlastne dosť výrazný regres, keď to tak musím povedať. Neviem presne už, ako to bolo ošetrené v tom rokovacom poriadku, ale či to už bolo na základe nejakého zvykového práva, alebo analógie so zahraničím, alebo na to bol špeciálny paragraf, ale viem, že takéto počínanie člena vlády by bolo jednoznačným dôvodom na jeho odchod z vlády, keby si dovolil takýto postoj, arogantný postoj vlastne k Národnej rade a poslancom Národnej rady.
V tomto spomínaní by som mohol pokračovať, ale nechcem vás unavovať, to bolo naozaj tak letom-svetom na úvod a keďže som už ten veterán. A podotýkam ešte dôležitú poznámočku, že som bol takisto ako teraz poslancom opozície. Čiže nebolo to nejaké nadštandardné postavenie z titulu, že by som bol poslancom za vládnu koalíciu vtedy, a preto by ten vzťah nebodaj bol iný ako teraz.
No a celé to spomínam na úvod preto, aby sme sa trošku zamysleli nad tým, kam sme sa v niektorých oblastiach počas tých dvadsiatich troch rokov údajného budovania alebo pod heslom budovania štandardnej demokracie dostali, keď v skutočnosti sme sa viacerým demokratickým princípom skôr vzdialili, než by sme ich nejako podporili alebo rozvinuli.
No a teraz k meritu nášho doplňujúceho návrhu, ktorý tu bol prednesený. Na záver zdanlivo samozrejmé konštatovanie, že zákon až na výnimky, keď ide o nejaký lex typu lex Hlinka a podobne, ktorý sa logicky vzťahuje na konkrétnu osobu, ale zákon sa nemôže vzťahovať vo všeobecnosti na konkrétne osoby, ale má mať systémový charakter, to je ako taká notoricky známa vec, na ktorú niekedy zabúdame. A práve prípad verejnej ochrankyne práv je toho príkladom, pretože je to pomaly jediný vysokopostavený mimoparlamentný ústavný činiteľ, ktorý nie je pod kontrolou vládneho SMER-u – SD a tomu aj zodpovedá jej reálne postavenie. Okrem toho, že to má svoje takpovediac osobné a politické príčiny, má to aj svoje legislatívne príčiny. No a v snahe odstrániť tento hendikep a tento určitý prejav diskriminácie vysokého ústavného činiteľa práve predkladáme tento doplňujúci návrh, myslíme si a sme presvedčení spolu s kolegyňou Jurinovou, že by sme týmto návrhom a jeho prijatím naozaj len docielili stav, že tí kľúčoví ústavní činitelia, medzi ktorých podľa ústavy patrí aj ochranca práv, teda ombudsman a ombudsmanka, že by sme učinili zadosť tejto požiadavke určitej spravodlivosti a rovnoprávnosti vysokých ústavných činiteľov.
Zároveň na záver takú možno trošku moralitku, že výsledky hlasovania o tomto doplňujúcom návrhu ukážu aj to, že či naozaj uvažujeme systémovo alebo či sme tak trošku zaslepení tým, kto v súčasnosti ten-ktorý úrad zastáva.
A v podstate to je všetko, čo som považoval za potrebné povedať na doplnenie predrečníčky k tomuto doplňujúcemu návrhu.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo.
Len drobná pripomienka k tomu, čo pán poslanec Petrák hovoril na margo tej analógie so stabilizáciou prostriedkov pre Slovenskú akadémiu vied. Ja ako dlhoročný pracovník tiež vítam ten krok, že došlo k tejto stabilizácii, určite to je lepšia situácia ako v uplynulých rokoch, keď takmer celý rok sme sa triasli, o koľko nám budú prostriedky znížené, alebo teda žili v tej totálnej neistote, to bolo absolútne neakceptovateľné a veľmi to negatívne ovplyvňovalo vedeckú a bádateľskú prácu. A napriek tomu táto analógia pokrivkáva v jednom smere, že na rozdiel od SAV-ky pri športe sa predsa okrem tej stabilizácie sľubuje aj dosť zásadné zvýšenie prostriedkov pre šport, kým v prípade SAV-ky je to naozaj stabilizácia na tej najnižšej možnej úrovni. A nebudem opakovať tie neraz spomínané porovnania s Českou republikou, odporúčaným priemerom z Európskej únie alebo s inými vyspelými krajinami, to už vôbec nie. A preto som sa aj prihlásil, aby sme to tak neprešli, akože fajn, teraz sa zlepšujú podmienky športu, a zároveň jedným dychom hovoríme o tom, ako sa zlepšujú podmienky pre SAV. Ja ako znova opakujem, súhlasím s tým, že tá stabilizácia a ten prístup na tie tri roky stabilné je fajn aj v prípade SAV-ky, ale to, že je to stabilizácia na tej kriticky nízkej úrovni, to je tiež nevyhnutné zdôrazniť.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja len chcem podporiť ten návrh, aby sme prerušili rokovanie o tomto bode programu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Budem celkom stručný. Spomínali ste, pani poslankyňa, v závere svojho vystúpenia prostriedky do rozvoja cyklodopravy. Vedeli by ste konkrétnejšie uviesť, koľko eur do rozvoja cyklodopravy alebo podpory cyklodopravy, nemusí to byť za každú cenu rozvoj, môže to byť aj podpora v nejakej strategickej alebo informačnej rovine, že koľko tých prostriedkov pôjde? Aspoň celkom orientačne alebo radovo, pretože ja mám také informácie, že žiadne prostriedky do rozvoja a podpory cyklodopravy nepôjdu. Preto by ma naozaj veľmi zaujímalo, koľko tých prostriedkov bude, keďže vy ste tu explicitne tú podporu spomínali v rámci jedného z programov. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Áno, aj ja fandím Budmericiam a som rád, že nakoniec ich nepostretol osud Moravian a ďalších nešťastných objektov. Vyzývam zároveň vládu a rezort kultúry, aby sa venoval aj týmto objektom, ako sú Moravany, keď už hovoríme o Budmericiach, tak naozaj je to voľná analógia, ktorú stretol ale nepomerne horší osud a podľa mňa by bolo ideálne, keby štát urobil všetko pre to, aby vykúpil naspäť tento kaštieľ do štátnych rúk a keď to už nedokáže z rôznych príčin, tak aby efektívne donútil nových vlastníkov, aby naozaj ten stav pamiatky, ku ktorej sa dostali ako slepá kura k zrnu, aby uviedli do súladu so zásadami pamiatkovej starostlivosti, ako to vyplýva z pamiatkového zákona, kde vlastník, ako je známe, je povinný starať sa o dobrý stav pamiatky. Ja viem, že to je na dlhšiu diskusiu. Venoval som tomu nejednu interpeláciu. Takže nie som ľahostajný voči tejto téme. Viem, že to dnes nevyriešime, ale nedá mi nezareagovať na vystúpenie pána poslanca, keďže sa dotkol a čiastočne aj kriticky chátrajúcich pamiatok. Ale čo je úplne absurdné, je stav okolo pomaly a iste padajúceho novogotického kaštieľa v Rusovciach. Tá absurdnosť je podčiarknutá tým, že už niekoľko rokov podľa rozhodnutia súdu je to majetok štátu, dúfajme, že definitívne je v správe Úradu vlády Slovenskej republiky. Takže akékoľvek výhovorky, že tento kaštieľ nie je možné zachrániť, sa mi zdajú byť naozaj úplne absurdné a apelujem na kompetentných... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Janko, inšpiroval si ma k úvahe o tom, že týchto 5,3 milióna, keby sme ten odvod teda odmietli, čo ešte stále sa môžeme pokúsiť, by mohlo slúžiť na sanovanie mimoprodukčných alebo tzv. celospoločenských funkcií lesa, ty si sa o tom zmienil, ale ja to chcem podčiarknuť, lebo ide o fenomén, na ktorý sme tu viacnásobne spoločne poukazovali. Dokonca sme prišli aj s istou legislatívnou iniciatívou. Žiaľ, ako obyčajne neúspešne na to, aby sa naozaj týmto tzv. mimoprodukčným, alebo keď berieme ich v inkluzíve s produkčnými funkciami lesa, a komplexných funkcií lesa, aby sa aj v rozpočte vôbec v ekonomickom uvažovaní učinilo zadosť tomu, že vlastne nikto tu reálne nespochybňuje existenciu a veľkú dôležitosť mimoprodukčných alebo celospoločenských, alebo komplexných funkcií lesa, a napriek tomu v reáli sa pozeráme naozaj len striktne na tú produkciu drevnej hmoty.
Čiže aby som sa vrátil k podstate veci, týchto 5,3 mil. by mohla byť taká prvá lastovička, prvý stimul, ktorým by sme naozaj aj do života zaviedli to reálne uplatňovanie, ochranu a manažovanie týchto tzv. mimoprodukčných funkcií lesa, pretože je to presne tá oblasť, o ktorej som hovoril vo svojom vystúpení. Všetci o tom hovoríme, každý sa s tým stotožní, nikto to nespochybňuje, len keď príde na lámanie chleba, teda na schvaľovanie štátneho rozpočtu na nasledujúci rok alebo roky, zrazu sa tam žiadna takáto položka neobjavuje.
V tomto prípade priam perverzne sa objaví položka, ktorá by na toto mohla slúžiť, a tú ešte majú Lesy Slovenskej republiky odviesť do štátneho rozpočtu. Čiže je to podobné ako tá cyklodoprava... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne obom kolegom za podporu a za zdôraznenie tých niektorých problémov, ktoré možno väčšina kolegýň a kolegov v tejto Národnej rade aj prehliada, pretože máme možno trochu vo zvyku sa s takým dešpektom pozerať na krajinu, voľnú krajinu, teda na poľnohospodárstvo a na vidiek a podobne, lebo však my sme tu tí veľkí páni v tej Národnej rade, na tom Vodnom vrchu, všakáno.
A ak by som mal byť konkrétny a reagovať na tú možno takú trošku hypotetickú otázku, keďže nie som kompetentný na ňu odpovedať, taktiež to bude len viac či menej kvalifikovaný predpoklad, z ktorého vychádzam. Určite tá protipovodňová ochrana na Slovensku nie je v takom stave, že by už nevyžadovala prostriedky, čiže tá prvá alternatíva je, myslím, úplne, úplne jasná, že nie je dôvodom toho znižovania prostriedkov, ale druhá, ktorej sa chcem dotknúť, je tá, že my tu stále nemáme nejakú doktrínu ako-tak konsenzuálne vydiskutovanú ani v odbornej obci, ani v technickej obci, nielen medzi ekológmi a vodohospodármi a financmi, ale aj v takom širšom povedomí verejnosti, že čo vlastne tá protipovodňová ochrana má byť, pretože v tom prevedení, ako ju poznáme v podstate od 50. rokov minulého storočia, to, tá snaha odviesť tú vodu z krajiny čo najskôr a preniesť tú povodňovú vlnu do tých nižších úsekov tokov, to rozhodne nie je perspektívna cesta. Prišli na to už krajiny, ktoré sú v tomto trošku ďalej a dávno už realizujú opatrenia také, aby tú vodu, ako si aj ty, Janko, naznačil, udržali v tej krajine. Čiže najskôr si musia vydiskutovať, ako na to, a až potom možno... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené dámy, vážení páni, vážený pán neprítomný minister, vážený pán spravodajca, asi viete, že nie som ekonóm, ale myslím si, že o štátnom rozpočte by mali uvažovať aj neekonómovia, a snáď to nevyznie ako prejav neskromnosti, keď poviem, že si dokonca myslím aj to, že to môže byť aj dôležitým obohatením tohto rýdzo ekonomického uvažovania.
Úvodom chcem povedať a to hovorím vlastne každý rok, že nezávidím ministrovi financií, ktorý je každoročne limitovaný, a to hneď z viacerých strán. Na jednej strane udržať deficit pod stanovenou hranicou, na druhej populistickými sľubmi svojho šéfa smerom k potenciálnym voličom - najnovšie pod názvom sociálne balíčky - a na tretie rôznymi kostlivcami typu stále vysoký štátny dlh, jadrovky či environmentálne a ekonomické úľavy neraz práve tým najväčším znečisťovateľom, predražené tendre a podobne, hoci napríklad garáže pod Bratislavským hradom. Všakáno?
A tak nečudo, že sa škrtá aj tam, kde už zdanlivo nie je z čoho. A ešte niečo, netvrdím to, že všetky problémy, ktorým minister financií čelí idú na vrub tejto vlády. Nedá mi však nepripomenúť rozšafnú politiku, hospodársku politiku počas prvej vlády Roberta Fica, ktorej následky sa stále ešte vracajú ako bumerang jeho druhej vláde, najmä tá podoba štátneho dlhu, ktorý tak enormne narástol práve v období prvej vlády. Navyše boli to najmä roky 2006 až 2010, keď nás vláda učila, že život na dlh je to pravé orechové, a kedy sa podchvíľou vynárali a dlho zostávali, čiastočne aj dodnes zostávajú nepotrestané nové a nové nástenkové a emisné kauzy dávajúce zelenú finančným podvodom a tunelovaniu verejných prostriedkov. Toľko k tomu historickému, ale stále ešte aktuálnemu pozadiu, prečo som považoval za potrebné povedať na úvod.
A teraz k samotnému diskutovanému návrhu štátneho rozpočtu, ktorý je podľa mňa problematický hneď z viacerých príčin. Rád by som sa naň pozrel najmä z troch aspektov. V prvom rade ide o samotnú filozofiu tvorby rozpočtu a jej súlad, resp. nesúlad s programovým vyhlásením vlády. Medzi týmito dvoma zásadnými materiálmi vidím podstatný rozpor. Ten rozpor sa dá nájsť na mnohých miestach, ale ja sa dotknem len toho, že návrh rozpočtu takmer vôbec nezohľadňuje deklarované prísľuby vlády o prechode na zelenú ekonomiku a trajektóriu trvalo udržateľného rozvoja.
Jeden z dôvodov, prečo je to tak, vidím v odmietnutí čo i len opatrne prikročiť k tzv. ekologickej daňovej reforme. Podotýkam, že v tomto prípade je pojem ekologický príliš úzky, je to zaužívaný terminus technicus, ale nevystihuje celkom podstatu problému, ktorá je oveľa širšia. Ja som už o tom viackrát na tejto pôde hovoril, ale zopakujem hlavný zmysel tejto daňovej reformy a to je logicky vyššie zaťaženie "vecí", ktorých chceme mať čo najmenej, patrí sem napr. nadmerné čerpanie surovín, plytvanie vzácnymi zdrojmi, devastácia krajiny, znečisťovanie životného prostredia a podobne a, naopak, čo najnižšie zaťaženie toho, čoho chceme mať čo najviac, teda najmä pracovných príležitosti, teda práce. Podotýkam, že ide o opatrenie rozpočtovo neutrálne, ktoré nepredstavuje nejakú novú záťaž pre rozpočet. Ale aj bez splnenia vyššie uvedenej požiadavky sa darí aspoň čiastočne dodržať sľuby programového vyhlásenia vlády. Stačilo napríklad dôsledne využiť očakávané zdroje z predaja emisných kvót na skutočne zelené projekty, akceptovať naše požiadavky na ozelenenie procesov verejného obstarávania, či podmieniť investičné stimuly aj ich environmentálnym prínosom, čo bolo v tejto sále opakovane odmietnuté. Namiesto toho sme boli často svedkami skôr opaku. Bolo tu už viackrát spomenuté pomerne veľké množstvo parciálnych rizík rozpočtu. Hlavný problém vidím, alebo ak chcete, riziko vidím v tom, že principiálne, dlhodobo a systémovo nerieši problém dlhu verejných financií, pomáha konzervovať prekonaný rozvojový model industriálnej éry, nezakladá udržateľné smerovanie ekonomiky, nepreferuje a dostatočne nepodporuje malých a stredných podnikateľov domácej proveniencie, ako aj v tom, že systémovo ide daňová hospodárska politika štátu, tak ako je počas tejto vlády nastavená, v protismere proti perspektívnym a dlhodobo udržateľným trendom, a to napriek početným reštrikciám, ktoré sú nie vždy nasmerované tým správnym smerom a dotýkajú sa neraz i vitálne dôležitých oblastí, niektoré spomenula kolegyňa Jurinová, niektoré ďalší predrečníci, kde na druhej strane nepostihujú napríklad problematické dotácie, stimuly, garancie a pod. do aktivít, ktoré v konečnom dôsledku prinášajú alebo môžu priniesť neraz viac škody ako úžitku.
Práve krízové roky, ktoré sa podľa mňa, a nielen podľa mňa, stále ešte neskončili, sú výzvou, aby sme hľadali riešenia z kategórie win-win stratégie dvojitých alebo viacnásobných víťazstiev. Myslím si, že v budúcnosti nás nič iné ani nečaká, resp. ak nesiahneme dôsledne po tejto stratégii, tak naša budúcnosť bude čím ďalej, tým viac neistejšia. A práve tzv. zelené projekty, podpora zelenej, a nie sivej, teda betónovej infraštruktúry sú priam ideálnou ukážkou uplatnenia takejto win-win stratégie, lebo sú skutočne prínosné paralelne vo viacerých sférach a následne prinášajú pozitívne synergické efekty.
Z ekonomického hľadiska ide teda o skutočné rozvojové impulzy, o ktorých pán premiér tak rád hovorí, len kým on uvažuje o rozvojových impulzoch v intenciách plus-mínus polovice 20. storočia a Slovenska ako krajiny tretieho sveta, zelené projekty sú témou storočia 21., éry postindustrializmu a úspešne sa realizujú práve vo veľkostne porovnateľných krajinách, ako je napríklad Fínsko či Dánsko. Zahraničné skúsenosti dokazujú, že jedno euro vložené do takýchto zelených projektov a realizácií prináša dve eurá následných benefitov. Nehovoriac o tom, že ide aj o potenciálny generátor množstva dlhodobo udržateľných pracovných príležitosti a "last but not least" ide, samozrejme, o príspevok k zlepšeniu životného prostredia a celkovo kvality života obyvateľov Slovenska. A ešte niečo, ide o opatrenie ktoré by zlepšilo medzinárodné renomé Slovenska a posunulo krajinu tým správnym smerom, na trajektóriu dlhodobo udržateľného spôsobu existencie. Otázka preto znie, prečo sa takýmto rozvojovým impulzom a takémuto smerovaniu ekonomiky až na výnimky, teda aby som nebol čierno-biely, tak bránime, keď vo svojom programovom vyhlásení ho vláda sľubuje. Len preto, lebo v tejto sfére nepodniká dosť vláde a SMER-u blízkych firiem? Prečo v skutočnosti radšej robíme pravý opak a dotujeme neefektívne, neperspektívne a často i škodlivé prevádzky? Za všetky spomeniem aspoň hnedouhoľné baníctvo na hornej Nitre, ale to je naozaj len príklad za mnohé, namiesto toho, aby sme vytvárali podmienky na ich transformáciu na niečo menej závadné, zmysluplné a perspektívne. Stále ešte plánujeme a neraz i realizujeme projekty v duchu 50. rokov minulého storočia a nepodporíme ani za nič pozitívne trendy a udržateľné aktivity na domácej báze.
A ešte niečo, v rozpočte sa už niekoľko rokov opakuje mantra o celkovom bohatstve štátu. Myslím si, že je to mimoriadne produktívny prístup, nevymysleli sme ho na Slovensku, prišiel zrejme z Bruselu alebo zo štruktúr OSN a myslím, že by sme sa mu mali seriózne venovať. V rozpočtoch býva len tak, len tak zmienený, nepodložený nejakými konkrétnymi faktami. A ešte asi využijem inštitút interpelácií a pána ministra sa v najbližšom čase opýtam na nejaké konkréta okolo vývoja celkového bohatstva štátu, pretože sa obávam, že toto celkové bohatstvo skôr klesá, než by rástlo, a to v závislosti od straty ľudského kapitálu, ktorý charakterizuje jednak únik schopných ľudí smerom na západ, jednak dlhodobo neuspokojivá úroveň nášho školstva, vedy, inovácií a podobne, poklesu ekonomického kapitálu, spomeniem chronickú zadlženosť štátnej kasy i samospráv a rastúca zastaranosť národného hospodárstva a veľkej časti infraštruktúry, ale najmä, a to sa týka prírodného kapitálu, pokračujúca exploatácia a devastácia tejto dôležitej zložky celkového kapitálu podieľajúceho sa na celkovom bohatstve štátu.
Druhá hierarchická úroveň môjho pohľadu na návrh rozpočtu sa týka jednotlivých rozpočtových kapitol. Dotknem sa aspoň dvoch skupín kapitol, v prvom rade tých, ktoré gestoruje náš výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Ako kapitola pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, tak aj kapitola životného prostredia stojí a padá na peniazoch z Bruselu, a to v rozsahu, ktorý musí nepripraveného čitateľa priam šokovať. V prípade ministerstva pôdohospodárstva predstavuje prostriedky Európskej únie spolu so spolufinancovaním zo štátneho rozpočtu neuveriteľných viac ako 92 % z celkových výdavkov kapitoly rezortu. Možno sú europeniaze istejším zdrojom ako čím ďalej, tým viac virtuálne domáce zdroje, a najmä v prostredí SMER-u, v ktorom sa často spomína vízia sebestačnosti Slovenska v rôznych oblastiach a zároveň sa s obľubou kritizuje politika Bruselu, mi to pripadá byť prinajmenšom zvláštne a dlhodobo neudržateľné, dvojnásobne pri rezortoch, kde ide o pôdu, potraviny, lesy, vodu, vzduch, prírodu, teda statky, na ktorých sme dlhodobo existenčne závislí ešte viac ako na rope, zemnom plyne či uráne. Ak napriek takýmto obrovským externým zdrojom nie sú naše poľnohospodárstvo a životné prostredie, mierne povedané, v dobrej kondícii, čo budeme robiť potom, keď tieto zdroje skôr či neskôr vyschnú? Napokon pokles zdrojov z rozpočtu EÚ sa prejaví už v nasledujúcom roku, to tu už bolo tiež konštatované, konštatuje sa to v samotnom rozpočte, aj keď za svoje postoje k Európe si ani tieto redukované zdroje podľa mňa nezaslúžime. Nehovoriac o tom, ako tu tzv. priatelia kohézie svorne plačú, že ten zlý Brusel nám dáva stále tak málo, a ako nás diskriminuje. Akosi sme si dosiaľ nevšimli, že od vstupu do klubu najbohatších krajín sveta zvaného OECD je našou povinnosťou viac dávať, ako brať. Už predvlani si kapitola ministerstva životného prostredia vyslúžila neradostný prívlastok najviac zoškrtanej kapitoly spomedzi rozpočtových kapitol. Tento rok sa situácia nielenže opakuje, ale nadobúda priam patologické rozmery.
Pokiaľ by však škrtanie v tomto rezorte išlo na úkor napríklad výstavby nových priehrad a betónovania tokov i potokov, potom by to nemusela byť až taká zlá správa. Obávam sa však a viaceré čísla uvedené v rozpočte ma presviedčajú ma o tom, že práve toto nebude hlavná sféra škrtania a škrtenia, teda to betónovanie.
A teraz konkrétnejšie k spomínaným dvom rozpočtovým kapitolám.
Čo sa týka návrhu rozpočtu ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, má navrhovaný celkový limit rozpočtových výdavkov na rok 2016 v porovnaní s rokom 2015 medziročne klesnúť o 10,52 %. Odôvodňuje sa to okrem iného tým, že programové obdobie 2014 až 2020 sa ešte iba rozbieha. Keďže však hovoríme o roku 2016 a ďalších a koniec roku 2016 je už bezmála stredom, a nie začiatkom tohto programového obdobia, je takéto zdôvodnenie pre mňa dosť zvláštne. Nevyčerpané prostriedky zo starého programového obdobia 2007 - 2013 na Program rozvoja vidieka podľa všetkého prepadnú. Program rozvoja vidieka na roky 2014 až 2020, teda na celé programové obdobie sľubuje medziročný nárast a obsahuje celý rad pekne znejúcich položiek a opatrení, ale som presvedčený, že nik z poslancov a poslankýň v tejto Národnej rade presne nevie, čo sa pod týmito eufemizmami v skutočnosti skrýva. Pretože keby sa naozaj realizovali tak, ako sa volajú tie položky, tak by sme tu mali o tri roky raj na zemi. Obávam sa, že tomu tak nebude.
Z trhovo orientovaných výdavkov ide symbolicky najviac na podporné programy pre sektor vína, nič proti, ale pritom na reštrukturalizáciu, revitalizáciu či záchranu vinohradov z tejto čiastky pripadá rovná nula. V rámci Integrovaného regionálneho operačného programu, skrátene IROP, sa okrem iného predpokladá aj rozvoj verejnej osobnej dopravy a cyklodopravy. V skutočnosti na cyklodopravu ide, pokiaľ som dobre informovaný, nielen na základe podrobného štúdia rozpočtu, ale aj iných informačných zdrojov, ide taktiež nula eur a je to pre mňa jedna z ukážok toho, že pekne znejúce reči a sľuby, viď Národná stratégia rozvoja cyklodopravy a ďalšie záslužné dokumenty, ktoré som neraz chválil, keď príde na lámanie chleba, teda na tvorbu rozpočtu, tak sa ocitnú na mizine. Je to len nepatrný fragment zdanlivo, ale zároveň signifikantný fragment, ktorý dokumentuje ten obrovský rozdiel v slovách a v skutkoch.
Treba povedať, že tento deficit zdrojov na cyklodopravu je o to nepochopiteľnejší, že ide o rezort, do ktorého budú plynúť, aspoň na naše pomery, priam astronomické prostriedky, a teda aspoň symbolickú časť venovať cyklodoprave, ktorú, myslím si, každý udržateľne uvažujúci človek považuje za jednu z ciest, ako pomôcť riešiť naše pomaly fatálne dopravné problémy, najmä v mestách, každý takto uvažujúci človek by asi privítal istý, hoci malý rozpočet pre túto položku.
Výdavky na Európsku územnú spoluprácu by mali do roku 2018 medziročne rásť, ale v porovnaní s inými položkami majú v celkovom trojročnom cykle skôr symbolickú ako reálnu výšku. Podpora ekologického poľnohospodárstva v rámci rezortu je opäť viac rétorickým cvičením ako skutočnosťou. Keď v položke platba na prechod na postupy a metódy ekologického poľnohospodárstva sa objavuje suma cca 1,8 mil. eur, čo je približne 1,5 promile výdavkov celej rozpočtovej kapitoly.
Druhú skupinu tvoria - a potom v závere sa ešte dostanem k životnému prostrediu ako k svojej priorite - druhú skupinu tvoria ostatné rozpočtové kapitoly, za všetky si všimnem aspoň "nadstavbové kapitoly" rezortu kultúry a rezortu školstva, vedy a športu vrátane kapitoly SAV.
Navrhovaný rozpočet rezortu kultúry má byť o 5,72 % vyšší, ako bol v roku 2015. Za pozitívum možno označiť aj mierny nárast prostriedkov pre Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, čo však nemusí automaticky znamenať aj navýšenie prostriedkov do obnovy pamiatok, čo naznačuje aj skutočnosť, že obnovou nehnuteľných pamiatok alebo obnovu nenachádzame ani v prehľade strategických zámerov kapitoly. Napokon, čo už viac môže dokumentovať vzťah rezortu a štátu k pamiatkam ako kauza garáže v areáli Bratislavského hradu či rozpadajúci sa vládny kaštieľ v Rusovciach v správe Úradu vlády Slovenskej republiky. Dotačný systém rezortu bude v nasledujúcom roku disponovať púhymi 10. mil. eur, čo je polovica v porovnaní s týmto rokom. Zdôvodňuje sa to vznikom novej verejnoprávnej inštitúcie, Fondu na podporu umenia, čiže v konečnom dôsledku by nemalo dôjsť k poklesu financovania, ide len o rozdelenie tohto systému do dvoch subjektov, ale dáme sa prekvapiť, aká bude realita.
Ako školstvo, tak aj veda, výskum a napokon aj šport, aj keď od budúceho roka sa čiastočne v prípade športu zmení, trpia na Slovensku dlhodobo deficitom prostriedkov. Je nad slnko jasné a bolo to tu už veľakrát povedané a bude to tu veľakrát povedané, že financovanie nášho školstva je obrovská medzinárodná blamáž a netýka sa to len platov učiteľov. Týka sa to aj učebných pomôcok, zariadenia, vybavenia, stavebnotechnického stavu veľkej časti našich škôl a podobne. Teraz nehovorím o tých koncepčných veciach v našom školstve, ale naozaj len o jeho financovaní, aj keď sú to do istej miery spojené nádoby.
Ale asi nič tak na Slovensku zdrojovo nezaostáva za európskym priemerom a odporúčaniami Európskej únie ako veda a výskum. S cirka 0,5 % HDP na vedu a výskum sme na tom trikrát horšie v porovnaní so susednou Českou republikou, takmer štyrikrát horšie v porovnaní s odporúčaniami Európskej únie a takmer desaťkrát horšie ako veľkostne porovnateľné Fínsko. Tento stav pretrváva dlhodobo a máločo nasvedčuje tomu, že by ho niekto chcel zmeniť. Tých pár tisíc slovenských vedcov a výskumníkov zrejme nepredstavuje relevantnú voličskú základňu, ktorá by politikom SMER-u - SD stála za pozornosť.
Ako sme sa dozvedeli z návrhu štátneho rozpočtu, napriek tejto katastrofálnej situácii majú verejné výdavky na vedu a techniku v roku 2016 klesnúť v porovnaní s rokom 15 o 16,5 % v dôsledku redukcie zdrojov a rozpočtu EÚ. Odzneli tu už aj iné čísla, ja som si prečítal čierne na bielom toto, môžeme sa sporiť o to, či pohár je poloplný alebo poloprázdny, ale určite nikto nemôže spochybniť tú tézu, že vo vede a výskume sme naozaj absolútne na chvoste Európskej únie, a to, že sa teraz na tri roky stabilizoval rozpočet SAV-ky, chvalabohu, ale je to len udržiavanie tej totálnej mizérie s tým minimálnym nárastom, ktorý je tak asi na hranici, by som povedal, navýšenia platov z titulu, z titulu inflácie. Toto všetko ostro kontrastuje so znením programového vyhlásenia vlády, v ktorom sa vláda zaviazala rozvíjať vedomostnú spoločnosť a podporovať vedu. To už je také malé prehlásenie, si dovolím, opäť možno, možno som hovoril aj vlani, predstavitelia jednotlivých vlád Slovenskej republiky za posledných minimálne desať rokov deklarovali potrebu adekvátneho financovania vedy a výskumu, avšak vždy to zostalo len vo verbálnej rovine. Viackrát sa stalo, že vládna moc prerušila kontinuálne vyhlasovanie všeobecnej výzvy APVV, a to bez jasne deklarovaných a zdôvodnených príčin. Tým sa zásadne narúša možnosť efektívneho a kontinuálneho výskumu, ktorý jediný môže zvýšiť inovatívnu pozíciu slovenskej spoločnosti. Keď som si podrobnejšie študoval tú tabuľku o financovaní príspevkových organizácii SAV, objavil som tam, pán minister, jednu vecnú chybu, to neberte odo mňa ako nejakú provokáciu opozičného poslanca, ale snahu vylepšiť znenie zákona o štátnom rozpočte. Uvádzate tam Geologický ústav SAV a jeho rozpočet, dokonca až do roku 2018. Tento ústav od 1. júla neexistuje, pretože sa integroval spolu s Geofyzikálnym ústavom, vytvoril Ústav pre výskum Zeme, takže bolo by tam túto skutočnosť treba zohľadniť. Stalo sa tak už pred takmer polrokom, čiže nie je to taká úplne nová skutočnosť.
No a teraz ešte budem chvíľu za týmto pultom, ale už nie veľmi dlho, chcem spomenúť aj tie tzv. subtílnejšie témy v rámci jednotlivých kapitol. Napríklad skutočnosť, že slovenský podiel HDP na zahraničnú rozvojovú pomoc patrí k najnižším EÚ, a ak mám byť konkrétny, táto suma je cirka štyrikrát nižšia ako náš záväzok, ktorý sme sa zaviazali plniť od roku 2015, teda práve od tohto roku, a nárast nevidíme ani v tých ďalších rokoch, teda netýka sa tá stagnácia len roku 2016, ale celého toho trojročného obdobia. Táto skutočnosť je tento rok zvlášť vypuklá v kontraste s konštatovaním, že Slovensko podporuje údajne riešenie problému utečeneckej krízy v krajinách jej vzniku. Ak by tomu tak bolo, tak by asi táto rozvojová pomoc musela byť aspoň na úrovni toho, čo sme sa zaviazali, teda štyrikrát vyššia.
Iným prípadom sú zdroje na podporu fungovania tretieho sektora, jedného z mála segmentov našej spoločnosti, ktorý viac dáva, ako berie, ale aj tak naši financmajstri - a nielen tento, ktorý tu sedí, ale jeho predchodcovia - stále špekulovali a špekulujú, ako jeho chabé zdroje ešte viac okresať. Nad tretím sektorom visí dlhodobo Damoklov meč postupného znižovania výšky daňovej asignácie v prospech mimovládnych organizácií, a to bez toho, aby tu vznikla reálna alternatíva, napr. nezávislá grantová agentúra alebo vrstva podnikateľov, sponzorov a filantropov ochotná a schopná suplovať doterajšiu pomoc štátu. A ako stále menej a menej tretiemu sektoru pomáhať a neprísť pritom o prínosy z dobročinných aktivít mimovládok však nikto z kompetentných dosiaľ nevysvetlil. No v rozpočte ako celku i vo väčšine rozpočtových kapitol pretrvávajú minimálne prostriedky na podporu občianskych združení, v rezorte životného prostredia i školstva pretrváva často kritizovaná takmer nulová podpora environmentálnej výchovy a vzdelávania.
Kapitolou samou osebe je energetika, jej proklamované ciele o energetických úsporách, zvyšovania energetickej účinnosti bez dostatočne účinných podporných legislatívno-ekonomických nástrojov a pri skutočnej podpore skôr opačnej orientácie našej energetiky. Nebudem v tejto chvíli hovoriť o nebezpečných plánoch na budovanie nových energetických veľkozdrojov, pre Slovensko mnohostranne nevýhodných. Pozri situácia okolo Enelu astronomické a nepochopiteľne rastúce sumy na dostavbu Mochoviec a podobne.
Obmedzím sa len na zdanlivú drobnosť. Už bezmála 40 rokov sa v štátnom rozpočte objavuje položka na likvidáciu havarovanej jadrovej elektrárne A1. Nie je vám to čudné, že 40 rokov tu likvidujeme jednu nie príliš veľkú jadrovú elektráreň a nie sme schopní uviesť teda ten areál do pôvodného stavu a stále nám žerie nejaké, nejaké prostriedky? Opýtam sa v tejto súvislosti inak. Nebojíte sa toho, po koľko sa budeme všetci skladať, keď budeme chcieť dôsledne zlikvidovať všetky jadrové reaktory po skončení doby ich prevádzky?
Tretia rovina, v ktorej sa dá na rozpočet pozerať, je tá, ktorú je treba čítať prevažne len medzi riadkami. To je tá, ktorá sa skrýva za záplavou pekných slov a eufemizmov na zamaskovanie často niečoho úplne iného, než je na papieri napísané. Píšeme o ekologickom hospodárení v lesoch a skutočnosť, ktorú môžeme každodenne vidieť, je premena lesov na rúbaniská. Hovoríme o realizácii priorít environmentálnej politiky a neraz tým myslíme výstavbu priehrad, rúbanie brehových porastov a betónovanie brehov, tokov a potokov. Hovoríme o podpore využívania obnoviteľných zdrojov energie a predstavujeme si pod tým likvidáciu posledných prírodných úsekov pozdĺž našich riek či areálov stromovej zelene vo voľnej krajine. Hovoríme o podpore rozvoja cestovného ruchu a ja sa pritom hrozím ďalšej výstavby toto druhu devastujúcej chránené územia. Hovoríme o zefektívnení železničnej dopravy a myslíme tým často rušenie obľúbených vedľajších tratí a spojov a tak ďalej a tak podobne.
A teraz ešte na záver k tej kapitole životné prostredie. V prospech rezortu je treba povedať, že sa zmohol aspoň na otvorene kritický postoj k tomu, čo ministerstvo financií v návrhu rozpočtu na rok 2016 životnému prostrediu pridelilo. To nie je celkom bežné u iných ministrov, takže aspoň v tomto klobúk dolu.
A teraz pár citátov z návrhu rozpočtovej kapitoly ministerstva životného prostredia. Citujem: "Výdavky na rok 2016 sú navrhnuté v sume 137 178 981 eur, čo je v porovnaní so schváleným rozpočtom na rok 2015 zníženie o 79,7 %."
Ďalší citát: "Nedostatok finančných prostriedkov v kategórii kapitálové výdavky neumožní realizovať nákup výpočtovej techniky strojov, prístrojov, zariadení, rekonštrukcie budov a podobne. Výrazne sa zvyšuje objem bežných výdavkov" rozpočtovaných na, teda výdavkov "rozpočtových a príspevkových organizácii v pôsobnosti rezortu."
To by mohla byť dobrá správa, má to však jedno veľké ale. Ide totiž a to sa konštatuje aj v kapitole a to si pamätáme my, ktorí sme sa tým pred rokom podrobne zaoberali a predkladali tu aj nejaké pozmeňováky, že ide v podstate len o akési dorovnanie tých rozpočtov na úroveň z roku 2014. Teda je to akýsi návrat k tomu stavu a prejav akejsi sebakritiky tvorcov rozpočtu za to nehorázne zoškrtanie týchto vitálne dôležitých rozpočtov organizácií typu SHMÚ, Inšpekcia životného prostredia, Agentúra životného prostredia, ŠOP-ka a ďalšie, ku ktorým došlo vlani, napriek nášmu veľkému kriku sa v tom vlani nič nezmenilo, tak sa to zmenilo aspoň v tohtoročnom rozpočte, ale ako som povedal, je to len návrat do toho neuspokojivého, ale ako-tak, ako-tak akceptovateľného stavu. Napriek tomu sa konštatuje aj v kapitole životného prostredia, "je tento navrhovaný objem bežných transferov v príspevkovej organizácii nepostačujúci, pričom príloha materiálu prináša dlhý zoznam rozpočtom nezabezpečených oprávnených výdavkov".
Ďalší citát: "Návrh rozpočtu kapitoly ministerstva životného prostredia na roky 2016 - 2018 považujeme za nedostatočne nezabezpečený nárast obligatórnych výdavkov rezortu v požadovanom rozsahu a nezohľadňuje ani potreby vyplývajúce z národnej legislatívy, ako aj vo vzťahu k záväzkom, ktoré máme voči Európskej únii. Navrhovaný objem bežných finančných transferov pre príspevkové organizácie nepostačuje ani na náhradu miezd a odvodov v nevyhnutnom rozsahu a vytvára tlak na výrazné zníženie počtu zamestnancov, čo môže mať v konečnom dôsledku negatívny vplyv na plnenie povinností a úloh ministerstva a jednotlivých organizácií vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov, zo záväzkov voči EÚ a podobne."
No a ešte jedno pozoruhodné konštatovanie. "V návrhu rozpočtu nie sú zabezpečené výdavky na protipovodňové opatrenia a niektoré ďalšie oblasti, ktoré ministerstvo považuje za prioritné. Okrem toho sa uvádza aj zoznam obligatórnych výdavkov, napr. na efektívne uplatňovanie ekonomických nástrojov ochrany prírody, výkup, prenájom pozemkov, a finančný príspevok, napr. v ochranných lesoch v neštátnom vlastníctve v jadrovej zóne svetového prírodného dedičstva Karpatské bukové pralesy."
Tu ten deficit deklarovaný v kapitole životného prostredia predstavuje 3 mil. eur. Toto konštatovanie si zaslúži trochu viac pozornosti. Keď sme tu pred dvoma rokmi vo veľkom zhone a s veľkou kritikou schvaľovali nedomyslenú a do polohy vykonávacích predpisov nedotiahnutú novelu zákona o ochrane prírody a krajiny, predkladateľ argumentoval najmä tým, že ju treba bezodkladne prijať, lebo musíme riešiť problém kompenzácie majetkovej ujmy neštátnym vlastníkom, a to aj bez toho, aby sme mali pred sebou k dispozícii zoznam disponibilných pozemkov vo vlastníctve štátu, ktoré bude možné poskytnúť ako takúto náhradu. Aj môj opakovaný návrh, aby sa na túto kompenzáciu poskladali tí, ktorí z podnikania na území národných parkov bezprostredne profitujú, teda najmä podnikateľské subjekty, ktoré generujú zisky najmä z toho, že pôsobia na území národných parkov, zapadol bez odozvy prachom. Pýtam sa prečo. Keď takéto riešenie by bolo spravodlivé a navyše by poskytlo štátu chýbajúce prostriedky takpovediac na zlatom podnose. A zrazu dva roky po tu máme zúfalý výkrik zo strany toho istého predkladateľa, pána ministra Žigu, že to, kvôli čomu sme tu v roku 2013, kvôli čomu sme tu zápasili a kvôli tomu nepodarku zákona, s ktorým prišiel, sa nielenže v rokoch 2014 až 2015 nerealizovalo, ale nebude sa to realizovať ani v roku 2016 a je dosť možné, že ani v rokoch ďalších.
Ešte spomeniem pár tých deficitov. Je ich tam kvantum, ale vybral som len príkladmo: dobudovanie európskej sústavy Natura 2000, deficit 1 mil. eur, plnenie Akčného plánu v Národnej stratégii ochrany biodiverzity, deficit 1 mil. eur, plnenie opatrení Programu starostlivosti o mokrade, 194-tisíc eur, sanácia havarijných úložísk ťažobného odpadu a havarijných environmentálnych záťaží, 100-tisíc eur a tak ďalej a tak ďalej.
V tabuľkovej prílohe s názvom Rozpočtom nezabezpečené výdavky organizácií v pôsobnosti ministerstva životného prostredia zo štátneho rozpočtu, zdroj 11, na rok 2016 sa nachádzajú desiatky titulov, pričom vykalkulovaný deficit rozpočtových prostriedkov dosahuje výšku 9 566 038 eur. Pre väčšiu názornosť možno uviesť, že rozpočtovo bude v roku 2016 zabezpečených len približne 50 % oprávnených nárokov tohto rezortu. V tomto roku sa to už neuvádza, ale vlani sa ešte uvádzala jedna alarmujúca konštatácia, neviem presne, prečo ju pán minister, už pán minister Žiga teda v tomto roku nespomenul napriek tomu, že je veľmi aktuálna. Citujem: "V súčasnosti sa vykonáva hodnotenie aglomerácií nad 2 000 obyvateľov k prechodnému obdobiu. Z uvedených 359 aglomerácií má 251 odpadové vody čistené na ČOV" (čističke odpadových vôd, pre vysvetlenie), "pričom 245 z nich v súlade čl. 4 smernice, to je 86,9 %. 7 aglomerácií nie je v súlade s týmto článkom a 39 aglomerácií nemá odpadové vody čistené na ČOV, pričom požiadavky na financovanie neboli dosiaľ finančne zabezpečené."
Je to formulácia pomerne nezrozumiteľná, je rok stará, podotýkam, ale myslím, že vystihuje to, o čo, o čom, ten problém, o ktorý tu ide. Ešte pokračujem v citáte: "V zhode s čl. 5 smernice pre aglomerácie nad 10-tisíc obyvateľov je 50 aglomerácií. Z toho v 29 nie sú odpadové vody čistené v zhode čl. 5, 2 nemali zabezpečené čistenie na ČOV a časť" – teda tých aglomerácií – "mala stavbu v realizácii" – väčšina, teda aby som bol presný – "pričom k 31. decembru tohto roku" – vážení, a preto to celé hovorím – "končí prechodné obdobie a ďalším" – teda nielen tým už spomínaným – "ďalším 65 aglomeráciám, z ktorých 2 nevyhovujú a 30 nemá vybudovanú stokovú sieť a ČOV. Na dosiahnutie zhody so smernicou Rady 91/271/EHS je potrebné zabezpečiť pre aglomerácie neplniace požiadavky smernice cca 805 mil. eur zo štátneho rozpočtu, resp. z iných verejných zdrojov" – máme na to mesiac –, "pričom tento odhad nezohľadňuje infláciu a špecifické podmienky konkrétnej aglomerácie." Opäť to bol citát z materiálu životného prostredia.
A teraz ten podstatný a vlastne pointa: "V prípade nezabezpečenia uvedených finančných prostriedkov pre nasledujúce roky sa Slovenská republika vystaví nebezpečenstvu neplnenia Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii" – ten záväzok, zdôrazňujem, je k 31. decembru tohto roku –, čo môže mať za následok udelenie sankcií zo strany Európskej únie."
Áno, sú to konštatácie spred roka, ale nepredpokladám, že by sa v priebehu tohto roka situácia bola tak dramaticky zmenila, že by z veľkej časti neboli platné aj v tejto chvíli, čiže predpokladám, že platí viac-menej to isté ako pred rokom, aj keď sa určite čo-to v tejto sfére vybudovalo a zlepšilo, tento rok je zmena len v tom v podstate, že v rozpočte chýba vysvetlenie, čo s tým rezort a vláda plánujú urobiť. Je to poučné aj v súvislosti s propagandistickými vyhláseniami pána premiéra a pána ministra Žigu o tom, ako vláde záleží na našej vode.
A na záver už len pár všeobecných konštatovaní. O príkladoch plytvania štátnymi prostriedkami na neoprávnené účely nás denne presviedčajú správy z médií, ale často aj vystúpenia v tejto Národnej rade alebo znenie našich interpelácií, napokon na tú tému bola aj posledná mimoriadna schôdza Národnej rady, s veľmi dôvodným podozrením z tunelovania verejných zdrojov sme dlhodobo konfrontovaní v celom rade rezortov.
No a riešenie, ktoré vidím, je asi to, že keby sa na toto všetko dôkladne pozrel niekto skutočne nezávislý, nezaujatý, kompetentný, so snahou odhaliť všetky gorilie, emisné, nástenkové, cétečkové, kompové a iné kauzy, keby sme sa kriticky pozreli na predvolebné balíčky, populisticky prideľované dotácie a garancie dané neraz pod priamym či nepriamym nátlakom, rozvojové impulzy a stimuly rozdávané podľa záhadného kľúča, ako aj na premrštené či viacnásobné platy niektorých verejných činiteľov, hoci aj ich deň má iba 24 hodín, ako aj na početné skryté rezervy, verím, že náš rozpočet na rok 2016 mohol byť prebytkový.
Ďakujem za pozornosť.