Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážené kolegyne, kolegovia, vážení občania, novelu, doplnenie a pozmenenie niektorých ustanovení zákona o voľbách do samosprávnych orgánov obcí a miest predkladáme vo vedomí, že v tomto zákone je zakomponovaná zjavná nespravodlivosť. Ale je tu ešte jedna nespravodlivosť a tá je daná tým, že tento zákon patrí medzi tie, ktoré mohli byť prerokované ešte pred tohtoročnými komunálnymi voľbami a mohla sa tak táto zjavná nespravodlivosť odstrániť v prípade, že by sa snemovňa na tom uzhodla. Žiaľ, to nevkusné rozhodnutie väčšiny parlamentu, ktoré vyradilo mnoho zákonov, postihlo aj tento tu a ostáva teda veriť, že čas, ktorý máme k dispozícii, bude využitý na to, aby nespravodlivosť, o ktorej som hovoril, bola odstránená a znenie tohto zákona napravené tak, aby bolo skutočne dobrým riešením pre všetky subjekty, ktoré sa uchádzajú o dôveru občanov v komunálnych voľbách.
V čom je tá nespravodlivosť? Jedná sa o triviálnu vec, ktorú možno napraviť pri dobrej vôli jednoduchým upravením tohto zákona. Tá nespravodlivosť spočíva v tom, že nezávislí kandidáti, ktorí sa uchádzajú o post poslancov, príp. primátorov a starostov, nemajú tú istú možnosť, ako majú politické strany a hnutia, ktoré vstupujú do tohto volebného zápasu. Tá nerovnosť podmienok je daná tým, že nemôžu nezávislí kandidáti si vybrať a mať svojich zástupcov vo volebných komisiách. Ak teda na jednej strane uznávame, že zástupcovia vo volebných komisiách sú vážnymi účastníkmi volebného procesu a že teda nie sú tam zbytočne a že zastupujú oprávnené záujmy všetkých, ktorí sa uchádzajú o dôveru voličov, nuž potom je veľmi jasná otázka, prečo by sme aj nezávislým kandidátom na poslancov neumožnili, aby mali rovnaké podmienky pre vstup do tohto volebného zápasu. Nie je to úplne jednoduché, ale je to riešiteľné.
Tá úplná nejednoduchosť spočíva v tom, že naozaj pokiaľ uznáme, že je tu určité obmedzené množstvo politických strán a hnutí a počet nezávislých kandidátov môže za istých okolností dosiahnuť aj množstvo, ktoré by bolo z technického hľadiska pri naplnení požiadavky každého nezávislého poslanca mať svojho zástupcu vo volebnej komisii, tak v tomto prípade naozaj musíme hľadať riešenie, ktoré by umožnilo spravodlivým spôsobom podeliť si svojich zástupcov. Ten spravodlivý spôsob vidíme v jednoduchom návrhu, ktorý je daný tým, že všetci, to znamená aj politické strany a hnutia, aj nezávislí kandidáti, si majú právo nanominovať svojho zástupcu do volebnej komisie a z tohto množstva, ktoré bude k dispozícii takto vytvoreným postupom, je možné, aby sme zvolili potrebný počet zástupcov vo volebných komisiách na určité konkrétne obmedzené množstvo, a to množstvo navrhujeme v našom návrhu zákona, ktorý predkladám za skupinu poslancov z hnutia Obyčajných ľudí a nezávislých osobností, aby bolo ustálené a ustanovené na päť. Množstvo päť sa zistí a určí žrebovaním, ktoré sa uskutoční na základe dohľadu predchádzajúceho starostu, ktorý zvolá takéto prvé rokovanie volebnej komisie, a samotné žrebovanie v zmysle nášho návrhu urobí zapisovateľ.
Máme niekoľko typov komisií. V našom návrhu riešime komisiu miestnu a okrskovú a z istých dôvodov opomíname komisiu obvodnú a ústrednú. Ak by sme totižto chceli meniť aj tento spôsob aj vo volebných komisiách ústredných a obvodových, vyžadovalo by to pomerne zložitý zásah do celého volebného systému, ktorý nepovažujeme v tejto súvislosti za účelný. Ale za účelné považujeme, aby bolo možné obmeniť tak, aby bolo možné stanoviť zástupcov jednotlivých kandidátov vo volebných komisiách miestnych a okrskových. Pri miestnej by sa rokovanie, prvé zasadnutie uskutočnilo 55 dní pred konaním volieb do samosprávnych orgánov, pri okrskových 20 dní. Je to dané istou logikou, ktorá vychádza z toho, že tie komisie je potrebné ustanoviť tak, aby bola tam istá časová náväznosť. Toto sú základné atribúty nami navrhovaného znenia úpravy zákona o voľbách do samosprávnych orgánov obcí a miest, a teda v závere tohto predloženia len zdôrazním, že takýmto návrhom sa odstraňuje zjavná a úplne neprehliadnuteľná nespravodlivosť, ak na jednej strane sme uznali, že nezávislí kandidáti majú právo vstupovať do volebného zápasu, potom je na mieste otázka, prečo by títo nezávislí kandidáti nemohli mať svojho zástupcu aj vo volebných komisiách. Toľko na úvod.
Vážená pani podpredsedníčka, skončil som túto časť svojho vystúpenia.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda.
Vážený pán poslanec Fecko, plne sa s tebou stotožňujem, myslím si, že si zdôvodnil veľmi presvedčivo, že dva mandáty naozaj sú mimo fyzických síl normálneho človeka, ktorý jednoducho má svoje hranice a nie je nejakým nadčlovekom. Mne sa žiada ale ešte k tomu dodať – možno mierne kacírsky – aj istú nadstavbu, že aj v etických silách človeka by nemalo byť možné, aby vôbec sa pri takej významnej životnej situácii, ako je stať sa poslancom Národnej rady na istý čas a byť teda poverený poslaním, sa zaoberať ešte vôbec akoukoľvek inou činnosťou. Zdá sa mi, že obdobie štyroch, keď je niekomu dopriate, ôsmich rokov vykonávať takúto službu občanom by malo byť natoľko vysoko ctené jeho nositeľom, že akákoľvek iná činnosť by mala byť považovaná za nielen fyzicky nemožnú, s tým sa stotožňujem, ale aj eticky veľmi problematickú a vnútorne bez potreby nejakého zákona vylúčenú.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky.
Vážení členovia vlády Slovenskej republiky, vážený pán podpredseda vlády, kolegyne, kolegovia, hostia, zareagujem na odpoveď na moju interpeláciu, ktorá je v aktuálnom zozname zaradená pod poradovým číslom 16. Je to interpelácia, ktorú som adresoval premiérovi, predsedovi vlády Slovenskej republiky pánovi Robertovi Ficovi.
Dopredu poviem, hneď na úvod, to, čo sa zvykne hovoriť na záver, že nebudem žiadať, aby sa hlasovalo o tejto odpovedi. Možno sa spýtate na dôvod. Ja mám dôvod jasný. To, čo mi poslal pán premiér, nepovažujem za odpoveď na moju interpeláciu. Dokonca sa domnievam, že pán premiér to ani nečítal, zrejme to podpísal, verím, že podpisuje listiny sám, ale keby mal chuť a čas sa zoznámiť s predmetom toho, na čo som sa spytoval, a zamyslel sa nad svojimi povinnosťami najvyššieho hospodára tejto krajiny, tak verím, že by tento list, ktorý by som mal nazvať odpoveďou, ale za odpoveď ju nepovažujem, nepodpísal. Takže hlasovanie máme vybavené, nežiadam hlasovať, pani podpredsedníčka.
Musím povedať, že táto interpelácia mala istú predohru. Ja by som ju dokonca nazval, že je to interpelácia č. 2 v istom tématickom zmysle, pretože jej predchádzala interpelácia č. 1, ktorú som adresoval ministrovi pôdohospodárstva a rozvoja vidieka pánovi Jahnátkovi. Tá moja interpelácia, keď ju nazveme č. 1, bola vedená dobrým úmyslom, spýtať sa na veci, ktoré znepokojovali množstvo ľudí v štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky, a to tak interných, teda vlastných zamestnancov, ako aj externých, teda spolupracovníkov. Keďže táto interpelácia neni predmetom mojej odpovede, tak len v kocke. Dozvedel som sa, že existuje vážne podozrenie, že verejné obstarávanie na odvoz dreva v tomto podniku bolo zmanipulované. Naozaj som nedisponoval žiadnymi presnejšími faktami, pretože informácií prichádza veľa a určite človek dopredu zbystrí pozornosť, že nie všetky musia byť pravdivé. Nuž, tak som teda napísal pánovi ministrovi Jahnátkovi a dostal som odpoveď a tá odpoveď mala svoju cenu, na rozdiel od tých informácií, ktoré predtým boli neoverené, tu som mal odpoveď ministra vlády Slovenskej republiky podpísanú. A z tej odpovede som vyčítal, že všetky podozrenia, ktoré som mal vo veci toho, že verejné obstarávanie nebolo kóšer, mi pán minister potvrdil. Potvrdil mi hlavne tú okolnosť, že ak roky dozadu – a trvalo to až do apríla tohto roku – vozili drobní prepravcovia dreva drevo z odvozných miest na sklady odberateľa, to je jedna z mnohých fáz výroby dreva, keď to takto nazvem surovo, aj keď drevo sa nevyrába, ale niekedy to lakonicky takto lesníci nazývajú, tak že táto fáza dreva sa mimoriadne verejným obstarávaním predražila, pretože pán minister mi presne uviedol, že v roku 2013 kubík takto prepraveného dreva stál 4 eurá 26 centov a verejné obstarávanie na tento výkon, ktoré bolo zorganizované spôsobom, ktorý ešte pripomeniem, stálo a bude stáť 6 eur 33 centov. Zdanlivo nepatrný rozdiel, ale treba si uvedomiť, za prvé, že hovoríme o nie jednom roku, tak ako bol obligátny spôsob obstarávania dodávateľov tohto výkonu, ale hovoríme o štyroch rokoch. Možno sa tu môže baviť niekto o množstve kubíkov, ktoré sú s tým spojené, ale stále budem hovoriť o miliónoch. Moja informácia hovorila, že ich je 1 500 000 ročne, do roka, teda za štyri roky, na ktoré je urobené verejné obstarávanie, 6 miliónov. Nemusíme ísť na presnú kalkuláciu, pretože presné čísla v tejto chvíli možno nie sú potrebné. Potrebné je povedať, že týmto verejným obstarávaním sa to, čo doteraz stálo isté množstvo peňazí, predražilo na najbližšie štyri roky o 10 až 11 mil. eur.
Povedal som, že zmienim aj otázku, kto robil verejné obstarávanie. Doteraz si to za tie roky robili závody sami. V každom regióne je dostatok malých prepravcov, tí vygenerovali istú cenu, spomenul som, bola to tá cena 4 eurá 33. Ľudia na tých lesných závodoch boli dostatočne skúsení a poučení, aby túto súťaž vedeli urobiť. Súťaže sa tam robia, odkedy platí verejné obstarávanie, na Lesoch úplne bežne a na množstvo ďalších výkonov, pretože nejde len o odvoz, množstvo, oveľa viacej máme približovacích súprav, traktorov. To tí ľudia všetko zvládnu. Majú na to školenie, certifikát, vedomosti. Ale keby aj sme chceli urobiť veľkú súťaž, takú, aby sme teda možnože nezaťažovali personál prevádzkový z externého prostredia, z lesných správ, nuž Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, Banská Bystrica, generálne riaditeľstvo má špecializovaný útvar, v ktorom pracuje niekoľko naozaj špičkových pracovníkov, ktorí sú na toto špeciálne vyškolení a nerobia nič iné. Tak to bolo vždy, tak sa to robilo doteraz. Až vo chvíli, keď bolo potrebné získať nejakého iného partnera, pretože zdanlivo táto sada ľudí, ktorá má certifikát, kvalitu a skúsenosti, nepostačovala na nové verejné obstarávanie, a preto bola nájdená externá firma. Našla sa spôsobom, ktorý sa nazýva teda ako nejaké prehliadnutie ponúk. Nebola to verejná súťaž. A v tomto zmysle sa našiel dodávateľ, ktorý, teda dodávateľ prác spojených s výkonom verejného obstarávania, tento výkon urobil podľa mandátnej zmluvy na 23-tisíc eur vrátane DPH a súťaž prebiehala v jeho kuratele.
Možno ešte aj v tejto chvíli by sme mohli povedať, no dobre. Zvýšili sa ceny o 49 %, ideme na viacero miliónov, ktoré, môže to byť otázka diskusie, do akej miery ich považujeme za manipuláciu a do akej miery za nejaký nárast cien. Ja som to pripustil aj verejne, že 5, 7, 8 %, ak nám pohonné hmoty stúpajú, mohlo by byť aj primerané. Aj keď – na potvoru – pohonné hmoty dlhodobo klesajú. Ale o 49 % zvýšiť hodnotu zákazky nie je celkom ani na prvé, ani na druhé a dokonca ani na tretie počutie v poriadku. To naozaj nezaváňa ničím iným ako manipuláciou a je to aj manipulácia. Pretože takýto spôsob nemožno považovať za cieľ verejného obstarávania, aby obstarávateľ sa snažil nájsť kohosi veľmi drahého, keď vieme, že doteraz to fungovalo za výrazne lacnejších podmienok. Ale povedzme, nájdu sa aj na to zdôvodnenia. Ja viem, že sa budú hľadať, lebo prípad bude mať svoje pokračovanie a ja hovorím chvalabohu. Ale je tu aj otázka takých vecí, ako je napríklad otázka dodatočného menenia podmienok takejto súťaže. To už zaváňa niečím, čo neni možno nazvať inakšie ako podozrením z trestného činu manipulácie verejného obstarávania.
Čo sa stalo? No to, že podmienky, ktoré boli deklarované, konkrétne sa jednalo o emisnú normu Euro 4 pre, z roka na rok sú v súlade s Európskou úniou podmienky na emisné normy prísnejšie, takže bola aj stanovená podmienka, že tie autá v tej súťaži musia mať Euro štvorku, ale zistilo sa, že nemajú všetky, tak dodatočne, po uzavretí súťaže sa Euro štvorky zmenili na Euro trojky. Na to je aj písomné rozhodnutie. To znamená, že tí, ktorí boli vyautovaní z tejto súťaže, by dneska mali celkom oprávnene povedať, zrušiť súťaž a môžeme ísť ešte raz na verejné obstarávanie.
Ale to nebola jediná finta s tou Euro štvorkou. Keby sa pán premiér zaoberal bližšie mojou interpeláciou a keby poveril svojich ľudí, aby mu zistili podrobnosti, zistil by aj oveľa dôležitejšie a zaujímavejšie veci, že to, aby sa zbavili tých malých dodávateľov, tých efektívnych, lacných a dlhodobo fungujúcich, tak nestačila iba Euro štvorka, ktorú potom zmenili na Euro trojku, poviem aj prečo, ale bolo treba urobiť aj také veci, akože môže sa tejto súťaže zúčastniť iba ten, ktorý za tri roky bude mať obrat 10 mil. eur, kto dá zábezpeku 300-tisíc eur, kto má najmenej 26, 33, 40 áut. Jednoducho, urobilo sa všetko pre to, aby sa povedalo tým lacným, efektívnym, doteraz fungujúcim: Chlapci, idete z kola von.
Myslím si, že toto všetko si mal pán premiér dať preveriť, lebo ja som ho nežiadal, aby začal konať ako vyšetrovateľ. Vyšetrovatelia majú svoje lehoty a termíny, ale aby začal konať ako najvyšší hospodár tohto štátu. Keďže súťaž bola netradične uzavretá na štyri roky, nie na rok, ako to bolo doteraz, a keďže každým dňom sa škody z titulu tejto súťaže zväčšujú, tak som ho poprosil, aby zastavil platnosť zmlúv, ktoré z týchto súťaží vzišli. Pretože zatiaľ tá škoda nie je tých 11 mil., zatiaľ iba pár stotisíc, lebo to funguje iba od 1. mája, ale keďže vieme, že v situácii, keď sa pravidelne zvyšujú škody, keď hladina stúpa, tak sa vtedy nehráme na odkazy, že obráťte sa na vyšetrovateľov alebo na úrad verejného obstarávania, vtedy konáme. A konať má hospodár krajiny razantne a má na to aparát aj oprávnenie a patrí to medzi jeho povinnosti. Pán premiér sa tým vôbec, ale vôbec nezaoberal.
A ja som mu napísal ešte jednu vec v tej interpelácii, že všetko nás raz dobehne. Je to také obľúbené, často používané vyjadrenie, ale je pravdivé. Pána premiéra dobehol rok 2009 v časoch, keď v jeho prvej vláde patril tento podnik pod kuratelu HZDS, v časoch, ktoré nemožno nazvať inakšie ako doba temna z hľadiska pohľadu lesníkov na to, čo sa dialo v štátnych lesoch. To boli časy, ktoré verím, že už nikto nechce, aby sa zopakovali, ani pán premiér Fico. Ale vtedy mal možnosť povedať: Nevidím všetko, to nie ja, to Mečiar. Vtedy sám sa vyjadril veľmi záväzným rozhodnutím, že si uvedomuje vážnosť situácie v tomto najbohatšom a najväčšom štátnom podniku a že rozhodne sa hlási všetkými desiatimi k tomu, aby sa v tom podniku vykonali zásadné zmeny, štrukturalizačné, organizačné, možno aj personálne, aby k takému niečomu, čo bolo skutočne nie riadenie tohto veľkého podniku, ale jeho doriadenie, sa už nemohlo nikdy zopakovať. Nedodržal slovo.
Prešli roky, ja nevravím, že sa vrátil mečiarizmus do tohto podniku, ale vrátili sa spôsoby, ktoré už dnes pán premiér Fico nemôže povedať, že to je koaličný partner. A mne je to veľmi ľúto, naozaj, úprimne, ja s tým podnikom nieže súcitím, ja ho mám totižto rád. A nemám rád ľudí, ktorí mu škodia, lebo ja som preň odpracoval desiatky rokov a myslím, že nebolo všetko zlé, čo som tam urobil. A to, že dnes máme pred sebou takéto smutné odpovedanie pána premiéra na moju interpeláciu, keď sa nezachoval ako najvyšší hospodár, ale keď sa zachoval ako úradník, ktorý potrebuje vybaviť interpeláciu, lebo zákon mu to hovorí, aj tak mi prišla na 33. deň, takže zákon nebol celkom dodržaný, ale to je naozaj v tejto súvislosti obyčajný detail, tak toto ma mrzí.
A viete, keby ten pán premiér chcel ešte hlbšie ísť do veci, on by zistil ešte jednu neuveriteľnú vec, že vlastne tie autá, ktoré prehrali tú súťaž a ktoré sa dostali z kola von, išli do autu, lebo nesplnili podmienky, ani sa len nehlásili, vedeli, že sú nesplniteľné, viete, čo robia tie autá dnes vo väčšine prípadov? Ony vozia. Totižto špeciálne autá, ktoré majú hydraulické ruky a sú pripravené len na odvoz dreva, nemajú veľa možností, kde sa uchytiť. To nie je kamión, že raz ho naložím paradajkami a potom tam zoberiem nejaké hliníkové odliatky. A viete, za čo vozia?
No, urobím takú odbočku. Lesy Slovenskej republiky povedali, že preto musia takýmto spôsobom tú súťaž urobiť, lebo tie ceny boli doteraz nízke a poškodenie lesných ciest spôsobené preťažovaním vozidiel je jednoducho tým, čo ich trápi, a preto sa snažili, aby tá cena išla vyššie, a oni vlastne prejavili taký do istej miery aj možno akceptovateľný ústretový úmysel, pomôcť svojim dodávateľom mať vyššie ceny, pretože, no nie je to pravda, pretože tento podnik má vypracovaný dokument, ktorý jednoznačne hovorí o tom, aké môžu byť kubatúry na jednotlivých autách, a keby toto tvrdil naďalej, tak by som musel, a verím, že to nebudem musieť povedať, že nedodržiava vlastné predpisy. Ale dôsledok je ten, že tí malí dodávatelia vozia a – k tomu ešte dodatok – vozia za menej. Oni vozia za menej, ako vozili, keď boli napriamo s Lesmi Slovenskej republiky, lebo noví, veľkí víťazi, frajeri, ktorí to vyhrali s 50-percentným navýšením, povedali: Chlapci, môžete robiť u mňa, ale budete mať o pár desiatok percent menšie sadzby. Tie sadzby existujú, aj tí ľudia existujú. To sú desiatky malých dodávateľov.
Takže viete, keď som sa včera dozvedel, že som obvinený z trestného oznámenia, teda z trestného činu ohovárania a poškodzovania dobrého mena, na jednej strane ma to zamrzelo, pretože ja tomu podniku nechcem kaziť meno, ja ho mám naozaj rád, ale nikdy nebudem súhlasiť s tým, aby mu kazili dobré meno takéto nečestné kšefty. Nikdy. A je to nečestné. A ak si niekto myslí, že to neni krádež, tak potom nech mi povie, ako to mám nazvať. Ten podnik nepatrí ani ministrovi, ani poslancom, patrí občanom Slovenskej republiky. A tí ľudia majú právo sa spytovať, ako sa tam hospodári. A keď sa tam hospodári zle, tak sme tu na to, aby sme o tom rozprávali. Premiéri, ministri, poslanci, nebudú rozprávať tí ustráchaní šoféri ani tí lesníci, tí sa boja. Tí potrebujú svojich 400 – 500 eur zarobiť a chcú mať istotu, že ich budú zarábať aj naďalej, lebo vieme, ako to končí s tými, ktorí majú odvahu prehovoriť tam, kde ostatní mlčia. Takže musia prehovoriť poslanci a poslanci to nazvú, že to je krádež. A keď budem najbližšie vypovedať vďaka tej žalobe zo včerajška o týchto veciach pred vyšetrovateľom, tak verte, že nebudem hovoriť, že som to tak nemyslel, lebo je to krádež a občania Slovenska boli okradnutí.
Viete, ono to je taký proces, ako keď sme tu mali tie dvojdňové rokovania minule. Začali sme v nejakom bode A a kým sme prišli do bodu B, tak sa tu kadečo vynorilo na povrch. A tak to bude aj v tomto prípade. Denne prichádzajú informácie o tom, že, pán Mičovský, ani 10 % nepoznáte z toho, čo sa deje. Ja vôbec nemienim hovoriť ani tu na mikrofón, ani kdesi bokom medzi vás, že čo sa všetko šušká, že kto je za tým a aké sú tie desiatky a kam odchádzajú. To ma nezaujíma. Budem hovoriť iba o faktoch, ktoré viem dokázať.
A preto považujem odpoveď pána premiéra za absolútne nedostatočnú, pretože si nedal námahu sa s podstatou tejto veci zoznámiť a nekonal, ako má konať najvyšší hospodár tejto krajiny, a to si ani tento premiér, ani iní premiéri nesmú dovoliť. Sú tam presne na to, aby túto krajinu chránili.
Ďakujem.

Neteší ma to, že sa nikto nechytil slova, ale je to zrejme dané tým, že zákonov je veľa a možnože naozaj nemám právo ani kritizovať, a nič také nerobím, že by som sa chcel vyjadrovať k tomu, že práve tento zákon je akýsi dôležitejší ako iné, ale predsa len chcem upozorniť na to, že aj keď možno všetci predkladatelia sa domnievajú, že práve ich návrh je ten, ktorý by mal byť považovaný za veľmi dôležitý, a je to možno aj taká ľudská naša vlastnosť, že to trocha potom preháňame, lebo určite to je tak ako starý profesor, ktorý je presvedčený, že len jeho predmet je ten, ktorý spasí históriu a dejiny, tak toto nie je celkom akosi správny prístup, napriek tomu by som chcel zdôrazniť, že v tomto návrhu máme naozaj viacero momentov, ktoré prekračujú jednotlivé zákonné iniciatívy, ktoré tu máme, lebo často tu máme zákony, ktoré nejakým spôsobom určujú zodpovednosť ľudí, ale toto je univerzálny prístup.
Chcem zdôrazniť, že je tu možnosť ponúknuť ľuďom, ktorí majú odvahu a chcú sa ujať zodpovednosti za riadenie významných úsekov riadenia štátu, aby mohli sa tak rozhodnúť bez obavy, že im môže byť nejakým spôsobom ublížené práve tak, že by boli nútení konať nevhodne poškodzujúc úsek, ktorý riadia, niekedy to s úsmevom zvyknem nazývať, ako nie riadiť, ale doriadiť to, na čo som bol poverený. Stáva sa to, nie je to ojedinelé, a preto práve takýto návrh, ktorý umožní ľuďom, ktorí sú v tých vysokých funkciách, ich ochrániť, považujem za akýsi kameň mudrcov, ktorý ak dokážeme správne uchopiť, vyriešime jedným razom veľa zákonných problémov, pretože toto je naozaj zákon, ktorý sa prelína množstvom rozhodnutí.
Aká je tu vlastne situácia? Dnes, upozorňujem, nemáme zákon o hmotnej zodpovednosti konkrétnych verejných činiteľov. Viackrát som sa o to pokúsil ja sám, aby bol, ak si dovolím pripomenúť zákon o štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky, ktorý som tu už dnes menoval. Je tam vyslovene časť, ktorá hovorí o hmotnej zodpovednosti funkcionárov, ktorí riadia tento podnik. Nie je to výmysel nás, ktorí sme si povedali, že takéto niečo tam treba dať. Ja som si to do zákona o štátnom podniku prevzal zo zákona vyspelej krajiny Bavorsko, kde sú riadené takýmto spôsobom tamojšie štátne lesy, a preto považujem to za niečo, čo už vymysleli niekde inde. Nepotrebujeme teraz to stavať do situácie, že je to náš patent a že sme teraz objavili Ameriku. Ak to teda inde fungovalo, tak by som bol presvedčený, že je veľmi správne, aby sme aj v tomto prípade to použili. A keďže doteraz bola snaha predložiť to v zákone alebo v jeho novele zákona o štátnom podniku a týkalo sa to len štátneho podniku, toho najväčšieho a najbohatšieho, teraz predkladáme de facto spôsob, ktorý je totožný, ale ktorý sa týka nie jedného podniku, ale všetkých predstaviteľov štátnej moci.
Tak ďakujem pekne za túto možnosť ešte pripomenutia významu tohto zákona. Ďakujem, skončil som.

Ďakujem vám, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, za uvedenie aj za toleranciu zmeny, ktorú sme zrejme boli povinní ohlásiť. Ospravedlňujem sa, že teda som vás vopred neinformoval o tom. Určite by to tak bolo správnejšie. Takže ďakujem.
Vážená pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, hostia, dosť často hovorievam, že život je najlepším režisérom. A mám taký dojem, že to je naozaj veta, za ktorou si možno stáť, dnes 10. december je toho príkladom, dokonca takým dvojitým, dupľovaným.
Mne sa veľmi páčila tá doobedňajšia atmosféra, ktorá tu bola pri predkladaní zákona tiež z dielne Obyčajných ľudí a nezávislých osobností. Túto atmosféru by som si dovolil nazvať nielen takou prajnou, takou ústretovou, blízkou, myslím si, poslaneckému zboru, ktorý je povinný pracovať na zákone, aby bol čo najlepší, ale aj takým dobrým posolstvom verejnosti práve v tom slova zmysle, že tu bola snaha aj je snaha riešiť niečo, čo dávno a dlhodobo spí a čaká na svoje riešenie. A toho majstra režiséra menom život vidím najmä v tom, že bola tu snaha predkladateľov, a teda špeciálne dvojice poslankýň z nášho klubu pani Šípošovej a pani Jurinovej, aby tento zákon, ktorý hovorí obetiach komunistickej zlovôle a o istom postihnutí eštebákov, mohol zaznieť 10. decembra v Deň ľudských práv. A je to naozaj aj trocha smutné, aj, nebudem sa nad tým zamýšľať, také zvláštne, že ani v tejto, myslím si, v podstate maličkosti nebola tu ústretovosť, keď sme navrhli takýto postup, ho prijať. Ale majster rozhodol predsa tak, že napokon dnes o deviatej doobeda pani podpredsedníčka, za ňou pani Šípošová a kopa ďalších poslancov práve 10. decembra v Deň ľudských práv mali možnosť tento návrh predniesť. A nasledovala atmosféra, ktorá mne sa osobne veľmi páčila. To, že nebola celkom podporená úplne všetkými, nie je dôležité. Ale rozhodne to bola atmosféra, ktorá tu nie je obvyklá.
Prečo hovorím ešte raz o tom dopoludní. Je to preto, že myslím si, že ten majster režisér sa rozhodol zopakovať svoj kúsok aj poobede. Mne sa niečo pred dvanástou napoludnie dostala informácia, že Lesy Slovenskej republiky, š. p., podali na mňa trestné oznámenie za ohováranie a poškodzovanie dobrého mena. Priznám sa, nebýva to často, že by človek na seba dostával trestné oznámenie podané generálnemu prokurátorovi. A isteže to je taká chvíľa, ktorá človeka trocha až zaskočí a navodí u neho istú pozornosť. A ten režijný zásah vidím v tom, že je mojou povinnosťou, čestnou povinnosťou v mene klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností predložiť zákon, ktorý sme tu už mali snahu predložiť viackrát. Bol aj proti našej vôli stiahnutý. Tento zákon prišiel na rad práve niekoľko hodín potom, ako bolo to trestné oznámenie podané. A tú ruku režiséra vidím v tom, že je to zákon, ktorý hovorí o zodpovednosti verejných činiteľov pri výkone štátnej moci. Mne sa tie dve veci prepájajú. Ak na jednej strane existujú predstavitelia štátnej moci, ktorí sa oprávnene cítia znevážení a podnik, ktorý reprezentujú, považujú za poškodenie na dobrom mene, a zároveň tu mám možnosť predložiť takýto zákon bez toho, aby som z toho vyvádzal nejaké dôsledky do budúcnosti, pretože všetko je v rukách orgánov, ktoré sú na to poverené, vidím v tom istú prepojenosť, ktorá svojím spôsobom mi robí istú radosť. A považujem to za náhodu, ktorá vytvára možnože ten pocit, že všetko je tak, ako má byť, že možno tie naše vzťahy sú mnohokrát dobré, ale nedokonalé, ale že v konečnom dôsledku sa veci dejú tak, ako sa diať majú, aj keď niekedy máme mnohí pocit, že sa dejú pomaly. Ale čo je to proti večnosti?
Takže skúsme sa teraz pozrieť na zákon, ktorý sa nazýva, aby som bol presný, zákonom, ktorý sa dopĺňa zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zdanlivo tu vzniká taký pocit, že máme tu zákon, ktorý hovorí vlastne o zodpovednosti štátu a prečo doň vstupovať.
Je tu jedna zásadná nedokonalosť tohto zákona ktorý je tu už od roku 2003. Je to dané tým, že zodpovednosť verejnej moci je tu chápaná len vo vzťahu k právnym subjektom, vo vzťahu k štátu, príp. obce a vôbec sa tu neuvažuje o zodpovednosti ľudí, ktorí sú nositeľmi tejto štátnej moci. Je to dosť zvláštne, lebo možno je tu namieste otázka, prečo sme to už dávno neopravili. No neriešme to, prečo sme to neopravovali v minulosti, potešme sa z toho, že tu taká snaha je, lebo asi mnohí sa zhodneme na tom, že mať zodpovedných nositeľov štátnej moci za svoje rozhodnutia nie je zlá myšlienka, ale, naopak, je to myšlienka potrebná. Takže tento okamih bol rozhodujúci preto, aby sme k tomu pristúpili v našom klube. Predkladám teda tento návrh v mene jedenástich poslancov nášho klubu, aby sme sa pokúsili o zásadný doplnok a zmenu tohto zákona.
A teraz, aby som bol v úvode stručný pri predkladaní, v čom je, no hovoríme o tom, že aj verejný činiteľ ako nositeľ štátnej moci je zodpovedný za svoje rozhodnutia. Nemôže to byť v takom prípade len ministerstvo, úrad, obec. Vždy za tým treba vidieť človeka, ako hovorí básnik, za všetkým treba vidieť človeka. Nuž v tomto prípade menej politicky aj za rozhodnutím štátnej moci treba vidieť konkrétnych ľudí. Hovoríme o tom, že títo verejní činitelia sú zodpovední za svoje rozhodnutia, hovoríme o tom, kto je verejný činiteľ. To presne vymedzuje zákon, náš návrh. Hovoríme takisto o tom, že každý z týchto činiteľov je zodpovedný za svoje rozhodnutia, pretože ak sú nie v súlade s efektívnosťou, s úspornosťou, s účelom, na ktorý tento štátny predstaviteľ štátnej moci vykonáva svoj úrad, tak je zodpovedný za svoje rozhodnutia, pokiaľ nie sú efektívne, hospodárne a vykonávané starostlivosťou riadneho hospodára.
Hovoríme tu takisto o tom, akým spôsobom sa môže zbaviť predstaviteľ štátnej moci svojej zodpovednosti. A to je prípad, keď zjavne nemohol konať inakšie, ako mu určoval zákon, pracovný postup, a teda musel konať spôsobom, ktorý viedol ku vzniku škody.
Hovoríme tu aj veľmi presne o tom, ako je to v prípade, že existuje viacero funkcionárov, ktorí nejakým spôsobom sa podieľali na rozhodnutí, ktoré spôsobilo škodu. A v takomto prípade sa tiež podieľajú na tom rukou spoločnou a nerozdielnou.
Hovoríme tu aj o tom, keď existuje nejaké reťazenie rozhodnutí, ktoré viedli ku vzniku škody, že zodpovedá za to nielen konečný podpisovateľ, ale aj tí, ktorí boli v tom rade predtým, ktorí rozhodli o takomto postupe.
Hovorí sa tu o tom, kto je oprávnený prijať takéto oznámenie o zneužití štátnej moci. To je generálny prokurátor.
Máme tu vymedzenú aj otázku poistenia, aj keď, priznám sa, nie celkom dôsledne, lebo hovoríme, že v prípade ak predstaviteľ štátnej moci je poistený, tak generálny prokurátor sa obráti najprv na riešenie vo vzťahu k poisťovni. Preto hovorím o istom nedôslednom prístupe, aj keď je to možno trochu nadsadené. Verím, že sa to už nemôže stať, lebo z minulosti sú známe prípady, že niektorí predstavitelia štátnej moci bývali poistení, ale z prostriedkov organizácie, ktorú riadili. Myslím si, že táto vec je prekonaná a že takýto strašidelný nezmysel a takéto zneužitie postavenia vari si už nedovolí po známych skúsenostiach žiadny funkcionár, aby sa dal poistiť voči svojim chybám z prostriedkov štátu.
V závere sa spomína, že je tu otázka nemajetkovej ujmy, ktorá nemôže byť predmetom nášho riešenia, ktoré predstavujeme.
A hovorí sa tu aj o tom, že možno považovať za dobu premlčaciu obdobie desiatich rokov, po ktorých už nie je to možné od zistenia takéhoto podozrenia zo zneužitia štátnej moci konkrétnym verejným činiteľom ďalej riešiť.
To sú v kocke základné tézy návrhu, ktorým teda rozširujeme zodpovednosť pri výkone štátnej moci z niekedy nie celkom uchopiteľných orgánov, ktoré doteraz túto zodpovednosť mali, a prenášame túto zodpovednosť na konkrétnych nositeľov štátnej moci.
Možno sa tu žiada pri tomto závere predstavenia tohto návrhu zákona povedať, v čom je taká základná ideová otázka. Možno by niekto povedal, či je to vôbec správne, aby sme hovorili o postihu, či je to primerané, aby sme sa snažili akože strašiť, že, pozor, keď budeš zle riadiť, tak môžeš byť vystavený aj otázke znášania konkrétnej materiálnej zodpovednosti za škody, ktoré si svojimi rozhodnutiami spôsobil. No nechcel by som vidieť v tomto návrhu žiadnu otázku trestajúcej ruky. Som presvedčený, že náš návrh nemá primárne za cieľ trestať, ale vytvoriť podmienky pre slušné riadenie štátu. Pri takejto téme už aj v minulosti, viete, sme navrhovali aj v iných súvislostiach, že hmotná zodpovednosť je alfa aj omega mnohých problémov v tejto krajine. Často sme hovorili, že toto nie je trestajúci zákon, ale to je zákon, návrh zákona, ktorý vytvára možnosť, aby slušný človek si povedal, že: „Veď ja do toho idem.“ Oponent tu povie, že nikto sa neodváži za takýchto podmienok zobrať nejakú verejnú funkciu, veď by musel platiť za svoje chybné rozhodnutia. My odpovedáme na to úplne iným spôsobom. Každý slušný človek sa práve za takýchto podmienok ujme vysokej funkcie alebo vyššej funkcie, nehovoríme len o ministroch, hovoríme aj o generálnych riaditeľoch, o rôznych predsedoch, pretože si povie: „Áno, tento zákon pre mňa vytvoril podmienku, ktorá je veľmi dôležitá, pretože nikto nebude môcť prísť za mnou,“ a tu nachádzam prepojenie na politické nominácie, ktorú sú tým zlom, ktoré často tu zaznieva ako to, čo musíme odstrániť, „sa nemôže stať, že niekto mi povie: „Musíš urobiť vo svojej funkcii takýto úkon, pretože my sme ťa tam dali a ty nás teraz poslúchaj.“.“ Slušný človek, nositeľ takejto verejnej funkcie, človek, ktorému ide naozaj o riešenie veci tak, aby naplnil zmysel dobrého hospodára podniku, ktorý spravuje, alebo rezortu, ktorý spravuje, povie: „Práveže vďaka takémuto zákonu, ktorý prijali v decembri 2014 poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, môžem prijať poverenie a uchádzať sa o túto funkciu a v prípade, že teda to poverenie zostanem aj vykonávať, pretože sa nemôže stať, že by ma niekto mohol nútiť svojimi požiadavkami na vykonanie niečoho, čo by malo byť akýmsi spásaním dlhu,“ máš funkciu, tak poslúchaj, „pretože budem mať vždy oporu v tomto zákone, ktorá mi umožní povedať: „Veď som konal v zmysle zákona a nikto nemôže odo mňa chcieť, aby som vystavil seba alebo svoju rodinu postihu, že budem musieť splácať materiálne škody.“.“ Tu nikto nehovorí o bežných podnikateľských rizikách, ktoré sú spojené tak so štátnym výkonom rôznej moci, ako aj s podnikateľským súkromným subjektom. Tu sa musí zjavne preukázať, že takýto predstaviteľ štátnej moci vedome konal spôsobom, musí mu to byť preukázané kontrolou alebo súdom, ktorý nie je zlučiteľný so starostlivosťou riadneho hospodára.
A preto tu chcem upozorniť na moment, ktorý považujem za najdôležitejší, a opakujem ho v závere ešte raz. Tento zákon je zákonom pre slušných riadiacich pracovníkov, ktorým potrebujeme pomôcť, aby sa nebáli prevziať na seba zodpovednosť a mali v ňom poistku, že nikto nebude na nich naliehať, aby urobili úkony, ktoré nie sú zlučiteľné s takouto funkciou.
V úvode som hovoril o tom prepojení tej žaloby Lesov Slovenskej republiky na mňa. A teraz jednoducho hovorím o tejto súvislosti práve z tohto pohľadu, že je veľmi potrebné mať v takejto súvislosti jasno. Lesy Slovenskej republiky urobili tak, ako som sa verejne k tomu prihlásil. A to dnes opakujem, verejné obstarávanie nebolo podľa mojej mienky, uvidíme, ako o tom rozhodnú súdy alebo pán generálny prokurátor, vôbec v súlade so starostlivosťou riadneho hospodára. No ak tu existuje takáto obava, že tu takéto rozhodnutie bolo urobené, čo viac potrebujeme, aby sme mali takúto oporu v zákone? A viete, prečo sa na to pýtam? Ja som to napísal aj pánovi premiérovi. Som hlboko presvedčený, že to verejné obstarávanie, ktoré či už bude za tých 10 mil. či 14 mil. alebo toľko, ako mi odpovedal pán premiér, že podľa jeho prepočtu to len na 6 mil. vychádza, nebolo spískané na území Lesov Slovenskej republiky, že tie nitky idú niekde z vyššia, že elementárna logika verejného obstarávania výkonov, o ktorom teraz nechcem podobne rozprávať, priam velí, aby sa pod takéto verejné obstarávanie nepodpísal nikto. A keď sa podeň niekto podpísal, no zrejme to bolo asi kvôli tomu, že boli tu niektoré veci, ktoré dostatočne nepoznáme.
Som presvedčený a v tom by som videl tú prepojenosť, že prijatie takéhoto zákona by umožnilo, aby ľudia, ktorí majú zodpovednosť za riadenie konkrétnych úsekov štátnej moci, nepodľahli tlakom a mali možnosť povedať svojim predstaveným: „Nenúťte nás do toho. Budeme to musieť platiť my alebo, nedajbože, ešte naše deti, keď to bude čiastka, ktorú nedokáže človek za svojho života splatiť,“ lebo mnohokrát ide o čiastky, o ktorých vieme, že sú príliš vysoké na to, aby ich človek dokázal splatiť. A ja si myslím, že takýto bič alebo takéto memento potrebujeme. Veľmi nám pomôže vyriešiť obrovské množstvo problémov, ktoré tu máme. Prevaľuje sa to tu stále, raz zľava, raz sprava, raz verejné obstarávanie také. Niekto povie, ako cez kopirák stále sa to deje. Pomôžme nášmu štátu a všetkým ľuďom, ktorí majú odvahu postaviť sa na čele podnikov, inštitúcií, rezortov, aby mohli povedať tým, ktorí by z pozadia radi ťahali nejaké nitky: „Nenúť ma. Zákon, ktorý hovorí o mojej hmotnej zodpovednosti, by ma dostal do situácie, kde mi už nepomôže ani expedovanie do Bruselu, ani nejaké novinové ospravedlnenie a hmlenie. Budem to musieť zaplatiť.“ Ja si myslím, že chvíľa, keď v našej krajine bude platiť takéto rozmýšľanie, sa naozaj blíži. Vážme si, že tu máme demokraciu, že tu môžeme o tom rozprávať, ale nemožno si vážiť spôsoby, ktoré stále a veľmi často sa zjavujú práve pri postupoch, pri ktorých skoro všetci vieme, aká je pravda, len pokrčíme plecami a povieme: „No taký je život, daj pokoj, máš pokoj, nezmeníš to.“ No kto to má zmeniť, ak nie poslanci Národnej rady? My máme mať strach? Pomôžme naším zákonom, ktorý tu predkladám v mene jedenástich poslancov, aby ten strach nemuseli mať ľudia, ktorí sa chcú ujať funkcie, o ktorých som rozprával a ktoré sú predmetom nášho návrhu zákona. To je toľko v úvodnej reči. Ďakujem.

Ospravedlňujem sa, som jeden z predkladateľov, takže sme sa dohodli na výmene.