Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. No, ak by sme si spomenuli na našich bojovníkov z povstania teraz v roku 2013, keď ich priemerný vek presahuje 90 rokov, no asi by sa tu stala niekde strašná osudová chyba. Tak ja pevne verím, že toto nie je zákon, ktorý teraz prináša týmto ľuďom akési výhody, ale skôr upravuje doterajšie platné novely, ktoré tam sú aj spomínané.
Zrejme sme sa celkom nepochopili, aj keď ďakujem svojim kolegom, ktorí reagovali na mňa. Ja som mal na mysli práve ten moment, ktorý je spojený s fyzickým vekom týchto ľudí, ktorých už tu jednoducho nebudeme mať za chvíľu. Aj tak je ich už veľmi málo. A práve tie hodnoty, ktoré sú tu spomínané, to zachovanie toho povedomia, významu tohto boja, ktorý by nemal odísť s fyzickými osobami, sa mi zdá ako veľmi plnohodnotné, keby sme rozprávali práve o tom, že zaradiť tu aj obce, ktorých tiež nemáme, pozor, veľa a ktoré tobôž majú významný podiel na zachovaní tých konkrétnych trojrozmerných pamiatok, keby sme ich kvôli tým cieľom, ktoré v zákone spomínate, kolegovia zo SMER-u, práve do toho zákona zaradili.
Pretože ak by ste to poňali ozaj len vo smere tých spomienok pri vatre, tak ten zákon je škoda robiť, pretože o tri roky už pri tej vatre nebude mať kto sedieť. Ale práve toto by som videl ako zmysluplné, keby sa to posunulo do budúcnosti vďaka takémuto prepojeniu, preskočiť z fyzických osôb aj na tie obce, ktoré sú veľmi zaujímavými nositeľmi tejto veľmi dôležitej doby z pohľadu histórie Slovenska. Asi tak.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, myslím, že v dejinách Slovenska máme veľa rôznych miest, ktoré majú rôzne zafarbenie, a dodnes niekedy niektorým z týchto miest nevieme celkom presvedčilo a jednoznačne prísť na to, akáže by to farba mala byť. A ja sa domnievam, napadlo ma to v súvislosti s týmto zákonom, že práve otázka Slovenského národného povstania, odboja, je tou záležitosťou, kde akékoľvek spochybňovanie, akékoľvek prefarbovanie, akékoľvek hľadanie dôvodov, že veď ono to nebolo celkom tak, je zásadnou neúctou k našej histórii, k našej podstate, k nášmu bytiu.
Takže ja osobne mám otázku farby povstania a protifašistického odboja úplne jednoznačnú a viem, že asi aj drvivá väčšina vás a všetkých, ktorí sa pozerajú na históriu trocha takým aj filozoficko-skúmavým pohľadom.
Do takéto protikladu možno dám aj iné súvislosti, ktoré sú spojené s týmto obdobím, a to súvislosti, ktoré predchádzali a paralelne bežali s obdobím protifašistického odboja na území našej krajiny, kde zase máme skúsenosť, že niektorým ľuďom nevyhovuje celkom zafarbenie možno takej skutočnosti, ako je fakt, že sme si obrovské množstvo, a napokon o množstvo nejde, ale že mnoho občanov našej krajiny bolo odsúdených ľahostajne a kruto na smrť. Nie v bojiskách, nie v zákopoch, ale v táboroch, ktoré mali za účel vyhladiť množstvo konkrétnych rasovo alebo ideovo poznamenaných ľudí.
Tento malý úvod som zvolil len kvôli tomu, aby som za seba jasne povedal, že obdobie, keď bolo treba ukázať, čo je v človeku, a nie pri nejakom mikrofóne, nie pri nejakom prejave, ale skutočne zásadným životným rozhodnutím, keď bolo treba povýšiť odvahu nad strach, ktorý zrejme každý musel vtedy pociťovať, že sa našla taká presvedčivá masa ľudí, ktorá, bude to znieť trocha pateticky, ale ja sa to nehanbím povedať, vedela jasne, čo má urobiť v rokoch štyridsiatych, v prvej polovici rokov druhej svetovej vojny, alebo v rokoch povstania, keď chcete. Práve tak mi budú vždy odporní ľudia, respektíve budem sa zamýšľať nad tým, aké to myšlienkové pochody prebehli v ľuďoch, ktorí dali prednosť strachu. Určite mali na to veľa dôvodov a ja si vôbec nemyslím, že by som sa ja v tejto chvíli chcel tváriť, že mi je jasné, kde by ma osud, história a súvislosti posunuli. Ale napriek tomu si myslím, že je strašné, že máme ešte aj dnes, po toľkých desaťročiach istú dilemu, keď porovnávame tieto dve súbežné doby, že sú ľudia, ktorí nachádzajú v tom strašnom období likvidácie svojich spoluobčanov niečo, na čom by dokázali hľadať nejaké ospravedlnenie. Niečo, že to, veď to nebolo až také kruté a malo to istú logiku, alebo malo to istý spôsob trestu, alebo niečo, čo je proste patologické a čo ja osobne považujem za hrozné. Nie kvôli tomu, že sa teraz bavíme trocha o časoch, ktoré máme za sebou, ale vždy ma pri tejto úvahe napadne, že čo máme ešte pred sebou a keby zase prišla takáto doba. Ono určite ešte kadečo príde. Vôbec nemáme preskákanú históriu a vôbec si nemôžme myslieť, že všetko zlé je za nami a že nás už iba čaká rozvoj demokracie, ktorá bude stále silnejšia, pevnejšia a krajšia, úsmevnejšia.
Nič nechcem privolávať, ale spytujem sa, ako by po tom zareagoval zase ten priemerný Slovák, keď by bolo treba rozmýšľať, či zaplesnúť tie dvierka a povedať si: Nechcem s tebou nič mať, choď, veď ja som nič neurobil, ja len chcem byť ticho, nechcem seba ohroziť. Alebo pootvoriť tie dvierka a povedať: Poď, Človek s veľkým "Č", aj keď riskujem, ale pomôžem ti, pretože predsi musím ti pomôcť, lebo mi to hovorí svedomie.
Ale možno by aj stačilo na úvod tejto mojej ozaj len krátkej vsuvky k zákonu, ktorý chcem podporiť. A prečo som si zvolil tento pohľad? No preto, že som presvedčený, že takéto zákony nemajú za úlohu len oceňovať tých, ktorí vedeli, ako je správne sa zachovať, ale že je potrebné možno, že povedať, že to je nielen istá úcta k tým, ktorí nám dodnes ešte prežívajú z rokov ´40 až  ´45. Ale že je tu istá potreba extrapolovať túto skúsenosť aj do budúcnosti.
Predkladatelia v tomto zákone hovoria, že je potrebné týmto ľuďom vzdať úctu, bojovníkom, ktorí sú združení v zväze protifašistických bojovníkov, teda v Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov, a hovoria tam o tom, čo je naprosto správne, že treba im dať vysoké morálne uznanie a v rámci toho, čo je možné a čo je aj uzákonené, aj akékoľvek výhody materiálne z pohľadu tých ľudí, už veľa nie je, z pohľadu ich zdravotných a osobných životných potrieb. Naprosto s tým súhlasím.
Nesúhlasím len akurát s tou jednou vecou, ktorá ako keby bola uzatvorením tohto obdobia. Ešte tu máme koľko? Tri percentá z tých, ktorí prešli týmito skúsenosťami, životnými? A za chvíľočku aj tí, po pár rokoch budú patriť minulosti. Však ľudia, ktorí mali v roku ´44 osemnásť rokov, dnes majú blízko k deväťdesiatke. No koľkože ich ešte môže byť? A mnohí boli starší. Takže je jasné, že táto vec už patrí možno skôr len spomínaniu, a tých pár mohykánov, absolútne si zaslúži vďaku, úctu a tie výhody, ktoré im chceme aj týmto zákonom prisúdiť.
Akurát chcem navrhnúť, aby sme v tom súčte a výpočte skupín, ktorých sa tento zákon týka, tam sú uvedené tie skupiny pilotov a účastníkov partizánskeho odboja v zahraničí a nejaké ďalšie skupiny, proste, všetko sú to už len torzá, ja by som na základe svojej takej osobnej skúsenosti navrhol - to sme, ak sa nemýlim, v prvom čítaní, však? - tak, že, že by možno v tom druhom čítaní tento zákon bol trocha rozšírený, aby sme nerozprávali len nostalgicky o niektorých posledných mohykánoch, ale aby sme sa pokúsili do budúcnosti zakomponovať a extrapolovať hlbokú hodnotu poznania ľudí, ktorí prešli touto životnou skúsenosťou. Aby sme skutočne rozprávali, tak ako to v zákone hovoríte, mládeži, ale ja si myslím, že nielen mládeži, pretože možnože aj mnohým, ktorí už mládežou nie sú a stále majú v tomto nejaký zmätok v hlave, aby sme sa pokúsili na sile príkladu ukázať, že to je obdobie, ktoré je potrebné, z neho doslova nepateticky čerpať aj pre budúcnosť.
A tu chcem použiť svoju skúsenosť, jednu veľmi konkrétnu. A vlastne tá skúsenosť mi našepkáva, že bolo by dobré ten taxatívny výpočet tých skupín, ktoré sú vymenované v zákone, rozšíriť, bez toho aby sme ich považovali za účastníkov odboja, lebo ja viem, že vy tam hovoríte hlavne o účastníkoch odboja, ale rozšíriť z pohľadu účelu, ktorý tam spomínate, teda účelu odovzdania skúseností, ich zafixovania a ich správneho interpretovania aj na tých, ktorí nebudú podliehať tak rýchlo fyzickému veku, proste, nie, aby tam neboli len fyzické osoby. A napadlo mi, že by tam mali byť aj obce. Nazvime ich povstalecké obce. Nedokážem to v tejto fáze, lebo je to dosť taký impulzívny môj vstup teraz do tejto rozpravy, presne špecifikovať, ale použijem jeden konkrétny príklad. A to je obec Pohronský Bukovec, ku ktorej mám osobne veľmi dobrý vzťah.
Nemám tam žiadnych rodinných príslušníkov ani žiadnych priateľov, ale mal som tam možnosť zažiť niečo veľmi pekné. Už ma pred mnohými rokmi zaujímalo, kde je to ten dom, kde chytili, lebo možno to asi mnohí viete, v tejto obci práve chytili Goliána a Viesta, generálov povstaleckých. Pred zhruba dvadsiatimi piatimi rokmi som sa to nedozvedel. Potom som mal možnosť ako pracovník lesov sa k tejto obci dostať trocha bližšie aj k jej zastupiteľstvu a mal som možnosť postarať sa o to, aby miesto, kde tento dom stál, bolo označené. Som rád, že pamätník na tom mieste stojí, ako sme ho vymysleli, tak je. Ale už tam, keď prídu ľudia, sa nemusia spytovať, že kde to bol ten dom.
Ale v tej obci je niečo dôležitejšie. Je tam jediný zachovaný partizánsky bunker na Slovensku. Pokiaľ viem, takýto typ v takomto rozsahu partizánskeho bunkra zachovaného niet. A ja keď som ho dal obnoviť, keď sme tam sa rozhodli, že lesníci nájdu aj na tento pohľad na lesy, lebo išlo o istú súvislosť lesov a ich významu v bojových akciách, v bojových aktivitách, že tento bunker obnovíme v časoch, keď už po ňom nebol ani len pohnitý drúk. Dneska, keď zájdete na autentické miesta, nájde tam, na prekrásnom, krajinársky pôsobivom stanovišti sadu zrubov, ktoré sú skutočne dokázateľne na mieste, kde Jegorovov partizánsky tábor v zime ´44/´45 pôsobil. Ale účelom môjho vstupu nie je, aby som spomínal tie celkom zaujímavé skúsenosti, ktoré... Spomeniem iba jednu. Keď sme sa nevedeli dohodnúť a keď som presviedčal starostu a súčasti zastupiteľstva, že ak máme dačo urobiť, tak na autentickom mieste, boli veľmi proti tomu, lebo to bolo vysoko v horách a bolo to veľmi nedostupné. Ale náhoda je niekedy nádherná. A práve starosta, pán Igor Šagát, tak, ako nechtiac, zakopol do akéhosi konára, pod ktorým sa ukázala maličká bronzová doštička, ktorá potvrdzovala, taký text bol na nej, že práve na tomto mieste stál tábor, respektíve bunker kapitána Jegorova.
Čo chcem teraz ale týmto povedať? Tá obec má 96 obyvateľov alebo toľko mala. Maličká, pod hlavným hrebeňom Nízkych Tatier učupená obec. A títo ľudia, keď išlo o obnovu tohto tábora alebo aj toho pamätníka, urobili taký čin alebo také činy a mali takú výkonnosť, akú, si myslím, by sme nedokázali ľahko nabudiť ani v ďaleko väčšej obci alebo meste. Tí ľudia jednoducho pre, a teraz to už skrátim, pre históriu povstania, pre zachovanie jeho hodnôt a pre ukážku toho, ako sa treba k tejto histórii postaviť, urobili nemierne veľa. A preto si myslím, že by bolo veľmi dobré, keby sme možno takúto obec, ktorá pravdepodobne nemá ani poriadne na výplaty, robia tí ľudia tam možno skôr kvôli cti ako za nejakú odmenu, v tom miniobecnom zastupiteľstve, aby takéto obce boli zahrnuté v zákone, ktorý má za hlavný cieľ zafixovať hodnoty protifašistického odboja. Tobôž, keď som zdôraznil, že väčšina ľudí, ktorých svojim zákonom sledujete, je už na pravde božej, prípadne sa veľmi v krátkej dobe, v najbližšom období, v najbližších rokoch môžu už ocitnúť v minulosti, síce úctyhodnej, ale fyzický vek má svoje zákonitosti.
Takže mne by sa celkom páčilo, keby tam v tých, pár písmen, ako to máte vymenované, kde je to jasné, že cieľom je zachovať výhody, respektíve prisúdiť výhody fyzicky ešte žijúcim ľuďom, aby sa to rozšírilo aj o povstalecké obce, ktoré by mohli takýmto spôsobom potvrdiť to, čo ste si dali do preambuly zákona, a to jest šírenie hodnôt boja, ktorý jednoducho nemôže so zánikom fyzického veku týchto ľudí, tieto hodnoty nemôžu odísť. Naopak, keďže vidíme, ako som to v úvode naznačil, že dodnes po toľkých desaťročiach máme nejasno ešte v historiografii, čo bolo a čo nebolo správne, tak si myslím, že takí ľudia, ako sú v tom Pohronskom Bukovci, v takej maličkej dedinke, by si celkom zaslúžili, keby boli zahrnutí do takéhoto zákona a keby teda aj tie materiálne statky, ktoré má podľa tohto zákona mať zväz protifašistických bojovníkov, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov k dispozícii, aby sa mohli vzťahovať aj na takéto obce, ktoré tieto hodnoty veľmi reálne a veľmi príkladne zachovávajú. Lebo, a tým už skončím, keď sme ten bunker v tom Pohronskom Bukovci stavali, tak, ak som povedal, že majú 97 obyvateľov, tak z toho 88 bolo možno prítomných a tí poctivo robili. Na vlastných chrbtoch, na vlastných rukách vynášali tie materiály, až to niekedy vypadalo možno, že nežijeme v dobe technickej, ale v dobe možnože vzdialenej desaťročia dozadu. Jednoducho veľmi obetavo. A ja na tých ľudí v tejto súvislosti som si spomenul a myslím si, že by bolo dobré, keby ste si na nich spomenuli aj v tomto zákone, kde to možno nie je celkom systémové, ale napadlo mi, že by teda mohlo asi patriť.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Ja si myslím, že by sme nemali zaťažiť spomienku na zakladateľa tohto ústavu, na pána Langoša nejakými nedôstojnými dodatkami a v tomto ohľade myslím, že celá diskusia je rýdzo matematická, alebo teda pán poslanec Hlina to napočítal správne a v tom prípade ostáva len v duchu tejto matematiky urobiť veľmi jasný politický záver, aj ekonomický, alebo sa mýli a v tom prípade mu to treba dokázať.
Ale chcem zdôrazniť niečo iné. Mne sa veľmi páči práve myšlienka a má podla mňa hlbší rozmer, že členovia dozornej rady by mali byť čestnými členovia. Ja som presvedčený, že v tomto ústave, ale aj v iných podobných organizáciach sa nájde veľmi veľa ľudí, ktorí budú považovať ozaj za česť byť v dozornom, kontrolnom orgáne a urobiť to ozaj len za úhradu svojich nákladov, aj keď nikomu nechcem upierať právo na jeho zaslúženú odmenu, ale v tomto ohľade sa mi to zdá viac ako symbolické. A dokonca my v tomto prípade, aj Národná rada Slovenskej republiky, môžme slúžiť aj ako istý príklad. Máme tu svoje kontrolno-poradné orgány, komisie. A chcem teda upozorniť na členov týchto komisií, ktorí len za to, že im preplácame cestovné náklady, sú ochotní vždy, keď ich o to požiadame, sem cestovať a dať nám svoje pripomienky, svoje názory a svoje skvelé rôzne poznatky životné, ktoré vkladáme do zákonov bez toho, aby sme čokoľvek im za to zaplatili, ani jedno euro. Takže, keď to dokážeme my, v tomto prípade ako dobrý príklad, určite by to dokázali aj ľudia v dozornej rade Ústavu pamäti národa. Preto som rád podpísal tento pozmeňovák a verím naozaj, že ak sa pán poslanec Hlina matematicky nepomýlil, neostáva nič iné, len to schváliť. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka, ďakujem aj všetkým za faktické poznámky.
Zareagujem na pána poslanca Fronca. Áno, ja viem, že sa podporovali práve tieto značky a značenia v minulosti pomerne výdatne. Ale musíme si povedať, že tá tendencia klesá, keby sme to vyhodnotili za posledné desaťročia. Tak voľakedy značkár bol „pán značkár", ktorý dostával preplatené nielen farby, ale aj jeho celú činnosť. Dneska je to aktivita nadšencov, ktorí ja už neviem možno ani len tie farby nemajú preplatené. Napriek tomu tá úžasná sieť turistických chodníkov sa tu udržiava. Takže v tomto ohľade možno by bolo dobré, keby sme aj na základe tejto debaty pristúpili v budúcnosti k tomu, že vieme pomôcť lepším spôsobom značkárom. Verím, že sa tak aj stane. Kedysi som navrhoval, inšpirujúc sa príkladom v Lesoch v Českej republike, aby Lesy Slovenskej republiky boli výdatným sponzorom práve turistických značiek na území slovenských lesov. Už som tú dohodu nestihol nejako dotiahnuť do konca, aj keď som ju mal pekne rozdiskutovanú s Klubom slovenských turistov, keď som bol ešte pracovník Lesov. Ale ja chcem pre túto chvíľu veriť, že práve tým úžasným značkárom, obetavým ľuďom, tak trocha poďakujeme a vystaviame pomník aj v tomto zákone, ktorý, ešte raz hovorím, oceňujem, vítam, a nemám s ním problém, práve odstránením tejto časti, ktorá hovorí o turistických chodníkoch. Keby hovorila o iných územiach, kde nie sú chodníky, ak tam chce niekto robiť nejaké podujatia, rozumel by som tomu. Ale špeciálne vo vzťahu k turistickým chodníkom to považujem za nepochopenie významu turistických chodníkov. Takže im ten pomník vystaviame aj tú vďačnosť prejavíme tým, že táto pasáž zákona stadiaľ bude odstránená. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, ja sa priznám, že nie som návštevníkom veľmi štadiónov, nemám nejaký osobný vzťah k futbalu. A mám taký pocit, že možnože práve vďaka tomu môžem upozorniť a upriamiť vašu pozornosť na tú oblasť, ktorá napriek tomu, že rozprava je bohatá, ešte v tejto diskusii nezaznela.
Ale kým sa tak stane, tak predsa len vyjadrím to hlavné, čo sa patrí pri prvom čítaní zdôrazniť. Mne sa návrh tohto zákona ako nie futbalovému fanúšikovi alebo, keď to poviem, ako nie veľmi veľkému návštevníkovi akýchkoľvek organizovaných športových podujatí celkom páči.
A zdôrazním aj to, čo možno tu tak zaznelo, ale, mám taký dojem, nie celkom presne, že sa mi páči § 18, kde sa práve hovorí o tom, aká má byť súčinnosť Policajného zboru v prípade, že sa jedná o rizikový futbalový alebo iný zápas, a kde práve sa poskytuje možnosť uzatvoriť dohodu, kde sa majú vynaložiť, a teda nejakým spôsobom kvantifikovať a potom aj preplatiť účelne vynaložené náklady na Policajný zbor, ktorý pri takýchto rizikových zápasoch má byť prítomný, lebo neraz práve aj mňa zatrápili tie pohľady na množstvo ťažkoodencov a desiatky policajtov, ktorí vytvárali kordóny pri nástupe, pri výstupe, pred štadiónom, na štadióne, a ako toho nefutbalového fanúšika ma napadlo, či, panebože, títo ľudia nechýbajú niekde inde, nemala by byť tá polícia na dôležitejších miestach ako strážiť na komerčnom podujatí výtržníkov. Takže práve vítam a oceňujem nielen zákon, jeho ducha, ale špeciálne aj túto možnosť. Neviem, či to v minulosti tak nebolo. Ak to tak nebolo, tak to ocenenie je ešte o to vážnejšie, že takáto možnosť, nie je to tam síce ako povinnosť, ale ako možnosť, uzatvoriť dohodu medzi usporiadateľom rizikového podujatia a Policajným zborom aj s povinnosťou preplatiť účelne vynaložené náklady, je tam taxatívne uvedená. Takže ďakujem, oceňujem, páči sa mi to.
No ale teraz už poďme od toho futbalu preč a pozrime sa na to, že zákon radí medzi podujatia, na ktoré sa má vzťahovať, aj turistické podujatia, pri ktorých ide o celodenné pochody alebo dlhšie pochody s účasťou viac ako 500 účastníkov, návštevníkov, hostí. Ja som si zobral aj pomôcku pre túto časť svojho vystúpenia. Je to veľmi jednoduchý papierik. Tak som si myslel, že urobím z toho nejakú hádanku, rébus, či náhodou to niekto nebude hodnotiť ako tú usporiadateľskú pásku na tých zápasoch. Ale ja viem, že sa nehodí, aby sme tu predkladali rébusy. Chcem len pripomenúť značku, ktorú, myslím, na Slovensku vieme nájsť na 14 tisíc kilometroch chodníkov, cestičiek. A keď tak poviem, že tá značka sa vyskytuje možno v obidvoch smeroch na každých pár desiatkach metroch, tak by som odhadoval, že takýchto značiek červených, zelených, modrých a žltých, ktoré vyznačujú turistické chodníky na Slovensku, je okolo 600 tisíc. Takže je to veľmi rozšírený symbol. A ja si dovolím uviesť aj jeho veľmi dôležitú, hoci len krátko to poviem, históriu. Takéto alebo im podobné značky sa vyskytujú na území našej republiky už viac ako 150 rokov.
Slovensko patrí medzi veľmoc v turistickom značení. Ja som si to tak ani neuvedomil, aj keď odmalička chodím po týchto chodníkoch. A dovolím si povedať, že tisícky a tisícky kilometrov som spoznal z krásneho Slovenska práve vďaka obetavej práci značkárov. Ale uvedomil som si ich prácu a vôbec to, že máme krajinu tak úžasne vyznačenú turistickými chodníkmi vedúcimi do krásnych častí prírody, že za to vďačíme ozaj tej obetavej skupine, ktorá je viac kvalitná, obetavá, ako som si to myslel až do chvíle, kým sa nám krajina otvorila a my sme mohli zrazu chodiť nielen po Slovensku, ale aj po Alpách a po iných vyspelých západoeurópskych krajinách, kde som s prekvapením aj s hrôzou zistil, že tieto vyspelé krajiny ani zďaleka nemajú také vyspelé turistické značenie, ako ho máme na Slovensku. Sme v tom skutočne absolútna jednotka. Prvé takéto značenia na území Slovenska začali kdesi v oblasti Štiavnice. Prebrala to teda od Rakúsko-Uhorska aj Prvá republika. Za slovenského štátu aj Klub slovenských turistov sa snažil o to. A máme to tu dodnes.
No a preto o tom rozprávam tak podrobne a tak možno trocha aj mierne už nazlostene, ale len úsmevne nazlostene, lebo verím, že sa to v konečnom znení zákona neobjaví, že my hovoríme v tomto návrhu zákona o tom, že takéto podujatie, ktoré spadá pod reguláciu zákona, inak múdreho a dobre nasmerovaného zákona, je aj turistické podujatie, ktoré sa má vyskytovať na území, po ktorom má behom celodennej túry prejsť viac ako 5 stoviek turistov, a že v takomto prípade sa na to vzťahuje zákon, ktorý ukladá povinnosť organizátorovi zistiť vlastnícke pomery, resp. vyžiadať si súhlas vlastníkov pozemkov, po ktorých sa pôjde. No uvedomte si teda, že pôjde sa pravdepodobne, keď ide o celodennú túru, ako to je v zákone napísané, po stovkách, ak nie tisíckach vlastníckych pozemkov, teda pozemkov, ktoré sú v rôznom vlastníctve. Keby tam bolo napísané, že sa to týka miest, kde sú táboriská a kde sú nejaké zhromaždiská a kde bude dlhodobé pôsobenie celodenné turistov na vrchole nejakého kopca, ktorý patrí niekomu, tak si to viem predstaviť, že možno tam by som aj povedal no budiž, ale práve na turistické chodníky, ktoré využívame stopäťdesiat rokov, ktoré sú úžasným fenoménom, my chceme otvoriť dvierka, ktoré aj keď tu hovoríme o piatich stovkách, ale najbližšie by niekto povedal, prečo to má byť až tých päť stoviek, možnože už len sto alebo len päťdesiat ľudí keď sa tam vyberie, ja v tom vidím teda ohrozenie tej obrovskej tradície a tej slobody pohybu, ktorá práve je spojená s turistikou na našom krásnom Slovensku a ktorá umožňuje bez ohľadu na to, aké sú vlastnícke pomery, po týchto chodníkoch, ktoré sú určené práve na to, tiež chodiť. No ak to nevadilo barónom, grófom v Rakúsko-Uhorsku, ak to nevadilo za Prvej republiky, ak to nevadilo ani slovenskému štátu, ak to nevadilo Česko-Slovensku po druhej svetovej vojne, tak my ideme teraz po 150 rokoch otvoriť v tomto zákone dvierka, ktoré umožnia isté rizikové konanie budúcich zákonodarcov alebo budúcich ľudí, ktorí sa budú o to zaujímať, ktorí povedia, no nie, my skutočne chceme, aby takéto putovanie po turistických chodníkoch bolo obmedzené, a preto chceme, aby zákon, ktorý bol prijatý v podobe A, bol pritvrdený do podoby B. Ja verím, že tu trocha preháňam, len v tom slova zmysle, že ak naplno súhlasím s tým, že rizikové zápasy treba takto riešiť a duch zákona je správny, tak že turistické chodníky, turistické podujatia treba bez nejakej náhrady úplne vypustiť z tohto textu, pretože si myslím, že je to niečo, čo naozaj môže ohroziť práve tú slobodu pohybu po turistických chodníkoch, ktoré, opakujem, sú určené práve na toto.
Baviť sa o tom množstve návštevníkov je druhoradé. Ak by to bola úprava teda len na tisíc alebo proste nejaká modifikácia, stále by som to považoval za nie celkom šťastné riešenie, lebo by to vytvorilo niečo, o čom som presvedčený, že do tohto zákona nepatrí, a preto keďže viem, aký je osud pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov v druhom čítaní, prosím vás, vážený pán minister, aby ste sa možno pozreli na túto časť zákona práve týmto pohľadom. Ja viem, že vy mi možno odpoviete, že tam v ďalšom § 5 je postup, ako sa tie pozemky majú jednoducho zaťažiť týmto pochodom, že organizátor to má tých pätnásť dní dopredu nahlásiť, že ak sa nikto neozve voči tomu, tak že to v podstate sa považuje za schválené. Ale to sú už také nuansy, ale to základné riziko z toho neodstraňuje ani toto upravovanie, pretože si myslím, že ak raz turistický chodník na území našej krajiny existuje, je vyznačený, je vyznačený ozaj tak, že vďaka nemu môžeme hodnoty našej krajiny spoznávať. A ja vrelo doporučujem teda všetkým, ja neviem koľkí z nás alebo koľkí z tých, čo ma počúvajú, tieto chodníky využívajú, ale pre mňa predstavujú obrovský, dôležitý kus života, putovanie po týchto chodníkoch. A veľmi oceňujem, že ich máme a že sme taká veľmi dobrá krajina v tomto smere. Tak, prosím, nepokazme si túto stopäťdesiatročnú tradíciu tým, že tam vnesieme červíka a pochybnosti a potom aj možno takej požadovačnosti, že, hop, po mojom pozemku sa chodiť nebude, tam dokonca ani turistický chodník nemá čo robiť. Takže chcel som len upriamiť pozornosť na túto časť. Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Ja si myslím, že hodnota životnej cesty, ktorou všetci prechádzame, má veľa rôznych znakov a máme veľa možností, ako to vyhodnotiť, ako to vyčísliť, ako to nejakým spôsobom zaznamenať. A tak si hovorím sám pre seba, že možno jeden z tých spôsobov spočíva aj v čare toho, že nezdvihneme každú korunu či každé euro, ktoré nám leží na ceste, a tak mi to napadlo, keď som počúval práve príspevok, vystúpenie pána poslanca Hlinu, že to je presne to, čo pociťujem ako veľmi správnu ponuku aj vo forme zákona tak, ako to on vo svojom pozmeňujúcom či doplňujúcom návrhu už tu raz predniesol, ako to dnes aj zopakoval. No prečo túto možnosť nevyužiť? Prečo neponúknuť ľuďom, aby nezdvihli každú korunu, ktorá leží na ceste? A možno aj týmto prejavili to, že naozaj sme ľudia a že naozaj nemožno hodnotiť všetky naše činy len spôsobom, čo všetko sa dá dostať do vlastného vrecka. Veď toto je krásna ponuka, aby sa občan prejavil. A ja si myslím, že nevyužiť túto ponuku, tak ako ju naznačil pán poslanec Hlina, a nevyužiť ju aj z pohľadu pána ministra a jeho prípravy tohto zákona úplne bezbolestným spôsobom, pretože, veď vlastne by ho to nič nestálo, sa mi zdá škoda. Je to taký vyšší princíp alebo vyšší motív a mne sa ten motív páčil. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Ja som presvedčený, že to je dobrá diskusia a že pripomienky pána poslanca Hlinu sú úplne vecné, trefné a potrebné, ale som zároveň presvedčený, že pán minister a najmä ľudia, ktorí mu pripravili tento zákon, majú dobrý úmysel, aby ten zákon ozaj po stránke funkčnosti pomohol lesom, lesníkom a občanom. Ak teda má kolega Hlinu túto schopnosť, že vie tak elegantne a tak, ako to aj Hela vystihla, veľmi rukolapne poukázať na možné úskalia, to, pán minister, veď to je vlastne pre vás pomoc, veď tento parlament tu nemožno chápať ako bojisko, kde za každú cenu musíme druhú stranu vždy len ponížiť, pokoriť. Veď to zoberte ako možnosť, ako sa dajú texty vašich odborníkov, ktorí pripravili zákon, prečítať a urobte opatrenia, ak už teda nechcete pripustiť iné riešenie, že teda v tom druhom čítaní sa to tak opraví, aby to pán poslanec Hlina takto prečítať nemohol a bude to úplne to, čo teda nám treba. Netreba v tom vidieť zlý úmysel, naopak, je to veľmi dobrý úmysel a ja prosím, aby sa naplnil.

Ďakujem pekne za slovo. Pán minister, čo sa týka tej kompatibility medzi zákonmi o ochrane prírody a zákone o lesoch, možno sme sa ozaj nerozumeli. Ja som teraz ani nemal na mysli tie veľké územia, ten problém s tým, ako to sanovať z hľadiska toho, aby to bolo v štátnom vlastníctve, ale keď som vás upozornil na tú jednu vetu, tam ide o to zacyklenie toho problému pri riešení toho, čo je veľmi zákonitým sprievodným javom toho, že keď máme chránené územie, kde chceme teda nechať prírodné procesy dobehnúť a nechceme zasiahnuť a nie je tam udelená výnimka na to, aby sa kalamita spracovala. Máme okolité porasty, kde máme množstvo škôd spôsobených práve únikom podkôrnika, kalamitného hmyzu, ktorý jednoducho spôsobí mnohomiliónové škody, tak ako sa to ukázalo aj v známych tatranských dolinách. A tam máte znenie, ktoré hovorí o tom, že môžu síce už hospodári urobiť opatrenia, ktoré by mali zabrániť tomuto úniku. Bavorský les nás krásne učí urobiť dvoj-, trojkilometrové ochranné nárazníkové pásma. Perfektná práca lesníkov, to sa dá urobiť, ale stojí to peniaze. My to vieme urobiť; a dávate tam slovíčka, ktoré to všetko negujú. Slovíčka, ktoré hovoria o tom, ak to odsúhlasia orgány ochrany prírody; a sme tam, kde sme boli. Ony to neodsúhlasia, lebo to bude náročné, takže toto konkrétne som mal na mysli. Ja som nechcel byť všeobecný. Konkrétne vám dávam alebo, možno to budeme riešiť teda doplnkom, pozmeňovákom, aby tam to nebolo takto urobené, a tým pádom vám kľudne lesníci budú môcť poďakovať. Áno, päťky chránime, okolité lesy vieme sanovať, vieme, ako na to. Na to skutočne existujú postupy, kto ich nepozná, nech ide do bavorského lesa. Nemci to už vymysleli dokonale takmer. Len tam nedávajme ten dodatok, lebo viete, ono to bude napokon všetko, ako hovoril pán Klaus, v prvom rade ide o peniaze, či ako on to povedal, až v prvom rade. Takže toto bude založené práve na tom, že dobrý úmysel skončí na tom, že sa to neodsúhlasí. (Reakcia z pléna.)

Ďakujem pekne. No, začnem od konca. Samozrejme, je to možno ľahšie, ale, pán kolega, vy ste nepochopili vlastne ten môj dobrý zámer, ktorý som ja vložil. Pochválil som veľmi jasne to, čo považujem za absolútne dôležité. Z hľadiska perspektívy sa mi zdá, že to presiahlo všetky tie drobné veci, ktoré v zákone sa mi nepáčia. Takže tá pochvala bola namieste a to zdôrazňovanie, prečo tá pochvala je namieste, považujem za dôležité, pretože sa to netýka ani nás, ani štvorročného obdobia. Týka sa to budúcnosti tejto krajiny.
No ale ak som hovoril aj o tých negatívach a ak som v závere povedal vetu, že treba vrátiť pánovi ministrovi tento zákon na dopracovanie, to bol ten najlepší profesný zámer umožniť, aby sme to už neodkladali do budúcnosti. Lebo ste si možno všimli, ja som hlavne kritizoval to, čo kritizoval aj pán minister a kde sa v minulosti vyjadril v tomto parlamente, že to treba zmeniť a že to je zlé. Aby som mu to umožnil. Ja som ho chcel iba upozorniť. Ja som bol s týmito vecami aj na ministerstve za jeho ľuďmi. Niektoré veci sa, ako sme o tom hovorili, dostali do návrhu zákona, niektoré tam nie sú. Takže tá veta nie je vetou priemerného či podpriemerného opozičného politika, ale je vetou človeka, ktorému záleží na tom, aby tento zákon z dielne SMER-u, vašej vlády, prišiel pre lesníkov. Takže to bol absolútne profesný a čistý zámer.
No a teraz k tej kalamite. Pán Lebocký, pán poslanec Lebocký, pán poslanec Martinák, áno, sme lesníci. Napokon veď je tu, 4 % lesníkov sú v tomto parlamente. Rovné 4,0. (Reakcie z pléna.) Verte tomu, že asi čerpáme z rozdielnych zdrojov. Ja si vážim svojich kolegov, ale počúvajte ten problém, ktorý tu vám priznajú mnohí pracovníci štátnej správy. Kalamita; a to verte tomu; sa vyrába v rozsahu, ktorý nie je možné zanedbať. To je skúsenosť. To neni môj pocit. To nie je to, že niekomu chcem ublížiť. A vy máte možnosť tomu zabrániť jednoducho uplatnením tej vety, ktorú som vám, pán minister, ponúkol. A... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, pán minister, prerušil som svoju rozpravu v bode, keď sme hovorili o potrebe oceňovať verejnoprospešné funkcie lesa, mimoprodukčné funkcie lesa alebo tak, ako to navrhnem o niekoľko dní v našej novele poslaneckej skupiny, 326-tky, komplexnej hodnote lesa.
Naozaj, nestane sa vôbec nič zásadné, to musím priznať, keď sa pokúsime, aby plány starostlivosti o lesy obsahovali aj súhrnný údaj o komplexnej hodnote lesa, ktorá bude vyjadrená všetkými jeho funkciami, to znamená nielen drevoprodukčnou. Niektorí sa spytujú: No a kto to bude platiť? Opakujem, nie je cieľom, aby sme hneď, okamžite dokázali získať nejaké prerozdelenie prostriedkov v prospech lesov, v prospech producentov týchto funkcií. Ale ak neotvoríme túto otázku, ak nepoukážeme na to, že existuje presné metodické spracovanie toho, ako majú vypadať hodnoty týchto funkcií v číselnej, finančnej podobe, nuž potom ani ten, kto by platiť chcel, vlastne nemá čo a ako.
Ak som použil ten príklad s pohárom vody, no, je evidentné, že produkcia vody nie je výsostnou záležitosťou vodárov a že to, že je Slovensko dnes stále ešte mocnosťou produkcie pitnej vody, tekutiny, ktorá určite raz spolu s inými funkciami lesa preberie dominantné postavenie pri tvorbe životodarných záležitostí krajiny, na rozdiel, ak to poviem, že ak dneska Saudská Arábia predstavuje ropnú mocnosť, tak raz možno Slovensko vďaka pitnej vode bude predstavovať mocnosť vodnú. Prečo by sme teda takýmto spôsobom poukázania na hodnotu takejto funkcie lesa nemali vyjadriť, tým, že ponúkneme údaj v pláne starostlivosti o les aj presne vyšpecifikovaný, ako sa vody, ako sa lesy podieľajú na produkcii vody, a vieme otvoriť diskusiu o tom, že za ten dvojdecový pohár, keď sa dnes platí plná hodnota vodárom, patrí tam nejaké percento aj tým lesníkom, ktorí práve svojimi opatreniami, svojou správou lesa rozhodujú o kvalite vody a; navyše tu nekončíme; ktorí dokážu špecifickými opatreniami rozhodovať o tom, či tá kvalita pôjde hore, dole, alebo bude stagnovať. No uvedomme si, kde sa dostaneme pri našej veľkej diskusii o čomkoľvek, keby pitná voda prestala byť kvalitnou záležitosťou v tejto krajine. Zatiaľ jej máme zdanlivo inflačne veľa. Ale to raz môže skončiť a to nie je úplne nereálne. Určite poznáte krajiny, kde sa dá pitná voda získať len nákupom v obchodoch, kde nemajú taký luxus, aký máme stále my a chápeme ho ako prirodzenosť. Otočíš kohútikom, zdvihneš páčku a tečie.
No fakt si treba spomenúť aj na lesníkov pri tomto luxuse, pretože ono to luxus je, len to tak necítime zatiaľ. Takže my vlastne otvárame takou tou možnosťou pri komplexnej hodnote lesa vsunúť paragraf, ktorý vie veľmi presne špecifikovať to, čo sa má udiať v pláne starostlivosti o les, a otvoriť diskusiu s tými, ktorí odoberajú naše produkty, len o tom nevedia, že tie produkty sa vytvárajú s istou hodnotou, a považujú ich za prirodzenosť. Ale ono to prirodzenosť naozaj nie je.
Samozrejme, dá sa rozprávať o množstve ďalšej funkcie, ale ja budem o tom hovoriť, keď budeme teda predkladať svoju 326-ku, takže v tomto ohľade by som len prosil pána ministra, aby sa skúsil pozrieť práve na tie dôležité veci v zákone, ktoré predkladá, s tým, že takéto záležitosti; veď bol včera účastník konferencie, vypočul si to; že by tam mali byť, že by to malo byť jeho ambíciou. Ja nepochybujem, že každá zmena v zákone, tak ako ju doniesol, má svoj dopad, ale ja v tomto prvom čítaní chcem poukázať na to, že treba sa venovať ozaj základným veciam, ktoré v tomto zákone mne osobne chýbajú. A po tých ohlasovaniach tej jednotnosti spolu so zákonom o ochrane prírody sa mi zdá, ako keby ozaj nadšenie zo Zvolena zo septembra minulého roku a tie všetky prísľuby, ako keby tak vychladli a predkladal sa zákon len kvôli tomu, že je to v pláne legislatívnych úloh vlády, a nie kvôli tomu, že tie zmeny sú potrebné.
Prísť, pán minister, s tým, že teda lesy, štátne lesy majú zaplatiť milióny eur mimoriadneho odvodu, ja viem, ministerstvo financií má svoje predstavy o tom, čo sa má udiať, a vy sa musíte prispôsobiť. No ale prečo sa nepozriete na to aj z opačnej strany? Prečo nechcete pomôcť lesom a lesníkom, ktorí produkujú dôležité veci, a aby tá pomoc vypadala v podobe pootvorenia dvierok pre možné nové prerozdelenie prostriedkov, ktoré nepochybne patria lesníkom, tak, že ich produkcia na hrubom domácom dôchodku, hrubom domácom produkte nie je 0,35 %, ale možno rádove mnohonásobne viac? O tom som presvedčený.
Ďalšia vec, na ktorú chcem v tejto časti poukázať, ktorá mi tam zdá sa nenáležitá a nevhodná, je rýdzo lesnícko-technická, a to je otázka (hľadanie v podkladoch) paragrafu 20? Áno, na ktorý ma upozornili odborníci z Národného lesníckeho centra, kde z nepochopiteľných dôvodov bez náhrady vypadol odstavec 7. Odstavec 7 hovorí, to je vyslovene rýdzo odborná záležitosť, ale je dobre, keď sa na ňu pozrieme, pretože práve veď odborné veci sú predmetom tohto zákona, aj keď je to rýdzo odborná a možno sa bude zdať niekomu málo dôležitá. Tento odstavec hovoril o tom, že za zabezpečený porast sa považuje taký porast, na ktorom sú "stanovištne vhodné lesné dreviny bez výrazného poškodenia, ktorý sa dostatočne prispôsobil podmienkam stanovišťa, má znateľne výškový prírastok a nevyžaduje doplňovanie".
Je tam teda veľa tých podmienok, ale hlavne tá prvá, "tvoria stanovištne vhodné dreviny". Ja som to už povedal v prvej časti, že sme sa dopustili pred sto rokmi chýb, ktoré sme urobili v dobrej viere, že robíme dobre, teda naši predkovia na prelome 19. a 20. storočia, ktorí nerešpektovali typológiu, ktorí dali do lesných pôd dreviny, ktoré sa im zdalo, že tam budú dobre rásť a budú prinášať zisk, pomýlili sa. Dnes vieme, že to bola chyba. Na chybách sa učíme, no ale potom prečo to tam nenechať zakomponované, že zabezpečený porast ozaj by mal mať tieto hodnoty? A prosím vás, aby ste tento ods. 7 do § 20 vrátili, je to tri a pol riadka, nič sa nestane, aj keď sa tam odvolávate, že to vyplýva z toho, že plán starostlivosti o lese to predsa rieši. Treba to tam nechať, pretože chyby, ktoré sa vypomstili aj v tatranskej kalamite, práve spočívajú v tomto odstavci, takže vedieť povedať vlastníkovi, že je povinný rešpektovať stanovištne vhodné dreviny, je veľmi potrebné.
No a záver je spojený s majetkom. Veľmi stručne a veľmi jasne. A opäť vás budem len nieže chytať za slovo, to je nedôstojné, ale pripomínať vám vaše slová, keď ste sa tu vyjadrili na konto prestrelky medzi bývalým ministrom pánom Simonom a vami, keď sme sa bavili o revíroch a o výmenách. Povedali ste slová, no je to zlé, ale, žiaľ, je to podľa zákona. Nie, nechcem teraz, aby som otváral zase debatu o konkrétnom revíri a konkrétnej veci, lebo fakt mi ide o to, aby sme sa pozerali do budúcnosti. Ak ste sám uznali, že výmeny lesných pozemkov sú naozaj zákonom riešené zle, a verte tomu, že ste to uznali správne, pretože mnohí vaši odborní podriadení pracovníci zo štátnej správy na úseku lesného hospodárstva vám povedia - a to sú ľudia, ktorí tam pracujú desiatky rokov -, že si ani nepamätajú na takú výmenu, ktorá by mala čistý podklad a ktorá by vyplývala ozaj z nejakej potreby, ale že furt sú v tom tlaky mocných, silných a často len poľovne naladených ľudí. Nuž, keď ste to sám povedali, pán minister, tak prečo to nevyriešite aj v paragrafe 50, kde sa tie zámeny opäť pod kuratelou ministerstva po jeho predbežnom súhlase, vášho ministerstva, môžu udiať.
Bavili sme sa tu o tom, že pre chránené územia prešla kompetencia ich vyhlasovania na vládu Slovenskej republiky. Bolo to kritizované, ja sa priznám, mne tá kompetencia práve na úrovni vlády až tak nevadí, ale práve tu sa odvolávam na to, no ak ste to bez problémov vložili do zákona o ochrane prírody, kde to chápem v takej rovine, no dobre, bude chránené územie a bude sa treba zamyslieť aj nad tým, kto bude platiť ujmu, no prečo tu, keď zjavne mnohoročná skúsenosť hovorí o veľkých únikoch veľkých peňazí, ktoré chýbajú občanom práve z tohto titulu, že sa urobia výmeny, ktoré sú neadekvátne, tak vás pekne prosím, no tak túto vec posuňme na vládu, tak ako sme to navrhovali. Aj pán poslanec Hlina to navrhoval, aj ja som to navrhoval. Tu, tu by som videl kompetenciu vlády. Aj pre vás je to dobré, buďte trocha alibista, keď viete, aké sú tlaky. Na každého ministra sú tlaky, furt musí dačo vykonávať mocným, no tak to odpálkujte v tomto prípade ozaj na vládu, aby vláda mohla rozhodnúť o takýchto výmenách. A najmä, aby boli urobené nie tak, že urobíme posudok plus-mínus desať percent a všetko je v poriadku, ale aby sa ozaj prihliadlo na všetky okolnosti, ktoré sú spojené s hodnotou konkrétneho pozemku, a to chcem povedať, teda nielen na parametre porastov a parametre približovacej odvoznej vzdialenosti, ale aj na parametre toho, čo sa v blízkosti týchto pozemkov nachádza. Jednoducho nájdite mechanizmus, aby občania republiky neboli výmenami pozemkov, lesných pozemkov v tomto prípade okrádaní. Pretože opakujem, táto skúsenosť nie je mojím výmyslom, nie je to ani otázka jedného alebo dvoch prípadov, ale je to skoro systémový prvok, ktorý je spojený s výmenami štátneho majetku alebo, lepšie povedané, možno ak by sme si už nevedeli poradiť, že nenájdeme účinný kontrolný mechanizmus, tak ich radšej zákonom zakážme. Žiadna chyba sa nestane, pretože tvrdiť o tom, že ide o sceľovanie pozemkov; keby ste raz prijali pozvanie na výlet, by ste videli, aké sceľovanie pozemkov sa robí pri výmenách, že aj slepý by videl, o čo tam išlo v skutočnosti, aj hluchý by vypočul plač lesa, že bol vymenený les, ktorý vymenený nemal byť.
Prešiel som základné veci. Ozaj som sa snažil poukázať na to, čo je spojené s doterajšou skúsenosťou. A keď urobím krátke zhrnutie, veľká vďaka a pochvala za vetu, že výberkový spôsob sa uplatňuje všade tam, kde sú pre to vytvorené podmienky alebo kde je možné takéto podmienky vytvoriť. Na tú vetu budem spomínať v dobrom. Verím, že prejde v tomto návrhu, ale tie ďalšie veci, na ktoré som vás upozornil, na to, že ste nedodržali vlastný zámer odblokovať zákopovú nezmyselnú vojnu medzi lesníkmi a ochranármi danú v septembri vo Zvolene a že nenachádzame vo vašom návrhu nič, čo by to posúvalo do kvalitatívne vyššej roviny, že už nebude to zacyklené, lebo zacyklené to je, lebo môžme zase vykonávať opatrenia, ktoré nám zase musí odsúhlasiť druhá strana, ktorá nám ich neodsúhlasí, žiadne opatrenia nevykonáme a lesy budú chradnúť a z kalamít sa stanú obrovské národohospodárske škody a nebudeme vedieť, kto za to zodpovedá, a budeme podávať nezmyselné obvinenia ministrom životného prostredia, že spôsobili chyby, a budeme vykladať o tom, či VLK, alebo kto tu má pravdu. Toto nie je potrebné. Naopak, potrebné je, aby ste dodržali vlastný záväzok a túto vec odstránili. Takže to je prvá vec.
Druhá vec, ako základná výhrada, tie kalamity sú nie spôsobené len matkou prírodou, ale aj zištným konaním človeka. Dal som vám jasný mechanizmus, keď som odovzdával tento návrh na vaše ministerstvo, že je možnosť tam vniesť celkom elegantný kontrolný mechanizmus z hľadiska časového odstupu. Dajme tomuto potenciálnu možnosť, ja viem, že ani tá nevytvorí absolútnu bariéru proti tým, ktorí chcú robiť zle, ale zdvihne varovný prst a ohrozí ľudí, ktorí sú za správu lesov zodpovední.
Vráťme podmienky zabezpečenia porastu, to neni vec, ktorú opäť vymyslel poslanec, ale ktorú lesní odborníci, na ktorú poukázali. A s výmenami pozemkov, pán minister, urobme niečo, čo opäť vám už umožní povedať tu od tohto pultu, no, stala sa chyba, je to zlé, je to nemorálne, je to neetické, ale je to podľa zákona. V tomto by ste mali vidieť ambíciu vy a všetci ľudia, ktorí sú v exekutíve, aj tí, čo prídu po vás, aby táto strašná veta, ktorá tak sa stala už klišé, že v tejto krajine sa rozkráda podľa zákona, aby nebola tak ľahko aplikovateľná. Máte na to skvelú možnosť v § 50. Použiť váš osobný záväzok, ktorý tu zaznel, resp. vašu kritiku, ktorá tu zaznela. Kto iný, ak nie váš aparát to tam má vyriešiť? Verte tomu, že mnohé skúsenosti tohto typu ohľadom kalamity, ohľadom výmeny porastov, teda pozemkov s porastami pochádzajú skutočne od vašich dlhoročných pracovníkov, ktorí slúžia v štátnej správe, ktorí tam už aj doslúžia, lebo napokon sú radi, že to tam môžu doslúžiť, ale ktorí sú mnohokrát veľmi zhnusení a zhrození práve z toho, čo sa vidí, len sa nemôže povedať. A keď sa aj povie, tak sa nikam nedostane.
Pretože som teda veľmi spokojný s tou prvou časťou a veľmi nespokojný s týmito bodmi, ktoré považujem za dôležité, tak si dovolím dať teraz návrh, aby s tým dobrým úmyslom, nie preto aby som vám zabŕdol do vášho procesu, vy si ozaj urobíte, čo budete chcieť, ale aby ste mali túto možnosť, pán minister, teraz urobiť. Možno to urobíte doplňovákmi, pozmeňovákmi a poviete, že to nie je potrebné. Ale z môjho pohľadu je potrebné dať návrh, aby tento zákon bol vrátený vášmu ministerstvu na dopracovanie, aby sa stal ozaj účinným, aby vyjadroval aktuálne potreby, aby bol moderným, aby bol v súlade s ochranárskym zákonom, aby sa proste splnilo to, čo vy sám ste nám tuná z tejto tribúny viackrát priamo alebo nepriamo prisľúbili. Podrobnejšie veci budem hovoriť k novele 326-ky, ktorá bude predložená skupinou poslancov, ako som spomínal.
Kolegyne, kolegovia, pán minister, ďakujem za pozornosť.