Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, celých 20 rokov som nepôsobil v politike, aj v rokoch '90 až '92 len ako nezávislý poslanec za malú opozičnú stranu. Nikdy som nebol investigatívnym žurnalistom a tobôž som už nepôsobil v štruktúrach činných či skôr nečinných v trestnom konaní. Ak sa napriek tomu musím verejne vyjadriť k tejto kauze, je to v prvom rade preto, lebo nás nezávislých poslancov občania volili vari...
Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, celých 20 rokov som nepôsobil v politike, aj v rokoch '90 až '92 len ako nezávislý poslanec za malú opozičnú stranu. Nikdy som nebol investigatívnym žurnalistom a tobôž som už nepôsobil v štruktúrach činných či skôr nečinných v trestnom konaní. Ak sa napriek tomu musím verejne vyjadriť k tejto kauze, je to v prvom rade preto, lebo nás nezávislých poslancov občania volili vari najmä preto, aby sme o podobných kauzách nemlčali. A tým druhým dôvodom prečo som sa prihlásil do rozpravy k tomuto bodu je fakt, že s následkami korupčného správania, s gorilami rôznej veľkosti, bojujem minimálne 22 rokov. Minimálne od chvíle, kedy som bol vymenovaný za šéfa vcelku úspešnej parlamentnej vyšetrovacej komisie ku kauze Tatragate.
Vzápätí po tom, ako vyplávala na svetlo božie kauza Gorila, konkrétne v januári 2012, reagoval som na ňu dvoma kratšími textami, ktoré si dovolím odcitovať. Ten prvý som nazval Neúplná pravda o Slovensku a znie:
"To čo sa píše v Gorile, možno nie je pravda od slova do slova, ale o tom, že je to pravdivé svedectvo o miere prepojenia politických strán a finančných skupín v tomto štáte, nepochybuje vari nik. Len v jednom nie je obraz, ktorý poskytuje Gorila, celkom objektívny, a to v tom, že z hry akoby nedopatrením vypadli takí zdatní hráči, ako je SNS či HZDS na jednej strane a skupinka Ja a Ty na strane druhej. Bez nich totiž obraz o stave slovenskej reality nie je úplný. Navyše v prípade spomínaných dvoch politických subjektov ide o zjavnú mediálnu diskrimináciu" - tam som dodal "pred blížiacimi sa voľbami", čo je už dnes, samozrejme, pasé, "a v druhom prípade o priehľadnú diskrimináciu významného sponzora istého politického smeru s malým "s", ktorý sa takto neprávom dostal do mediálneho tieňa.
Kto pochybuje o pravdivosti Gorily a jej príbuzenstve, nech sa pozrie zo Slavína na Bratislavu, z Devína na stráne Devínskej Kobyly, prejde sa po bratislavskom nábreží poniže PKO a popri Sade Janka Kráľa, pokúsi sa nájsť stratené kultúrne a industriálne dedičstvo Bratislavy a iných lokalít, porozhliadne sa po centre Žiliny, bystrickom Huštáku a Radvani, košických nákupných novotvaroch a po kamenných námestiach ostatných slovenských krajských či okresných miest, vo vyrúbaných parkoch a alejach nahradených bilbordami, nech sa pokochá nebotyčnými múrmi, mestskými a prímestskými haciendami, všadeprítomnými hypermarketmi a logistickými centrami a nech sa prejde po bývalých slovenských lesoch. A nech navštívi Tatranskú Lomnicu a jej okolie, Štrbské Pleso, Jasnú, Chopok, či Donovaly. Keď sa podobné výdobytky ranného neokapitalizmu na slovenský spôsob spočítajú, potom Penta&company a ich exotické príbuzenstvo z Planéty opíc zblednú závisťou." A ten druhý text sa volá Bájka o cudzokrajných zvieratách a má trošku také ekologickejšie konotácie. A znie:
"Ak pánom klímaskeptikom, neveriacim na globálne otepľovanie, nestačil ako rukolapný dôkaz radikálnej zmeny klímy fakt, že v našich tokoch, potokoch a jazerách sa premnožili žraloci, ktorí na Slovensku predtým, ako všetci vieme, vo voľnej prírode nežili, tak skutočnosť, že nám tu voľne pobehuje gorila, im definitívne berie vietor z plachiet. Ako prvé miesto výskytu gorily prekvapujúco figuruje bratislavské Staré Mesto a ako obdobie prvého známeho výskytu sa udávajú posledné roky. My prírodovedci, sme však mali už dávnejšie vážne podozrenie, že tu gorila v podivnej symbióze so žralokmi žije už dávnejšie, konkrétne dobrých 15 rokov, kedy sa na naše hlavné mesto začalo, kedy sa naše hlavné mesto definitívne meniť na mesto opíc, žijúcich a pôsobiacich v obrovských, v nevkusných klietkach s krycími názvami ako Národná banka Slovenska, Tatracentrum, Aupark a neskôr River Park, prípadne v menších klietkach neofunkcionalistického typu, ktoré vyrástli ako huby po daždi v celej Bratislave i v jej okolí.
Ako sa dalo čakať, gorilu neuspokojil len život v džungli veľkomesta, ale začal hľadať naozajstnú prírodu. Zistila, že na Slovensku máme národné parky, a tak sa logicky zamerala v prvom rade na ne. Ale keďže život v meste ju naučil žiť spoločensky a prespávať vo väčších či menších klietkach, priniesla si ich so sebou aj do prírody. A tak vznikli opičie mestá Donovaly, Jasná či Štrbské Pleso a Tatranská Lomnica. Je zaujímavé, že viac ako s domorodou faunou sa gorila v Tatrách znáša s alochtónnou, teda nepôvodnou. Okrem už spomínaných žralokov sú to napríklad cudzokrajné koníky, o čom svedčí záujem gorily o konské pólo na Štrbskom plese.
Každý, kto aspoň raz navštívil zoologickú záhradu a v nej pavilón opíc, vie, ako majú tieto tvory rady zábavu a tak sa gorila začala orientovať na tvorbu lunaparku priamo v tzv. chránenej prírode. Zapáčilo sa jej tiež jazdiť po prírode na terénnych motorkách, štvorkolkách a terénnych autách, podobných tým, ktoré si pamätá zo safari v rodnej Afrike. Čo si však na rozdiel od tatranských zvierat, ktorým to spôsobuje priam samovražedné reakcie, obľúbila vari najviac, sú silvestrovsko-novoročné ohňostroje v Tatranskom národnom parku. Keďže sa dá reálne očakávať, že zásluhou týchto mnohodecibelových zábav sprevádzaných prenikavými svetelnými efektmi ostatná fauna z Tatier ustúpi, možno oprávnene predpokladať, že v Tatrách budú čoskoro žiť už len gorily a v tatranských riečkach a plesách žraloci.
To všetko by nebolo možné bez toho, keby sa klíma na Slovensku z roka na rok nemenila k horšiemu a keby na radniciach našich miest a vo vedení národných parkov nesedeli ľudia, pre ktorých sú prijateľnejšie gorila a žraloci, než pôvodné teda naše slovenské živočíchy."
Tým končia tieto autocitáty, za ktoré sa ospravedlňujem, a pokračujem trošku vážnejšom tóne a pribaľujem k tomu aj trochu medzinárodný rozmer. A túto tretiu a, ubezpečujem vás, poslednú časť môjho vystúpenia som nazval V Tatrách a Fatre o národe i o Európskej únii.
"Ak si niektorý národ nechá spred nosa a bez odporu ukradnúť, rozpredať alebo zničiť svoj národný symbol, nemá podľa mňa právo nazývať sa národnom. Na to, aby to človek pochopil, nemusí byť vyznávačom vlasteneckého zákona či voličom SNS. To skôr naopak. Pritom prvé dejstvo tejto krádeže národného symbolu sa už stalo a priebežne sa deje. Pozri Štrbské Pleso, Solisko, Skalnatá dolina, Tatranská Lomnica, Chopok, vyrúbané lesy a kosodrevina, odnesená pôda, zjazvené stráne a tak ďalej a tak ďalej. To druhé sa práve pripravuje a volá sa veľká privatizácia Tatier. Pozri reklama na túto tému vo viacerých televíziách a novinách, či návrh zonácie z roku 2010 z dielne bývalého ministerstva životného prostredia. Ak by sme na to išli cez základné hodnoty a pojmy, ktoré údajne náš národ vyznáva podľa svojej ústavy, teda pojmy ako národný, sociálny, ekonomický, ekologický, etický, tak krádež nášho najstaršieho a najznámejšieho národného parku ako najvyššej kategórie veľkoplošného chráneného územia popiera nielen národné a, samozrejme, aj ekologické a etické, ale rozpor s ústavou ide ďalej. Ostentatívna privatizácia Tatranského národného parku na spôsob konského póla na Štrbskom Plese je aj absolútne antisociálna a nebojím sa povedať, že i asociálna. Noví či perspektívni majitelia národného parku sa ani netaja tým, že návštevníkov Tatier by malo byť podstatne menej, len by mali byť patrične solventní. Ale konflikt s väčšinovým názormi, a teda antisociálnosť takéhoto počínania dokazujú aj výsledky sociologických výskumov, ktoré potvrdzujú, že výrazná väčšina obyvateľov Slovenska bezmála 80 %, si viac želá striktnejšiu ochranu Tatier, než výstavbu nových zjazdoviek a lanoviek.
Právny štát a zmysel zákona o ochrane prírody a krajiny, pod ktorý spadá aj ochrana TANAP-u a ostatných národných parkov, úplne popiera prax výnimiek z tohto zákona. O ich udelení rozhodujú úradníci, čiže ľudia z mäsa a kostí a nie žiadne ideálne bytosti. Ak by boli náhodou na strane prírody, nie je problém odvolať ich a nahradiť "rozumnejšími". Áno, ešte je tu jedna dimenzia - ekonomická. Pripúšťam, do nej sa rozumiem z vyššie uvedených asi najmenej, ale mnohé nasvedčuje tomu, že aj celý veľký tatranský biznis sa skončí jedným veľkým krachom. Aspoň čo sa týka perspektívnych príjmov štátu, mesta Vysoké Tatry a väčšiny Tatrancov. Že na ňom pár jednotlivcov a skupín zrejme zarobí, podobne ako na predaji dreva z popadaných a vyvrátených stromov pred niekoľkými rokmi, o tom nepochybujem. Nie je mi len jasné, prečo sa im na to máme poskladať my všetci a obetovať tomu naše národné bohatstvo. "Sme chorý národ v chorej krajine," to nepovedal žiadny tzv. janičiar či iný programový nepriateľ slovenského národa, to povedal bývalý predseda Matice slovenskej Vladimír Mináč na tejto pôde, len v inej budove. Asi aj preto väčšina Slovákov zatúžila vstúpiť do dobrej spoločnosti členských štátov Európskej únie v nádeji, že ta nám pomôže zlepšiť zdravotný stav náš i našej krajiny a zbaviť sa aspoň niektorých našich chronických neduhov. Takže prenesme sa teraz o úroveň vyššie. Jestvuje pomerne široká zhoda názorov, ekonomických i politických komentátorov na tom, že v týchto dňoch sa o optimálnej miere európskej solidarity, zásadovosti a predvídavosti, ale i o budúcom charaktere celej EÚ rozhoduje v kauze Grécko, Španielsko, Taliansko, euroval a pod. Ale o niečom podobnom sa v tom istom čase rozhoduje i v kauze Slovensko, len to nie je také zjavné. Pritom obe kauzy majú veľa spoločného, dlhodobý deficit morálky v mocenskej sfére, bezbrehý egoizmus, bezstarostné zadlžovanie sa, všadeprítomnú korupciu, neochotu dodržiavať pravidlá hry, devalvovanie zákonov výnimkami a celkovo paraziticky vzťah k Európskej únii a jej inštitúciám. Nie priatelia, nehovorím teraz o astronomicky rastúcom zahraničnom dlhu Slovenska, hoci aj o ňom by sa dalo a malo, hovorím o Tatrách, Fatre, Zadnej Poľane, demänovskom jaskynnom systéme, o prírodných úsekoch slovenských riek, o Veľkom Boku, o tom, čo hrozí pri Kremnici, Detve či Jahodnej a v iných v akútne ohrozených kútoch medzinárodne významnej slovenskej prírody a krajiny. Hovorím o tom v súvislosti s medzinárodnými záväzkami Slovenska voči Európskej únii a postojom Európskej únie či presnejšie Európskej komisie k plneniu či neplneniu týchto záväzkov. Podobne, ako sa v Grécku dlhodobo porušovala a porušuje rozpočtová a iná disciplína, na Slovensku sa dlhodobo šliape po hodnotách spadajúcich aj pod európsku jurisdikciu. Nechcem tvrdiť, že Európa to celkom ignoruje, len tvrdím že si na svoje akútne ohrozené, či dokonca zničené hodnoty na území Slovenska spomenie zväčša len vtedy, keď ju na to niekto upozorní, keď ju niekto požiada, aby sa láskavo zaujímala o to, že jej niekto kradne aj jej majetok, a aj potom je jej reakcia zväčša dosť bezzubá. Nechce sa mi veriť, že by sa v európskom rozpočte nenašlo pár tisíc euro ročne, ktoré by boli potrebné na priebežný nezávislý monitoring reálneho stavu ochrany európskych hodnôt a plnenia európskych noriem typu Natury 2000, či Európskeho dohovoru o krajine a na vypracovanie nezávislých expertíz v sporných prípadoch.
Ak to mám zhrnúť, ak Európa dovolí rôznymi gorilami v ľudskej podobe zničiť európske hodnoty v Tatrách, na Dunajských ramenách, na Hrone, Váhu a ďalších riekach či pri Kraľovanoch a Rojkove a ešte nám finančne pomôže túto devastáciu našich spoločných európskych hodnôt aj zrealizovať, potom budem mať s takýmito európskymi inštitúciami vážny problém.
Možno vám v mojom vystúpení chýba pointa, chcem veriť, že sa dočkáme aj jej. A predsa ešte jedno postskriptum: Ďakujem, Tom, len tak ďalej. Aj vám ostatným ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
