Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Takže by som pokračoval tam, kde som včera skončil. Začal som hovoriť o tom, že ako prebieha rokovanie Národnej rady a ako by som si možno ja predstavoval, ako by to rokovanie Národnej rady mohlo bežať. Hráme sa tu na veľkú demokraciu, ale moc tej demokracie v tom rokovaní nie je. Hovorí sa tuná, aj včera som o tom hovoril, že sa tu málo diskutuje. No nie je s kým, pretože buď vás z diskusie rovno vylúčia, alebo v podstate vám radšej nepovedia nič, aby sa náhodou neprišlo na to, že váš návrh je dobrý alebo prípadne lepší.
Rokovanie parlamentu beží tak, že sa sem prinesú zákony do prvého čítania, niečo sa k tomu povie z filozofického hľadiska, potom sa ide na rokovanie výborov s týmito návrhmi. Tie, samozrejme, ktoré prejdú do druhého čítania hlasovaním, samozrejme, musia prejsť hlasovaním vládnej väčšiny. To, že z našich návrhov zákonov doteraz neprešlo nič za celé volebné obdobie, svedčí o niečom, hlavne čo sa týka vládnej strany. Teraz neviem, či to je morálka, etika, slušnosť, diskusia. To je menej podstatné teraz, pretože chcem poukázať na niečo iné.
Zákony idú do výborov. Vo výboroch by sa o nich tiež malo akože diskutovať a ja som to už hovoril pri návrhu novely zákona, kedy sme chceli spustiť aj vysielanie z rokovania výborov online, prípadne, aby boli zaznamenané a umiestnené v archíve Národnej rady. Rokovania výborov sú formalizované. Keď nejde predkladať zákon minister, tak ako má za vládu, za daný svoj rezort, tak tam jednoducho pošle štátneho tajomníka a štátny tajomník potom obhajuje zákon pred druhým čítaním, teda vo výbore. Tam sa však diskusia takisto obmedzuje len na to, čo je vhodné, čo je neakceptovateľné pre vládnu stranu, a tým sa diskusia v podstate končí. Zopár vysvetlení, prijmú sa prípadné pozmeňovacie návrhy zo spoločnej správy, samozrejme opäť nie opozičné, pretože by náhodou mohli narušiť tú koncepciu, ktorú priniesla vláda, a mohla by im náhodou narušiť biznis, ktorý niektorým zákonom pripravuje. Takže opäť je to len formalita, odsúhlasí sa opäť väčšinou, pretože v každom výbore má väčšinu opäť vládna strana, takže si to schvália a s týmto sa potom ide na rokovanie do druhého čítania.
V druhom čítaní sa, samozrejme, už priamo v rozprave v rokovaní môžu predkladať pozmeňujúce návrhy na vylepšenie. Keď sa neuspeje prípadne vo výbore, prípadne, ak niekto na výbor nemôže ísť, pretože má svoj výbor, pretože výbory zasadajú niektoré niekedy v rovnakom čase, takže človek sa nemôže zúčastniť druhého výboru, aj keby mohol, tak potom musí predložiť, samozrejme, svoje návrhy priamo v rozprave. No a tuná dochádza opäť k takým stavom, že sa k tomu nediskutuje. Prihlási sa zopár poslancov, ktorí štandardne majú nie odborné, alebo skôr by som povedal, faktické poznámky, ale len nejaké politické reči o tom, čo-kedy-ako to bolo a podobne, ale fakticky v podstate nič k problému, pretože by im to bolo zrejme zaťažko, alebo sa tomu radšej nerozumejú, a preto majú takéto stanovisko. Koniec koncov niekedy je to aj nevyhnutné, pretože na niektorých rečníkov sa nedá ani inak reagovať, pretože nerozprávajú priamo k veci. Ja hovorím stále o rokovaní Národnej rady a na to slúži rokovací poriadok, takže aby náhodou ma niekto neobvinil z toho, že zase rozprávam od veci.
V každom prípade, keďže mám skúsenosti s tým, že sa stretávame aj s poslancami iných národných parlamentov, pýtal som sa ich, že ako u nich beží rokovanie, ako sa prijímajú zákony. A predstavte si, že v každom parlamente to beží trošku ináč. Zaujal ma však model našich susedov najbližších, západných, Českej republiky. Poslanci mi hovorili, že majú tam samozrejme dvojkomorový systém, ale prv, než príde zákon na rokovanie celého parlamentu, rokuje sa o ňom vo výbore a diskutuje sa o ňom, až kým sa nedospeje k takému riešeniu, ktoré je vyhovujúce úplne pre všetkých. To znamená, že pre to dané ministerstvo, ktoré predkladá daný zákon, respektíve ktoré navrhuje zmeny, a samozrejme aj, aby poslanci, ostatní, ktorí sú tam či za vládnu, či za opozíciu, dospeli k spoločnému riešeniu. Až tak je zákon alebo teda novela zákona predložená na rokovanie samotného parlamentu.
No u nás to nemôže takto bežať z prostého dôvodu. Vládna strana nechce diskutovať, pretože ona si pripraví riešenie, ktoré nechce, aby niekto do toho zasahoval, aby bolo nejakým spôsobom menené, pretože to má tak pripravené, ako to chce ona. A samozrejme, to sú zákony, na ktoré sme poukazovali, ktoré mali prihrávať kšefty určitým vybraným skupinám. Nielen kšefty, ale aj, samozrejme, hovoríme aj o sociálnych balíčkoch, ktoré boli len, zamerané len na niektoré skupinky vybraných. Prípadne to boli zákony, ktoré boli skôr populistického charakteru, ako napríklad znižovanie DPH na malú skupinku potravín, ale samozrejme boli v tom záhadné ryby, ktoré začal chovať toť nedávno niekto, kto je blízky vládnej strane.
Preto sa u nás vo výboroch nediskutuje pred tým, než to príde na rokovanie parlamentu. Preto sa dokonca vynecháva celý legislatívny proces, tak ako som to spomínal včera vo svojom prejave, v tejto prvej časti, pretože sa potrebuje obísť celé rezortné pripomienkové konanie, do ktorého sa môže zapojiť aj široká odborná, aj laická verejnosť. Preto sa takéto zákony prednesú ako poslanecké. Viď, ako som spomínal posledne, zákon Choma, Raši o poplatku za rozvoj, ktorý je opäť zvrzaný, a opäť sú tam úskalia, na ktoré môžu naraziť stavebníci a koniec koncov aj mestá a obce, pre ktoré to bolo akože pripravované.
Takže toto je neduh, ktorý tu je. A nech mi niekto povie, že či to je morálne, či to je slušné alebo či to je etické. No ani jedno z tohto, pretože sa jednoducho obchádza tá konštruktívna diskusia, obchádza sa konštruktívny návrh, pretože to nie je v prospech všetkých občanov, ale len vybraných skupiniek.
Takže toľko k rokovaniu Národnej rady ako takej. Takže vieme si to inak predstaviť a v podstate keby sa predrokovali všetky zákony najprv vo výboroch a tie výbory by boli tie najpodstatnejšie, kde by sa o tom rokovalo, potom by nemuseli byť schôdze ani také dlhé, pretože človek by v podstate pracoval vo výbore, najčastejšie, najdlhšie, a tu skutočne by už došlo len k celkovému odsúhlaseniu konsenzu, na ktorom sa dospelo na výbore. To znamená, že k odsúhlaseniu celého zákona a jeho legislatívneho potvrdenia.
Ďalším problémom, ktorý je v rokovaní Národnej rady, sú, a hovorilo sa o tom už aj včera, sú prílepky a nepriame novely. No, žiaľ, stáva sa to a mnohokrát sme na to poukazovali, že vládna strana zrazu zistila, že im čosi horí pod zadkom a potrebuje chytro riešiť horúci problém, a zvyčajne to rieši teda tak, že k nejakému zákonu, nesúvisiacemu, ale v ktorom je otvorený určitý zákon, do ktorého by sa to mohlo hodiť, prilepiť, tak si to do toho dajú. Viď krásny príklad, nádherný, kde sme rozprávali o nálepkách na tabakové výrobky, tuším, to bolo a bolo to pri úplne nesúvisiacom zákone o jadrovom dozore, či o čom to bolo, o jadrovej bezpečnosti.
Takže vládna strana si príde na chybu, ale proste rieši to potom takýmto spôsobom. A mali sme aj kopec iných príkladov. Robia sa prílepky, ale samozrejme po tom, keď by to chcel náhodou spraviť niekto z opozície, tak už je očierňovaný, že to s tým nesúvisí, nemá to súvis. No a, vidíte, takže niekto môže a niekto nie. Zase, opäť dvojaký meter, ale na to sa neprihliada, lebo to sme my a to ste, žiaľ, vy. Koniec koncov pokiaľ by tie veci boli naozaj dobré a v prospech občanov, tak by to bolo všetko v poriadku.
Ďalšia problematika, ktorá sa rieši aj v novele tohto rokovacieho poriadku, sú poslanecké prieskumy. Bolo to tu už včera spomínané inými rečníkmi. Poslanecké prieskumy sú deklarované, ale, žiaľ, fakticky málokedy uskutočniteľné. Ak sa má stúpiť na otlak vládnej strane a má sa priznať, nejaké neduhy, ktoré sa dejú v určitých inštitúciách alebo priamo na ministerstvách alebo v štátnych organizáciách, ktoré sú pod správou jednotlivých ministerstiev, samozrejme poslanecký prieskum sa neodsúhlasí. Opäť zdôrazním, pretože vo výbore, na ktorom sa schvaľuje poslanecký prieskum, má väčšinu vládna strana. A to je jedno, či tam na ten prieskum pôjdu traja, piati, desiati alebo len jeden. Bolo by to veľmi elegantné, keby stačilo predsedovi parlamentu nahlásiť, že poslanec ide v ten a v ten deň na poslanecký prieskum tam a tam. Kľudne už nech si to potom po linke nahlásia, že, pozor, ide vám tam nejaká kontrola, bude sa niečo pýtať, dajte si pozor. To by bolo úplne super. Samozrejme, po tom, keď sa príde na to, malo by sa to prerokovať vo výbore príslušnom a ukázať výsledky daného prieskumu, na čo sa prišlo.
Samozrejme nie je to vhodné, pretože by sa náhodou mohlo prísť na veci, na ktoré vládna strana nechce, aby sa prišlo. Preto sa neschvaľujú poslanecké prieskumy. Preto sa neodsúhlasia. Takže je to veľmi jednoduché a prosté, takže darmo tuná bude niekto prednášať, že áno, máme možnosť, aj jeden poslanec aby. Nebude, pretože vládna strana to nechce. Takže opäť také skôr populistické riešenie navonok, že áno, dávame takúto možnosť, ktorá sa v podstate nikdy neuskutoční.
No a teraz sa dostávam k poslednému, čo súvisí aj v podstate s tým etickým kódexom, ktorý sa stiahol. Ja som už v prvom čítaní hovoril o etike v rozpravách. A hovoril som to aj včera na začiatku svojho prejavu. Keby sa vládna strana správala úplne normálne a pracovala skutočne v prospech všetkých občanov, tak tuná vôbec netreba prejavy, ktoré sú už predstaviteľné nad rámec, nemuseli by sa tu používať ostrejšie výrazy, nemusel by sa tu zvyšovať vôbec hlas a v podstate, ako som povedal, ani ja by som tu nemusel byť. Ale ja tu musím byť, pretože sa tu robia veci, ktoré mi nie sú po vôli, a v podstate poukazovali sme na to a poukazujeme na to stále, že sa rozkrádajú verejné financie a deje sa to za vládnutia vládnej strany SMER – sociálna demokracia.
A ak niekto nedokáže pochopiť, že sú to skutočne patogénne javy, ktoré sa dejú v tejto spoločnosti, tak potom už možno by bolo treba navštíviť určité zariadenia a nechať sa vyšetriť, že či je človek v poriadku. Alebo potom druhá strana, samozrejme, majú to nadiktované, že takto a takto sa musia správať a jednoducho musia čušať, pretože by ináč prišli o výhody, ktoré majú. Mne je ľúto skutočne poslancov, ktorí sú v tom takpovediac nevinne a sú zaradení do tej garnitúry, ale ja by som im kľudne navrhol, že: chlapi, tak keď máte charakter a nekradli ste nikde, ani nebudete kradnúť, ste naozaj čestní, vystúpte zo SMER-u! Vystúpte! No nemôžu. Buď im to bude nakázané, že no-no-no, nemôžeš, alebo nemôžu z toho titulu, že by prišli o výhody, ktoré im tá vládna garnitúra prináša. A to sú samozrejme, to je klientelizmus potom, to sú ľudia dosadení na určitých miestach, rodinní príslušníci, kde-kade po rôznych inštitúciách a podobne.
Takže toto sú veci, ktoré sa tu dejú a ktoré by mal akože riešiť rokovací poriadok a ktoré by mal riešiť aj etický kódex. No v prvom rade mali by si vstúpiť do svedomia vládni poslanci, ktorí tuná stále hovoria o tom, že morálka, etika a slušnosť. V prípade, že oni odstránia tieto neduhy, čiže odstráni sa príčina, tak samozrejme nemusia byť absolútne žiadne dôsledky. A to sú potom tie prejavy, ktoré tuná častokrát sú potom nazývané, že sú neprístojné, nevhodné, ba priam až niekedy hanlivé. Nuž, páni, odstráňte príčinu a nebudete musieť riešiť dôsledky.
Ďakujem.
