Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážená snemovňa, vážený pán minister, ja len zopakujem to, čo som povedal už k tomuto zákonu predtým, ako poslanec, ako občan, aj ako lesník. Bol by som asi nie celkom dobre uvažujúci, keby som podstatu tohto zákona napadol a tvrdil, že nie je správne, že ak sa spôsobuje na lesnom majetku tejto krajiny škoda akoukoľvek činnosťou a ak sa štát rozhodne, uvedomujúc si tieto škody, ich sanovať primeraným spôsobom poskytnutím dotácií, že by som teda v princípe mal takúto súvislosť medzi škodami a snahou ich odstránenia nejak kritizovať. Ja myslím, že môžem aj povedať za seba a odporučím to možno aj mojim kolegom v klube, že nevidím dôvod na to, aby sme, pán minister, váš návrh nepodporili v tej samotnej podstate.
Tu by som mohol skončiť a neskončím len kvôli tomu, aby som povedal to, čo som už spomenul. A je to krátky doplnok k tomu, aby som vás poprosil v rámci vašich rozsiahlych povinností, aby ste sa ako šéf rezortu ozaj okom aj občana, aj ministra pozreli na rozsah vojenských lesov, ktoré máme na Slovensku, ktoré sú svojím spôsobom historickým dedičstvom a pri ktorom som presvedčený, že už nezodpovedá reálnym potrebám modernej armády.
My sme tieto plochy zdedili ozaj z čias, keď koníky a delostrelectvo a neviem ešte aké druhy vojsk boli primerané vtedajším spôsobom vedenia boja. Ja myslím, že v dnešnej sofistikovanej dobe, keď vojna sa robí za počítačmi, my už nepotrebujeme 80-tisíc kilometrov tejto krajiny blokovať a nechcem vyjadriť len ako ľútosť nad tým blokovaním, lebo keď musí, tak musí. Ale ľútosť nad tým, že ani dotácie, ktoré chceme takto schváliť, nedokážu sanovať tie reálne škody, ktoré práve vojenskou činnosťou vedenou v takomto rozsahu môžu spôsobiť na vodách, porastoch, pozemkoch Slovenskej republiky. To, že je to na vojenských lesoch a území, ktoré je pod vaším rezortom, nie je dôležité, pretože žijeme v tomto prostredí spolu a hranice tohto typu sú len fiktívne.
Pripomínam len napríklad dedičstvo po armádach Varšavskej zmluvy, ktoré sme dodnes sa ich ešte nezbavili na tých územiach, ktoré drancovali, a odborníci tvrdia, že ešte teda pár desaťročí budeme musieť tie katastrofálne ekologické dôsledky riešiť. Nuž skúsme sa poučiť a pozrime sa teda, že keď sa už tá vojna vedie počítačmi, či naozaj musíme mať tak veľa dopadových plôch, či naozaj musíme mať tak veľa tankodromov, či naozaj tak veľa musíme mať ďalších techník a technológií, ktoré poškodzujú túto krajinu, poškodzujú lesy.
Pán minister, viem, že to nevyriešime dnes ani zajtra. Ale ako človeka, ktorý zodpovedá aj za vojenské lesy, vás chcem poprosiť, aby ste si našli čas a pozreli sa takým nielen ministerským, ale aj občianskym a nadčasovým pohľadom na to, či by sme sa nemali dedičstva vojenských lesov v takomto rozsahu predsa len zbaviť.
Možno už len posledná poznámka, veď urobili sa nejaké kroky. Súhlasím, že Levočské vrchy sa už oslobodili pre civilné využitie. Pozrime sa, koľko problémov v Levočských vrchoch máme dodnes po vojenskej činnosti, koľko sklamaní, koľko ekologických záťaží, koľko nespokojnosti. Ja viem, je to aj otázka vlastníckych vzťahov, Kamenica bola vykúpená, takže tam také niečo nehrozí. Ale chcem ozaj poprosiť, aby sme sa pozreli na krajinu menej vojensky, viac občiansky a zvážili nutnú potrebu, ktorú obranné záujmy v Slovenskej republike potrebujú, tú rešpektujme, ale nechoďme nad jej rámec. Asi toľko.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, vážený pán podpredseda. Mne, Martin, pri tvojom vystúpení prišla na um jedna predstava a tá predstava je predstava futbalového rozhodcu, ktorý sa upískol a potom pocítil, že to upísknutie asi nebolo úplne fér, tak skúsil to napraviť a upískol sa opäť a potom opäť a už nevedel, kedy píska tak, aby napravil svoju chybu, a kedy píska dobre. Napadlo ma to v tej chvíli, keď si spomínal tú zvláštnu diferenciu medzi banskou činnosťou a inými činnosťami, ktoré môžu obyvateľom sa vskutku nepáčiť, a nejde o to, že sa im môžu nepáčiť, ale môžu ho reálne ohrozovať. A z toho mi teda tak vyplýva, že predkladatelia zákona si uvedomujú, že niektoré veci ozaj neboli odhadnuté, čo sa napokon stáva asi všetkým predkladateľom, a je to úplne v poriadku, že proces legislatívny sa musí vybrúsiť.
Ale predsi len pri toľkých závažných poznámkach a toľkých významných opravách, ktoré tu zaznievajú, a toľkej kritike, ktorá, to zrejme to všetci cítime, nie je to kritika, kvôli tomu, aby sa opozícia vyrozprávala a všetko išlo ďalej, bolo by asi veľmi dobré, keby sa ten hlavný rozhodca zamyslel nad svojimi upísknutiami, povedal si, že tento zápas sa skrečuje a že sa zahrá na tejto zaujímavej pôde vo veci významného zákona zápas úplne nanovo. Myslím, že by to bolo fér voči obidvom stranám ihriska.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. No vzniká tu ozaj taká celkom zaujímavá situácia a možno, že treba sa z nej aj trocha potešiť, aj ju mierne analyzovať, lebo naozaj ako keby socialistická vláda mala istý záujem podporiť zánik štátnych podnikov a tu akýsi ten pravicový alebo neviem aký živel poukazuje na to, že teda jednoducho takéto niečo je nesprávne a že treba tie štátne podniky jednoznačne považovať za zlé. Takže ako keby sme si vymenili trocha úlohy, ale ja chcem poukázať na tú časť vystúpenia pani poslankyni Mezenskej, kde veľmi pekne vlastne povedala, že je to otázka, aspoň ja som si to tak preložil, miery, otázka istých argumentov a parametrov. Možno ak z môjho vystúpenia vyznelo, že jednoznačne, dobre, ustupujem, možno nie vždy a všade, určite, ak sa vyťažia ložiská alebo určite ak to môže suverénne prebrať súkromný sektor, ja mu verím tiež, ale opätovne zdôrazňujem, že sú, boli a aj ostanú oblasti, kde nikdy nebude možné nadradiť záujem štátu nejakému podnikateľskému záujmu, resp. podriadiť tento záujem, a urobiť z toho predmet, ktorý bude jednoznačne smerovať k potlačeniu správnej správy veci verejných. Toto musíme mať na mysli a túto oblasť by som chcel zdôrazniť. Takže štátne podniky by nemali byť predmetom boja medzi pravicovým a ľavicovým videním krajiny, ale mali by báť pochopením správnej miery, že vždy budeme potrebovať štátne podniky, ktoré budú spravovať veci nie z pohľadu zisku, a všetko ostatné môže ozaj sa toho ujať vyspelý a schopný podnikateľský sektor. Takže možno miera, jej hľadanie, je to, čo by nás malo spojiť. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. No možno, aby sme odpovedali tak globálne všetkým, tak sa treba pozrieť na to, aký je ten zásadný rozdiel aspoň v mojom chápaní medzi tými podnikateľmi v súkromných podnikoch a medzi tými štátnymi. Podnikateľ v každom súkromnom sektore bude rozhodovať skutočne cez prizmu zisku. Je to jeho legitímnym cieľom a snaží sa svoju pozornosť zamerať na tú škulinu na trhu, kde cíti, že možnosť generovať zisk je relatívne tá najlepšia.
Štátny podnik je absolútne v inej rovine. Štátny podnik je tu nie kvôli tomu, aby našiel priestor pre generovanie zisku, ale aby zabezpečil fungovanie vecí, ktoré jednoducho nie je možné z pohľadu zisku považovať za prednostné, za hodné pozornosti. Ja viem, tie lesy mi ozaj pasujú možno najviac, ale keď hovoríme o inom štátnom podniku, aby som si pomohol, Vodohospodárske stavby, no ja sa spytujem, ktorý súkromný podnikateľ sa pustí do budovania priehrad, aby zabezpečil veci, ktorých návratnosť, ak vôbec, tak sa dá počítať na desiatky, ak nie na stovku rokov. Chcem poukázať práve na to, že vždy budú v spoločnosti oblasti, kde je potrebné dať absolútnu prednosť správnej správe konkrétneho predmetu ako zisku, a tam je, pani poslankyňa Šedivcová, aj odpoveď práve pre vás, že vlastne ten základný rozdiel je v tom, že v súkromnom sektore sa riskuje a likvidácia ľahko môže prísť do hry, lebo dobré úmysly môžu rýchlo skončiť, a v štátnom podniku sa riskovať nesmie. Nevravím, že tam neexistuje podnikateľské riziko. Hovorím, že tam musíme mať ľudí, manažment, ktorí nič také nepripustí.
Tak toto je ten základný rozdiel a môžme sa o tom ešte pobaviť pri tej ďalšej stojedenástke. Ďakujem.

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, tento zákon má za cieľ poukázať na postup, ktorý je potrebné použiť pri likvidácií štátnych podnikov.
Keď sa pozrieme na samotný zámer tvorcu tejto novely a keď sa pozrieme aj na technické prostriedky, ktoré k tomu použil, tak ja osobne - bez toho, aby som sa cítil byť odborníkom práve na tento zákon - môžem asi s čistým svedomím povedať, že tam nenachádzam také rušivé prvky, ktoré by mi neumožňovali za tento zákon možno aj zahlasovať. Ale! Je tu jedno ale, ktoré jednoducho keď vidím 3 jednotky, keď vidím číslo zákona 111 o štátnom podniku z roku 1990, tak vždy si kladiem otázku, čo sú to vlastne za štátne podniky? Čo sú to za podniky? Často býva u nás akési synonymum štátny podnik, podnik v likvidácií, podnik odsúdený na zánik, podnik riadený nekvalitne, podnik, ktorý akosi zaostáva na trhu podnikateľských subjektov. A to určite je niečo, s čím ja osobne nikdy nebudem súhlasiť. Preto si myslím, že ak už prichádzajú do siene zákonnosti takéto návrhy, tak by mali prísť návrhy oveľa dôležitejšie, ako je práve ten, ktorý poukazuje síce do istej miery neoprávnené, ale predsi len zanedbateľné techniky, ktoré sa majú použiť pri likvidácii podniku v prípade, že teda táto likvidácia je na programe dňa, a teda aby sme odstránili istú nejednotnosť, ktorú skutočne prax na ňu poukázala. Ja si myslím, že ak sa vôbec dostávame do situácie, že nejaký štátny podnik je v likvidácii, tak sa musíme spýtať nie na to, ako ho zlikvidovať, ako nájsť techniku likvidácie, ale musí tu byť vyslovená oveľa dôležitejšia otázka. Prečo sa vlastne štátny podnik dostáva do likvidácie? Ozaj preto, že je to skupina podnikov druhej kategórie? No nie, štátny podnik by vôbec nemal byť ani len hypoteticky ohrozený tým, aby bol likvidovaný, pretože tu sa musíme ponoriť hlbšie. Prečo vlastne štát vytvára svoje štátne podniky? Preto, aby konkuroval podnikateľských subjektom a aby sa snažil generovať zisk, ktorý potom použije na nejaké štátnotvorné, štátnopovinné, štátnopoužiteľné cieľe? Určite nie. Štát takéto podniky vytvára jednoducho tam, vtedy, a preto, aby v priestore, ktorý je pre štát a jeho obyvateľov veľmi dôležitý, túto dôležitosť nielen priznal, ale aj uchopil a spracoval do podoby, ktorá je veľmi dôležitá. To znamená, aby poukázal na to, že to je oblasť, kde sa nemôžeme pohrávať s nejakými ziskotvornými predstavami, na ktoré majú právo podnikateľské subjekty, ale ktorej, teda tejto oblasti priznáva takú veľkú vážnosť, že ju musí posúdiť a zaradiť do kategórie správy formou štátneho podniku. To znamená pravý opak. Nie podnik akejsi druhej kategórie, ale podnik prednostnej kategórie. Veď sa len pozrime na ten zoznam, ktorý nám tam ešte ostáva: pošta, správa diaľnic, Vodohospodárska výstavba, lesy, lesy vojenské. Už len pri vymenovaní týchto podnikov je jasné, že sa tu hovorí o niečom, čo nemôže byť predmetom hrania sa na podnikateľské ziskotvorné ambície, ale niečo, čo je pre našu krajinu nesmierne dôležité. A práve tu chcem zdôrazniť práve moment, že takáto dôležitosť musí byť vyjadrená v tom, že štát takémuto podniku priznáva vysokú vážnosť a chce, aby bol takýto podnik spravovaný naprosto bezchybne. Ja použijem iný výraz, aby takýto podnik bol vzorový. A môžeme to dotiahnuť ešte do ďalšej podoby, aby takýto podnik bol riadený tak, že by ho likvidácia, teda krach, a teda to, čo je premetom tejto novely, ani len hypoteticky nemohlo ohroziť.
Ja viem, že zachádzam za filozofiu toho, čo mali predkladatelia tohto zákona na mysli. Ale nemôžem v tejto súvislosti nezdôrazniť práve to, že ak do tejto vážnej snemovne prichádza téma likvidácie a techniky zvládnutia likvidácie štátneho podniku, tak nad ňou oveľa, oveľa vyššie je práve náš spoločný záujem, aby sa štátny podnik nikdy nemohol stať predmetom likvidácie, pretože pre nás prestavuje tento podnik predmet vysokého záujmu, ktorý nemôže byť vyjadrený v zisku, ale absolútnej potrebnosti pre občanov tohto štátu. A preto by som chcel poukázať aj na to, že to vzorové riadenie takéhoto podniku musíme vedieť nejakým spôsobom aj zabezpečiť, a tu sa dostávame k tým nešťastným politickým nomináciám, ktoré bývajú často príčinou toho, že podnik štátny býva ozaj reálne posúdený ako podnik, ktorý nenapĺňa to, čo zakladateľ doň vložil, príslušné ministerstvo a oprávnene potom prichádza do hry mechanizmus, ktorý tu práve priniesol pán minister vo svojom návrhu, ktorý, ako som už zdôraznil, má svoju vecnú a technickú správnosť.
Ja som presvedčený, že nás všetkých - a pána ministra toto zahrňujúc - musí zaujímať práve tento pohľad, aby sa podniky nemohli likvidovať, pretože ten záujem je veľmi vysoký, a aby tá vzorovosť riadenia bola zakomponovaná práve do mechanizmov, ktoré nepripustia nič také. A keď už nevieme to riadenie takýmto spôsobom zabezpečiť, no tak potom sa musíme dohodnúť na tom, že zakladatelia musia, ak zlyhali pri rozhodnutí o tom, kto má riadiť podnik, lebo ľudia sú vždy omylní, aby sme do toho vniesli aspoň pokus o neomylné kontroly týchto ľudí. A ak zlyháva aj to, lebo aj kontrolu vykonávajú ľudia, tak potom sa musíme zamyslieť nad tým, že v princípe musíme do zákona, ktorý má tie tri jednotky, vniesť niečo, čo bude ešte nad omylnosťou riadiacich aj kontrolných pracovníkov. A my niečo také poznáme a my to vieme aj pomenovať. A to je vec, ktorá sa vždy zjaví, keď sa rozprávame o podnikoch, ktoré sú štátne a ktoré údajne nie sú schopné byť spravované riadne - so starostlivosťou riadneho hospodára.
Ak zlyhali politické nominácie, ak zlyhali nominácie, aj keď vieme, že sú vždy v zásade politické v štátnych podnikoch, nuž potom sa pozrime na ten kameň mudrcov, ktorý sa dá do toho vložiť a ktorý naozaj je tým riešením, ktoré by sme mali prednostne pri tomto zákone vždy spomenúť. A to je úplne jednoduchá vec. Ja ju pomenujem. Je to osobná hmotná zodpovednosť tých, ktorých poveríme riadením štátneho podniku. Zdá sa to jednoduché, ono to jednoduché aj je. A najmä je to účinné. Ak postavíme do štátnych podnikov ľudí, ktorých poveríme tým, aby ich riadenie vzorového podniku bolo vzorové, tak ju úplne pokojne môžeme vystaviť požiadavke, že ak vedome pri správe tohto štátneho podniku zlyhajú, a prax ozaj potvrdzuje, že často zlyhávajú a vedome, nuž, že odmenou im nebude vysielací poukaz na miesto do Bruselu, alebo do exekutívy, alebo do nejakého zaujímavého dozorného orgánu, ale že im bude vystavený odkaz na najbližší súd, ktorý posúdi mieru ich viny a ktorý v prípade, že štátny podnik riadili nezodpovedne, vedome nezodpovedne, tak budú musieť v rámci princípu hmotnej zodpovednosti za takéto riadenie túto škodu uhradiť v plnom rozsahu. A ak ich zvyšný život už na to nebude stačiť, tak potom ich dlžoby sa stanú aj predmetom dedičského konania, pokiaľ dedičia takéhoto poručiteľa neodmietnu.
Ja viem, som ďalej za tým, ako hovorí návrh tohto zákona a ospravedlňujem sa za to. Ale nemohol som poukázať práve na túto súvislosť, práve z toho dôvodu, že to je niečo, čo pri tej stojedenástke musíme vždy povedať.
A odpoviem ešte aj na tú výhradu, ktorá sa tu často zjavuje:
"Pán poslanec Mičovský, nevymýšľajte si takéto pravidlá. Veď ak by ste dali takúto požiadavku, že ten, čo vedome porušil pravidlá riadenia podniku, za ktorý mal zodpovedať starostlivosťou riadneho hospodára, že ten nepôjde do Bruselu, ale že ten pôjde do basy, nuž kto by vám zobral vôbec správu takéhoto podniku do rúk?" A ja mám na to odpoveď. Ja viem, kto by ju zobral. Každý, kto by sa cítil slobodný a mohol by povedať áno. Takýto zákon mne riaditeľovi, mne generálnemu riaditeľovi štátneho podniku vyhovuje, pretože viem, že nik, kto ma poverí touto úlohou, ma nebude môcť neoficiálne potichu poverovať ďalšími úlohami, ktoré bývajú so správou štátnych podnikov spojené. Úlohami, ktoré pracujú proti tomu, aby bol podnik riadený správne a ktoré zabezpečujú, aby generálny riaditelia namiesto toho, aby podnik riadili, tak ho doriadia. A takýto človek, ktorý by mal takúto oporu v takomto zákone by mohol povedať, ale áno, veď ja vlastne som oslobodený takýmto znením, pretože môžem smelo povedať: "Pán zakladateľ, páni politici, som možno politická nominácia, ale s takýmito požiadavkami na mňa nechoďte, pretože ja svojim deťom takéto dedičstvo, aby za mňa splácali škody, jednoducho neporučím."
A to je to podstatné, čo som chcel zdôrazniť, a priznám sa, urobil som to mierne účelovo, ale ja si myslím, že s dobrým úmyslom, pretože uplynie len niekoľko málo dní, keď bude zákon s tromi jednotkami opäť v tejto sieni zákonnosti. Bude tu predložený zákon, ktorý sa venuje novelizácie, novelizácii zákona 111 o štátnom podniku z pohľadu jedného z významných štátnych podnikov, a to sú Lesy Slovenskej republiky. Zákon, resp. jeho novela, ktorá má možnosť práve poukázať na to, že štátne podniky naozaj vieme a máme a musíme riadiť inakšie, ako sme boli doteraz na to zvyknutí. A preto som presvedčený, že keď budeme tu hovoriť o niekoľko dní o tlači 540, kde sú tiež tie tri jednotky, takže máme možnosť tento, opakujem do tretice, správny návrh, ktorý tu pán minister doniesol, obrátiť naopak a povedať si dobre, hoc to aj schválime, ale ak schválime aj 540, otvoríme dvere k tomu, aby sa nemohlo stávať, že štátne podniky budú považované za nejakú nedôstojnú, nefunkčnú, neschopnú časť prostredia, ktoré štát vytvára na správu svojho územia, ale, naopak, že tento štátny podnik a všetky štátne podniky sú tu práve nato, načo ich zriaďovatelia zriadili. Nato, aby slúžili tejto krajine tam, kde peniaze nie sú ani na prvom, ani na druhom, ani na treťom mieste, ale kde na tom prvom mieste je užitočná, rozumná, zmysluplná a trvalá správa krajiny, ktorá musí slúžiť nám všetkým. Verím, že ten zákon bude prerokovaný s istým súhlasným pohľadom, aj kvôli tomu a tým aj zakončím, bude to citát pána predsedu vlády Roberta Fica z roku 2006, keď sa vlastne sám dovolával, aby sa štátny podnik - konkrétne štátny podnik Lesy Slovenskej republiky - riadil zásadne inak, ako to bolo dovtedy, a ten citát znie nasledovne: "Dajme štátnemu podniku Lesy Slovenskej republiky právnu formu, ktorá zdôrazní jeho postavenie a ktorá bude minimalizovať akékoľvek podozrenia z nehospodárneho nakladania alebo z toho, že podnik nefunguje hospodársky tak, ako by mal fungovať. Hlásim sa k tomu, že treba zmeniť štruktúru riadenia lesov ako takých a nájsť pre ne nový model."
Dámy a páni, kolegyne, kolegovia, som rád, že vám môžem oznámiť, že som naprosto v súzvuku s vtedajším aj súčasným premiérom tejto krajiny a že teda myslím, že v tejto súvislosti môžeme sa pozrieť - a bude to už druhýkrát v tejto sieni, lebo raz tu už bola táto, tento pokus - môžeme sa pozrieť na jeden štátny podnik novými očami, očami správy, ktorá má byť ukážková, a keď taká bude a môže byť a my to vieme, pán minister, uisťujem vás, že potom vaša novela, aj keď bude schválená a prijatá, bude mať tú smolu a šťastie, to je vec pohľadu, že ju nikdy nebude musieť uplatniť.
Dámy a páni, ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Súhlasím s tým, ako sa pozeráš, vážený pán kolega, na túto elektronizáciu, pretože rôznym "éčkam" v tomto prípade, či v zdravotníctve, či v režime štátnej správy sa určite nevyhneme. Ale upozornil si správne na moment, ktorý aj mňa ako laika v tejto oblasti zaujal a vytvára trochu pocit istého ohrozenia, a to to, koľko to bude stáť. Keď, je fakt, že patrím k tým, ktorí vedia možno rozlíšiť zhruba rozdiel medzi Ferrari a Superbom, ale netušia, ktorý program môže koľko stáť. A mám skúsenosti, že to, čo odborníci povedali, že by malo stáť 7-tisíc eur, stojí napokon 700-tisíc, konkrétny prípad nebudem opakovať, aby to nebolo aj v tomto prípade. Či by náhodou nebolo dobré rozmýšľať pri tomto určite potrebnom zákone aj spôsob jeho aplikácie tak, aby sme sa vyhli pri tomto veľkom biznise, o ktorý zrejme pôjde, podozreniam. A keďže ide o ozaj obrovský projekt, keby sme možno zriadili štátnu firmu, ktorá bude túto vec celú nielen vytvárať, ale aj spravovať, aby sme nejaké pocity veľkých obchodov do budúcnosti nezafixovali pre niekoho, kto bude zneužívať potom svoj monopol na niečo takéto. A to mi trocha ešte pripomína aj ďalší problém, ktorý spočíva s tým elektronickým podpisom, o ktorom som počul, neviem, či mám teda dobrú informáciu, že tiež môže vytvoriť tlak na pravidelné poplatky každého občana, ktorý by mal za tento podpis ročne platiť komusi, kto bude opäť ovládať veľký biznis. Bolo by to asi nefér, občan si platí dane a riadi z toho, platí z toho štátnu správu. Predpokladám, že vplyvom e-governmentu bude táto štátna správa funkčnejšia, a tým pádom nie je dôvod na to, aby občan akýmkoľvek spôsobom bol zaťažený nejakým osobitným poplatkom, v tomto prípade za elektronický podpis.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, vážený pán podpredseda Národnej rady. Pán poslanec Poliačik, hovorili ste o symbole a ja mám symboly rád. Dovolím si doplniť do tvojho symbolu takú päťstupňovú pyramídu a nájdeme tam aj isté prepojenie. Ten základný stupeň, to je demokracia. A ja chcem povedať, že nebojím sa, že by aj po dnešnom dni tento základný stupeň sa nám potopil kdesi pod hladinou. Priznajme našim kolegom zo SMER-u, že zrejme to nebude úplne nedemokratické, keď si zvolia svojho generálneho prokurátora. Avšak na tom ďalšom stupienku nachádzam etiku politickej reprezentácie, a tá sa dnes dostane do agónie.
Na treťom stupni by som si dovolil porovnať tie dve hlavné postavy tohto smutného príbehu, čo ich spája. Spoločné začiatočné písmená, áno, možno aj ľudská, aj odborná kvalita, ale rozdiel je tu v pozadí, ktorý sem prináša do tohto zaujímavého dramatu. Jeden síce prichádza zo zbabranej, ale právne čistej voľby, druhý má pozadie právne neisté.
Nuž, na štvrtom stupni nachádzam vetu z rímskeho práva, že v prípade pochybností v prospech obvineného, dovolím si to pretransformovať, v prípade pochybností v tomto prípade v prospech človeka, ktorého pozadie právne je zbabrané, ale čisté.
A na tom vrchole party nájdeme prepojenie spoločné. Tam vidím aj ja tú chobotnicu, ktorá má v jednom chápadle nástenku, v druhom daňové riaditeľstvo, v treťom nejaké podobné hlasy. A vieme, že tých chobotov je ohromne veľa, a bojím sa, že to je symbol, ktorý je a naše dve vystúpenia smutne spája.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka.
Chcem povedať, vážený pán poslanec Martvoň, že vaše vystúpenie ma hodne zamrzelo. Nie je v tom merite zrejme, ktorý tu stále obraciame, ale v tej jednej konkrétnej časti, kde ste sa dopustili k veľkej neúcte, ja si myslím, množstvo ľudí, ale aj k neúcte k istému zameraniu, ktoré dnes v spoločnosti považujeme za veľmi dôležité. Ja viem, ste rečník, napokon ste to nečítali a v zápale nám ujde kadečo. Ale, viete, dať rovnítko medzi whistleblowingerov a udavačov, to je tak niečo dehonestujúce a nízke, že ja si myslí, aj keď vás k tomu nevyzývam, ale ak by ste sa za to ospravedlnili ľuďom, ktorí považujú za vec svojej cti poukazovať na ohrozovanie spoločných záležitostí vašej krajiny, za poukazovanie na to, že tu stále existuje veľa tých, ktorí považujú vlastné vrecko za viac ako celú vlasť. Možno práve aj o takých dnes rozprávame. Takže v takomto prípade by ste mali slová veľmi vážiť.
A ja si vás dovolím poprosiť, aby ste už nikdy viac, pokiaľ teda myslíte svoju poslaneckú úlohu vážne a pokiaľ ste aj zrejme nedávno spolu s vašimi kolegami hlasovali za postúpenie návrhu o týchto udavačoch z dielne KDH do druhého čítania, aby ste to už nikdy viac nepoužili, lebo to je niečo, čo obracia zmysel nášho snaženia. A ja chcem stále veriť, že to základné snaženie - pomôcť našej krajine, máme tu všetci. Takýmto spôsobom, keby ste týchto ľudí označovali za udavačov, by sme skutočne si nemohli porozumieť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Áno, ďakujem. Veľmi pekne ďakujem za vašu veľkorysosť, vážená pani podpredsedníčka. Ja som nepočúval síce všetko, ale myslím, že som počúval dosť. Ale aj keby som bol počúval všetko, zrejme neni v mojich silách pochopiť všetky súvislosti, ktoré sú spojené s týmto prípadom. A myslím si, že nie som sám, vec je naozaj zložitá.
A zložitá je možno aj tým, že pán poslanec Galko má vytvorené isté meno, ktoré ho kvalifikuje ako človeka, ktorý je možnože až príliš zásadový a málo diplomatický, a možno mnohí v tejto sále považujú jeho vystupovanie nielen v tejto veci za akési nie celkom dobové v súlade s tým, čo sa bežne očakáva od človeka, ktorý robí politiku.
Ja to cítim naopak. Cítim to, neviem to presne pomenovať, ale myslím si, že vystúpenie pána poslanca Galka na rozdiel od mnohých iných vystúpení, ktoré tu aj dnes zazneli, má svoju hĺbku, ktorej skutočný rozmer neviem celkom presne pomenovať, ale myslím, že veci, ktoré povedal, ale aj spôsob, ktorý pri tom použil, vyslovene žiada, aby sme bez toho, aby sme sa pretekali zľava, sprava, sa zhodli na tom, že odpovede na otázky, ktoré nastolil, ak by sme nedali, tak by sme nedostáli svojmu poslaneckému sľubu.
Nie sme vyšetrovatelia, súhlasím, ale keď som si prečítal návrh uznesenia, o ktorom budeme dnes hlasovať, neviem si predstaviť po vystúpení pána poslanca Galka, aby sme tento návrh spoločne všetci, tak ako tu sedíme, neodsúhlasili.
Pán Galko, ďakujem vám.

Ďakujem pekne za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky.
Nuž, čo malo byť povedané, bolo povedané. Nechcem už reči šíriť, ani nebudem. Som veľmi vďačný, že som túto chvíľu mohol s vami prežiť, pretože si myslím, že tento zákon, ktorý sme pripravili s tým najlepším úmyslom, je naozaj dobrým zákonom. Nie je dobrým kvôli tomu, že ho predkladáme my Obyčajní, ani nie je dobrý kvôli tomu, že niet lepšieho, ale vložili sme, tak ako som povedal v úvodnej reči, doňho nielen dobrý úmysel, ale aj kus zo seba.
Nuž, čo iné, ako poďakovať všetkým, ktorí niekoľko mesiacov tento zákon pripravovali, celej našej pätnástke, nášmu právnemu tímu a možno len si nájsť nejaký šikovný bonmot na záver. Zdá sa mi však v tejto chvíli úplne zbytočné, aby som sa snažil o nejaký bonmot, o niečo, čo by som použil ako ten posledný klinček, ktorým by som zdôraznil všetky tie slová, ktoré tu boli povedané, a som presvedčený, že ani jedno nebolo povedané zbytočne a nazmar. Možno len úplne zopakujem celkom rád slová pána poslanca Osuského, ktoré si požičal od Tomáša Garrigua Masaryka, zdá sa mi, že hutnejšia koncentrácia slov pre tento zákon, ako to povedal prvý prezident Československej republiky, neexistuje: "Nebáť sa nekradnúť."
A možno, keď už sme pri tom Masarykovi, tak skúsme pre tých, ktorí majú možno iné pozeranie na svet, spomenúť aj iné veľmi koncentrované slová tohto pána: "Ježiš, nie Cézar." Opäť možno naznačenie pokory, ktorú by sme mali mať k tomu všetkému, čo robíme v sieni zákonnosti.
Alebo do tretice tí, ktorí majú radi inú filozofiu, môžu sa pozrieť v Klenovci na rodný dom Baťka Mináča, vždy keď idem na turistiku do toho kraja, rád sa zastavím pred ním a tie slová si rád "Z dúchanie do pahrieb" pripomínam: "Nie je moc, ktorá je dočasná, ale do ktorej trvá. To je naša cesta, náš osud, naša vášeň."
A skončím len tým, o čom som presvedčený, že je nad zákonmi: sila osobného príkladu, schopnosť každého z nás meniť svet. A to platí aj pre poslancov. Nestačia zákony, nestačia slová, nestačia rozpravy, musíme do toho vložiť kus, kus seba a tým dokážeme svet meniť.
Taký maličký, maličký príbeh úplne na záver, kdesi som to vyčítal, veľmi sa mi to páčilo. Jedenásťročné decko išlo s ocom kdesi do nejakého šapito, do cirkusu a lístok sa tam platil až od 10 rokov, dovtedy bol vstup bezplatný. A ten otec hovorí: "Prosím si jeden dospelý a tu jeden detský." "A koľko má ten chlapec rokov. " "Už má 11." "No však to na ňom nevidno," hovorí mu ten predavač, "veď to nemusíte, to si nikto nevšimne." A ten otec odpovedal: "Ale môj syn by si to všimol, že som urobil podvod."
Možno stačí tento úplne základný prístup na to, aby sme sa nepasovali s tým, čo s tou korupciou, ona nie je úplne zničiteľná, ale ten hrozivý rozsah, ktorý sme tu dnes spomínali, ten, ten taký nemusí byť. A ja som veľmi vďačný tomu, čomu v tejto chvíli verím, že sme určite prispeli, keď nie týmto zákonom, tak možno iným a možno niekedy inokedy, ale rozhodne sme prispeli k tomu, aby korupcia prestala byť tak obrovským problémom, akým ona, žiaľ, dnes stále je.
Ďakujem všetkým, ktorí nás počúvali a ktorí prijímali naše slová.
Ďakujem.