Videokanál poslanca

Dobrý deň. Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Ja chcem vyjadriť nádej a presvedčenie, že rokovanie o štátnom rozpočte je nielen rokovaním poslancov, ale aj ľudí, ktorí ctia to, že ekonomika je veda, ktorá má svoje zásady, a bez ohľadu na to, či sme vľavo, či vpravo, tak vieme, že z týchto zásad sa nedá nejak ubziknúť, pokiaľ nechcem byť, nechceme byť nejaké tlčhuby. A verím, že sme aj dnes toho svedkami. A ja by som sa chcel v tomto smere zamyslieť nad tým, že aj keď odborníci z oblasti ekonomiky uznávajú rôzne školy, jedni sú viac za zásahy štátu, druhí by boli radšej, keby tých zásahov bolo čo najmenej, predsi len jeden konkrétny bod, ktorý zaznel vo vystúpení pani poslankyne Mezenskej a ktorý tu už zaznel pri rozprave o štátnom rozpočte viackrát, ma upútal, a chcem dať takú možno, že z neznalosti otázku, že do akej ekonomickej školy patria také opatrenia, ako je spomínané hospodárenie v SPP s podielom štátu, ktoré rieši situáciu vyplácania dividend tak, že sa berie na to úver? Ja naozaj si netrúfam povedať, že je to zlé rozhodnutie. Ja sa len spytujem, aká je to ekonomická škola, keď bohatá firma, ktorá má prinášať tie zlaté vajíčka, nemá dostatok hotovosti a potrebuje zobrať stovky miliónov na to, aby vyplatila komusi to, čo by mal dostať len vtedy, keď je ozaj natoľko prosperujúci, že to môže vyplatiť bez úveru.
Takže to je moja otázka, verím, že marginálna, napriek tomu možno by dokázala jej odpoveď osvetliť prístup odborníkov, ktorých som spomínal, medzi ktorých určite patrí aj pán minister, k takémuto štátnemu rozpočtu.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Sme svedkami zaujímavých historických prestreliek ministerských a straníckych, ale domnievam sa, že práve takéto prestrelky nám veľmi regále slovenskými výrobkami nezaplatia, a napadla ma jedna iba vec, ktorá osobne mi pripadá dôležitá, aj keď nie jediná.
Ak raz vieme, že fínska Nokia vyrába dobré mobily, no tak jednoducho nech ich vyrába, a my na zelenej lúke nestavajme žiadnu vývojovú základňu a nesnažme sa ich dobehnúť. Ale tejto zelenej lúke by sme jednoducho nemali dať príležitosť, aby bola len pokosená, pomulčovaná a aby sme z nej nevyťažili to, čo sme povinní vyťažiť. Mobily dovážajme, ale tie potraviny naozaj by sme nemali dovážať a naozaj by sme mali dosiahnuť, aby človek, ktorý tú zelenú lúku chce využívať, aby ju využíval na produkciu, a nie na to, že dostane 160 eur za rok za to, že to len pokosí. Som teda toho názoru, že by bolo veľmi dobré, keby pán minister na rok mohol doniesť správu, kde budú dve čísla. To prvé bude znamenať, že sme využili európske dotácie určené pre pôdohospodárstvo na Slovensku na 100 %, a to druhé číslo by malo byť nulové, že sme nedali ani euro za to, že niekto nevyrobil potraviny, ale dostal na to neprimeranú dotáciu. Ďakujem.

Dobré ráno. Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka, a ďakujem tebe, pán poslanec Hlina, že si to tak jasne pomenoval. Áno, my tu chodíme ešte stále aj po 60 rokoch okolo horúcej kaše a žneme búrku, pretože sme siali vietor, alebo minimálne sme sa jasne voči nemu nevymedzili. Stále je to tu. Táto krajina počas druhej svetovej vojny z veľkej časti prežila v zbabelosti, v arizáciách, v nevidení toho, že sme vyvraždili 70-tisíc obyvateľov a minimálne sme boli pri tom ticho, a ak si myslíte, že neexistuje súvislosť medzi tým, čo tu dnes hovoríme, a tým, že sme neboli schopní zaujať jasné stanovisko voči tomu, čo máme ťaživé dedičstvo z minulého storočia, tak sa teda všetci mýlime.
A preto som presvedčený, že táto téma, ako ju otvoril pán poslanec Hlina, je veľmi dobre, že tu zaznela, a je veľmi potrebné, aby práve z tejto siene, ešte nie je neskoro, zaznel jasný hlas, že tak, ako to pomenoval Hlina, že s teroristami sa nevyjednáva, tak s tými, ktorí ešte stále majú pochybnosti o tom, čo bolo a čo nebolo správne, tak s tými tiež by sme sa nemali nikdy rozprávať. A dávam to do kontrapunktu s týmto zákonom, pretože ja som pri jeho prvom čítaní vystúpil s tým, že naozaj mi tam chýba jasné podporenie tých, ktorí dnes sú na opačnej strane a ktorí už možno neboli so zbraňou v ruke v horách počas povstania, ale ktorí dnes sa snažia jeho idey veľmi rukolapne a hmotne zreteľne uchopiť. Spomenul som prípad obce Pohronský Bukovec, ktorá má 90 občanov, ale z tých 90 občanov je 90 takých, ktorí, keď poviem, ideme stavať bunker Jegorovov, tak sme ho postavili s pomocou Lesov Slovenskej republiky za pol milióna korún. A stojí tam. Keď som povedal, že mi chýba označenie miesta, kde bol chytený Golian a Viest, tak som si to miesto našiel a označili sme ho.
Takže prosím, v tomto zákone myslime viacej práve na týchto ľudí. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ďakujem aj za to vystúpenie, pán poslanec Duchoň, celkom kultivované vystúpenie, len mne z neho zaznieval, aspoň v jednom prípade, jeden taký silne falošný tón. Vy ste tam spomínali an bloc obchodné spoločnosti, ktoré, už teda eseročky, ktoré by po piatom roku akosi logicky mali mať zisk, lebo veď na to sú. A mňa v tej chvíli napadol jeden taký príklad, taký neekonomický, neobchodný, ale možno nie celkom nenáležitý. Zoberme si žiačika, ktorý ide do školy a nie je veľmi dobrý. A už päť rokov do tej školy chodí. Možno sa aj snaží, možno má nejaké aj objektívne zlé sociálne zázemie, proste príčin tam môže byť veľa a my už od tohto žiačika by sme chceli, aby po tom piatom roku jednoducho bol dobrým žiakom a ak nie je, tak mu môžme prisúdiť akési výrokové znenie, že je neschopný a že vlastne ani ako do tej školy chodiť nemal.
Viem, priťahujem to za vlasy, ale chcem vám len poukázať na to, že ozaj je nesprávne, aby ste an bloc všetkým takýmto spoločnostiam povedali, že oni majú byť jednoznačne po istej dobe už v zisku, v opačnom prípade sa stala kdesi u nich chyba. Jednoducho je možné, že sa veľmi tí majitelia snažia, alebo ten majiteľ, ale jednoducho nemá v živote šťastie.
No a ešte aj na konto toho, čo sa tu teraz v posledných chvíľach tak zjavuje, to je bystrické voľby a to pálkovanie teda, že kto a ako. Nechcem sa vyjadrovať k tej podstate, aj keď je celkom presná, ale jedna vec mi aj tu znie tak trocha falošne. My všetci, alebo teda tí, čo v tejto sieni už desaťročia sedia, sa pričinili o to, že Bystrica volila tak, ako volila. Myslím si, že to memento je úplne pre všetkých a nejaké si to vracania tej loptičky z jednej strany na druhú sa mi zdá ako nie celkom presné.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Ďakujem ti pekne, Martin, za to objasnenie.
Chcem len upozorniť pána ministra a snemovňu, že to, že hovoríme teraz o zozname, ktorý treba takýmto jemným spôsobom posúdiť, ako rozprával pán poslanec Fecko, aby nedošlo náhodou k nejakej duplicite, aby sme nevydávali pozemky, kde už je rozbehnuté neukončené reštitučné konanie, už je ozaj vysoká špeciálna nadstavba. Treba len zdôrazniť, že ministerstvo vo svojom návrhu vôbec neuvažovalo, že by sa takýto zoznam mal vypracovať. To znamená, že tu len vidíme, že keď sa začneme baviť o probléme, ktorý je naozaj vážny a za ktorým sú desiatky miliónov, tak prídeme na dôležité veci, ktoré treba doriešiť. Zdá sa mi ako len potvrdenie toho, že v tomto smere v zákone teda predkladateľ zanedbal zamyslieť sa nad takýmito možnosťami. Tak o tom svedčí práve skutočnosť, že takéhoto zoznamu zatiaľ potreba nebola vôbec špecifikovaná. Takže verím, že práve po tomto rokovaní bude prijatý náš pozmeňujúci návrh, v ktorom o takomto zozname, o takýchto zoznamoch rozprávame, pri ktorých potom, samozrejme, bude treba prihliadať na to, o čom rozprával pán poslanec Fecko. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne aj za podporné stanovisko. Ja si myslím, že práve toto je príklad, ako sa hľadá riešenie. Dajme Bohu, čo je Božie, dajme cisárovi, čo je cisárovo, budú spokojní ochranári, budú spokojní ľudia, ktorí majú prioritný záujem na tom, aby územia chránené boli ozaj chránenými, budú spokojní lesníci, ktorí budú mať istotu, že z týchto chránených území nebude, po prvé, prenikať hmyz, ktorý ohrozuje ich hospodárske záujmy a spôsobuje im veľký rozsah problémov, a keď aj sa tak stane, tak že škody, ktoré takto vzniknú, budú sanované bez toho, aby vznikol nejaký blokačný mechanizmus, ktorý celú vec zacyklí a tú vojnu, o ktorej sme tu viackrát hovorili, predĺži. Takže verím, že toto je jedna z možností, možno existujú ďalšie možnosti. Predpokladám, že bude dobré, ak ich budeme hľadať, pretože naozaj je škoda pokračovať v tom, aby sme mali nesúlad v dvoch dôležitých zákonoch. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán minister životného prostredia, vážený pán spravodajca, vážení členovia vlády, kolegyne, kolegovia, prestal som v rozprave o 12.00 hodine v celkom zaujímavom bode. Myslím si, že život je niekedy celkom dobrý režisér.
Pripomeniem, práve sme sa bavili o tom, resp. informoval som o tom, že by bolo zaujímavé, aby chránené územia, ktoré sú zaradené v piatom stupni ochrany prírody, prešli pod kuratelu rezortu životného prostredia. Je to dosť atypická myšlienka, nie úplne nová, pretože s takýmito predstavami sa pohrávame už niekedy možno aj dlhšie, ale myslel som to ako jednu z úprimných možností, ako urobiť to, o čom bola prvá časť môjho vystúpenia, a t. j. nájsť rozumný synchrón, aby zákony o ochrane prírody a zákon o lesoch neboli medzi sebou v takej rozopre, v takom nesúlade, v akom sme ich mali v posledných rokoch, resp. ako dopustili, resp. ako sa prejavili ich fungovania na udalosti, ktoré sme vyhodnocovali mnohokrát ako vážne poškodenie krajiny Slovenska a prírody. Takže, áno, ak je päťka taká vzácna, ako si myslíme oprávnene, že taká je, a ak si zasluhuje, aby nebolo do nej zasahované, dokonca ani vo výnimkách, pretože tie výnimky, sme sa zhodli, istá časť obyvateľstva pravdepodobne oprávnene vníma ako príliš široko položené a využívané, tak potom by sme mohli naozaj povedať, že nech sú chránené územia zaradené v tomto stupni považované za územia bez zásahu a nie je žiadny problém, aby túto bezzásahovosť dozorovali orgány rezortu životného prostredia. Ale tým som ešte nenaplnil ten zmysel toho synchrónu, kde sa teda nájde to, aby zákony nepôsobili proti sebe, ale, naopak, v súlade, tak ako to deklarovali páni ministri pôdohospodárstva a životného prostredia na spomínanej konferencii vo Zvolena 7. septembra minulého roka.
No tá druhá časť, to písmeno B spočíva v tom, že ak sa zhodneme na tom, že je možné odovzdať päťky, ktorých je zhruba necelých 100 tisíc hektárov na Slovensku, pod kuratelu rezortu životného prostredia, tak potom treba povedať aj to, čo spôsobovalo veľkú traumu dlhoročnú pri tých rozporoch, o ktorých sa teraz rozprávame. A to je to, že to, aby škodcovia, hmyz, lykožrúty, podkôrny hmyz, ktorý v takom masívnom smere a množstve unikal z týchto území smerom do okolitých lesov, aby bolo možné povedať rezortu životného prostredia, áno, nieže rešpektujeme, ale ďakujeme vám za to, že chránite tieto územia tak, ako si predstavujem, že by mali byť chránené, ako vzorku nedotknutej prírody, relatívne nedotknutej, ale, a to je to B, ak vzniknú nejaké škody na okolitých porastoch hospodárskych alebo chránených v menšom stupni, tak potom je potrebné sa zhodnúť na tom, že takáto ochrana bude uhradená orgánmi rezortu životného prostredia alebo aby vôbec také škody nevznikali, čo bude ešte lepšie, tak aj opatrenia, ktoré zabránia tomu, aby sa nám z pätiek šírili škodcovia do okolitých lesov hospodárskych, budú radené týmto rezortom životného prostredia. To zdanlivo ako keby aj bolo.
Ale je tu jedna záležitosť, ktorá je dôležitá. Zákon o lesoch, o ktorom budeme rozprávať v nasledovnom kole, hovorí o tom, že takéto opatrenia je síce možné pri piatom stupni robiť, avšak musí ich schváliť rezort životného prostredia a v takom prípade sa považujú za použiteľné a je možné ich preplácať týmto rezortom. Ale to sme sa dostali na začiatok celého tohto cyklu, pretože vieme si predstaviť, že ak tento rezort by mal tieto opatrenia schvaľovať, je veľmi pravdepodobné pri tom, ako hovorí skúsenosť, že sa opäť len oživí, nechcem to nazývať vojna, ale nesúlad, ktorý povie, no, áno, vy lesníci máte na to nesprávny pohľad, vy sa dopúšťate požiadaviek, ktoré nie sú odôvodnené, nesúhlasíme s takýmto rozsahom, s takýmito nákladmi, s takýmito opatreniami a budeme na začiatku tam, kde sme nechceli byť, na začiatku nepochopenia.
Spomínam si napr. pri Fabovej holi, keď sa dlhé roky viedla diskusia o tom, že aspoň keby sa tam dali tie lapáky, lapače teda, aby som bol presný. Nie, toto odporovalo zmyslu ochrany. A prišiel nejaký čas, keď už bola situácia vyostrená, takže zjavne dochádzalo k evidentným škodám, ktoré sa zdali až hrozivé. A boli aj hrozivé. Viete, vážení lesníci, prečo by ste nemohli tie lapáky tam dať? Bude celkom dobré, keby ste ich umiestnili. My si ich dokonca aj objednáme. Proste ukázal sa vývoj v tom, že názory sa zmenili. A bolo celkom zaujímavé sledovať, že ľudia boli ochotní zaplatiť to, čo predtým odmietali. Ale tým chcem len dokladovať, že ten subjektívny pohľad tu bude silný. A preto opakujem, päťky, áno, chráňme úplne takmer bez výnimky, zaslúžia si to, ale zároveň garantujme okolitým lesom, že tieto porasty nebudú atakované, v opačnom prípade rezort životného prostredia v plnom rozsahu aj zaplatí tieto opatrenia. To nie je výmysel úplne len pre túto chvíľu, také skúsenosti vo svete sú. Ja osobne som toľko toho nepochodil vo svete, ale Bavorský les, kde nemeckí lesníci udržiavajú pomerne veľké územie kalamitného priestoru, ktorý bol postihnutý veľmi výraznou kôrovcovou, teda podkôrnikovou kalamitou, udržiavajú v takom stave, že nárazníkové pásmo okolo tohto národného parku Bavorský les je vytvorené zhruba 2-kilometrovou zónou územia, kde naozaj veľmi citlivo reagujú na prienik lykožrúta a sanujú napadnuté stromy. A, napodiv, prax potvrdila, že sa to dá.
Takže ak niečo takéto si vieme predstaviť, nedisponujem nejakou analýzou, len sa odvolávam na to, že to je to proste funkčné, bolo by možno dobré, keby sme takéto niečo ako ten hľadaný súlad dvoch zákonov použili. Myslím si, že by to mohla byť spokojnosť na obidvoch stranách, ochranári dostanú päťky a budú ich chrániť, tak ako sme ich doteraz nechránili, bez množstva výnimiek, a zase lesníci dostanú istotu, že opatrenia, ktoré bude treba vykonať na to, aby z týchto pätiek sme nemali atakované nechránené územia, nielen budú navrhnuté, ale aj budú zrealizované a budú mať aj byť kým zaplatené.
Možno jednoduché riešenia nie sú vždy bezpečné, ale vidí sa mi, že keby som našiel takýto pokus, pán minister, v zákone, tak by sa mi zdalo, že tá odpoveď na otázku, či teda sa hľadá alebo nehľadá to, aby sa problémy v nesúlade zákonov vyriešili, by sa dala celkom pozitívne hľadať v odpovedi, áno, ministerstvá hľadali to, čo v septembri vlani vo Zvolene sľúbili, aj to našli a možnože aspoň pri tých päťkách, ktoré sú tým klenotom, vieme poukázať na natoľko funkčný spôsob, že poškodzovanie okolitých lesov, ktoré boli práveže typické pre nedorozumenia v ochrane týchto chránených území, už bude patriť minulosti.
Takže to je prvá skupina a idem k tej druhej, povedal som, že mám dve základné požiadavky a pripomienky k tomuto zákonu.
Tá druhá skupina spočíva v tom, čo ste, pán minister, nazvali ako jeden z hlavných cieľov alebo ako možno ten druhý cieľ, ktorý pri tejto novele ste sledovali. A to je, aby sa náhrady súkromným vlastníkom lesných pozemkov, na ktorých sa nachádzajú rôzne stupne chránených území, začali reálne vyplácať. Nič voči tomu nie je možné namietať, je to oprávnená požiadavka. Prečo by ľudia, ktorí dostali na svojom súkromnom majetku údel ochrany prírody, ktorá im neumožňuje využívať primeraným hospodárskym spôsobom tieto pozemky, nemali dostať za svoju ujmu náhradu? Určite, áno, je to správna cesta. A ja si myslím že bude veľmi dobré, keď aj teraz povieme, že takým dlhodobým cieľom by malo byť to, aby všetky chránené územia boli v rukách štátu. To by bolo najelegantnejšie, najtrvalejšie a naj možno efektívnejšie riešenie. Na to predkladáte niekoľko spôsobov. Dá sa súhlasiť s tým, že tie spôsoby sú vymenované pestro a je možné každý z nich aj použiť. Určite by bolo celkom elegantné, keby sa to dalo urobiť hneď výkupom. Je jasné, že ten objem peňazí, ktorý by bol na to potrebný, je príliš veľký na to, aby sa niečo také mohlo považovať za prioritný postup. A preto to, že navrhujete aj výmeny, lepšie povedané zámeny, aby som použil terminus technicus, ktorý tam je pozemkový, je celkom správne, lebo tým na jednej strane dosiahnete, že územia sa stanú naozaj štátnymi pod chránenými územiami, teda pozemky pod chránenými územiami budú štátnymi, nebude to stáť štát žiadne veľké peniaze a zachová sa doterajší pomer medzi štátnymi a súkromnými pozemkami. Takže zdá sa to ako dobré riešenie. A ja to aj vítam. Aj možno doslova by som povedal, som ochotný za to zdvihnúť ruku.
Ale je tu jedno veľké nebezpečie, o ktorom sme rozprávali aj na výboroch. A myslím si, že toto nebezpečenstvo je potrebné zobrať do úvahy. Je to nebezpečenstvo, že to, čo sa u nás dá zneužiť, sa aj zneužije. A skúsenosť hovorí, že pozemky sú príliš dobrý biznis na to, aby sa nenašli chytráci, ktorí z toho dokážu vyťažiť príliš veľa na úkor nás všetkých.
Veľmi mi chýba, že pri pomerne podrobnom a presnom špecifikovaní postupu, ktorý sa má udiať, pri zámenách, predajoch a tak ďalej, a teraz hovorím o zámenách, ktoré aj vy ste posunuli na prvé miesto pri tomto riešení tohto problému, nie je vôbec naznačený spôsob, ako by sa malo postupovať tak, aby majitelia dnešných súkromných pozemkov, ktorí budú mať záujem na tom, aby dostali primeranú náhradu, nepaberkovali na štátnom spôsobom, ktorý sa nebude dať nazvať primeraný, ale ktorý sa bude dať nazvať zištný, aby jednoducho neukazovali prstom organizáciám, ktoré spravujú štátne pozemky, Lesom Slovenskej republiky, ale aj ďalším inštitúciám tohto typu, že, áno, súhlasíme s výmenou, ale si prosíme tento pozemok, alebo tamten v rámci okresu. A vieme, že bude možné znaleckými posudkami, tak ako to bolo aj doteraz, dokázať, že tie pozemky majú zhruba rovnakú hodnotu znaleckú, teda znalcom ocenenú, ale to, čo znalcom ocenené nebýva, skúsenosť učí, že ani ocenené, ohodnotené nebude. A zrazu zistíme, že sa zamieňajú veľmi zaujímavé pozemky, ktoré sú v blízkosti kúpalísk, zjazdoviek, ktoré pomáhajú poľovným revírom, ktoré sú pri zaujímavých komunikáciách, jednoducho pozemky, ktoré síce splnia to, že sú ocenené rovnako ako ten, ktorý sa zamieňa, ale ktoré zároveň umožňujú tomu, kto zamieňa, získať pridanú hodnotu, ktorú sme vôbec nemali na mysli, aby ju dostal. Nedisponujem žiadnou informáciou o tom, koľkí ľudia sa na niečo takéto chystajú, ale o tom, že sa na to chystajú, vážený pán minister, vážené panie poslankyne, páni poslanci, som presvedčený, že takýchto by sme určite, keby sme mali tú schopnosť vidieť do všetkého, už dnes mohli odhaľovať, špecifikovať. Možno by sa našli takíto ľudia, ktorí už dnes možnože účelovo skupujú chránené územia od súkromníkov, aby sa oni stali tými, ktorí budú zamieňať takéto pozemky. Proste to nebezpečenstvo tu je a mne chýba v zákone spôsob, ako sa voči nemu vymedziť, postaviť, ako ho minimalizovať. A takýto spôsob je možný.
Som presvedčený, že je potrebné, aby organizácie, ktoré budú podliehať povinnosti vyčleniť pozemky pre takéto zámeny, mali možnosť vyčleniť také pozemky, ktoré z ich oprávnených hospodárskych záujmov, keď zastávajú záujmy štátu, všetkých občanov, mali možnosť rozhodnúť, ktoré pozemky sú a ktoré pozemky nie sú vhodné na zaradenie do takejto skupiny, aby to neboli pozemky vytrhávané z veľkých komplexov Štátnych lesov, aby to neboli pozemky, ktoré majú veľmi kvalitnú komunikačnú sieť, aby to neboli pozemky, ktoré jednoducho majú pre hospodára svoju cenu a ktorých vyčlenením by bolo zjavné že sa poškodia oprávnené hospodárske záujmy.
Myslím si, že tu je možné použiť systém, že takéto pozemky povinné organizácie, ktoré budú podliehať pod dikciu tohto zákona, by mali mať právo ich vytipovať, zverejniť, mali by ste ich mať na ministerskej stránke, mala by tu uplynúť určitá doba, aby sa mohla verejnosť, občania pozrieť, čo sa to ide zamieňať. A po tejto dobe a po takomto výbere, na ktorom sa zhodnú povinné inštitúcie a ministerstvo, lebo vravím, že súhlasím so samotnou podstatou toho, len hľadajme spôsob, ako minimalizovať nebezpečenstvá, tak by sa takýto postup dal považovať potom za finálny. A zameňme to, lebo máme záujem, aby chránené územia boli územiami štátnymi.
Keď som vášmu pánovi štátnemu tajomníkovi toto spomínal, tak mi reagoval pán Ilavský tak, že veď predsa v zákone máme povinnosť vypracovať zoznam. Ale, áno, je tam, ale to je zoznam práve tých pozemkov, ktoré sú chránené, to znamená tie, ktoré má štát záujem dostať do svojich rúk, ale vôbec sa v zákone nehovorí o akejsi zásobárni pozemkov a zozname pozemkov, ktoré by sa mali dostať zo štátnych rúk do súkromných ako recipročná zámena.
Takže toto považujem jednoznačne za dôležité, pretože to, čo je možné zneužiť, opakujem sa, sa zneužije, a bola by veľká škoda, keby sme zase pokračovali v tých kauzách, ktorých tu už bolo toľko pozemkových, a keď vieme, že spätne sa už veci napraviť nedajú, tak sa aspoň vynasnažme sa o to, aby sme išli cestou, ktorá naozaj ukáže, že máme záujem na slušnom riadení tohto štátu, aby sme už, preboha, nedávali občanom toľko argumentov o tom, že všetko sa robí tak, aby to vyhovovalo nejakým skupinám, ktoré sú v pozadí riadenia tohto štátu a ktoré poťahujú šnúrkami, na ktorých visí možno aj predstaviteľ vlády.
Nechcem v žiadnom prípade robiť nejaké domýšľavé vyhlásenia, ale bude veľmi dobré aj z vášho pohľadu, z pohľadu vlády, z pohľadu vášho rezortu, ak takýto zoznam bude vypracovaný a ak takýmto spôsobom ošetríme výmeny pozemkov z titulu cieľa, ktorý podporujem. Je ten cieľ už špecifikovaný ako snaha dostať do štátnych rúk všetky chránené územia.
Takže v podstate som povedal to hlavné.
Keďže treba racionálne postúpiť ďalej, som povinný prečítať k návrhu novely zákona č. 543/2002 Z. z. pozmeňujúci a doplňujúci návrh, ktorý predkladajú Mičovský, Fecko a Huba a ktorý bude len formulovať to, čo som spomínal. Budú tam nejaké drobnosti, ktoré spomeniem a o ktorých som v rozprave nehovoril, aby som využil čas lepšie.
Takže jedna z tých vecí, ktorá hovorí o tom, čo som ani nespomenul, je otázka vloženia do čl. I za bod 19 nového bodu 20, ktorý znie, že za slovami „motorovým vozidlom" sa vkladá slovo „motocyklom" a slovo „cesty" sa nahrádza slovami „rýchlostnej cesty, cesty I., II. a III. triedy“.
Vyplynulo to z požiadaviek, s ktorými som sa ja zoznámil z praxe ochranárskej, kde majú práve s týmto zlú skúsenosť. Reaguje sa tu na aplikačnú prax, z ktorej vyplýva potreba špecifikácie, o aké druhy vozidiel poháňané vlastným motorom sa jedná, a aj to, kde majú povolený alebo zakázaný pohyb.
Ale ideme k ďalšiemu bodu, ktorý je reakciou na to, čo som spomínal pri tých päťkách.
Takže § 16 by podľa nášho presvedčenia mohol znieť nasledovne a navrhujem, aby znel vrátane nadpisu „Piaty stupeň ochrany prírody“ takto:
Odsek 1: „Na území, na ktorom platí piaty stupeň ochrany, je zakázané vykonávať akúkoľvek činnosť. V tomto území je povolená len pešia návšteva.“
Odsek 2: „Správca územia môže návštevu podľa odseku 1 obmedziť alebo usmerniť, nemôže však návštevu týchto území trvalo zakázať.“
Tu sledujeme to, aby tie územia neboli len ako nejaká sklenená bašta nedostupná, ale aby sme mohli práve tú krásu, ktorú chránime, a ten zmysel tej ochrany ľuďom ukázať. Nesúhlasíme s tým, aby sme ľudí z chránených území vyháňali, ale aby sme ich usmerňovali tak, aby chápali a zužitkovali zmysel ochrany.
Odsek 3: „Územia s piatym stupňom ochrany, ktoré sú vo vlastníctve štátu, patria pod správu ministerstva,“ktoré môže poveriť výkonom tejto správy organizácie ochrany prírody vo svojej pôsobnosti,“ (Myslí sa to, keď sme pri tomto zákone pod správou ministerstva životného prostredia a ochrany krajiny.) „ktoré môže poveriť výkonom tejto správy organizácie ochrany prírody vo svojej pôsobnosti.“ (To znamená, necháva sa na ministerstvo, kto by túto správu vykonával.)
Odsek 4: „Správca územia s piatym stupňom ochrany podľa odseku 3 je povinný uhradiť všetky škody, ktoré vzniknú na dotknutých pozemkoch a porastoch z titulu ochrany prírody, ako aj oprávnené náklady na opatrenia, ktoré správcovia dotknutých pozemkov a porastoch vykonajú z dôvodu zabránenia vzniku škôd, ktoré by boli dôsledkom ochrany prírody na území s piatym stupňom ochrany spôsobené. Správcovia okolitých pozemkov sú pri svojej činnosti povinní vždy vykonávať preventívne opatrenia, ktorými by sa predišlo vzniku škôd.“
Takže to je ten synchrón, ktorý by mal byť ukážkou, ako zladiť záujmy tak, aby bola aj ovca celá, aj vlk sýty, aj keď to nie je dobré prirovnanie, jednoducho aby sme mali vzorne chránenú prírodu a aby sme zároveň nedopúšťali tie paseky, ktoré vznikli z nedorozumení lesníkov a ochranárov.
Odsek 5: „Vymedzenie škôd a vyčíslenie oprávnených nákladov podľa odseku 4 podlieha schváleniu ministerstva pôdohospodárstva alebo ním splnomocnenej organizácie. Správca chráneného územia podľa odseku 4 sa môže v prípade nesúhlasu domáhať uplatnenia svojich práv na súde.“
Takže ten hospodár si nebude môcť vymyslieť tie opatrenia, tak aby boli bombastické, neadekvátne a aby zničil povinnú osobu, ktorou bude orgán životného prostredia, respektíve reprezentant, ale bude to podliehať posúdeniu a schváleniu jeho rezortného nadriadeného orgánu.
Odôvodnenie je tu dlhé, ale ja si myslím, že som to odôvodnil už v rozprave a je to odôvodnenie dostatočné.
Tretia zmena. V čl. I bode 87 v poznámke pod čiarou k odkazu 92 sa dopĺňajú slová: „zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov a zákon č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim v znení neskorších predpisov".
Keďže tie pozmeňujúce body museli ísť tak, aby zodpovedali štruktúre zákona, tak vlastne som predbehol to, čo by malo nasledovať ešte pred tým. Tu je jednoznačne odkaz na to, aby pri zámenách a pri tých zoznamoch, ktoré sa teda budú pre tieto zámeny vypracovávať, boli rešpektované niektoré ďalšie zákony, ktoré tiež zakladajú právo niektorých osôb požadovať zámeny štátnych pozemkov, to znamená, aby sa nestalo, že my síce urobíme krásny zoznam pre tieto účely v súlade s tým, aby sme dosiahli cieľ, ale zároveň poškodíme iné oprávnené osoby, napríklad z titulu reštitúcie, ktoré už požiadali o zámeny a ktoré v žiadnom prípade nechceme považovať za druhoradé alebo nejakým spôsobom preskočiteľné práve v prospech tohto riešenia.
Navrhujeme, to je odôvodnenie, aby som sa možno vyjadril presnejšie, do súčasného znenia vládneho návrhu zákona doplniť medzi pozemky, ktoré nie sú vhodné na zámenu, aj tie, kde stále prebieha reštitučné konanie v zmysle „druhého reštitučného zákona", a tam, kde ešte nedošlo k vysporiadaniu vlastníctva v záhradkových osadách. Takýmto riešením sa predíde možným stretom viacerých nárokov na vlastníctvo určitých pozemkov.
Vyplynulo to z diskusie, ktorú sme ozaj viedli v snahe nájsť dobré riešenie, práve pán poslanec môj klubový kolega Fecko sa nad týmto zamyslel. A toto sú veci, ktoré vyplynuli z jeho skúseností tak, aby sme sa nedopustili v snahe byť spravodlivými zase nespravodlivosti voči niekomu inému.
Po štvrté. V čl. I bode 88 v § 61a ods. 2 sa na konci vkladá veta, ktorá znie: „Pri určení porovnateľnosti pozemkov je okrem výmery, vlastností a hodnoty zamieňaných pozemkov nevyhnutné znalecky vyjadriť aj vplyv ceny rovnakého alebo porovnateľného pozemku v tom istom čase, na tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite na trhovú hodnotu zamieňaných pozemkov."
No tu je vlastne deklarované to, aby sme nedopustili, že síce pozemky budú ocenené z hľadiska znaleckých postupov korektne, ale nepostihne sa to, čo by sa postihnúť malo, že jeden pozemok, ktorý zamieňame, je obklopený nádhernou, ale nefunkčnou divočinou a druhý sa nachádza pri lukratívnom lyžiarskom svahu. Čiže takéto niečo by sa malo jednoznačne podľa tohto zohľadniť, aby nebolo možné považovať takéto zámeny za účelové, ktoré majú dosiahnuť iný však účel ako ten, ktorý zákonodarca do toho vložil.
Po piate. V čl. I bode 88 v § 61a sa za odsek 2 vkladá nový odsek 3, ktorý znie: „Správca pozemkov vo vlastníctve štátu každoročne vypracuje zoznam pozemkov, ktoré sú na nasledujúci kalendárny rok v jednotlivých katastrálnych územiach určené na zámenu (ďalej len „zoznam pozemkov na zámenu"). Pri vypracovaní zoznamu pozemkov na zámenu postupuje správca pozemkov vo vlastníctve štátu tak, aby ich odovzdanie bolo v jeho oprávnenom záujme. Pod oprávnenými záujmami sa myslia najmä celistvosť spravovaného územia, ako aj terénne, dopravné a komerčné umiestnenia a využitie zamieňaných pozemkov. Zoznam pozemkov na zámenu správca pozemkov vo vlastníctve štátu vypracuje každoročne k 1. januáru príslušného kalendárneho roka a použije sa na účely zámeny pozemkov na nasledujúci kalendárny rok. Zoznam pozemkov na zámenu je po vypracovaní schválený najneskôr do 1. marca príslušného kalendárneho roka ministerstvom,“ životného prostredia, „a zverejnený na jeho webovom sídle. Zoznam pozemkov na zámenu nie je možné po schválení meniť ani dopĺňať.“
Ja som si to overoval aj na niektorých pracoviskách Štátnych lesov, ako by boli schopní takéto zoznamy vypracovať. Oni, samozrejme, vedia o tejto istej, ja to nazvem, hrozbe pre nich, z pohľadu úzkeho, rezortného, podnikového, to hrozba je, nerobí im však žiadny problém takéto zoznamy vypracovať, poskytnúť ministerstvu životného prostredia, a teda zase ministerstvo životného prostredia v snahe ubrániť sa nejakým zbytočným podozreniam môže pozemky, ktoré budú určené na zámenu, zverejniť, nechať na webovom sídle a po lehote, tak ak ju navrhujeme, aj vymeniť, my to navrhujeme.
Bod šesť tejto zmeny patrí zase k tomu, o čom som nerozprával v rozprave, ale týka sa doplnenia § 75, kde sa odsek 1 dopĺňa písmenami t) a u), ktoré znejú: „t) použiť technické zariadenia, zabraňujúce úniku dopravného prostriedku, ktorého oprávnenosť vjazdu je oprávnený kontrolovať, u) pri výkone svojej činnosti používať motorové vozidlá, motorové štvorkolky, snežné skútre a plavidlá“.
O čo tu ide. Ide tu o to aby zo stráže prírody mali možnosť uplatniť opatrenia, ktoré ukázala prax, že by mali byť uplatňované, že im to chýba, aj ja som sa s tým stotožnil, že mnohokrát auto, ktoré nájdu na chránenom území, tam, kde nemá byť, je bez vodiča a keď sa vrátia, aby si to vybavili s ním, tak už tam nie je, treba to riešiť zložitou vyhľadávacou činnosťou, takže zabrániť odjazdu tou známou papučou, zrejme tak sa to myslí, a na druhej strane aby boli oprávnení používať pri svojej činnosti motorové vozidlá, to znamená, aby mohli urobiť svoju službu efektívnejšie.
Siedmy bod. V čl. I bode 164 sa § 104b dopĺňa odsekom 9, ktorý znie: „Správca pozemkov vo vlastníctve štátu vypracuje najneskôr do 1. septembra 2014 zoznam pozemkov podľa § 61a ods. 3. Zámena pozemkov podľa § 61a tohto zákona sa uskutoční najskôr 1. januára 2015 potom, ako bol zoznam pozemkov podľa § 61a ods. 3 zverejnený ministerstvom na jeho webovom sídle aspoň tri mesiace."
Tento bod bezprostredne súvisí s bodom päť, tak ako som to už spomínal, návrhu.
Aj vzhľadom na dĺžku legislatívneho procesu a na potrebu vytvorenia takýchto zoznamov pozemkov sa navrhuje, aby tieto zoznamy boli vypracované od nadobudnutia účinnosti zákona najneskôr do 1. septembra 2014, pričom zámeny bude možné vykonať najskôr 1. januára 2015, a to len v prípade, ak tieto zoznamy pozemkov ministerstvo životného prostredia schválilo a boli zverejnené na jeho webovom sídle aspoň tri mesiace, a teda verejnosť mala dostatočný priestor na to, aby sa oboznámila s pozemkami, ktoré sa budú zo strany štátu zamieňať.
Posledný bod. V čl. I bode 164 sa § 104b dopĺňa odsekom 9, ktorý znie: „V súvislosti s prechodom výkonu kompetencií na území piateho stupňa ochrany podľa § 16 ods. 3 tohto zákona prechádzajú 1. januára 2014 práva a povinnosti vyplývajúce zo správy týchto území z Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky na Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky. Podrobnosti o prechode týchto práv a povinností a o prechode správy majetku štátu sa upravia dohodou medzi Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky a Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky.“
To je znenie, ktoré tam naši právnici dali korektne kvôli tomu, aj keď ja osobne mám predstavu, že samotná správa toho piateho stupňa nie je spojená s rozsiahlymi personálnymi zabezpečeniami a technickými prostriedkami, ale predsa len predstavuje konkrétnu agendu, aby sa aj táto agenda korektne v takomto prípade vymenila.
Toľko slová pozmeňujúceho návrhu poslancov Mičovského, Hubu a Fecka. Opakujem, sledovali sme nie to, ako storpédovať tento návrh a považovať ho za zlý.
Ja som sa v tomto prípade naozaj nevenoval množstvu detailov, ktoré už tu boli pripomienkované alebo pripomienkované ešte budú, ale dovolil som si poukázať na dve zásadné veci, na to, že prísľub o synchróne zákona o ochrane prírody a zákona o lesoch nebol dosiahnutý tak, aby sa odstránili dlhodobé bolestivé dôsledky rozdielneho pohľadu lesníkov a ochranárov na spracovanie kalamity, najmä v piatom stupni ochrany prírody, a, po druhé, aby sa to pri zámenách, ktoré sa považujú ministerstvom životného prostredia za jednu z hlavných príčin a cieľov pri tejto novele, aby bolo teda možné získať územia pod chránenými územiami do štátneho vlastníctva natrvalo, nezneužilo rôznymi skupinami záujmovými, ktoré majú vo zvyku zneužiť všetko to, čo sa zneužiť dá, história o tom učí veľmi dobre, a aby sme sa tak ubránili podozreniam, ktoré, myslím, nemá v záujme spájať so svojou činnosťou nikto, žiadna vláda a ktoré zbytočne zaťažujú pocitom, že sme krajina len skorumpovaná občanov.
Predpokladám, že práve toto je cesta, ako ukázať, že vieme v snemovni rokovať o takých postupoch, ktoré by umožnili diery v zákonoch minimalizovať. Táto diera, pán minister, je priveľká. A ja verím, že ak toto prijmete, tak sa môže veľmi výrazne zmenšiť.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ďakujem za pozornosť.

Dobrý deň. Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán predkladateľ, minister životného prostredia, vážený pán spravodajca, vážené kolegyne, kolegovia, zvykne sa o jednom zákone hovoriť, že je to zákon roka, obligátna floskula, ktorá sa spája so zákonom o štátnom rozpočte. Nič proti tomu nemám, ale ak by som si poslúžil týmto zaužívaným spojením a nasmeroval sa k zákonu, ktorý je predmetom nášho rokovania, tak by sme vari mohli aj použiť spojenie, že sa jedná o zákon desaťročia. Chcem tým len poukázať na to, že ak finančné parametre, ktoré sa nastavia v štátnom rozpočte, je možné korigovať, a po roku vlastne môže byť všetko inak, tak parametre, ktoré sa nastavia v zákone o ochrane prírody, majú oveľa väčší možno rozbeh, dobeh a najmä vplyv na to, ako budeme v našej krajine žiť. A myslím, že nikto nepochybuje o tom a ak áno, tak by som rád vyslovil presne opačný názor, že práve nastavenie toho, ako funguje príroda, ako dokážeme sa postaviť k jej ochrane, ako dokážeme zužitkovať jej dary, ako vieme sa postarať, povedzme, aj s istým súcitom o to, aby to, čo nefunguje, fungovalo lepšie, je natoľko dôležité, že sa domnievať, že dneska niečo schválime a potom to zase napravíme, je dosť krátkozraké. Naopak, ak niečo nastavíme zle, veľmi ľahko sa môže stať, že ten dobeh bude veľmi dlhý napriek tomu, že sa spamätáme v istej chvíli, ale už bude neskoro. A preto si dovolím poukázať na to, že sa jedná o zákon veľmi významný, takýmto spôsobom možno netradičným. No ale dosť bolo lyriky, to možno na úvod stačilo.
Poďme teraz priamo k veci. Ja nebudem hovoriť možno tak zoširoka k toľkým bodom, ako to už povedali moji predrečníci, kde som tiež veľmi rád podporil ich pozmeňujúce návrhy, ozaj úprimne, ale budem hovoriť o veciach, ktoré považujem za dôležité. A dokonca budú to len dve veľké skupiny, nazvem to, nie problémov, ale snáh o to, aby predkladateľ možno v tejto fáze, keď je to ešte možné, zvážil, či by nebolo účelné do tohto zákona zasiahnuť v záujme toho, čo som povedal v úvode, v záujme toho, aby jeho funkčnosť sa prejavila tak, ako to zrejme všetci očakávame.
V tej prvej veľkej skupine toho, čo chcem povedať, respektíve v tom podstatnom chcem povedať to, čo už sa tu svojím spôsobom pertraktovalo. Existuje tu dlhodobý problém v oblasti jednej konkrétnej, ale veľmi dôležitej činnosti a javu. A to je kalamita v lesných porastoch. Nepochybne aj tí, čo sa nezaoberajú touto oblasťou, vedia, že tu máme dlhé roky, možno je to už desaťročie, intenzívnych rozporov, ktoré spájajú práve rozdielne pohľady jednej veľkej skupiny lesníkov a jednej veľkej skupiny ochranárov na to, že je samotná legislatívna cesta, ako poriešiť tieto problémy, ako ich teda vyriešiť, nie jasná. A kalamita nie je žiadna maličkosť, pretože, to je možno len na okraj, viac ako 5 miliónov kubíkov alebo možno v niektorých rokoch takmer 5 miliónov kubíkov, čo je viac ako polovica celej ťažby toho, na Slovensku sa vykoná práve spôsobom náhodnej ťažby. A z toho istá a nezanedbateľná časť je práve v chránených územiach a ešte môžeme aj zdôrazniť, že niektoré z týchto chránených území sa stávajú producentom, semenišťom a akýmsi zdrojom rozširovania kalamity. Takže problém je to určite vážny. A myslím si, že ak sa zameriam z pohľadu aj toho, čo reprezentujem, na záujmy lesníctva v tejto fáze, tak sa nestane chyba, keď by som chcel práve túto časť si vybrať za predmet našej rozpravy a možno pána ministra poprosiť, napokon ako človeka, ktorý má k lesníckemu stavu v rodine blízko, aby naozaj zvážil, že je potrebné vykonať keď už nie účinný, tak aspoň veľmi snaživý pokus o to, aby toto dlhodobé boľavé dedičstvo rozdielnych pohľadov na spracovanie kalamity medzi skupinou lesníkov a ochranárov začalo patriť minulosti.
Pozrime sa na to aj tak, že má to svoju históriu.
Ja si ako lesník pamätám, že je už tomu skoro 10 rokov, keď sme tu mali dvoch ministrov zo strany maďarskej koalície, pána Simona a pána Miklósa, ktorí s tým, že teda pochádzali z jedného politického zoskupenia, vzbudili nádej, že už v prvej polovici prvej dekády 21. storočia sa tieto problémy začnú riešiť. No nestalo sa tak. A určite si to pamätáte, tých vystúpení, tých rozporov, ktoré tu zaznievali, ozaj mnohokrát veľmi emotívne, vášnivo, ale nič neriešili, pribúdalo. Už bola o tom dnes zmienka, že to nazval niekto vojnovou sekerou, niekto zákopovou vojnou, niekto nedorozumením. Nie je dôležité, ako to nazývame, ale určite to pôsobilo nie v prospech našich cieľov.
No a potom prišiel 7. september 2012. V tento deň sa vo Zvolene uskutočnila konferencia na pôde Technickej univerzity, pod ktorú spadá aj Fakulta lesníctva, aj Fakulta environmentalistiky, kde sa stretla skutočne významná skupina predstaviteľov rôznych pohľadov na správu krajiny, lesa, ochranu prírody. A čo je dôležité? Stretli sa tam aj dvaja páni ministri, pán minister Žiga a pán minister Jahnátek. A bez toho, aby som si robil nárok na to, že by som teraz citoval z ich vyjadrení, môžem potvrdiť, že tá deklarácia vyplývajúca z ich vystúpení, aj z istého resumé, ktoré zaznelo na tejto konferencii, jednoznačne potvrdila, že si títo dvaja páni ministri a ďalšie skupiny vedcov, odborníkov uvedomili, že máme veľmi rozdielnu legislatívu, ktorá jednoznačne v istých fázach práve vo vzťahu k spracovaniu náhodnej ťažby si odporuje a je preto potrebné využiť ten opäť teda súzvuk, čo sa možno nepodarilo v časoch súzvuku v Strane maďarskej koalície, v rámci súzvuku v rámci politickej strany SMER – sociálna demokracia na to, aby sa pomohlo krajine, ľuďom a aby sa ten nesynchrón, ktorý je v týchto zákonoch vyjadrený, odstránil. Osobne som to veľmi privítal, lebo naozaj to boli vyjadrenia, ktoré vzbudzovali nádej. A zároveň bolo potvrdené, že ambíciou obidvoch ministerstiev bude predložiť zákon o lesoch a zákon o ochrane prírody a krajiny súbežne, tak aby bolo možné tie potrebné zosúladenia priamo aj predniesť v jednej časovej fáze a poukázať na to, že to navzájom synchronizuje, že tie zúbky zapadnú do seba v obidvoch zákonoch a že rozpory sa stratia. No prvá časť tejto deklarácie sa napĺňa, pretože naozaj dnes, práve 28. novembra, to znamená rok aj dva mesiace po tejto konferencii, obidva zákony prišli sem do siene zákonnosti a sú predmetom rokovania zástupcov ľudu.
Mám pocit, pán minister, že, ozaj hovorím o pocite, pretože nechcem sa štylizovať do roly experta, expertov máme veľa na Slovensku a určite by mohli k tomu povedať viacej, ale ja som v tejto chvíli poslanec, a preto využívam túto svoju možnosť, tá druhá časť toho sympatického zámeru sa celkom nenapĺňa. Aspoň ja pri snahe prečítať si poctivo obidva zákony som nenašiel tie body, ktoré by mi povedali, že sa tu jedná, nechcem povedať prevratné, ale o novinky, ktoré by zásadným spôsobom vyriešili to, aby sa navzájom v snahe zabezpečiť aj základné lesnícke povinnosti, a teda nemám na mysli len tie legislatívne, ale aj tie, ktoré sú odvodené od mnohoročných skúseností a potrieb krajiny, ktorým lesníci slúžia, a na druhej strane pohľad ľudí, ktorí citlivo a možno o niečo citlivejšie vnímajú problémy ochrany prírody, vyriešili tak, aby nebolo potrebné opäť miesto pomoci prírody si odkazovať cez médiá a cez rôzne záujmové spolky, že pravda je naša väčšia ako tá vaša a tá vaša nemá náležitú váhu, lebo toto sú síce možno mediálne zaujímavé veci, možno aj verejnosť to sleduje s istým napätím, ale je to vyslovene škodlivé a nepotrebné, pretože príroda je jednoznačne pre všetkých a jej hodnoty sú príliš veľké na to, aby sme možno z istého nedorozumenia, ktoré pramení aj z dobrých úmyslov, dostali sa do štádia, že svojou neschopnosťou nájsť spoločnú reč prírodu poškodíme, už nech napokon bude mať pravdu ktokoľvek a nech sa žaloby dajú na kohokoľvek, to už škody spôsobené nenavráti, resp. neumožní nám sa vrátiť do stavu pred ich vznikom. No a tu som možno pri tej fáze, lebo človek by mal byť nielen kritikom, ale možno aj tým, kto s istou schopnosťou veci analyzovať a vložiť do toho aj svoju skúsenosť poukáže na možné riešenie, ktoré by bolo v prípade, že by sme sa na ňom zjednotili, možné považovať za to hľadané médium, ktoré by dokázalo zákony synchronizovať a umožniť to, čo od nich očakávame. Budem konkrétny.
Základným problémom je to, čo napokon tu už povedali moji kolegovia, že máme chránené územia aj s piatym, najvyšším stupňom ochrany prírody, kde dochádza jednoznačne k javom, ktoré do prírody patria napriek rôznemu stupňu zabezpečenia kvality manažmentov takýchto území, ktoré poukážu na to, že v takomto vysokom stupni ochrany prírody môže vznikať aj proces vytvárania sa kalamity podkôrnika lykožrúta. Pri týchto územiach, a tam je tá moja snaha poukázať na riešenie, sa v minulosti veľmi často stávalo, že zákon síce jasne hovoril aj doteraz a hovorí to aj po vašej novelizácii, že v päťke sa nezasahuje ani do porastov, ani do pôdneho krytu, čo je veľmi správne, ale zase v inom ustanovení zákona sa hovorí, že je možné voči takýmto zásahom alebo na takéto zásahy dať výnimky.
No a tu sme pri koreni a prameni problémov, na jednej strane krásne deklarujeme, že vieme, čo je päťka. Vieme, že je to ten klenot, že to je to striebro, vieme, že to je tá časť prírody, ktorá si zasluhuje najvyšší stupeň ochrany. A je to tam pekne deklarované, nič proti tomu. Ale na druhej strane dávame orgánom ochrany prírody možnosť túto krásnu zásadu, zrejme s úmyslom, aby sa výnimkám umožnilo prejaviť sa, teda uskutočniť. No a vzniká tu čo? Tu je ten dôsledok. Na jednej strane je tu množstvo ľudí, ktorí hovoria, veď máme tu kopu výnimiek, ktoré by tu nemali byť, to je tá skupina ochranárov, ktorým sa nepáčia tie výnimky. Ich rozsah nepoznám, hovorí sa, že ich je veľa. Určite ich nie je málo. Na druhej strane je tu skupina lesníkov, ak si to zjednoduším, ktorá povie: „No tých výnimiek ste nám dali primálo, pretože, pozrite sa, keby ste nám umožnili včas zasiahnuť, tak ako nám je to kázané lesníckymi regulami, dané tradíciami, skúsenosťou, ale aj lesníckou legislatívou, nemuselo dôjsť k takým škodám, k akým došlo. Príkladov takých od Fabovej hole až po rôzne lokality na Slovensku máme dostatok o tom, že dlhodobé neriešenie týchto záležitostí vyústilo tam, kam vyústiť nemalo, a preto, tu som pri tom návrhu, vážená snemovňa, by bolo možno dobré, predložiť takéto riešenie, ktoré by bolo tým hľadaným spôsobom dorozumenia. Ak sa zhodneme na tom, že nie ochranári, nie pán minister životného prostredia, ale táto spoločnosť má celkom oprávnene záujem na tom, aby istá malá, nepatrná časť krajiny naozaj podliehala predovšetkým, by som povedal, takmer jedine zákonom prírody, že je veľmi správne, aby sme do krajiny, ktorá je zaťažená množstvom industriálnych, antropogénnych a proste klimatických zmien, kde úplne oprávnene v súlade so záujmami človeka musíme zasahovať, mnohokrát aj veľmi rušivo, mohli by sme si pomôcť množstvom príkladov od atómových elektrární po komunikačné koridory a všetko možné, proste vieme, že ak tu chceme žiť, aj to tak robíme, tak prečo by sme tú malú časť krajiny z dôvodov istého rešpektu, súcitu, ale aj z dôvodu snahy mať možnosť zachovať vzorku, aby sme vedeli, ako tá krajina vlastne vypadá, keď do nej nezasahujeme, nemohli ponechať na jediného správcu? A tým je matka príroda. No bol by to až taký problém, keby sme sa zhodli na tom, že nebudeme nikde dávať výnimky, že tá päťka je päťkou a fajka zhasla, výnimka neexistuje okrem vis maior, katastrofy? Napokon sa na to myslí aj v zákone, ak by tam bol požiar alebo stala by sa tragédia s pádom lietadla, tak určite by sme vleteli aj do päťky a riešili to, čo má prednosť.
A tu môžeme odvíjať ďalej našu myšlienku. Ak sa zhodneme na tom, že tá päťka by nám stála za to, tento ten malý klenot, aby bol klenotom, tak potom by sme mohli celkom kľudne pristúpiť k tomu, čo tu ešte nezaznelo. A ja by som sa to ako lesník nebál povedať, aj keď viem, že to môže pôsobiť veľmi nelesnícky a veľmi proochranársky. No prečo by sme tieto päťky, keď sa zhodneme na tom, že bezzásahovosť je tam prioritou, neodovzdali pánovi ministrovi, jeho rezortu, rezortu životného prostredia? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Paška, Pavol, predseda NR SR
Pán poslanec, prepáčte, je 12.01 hodín, máte ešte dlhšie vystúpenie?

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Pán predseda Národnej rady, áno.

Paška, Pavol, predseda NR SR
Tak prerušujem potom rokovanie.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Dobre.

Ďakujem za slovo, vážená podpredsedníčka. Pán poslanec Martinák Ľuboš, my dvaja by sme si mohli rozprávať o tom určite dosť. A napokon vyšli sme takpovediac z jedného medzilaboreckého hniezda. A určite by sme mohli povedať aj veci, ktoré sa nám nejako nežiada veľmi zdôrazňovať. Tým chcem len naznačiť, že tie pravdy bývajú niekedy večné a je dobré, keď ich ctíme, a niekedy tie pravdy bývajú také, že podliehajú vývoju a že ak sa chceme dopracovať k nejakému rozvojovému pokroku, tak je dobré niekedy aj ustúpiť z večnej pravdy, ktorá nie je večnou pravdou, a hľadať riešenia. A ja si myslím, že my nesmie v Národnej rade kvôli tomu, aby sme obhajovali tie pravdy, ktoré nie vždy môžu platiť, ale aby sme sa v záujme krajiny pokúsili posunúť dopredu aj pomocou zákonov, lebo zato sme tu, a ukázali, že je to možné.
Myslím si, že tá rétorika, aj pán kolega Hlina to tak povedal, ktorú ste použili, tá klasická, sa možno určite v tejto chvíli páči 90 % mojich kolegov, ktorých uniformu mám na sebe, napriek tomu nie som presvedčený, že to je tá rétorika, ktorá by nám mala jednoznačne byť návodom na to, ako tie škody, ktoré si aj ty spomínal a ktoré tu evidentne vznikali a možno aj stále vznikajú, do budúcnosti eliminovať. A preto chcem povedať, že rozumiem ti, čo si povedal, je to rétorika používaná veľmi často. Ale nie je celkom presná. A ja sa vo svojom vystúpení pokúsim poukázať na to, čo si myslím, že je našou poslaneckou povinnosťou, ukázať, ako sa večné pravdy môžu meniť na istý pokrok v podobe toho, že uznáme, že nie všetko, čo sme v minulosti urobili, bolo správne. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Veľmi pekne ďakujem pánovi poslancovi Hubovi za jeho vystúpenie. Nebudem hodnotiť jeho jednotlivé časti, veď napokon som aj spolupredkladateľom jeho pozmeňujúceho návrhu, ale chcem povedať celkom úprimne, bez nejakej povinnosti nadŕžať svojmu takpovediac oddielovému kolegovi, že považujem za šťastie, že ochrancovia prírody, ak teda chceme takýto tábor mať, aj keď my lesníci niekedy máme problém s tým, aby sme sa takto rozhraničovali, majú v parlamente takého kultivovaného a skvelého zástupcu. A myslím to úplne vážne, pretože za posledných 30 rokov svojej lesníckej praxe mnohokrát práveže sme si voľáko veľmi málo vedeli porozumieť s ochranármi. A vždy som to považoval za veľmi subjektívnu chybu, ktorá je na škodu nie ochranárom alebo lesníkom, ale krajine. A práve ten duch jeho príspevku, ktorý tu zaznel, jasne svedčí o tom, že tu nie je snaha povinne zdeptať a rozložiť na drobné a skritizovať vládny návrh, ale snaha tomuto návrhu pomôcť, aby naozaj bol funkčný, pretože zákon, o ktorom dnes rokujeme, nie je zákon na krátke obdobie, na volebné obdobie, ale je to zákon, ktorý by mal veľmi výrazne pomôcť úplne nám všetkým. Takže oceňujem tohto ducha. A budem veľmi rád, keď veci, ktoré zazneli v tomto príspevku, naozaj nájdu, keď už nie tentoraz, ak to nebude ochota vládnej strany, tak možno v blízkej budúcnosti porozumenie, pretože by bola škoda jeho motívy a podnety nevyužiť. Ďakujem.