Ďakujem vám za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady. Kolegyne, kolegovia, vážený pán spravodajca, myslím si, vážený pán minister, som presvedčený, že nikto z nás, ktorí tu sme a prípadne ktorí tu obvykle bývajú, nepochybuje o tom, že verejné obstarávanie je správna vec. Je to jednoducho axióma. A predpokladám, že niet sa o čom sporiť. Určite aj každý zákon, ktorý má zámysel proces verejného obstarávania zlepšovať, je dobrým krokom...
Ďakujem vám za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady. Kolegyne, kolegovia, vážený pán spravodajca, myslím si, vážený pán minister, som presvedčený, že nikto z nás, ktorí tu sme a prípadne ktorí tu obvykle bývajú, nepochybuje o tom, že verejné obstarávanie je správna vec. Je to jednoducho axióma. A predpokladám, že niet sa o čom sporiť. Určite aj každý zákon, ktorý má zámysel proces verejného obstarávania zlepšovať, je dobrým krokom a postupné približovanie sa možno k istému ideálu, aj keď viem, že ideály ani v zákonoch neexistujú, je správne.
Čo je nesprávne, je predstava, že je príliš veľa byrokratických krokov spojených s verejným obstarávaním, že nás to zdržiava, že to nedokážeme kvôli rôznym zložitým mechanizmom naplniť. Môže to byť čiastočne pravda, nepochybne, aj ste viacerí o tom hovorili. môže to aj zdržať proces, ale nemôže to zdržať žiadneho správcu, ktorý chce spravovať túto krajinu spôsobom riadneho hospodára. Je vylúčené, aby nastal prípad, a to by som tiež dal ako axiómu, že teda áno, vo všeobecnosti verejné obstarávanie okej, lebo vieme, že to tak má byť, na tom sme sa zhodli, ale máme tu práve takú chvíľu, že nám to nepasuje.
Poviem vám príklad z lesníckej praxe. Do lesov prišli povinnosti spojené s verejným obstarávaním relatívne neskoro, a bola tam veľká výhrada, že predsi sú tu nejaké agrotermíny, že sú tu predsi kalamity, že sú tu isté úlohy, ktoré, jednoducho príroda nepočká, a napriek tomu si lesníci zvykli Vláda povedala, musíte aj v štátnych lesoch podriadiť sa spôsobu verejného obstarávania, a ono to nieže len funguje, ja vám garantujem, že to funguje tak, že to prináša úspory. Nuž, ak tá vláda kedysi prikázala lesníkom, tak teraz, možno teraz odkaz od lesníkov vláde, čo sa týka súvislosti s predsedníctvom Slovenska v Európskej únii, no budete musieť, milá vláda, tentokrát sa garde vymenilo, súťažiť. Aj o tých len 20-, 30-tisíc eur. Pretože to je logika veci, že správny hospodár používa tento mechanizmus, lebo asi axióma platí aj pre lesníka, aj pre premiéra.
Takže odpoveď na otázku, že či predsedníctvo by malo byť dôvodom na to, aby sme sa vyhli procesu verejného obstarávania, myslím, že by sme mali považovať z tohto pohľadu za trvalo vyriešenú.
Dosť často sa tu dnes, mal som tu možnosť počúvať teda veľkú časť rozpravy, takže mám tú výhodu, že som si veľa vecí mohol vypočuť a zamyslieť sa nad nimi, dosť často sa tu dnes hovorilo o veciach morálky, ktorá nám vstupuje do rôznych procesov riadenia krajiny a ktorá nám vstupuje určite veľmi často, nadštandardne často aj do procesov spojených s verejným obstarávaním. Zazneli tu také, také náznaky toho, že niektoré tie prvky morálky, ktorá prichádza možno, alebo ktoré prichádzajú od našich partnerov zo západnej časti Európy, nám nevyhovujú, že to predsi len nie je celkom správne, že sú to rôzne úplatkové procesy. Nechcem spochybniť ani túto úroveň diskusie, len sa spytujem, či je úplatkovým procesom to, keď nemecký prezident v roku 2012 pri podozrení, že prijal nejakú pôžičku od nejakých kamošov, ktorí náhodou boli kamoši, ktorí mali veľké možnosti v rámci biznisu, musel odstúpiť. Nuž ak preberieme takýto spôsob vnímania západných morálnych procesov a vnútornej sebareflexie, tak potom akceptujme aj to, čo povedala kolegyňa zo SMER-u, že teda na tom západe dneska čítajú s porozumením Marxa a je to kniha, ktorá sa často dostáva medzi najpredávanejšie a najčítanejšie tituly, neviem, nepoznám tú štatistiku, ale ja by som sa zameral práve nie na to, koľko Marxa čítajú v západných krajinách, ako sa predáva, ale aký je prístup vrcholových správcov štátu, ústavných činiteľov, našich, často už tentokrát, našťastie, aj spojencov k tomu, keď vznikne nejaké podozrenie. Lebo ono vieme, že nikdy žiadny zákon ani zákon o verejnom obstarávaní nebude dokonalý, nech sa budeme o to snažiť akokoľvek, vždy tam bude nejaká škulina. Po slovensky trhlina, škára? Ani neviem, čo je v tejto chvíli správne, ale rozumiete mi. Aj tu je dôležité, aby sem prichádzali ľudia, ktorí budú riadiť procesy aj verejné obstarávania, tí, ktorí si tú škáru možno všimnú, tú škulinu, ale nebudú mať snahu ju rozširovať, vopchať sa do nej, ale si ju skôr nevšimnúť. Toto je dôležitý moment. A tu sme pri tých klasických politických nomináciách, ktoré sú produktom práve nášho systému nazerania na "vyhral si voľby, môžeš riadiť tak, ako myslíš".
Padlo tu už s úctou meno pani Richterovej (pozn. red.: správne má byť -– "Remišovej"), ktorá vstúpila do tej tlačovky, ktorá bola nedávno, a sa to, s vďakou sa citovalo. Ja si pamätám od nej jednu zaujímavú vec, že keď v Bruseli, kde teda roky pôsobila, napriek svojmu relatívne mladému veku, bolo nejaké verejné obstarávanie, ale bol to proces výberového konania na obsadenie nejakej funkcie, takže to je tak urobené alebo bolo to urobené tak dobre, že nedošlo k politickým tlakom, ale že sa mnohokrát naozaj z daného možného spektra ponuky vybral najlepší človek, alebo najlepšia ponuka. Ide to jednoducho. To my si nahovárame, že politické nominácie sú nutnými dôsledkom. A to sme tu práve pri momente, na ktorý chcem upozorniť. Keď ste skloňovali morálku, tak potom musíme skloňovať aj to, aby sme dokázali ľuďom dať ponuku, že v rámci možného riešenia nebudeme zlepšovať len zákony a zmenšovať tie trhliny, ktoré nehodní zneužívajú, ale budeme sa snažiť, aby výkon podľa týchto zákonov robili tí, ktorí sú z daného spektra ponuky najlepší nositelia výkonu. To znamená, nie politickí nominanti, ale prísne a dobre vybratí predstavitelia, ktorí budú síce omylní, ale ktorí tie škáry hľadať jednoducho nebudú, lebo v tom je základný problém.
A teraz by som sa k tomu, kde som sa chcel napojiť a čo ma inšpirovalo k tomuto vystúpeniu. Dopoludnia pán poslanec Kadúc veľmi presne povedal, že základný problém je na strane obstarávateľa. To je absolútna pravda z môjho pohľadu. My síce vieme, že do tohto procesu vstupujú tak obstarávateľ, ako potencionálni dodávatelia, ale jednoznačne tí dodávatelia, aj keď sú povinní hrať fér. A vôbec ich nechcem obhajovať, ja sa im do istej miery nedivím, že využívajú všetky možnosti k tomu, aby sa dostali k štátnej zákazke, pretože chcú prežiť. Neospravedlňujem, ale viem to akceptovať. Viem si predstaviť, že majú istý motív, ktorý ich ospravedlňuje. Nikoho však nebude nikdy ospravedlňovať, ak na strane štátu je obstarávateľ, verejný obstarávateľ, ktorý pripustí, aby mechanizmus obstarávania zlyhával nie kvôli chybám, ale kvôli zlému úmyslu. A práve zlý úmysel je to, čo často sprevádza, a to je to prepojenie medzi tou politickou nomináciou toho, ktorý stojí na čele organizácie, ktorá zabezpečuje verejné obstarávanie.
Neviem, či to môžem povedať, lebo už tých porekadiel a prísloví tu zaznelo viacero, ale napadá ma jedno, ktoré nemôžem povedať úplne presne, lebo nie je celkom slušné, ale napriek tomu myslím, že slovník slovenských porekadiel ho obsahuje. Viete, je to to porekadlo o suke a psoch. To je ten pomer medzi obstarávateľom. Ak sa obstarávateľ rozhodne, že bude poriadne obstarávanie, tak tí, čo okolo neho obskakujú a chceli by získať výhody, verte tomu, že neprekonajú poriadne nastaveného obstarávateľa napriek tomu, že tie škuliny v zákone budú. A preto apelujem aj na túto stránku veci. A bol by som veľmi rád, keby sme to, čo povedal poslanec Kadúc, nepovažovali len za časť jeho vystúpenia, ale za veľmi dôležitú záležitosť, že obstarávateľa musíme považovať za hlavný článok v tomto procese a zároveň za najviac ohrozený článok.
Spomenul jednu zaujímavú vec, ktorá tiež je hodná pripomenutia. Že ten obstarávateľ síce vyhlási verejné obstarávanie, ale si nevšimne takú "maličkosť", že existuje na trhu aj nejaká obvyklá cena. Zákon je dodržaný, ponuky sa zbehli. To, že medzi týmito ponukami bude ponuka, ktorá nie je obvyklá a presahuje cenu obvyklú až príliš rapídne, to si niekedy, a nie niekedy, ale dosť často naši verejní obstarávatelia, predstavitelia správy tohto štátu radi nevšimnú. Zoberte si občana, ktorý sa rozhodne kúpiť chladničku za 300 eur. Prekliká web, pobehá po predajniach, zabehne ešte aj z Humenného do Michaloviec, či tam by neušporil nejakých 20 eur. A, sakra, ale ten obstarávateľ, ktorý sa hrá len s miliónmi, opäť v úvodzovkách, toho to nenapadne, že by zabehol do susedného mesta, obrazne povedané, alebo že by si preveril tú cenu. A to, verte tomuto, je príklad, ktorý nie je ad hoc pre túto chvíľu a je ojedinelý. To je prípad, ktorý mnohokrát sa používa. Pretože čo? Zákon sa dodržal. Aký je problém? Boli tu ponuky, našli sme tu najlepšiu. Môžme my za to, že sa neprihlásili tí výhodnejší? Zdalo by sa, že tu by som mohol len pána poslanca Kadúca potvrdiť a povedať áno, súhlasím. Ale, viete, on otvoril len dvierka k tomuto problému. Len prvý stupeň toho konania, ktoré sa zneužíva na okrádanie občanov tohto štátu pod rúškom verejného obstarávania. Totiž to máme tu ešte nadstavbu, veľmi efektívnu, a opäť je podľa zákona. Tá nadstavba spočíva v tom, že parametre verejného obstarávania nastavíme tak, aby sa tí, ktorí by ponúkli výhodnú cenu, dokonca cenu, ktorá je na trhu obvyklá, z nejakého dôvodu nemohli do súťaže dostať. Je to prípad, ktorý sa často stáva. Tu už dobrý úmysel obstarávateľa nemožno predpokladať, ale nejakú zábudlivosť, tu už treba predpokladať a priori zlý úmysel a veľmi dobrú pamäť, že kto mi čo nariadil, a ja to musím vykonať, lebo toto nie je prípad zriedkavý. To je ten druhý nadstavbový stupeň. Ale my neskončíme ešte ani pri tom druhom.
Viete, čo sa stáva v procese verejného obstarávania ďalej? No, že ten, kto to vyhral týmto zaujímavým spôsobom, že sa teda dostal do pozície víťaza kvôli tomu, že parametre súťaže vylúčili tých ostatných, diskriminovali ich, že ten si pre plnenie svojho záväzku, ktorý ako víťaz verejného obstarávania teda získal a je povinný plniť, zoberie ako svojho subdodávateľa, tých malých alebo tých ostatných neúspešných, ktorí v súťaži neuspeli, ktorí v súťaži nemohli uspieť, lebo sa do nej nemohli dostať, lebo parametre ich z tejto súťaže vylúčili. Myslíte si, že je ťažko nájsť také parametre, ktoré vás vylúčia zo súťaže? Verte, že budú znieť veľmi vznešene. Tak elegantne, že dokonca až vám srdce zaplesá: ekologické rôzne dôvody, argumenty verejného záujmu. Jednoducho neni problém, keď máte zlý úmysel, nájsť parametre, ktoré týchto subdodávateľov vylúčia. Ale zaujímavé, víťaz ich potrebuje.
No a úplne, ak by sa vám zdalo, že som teda už dosiahol vrchol tejto malej nepeknej pyramídy, tak ešte nie. Ten vrchol bude až v tom, že títo subdodávatelia, ktorých si víťaz zobral, sú schopní, nie vždy, ale často dodať predmet plnenia verejného obstarávania za cenu, ktorá je ešte o niečo nižšia, ako bolo cena obvyklá. Pretože chcú prežiť a aj pri tej nižšej cene sa nájde istá možnosť ako proste sa dostať aj s réžiou, keď už nie do veľkého zisku, tak aspoň nie do straty, lebo niekedy tie výrobné prostriedky, ktoré vlastnia, jednoducho nútia, aby robili aspoň na nulu, keď už nie so ziskom. A to je tá obludnosť, ktorá v tomto prípade naozaj existuje. Takže keby som to vyjadril indexami. Cena obvyklá, sto. Tých, čo by boli schopní ju dodržať, parametre verejného obstarávania a priori vylúčili. Prídu víťazi, ktorí dajú stopäťdesiat. No bolo to najnižšia ponuka, tak stopäťdesiat. Najlepší berie, že je to stopäťdesiat, okej, stopäťdesiat. Ale on, tento náš skvelý víťaz si musí zobrať subdodávateľa. A tomu nedá ani tú stovku. Tomu dá tých osemdesiat. Sto, stopäťdesiat a pod hranicu zase osemdesiat. Ľahké počítanie. To už nie je škára. To je tunel a to je prievan. Len ešte otázka, ktorým smerom vanie. A na toto chcem upozorniť. Ja si nevymýšľam. Ja som si neprečítal fantastickú literatúru. Ja čerpám z reality správy tohto štátu. Verejné obstarávanie okej, axióma platí.
Ale toto sú spôsoby, ktoré nikdy nevylúčime absolútne ani tým najdokonalejším zákonom, a preto musíme o tom hovoriť tu, pretože tu sú ľudia, ktorí musia uplatňovať, ako ste to povedali, rozum, odbornosť, ale aj česť, aj svedomie. To tu jednoducho musí byť. Keď ten nemecký prezident sa zdvihol kvôli tej pôžičke od kamarátov, a ťažko sa dvíhal, a Merkelová, si pamätáte, za ním plakala, a išiel, a prezident. Ako je to možné, že u nás sa ľudia v takýchto prípadoch nedvíhajú zo stoličiek?! Nie kvôli tomu, že zákon, že súd, že prokurátor. Kvôli tomu, že svedomie, že jednoducho nemôžem predsi riadiť ani na veľkej, ani na menšej, ani na najnižšej funkcii tento štát, keď možno vzniklo len podozrenie, že konám neférovo.
Tu by som aj skončil. Len upozorním, že teda je tu otázka tej škuliny, že vlastne ten index stošesťdesiat alebo stopäťdesiat, stoosemdesiat, že kde sa to vlastne podeje. Toto je dôležité, lebo tu sú milióny, o ktorých hovoríme, že sa okrádajú občania. De jure ich získal ten šikovaný víťaz verejného obstarávania. Ale viete, čo hovoria zlé jazyky? Ja viem, nedokážeme to. Veľmi často sa hovorí, že oni sú víťazmi len naozaj de jure, že de facto mnohokrát oni z týchto peňazí až taký veľký osoh nemajú, ako by to rozpätie vedelo našepkávať. Možno tí, čo vedia použiť správne svoju hlavu a vedia ňou zarobiť milióny, možno by tí vedeli o takýchto tendroch povedať čosi viac.
No a skončím tým, čo už tu bolo povedané v sieni zákonnosti veľakrát, a obrátim sa hlavne na občanov. Viete, bude ešte veľa volieb a veľakrát sa budete rozhodovať. Veľmi vás prosím, veľmi nás prosím, aby sme sa rozhodli vždy pre také osobnosti a také vlády, ktoré nebudú mať problém s tým, čo je základ riešenia tohto problému, a to je otázka materiálnej, hmotnej zodpovednosti za rozhodnutia zodpovedných občanov, ktorí sú poverení dočasne riadiť tento štát. Nech majú vysoké platy, nech majú bavoráky, nech majú sekretariáty, nech majú špeciály, ktoré ich vozia po všetkých svetadieloch, a nech tam robia dobré veci a nech vybavujú, čo treba, to je všetko správne. Len k tomu musí byť tá protiváha. Nech majú zodpovednosť, že keď sa dokáže, že v takom verejnom obstarávaní urobili úchylku, a ktorú som si ja naozaj nevymyslel a ktorú nadiktoval a napísal život, takže nie že len prídu o bavorák, kanceláriu, plat a špeciál, ale že prídu aj k tomu, že sudca povie: vinný a budeš to musieť, vysoký správca dočasne poverený správou tohto štátu, zaplatiť; a možno to budeš splácať do konca života, možno dokonca tvoj dlh sa stane súčasťou dedičstva, keď sa raz pominieš. To vôbec nie je kruté, to vôbec nie je nemožné. Naopak, je to spravodlivé a správne. Pretože v takomto prípade tí beťári, ktorí dokážu tie škuliny rozťahovať v tom VO-čku, v tom verejnom obstarávaní, si veľmi dobre povedia: ale veď táto vláda raz skončí, a vôbec ja nehovorím iba o vás, kolegovia zo SMER-u, to sa týka všetkých, lebo pokušenie moci je pre všetkých. To vieme, že moc chutí. Vedel to aj Mňačko a vedeli to dávno aj pred ním. Takže je potrebné, aby sme si jasne povedali, že toto je ďalšia axióma, ktorú potrebujeme dostať do politickej kultúry. Môžeš robiť chyby, chyby robia všetci, ale nesmieš vedome poškodzovať úsek správy štátu, ktorým si bol dočasne poverený. Ak toto dokážeme, tak dokážeme dosť.
Ja som mal možno ohlásiť, ale nie som si istý, ja som si to s právnikmi nepreštudoval, že či som nemal ohlásiť aj istý konflikt záujmov pri tomto svojom vystúpení, pretože vlastne patrím k tým ľuďom, ktorí momentálne majú problém so súdnou stolicou, alebo budú mať, pretože štát podal na mňa žalobu, alebo jeden zo štátnych podnikov, naschvál som nešiel do konkrétnosti, za to, že som teda povedal, že verejné obstarávanie, ktoré prebehlo v tomto štátnom podniku, je okrádaním a nezanedbateľným okrádaním občanov. Ale verím, že aj keby som sa poradil s právnikmi, tak že by mi nepovedali, že je to konflikt záujmov, pretože nikoho som nemenoval. Použil som len príklady, ktoré napísal život.
A, vážené kolegyne, kolegovia, hovorím to s presvedčením, že ak len toto dosiahneme, že naozaj ešte tento parlament by stihol schváliť otázku hmotnej zodpovednosti ľudí poverených riadením štátu, a mohol by som si povedať, že mám na tom aspoň jednu stopäťdesatinu podielu, tak by som si pri odchode z tejto siene zákonnosti povedal úplne otvorene, sám pre seba, že som tu nebol zbytočne.
Ďakujem.
Skryt prepis
