50.
Ďakujem pekne. Nikdy neviem, či je správne posledný či ostatný, ale slovenčinári hovoria, že jedno aj druhé môže byť, aj keď mne voľajako neznejú rovnako tie slová.
Ďakujem pekne, vážená pani podpredsedníčka.
Vážený pán predkladateľ, spravodajca, ctené kolegyne, kolegovia, vážená učiteľská i neučiteľská verejnosť, žiaci, študenti, je mi do istej miery - a úprimne to poviem - cťou, že vôbec môžem tu vystúpiť s tým, že, asi nedokážem byť rovným partnerom takým osobnostiam, ako sú bývalí ministri školstva, súčasný pán minister, šéfovia VÚC-iek, profesori. Skúsim teda to zvrtnúť do tej podoby, že keďže ani jednému z takto pomenovaných osobností sa nemôžem rovnať, tak aj keď už je to pomerne dávno, poviem to z pohľadu študenta, žiaka.
Čo je naozaj na našom vzdelávaní až také najzákladnejšie? Naozaj sa jedná len o vedomosti? Nuž áno, do školy chodíme kvôli vedomostiam, ale moja osobná skúsenosť a aj také presvedčenie je to, že na tej škole tie vedomosti neboli ani v mojich časoch to najzákladnejšie, kvôli čomu, si myslím, že žiaci tam chodia - ak vám to pripadá kacírske, tak môžem vysvetliť - a že tobôž ani teraz to nebude to úplne hlavné. Dovolím si povedať, že podľa mňa na takej škole je veľmi dôležitá aj atmosféra, prístup individuálny. To, čo povedia učitelia žiakom nie od katedry, ale možno vtedy, keď ich stretnú za školou, pred školou, na chodbe.
Je obrovské množstvo situácií, ktoré vytvárajú charakter budúcich dospelých ľudí, žiakov, ktorí sa denne stretávajú so svojimi profesormi, a ja si myslím, že tá atmosféra pozostáva z takého množstva prvkov, že to nedokážeme pomenovať, ale nepochybne jeden z tých dôležitých stavebných prvkov atmosféry na škole, ktorá je podľa môjho názoru dôležitejšia ako vedomosti, ktoré tam žiaci získavajú, je aj tá istá... Sloboda? Nezávislosť? Nechcem povedať akademickosť, lebo o vysokých školách tu nehovoríme, ale niečo, čo tú školu naozaj odlišuje od bežných pracovísk. A tak si myslím, že nech budeme akokoľvek obracať kameň školstva, školský zákon, vždy by sme mali myslieť na to, aby tá atmosféra, ktorá vytvára budúce charaktery tých ľudí, ktorí budú už o chvíľočku dospelými a riadiť a pracovať a žiť v tejto krajine, aby bola čo najlepšia, aby sme urobili všetky zákonné prvky, lebo sme tu kvôli zákonom, ktoré túto atmosféru podporia. A možno to by mohlo byť také študentské, žiacke moje entrée pre vstup do tejto diskusie.
Mohlo by sa povedať, že, vážení kolegovia zo SMER-u, že máte už skoro všetko, neraz vám to tu stadiaľto bolo vytýkané – vládu, parlament, ovládate políciu, prokuratúru –, že možno je toho tak, tak veľa, demokraticky, že možno práve ako keby tá škola bola ešte takým tŕňom v oku, že ako keby tam ostali nejaké záchvevy čohosi, na čo nemáte priamy dosah, a preto sa snažíte v jednej časti tohto zákona, ktorý obsahuje veľa dobrých prvkov, urobiť niečo, čo som nazval po vystúpení pána spravodajcu istou demontážou demokracie. Ja viem, sú to možno, pán poslanec Petrák, pritvrdé slová, možno si ich celkom nezaslúžite, ale ja na to ešte raz zareagujem, ako som sa vám to snažil vo faktickej poznámke pripomenúť. Jednoducho sa mi zdá, že táto vec ako keby bola v tom dobrom zákone tou horkou pilulkou. Viete, keď chcete psíka donútiť, aby vám zjedol horkú pilulku, tak mu ju zabalíte do nejakej sladkosti. A mne sa vidí, že tá sladkosť je naozaj v tom, a v dobrom slova zmysle, že vnášate v tomto zákone veľa prvkov, ktoré už mnohí aj pochválili aj z opozície, ale tá horká pilulka je, je v podobe toho nepochopiteľného, aj keď uznávam, veľmi úspešne - a dá sa povedať - aj politicky zdatnému obhajovanému demontovaniu tej asi najdôležitejšej kompetencie rady školy, voľby riaditeľa.
Naozaj boli to majstrovské vyhlásenia, obdivuje a je to aj hodné, a teraz to myslím bez irónie, istého učenia sa od vás, ako dokážete to, o čom si myslím, že aj vnútorné presvedčenie vám chýba, stadiaľto obhajovať. Len sa spytujem, prečo naozaj toto je ten prvok, ktorý pomôže atmosféram na našej škole. Kvôli tomu, aby tá atmosféra budovala tie budúce charaktery? Myslím si, že, že s týmto nemôžete byť vnútorne stotožnení. Niečo mne na tom osobne nepasuje.
Ale asi treba byť konkrétnejší a veľmi často ste tu teraz vyzývali práve na to porovnanie tých cirkevných, súkromných a štátnych škôl. Uznávam, je to dobrý argument, to dovolávanie sa istej rovnosti, ale ja vám na to odpoviem svojím príkladom, ktorý vás neuspokojí, ale napriek tomu by som ho považoval za dobrý príklad. Bude to lesnícky príklad na prekvapenie, ale človek obyčajne argumenty vyťahuje z toho, čo dobre pozná. Viete, že je veľká časť lesov štátnych, veľká časť lesov cirkevných, súkromných. Garantujem vám, že, a nesmú sa zástupcovia tých neštátnych pohnevať, že je dosť veľký rozdiel v mnohých aspektoch štátnych a neštátnych lesov. Som presvedčený, že tie rozdiely sú tu vzniknuté logicky a budú ešte aj dlhodobo a možno aj navždy pretrvávať. Som totiž presvedčený, že práve štátne lesy, štátne lesníctvo musia byť v našej krajine pre lesníctvo ako také istým ťahúňom, vlajkovou loďou, istým vzorom.
Preto ak máme tu štátne školy, ktoré by som si dovolil zrovnať práve s tým typom škôl, kde by štát mal ukázať tie svoje najlepšie úmysly, tradície a predstavy o tom, ako sa má vychovávať mladý človek a vzdelávať, nuž tak sa teda snažme túto vlajkovú loď slovenského vzdelávacieho systému zachovať a nevŕtať do jej trupu diery, aby sa začala potápať a aby išla kdesi na inú úroveň. Veľmi zlý príklad ste volili, teda že keď existuje istá nedemokracia cirkevných, súkromných a iných typov neštátnych škôl, tak že je veľmi vhodné, aby sme takýmto spôsobom tú nedemokraciu implementovali aj do systému štátnych škôl.
Zdá sa mi, naopak, vážení predstavitelia školstva a toho a tí, ktorí školstvu rozumiete, mali by ste byť na to hrdí a povedať si, dobre, že to ten rozdiel máme a že dokážeme ukázať, že pre nás je rada školy ozaj predstaviteľom demokratického orgánu, ktorý vznikol historicky v istej dobe a ktorý nechceme demontovať, resp. ktoré kompetencie nechceme obmedzovať. Viete, za žiakov, za učiteľov, za profesorov, za mnohých už tu padla akási reč, len prečo sa tu nespomína vlastne orgán, ktorý reprezentuje možno najviac reprezentatívne školstvo? Aspoň ja si myslím, že sú tam ľudia veľmi nadšení. Slovenská komora učiteľov. Neviem, či ste ju tu niekto spomínali, mne sa vidí, že dnes ani, ani nikto nespomenul pri tejto diskusiu Slovenskú komoru učiteľov. Načo máme komory? Aby tí, ktorí dajú svoj život do nie povolania, ale poslania, aby si ten svoj istý výkvet, tú elitu, tých reprezentantov dali do komory, kde teda budú môcť realizovať svoje predstavy o tom, ako sa má ich profesia vyvíjať.
Prosím vás, prečo tu nikto nespomenul to, že komora má zásadné výhrady, pán minister, vy o tom určite viete, voči množstvu bodov, ktoré ste priniesli v tejto novele? Je veľa toho, čo je treba pochváliť, ale asi tento priestor je práve určený na to, aby sa body, ktoré pochvalu neznesú, redukovali. Ja by som si dovolil povedať, že Slovenská komora učiteľov je orgánom, ktorý mal byť vypočutý nielen s tým, že vznáša pripomienky, ale že ich považujete pre tvorbu zákona za dôležitého partnera a mne sa vidí, že toto vám, súčasnému i bývalým ministrom, profesorom, predsedom VÚC-iek akosi uniká. Každý argumentujete, len tí, ktorí majú plné právo povedať, ako to cítia, pretože o tom nerozprávajú chvíľu v rozprave, ale žijú tu celý život, týchto ste do úvahy nikto nezobrali. Nerozumiem a spytujem sa, naozaj nepredstavujú pre vás istú elitu v tom najlepšom slova zmysle, ktorú treba vypočuť? Naša krajina dopláca na to, že elity buď nemáme, alebo keď máme, tak sú také mlčiace a tu máme skupinu ľudí, ktorá otvorene hovorí o tom, ako si predstavuje, a odvážne, lebo vieme, že to vyžaduje aj istú odvahu pôsobiť v tejto komore, a zrazu ich pripomienky ako keby neexistovali.
Ďalšia poznámka, ktorú som si urobil, je, pán spravodajca Petrák, na to konto, čo ste zdôvodňovali, prečo vlastne tá rada školy pre vás nie je dostatočne... Hodnoverná? Reprezentatívna?
Možno, možno to boli veci, ktoré ste použili, ja viem, v diskusii nám príde kadečo, tu príde na um a možno niekedy ad hoc príde aj nie najšťastnejšia kombinácia. Ale vy ste hovorili o učiteľoch, ktorí by chceli mať riaditeľa, ktorý bude mäkký. Vy ste hovorili o rodičoch, ktorí by chceli mať riaditeľov, ktorí rozdávajú jednotky. Veď vy ste človek, ktorý disponuje obyčajne rozumnými poznámkami. Toto ste nemohli myslieť vážne.
Ja vám poviem jeden príklad, ktorý by vás mohol trocha nieže zahanbiť, ale ako dávam do takej konfrontácie, že takto rozmýšľať jednoducho nesmiete. To nie je správne rozmýšľanie. To je podcenenie ľudí, ktorí žijú svoju profesiu učiteľskú. Minule sme mali, a ten príklad je krátky, mali sme takú milú návštevu zo Slovenskej Ľupče, bolo tam 40 žiakov u nás na výbore pôdohospodárskom, boli sme tam s pánom poslancom Feckom, no tak boli zvedaví na všetko a ja som si povedal v jednej chvíli, viete čo, najlepšie vám predstavím prácu parlamentu, keď sa na chvíľočku zahráme na plénum a budeme rokovať o nejakom zákone. Stíchli tie deti, základná škola, a ja hovorím, asi ste všetci čítali alebo aspoň počuli o románe Julesa Verna Dva roky prázdnin, taký lákavý atraktívny názov pre žiactvo, pre študenstvo. Čo by ste povedali na to, keby sme teda tu mali zákon o dvoch rokoch prázdnin, ako by ste k tomu pristúpili? A v dobrom som si teda myslel, že to plénum tých ad hoc poslancov, žiakov v tej chvíli zatlieska a povie jednohlasne: "Jasné, schvaľujeme." A ono sa zdvihol taký malý chlapček, naozaj maličký a škoda, teda že nemáme nakrútené to, čo povedal krásnymi slovami: "Takýto zákon nemôžeme prijať, pretože my by sme sa nenaučili toho veľa. To, čo sme sa naučili, by sme zabudli. Dva roky prázdnin je niečo také, čo by veľmi poškodilo nášmu..." Krásnymi, múdrymi slovami popísal niečo, že ak aj bolo v tom pléne niekoľko žiakov, ktorí by boli hlasovali za dva roky prázdnin, keď sme dali hlasovať, všetci boli proti zákonu o dvoch rokoch prázdnin.
Tým len chcem povedať, pán Petrák, pán poslanec Petrák, že podceniť kohokoľvek z tej skupiny učiteľov, žiakov, lebo na stredných školách je aj zástupca žiakov, zriaďovateľa, rodičov, tak ako ste to urobili vo svojom vystúpení, možno vám to tak akože ušlo, ale to bola argumentácia veľmi nedobrá, pretože vy ste, samozrejme, hľadali dôvod pre to, aby ste mohli povedať, že tá rada školy nemá až také zloženie reprezentatívne, aby ste jej zverili konečnú voľbu riaditeľa školy, a preto sa to teda odsúva spôsobom, ktorý, ja ani vlastne neviem, kde vám tento hlavný cieľ vznikol, že prečo tak veľmi chcete, aby táto vec naozaj nebola riešená radou školy.
Takže chcem len dať na vedomie svoje presvedčenie aj cez toho malého žiačika zo Slovenskej Ľupče, ale aj cez všetkých rodičov, všetkých zástupcov, zriaďovateľa, všetkých učiteľov, ktorí sú v radách školy, že určite by s vaším videním nesúhlasili, určite si neželajú riaditeľov, ktorí budú len dobrí, viete, aj my ako žiaci si spomíname na tých učiteľov, ktorí neboli len dobrí, ktorí vedeli aj ruku možno zdvihnúť, aj keď možno nedopadla vždy, ale určite vždy s odstupom času vieme, že, že ľúbivá politika, mäkkosť a za každú cenu byť s každým dobrý, keď je niekto vo funkcii, že to je zlá vec, a obojstranne sa to potom hodnotí zle.
Takže si myslím, že sme týmto ľuďom teraz ublížili a my vlastne ubližujeme celým naším rokovaním, keď hovoríme, že rada školy nie je dostatočne spôsobilá na to, aby zvolila toho riaditeľa, ktorý bude nie ideálny, ideálni riaditelia neexistujú nikde, nebudú ani na školách, ale ktorý bude tie rôzne záujmy kĺbiť tak, aby v konečnom dôsledku sme mohli nazvať v tom štatisticky významnom počte prípadov riaditeľom optimálnym. Iste, už ste to tu všetci sa na tom zhodli, že vždy budú excesy, a s tým sa dá súhlasiť, ale treba sa pozerať na práve z hľadiska štatistiky na tú väčšinu, ktorá je dôležitá pre všetko, všeličo a aj pre vytváranie zákonov.
Takže to je poznámka aj na to porovnanie tých cirkevných, aj na to, ako ste dehonestovali podľa mňa rady školy a ako tú dôležitú kompetenciu ste im zobrali, a teraz sa chcem spýtať, keď tak už veľmi toho zriaďovateľa chceme akože poľutovať, a povedať, no, aby si teda mal viacej práv, tak konečné slovo bude u teba, nerozumiem tomu a nerozumiem ešte jednej veci, prečo sa tu nezjavil, naopak, vážení poslanci zo SMER-u, vážený pán minister, iný návrh. Návrh na posilnenie kompetencie rady školy. Vy si naozaj myslíte, že rada školy ako reprezentatívny orgán by nemusela mať ešte viacej kompetencií? Že by to bolo na škodu nášmu školstvu? Že tých 9-11 ľudí by tam bolo zbytočných? A mám na mysli konkrétnu vec. Prečo predsedovi rady školy nedať napríklad oprávnenie, ktoré by ho porovnalo možno s odborovým predákom, a povedať, že predseda rady školy nemôže byť považovaný za človeka, ktorý sa môže ocitnúť napríklad pri organizačnej zmene na kandidátke prebytočných učiteľov?
Práve odišiel bývalý pán minister Čaplovič. Keď som ho voľakedy navštívil vo veci jedného známeho učiteľa a povedal som mu, že ale veď pán učiteľ Žarnay bol aj predseda rady školy, tak pán minister Čaplovič hovorí: "Hej? To som nevedel." Predseda rady školy, ktorý si plnil svoju povinnosť, ktorý poukázal veľmi jasne na zlé finančné hospodárenie svojho riaditeľa, ktoré potvrdil aj najvyšší kontrolór VÚC-ky, sa dostal medzi prepustených a ten prípad je známy. Pán minister, nestálo by nám za to z pohľadu moderného školstva, z pohľadu atmosféry, ktorá je dôležitá v školstve, aby sme chránili radu školy? Aby sme jej zvýšili jej kompetencie? Bojíme sa, že tých 9 či 11 ľudí by nám pokazilo školstvo?
Ja si myslím, že to školstvo nám kazia práveže mnohokrát tie väzby, že pán riaditeľ, keď by mu aj niekto pozrel na prsty takým spôsobom, ako je tento známy prípad, ktorý som tu už neraz spomínal, tak si to s úsmevom vybaví, pretože väzby jeho na VÚC-ku alebo na zastupiteľstvo sú tak pevné, že sa vlastne ani veľmi nemusí obávať, a tá rada školy, ten zvyšok až tak strnie v istom strachu, že, bože, aby aj na nás nedošlo, radšej buďme ticho. Viete, že toto nie je už okrajová vec, o ktorej rozprávam, štatisticky, že to sa, to sa deje veľmi často. Strach je dosť silným motívom, ktorý riadi mnoho procesov v tejto krajine, a vaším návrhom, ktorým ste tú horkú pilulku zakomponovali do toho celkom dobrého zákona, vlastne tento strach, tú istú neodvahu ozvať sa, povedať o veciach verejných to, čo si myslíme, zvyšujete. A to je najväčšia chyba tohto zákona a to je najväčší útok nielen na rady školy, ale práve na fungovanie demokratických ostrovčekov na Slovensku v podobe škôl.
Asi tá podstata bola povedaná, veľmi prosím, pán minister, ja by som sa dokonca prihováral, ak ešte raz môže zaznieť ten návrh, mne sa naozaj zdal dobrý, ja som určite nezakričal, že aby, že nesúhlasíme, že keby možno ešte, aby, niekedy sa treba na to vyspať. Ak je to ešte možné, nehlasujme dnes ešte o tomto zákone, zvážte tieto pripomienky. Už dopredu ste avizovali viacerí, že očakávate veľké útoky. Vy ste si boli vedomí toho, že robíte niečo, čo nie je celkom kóšer. Možnože teda vám bude diktovať istá pýcha, že to musíte obhájiť, a možnože istá pokora pred tým plénom, kde zazneli s dobrým úmyslom dobré pripomienky, by vám možno, keď sa na to všetci vyspíme, mohla nadiktovať, že možno čosi by sme mohli vrátiť a možno práve v prípade tej voľby riaditeľa sa vrátiť tam, kde to napokon nebolo až také, veď tam bola možnosť toho zriaďovateľa práva veta, až druhýkrát už nemal mať šancu. Aj tie, aj tie tri pätiny by možno ešte stáli, len už, už jednoducho nežiadať, aby konečné slovo mal zriaďovateľ, pretože toto obhájite ťažko nielen pred opozíciou, s tou si poradíte ľahko, ale ťažko obhájite to pred sebou, som presvedčený, že neveríte, pán poslanec Blanár, vy ste to tu pekne zdôvodňovali, neveríte tomu, že je to celkom potrebné. Nechcem hľadať motívy toho, prečo, prečo ste tak tvrdo po tom vykročili, ale neverím, že veríte, že toto je krok, ktorý slovenskému školstvu prospeje, a ja si myslím, že aj mohli by ste pomôcť svojmu pánovi ministrovi, keby naozaj dozajtra sa mohli niektoré úpravy v tomto smere ešte urobiť.
Veľa dobrých vecí, ktoré ste do zákona dali, treba schváliť a túto horkú pilulku z neho vybrať. Navrhujem, že to bude dobré riešenie.
Ďakujem vám.