Videokanál poslanca

Ďakujem vám za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky. Vážené kolegyne, kolegovia, vážení občania, ďakujem pekne aj vám, pani podpredsedníčka, že ste vlastne spomenuli tú zátvorku. To je také netypické, že v názve predkladaného zákona máme nejaké zátvorky. Ale ja si myslím, že tá zátvorka sa sem veľmi hodí, pretože z toho dlhého názvu zachovania územia s rozptýleným osídlením je veľmi dôležité to slovo „laznícky“ alebo tie dve slová „laznícky zákon“.
Skôr ako uvediem teda laznícky zákon, zákon, ktorý má možno svetovú premiéru, aspoň v Slovenskej republike určite, chcel by som teda vymenovať predkladateľov a jedného z nich osobitne pozdraviť. Je ním pán Mikuláš Huba, ktorý tu nie je, ani tu nemôže byť, pretože práve je klient jedného zdravotníckeho zariadenia, kde sa, žiaľ, dostal pred pár dňami. Takže dovoľte, aby som ho v mene nás všetkých mu poprial skoré uzdravenie a návrat medzi nás. A dovolil som si tento pozdrav okrem toho, že ho považujem za veľmi úprimný a potrebný, povedať kvôli tomu, že pán poslanec Huba nie je len spolupredkladateľ lazníckeho zákona spolu s mojimi kolegami, pani poslankyňou Mezenskou, pánom poslancom Hraškom a pánom poslancom Feckom, ale zároveň aj okrem poslaneckého mandátu vykonávaného v tomto období aj človekom, ktorý zasvätil svoj doterajší život vo veľkom rozsahu práve krajine a v rámci krajiny práve lazom, a to nielen ako akademik, ako profesor, ale aj ako veľmi rukolapný, pretože jeho rukami boli obnovené nie jedny chalupy, drevenice a rôzne osídlenia na lazníckych územiach Slovenska.

Takže toľko na úvod.
A teraz možno ešte jeden taký pozdrav, pozdrav veľkému, naozaj prekvapivo veľkému množstvu obcí, starostov alebo zástupcov starostov, ktorí v čase, keď sme začali tento zákon pripravovať, a ono je to hodne dávno, ešte to bolo počiatkom vlaňajšieho roka, sa s nami skontaktovali a takmer bez výnimky povedali, konečne prichádza niekto s návrhom, ktorým by sme sa mali pozrieť na laznícku krajinu osobitným spôsobom a pomôcť nám zachrániť to, čo doslova zaniká. Zaniká nám to pred očami. A ja, žiaľ, som sa vo svojom veku už prepracoval k tomu, že sa môžem s tým naplno stotožniť, pretože som pamätník. Neznie mi to veľmi dobre, ale je to teda fakt, človek, ktorý ako študent chodil po Slovensku a navštevoval laznícke oblasti, osobitne, často a rád jednu z lazníckych oblastí. A to sú kokavské kolešne, kde som mal a mám dodnes priateľa Stana Bystrianskeho, s ktorým sme chodili po lazoch v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, kde sme nachádzali ešte posledných lazníkov, lazníkov, ktorí nám dokázali podať pohár vody, ponúknuť nás z ovocia v ich záhradách, ktorí nám dokázali ponúknuť chlieb, ktorý práve čerstvo vytiahli z pece hore tam vysoko na lazoch, ľudí, ktorí schádzali do doliny po petrolej kedysi, po soľ a možno ešte po niekoľko produktov, ale ktorí naozaj žili ako generácie v tom hornom území v horských a podhorských oblastiach na lazoch.
Napokon aj pokiaľ ide o samotné slovo laz, keby sme sa bavili s jazykovedcami, tak prídeme na to, že je odvodené od slova les. Ono to je územie, ktoré bolo atraktívnejšie, pohodlnejšie na osídlenie. Bolo už obsadené, a preto sa naši predkovia tlačili niekedy často práve smerom hore do lesov, ktoré museli vyklčovať. Ako lesník pripúšťam, že zasiahli veľmi významným spôsobom do lesnej krajiny. Museli tam kopať, lebo lazy sú aj kopanice v niektorých oblastiach ako na Myjavsku, a jednoducho nájsť si tam nové živobytie, až kým nevytvorili niečo, čo dnes považujeme za celkom prirodzený symbol krásy krajiny. (Ono je to naozaj tak, Slovensko je krásne, ale to nie sú len tie veľmi preferované a tak často spomínané lokality svetového dedičstva, či už prírodného alebo kultúrneho, však v rámci toho prírodného máme vlastne dve lokality, v rámci toho kultúrneho ich je päť.) A ak tým pádom by sme veľmi rýchlo vyčerpali, bola by to veľká nepravda, tie svetové hodnoty slovenskej krajiny.

V lazníckej oblasti, či už sú to ozaj tie myjavské kopanice, podpolianske, hriňovské lazy, novobanské štále, kokavské kolešne alebo aj tie samoty a laznícke obce, ani nestihli získať nejaký osobitný názov ako napríklad veľmi zaujímavá a naozaj veľmi bokom ležiaca laznícka oblasť, ktorú sme v súvislosti s prípravou tohto zákona navštívili viackrát. A srdečne tam pozdravujem, lebo tí ľudia nám veľa poradili, a je to laznícka obec Mníšek nad Popradom, o ktorej možno mnohí ani netušia, že tiež patrí do týchto lazníckych obcí, aj keď to tam lazmi nenazývajú. Tak spomínam preto tieto obce, že považujem za svoju úplne prirodzenú čestnú povinnosť ich pozdraviť, lebo tá spolupráca bola vynikajúca a ja za ňu úprimne v mene predkladateľov ďakujem. Ďakujem Dlhému Poľu, Kalinke, Hornej Marikovej, Podkriváňu, Klokoču, Dobroči, Budinej, Banskej Štiavnici, Utekáču, Novej Lehote, Klenovcu, Hriňovej, Detve, Vrbovciam, Starej Turej, Novej Bošáci, Častkovu, Havranu, Bzinciam pod Javorinou, Brezovej pod Bradlom, Zákopčiu, Štiavniku, Lazom pod Makytou, Klokočovu, Mníšku nad Popradom, spomínanému, alebo napríklad aj obci Prietrž. Ďakujem teda aj médiám, ktoré venovali napodiv tejto téme až nečakane veľkú pozornosť, na čo sme nie zvyknutí, ale veľmi pekne za to ďakujeme ako opoziční poslanci, kde práve s pani starostkou z Prietrže sme minule mali možnosť diskutovať v živom rozhlasovom prenose na bratislavskej Regine o potrebách lazníckych oblastí.
Takže napili sme sa naozaj pri prameni, pokúsili sme sa zistiť pravdu o krajine, ktorá, ako som spomenul, začína nám odchádzať. A my vidíme na hodinkách historického času Slovenska, že pre laznícke oblasti je už možno viac ako o päť minút dvanásť. Tam, kde stáli staré laznícke domce, mnohokrát nachádzame už iba zbortené stavby, cez strechu ktorých vyrastajú 50-ročné stromy, studničky chátrajú, ovocné stromy sú plné chrastia a neošetrované, prirodzené priechody a prieluky sú zarastené. A ak niekto by povedal, že riešením je to, čo možno že pociťujete ako riešenie, chalupárčenie, tak určite to nie je pravda, aj keď vďaka všetkým chalupárom, ktorí možno zachraňujú to, čo by ostatní nezachránili, laznícka krajina sa nedá zachrániť tým, že sadneme v Bratislave poobede o piatej do auta, potom večer sme pod Poľanou a v nedeľu večer sa vraciame nazad s tým, že teda domec máme celkom pekný a možno aj štýlovo ošetrovaný, lebo krajinu s jej poľami a lesmi nedokáže chalupár udržiavať v tom rozsahu, aký ho, prirodzene, spájame s predstavou lazníckeho života a lazníckej usadlosti.
Priznám sa aj k tomu, že bolo veľa diskusií aj možno, aby som nebol taký len jednoznačne naladený ďakovne. A nám starostovia zareagovali, že je to, chvalabohu, konečne. Diskutovali sme aj s niektorými kolegami, ktorí prežili na lazoch čas života a povedali, že možno to nebolo uchopené najlepšie, že bolo treba, keď sme ich zoznámili s naším návrhom, o ktorom budem o chvíľočku rozprávať, inak to urobiť. Je to možné, že sa nám nepodarilo všetko napísať presne tak, ako to lazy na Slovensku potrebujú. Ale sme presvedčení, že táto chvíľa je pre lazy dôležitá, pretože sa otvára, pokiaľ ma neklame moja schopnosť si to nejak preveriť, neurobil som pre to úplne všetko, prvýkrát. Je prvou chvíľou, keď sa v Národnej rade Slovenskej republiky hovorí vyslovene o lazoch. A je to do istej miery prekvapenie, pretože laznícke oblasti na Slovensku vôbec nie sú svojou výmerou zanedbateľné, žiaľ, zanedbateľné začínajú byť svojím počtom obyvateľov. Tu je tá veľká pravda, že ak bolo kdesi sto ľudí, tak tam desaťročiami, to ešte pamätáme my starší v tomto zhromaždení, dneska už povedať desať je priveľa.
Jeden taký príbeh poviem. Neďaleko Štiavnice je obec Repište. A stadiaľ práve na tú Štiavnicu sme išli a je tam jedna kóta Goldberg (Zlatý vrch). A tak v diaľke som videl jedného chlapa, ako tam obrába políčko. Bolo to vysoko vo výške okolo 800 metrov, na Štiavnické vrchy je to pomerne veľa. A keďže sme mali už nejaké kilometre za sebou, tak som tak odbočil a išiel som sa mu prihovoriť. No nebol veľmi nadšený, že ho niekto vyrušuje od práce. Takže tak fľochol na mňa. Ale donútil som ho zastať pri tej práci otázkou, že, prosím vás, a štát vám ako tu pomáha, vidím, že tu cesta je len blatistá, nemáte tu nejaké, aj keď elektrika tam bola, výhody. Pozrel sa na mňa a povedal: „Štát, ten mi v živote tu v ničom nepomohol. Ja sa tu trápim už ako piata generácia. A som tu len kvôli tomu, že mám úctu voči svojim predkom.“ No a potom sme sa predsa len trocha viac rozhovorili. Pozval nás do kuchyne, nebol to tam žiadny penzión, žiadne nablýskané interiéry, ale naozaj poctivá laznícka usadlosť so všetkým, čo k tomu patrí. Nikto tam neukladal veci tak, aby boli vhodné na fotenie do obrázkového časopisu, ale to, čo tam bolo zaujímavé, bol ten fantastický syr, ktorým nás ponúkol, ktorý práve v ten deň robil. Takže to je možno to, že pri tom Goldbergu sme stretli jedného z tých posledných mohykánov.
Cieľom nášho zákona je zvrátiť ten stav, aby sme nemali posledných mohykánov na našich lazoch, ale aby sme sa dostali keď už nie k obnove do toho pôvodného rozsahu, čo je asi nemožné, tak aspoň k oživeniu správy tejto krajiny, pretože lazníci túto krajinu nikdy nespravovali len sami pre seba, ale pre nás. Sú údržbármi tohto kultúrneho a prírodného dedičstva Slovenska. A my by sme radi naším zákonom tejto údržbe lazníkom, kopaničiarom, kolešniarom, štáľanom, jednoducho tým, ktorí tam ešte bývajú, alebo tým, ktorí by tam možno sa vrátili, pokiaľ by sme vytvorili našimi zákonnými princípmi na to podmienky, pomohli.
Skúsim povedať v úvode, čo je teda podstatou nášho zákona, na ktorom sme sedeli, ani nepamätám, koľko tých pracovných stretnutí bolo, ale v porovnaní s inými zákonmi ich bolo výnimočne veľa.

Dostali sme sa k tomu, že potrebujeme definovať, čo je to laz, že potrebujeme definovať, čo je to laznícke bývanie, že potrebujeme definovať, kto je laznícky obyvateľ. A všetky tieto definície v našom zákone sú nejakým spôsobom umelo votkané. O umelosti tu hovorím preto, lebo práve pri tom hľadaní, komu priznať a komu nepriznať štatút lazníckej obce, to nebolo úplne jednoduché, a preto začnem od konca.

V našom návrhu zákona je príloha, ktorá obsahuje názvy 125 obcí, ktorým sme dali štatút lazníckej obce. A práve tu možno bola aj rozhodujúca práca pána poslanca Hubu, ktorý ten svoj mnoho desaťročný výskum lazníckych obcí vedel zhmotniť do takéhoto zoznamu, do takejto prílohy.

V rámci týchto obcí sme, samozrejme, museli povedať, že nie každý dom, nie každá usadlosť je lazom, lazom sú tie samoty rozptýlené, ktoré sú mimo zastavaného centralizovaného územia tej-ktorej obce. Teda je tá vzdialenosť väčšia alebo menšia, ale je to mimo intravilánu obcí.

Povedali sme si, že chceme pomôcť. Ako náš návrh pomáha? Je tam niekoľko stupňov. Aj tie sme museli variovať práve podľa tých kontaktov, keď sme možno uchopili ten problém nie na tom najsprávnejšom konci. A potom výsledok sa dostal do takého stavu, že náš návrh zákona priznáva podporu všetkým, ktorí sú lazníckymi obyvateľmi, teda tým, ktorí majú na lazníckej samote trvalý pobyt a zároveň obhospodarujú minimálne desať árov poľnohospodárskej alebo lesnej pôdy.

Našli sme tam aj pomenovanie pre tých, ktorí možno už tam roky žijú, pričom ale už nemôžu hospodáriť. Takže nemusí byť vždy podmienkou tých minimálne desať árov. Ale v tom prípade to nahrádzame podmienkou pobytu trvalého minimálne 20 rokov.

Dávame týmto všetkým obyvateľom paušálnu každoročnú dotáciu na hlavu bez toho, aby sa musela špeciálne dokazovať proste tým, že ten človek žije na tej lazníckej obci, má dokázateľne ťažké podmienky života alebo oveľa ťažšie ako obyvatelia nelazníckych obcí, a preto má v našom ponímaní zákona bez toho, aby sa to osobitne dokazovalo, nárok takpovediac na hlavu.

Pri všetkých dotáciách treba zdôrazniť, keď sme boli aj na ministerstve s týmto návrhom, tak sme sa dostali k slovám, že: „Veď čo vymýšľate, veď my podporujeme rôznymi programami poľnohospodárov.“ Áno, my chceme zdôrazniť to, že my naším návrhom nerušíme absolútne žiadny program, žiadnu podporu, ktorá prichádza z ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka alebo z akéhokoľvek iného ministerstva, my navyše tým dávame do lazov, do tých lazníckych 125 obcí peniaze, pri ktorých sme presvedčení, že štátny rozpočet, ak máme v úcte našu krajinu, musí na ne myslieť ako na istú pridanú hodnotu ocenenia, ocenenie tu nie je správny výraz, prispenia k udržaniu života tým obyvateľom, ktorí sú ochotní na tých lazníckych obciach žiť. A nie je to veru jednoduché, videli sme to spoločne v tom spomínanom Mníšku nad Popradom, videli sme to v lazníckej usadlosti, kde žije mladá rodina s malými deťmi, z ktorých sú niektoré v predškolskom veku, kde na to, aby ráno sa mohli dostať tie deti do škôlky alebo do školy, tak mamina musí zobrať motyku, odraziť vodu, ktorá cez noc natiekla na zvážnicu, sadnúť si do auta a postupne krokom zísť po strmine, kde je problém udržať sa na nohách. A ľudia sú radi, že takú cestu tam majú, sú veľmi neradi, že tú cestu im berie príroda bez toho, aby im štát v tom nejako pomohol. Ak by nechodili veľmi pravidelne so svojimi náradiami po takýchto cestách, nedokázali by už možno o týždeň, o dva týždne po nej ísť. Práve to sú ľudia, od ktorých ak chceme, aby tam ostali, tak ktorým musíme vedieť prispieť. A budem aj o tomto v príspevku rozprávať.
Skúsme povedať ešte niečo o ďalšom, hovoril som tu o podpore na hlavu.

Ďalší z našich príspevkov je mienený v tomto zákone príspevok na obydlie, na bývanie. V rámci lazov sú nádherné obce, nádherné domy, nádherné usadlosti a samoty, ktoré sa mnohokrát stávajú už poznačené dobou. Náš zákon zdôrazňuje, nie vždy sme pri tom našli úplné pochopenie, ale musím to priznať, tak ako to je napísané, že podpora sa hlavne priznáva tým usadlostiam, ktoré sú obnovované a rekonštruované v duchu pôvodnej architektúry daného regiónu. V takomto prípade sa môže rozpočtový náklad, ktorý je teda preukázateľný, uhradiť až do výšky 90 % z tohto rozpočtu.

Posledná táto základná dotácia, ktorá je v našom návrhu spomínaná, je dotácia, ktorá je na hospodárenie lazníka. Tu sme mali veľmi zdôraznené viacerými starostami: „Viete, s tým domom, s tou lazníckou usadlosťou to je, každý nejako musí bývať. On si ten dom voľáko dá do poriadku.“ Ale ak má ten človek tam žiť, nuž nechcite od neho, aby chodil tak ako jeho otec alebo starý otec ešte s kosou a na tých strminách robil to ručným náradím. Tí ľudia nemajú navyše žiadne vymoženosti, ktoré by im umožnili v tomto kraji mať nejaký prírastok príjmov, naopak, a preto nás upozornili, a my sme to k nášmu návrhu vypočuli, treba týmto ľuďom dať možnosť dostať príspevok na hospodárenie, predovšetkým na nákup rôznych drobných poľnohospodárskych strojov a zariadení, ale aj na výrobu potravín, ale aj na obnovu studní, prieluk alebo drobných stavieb.

Takže to je tá tretia časť tej dotácie, ktorá prichádza priamo do obce na konkrétnych obyvateľov, teda na hlavu, na hospodárenie a na obydlie. Sme presvedčení, že sú to veľmi dobre vynaložené prostriedky.

Na druhej strane zdôrazňujem, že nehovorí presne náš návrh zákona, koľko to má byť, inak by sme sa dostali možno na pôdu, ktorú by sme nechceli zdôrazňovať, lebo je to toho roku tak, na budúci rok to bude viacej alebo menej. Tu hovoríme, že ministerstvo pôdohospodárstva každý rok vyčlení vo svojej kapitole zo štátneho rozpočtu čiastku, ktorá umožní tieto tri dotácie vykryť v rozsahu žiadostí, ktoré budú jednotlivými obyvateľmi lazov predložené. Pritom obec bude tá, ktorá ich potom spracuje a do istej miery prerozdelí. To prerozdeľovanie bude vždy otázka možných zdrojov, pretože už v tejto chvíli nepovieme nič nové. Platí to pri všetkých takýchto mechanizmoch, potrieb je vždy viacej ako zdrojov a s týmto sa musí každý navrhovateľ takéhoto zákona vysporiadať práve tým, že tam musí byť nejaký rozhodovací mechanizmus.
Ďalšia časť nášho návrhu z hľadiska dotácie je zameraná na otázku práve tú, ktorú nám zdôraznili starostovia ako najdôležitejšiu. A to je otázka komunikačných sietí. Tak ako som spomenul tú mladú rodinu, tú mamičku, ktorá musí zobrať motyku, aby odrazila vodu, aby vôbec zišla do doliny, veľmi často sme sa stretali s požiadavkou cesty, cesty, cesty. Tam komunikácie, po prvé, buď nie sú a ľudia nechávajú svoje autá v dolinách a vychádzajú hore aj so stavebným materiálom mnohokrát v rukách alebo proste doslova tam drú, alebo sú, terénne vozidlo po nich nejako prejde, ale na ich údržbu neprichádzajú žiadne peniaze. A ak chce starosta v takejto obci to zvládnuť, a obyčajne to nie je obec, ktorá má 15 kilometrov ciest, ale ktorá má možno 100 kilometrov ciest, tým ľuďom pomôcť, nuž veru, a to sme zažili práve aj v tom Mníšku, musí ráno o tretej vstať, zobrať traktorček a pobehať a urobiť aspoň základné úkony, aby tým ľuďom na tých horných samotách aspoň keď už nie úplne, tak, že sa dostane až k ich lazu, k ich obydliu, ale aspoň v nejakom rozumnom rozsahu priblížil možnosť zísť do doliny. Už tie historky, ktoré pospomínali, sú niekedy až groteskné, že keď teda niekto zomrie na tom laze, ako teda sa musí nebožtík prenášať na pleciach na najbližšie možné miesto, kde sa môže auto dostať.

Takže toto je zase vec, ktorú sme v našom návrhu nasmerovali na ministerstvo dopravy. A mám za to, že treba toto podporiť prostriedkami, ktoré vyčlení toto ministerstvo v štátnom rozpočte na údržbu komunikácií, teda ciest, ktoré tam sú, alebo výstavbu ciest, ktoré tam nie sú, a byť by mali.

Niekedy sa povie, na čo tú cestu treba stavať kdesi, veď sú tam piati ľudia. No to je celá tá naša filozofia. Ak si ceníme laznícku krajinu a ak tých ľudí, ktorí tam sú, považujeme za jej veľmi dôležitých a úctyhodných udržiavateľov, a ak dokonca chceme, aby tam ďalší ešte prišli, no neostáva nám nič iné, len povedať si, že musíme investovať aj do tých piatich. To nemôže byť vyrátané tak, že sa nám to neoplatí, lebo ak by sme prijali túto filozofiu, tak potom musíme prijať aj smutnú koncovku takejto filozofie: „Nech nám lazy zaniknú.“ To môžeme spomenúť. A nehanbil sa to urobiť možno predchádzajúci režim. Ak by za čias socializmu sa nevybudovali elektrické prípojky, ktoré, ak idete po lazníckej krajine, tak mnohokrát naozaj sa privádzajú k jednotlivým domom, a ak by sme chceli naším návrhom teraz to zachraňovať, nemali by sme na to šancu, pretože mám skúsenosti z iných situácií, urobiť dneska prípojku, požiadať proste elektrikárov, aby vám urobili prípojku päťkilometrovú, milióny a milióny eur na to treba. Je to už nereálne.
Takže toto je podstata nášho návrhu zákona, poďakovať ľuďom, že žijú v tejto vzácnej krajine nielen tým, že si ceníme, že sú tam ešte ochotní prežívať, ale tým, že vieme reálne im prispieť prostriedkami zo štátneho rozpočtu na to, aby v tejto krajine ostali bývať nielen oni, ale aj ich deti, a aby tam možno prišli tí, ktorí dnes rozmýšľajú, čo majú robiť so svojimi životmi, či majú vycestovať za more alebo len do Belgicka alebo predsa len ostať v tejto krajine a pokúsiť sa tu žiť. Často to stadiaľto zaznieva a je to opäť jedna z tých možností, ak dokážeme lazníckej krajine pomôcť, dokážeme pomôcť mnohým ľuďom, ktorí sa nám odvďačia tým, že lazy, pre ktoré tiká o päť minút dvanásť, majú šancu ešte na záchranu, ale na to, aby sme to mohli naozaj tvrdiť s istotou, je potrebný tento zákon alebo, prosím, keď navrhneme lepší, zmeňme ho, ale na to je potrebná pomoc štátu. A ja verím, že sa jej lazníci aj vďaka nám, aj vďaka tomuto návrhu veľmi rýchlo dočkajú. Ďakujem pekne. To je toľko v úvodnom slove.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Som rád že pán Chren spomenul práve to, čo považujem za alfu a omegu toho celého návrhu, Ústavu Slovenskej republiky. Alebo ju ctíme a všetky zákony vychádzajú od nej bez výnimky, alebo jednoducho si povieme, že ústava je ústava a naša zákony sú zákony a budeme si to účelovo vždy vykladať presne tak, ako sa nám to kedy hodí. Alfa a omega je ústavný článok 29: „Politické strany sú oddelené od štátu.“ No ak by sme akokoľvek obracali túto vetu, tak to financovanie tam jednoducho nie je možné zapasovať. Ak sú raz od neho oddelené, ako to môže štát financovať? Myslím si, že spochybniteľnosť znenia ústavy je nulová, a preto je našou povinnosťou tento zákon prijať aj keby sa nám hneď nepáčil. Kto nebude zaň hlasovať, ten hlasuje proti Ústave Slovenskej republiky. To je moje osobne presvedčenie. A myslím si, že to by nikto zo stopäťdesiatky urobiť nemal.
Druhá vec. Spomenuli ste ten celkom pekný príklad s tými čižmičkami, učiteľky, ktorá musí na ne šetriť. Áno, je veľa takých učiteliek a je veľa takých nákupov, ktoré majú hodnotu pár desiatok eur a musia sa odkladať, pretože to tak jednoducho nevychádza. Nuž tých 50 mil. naozaj nie je suma, za ktorú sa dá kúpiť všetko, ale je to suma, ktorú som si podelil. Tak každý z tých 60-tisíc učiteľov si bude môcť kúpiť každý mesiac, ak túto sumu dáme len do školstva, dvoje takých čižmičiek, pretože by sme tak vedeli každému učiteľovi zvýšiť mesačný plat o 70 eur. Takže je to len replika a reakcie na ten váš príklad, že aj takto sa dá pozrieť na tých 50 mil. Je to pre niekoho veľa, pre niekoho málo, rozhodne je to suma ktorú sa oplatí ušetriť, tobôž, keď nás na to nabáda Ústava Slovenskej republiky.

Áno, ďakujem pekne. Ďakujem za slovo. Ďakujem aj za tú reakciu na moje vystúpenie. Som presvedčený, že, áno, to je hlavný prínos, ale napokon o tom bola aj z mojej strany reč. Možno som to slabo zdôraznil, ale u nás politická kampaň, zápas o presadenie svojich ideí sa koná behom štyroch rokov, koná sa politickou prácou politických strán a jednotlivých poslancov a nie je najmenší dôvod, aby sme podporili práve tú stránku, ktorá je tak, ako som ju naznačil, už mierne prežitá, nedôveryhodná a príliš taká prvoplánová. Takže, áno, bojujme svojou prácou, a nie svojimi igelitkami. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážení spolupredkladatelia, vážený pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, ak by sme chceli zvoliť nejaký symbol, ktorý by sme použili pre opečiatkovanie hlavičky tohto návrhu zákona, mohla by ním byť kľudne gilotína, taká možno nie francúzska, revolučná, ale taká ekonomická, taká pána ministra Kažimíra, ktorý by sa mohol z tohto nášho návrhu celkom potešiť. Je to gilotína, ktorá jasne odsekne politické strany od finančného dotovania štátom.

Nie je to tak dávno, čo sme tu spomínali ústavu v súvislosti s politickými stranami, a, hľa, ono tá ústava je použiteľná aj na tento prípad. Politické strany sú nezávislé od štátu. Nie je v tom nejaký rozpor? Nie je tu niečo, čo by nám malo rozhodovať, ako napríklad túžba po úprave ústavy ? Alebo ak ústavu ctíme, a ja navrhujem, ctime ju, no tak potom prispôsobme tomu aj finančné toky medzi štátom a politickými stranami. Myslím si, že toto je, vážení občania, hlavné posolstvo tohto návrhu, posolstvo, ktoré prichádza nezištne a veľmi otvorene, pretože, tak ako povedal predkladateľ pán Matovič, nik z vtedajších poslancov terajších politických strán nemal z takéhoto návrhu profit, naopak, v tom ekonomickom zmysle slova by z tohto návrhu mal z nich niekto len čistú stratu. Ale práve o to tu ide. A ide tu o tú spojitú nádobu, že ak v tom teda nemá byť štát, tak kto v tom má byť? Však dobre vieme, že vlastnou hlavou sa zarábajú oveľa väčšie peniaze ako tých pár desiatok miliónov, ktoré platí štát politickým stranám. Máme záujem, aby naďalej temné financovanie šikovnými hlavami bolo hlavným alebo jedným z hlavných zdrojov financovania politiky v Slovenskej republike? Určite to tak nie je, preto sa zhodnime na tom, že zároveň toto odstrihnutie, táto ekonomická gilotína umožňuje povedať jasne, ale veď, áno, ak politická strana má existovať, potrebuje na svoju činnosť prostriedky a tie prostriedky musí nejakým spôsobom získať. Veď vo svete je úplne bežné, že pred voľbami sa ľudia hlásia k svojim stranám, dajú si hrdo do okna logo politickej strany a každému vykladajú: „Ja som volič strany XY. U nás je s tým väčšinou problém, akože ani radšej nepoviem, koho budem voliť, lebo ako keby bol na tom nejaký biľag zahanbenia.

Prečo to hovorím? No je to kvôli tomu, že politické strany ako jeden z hlavných zdrojov svojho financovania si majú získať svojou činnosťou sponzorov, naozaj čistých sponzorov, ktorí nemajú problém či vo forme členských príspevkov, vo forme darov alebo vo forme veľkých sponzorských presunov peňazí čistým spôsobom povedať: „Áno, strana Z je stranou, ktorá má naše podpory, má naše sympatie, veríme jej, že vie veci zmeniť, a preto ju zafinancujeme.“ Na tom nie je nič ani nečisté, ani podozrivé. Takže práve tým odstrihnutím, tou ekonomickou gilotínou a tým dodržaním slova ústavy dosiahneme to, že politická strana bude musieť to svoje relatívne dobré prežívanie, povedzme si úprimne, pre niektoré strany je to dlhodobý a veľmi pohodlný zdroj príjmov už dlhé roky, začať konať tak, aby boli tu iné zdroje financovania, lebo bez peňazí to nejde, to uznávame. A tá možnosť získať peniaze je práve tým, že svojou ideou, svojou predstavou správy vecí verejných si získa podporu tých, ktorí zase nebudú mať problém sa priznať, že takýto spôsob správy štátu je im blízky a sú ochotní doň zainvestovať.

To je prvá poznámka, pri ktorej sa mi zdá, že by tu mohla zaznieť, aj keď nehovorím zrejme nič nové, lebo tak to asi celkom cítime, tak by to malo byť, ak teda ústava je ústavou a my sme jej poslušnými, nie poslušnými, ale skôr takými hrdými vykonávateľmi. Nechoďme proti ústave. Naozaj, nedotujme peniazmi všetkých takúto politickú činnosť. Všetci potrebujú peniaze na zdravotníctvo, tam je solidarita v poriadku, na školstvo, tam je solidarita v poriadku, ale pokiaľ tu ide o politické strany, tam solidarita nie je v poriadku, a preto nie dôvod, aby štát takýmto štedrým spôsobom v rozsahu desiatok miliónov eur podporoval niečo, čo ani ústava nepredpokladala.
Druhá poznámka sa týka nášho Slovenska z hľadiska jeho krásy. Zaznelo tu už v reči predkladateľa, že dochádza tu k dramatickému 30-násobnému zníženiu výdavkov na volebné kampane pre staré strany, teda pre tie, ktoré doposiaľ mali zastúpenie v parlamente. Je to naozaj výrazné, z 3 mil. na 100-tisíc. Spytujem sa, komu sa páči Slovensko po každej volebnej kampani, Slovensko zašpinené stovkami plagátov, pri ktorých už sme aj zabudli, že boli voľby, ale ktoré stále hyzdia naše záhrady, parky, stĺpy, tabule, autobusové zastávky. Viem, že je to možno taká príliš priehľadná skratka, ale som presvedčený, že ak politické strany nebudú mať tú obrovskú čiastku, zopakujem ju v korunách, 90 mil. slovenských korún bývalých, na volebnú kampaň, tak sa možno dostaneme aj k ekologickejšiemu, čistejšiemu Slovensku. My potrebujeme naozaj reklamným agentúram dať zarobiť takýto rozsah peňazí? Naozaj tu diskusia, ktorú treba podporiť, bola o stravných lístkoch. Veľmi pekne mnohí z vás to zdôraznili, že aká tam je pridaná hodnota, prečo máme živiť niekoho, kto dokáže len tlačiť lístky? Ja viem, že každé prirovnanie pokrivkáva, tu niektorí môžu oponovať, že predsa je v tom tvorivá činnosť a šikovný bilbord je napokon isté umelecké dielko. Áno, súhlasím s tým, šikovný nápad so šikovným grafikom je šikovným umeleckým dielom, ale som presvedčený, že dať do kampane 3 mil. eur je niečo, čo odporuje záujmom všetkých možnože okrem tých agentúr, ktoré sa na to musia zákonite tešiť. Takže ten pokles na 100-tisíc, čo napokon tiež nie je málo, je veľmi dobrý aj z hľadiska ekológie Slovenska a je veľmi dobrý aj na to, čo zdôraznil predkladateľ. Potrebujeme robiť tú kampaň taštičkami, igelitkami, fľaštičkami, gulášmi? Nechajme to Kalinčiakovej Reštavrácii, z histórie, z literatúry vieme, ako to bolo s tým kortešačkami. Naozaj sme odvtedy už niekde inde.

A povedzme si, že je tu čas povedať aj v tejto chvíli pri počte poslancov v snemovni (Obzeranie sa rečníka za rečníckym pultom okolo seba.) 4, 7, 10, 12, 14 poslancov, v počte 8 – 9 %. Toto je volebná kampaň. Toto je volebná kampaň, napríklad poviem to úplne zištne, aj OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti majú14 poslancov a je z nich tu väčšina ich a možno počet zákonov, ktoré boli predložené v tomto 6. volebnom období práve týmto klubom, je najväčší. To je volebná kampaň, kamery nás nestoja nič v tejto chvíli. Ja viem, občan si môže povedať, že: „Však si len kvákajte, aj tak vám neveríme.“ Neverte nám, na to máte právo. My máme zase to právo si myslieť, že vás vieme presvedčiť. Toto je volebná kampaň, ktorá sa nezačína dva mesiace pred voľbami, ktorá trvá štyri roky. A preto je naprosto správne, že sa znížila dotácia politickým stranám v našom návrhu práve pre tie staré strany takým dramatickým spôsobom, a, obrátim to na opačnú stranu, správne, že tí, čo nemôžu stáť za týmto pultom a nemôžu v podstate z vecí urobiť kampaň tak, aby sa stali známejší, aby mohli presadiť svoje ciele, ktoré môžu byť legitímne a potrebné pre oživenie a osvieženie spoločenského a politického života v krajine, aby nemali tú možnosť získať 10-násobok, teda v našom návrhu to tak je, ten milión eur, čo je aj tak trikrát menej, ako je tá doterajšia možnosť.

To bola druhá poznámka.
A poslednú tretiu poznámku venujem tomu, čo sa mi páči ako voličovi a, myslím, aj vám kolegom, občanom. Tie plagáty, tie taštičky, tie všetky tretky, ktoré sú nepotrebné a na ktoré sa míňajú tie milióny, tie sa asi páčia málokomu. A keď sa aj niekomu páčia, no tak je to na chvíľočku a potom aj tak sú plné toho parky. Veď tie plagátiky nikto ani nečíta a tašky poletujú vzduchom.

Ale to, čo sa nám páči a čo má úspech a čo je dosť osvedčené v krajinách s demokraciou, kde to funguje o niečo dlhšie ako u nás, sú práve tie diskusie. A opäť považujem za veľmi účinné, vecné a správne, že náš návrh rozširuje diskusiu vo verejných médiách desaťnásobne, z 10 hodín na 100 hodín. To je niečo, čo, po prvé, ľudia chcú, na čo, po druhé, politické strany nepotrebujú peniaze, pretože tento priestor im verejnoprávne médiá v zmysle nášho návrhu poskytujú, no a, po tretie, a to je to najpodstatnejšie, čo je možno to, kde sa naozaj v priamom prenose ukazuje, kto čo dokázal, kto čo chce dokázať a, lebo k politike to patrí, kto je aký šikovný aj v tom presviedčaní. Darmo, je to tak, že ak teraz väčšinou sa v kostoloch dobre z kancľa farár, ktorý vie dobre rečniť, nuž aj politik, ktorý v diskusii na ostro s nepripravenými otázkami vie zareagovať, tak tiež pochopiteľne získava body, ktoré možno potom presvedčia voliča slovami, že: „Ak si to dokázal tu, tak dokážeš tak zabojovať za svoje idey aj na iných fórach, prípadne vtedy, keď sa budeme pozerať na malú zemeguľu, aj teda dokážeš zastať Slovensko takýmto spôsobom šikovným, brilantným aj rečnícky zdatným aj inde.“ Takže opäť to rozšírenie z 10 na 100 hodín je nie samoúčelné, veľmi správne a vlastne dopĺňa to tú možnosť zníženia navrhovaných výdajov na volebnú kampaň tak, aby strana mala tú možnosť, a pritom by to nič nestálo.

To, čo najviac oceňujem teda na tomto návrhu, je jednak tá obrovská úspora desiatok miliónov eur, ktoré potrebujeme inde a pri ktorých naozaj nie je potrebné, aby sme ich takýmto spôsobom míňali, a, po druhé, tá kompatibilita s tým, že tie jednotlivé momenty, ktoré tu boli zdôraznené, do seba zapadajú a ponúkajú účelný a účinný spôsob, ako umožniť na jednej strane usporiť a na druhej strane férovým a doslova účinným, nie papierovým spôsobom presadzovať svoje názory. Je to potrebné, pretože na plagátiku sa skoro každý vie milo usmiať a aj napísať pekný text, ale skutočný politický život a volebné kampane by mali byť charakterizované niečím celkom iným a v duchu toho Kalinčiaka, ako som to už spomenul, nechajme ho literatúre, robme volebné kampane a politickú činnosť inak, ako to bolo v tom čase, ktorý Kalinčiak spomína. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Ďakujem aj pánovi podpredsedovi Figeľovi. Myslím si, že je to presne v tej skupine zákonov, ktoré nepodporiť jednoducho nie je možné, nakoľko ten zákon je logicky konštruovaný a je dobovo veľmi presný. Potrebujeme ho.

Okrem toho sa mi aj veľmi páčilo to prirovnanie, že teda tá úcta k tradíciám nie je prenášanie popola, ale, naopak, prenášanie živého odkazu a vyťaženie toho dobrého, čo existuje v našej histórii, a použite toho aj do budúcnosti.

A myslím si, že život je naozaj režisér veľmi dobrý, lepší ako my ľudia, lebo aj na dnešok nám pripravil celkom peknú kontinuitu, že po tomto dôležitom a podporyhodnom zákone prichádza poobede na rad laznícky zákon, zákon, ktorý poukazuje na obrovské tradície slovenskej krajiny a zároveň aj veľmi presne ako keby vychádzal z princípov tohto zákona o rodinnom podnikaní, pretože na slovenských lazoch generácie rodín úspešne podnikali, pracovali, žili, zveľaďovali krajinu, žili pre seba, ale žili aj pre krajinu a my stále toto ovocie tohto dedičstva ešte máme možnosť užívať, ale, pozor, je tu problém, tikajú tu hodinky pomerne blízko k dvanástej a slovenským lazom treba pomôcť. Takže nechcem povedať, že toto využívam ako na nejaké entrée pre laznícky zákon, ale vidím v tom kontinuitu, ktorú napísal život. A napísal ju dobre. Ďakujem.

Ďakujem vám za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, v súlade § 73 zákona o rokovacom poriadku bol som určený Výborom Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, ktorý je pod tlačou 1522... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Figeľ, Ján, podpredseda NR SR
Ešte by som poprosil pána navrhovateľa Csicsaia, aby zaujal miesto pre navrhovateľov.
Pokračujte, nech sa páči.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem.
Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 rokovacieho poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali nasledovné výbory: ústavnoprávny a výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky.
Vážený pán podpredseda, to je všetko, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem, pán predseda, za slovo. Ďakujem aj všetkým, ktorí sa zúčastnili v rozprave a vyjadrili sa k tejto podľa nás veľmi dôležitej téme.
Je otázne, naozaj, ako by volič zareagoval a tvrdiť tu sebaisto, že by sa nám dramaticky zvýšila účasť na voľbách, asi nie je dosť možné. Napriek tomu, ak vychádzame z presvedčenia, že občania by radi dostali do tejto siene aj nezávislých poslancov, tak minimálne v tom prvom efekte som presvedčený, že voľby v roku 2016 by určite zaznamenali - je to, samozrejme, presvedčenie, neviem to dokázať - zvýšený záujem a zvýšenú účasť voličov.
Je to otvorené a netvrdím, že máme vo všetkom patent na to, aby sme to odhadli. Ale potrebujem zdôrazniť v mene celého nášho klubu, nie zato, že my sme tí, ktorí sú istým predvojom nezávislosti, ako často zvyknete tu vytýkať, že tu máme štyroch straníkov a tých ostatných nejakých takých, že ani poriadne nevieme, čo sú to tie Matovičove deti. Nuž verte tomu, a po trojročnej skúsenosti to možno tvrdiť celkom s istotou, že určite sme neurobili dieru do vesmíru, ani sme s tým úmyslom neprišli, ale určite to zoskupenie nezávislých poslancov, ktorí sú viazaní len svojím svedomím a nie žiadnymi príkazmi, je, poviem to trocha možnože nenáležite, sú obohatením tohto parlamentu. Sú obohatením v tom slova zmysle, že naozaj konáme tak, ako sme obdarení či neobdarení svojimi schopnosťami, možnosťami a presvedčením komplet všetci v súlade so svojím svedomím a s tým najlepším úmyslom. Tým nepopieram, že úmysly ostatných členov snemovne sú nepoctivé. Len zdôrazňujem, že naša nezávislosť je nie odvedená len z ústavy, ale aj z princípu fungovania tohto zoskupenia.
Je to naozaj tak, bude to možno neľahké, možno aj tie diskusie sú oveľa zložitejšie ako v ostatných kluboch, ale je to v súlade s ústavou, a to by som chcel podtrhnúť, že sa mýlime vo všetkom, ak je to návrh, ktorý, aj keď ďakujem za to, že viac-menej zazneli z obidvoch strán celkom zaujímavé a nádejné stanoviská a že je to návrh, ktorý veľmi presne rešpektuje Ústavu Slovenskej republiky.
Ja som ani raz nepovedal, že politické strany sú akýmsi zlom. Povedal som iba, že sa svojou prácou prepracovali k strate dôvery alebo že tá dôvera klesá. A zároveň tvrdíme, že nikde sa nehovorí o tom, že na to, aby sa poslanec sem dostal, by mal byť alebo musí byť členom politického zoskupenia. Nuž ak je to tak, ak to takto tvorcovia ústavy mysleli, tak potom nemôžte nám mať za zlé, a myslíme, že to je tá podstata tejto diskusie, že to tak aj v našom návrhu realizujeme, že ten článok, hovoríme, áno, kto ho tu chce mať, má ho, naším návrhom ho neoberáme, voliča, o túto možnosť, ani systém, ako je zabehnutý doteraz, to znamená žiadna deštrukcia, ale obohatenie, obohatenie o to, čo ten návrh vyčítal z ústavy.
Ešte raz si to dovolím povedať: "Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi." To sú všetko silné slová.
"Osobne", to znamená, že nie je možné povedať, že nejaká strana je zástupcom občanov, jedine poslanec osobne vykonávajúci mandát, bez ohľadu na to, ktorá strana ho sem dostala, je poslancom, ktorý zodpovedá občanovi. Je ich zástupcom. Nikde nenájdete, že politická strana. Vykonáva osobne, teda nie prostredníctvom stany.
"Podľa svojho svedomia a presvedčenia", slová, ktoré možno sú niekedy až profanované. Presvedčenie? Mnohí voliči sú asi presvedčení o to tom, že nám presvedčenie chýba, že máme len presvedčenie o akomsi prospechárstve, že za 3-tisíc eur mesačne je tu dobre posedieť, pohlasovať tak, ako nám ktosi povie, a mať nádej, že o štyri roky nás zase dajú na takú istú kandidátku, ktorá by nám to umožnila. Nuž, možno chápe niekto presvedčenie aj tak, ale ak čítame poctivo ústavu, tak presvedčenie znamená, že pri každom jednom rozhodovaní konáme v presvedčení, že zastupujeme svojich voličov a nie svoje strany. Tie sú naozaj len umelou, nie zlou, nie nadbytočnou, ale ústavou nemienenou vsuvkou na tie príkazy.
Tá posledná vec, nie je viazaný príkazmi. Ako často sme tu demonštrovali, že príkazy sa vlastne počúvajú. Dokonca, že keď sa nepočúvajú, že sa za nie v niektorých stranách aj trestá. Mali sme tu nedávno prípad kolegu Štefana Kuffu, aj reakciu mediálne známu šéfa hnutia Matoviča. Zaregistrovali ste, že sme Štefanovu, nazvali sme to zradou, ale s tým slovom súhlasím, chceli potrestať?
Takže aj toto platí, že príkazy možno niekde fungujú a možno to považujete za správne, sme presvedčení, že príkazy poslanca majú vychádzať len z jedného zdroja: z jeho svedomia a z rozumného zváženia všetkých faktov, lebo to svedomie by nestačilo, však? Svedomie bez rozumného zváženia všetkých faktov by nám ešte nepomohlo rozhodovať sa tak, aby sme naplnili slová ústavy.
Ďakujem za túto diskusiu. Ďakujem aj vlastne za to, že oproti prvýkrát prednesenému tomuto návrhu sme sa dostali celkom o schodíček vyššie a možná aj o dva schody vyššie.
Pred časom ste nám hovorili o tom, že demontujeme demokraciu a že sme protiústavní, resp. že robíme nejaké zlo. Dnes zazneli z obidvoch strán stanoviská, že dá sa o tom diskutovať. Občania, to je odkaz pre vás. O návrhu Obyčajných ľudí, ktorý umožňuje priniesť do siene zákonnosti nezávislých poslancov a ktorý vám zároveň dá právo potlačiť vplyv politických centrál a rozhodnúť sa pre svojich ľudí, pre svoje osobnosti, lebo o všetkom rozhodujú ľudia, je to teda pokrok. Ak budeme týmito schodíkami stúpať ďalej, tak sa dopracujeme, možno nie v tejto podobe, netvrdíme, že sme priniesli tu zlaté písmená, ktoré sú vytesané naveky do skaly, ale že sa budeme môcť baviť o podobe, ktorá bude z tohto návrhu vychádzať. A ja verím, že to nebude len preto, aby sme naplnili slová ústavy, aj keď to je to hlavné, ale že to bude najmä preto, aby naša krajina fungovala lepšie, pretože som presvedčený, a teraz to berme sebakriticky, že keď tu miesto nás bude sedieť 150-ka ľudí, ktorých si vyberú občania a nie politické centrály, tak ich bude zastupovať lepšie. A to je to hlavné posolstvo.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Ďakujem aj vám, vážený pán poslanec Osuský, ja si myslím, že vlastne sme v zhode. Určite tu neexistuje obava, že by sme mali po prijatí tohto zákona zrazu tú 150-ku nezávislých poslancov. Ja si myslím, že práve tým, že my vôbec občanovi nebereme jeho právo to, ako ste vy povedali, zaužívané právo voliť politické strany. To naďalej platí, lebo som to zdôraznil, občan vôbec nemusí siahnuť po nezávislých poslancoch, nemusí siahnuť ani dokonca po tej možnosti, loviť vo viacerých politických rybníkoch. On môže pokojne sa rozhodnúť pre svoju stranu a tých desať hlasov tam dá a dá ich dokonca na prvých desať miest. To znamená, že naprosto potvrdí stotožnenie sa s politickou stranou ako takou, aj s umiestnením kandidátov.
Zaujímavá je vaša tá technická pripomienka, neviem naozaj teraz, či náhodou by sme nenarazili na nejaký problém, ja to chápem tak, a dopredu sa ospravedlňujem, ak to chápem zle, že ak sme povedali, že 150-ka vznikne z tých poslancov, ktorí dostanú najviac zo všetkých hlasov, to znamená, tie hlasy občanov rozhodnú, ktorí budú dávať do jednotlivých politických strán, tak aj keď bude 230 na kandidátke nezávislých, stále platí princíp, že na 150. mieste bude ten, ktorý bude mať 150. najvyšší počet hlasov zo všetkých zoskupení. Preto som tú istú neistotu priznal, že neviem, že tým, že kandidátky, keď sú 150, maximálne miest, že keď tam bude tých 230, do akej miery by sme natrafili na porušenie čohosi. Uznávam, že je to pripomienka vecná a že sa s ňou treba zaoberať. Aj priznávam aj to, že presnú odpoveď nepoznám.
V každom prípade ďakujem za to, že tú myšlienku ako takú ste si vedeli predstaviť, že neodporuje možno aj tomu aktuálnemu volaniu po istej zmene a neodporuje ani tomu, že je o čom rozprávať.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predseda Národnej rady, ďakujem vám za slovo. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení hostia, vážení občania, nuž, nalejme si možno čistého vína a poviem to, čo možno povedia niektorí v rozprave, o čo ide v našom návrhu zákona. Ide o zásadnú zmenu volebného systému. A možno treba doložiť ďalšiu ešte vážnu doložku, ide aj o oslabenie vplyvu politických strán na volebný systém. Teda naozaj priznávame to bez toho, aby sme to považovali za niečo nesprávne, naopak, zdôvodním, že je to veľmi správne. Naším návrhom sa pokúšame úprimne v presvedčení, že je to správny návrh, potrebný a v súlade s názormi občanov, zásadným spôsobom zmeniť volebný systém v Slovenskej republike a zároveň v tej istej rozvitej vete dodávame, že máme za cieľ znížiť vplyv politických strán a hnutí v rámci volebného systému.
Prečo si vôbec osobujeme takýto zásadný návrh vysloviť? Nuž máme na to veľmi silnú oporu. Tá silná opora je v knižke, ktorú som tu už neraz s úctou doniesol, a som presvedčený, že je to naozaj text, ktorý zasluhuje trvalú úctu nás všetkých, a nielen úctu, ale aj rešpekt, a nielen rešpekt, ale aj vychádzanie v našom praktickom politickom živote a v našom predkladaní návrhov tak, aby neboli s touto knižkou v rozpore. (Rečník drží v rukách Ústavu SR, ukazujúc ju plénu.) Jedná sa o základný zákon republiky, jedná sa o Ústavu Slovenskej republiky.
Prečo si vôbec osobujeme také právo, ktoré som pomenoval, zmeniť volebný systém a oslabiť vplyv politických strán?
No, veľmi silnú oporu nachádzame v článku 73 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý hovorí v bode 1: "Národná rada Slovenskej republiky má 150 poslancov, ktorí sú volení na štyri roky." Niet čo spochybňovať.
Z pohľadu nášho návrhu je však veľmi dôležitý článok 73 bod 2, odsek 2, ktorý citujem nasledovne: "Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi." Takže osobne podľa svedomia, presvedčenia a bez príkazov. Akiste ste postrehli, že nikde v tomto texte sa nevyskytuje slovo, výraz alebo skupina slov "politická strana" alebo "politické hnutie".
Dokonca môžem povedať, že keď by ste si prečítali, čo iste je veľmi potrebné každému občanovi urobiť, celú Ústavu Slovenskej republiky, názov "politická strana" alebo "hnutie" sa tam vyskytuje veľmi zriedkavo, dokonca, by som povedal, iba raz, aj to v súvislosti, kde sa hovorí o tom, že politická strana nie je nijakým spôsobom viazaná na štát, resp. je od štátu oddelená.
Býva zvykom pri prednesení návrhu nových zákonov pustiť sa do podstaty, ale ja si dovolím začať od konca a pozrime sa na záver nášho návrhu zákona, kde sa hovorí tradične, tak ako vždycky zákony bývajú ukončené, o platnosti návrhu, a to je teda posledný článok 7, ktorý hovorí, že tento návrh zákona v prípade schválenia nadobúda účinnosť od 1. augusta 2015.
Čo sa stane, ak sa snemovňa rozhodne tento zákon prijať? Stane sa to, že voľby parlamentné v roku 2016 budú vykonané podľa nášho návrhu. Ak to tak bude, a ja som presvedčený, že by to tak malo byť, ako bude vypadať postup občana, ktorý príde do volebnej miestnosti? Skúsim to popísať nasledovnými slovami.
Občan dostane, občan volič, dostane taký počet voličských lístkov, aký je počet strán, na tom sa nič nemení. Na každom voličskom lístku, kandidátskom lístku konkrétnej strany je súpis kandidátov, ktorí kandidujú za danú stranu. A povedzme, že týchto lístkov bude v roku 2016 ix. My v našom návrhu pridávame, že okrem tohto počtu ix bude tu ešte jeden dôležitý kandidátsky lístok, a to bude lístok, na ktorom budú uvedené mená kandidátov na poslanca do Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí kandidovali ako nezávislí poslanci. Takže, áno, budú naďalej politické strany a hnutia reprezentované v týchto voľbách svojou kandidátkou, ale bude tu kandidátka navyše, v ktorej budú nezávislí poslanci.
Už som zdôvodnil, prečo si myslíme, že týmto krokom rešpektujeme ústavu. Preto, lebo ústava nikde nehovorí, že na to, aby sa mohol poslanec posadiť do tejto siene zákonnosti, musí byť členom politickej strany. To jednoducho naša ústava nevyžaduje. Nevidíme preto dôvod, aby sme tomuto textu ústavy naším návrhom nevyhoveli a jasne povedali občanom, že takéto právo, právo mať v zbore poslancov, aj nezávislých poslancov, vyplýva z poctivého prečítania ústavy našej republiky.
Dobre vieme, že volanie po nezávislých poslancoch nie je akýmsi módnym výkrikom dneška, ale že tento trend sa prejavuje už dlhodobo. Zároveň priznajme, že tento trend vyjadruje aj istú nedôveru voči práci politických strán, o ktorej by sme mohli dlho rozprávať, ale nebudeme, len môžme smelo povedať, že ak jej občania nedôverujú, tak asi to bude nie chyba občanov, ale bude to chyba v politických zoskupeniach.
Takže na jednej strane nič naším návrhom nepotierame z doterajšieho spôsobu vstupu politických strán do politického boja a uchádzania sa o mandát v tejto snemovni, na druhej strane počúvame hlas občanov, vyhovujeme mu a hovoríme, áno, občan, máš právo, aby si posunul sem do siete zákonnosti aj nezávislých poslancov.
Tu môžme urobiť odbočku, ako sa nezávislý poslanec môže uchádzať o jedno zo 150 poslaneckých miest? Tak, že bude mať svoju voličskú listinu, nebude to petícia, kde teda bude deklarovať svoj záujem o miesto v Národnej rade, a táto listina bude musieť byť podpísaná, schválená, odporučená minimálne 10 000 občanmi Slovenskej republiky. To je podmienka, ktorú by mal splniť. Môžme sa baviť o tom, či je to veľa, alebo málo, môžme povedať, že toto číslo treba zmeniť, ale v princípe je to základná podmienka na uchádzanie sa o možnosť kandidovať za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.
Myslíme si, že občan, ktorý bude mať dostatočné kredity, dostatočne dobré meno, dostatočne dobrú minulosť a dostatočnú silu osloviť tých 10 000 občanov, má dostať právo kandidovať do Národnej rady.
Praktická poznámka, na tejto kandidátskej listine, listine nezávislých poslancov, budú všetci, ktorí splnili túto podmienku a ktorých tak vyhodnotila aj volebná ústredná komisia, mať právo byť zoradení v abecednom poriadku podľa svojich priezvisk.
Takže toto je, vážení občania, prvá zásadná vec, ktorá sa v prípade prijatia tohto zákona udeje v marci 2016 pri voľbách. Kandidátske listiny s poslaneckými, teda so zoskupeniami politických strán a hnutí, s ich kandidátmi, a taká istá listina s kandidátmi nezávislými, ktorí budú v abecednom poriadku zoradení na tejto listine, ktorá bude presne tak rovnaká z hľadiska formálnych znakov ako všetky ostatné.
To znamená prvá zásadná zmena: nezávislí kandidáti majú možnosť sa uchádzať o vaše hlasy a táto zmena, opakujúc, zdôrazňujem a prosím, aby to tak bolo aj chápané, len reaguje na Ústavu Slovenskej republiky a dáva práva občanov do súladu s ústavou. Niežeby boli doteraz potierané tým, že politické strany tu boli ako povinný medzičlánok. Neboli potierané, ale jednoducho neboli slová ústavy dostatočne pochopené. Ak jej tvorcovia, pred ktorými treba mať úctu, mali na mysli, že politická strana je ten jediný nosič, ktorý má priniesť poslancov do Národnej rady, tak to v ústave malo byť nejakým spôsobom napísané, keďže zrejme takáto potreba nebola, a ja to podporujem a spolu s mojimi kolegami, vlastne s celým klubom Obyčajných ľudí a nezávislých osobností, v mene ktorých mám česť predložiť tento návrh zákona, sme presvedčení, že je dobré, že ústava je napísaná tak, ako je, a je dobré, že sa ju pokúšame čítať tak, ako sú v nej slová uvedené. Teda bez skresľovania, bez dopĺňania a bez prekrúcania.
Takže nezávislí poslanci na svojej kandidátke. Nie je to však jediná zásadná zmena, ktorú navrhujeme v našom zákone.
Tá druhá, rovnako dôležitá vec je možnosť každého voliča, každého občana, ktorý sa zúčastní volieb už v roku 2016, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, bude mať možnosť rozhodnúť sa, a tu opäť vychádzame z dlhodobého volania občanov po takejto možnosti, nie len pre jednu konkrétnu politickú stranu alebo politické hnutie. Veľakrát sú voliči práve v istej dileme, myslím si, že kandidátska listina je veľmi zaujímavým čítaním a veľa ľudí si ju prečíta už bez ohľadu na to, či potom na voľby ide, alebo nie, mnohí potencionálni voliči nachádzajú na tej listine veľa mien, o ktorých si myslia, že by ich mali zastupovať v Národnej rade Slovenskej republiky. Jednoducho, áno, na základe poznania tohto mena, na základe jeho minulosti, za základe informácií, ktoré volič má, sa domnieva, že tento občan by mal byť v Národnej rade.
Je tu však nie raz problém. Občanovi sa pozdáva meno, konkrétne kandidát, nemusí sa mu pozdávať politické zoskupenie, za koho kandiduje. A tento prípad býva veľmi častý, ja beriem sám podľa seba a určite nie som ani zďaleka sám, že neraz som si povedal, toto by sa mi celkom pozdávalo, keby táto osobnosť bola v parlamente. Ale keďže človek uvažuje v tých, aj volí v tých straníckych kontúrach a mantineloch, tak sa mnohokrát pre takúto osobnosť nerozhodne len kvôli tomu, že sa ocitne na nesprávnej kandidátke. A, naopak, ak človek, a to je ten dôsledok smutnejší, sa potom rozhodne podporiť isté ciele, ideály konkrétnej strany toho-ktorého politického zoskupenia, tak potom akosi automaticky musí prijať aj tie mená, ktoré tam sú, aj keď buď mnohokrát tie mená nepozná, alebo pozná, a je presvedčený, že nie sú práve tým pravým, čo by chcel v parlamente vidieť. Ale keďže sa teda stotožňuje s konkrétnou stranou a s jej cieľmi, tak tie mená akosi berie ako, prepáčte mi, neraz nutné zlo alebo ako proste vec, ktorú nemôže ovplyvniť, to je krajšie.
No a práve našou dôležitou vsuvkou - vsuvkou? - podstatou, nie vsuvkou, tohto zákona je skutočnosť, že občanovi priznávame možnosť rozhodovať sa medzi viacerými politickými zoskupeniami. Medzi všetkými, ktoré majú k dispozícii, teda od strany A až po tú poslednú listinu, na ktorej sú uvedené mená nezávislých kandidátov.
Priznávame vám, občania, v tomto návrhu zákona možnosť mať k dispozícii 10 preferenčných krúžkov, ktoré budú mať úplne inú hodnotu a váhu ako tie 4, ktoré sa používajú teraz, že sa môžte rozhodnúť pre konkrétnu stranu, len pre tú jednu, a tam prípadne využiť možnosť ovplyvniť poradie na tejto kandidátke podľa platných pravidiel štyrmi preferenčnými hlasmi, čo teda istým spôsobom dokáže ovplyvniť poradie kandidátov a ich umiestnenie medzi poslancami, ale je to vec, ktorá v zásade nemá zásadný vplyv. Ponúkame 10 krúžkov, navrhujeme 10 krúžkov a hovoríme, že, občan volič, môžeš ich použiť pre tie všetky zoskupenia politické, ktoré nájdeš v kandidátskych listinách.
Ak niekto povie, nie, nie, neprijímam, vážení Obyčajní, tento návrh, pretože ja by som nechcel tu zase kľučkovať, ja mám jasné preferencie dlhodobé a mám svoju politickú stranu, ktorú chcem podporiť, náš návrh tomu vôbec nebráni. Všetkých 10 krúžkov umiestni na tú politickú stranu tým kandidátom, ktorí sú na tej politickej kandidátke, ktorú jednoducho chce podporiť.
Avšak ak, a myslíme si, že to vôbec nebude ojedinelý prípad, volič si hovorí, áno, mám predstavu, kto by nás mal zastupovať, veď je to životne dôležité, môže sa pozrieť po všetkých kandidátkach a povedať si: strane A dva hlasy, strane F tri a strane X päť. Uplatní svoje právo rozhodnúť o konkrétnom poslancovi.
Zdôrazňujem, prečo by sme mali nútiť pre konkrétnu politickú stranu, keď tvorcovia ústavy na to nemysleli a nikoho to ani nenapadlo za roky existencie Slovenskej republiky meniť?
Takže pozorne čítajme a priznajme právo voličovi občanovi, nám všetkým rozhodnúť sa pre konkrétnych zástupcov tu v parlamente, v Národnej rade Slovenskej republiky. Nestane sa tu nič zlé, naopak, stane sa len to, že nikomu nebereme možnosť postupovať tak ako doteraz pri voľbách, ale rozširujeme ju o možnosti, ktoré sú vyslovene dané pozorným a poctivým čítaním ústavy.
Možno sa spýta niekto, prečo 10, prečo nie len 5, prečo nie radšej 20? Áno, v princípe je možné o tom rozprávať, ale určite je podstatné a poctivé povedať, že takáto voľba, ktorá neberie nikomu právo rozhodnúť sa pre stranu a zároveň mu pridáva právo rozhodnúť sa pre konkrétnych kandidátov, je voľba, ktorá je správna v zmysle ústavy a občanmi požadovaná.
Praktický dôsledok takéhoto postupu, teda keď v budúcoročných marcových voľbách si v zmysle tohto návrhu schváleného zákona rozhodnú voliči o svojich kandidátoch, ktorých tu chcú mať, volebná komisia bude mať úlohu jednoznačnú: zrátať všetkých kandidátov, ich hlasy, ktoré dostali od všetkých voličov, a 150-ku zostaviť v poradí od najväčšieho počtu až po ten, ktorý bude rozhodovať o 150. mieste. To znamená, jedine počet preferenčných hlasov rozhodne o tom, ktorí poslanci sem prídu. Ten prvý nech ich má 700 000 a ten 150. nech má 19 300. Ak náhodou, možno nás napadne matematický problém na poslednom mieste, s týmto počtom sa budú vyskytovať viacerí, tak tam - v duchu tak, ako to, myslím, je aj v Európskej únii - sa rozhodne v takomto prípade, málo pravdepodobnom, ale nie vylúčiteľnom, žrebom.
Takže toto je to podstatné v našom návrhu. Náš návrh je oveľa bohatší a širší, zaoberáme sa tam práve v súvislosti s tým, že otvárame Národnú radu Slovenskej republiky pre nezávislých kandidátov s jeho povinnosťami, veľmi podrobne je tam uvedené, čo všetko musí urobiť na to, aby sa mohol uchádzať, ako má viesť účtovníctvo, aké má robiť predbežné správy, aké má robiť vyhodnocovacie správy. Dôležité je aj povedať to, že v súlade s týmto návrhom sa dostávajú do rovnakého postavenia všetci kandidáti a všetky strany z hľadiska nároku na financovanie štátu na hlas, na poslanca, na činnosť, tak ako to bolo doteraz, ale sa to zjednocuje.
Takže, vážení, vážené kolegyne, kolegovia, vážení občania, keď poviem to podstatné ešte raz na záver tejto úvodnej reči, umožňujeme na základe Ústavy Slovenskej republiky, aby sa o mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky uchádzali aj nezávislí kandidáti, považujeme to za vypočutie vášho hlasu a za správne rozhodnutie, ktoré pomôže správe krajiny, a zároveň umožňujeme, aby vplyv strán bol potlačený, aby ste si mali možnosť vyberať z viacerých politických zoskupení. Ak sa rozhodnete toto nevypočuť, respektíve nevyužiť túto možnosť, absolútne nič sa nemení, svoj počet krúžkov si dáte tomu zoskupeniu, o ktorom ste presvedčení, že by vás mal zastupovať. Ak si myslíte, že nachádzate na kandidátkach viacerých strán veľa alebo viacero mien, ktoré by ste chceli mať tu v Národnej rade, máte možnosť tak urobiť.
Takže nikoho o nič neoberáme, len v duchu Ústavy Slovenskej republiky rozširujeme možnosti tak, aby nezávislí kandidáti sa sem mohli dostať a aby osobnosti, o ktorých kvalitách ste presvedčení, lebo v konečnom dôsledku o všetkom rozhodujú ľudia, sa dostali sem. Nie vďaka tomu, že politická strana si povie, no tak včerajší prieskum hovorí, máme x %, tak plus-mínus, keď to takto ďalej pôjde, keď umiestnime na prvých x miest tieto mená, je veľká pravdepodobnosť, že už občan o tom nerozhodne, či to budú tieto mená, občan už rozhodne iba o strane a my rozhodneme o menách, ktoré tu majú byť. Tak to funguje doteraz.
Oceňujem aj to, čo práve naše zoskupenie prinieslo do ponuky ohľadom budúcoročných volieb, že poslanci, ktorí mali možnosť štyri roky ukázať občanom, čo chcú a vedia, budú umiestnení v závere kandidátky. To znamená, či sa toto zmení, alebo nie, povinnosť poslanca, ktorý doteraz bol štyri roky v parlamente, je zabojovať tak, aby tie preferenčné hlasy dostal. Ale to je téma, ktorá nesúvisí priamo s týmto návrhom. Ale často sa tu hovorí, že sme konzistentní, sme presvedčení, áno, že občan má rozhodnúť o konkrétnom poslancovi a nie o politickom zoskupení.
To je náš návrh, predkladáme ho celé naše zoskupenie Obyčajných ľudí s dobrým úmyslom a prosíme, prosím vás, kolegyne, kolegov, aby ste sa zamysleli nad jeho základnou myšlienkou, pretože sme presvedčení, že je to myšlienka, ktorá nielen vyhovuje ústave a vychádza z jej textu, ale vyhovuje potrebám našej krajiny a ich občanov. Asi toľko v úvodnom slove.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Vážené kolegyne, kolegovia, vážení hostia, občania, chcem ospravedlniť teda pána poslanca kolegu Fecka, ktorý na dnešok je ospravedlnený riadne, takže on ako prvý uvedený v poradí je nahradený mnou ako ďalším spolupredkladateľom. V zásade je to téma, ktorá tu nie je ad hoc pre dnešný deň, ale téma, ktorá nás spája, pretože sme už viackrát vynaložili úsilie, aby sme v zákone o pozemkových spoločenstvách dosiahli úpravy, o ktorých sme presvedčení, že sú tu úpravy potrebné, nepolitické, vhodné tak pre podielnikov v jednotlivých spoločenstvách, ako aj pre správne spravovanie pozemkov, v tomto prípade v pozemkových spoločenstvách v našej krajine, pretože pozemok je predsi vec, ktorá neslúži len majiteľovi, ale má dopad na nás všetkých.
Možno treba začať nie od Adama, ale od Márie Terézie, ktorá to v roku 1776, alebo proste v tomto období, v závere svojho panovníckeho mandátu myslela celkom dobre so svojím milostivým urbárom, keď dala možnosť svojim poddaným, aby mohli užívať pozemky v okolí obcí tak, aby slúžili týmto občanom, týmto svojim, aby slúžili týmto poddaným v záujme ich istého skvalitnenia, by sme povedali, života. Samozrejme, Mária Terézia nemala a priori záujem sledovať práve možno tento moment, pretože ak história neklame, išlo jej hlavne o to, aby si urobila prehľad vo svojich daňovníkoch a aby zvýšila výber daní, ale či chtiac, alebo nechtiac spôsobila aj to, že poddaní v obciach dostali k dispozícii práva, ktoré, dnes by sme povedali, skvalitnili ich život.
Takže môžme to pripísať na konto panovníckej múdrosti Márie Terézie a možno aj v tomto duchu sa pokúsiť tento zákon dnes, v moderných časoch, ale stále máme urbárske spoločenstvá aj po stáročiach, vylepšiť tak, aby tento zákon, ako som povedal v úvode, bol naozaj plne funkčný.
Už viackrát sme sa pokúšali zákon opraviť svojimi návrhmi, je to zákon č. 97/2013 Z. z., bol novelizovaný aj vlani 34/2014, musím povedať, že niektoré momenty, niektoré prvky sa podarilo implementovať, ale stále sú tu tri veci, o ktorých budem hovoriť a o ktorých hovorí predovšetkým náš návrh, ktoré by bolo veľmi správne, keby sme dokázali dosiahnuť to, aby zákon o pozemkových spoločenstvách obsahoval aj tieto tri veci.
Teda povedzme si, o čo nám ide, o čo ide, aby sme naplnili predstavu predovšetkým tisícov podielnikov v urbárskych spoločenstvách tak, aby ich majetok bol správaný funkčnejšie ako doteraz.
Za prvé, ide nám o to, aby sa v prípade akýchkoľvek prevodov a prechodov vlastníckych podielov zabezpečilo, aby nemohol rozsah vlastníckeho podielu klesnúť pod 20 árov v prípade poľnohospodárskej pôdy a 50 árov v prípade pôdy lesnej. Sú to minimálne rozsahy, ktoré sú dané práve nielen tým, že už takéto čísla nájdeme v iných zákonoch, a my sa teda dovolávame toho, aby to bolo rovnako stiahnuté aj na pozemkové spoločenstvá, ale aj kvôli logike samotnej veci, že drobenie majetkov v prípade rôznych prevodov a prechodov je to, čo spôsobuje nefunkčnosť v našich spoločenstvách. Pretože nemusíme veľmi nad tým filozofovať, ak niekto sa po nejakom dedičskom konaní dostane k pár metrom štvorcovým, tak zrejme ho veľmi nenapadne, že by si mal uplatňovať svoje vlastnícke práva v jednom prípade, v prípadne ani o svojich vlastníckych právach sa poriadne nedozvie, pretože pár metrov štvorcových je naozaj preňho nezaujímavých. A hlavne je to škodlivý postup aj pre krajinu, pretože v takto prípade to známe drobenie dedičské, ktoré na uhorskom práve bolo takto založené, naozaj spôsobuje nefunkčnosť správy pozemkov.
Ak je tam rozdiel medzi lesnými a poľnohospodárskymi pozemkami, aj to má svoju logiku. Ono v prípade lesných pozemkov je naozaj aj tých 50 árov málo. Nechceme však vstupovať do ďalších zmien a dovolávame sa toho, aby 50 árov, tak ako je to v zákone o iných opatreniach v prípade správy pozemkov, bolo implementovaných aj do správy pozemkových spoločenstiev.
Keď budem úplne úprimný ako lesník, ani 50 árov nie je vôbec výmera, ktorá by umožňovala nejakú rozumnú správu lesného pozemku. V tomto prípade však sledujeme ideálne podiely a bolo by veľmi dobré, aby sa teda dediči dohodli, že v prípade dedičských konaní už nie je možné pod túto výmeru klesnúť, aby to rešpektovali notári. Pretože doterajšia prax je taká, že aj keď takéto minimálne výmery sú dané v iných zákonoch našej krajiny, pri prechode v prípade notárskych dedičských zápisníc sa to nerešpektuje, a preto považujeme za správne, aby to bolo taxatívne uvedené v zákone o pozemkovom spoločenstve. To je prvá vec, ktorú navrhujeme našou novelou zákona o pozemkovým spoločenstvách.
Druhá vec je možno bolestivejšia, možno naliehavejšia, ale rozhodne je potrebné, aby sme sa pokúsili ešte raz veľmi úprimne dosiahnuť túto zmenu. O čo ide? Ide o to, aby sme mali zabezpečené, že nie je možné, aby nebolo uplatňované v prípade podielnikov predkupné právo. Spôsobuje to naozaj veľký problém. O tomto probléme som už hovoril aj z tohto miesta a hovorili sme o tom viacerí. Existuje nerešpektovanie úplne prirodzenej zásady, ktorá sa uplatňuje pri spoločných nehnuteľnostiach, že spolumajiteľ nehnuteľnosti má predkupné právo, pokiaľ sa jeden z vlastníkov tejto spoločnej nehnuteľnosti rozhodne ju predať. Myslím, že zdôvodňovať logiku takéhoto kroku je úplne zbytočné, pretože je to nanajvýš logický záujem práve toho majiteľa jedného z podielov, aby v prípade, že sa jeho partner rozhodne svojho podielu z nejakého dôvodu zbaviť, odpredať ho, aby mal možnosť si ho kúpiť ako prvý a tým pádom sceliť nehnuteľnosť.
Zaujímavé, že toto Občiansky zákonník pozná a je naozaj nepochopiteľné, že práve v prípade spoločnej nehnuteľnosti takej, akou je pozemkové spoločenstvo, sa predkupné právo neuznáva. A je zaujímavé aj to, že naše pokusy, ktoré sme v tejto veci tu už uskutočnili, neboli úspešné. Ja som to aj zdôvodňoval, že je to nielen hra so slovíčkami, aby sme urobili radosť tomu jednému spolumajiteľovi, že by si mohol v prípade, že je podiel voľný, tento odkúpiť, ale že to spôsobuje pomerne vážne zásahy do správy pozemkových spoločenstiev. Nebudem o tom hovoriť, v akom rozsahu táto vážnosť existuje, ale môžem zodpovedne prehlásiť, že ona tu naozaj existuje.
O čo ide? Ide o to, že v našich pozemkových spoločenstvách v istej miere dochádza k nesprávnemu, síce legitímnemu, ale veľmi škodlivému preskupovaniu vlastníckych podielov, keď tretie osoby, neraz aj cudzinci, si nachádzajú v našich pozemkových spoločenstvách partnerov, ja by som ich skôr nazval trójske kone, pomocou ktorých skúpia istú časť vlastníckych podielov, na základe toho si vytvoria kontrolný, rozhodujúci balík a strhnú rozhodovacie právo moci v pozemkovom spoločenstve na svoju stranu bez toho, aby sa ostatní spolumajitelia o tom vôbec mohli aj dozvedieť. Na základe toho vznikajú nové pomery v riadení pozemkových spoločenstiev, neraz pomery tristné a často zaťažené rôznymi súdnymi konaniami, keď sa nám rôzne výbory sporia o to, kto vlastne má alebo nemá spoločenstvo riadiť. A keďže sú to tristné a dlhotrvajúce súdne ťahanice, neraz počas tohto obdobia vzniká chaotická situácia v pozemkových spoločenstvách, ktorá má veľmi zlý dôsledok v tom, že sa naďalej pokračuje v ťažbách dreva v lesných urbároch, že sa presmerúvajú obchodné toky a že sa neraz pod rúškom týchto rôznych pohybov robia v pozemkových spoločenstvách úkony, ktoré nezodpovedajú riadnej správe na úseku lesného hospodárstva, riadnej správe lesného majetku, ktorý je síce súkromný, ale na ktorého v správnom spravovaní máme záujem všetci.
Je to práve dôsledok ten, ktorý, uznáte, je veľmi nelogický, teda dôsledok toho, že sa spolumajitelia vzhľadom na to, že je taxatívne uvedené stále v platnom zákone, že sa nevzťahuje na tieto podiely predkupné právo, stáva skutočnosť, že majitelia sa dozvedia o tom, že v ich spoločnom urbári vznikla akási skupina riadiaca, ktorá strhla na svoju stranu veľkú časť podielov bez toho, aby sa o tom mohli dozvedieť.
Takže náš návrh je veľmi jednoduchý, zavádza povinnosť uplatniť predkupné právo, ak sa niekto rozhodne svoj podiel predať, neraz sa to stáva, pretože vlastnícka kontinuita sa prerušila a mnohí podielnici majú pocit, že sa im neoplatí viac sa viazať na svoj podiel, ktorý možno stáročiami dedili po svojich predkoch a rozhodli sa ho predať, prosím, je to ich právo, ale v tomto prípade priznajme právo ostatným spolupodielnikom, ktorí majú záujem na riadnom správaní svojho urbáru, že sa o tom musia dozvedieť ako prví a musia mať možnosť tento podiel si odkúpiť.
Jednoduché, spravodlivé a správne, nevidíme dôvod na to, aby sa takýto prvok do zákona o pozemkových spoločenstvách nezapracoval, tobôž, keď som poukázal na dôsledky, ktoré vlastne vznikajú tým, že sa isté preskupenia vlastníckych podielov nedejú v záujme veci, ale proti záujmu veci, s úmyslom často cudzích štátnych príslušníkov zainvestovať do našich urbárov s úmyslom zarobiť na tom čo najrýchlejšie a čo najviac, a v tom prípade sa kalamity prírodné mnohokrát v takomto urbáre začínajú meniť na kalamity etické, morálne.
Posledný, tretí základný prvok, ktorý sme predložili v našej novele zákona o pozemkových spoločenstvách, je veľmi prirodzený a potrebný a hovorí o právnej zodpovednosti členov riadiacich orgánov spoločenstva, ktorá musí mať takú výšku, že nehovoríme len o tom, že sú zodpovední, tak ako doteraz, ale že sú povinní aj nahradiť škodu, ktorú by svojím konaním spôsobili urbáru, za ktorý sú hlasovaním spoločenstva na istú dobu volebnú poverení jeho spravovaním.
Hovoríme aj o výške náhrady. Táto výška sa musí v prípade, že sa predseda urbáru alebo členovia riadiaceho orgánu dopustia dokázateľne takéhoto postupu, ktorý spôsobí škodu, musia potom podieľať na náhrade tejto škody do výšky tých podielov, ktoré vlastnili v čase, keď svoje chybné rozhodnutie, ktoré poškodilo ostatných spoluvlastníkov, vydali.
Tu by som urobil len odbočku, že toto je princíp, o ktorom sme už neraz rozprávali v sieni zákonnosti, a je to princíp veľmi správny a potrebný, že nestačí, a to teraz vôbec nie je stiahnuté len k pozemkovým spoločenstvám, o ktorých je reč, ale môžme o tom hovoriť k riadeniu tohto celého štátu, o čom tu býva často reč, aby sme mali zodpovednosť formulovanú len do tej výšky, že ľudia poverení tými funkciami sú zodpovední, ale bodka. Sú zodpovední a v prípade, za tou bodkou, teda treba ju nahradiť čiarkou a tam napísať, v prípade, že svojím konaním vedome spôsobia škody, túto škodu aj nahradiť. Toto je princíp, ktorý, teraz hovoríme o ňom, že ho treba zaviesť do správy urbárov a pozemkových spoločenstiev, ale sme presvedčení, že to je jeden zo základných princípov, ktorý treba vniesť do celej zákonnej praxe tejto krajiny, aby ľudia, ktorí dostanú isté poverenie na istý čas, aby spravovali majetok či spoločenstva, alebo všetkých občanov, v prípade, ak dokázateľne pochybia a urobia zvyšné úkony, aby si boli vedomí toho, že budú musieť nielen politicky zodpovedať za svoje rozhodnutia, ktoré neraz majú takú podobu, že politicky zodpovední odídu nám do Bruselu na nejaké celkom zaujímavé miesta, ale že zodpovedajú materiálne za svoje chybné rozhodnutia. A sme presvedčení, že tento prvok by dokázal veľmi efektívne a rýchlo urobiť poriadok v hlavách mnohých funkcionárov, ktorí si hovoria, veď ma sem dali na to, aby som čosi pre svojich chlebodarcov urobil, a keď bude so mnou zle, však nedopustia, aby bolo až tak zle, žeby som na to doplatil.
Takže princíp, o ktorom sme tu rozprávali neraz, teraz uplatňujeme práve do vzťahu k pozemkovým spoločenstvám, kde žiadame, aby tí predstavitelia spoločenstva, ktorí boli poverení na schôdzi, na zhromaždení vlastníkov spravovaním, či už predsedníctvom, alebo členov správnych orgánov, aby zodpovedali aj za škody, ktoré svojím konaním spôsobia.
Je tam aj niekoľko ďalších detailov, ktoré môžme a nemusíme o nich teraz rozprávať, ktoré upravujú niektoré ešte momenty a vylepšujú tento zákon, ale v kocke sa jedná v našom návrhu, ktorý teda predkladám za poslancov pána Fecka, pani Mezenskú a pána Hubu, jedná sa o tieto tri body, ako som spomenul:
- zabránenie drobeniu majetku,
- zavedenie predkupného práva a
- určenie zodpovednosti za správu funkcií v pozemkových spoločenstvách do tej miery, aby táto zodpovednosť bola dotiahnutá do povinnosti nahradiť spôsobenú škodu.
Tieto tri body sú podstatou, verím, že sú v záujme všetkých majiteľov podielov v pozemkových spoločenstvách, verím, že sú v záujme všetkých občanov, pretože jedná sa o spoločenstvá, ktoré spravujú nie čosi, čo je skryté za platom, ale doslova sa jedná o správu našej krajiny, ktorú máme denne pred očami, a preto musíme mať záujem, aby táto správa bola funkčná, múdra a aby spôsobovala prospech podielnikom, ale aj nám všetkým a zabraňovala škodám. Toľko v úvodnom slove.
Ďakujem za pozornosť a prosím o podporu tejto novely.