Videokanál poslanca

83.
Ďakujem za slovo, pán podpredseda.
V súlade s tým, čo si povedal, pán kolega, pán profesor Huba, chcem len potvrdiť, že naozaj máme nielen pocit, že to treba riešiť, ale my máme nielen stanovisko od významného akademika, ktorý túto vec odobril ako veľmi akútnu, ale my máme písomné stanoviská viacerých starostov obcí, ktoré sú v bezprostrednej blízkosti takýchto zdrojov zápachov, ktorí doslova prosia, aby sme tento zákon presadzovali, a veľmi ho podporujú. Je to nie množstvo obcí, súhlasím s tým, že to neni väčšina, ako si povedal, ale sú to predstavitelia obcí, ktorí doslova prosia a žiadajú, aby sa s týmto problémom už na úrovni doby niečo riešilo a pohlo, takže len toto pridávam k tvojmu vystúpeniu.
Ďakujem.

75.
Dobrý deň, ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, vážení občania, je známe také jedno zvolanie v istých chvíľach, keď sa povie: Nalejme si čistého vína. Dovolím si urobiť takú voľnú analógiu a poviem teda tu v sieni zákonnosti, že pustime si sem trocha čistého vzduchu.
Nie je to náhodou, tá analógia celkom pasuje, pretože opäť tu máme na programe zákon, ktorý bude pojednávať práve o čistote vzduchu, ktorý dýchame, alebo keď to pozrieme z toho opačného, negativistického pohľadu, tak o nečistote vzduchu, ktorý niektorí občania na Slovensku musia dýchať. A naozaj je niekoľko oblastí, ktorých sa náš zákon, ktorý predkladáme spolu už po tretíkrát s pánom poslancom Mikulášom Hubom, dotýka, niektorých veľmi citlivo zasiahnutých oblastí. A to je zákon o čistote ovzdušia, ktorý si dovoľujeme rozšíriť – nie v súlade s tým, že sme si hľadali tému, ale v súlade s akútnou potrebou niektorých oblastí – o otázku zápachov. Je to otázka, ktorú doteraz náš zákon – ani tento spomínaný o ovzduší, ani žiadny iný – neriešil a je to na prekvapenie, pretože oblasti, ktoré sú napríklad v okolí Hencoviec, Bukóza Vranov, okolité dediny sú už dlhodobo zaťažované niečím, čo sa nedá nazvať vôňou, ale zápachom, alebo v tom takom šťavnatejšom vyjadrení smradom.
Ale nie je to len okolie Bukózy, už sme tu viackrát spomínali jeden z veľmi ťaživých problémov stredného Slovenska: Ružomberok, čistička odpadových vôd, jedna z najväčších v strednej Európe, dlhodobo zaťažuje obyvateľov najmä miestnej časti Hrboltová neznesiteľným zápachom, alebo znesiteľným, ale za podmienok, ktoré by nikto z nás s týmito ľuďmi nemenil.
Vzduch v našej krajine, a teraz to myslím v tom ozaj fyzikálnom zmysle, naozaj nie je v poriadku. Pravdepodobne ste viacerí zaregistrovali nie tak dávnu štatistiku, ktorá pojednávala o čistote ovzdušia, nie síce z hľadiska zápachov, ale z hľadiska množstva prachových častíc, a to najmä tých mikročastíc, ktoré voľným okom nevidíme, ani ich veľmi necítime, ale ktoré majú tú vlastnosť, že dokážu preniknúť všetkými obrannými valmi našich organizmov a dostávajú sa ťaživým spôsobom do ľudských tiel. V tomto štatistickom prehľade sme obsadili veľmi nelichotivé jedno z posledných miest a je to otázka, ktorú teraz neriešim, pretože sa ja vrátim k tým zápachom. Ono existuje tu dvojitý pohľad, že teda zápach ako obťažujúci prvok a on teda môže byť nebezpečný práve takou dvojcestnou, dvojcestným prístupom do našich organizmov. Jednak ten zápach nie je sám osebe nejakým len zápachom, on je prejavom čohosi, čo môže byť látka toxická pre organizmus. Ale povedzme, že aj existujú zápachy, ktoré nemusia byť vnesené takýmto toxickým nosičom, ale vôbec ešte lekárska veda nedala odpoveď na to, či samotný zápach ako taký, hoc by bola teda jeho intenzita spôsobovaná niečím, čo neni samo osebe pre ľudský organizmus toxické, nie je tým, čo ohrozuje ľudské zdravie.
Takže otázka zápachu nemôže byť posudzovaná len z pohľadu toho, že zaťažuje životné prostredie mnohých občanov, a je to možno spôsobené aj niečím, čo by sme mohli nazvať, že samotný zápach je prvkom, ktorý ohrozuje našich občanov. Musíme si uvedomiť, že nie všetci na Slovensku môžu v prípade, že sa dostanú do prostredia, kde takýto zápach sa vyskytuje, urobiť to také tradičné, že podržať nos a rýchlo pridať do kroku, čím skôr sa zbaviť toho nepríjemného pocitu, pretože oni tam jednoducho bývajú, musia tam žiť, pracovať, musia vetrať svoje miestnosti a to sú všetko veci, ktoré im určite nikto nezávidí a málokto alebo nik by sa s nimi nemenil. Ak by sme im dali cynické odporúčania, no, nuž nech sa stadiaľ odsťahujú, určite by to bol cynizmus nevídaný, tí ľudia žijú vo svojich domovoch a majú záujem v nich žiť tak ako všetci občania, ktorí nie sú vystavení takémuto smradľavému tlaku, a preto si myslím, že náš zákon je veľmi potrebné nielen prerokovať, ale konečne už aj prijať, tobôž že on nezakladá žiadne nároky na štátny rozpočet, on len hovorí, že treba sa voči občanom chovať na úrovni doby.
A teraz vám stručne popíšem charakteristiku toho zákona a pôjdem si sadnúť na miesto pre predkladateľa, aby mohla byť zvyšná časť, tá možno šťavnatejšia, predložená v rozprave. Takže akým spôsobom chceme riešiť túto netradičnú otázku zápachov, pretože ozaj meranie zápachov je problémom.
Náš zákon, a to je možno jeho jadro, podstata stanovuje prípustnú mieru zápachu v prostredí, v krajine, keďže ozaj stanoviť takúto mieru je ťažké, tak sa hovorí, a je to teda vec, ktorá bola prelúskaná právnikmi a boli sme aj ochotní zobrať si poučenie z iných krajín. Hovorí sa tam, že je to, tá miera ešte môže byť prípustná, ktorá je spôsobená producentom, veľkým alebo stredným, ktorý využil všetky technické možnosti, ktoré daná doba ponúka a umožňuje použiť, a ak ich použije a tá miera zápachu, ktorá vyjde po takomto technologickom inovatívnom modernom použití, tu existuje, tú možno považovať za prípustnú.
Stále tu ešte ostáva otázka subjektivity, že keď aj teda daný producent takéhoto zápachu použil modernú technológiu, čo urobiť s tým, čo pociťujú občania naďalej vo vzduchu. Nuž v takomto prípade náš zákon uvažuje s tým, že najmenej 20 ľudí z postihnutej oblasti musí namietať, že tento stupeň zápachu považuje za neprimeraný. Za druhé, súbežne musí byť splnená podmienka, že zákon o ovzduší nejakým spôsobom producent porušuje. A za tretie, je tam ešte aj podmienka, že obecné zastupiteľstvo z regiónu, ktoré je takýmto zápachom zaťažené, musí sa stotožniť s tým subjektívnym pocitom najmenej dvadsiatich občanov. Ak tento prípad nastane a kumulatívne všetky tieto tri podmienky sú splnené, v tom prípade má povinnosť orgán životného prostredia prejednať otázku pokutovania takéhoto producenta, a to pokutovanie je pri stredných znečisťovateľoch možné v rozpätí do 6 700 eur a pri veľkých až do 33-tisíc eur.
Môžete sa spýtať oprávnene, no tak dobre, zaplatia pokutu a budú naďalej produkovať zápach, občania tým nič nezískajú. No nie je to celkom tak, pretože v takomto prípade, a to už neni súčasťou nášho návrhu, to už je súčasťou doteraz prijatého zákona o čistote ovzdušia, umožňuje po roku opäť si pozrieť na otázku znečisťovania ovzdušia, v tomto prípade produkovania zápachov, a ak sa neurobila náprava, ktorú umožňuje technológia dobe primeraná, tak je možné pokutu buď zdvojnásobiť, to znamená už 13 400 alebo u veľkých až 66-tisíc eur, alebo dokonca prevádzku obmedziť alebo zakázať.
Tu chcem povedať, a tým úvodnú reč skončím, že vôbec neni naším cieľom likvidovať prevádzky. Vieme, že títo producenti zápachov nespôsobujú zápach pre nejaké potešenie alebo nedajbože ako svoju hlavnú činnosť, ale že je to mnohokrát vynútená sprievodná stránka ich výrobných procesov. Takže my ich nechceme postaviť do role ľudí, ktorí majú byť vyháňaní z regiónov, pretože sú to mnohokrát alebo vždy zamestnávatelia a mnohokrát nie zanedbateľní, ale veľmi radi by sme ich teda posunuli do role využívačov moderných technológií, to znamená, aby tá miera zápachu bola len v rozsahu, ktorý je prípustný, tak ako to náš zákon špecifikuje.
Toľko, vážená pani podpredsedníčka, v mojej úvodnej reči, teraz chcem sa len prihlásiť do rozpravy, v ktorej by som chcel vystúpiť ako druhý. Ďakujem pekne.

40.
Ďakujem za slovo. No ja som jeden z tých menej šikovných poslancov, naozaj mám úctu pred všetkými, ktorí dokážu urobiť veľa. Keď som tu nastupoval, tak som si teda povedal, že už nemôžem robiť ani znalca, aj eseročku, ktorá 10 rokov mala nulový obrat, aj tú nie prepisom na manželku, ale predajom úplne preč, teda bezodplatným predajom, a tak isto aj dokonca odborného lesného hospodára, jednoducho nie som dostatočne šikovný na to, aby som ešte popri tejto práci dokázal si udržiavať aj tieto aktivity. Ale súhlasím, že v mojom veku už ani neni to otázka tá, že po návrate z parlamentu by človek pociťoval potrebu byť aktívny na všetkých týchto poliach.
Takže ak sa niekto rozhodne byť jedným zo 150, to znamená tými tromi stotisícinami percenta z 5 miliónov Slovákov, asi by si mal uvedomiť, že je potrebné aj čohosi sa vzdať. A obhajovať teda svoje práva na podnikateľské aktivity sa mi zdá v tejto súvislosti nenáležité.
Ale, Martin, súhlasím s tou podstatou, čo vyznela z tvojho vystúpenia, ak podmienky, tak rovné pre všetkých, absolútna transparentnosť. A súhlasím aj s tým, že asi žiadať od niekoho, kto má dnes 40 rokov a 20 rokov budoval firmu, aby teraz po vstupe do politiky bola jeho povinnosť všetkého sa vzdať asketicky a ostať teda len poslancom, asi tiež neni reálne, takže podporujem tú myšlienku, čo si povedal. Absolútne urobiť podmienky jasné pre všetkých, čo chcú byť v politike, a nemôžme selektívne riešiť raz advokátov, raz učiteľov a potom zase ešte niekoho, pretože tých aktivít je veľa a každý má isté profesionálne pozadie a históriu, takže treba v tom urobiť jasno. Takže oceňujem to, čo si povedal, tá podstata je dôležitá.
Ďakujem. (Reakcia z pléna.)

Ďakujem za slovo. Martin, ty si zvýraznil to, čo povedal pán poslanec Kolesík, že je to v zásade jedno, kde príde investícia. A ty si teda na to našiel celkom dobrý spôsob, že teda ten profit z tých prostriedkov by mal byť prerozdelený. Ja si na rozdiel od teba myslím, že to nie je celkom jedno a že možno keď nám pán poslanec Kolesík spomínal tie zložité obchodné rokovania, kde teda ide o rôzne finesy a nuansy pri hľadaní tej zhody, tak že možno by bolo dobré, keby práve pri tých zložitých obchodných rokovaniach sa ponúklo takýmto investorom zvýhodnené prostredie, keby svoju investíciu teda nezamerali, teraz sa tak často hovorí o Nitre, ku Nitre, ale niekde k Sobranciam, k Humennému alebo k Medzilaborciam. Takže by to možno bolo celkom správne.

A zdôrazňujem, možno aj z toho pohľadu, že keď už sme hovorili o tom, že cieľom tohto návrhu zákona je využiť nevyužívané pozemky, a tých nevyužívaných, sme sa zhodli, až tak veľa nebude, tak že možno tá miera toho nevyužívania ich kvality by mohla byť vlastne predmetom toho rokovania, že ak budeme pri Nitre striktne trvať na tom, že to musia byť ľadom ležiace pozemky, nuž možno tam na tom ďalekom východe by to mohli byť pozemky, ktoré sú zle alebo slabo využívané. Možno tam by sa mali hľadať potom tie možnosti rokovania tak, aby sme predsa len investora presvedčili, že nie je jedno, kde svoju investíciu zameria, pretože tá nerovnováha je tu veľká a v prípade, že zase na západnom Slovensku pribudne veľká automobilka, tak tie váhy sa ešte viacej naklonia len v prospech západnej časti Slovenska. A to je nespravodlivé.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Mňa zaujalo zhodou okolností to isté, čo práve teraz pripomienkoval pán poslanec Huba. Je to asi nie náhoda, pretože naozaj to slovné spojenie, napokon aj sám rečník pán poslanec Mikuš citoval práve túto časť, je zaujímavé. A ak je pravdivé, napokon spomenul ho aj pán minister, tak potom je vlastne s týmto zákonom dobré. Ja by som to doslova aj z hľadiska logiky teda si tak nahlas zanalyzoval, a budem rád, ak mi to potvrdí predkladateľ, prípadne ak mi to potvrdíš ty, Jozef, ak to tiež tak vnímaš, ak sa jedná o efektívne využitie nevyužitých pozemkov, tak to chápem tak, že sa tam našli pozemky, na ktorých nie sú pasienky, orná pôda, vinice, les, jednoducho sú to pôdy ležiace ľadom, aj keď možno v rôznych vlastníckych držbách. No v takomto prípade, ak je to naozaj tak, potom sa dá jednoznačne súhlasiť s tým, že táto celá rýchla úprava zákona je dobrá a je hodná podpory, správna, povedal to aj predrečník, ktovie, kde teda takéto pozemky máme v takomto rozsahu. Ale ja verím, že predkladateľ váži slová a, že do dôvodovej správy tu nenapísal niečo, čomu by sám neprikladal hodnotu pravdy. Takže ak je to tak, tak v tomto prípade pôdu, ktorá leží ľadom, na takýto účel vyvlastniť je naozaj správne. Len, prosím, naozaj sa musí jednať o nevyužitú pôdu. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Hovoril si, pán poslanec Lipšic, o tom, že v našej krajine je teda treba znížiť množstvo strachu, že teda aby pribúdalo ľudí, ktorí sa neboja. Áno, je to pravda, otázka je, kde ich máme hľadať. Lesníka v lese, predavačku za regálom alebo má to byť robotník v továrni, ten to má vybojovať? No vieme, že ten to vybojovať nemôže, jednoducho chýbajú príklady. Kde máme hľadať príklady? Kto má začať? No, myslím si, že máme tu veľmi blízko okolo seba prostredie, ktoré by malo byť vzorom. My. My, sme to. Najvyšší predstavitelia štátu. Tí, čo vládnu, i tí, čo ich kontrolujú, a tak ako si povedal, hlavne ukázať aj na korupciu vo vlastných radoch. Má to obrovský ozdravný účinok a myslím si, že veľmi rýchlo by sa zmenila atmosféra v protikorupčnom boji, keby to niekto s bojom proti korupcii myslel naozaj vážne.
Ale môže to myslieť niekto v tejto sieni skutočne úprimne vážne bez nejakých pripomienok pod čiarou? Môže to byť úplne vážne, pokiaľ v tejto sieni máme ľudí, i v tejto chvíli, ktorí tých, ktorí bojujú proti korupcii alebo sa snažia statočne o nej niečo povedať, niektorí poslanci prehlasujú a nazývajú udavačmi. Tu treba začať. Tu je naša spoločná úloha ukázať vzory.
Ďakujem.

124.
Ďakujem pekne za slovo, vážený pán podpredseda. Pán poslanec Hlina, čakal som, a tak som si tipol, že povieš jedno také svoje obľúbené čínske zablúdenie do teda klenotnice čínskych hesiel. Vieš, ktoré mám na mysli? Tuším si to už párkrát použil, že keď chceš vystrašiť líšku, musíš sem-tam zarezať kuru. A mne sa to celkom páčilo a myslím si, že je to veľmi vhodné na tento prípad, ale nevadí, že si to nepoužil.
Mne ide len o to vystrašenie. Mám dojem, že v našej krajine je veľa vystrašených ľudí, len, žiaľ, z tých nesprávnych skupín. Vystrašení bývajú tí, ktorí cítia, že je korupcie veľa, a vidia ju okolo seba, a voľajako menej sú vystrašení tí, ktorí korupciu buď kryjú, páchajú alebo možno nedostatočne vyšetrujú, a tak si myslím, že takéto návrhy, a tak ako si sa ty s tým stotožnil, aj mne to pripadá ako nanajvýš náležité, sú jedným z dôležitých spôsobov, ako zmeniť, ako teda zmeniť tú štruktúru strachu, presunúť ju zo strany ľudí, ktorí sa nemajú prečo báť, na ľudí, ktorí by sa mali báť.
A je to potrebné nie kvôli tomu, že by sme sa chceli stať krvilačnou krajinou, ale kvôli tomu, aby sa morálne zdravie tejto krajiny podstatne zlepšilo, lebo mám taký dojem, že korupcia sa naozaj považuje za niečo, s čím sa mnohí predstavitelia aj nášho štátu z rôznych, možnože aj veľmi ťažkých dôvodov už zmierili. A s tým sa zmieriť tu v tejto sieni zákonnosti nemôžme.
Ďakujem.

58.
Ďakujem za slovo. Asi nemá význam, aby sme v tomto priestore ešte po sebe teraz opakovali tie argumenty.
Povedali ste ale to, že najdôležitejšie, čo teda tým deťom môžeme dať, žiakom, je vzdelanie, a ja by som na konto môjho úvodu v rozprave oponoval a povedal, že je to najdôležitejšie, a nepovedal som to ja, povedal to Dalajláma a mne sa to strašne páči, čo môžeme našim deťom dať, je čas. Mať na nich dostatok času. Nie peňazí, nie vybavené učebne, aj keď to sú všetko dôležité veci, ale dostatok času. A možno tá atmosféra, ktorú som sa snažil zdôrazniť, že je podľa mňa veľmi dôležitá pre formovanie charakterov, je spojená práve s tým, aby sme vytvorili dostatok chute, chutí pre všetkých učiteľov na to, aby mali čas na riešenie svojich problémov, na problémov školy, na formulovanie toho, čo považujú za dôležité, na individuálny prístup k žiakom.
Zdá sa mi, že povyšovanie zastupiteľstva, ktoré má tisíc iných úloh kvôli kanalizáciám, osvetleniam a nedostatku financií, a povedať, že to sú tí, ktorí majú mať konečné slovo, stále mi to, pán poslanec Petrák, voľajako rezonuje len do tej podoby, že chcete tým zástupcom zriaďovateľa, rodičov, žiakov, aby ste mohol povedať, že nemajú vo vašich očiach dostatok dôvery a že viacej dôverujete tomu zastupiteľstvu. Ja si myslím, že toto neobstojí. Naozaj, prečo nechceme veriť tým členom tejto školskej rady? Prečo si myslíme, že sa nedokážu, hoc aj o dvojkolovom riešení, aké tu teraz platilo alebo ako by bolo navrhnuté, že by to mohlo byť dostatočné pre to, aby sme vedeli si povedať, áno, keď sa tam dostali tí jedenásti, nie sú ideálni, ale vyberú lepšie ako ľudia, ktorí nemajú dostatok času na riešenie tohto problému a možnože podľahnú tlaku pána primátora alebo pána starostu.
Zdá sa mi, že nemôžte celkom presvedčivo byť stotožnení sám so sebou, ale chápem, no, padlo to na vás... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

No veľmi rád sa k vám, vážený pán poslanec Blanár, pridávam s tým, že teda chcem poďakovať tiež všetkým učiteľom a ľuďom, ktorí bojujú na tomto výchovnom fronte, len si myslím, že práve týmto rozhodnutím, vy hovoríte o vyváženosti, ja hovorím o demontáži demokratických princípov na škole, tým im beriete práve tú atmosféru a to poďakovanie dostáva taký horký nádych.
Veď predsi ak je tam demokraticky zvolených niekoľko skupín predstaviteľov školskej rady a medzi nimi aj zástupcovia zriaďovateľa v nie nevýznamnom počte, tak potom čoho sa bojíme? Prečo teda to považujeme nie za nejaké reprezentatívne? Potom si povedzme aj tak, no čo keby sme ešte zriadili aj nejakú skupinu nejakých rodičov, ktorí si povedia, no aj my chceme vetovať rozhodnutie rady školy a napokon by sa možno k tomu pridali aj učitelia. Viete, toto je komplikácia, ktorá zhoršuje toto všetko, a ja si myslím, že je to falošný argument, keď vy hovoríte o vyváženosti, pretože práve vyváženosť, ktorá je v rade školy, týmto demontujete. No a z hľadiska toho lesníckeho prirovnania, ja som uznal, že máte pravdu v tom, že cirkevné a súkromné školy majú iné a v tomto ohľade teda ako keby väčšie kompetencie, ale ja hovorím, že to je nesprávne, že zo školstva urobme práve príklad toho, že vieme si ctiť tieto princípy, a radšej nech sa hoc aj v budúcom rokovaní parlamentu prispôsobia tí, ktorí nemajú demokratické princípy v tých školách, kde vlastne ten predstaviteľ cirkvi alebo predstaviteľ súkromného nejakého školstva vetuje riaditeľa. My chceme znížiť školské systémy štátu na úroveň tých neštátnych a mne sa to zdá nesprávne. Naopak by sme sa mali snažiť.
Nebojme sa to, že štát je v tomto lídrom. Je lídrom v dobrej veci a vy mu tú dobrú vec dneska chcete zobrať.

50.
Ďakujem pekne. Nikdy neviem, či je správne posledný či ostatný, ale slovenčinári hovoria, že jedno aj druhé môže byť, aj keď mne voľajako neznejú rovnako tie slová.
Ďakujem pekne, vážená pani podpredsedníčka.
Vážený pán predkladateľ, spravodajca, ctené kolegyne, kolegovia, vážená učiteľská i neučiteľská verejnosť, žiaci, študenti, je mi do istej miery - a úprimne to poviem - cťou, že vôbec môžem tu vystúpiť s tým, že, asi nedokážem byť rovným partnerom takým osobnostiam, ako sú bývalí ministri školstva, súčasný pán minister, šéfovia VÚC-iek, profesori. Skúsim teda to zvrtnúť do tej podoby, že keďže ani jednému z takto pomenovaných osobností sa nemôžem rovnať, tak aj keď už je to pomerne dávno, poviem to z pohľadu študenta, žiaka.
Čo je naozaj na našom vzdelávaní až také najzákladnejšie? Naozaj sa jedná len o vedomosti? Nuž áno, do školy chodíme kvôli vedomostiam, ale moja osobná skúsenosť a aj také presvedčenie je to, že na tej škole tie vedomosti neboli ani v mojich časoch to najzákladnejšie, kvôli čomu, si myslím, že žiaci tam chodia - ak vám to pripadá kacírske, tak môžem vysvetliť - a že tobôž ani teraz to nebude to úplne hlavné. Dovolím si povedať, že podľa mňa na takej škole je veľmi dôležitá aj atmosféra, prístup individuálny. To, čo povedia učitelia žiakom nie od katedry, ale možno vtedy, keď ich stretnú za školou, pred školou, na chodbe.
Je obrovské množstvo situácií, ktoré vytvárajú charakter budúcich dospelých ľudí, žiakov, ktorí sa denne stretávajú so svojimi profesormi, a ja si myslím, že tá atmosféra pozostáva z takého množstva prvkov, že to nedokážeme pomenovať, ale nepochybne jeden z tých dôležitých stavebných prvkov atmosféry na škole, ktorá je podľa môjho názoru dôležitejšia ako vedomosti, ktoré tam žiaci získavajú, je aj tá istá... Sloboda? Nezávislosť? Nechcem povedať akademickosť, lebo o vysokých školách tu nehovoríme, ale niečo, čo tú školu naozaj odlišuje od bežných pracovísk. A tak si myslím, že nech budeme akokoľvek obracať kameň školstva, školský zákon, vždy by sme mali myslieť na to, aby tá atmosféra, ktorá vytvára budúce charaktery tých ľudí, ktorí budú už o chvíľočku dospelými a riadiť a pracovať a žiť v tejto krajine, aby bola čo najlepšia, aby sme urobili všetky zákonné prvky, lebo sme tu kvôli zákonom, ktoré túto atmosféru podporia. A možno to by mohlo byť také študentské, žiacke moje entrée pre vstup do tejto diskusie.
Mohlo by sa povedať, že, vážení kolegovia zo SMER-u, že máte už skoro všetko, neraz vám to tu stadiaľto bolo vytýkané – vládu, parlament, ovládate políciu, prokuratúru –, že možno je toho tak, tak veľa, demokraticky, že možno práve ako keby tá škola bola ešte takým tŕňom v oku, že ako keby tam ostali nejaké záchvevy čohosi, na čo nemáte priamy dosah, a preto sa snažíte v jednej časti tohto zákona, ktorý obsahuje veľa dobrých prvkov, urobiť niečo, čo som nazval po vystúpení pána spravodajcu istou demontážou demokracie. Ja viem, sú to možno, pán poslanec Petrák, pritvrdé slová, možno si ich celkom nezaslúžite, ale ja na to ešte raz zareagujem, ako som sa vám to snažil vo faktickej poznámke pripomenúť. Jednoducho sa mi zdá, že táto vec ako keby bola v tom dobrom zákone tou horkou pilulkou. Viete, keď chcete psíka donútiť, aby vám zjedol horkú pilulku, tak mu ju zabalíte do nejakej sladkosti. A mne sa vidí, že tá sladkosť je naozaj v tom, a v dobrom slova zmysle, že vnášate v tomto zákone veľa prvkov, ktoré už mnohí aj pochválili aj z opozície, ale tá horká pilulka je, je v podobe toho nepochopiteľného, aj keď uznávam, veľmi úspešne - a dá sa povedať - aj politicky zdatnému obhajovanému demontovaniu tej asi najdôležitejšej kompetencie rady školy, voľby riaditeľa.
Naozaj boli to majstrovské vyhlásenia, obdivuje a je to aj hodné, a teraz to myslím bez irónie, istého učenia sa od vás, ako dokážete to, o čom si myslím, že aj vnútorné presvedčenie vám chýba, stadiaľto obhajovať. Len sa spytujem, prečo naozaj toto je ten prvok, ktorý pomôže atmosféram na našej škole. Kvôli tomu, aby tá atmosféra budovala tie budúce charaktery? Myslím si, že, že s týmto nemôžete byť vnútorne stotožnení. Niečo mne na tom osobne nepasuje.
Ale asi treba byť konkrétnejší a veľmi často ste tu teraz vyzývali práve na to porovnanie tých cirkevných, súkromných a štátnych škôl. Uznávam, je to dobrý argument, to dovolávanie sa istej rovnosti, ale ja vám na to odpoviem svojím príkladom, ktorý vás neuspokojí, ale napriek tomu by som ho považoval za dobrý príklad. Bude to lesnícky príklad na prekvapenie, ale človek obyčajne argumenty vyťahuje z toho, čo dobre pozná. Viete, že je veľká časť lesov štátnych, veľká časť lesov cirkevných, súkromných. Garantujem vám, že, a nesmú sa zástupcovia tých neštátnych pohnevať, že je dosť veľký rozdiel v mnohých aspektoch štátnych a neštátnych lesov. Som presvedčený, že tie rozdiely sú tu vzniknuté logicky a budú ešte aj dlhodobo a možno aj navždy pretrvávať. Som totiž presvedčený, že práve štátne lesy, štátne lesníctvo musia byť v našej krajine pre lesníctvo ako také istým ťahúňom, vlajkovou loďou, istým vzorom.
Preto ak máme tu štátne školy, ktoré by som si dovolil zrovnať práve s tým typom škôl, kde by štát mal ukázať tie svoje najlepšie úmysly, tradície a predstavy o tom, ako sa má vychovávať mladý človek a vzdelávať, nuž tak sa teda snažme túto vlajkovú loď slovenského vzdelávacieho systému zachovať a nevŕtať do jej trupu diery, aby sa začala potápať a aby išla kdesi na inú úroveň. Veľmi zlý príklad ste volili, teda že keď existuje istá nedemokracia cirkevných, súkromných a iných typov neštátnych škôl, tak že je veľmi vhodné, aby sme takýmto spôsobom tú nedemokraciu implementovali aj do systému štátnych škôl.
Zdá sa mi, naopak, vážení predstavitelia školstva a toho a tí, ktorí školstvu rozumiete, mali by ste byť na to hrdí a povedať si, dobre, že to ten rozdiel máme a že dokážeme ukázať, že pre nás je rada školy ozaj predstaviteľom demokratického orgánu, ktorý vznikol historicky v istej dobe a ktorý nechceme demontovať, resp. ktoré kompetencie nechceme obmedzovať. Viete, za žiakov, za učiteľov, za profesorov, za mnohých už tu padla akási reč, len prečo sa tu nespomína vlastne orgán, ktorý reprezentuje možno najviac reprezentatívne školstvo? Aspoň ja si myslím, že sú tam ľudia veľmi nadšení. Slovenská komora učiteľov. Neviem, či ste ju tu niekto spomínali, mne sa vidí, že dnes ani, ani nikto nespomenul pri tejto diskusiu Slovenskú komoru učiteľov. Načo máme komory? Aby tí, ktorí dajú svoj život do nie povolania, ale poslania, aby si ten svoj istý výkvet, tú elitu, tých reprezentantov dali do komory, kde teda budú môcť realizovať svoje predstavy o tom, ako sa má ich profesia vyvíjať.
Prosím vás, prečo tu nikto nespomenul to, že komora má zásadné výhrady, pán minister, vy o tom určite viete, voči množstvu bodov, ktoré ste priniesli v tejto novele? Je veľa toho, čo je treba pochváliť, ale asi tento priestor je práve určený na to, aby sa body, ktoré pochvalu neznesú, redukovali. Ja by som si dovolil povedať, že Slovenská komora učiteľov je orgánom, ktorý mal byť vypočutý nielen s tým, že vznáša pripomienky, ale že ich považujete pre tvorbu zákona za dôležitého partnera a mne sa vidí, že toto vám, súčasnému i bývalým ministrom, profesorom, predsedom VÚC-iek akosi uniká. Každý argumentujete, len tí, ktorí majú plné právo povedať, ako to cítia, pretože o tom nerozprávajú chvíľu v rozprave, ale žijú tu celý život, týchto ste do úvahy nikto nezobrali. Nerozumiem a spytujem sa, naozaj nepredstavujú pre vás istú elitu v tom najlepšom slova zmysle, ktorú treba vypočuť? Naša krajina dopláca na to, že elity buď nemáme, alebo keď máme, tak sú také mlčiace a tu máme skupinu ľudí, ktorá otvorene hovorí o tom, ako si predstavuje, a odvážne, lebo vieme, že to vyžaduje aj istú odvahu pôsobiť v tejto komore, a zrazu ich pripomienky ako keby neexistovali.
Ďalšia poznámka, ktorú som si urobil, je, pán spravodajca Petrák, na to konto, čo ste zdôvodňovali, prečo vlastne tá rada školy pre vás nie je dostatočne... Hodnoverná? Reprezentatívna?
Možno, možno to boli veci, ktoré ste použili, ja viem, v diskusii nám príde kadečo, tu príde na um a možno niekedy ad hoc príde aj nie najšťastnejšia kombinácia. Ale vy ste hovorili o učiteľoch, ktorí by chceli mať riaditeľa, ktorý bude mäkký. Vy ste hovorili o rodičoch, ktorí by chceli mať riaditeľov, ktorí rozdávajú jednotky. Veď vy ste človek, ktorý disponuje obyčajne rozumnými poznámkami. Toto ste nemohli myslieť vážne.
Ja vám poviem jeden príklad, ktorý by vás mohol trocha nieže zahanbiť, ale ako dávam do takej konfrontácie, že takto rozmýšľať jednoducho nesmiete. To nie je správne rozmýšľanie. To je podcenenie ľudí, ktorí žijú svoju profesiu učiteľskú. Minule sme mali, a ten príklad je krátky, mali sme takú milú návštevu zo Slovenskej Ľupče, bolo tam 40 žiakov u nás na výbore pôdohospodárskom, boli sme tam s pánom poslancom Feckom, no tak boli zvedaví na všetko a ja som si povedal v jednej chvíli, viete čo, najlepšie vám predstavím prácu parlamentu, keď sa na chvíľočku zahráme na plénum a budeme rokovať o nejakom zákone. Stíchli tie deti, základná škola, a ja hovorím, asi ste všetci čítali alebo aspoň počuli o románe Julesa Verna Dva roky prázdnin, taký lákavý atraktívny názov pre žiactvo, pre študenstvo. Čo by ste povedali na to, keby sme teda tu mali zákon o dvoch rokoch prázdnin, ako by ste k tomu pristúpili? A v dobrom som si teda myslel, že to plénum tých ad hoc poslancov, žiakov v tej chvíli zatlieska a povie jednohlasne: "Jasné, schvaľujeme." A ono sa zdvihol taký malý chlapček, naozaj maličký a škoda, teda že nemáme nakrútené to, čo povedal krásnymi slovami: "Takýto zákon nemôžeme prijať, pretože my by sme sa nenaučili toho veľa. To, čo sme sa naučili, by sme zabudli. Dva roky prázdnin je niečo také, čo by veľmi poškodilo nášmu..." Krásnymi, múdrymi slovami popísal niečo, že ak aj bolo v tom pléne niekoľko žiakov, ktorí by boli hlasovali za dva roky prázdnin, keď sme dali hlasovať, všetci boli proti zákonu o dvoch rokoch prázdnin.
Tým len chcem povedať, pán Petrák, pán poslanec Petrák, že podceniť kohokoľvek z tej skupiny učiteľov, žiakov, lebo na stredných školách je aj zástupca žiakov, zriaďovateľa, rodičov, tak ako ste to urobili vo svojom vystúpení, možno vám to tak akože ušlo, ale to bola argumentácia veľmi nedobrá, pretože vy ste, samozrejme, hľadali dôvod pre to, aby ste mohli povedať, že tá rada školy nemá až také zloženie reprezentatívne, aby ste jej zverili konečnú voľbu riaditeľa školy, a preto sa to teda odsúva spôsobom, ktorý, ja ani vlastne neviem, kde vám tento hlavný cieľ vznikol, že prečo tak veľmi chcete, aby táto vec naozaj nebola riešená radou školy.
Takže chcem len dať na vedomie svoje presvedčenie aj cez toho malého žiačika zo Slovenskej Ľupče, ale aj cez všetkých rodičov, všetkých zástupcov, zriaďovateľa, všetkých učiteľov, ktorí sú v radách školy, že určite by s vaším videním nesúhlasili, určite si neželajú riaditeľov, ktorí budú len dobrí, viete, aj my ako žiaci si spomíname na tých učiteľov, ktorí neboli len dobrí, ktorí vedeli aj ruku možno zdvihnúť, aj keď možno nedopadla vždy, ale určite vždy s odstupom času vieme, že, že ľúbivá politika, mäkkosť a za každú cenu byť s každým dobrý, keď je niekto vo funkcii, že to je zlá vec, a obojstranne sa to potom hodnotí zle.
Takže si myslím, že sme týmto ľuďom teraz ublížili a my vlastne ubližujeme celým naším rokovaním, keď hovoríme, že rada školy nie je dostatočne spôsobilá na to, aby zvolila toho riaditeľa, ktorý bude nie ideálny, ideálni riaditelia neexistujú nikde, nebudú ani na školách, ale ktorý bude tie rôzne záujmy kĺbiť tak, aby v konečnom dôsledku sme mohli nazvať v tom štatisticky významnom počte prípadov riaditeľom optimálnym. Iste, už ste to tu všetci sa na tom zhodli, že vždy budú excesy, a s tým sa dá súhlasiť, ale treba sa pozerať na práve z hľadiska štatistiky na tú väčšinu, ktorá je dôležitá pre všetko, všeličo a aj pre vytváranie zákonov.
Takže to je poznámka aj na to porovnanie tých cirkevných, aj na to, ako ste dehonestovali podľa mňa rady školy a ako tú dôležitú kompetenciu ste im zobrali, a teraz sa chcem spýtať, keď tak už veľmi toho zriaďovateľa chceme akože poľutovať, a povedať, no, aby si teda mal viacej práv, tak konečné slovo bude u teba, nerozumiem tomu a nerozumiem ešte jednej veci, prečo sa tu nezjavil, naopak, vážení poslanci zo SMER-u, vážený pán minister, iný návrh. Návrh na posilnenie kompetencie rady školy. Vy si naozaj myslíte, že rada školy ako reprezentatívny orgán by nemusela mať ešte viacej kompetencií? Že by to bolo na škodu nášmu školstvu? Že tých 9-11 ľudí by tam bolo zbytočných? A mám na mysli konkrétnu vec. Prečo predsedovi rady školy nedať napríklad oprávnenie, ktoré by ho porovnalo možno s odborovým predákom, a povedať, že predseda rady školy nemôže byť považovaný za človeka, ktorý sa môže ocitnúť napríklad pri organizačnej zmene na kandidátke prebytočných učiteľov?
Práve odišiel bývalý pán minister Čaplovič. Keď som ho voľakedy navštívil vo veci jedného známeho učiteľa a povedal som mu, že ale veď pán učiteľ Žarnay bol aj predseda rady školy, tak pán minister Čaplovič hovorí: "Hej? To som nevedel." Predseda rady školy, ktorý si plnil svoju povinnosť, ktorý poukázal veľmi jasne na zlé finančné hospodárenie svojho riaditeľa, ktoré potvrdil aj najvyšší kontrolór VÚC-ky, sa dostal medzi prepustených a ten prípad je známy. Pán minister, nestálo by nám za to z pohľadu moderného školstva, z pohľadu atmosféry, ktorá je dôležitá v školstve, aby sme chránili radu školy? Aby sme jej zvýšili jej kompetencie? Bojíme sa, že tých 9 či 11 ľudí by nám pokazilo školstvo?
Ja si myslím, že to školstvo nám kazia práveže mnohokrát tie väzby, že pán riaditeľ, keď by mu aj niekto pozrel na prsty takým spôsobom, ako je tento známy prípad, ktorý som tu už neraz spomínal, tak si to s úsmevom vybaví, pretože väzby jeho na VÚC-ku alebo na zastupiteľstvo sú tak pevné, že sa vlastne ani veľmi nemusí obávať, a tá rada školy, ten zvyšok až tak strnie v istom strachu, že, bože, aby aj na nás nedošlo, radšej buďme ticho. Viete, že toto nie je už okrajová vec, o ktorej rozprávam, štatisticky, že to sa, to sa deje veľmi často. Strach je dosť silným motívom, ktorý riadi mnoho procesov v tejto krajine, a vaším návrhom, ktorým ste tú horkú pilulku zakomponovali do toho celkom dobrého zákona, vlastne tento strach, tú istú neodvahu ozvať sa, povedať o veciach verejných to, čo si myslíme, zvyšujete. A to je najväčšia chyba tohto zákona a to je najväčší útok nielen na rady školy, ale práve na fungovanie demokratických ostrovčekov na Slovensku v podobe škôl.
Asi tá podstata bola povedaná, veľmi prosím, pán minister, ja by som sa dokonca prihováral, ak ešte raz môže zaznieť ten návrh, mne sa naozaj zdal dobrý, ja som určite nezakričal, že aby, že nesúhlasíme, že keby možno ešte, aby, niekedy sa treba na to vyspať. Ak je to ešte možné, nehlasujme dnes ešte o tomto zákone, zvážte tieto pripomienky. Už dopredu ste avizovali viacerí, že očakávate veľké útoky. Vy ste si boli vedomí toho, že robíte niečo, čo nie je celkom kóšer. Možnože teda vám bude diktovať istá pýcha, že to musíte obhájiť, a možnože istá pokora pred tým plénom, kde zazneli s dobrým úmyslom dobré pripomienky, by vám možno, keď sa na to všetci vyspíme, mohla nadiktovať, že možno čosi by sme mohli vrátiť a možno práve v prípade tej voľby riaditeľa sa vrátiť tam, kde to napokon nebolo až také, veď tam bola možnosť toho zriaďovateľa práva veta, až druhýkrát už nemal mať šancu. Aj tie, aj tie tri pätiny by možno ešte stáli, len už, už jednoducho nežiadať, aby konečné slovo mal zriaďovateľ, pretože toto obhájite ťažko nielen pred opozíciou, s tou si poradíte ľahko, ale ťažko obhájite to pred sebou, som presvedčený, že neveríte, pán poslanec Blanár, vy ste to tu pekne zdôvodňovali, neveríte tomu, že je to celkom potrebné. Nechcem hľadať motívy toho, prečo, prečo ste tak tvrdo po tom vykročili, ale neverím, že veríte, že toto je krok, ktorý slovenskému školstvu prospeje, a ja si myslím, že aj mohli by ste pomôcť svojmu pánovi ministrovi, keby naozaj dozajtra sa mohli niektoré úpravy v tomto smere ešte urobiť.
Veľa dobrých vecí, ktoré ste do zákona dali, treba schváliť a túto horkú pilulku z neho vybrať. Navrhujem, že to bude dobré riešenie.
Ďakujem vám.