89.
Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, vážení občania, napadla ma taká beťárska myšlienka, že keby sme v tejto chvíli mali raz do roka teda, a v tejto chvíli by sme to využili, takú voľnú kartu, že by sme mohli urobiť takú beťárčinu, že by sme mali právo každý z nás niekedy teda nariadiť hlasovanie a povedať, že teda to množstvo voľných lavíc, v tejto chvíli je ich 140 voľných v parlamente, môžu prísť obsadiť občania, teda tí, ktorí nás sem poslali, a že by sme sem posadili teraz 140 obyvateľov z niektorých obcí v okolí Vranova nad Topľou, v okolí Bukózy, v niektorých z Ružomberka a povedali a teraz to odhlasujeme, mali by sme nádherný moment, keď by sme dokázali možnože atypicky, ja viem, že je to nadsázka, ale predsi len by sme mohli vysloviť už v tejto chvíli 100-percentnú istotu, že tento zákon by sme schválili. Pretože tí občania naozaj trpia a to si treba uvedomiť, to nie je akademická debata kdesi o chemických vzorcoch, to je debata o tom, čo ľudia musia dýchať a dýchajú to 24 hodín denne, a majú obavy, že to, čo dýchajú, nie je dobré pre nich ani pre ich blízkych.
Ja poviem teraz dva príbehy. Prvý bude trocha fiktívny, ale nie úplne, a druhý bude úplne pravdivý a presný. V prvom príbehu zablúdime do obce, ktorá sa volá Nevoňavá. A máme tu rodinu Šťastných, rodina Šťastných, mladá, mala takú životnú situáciu, že zdedila po svojich starých rodičoch domček v tej obci menom Nevoňavá. Potešili sa, bodaj by nie, dostať takúto možnosť, aj keď teda starých rodičov oplakali, ale pominuli sa. A oni sa do tej obce jednoducho rozhodli prisťahovať, pretože mali tam nehnuteľnosť, domček a mali pocit, že teda aj pre rodinu urobia dobre. Vedeli síce, že je tam nejaký problém, ale v tej chvíli sa im to nezdalo až také dôležité. Ale už o niečo dôležitejšie sa im to zdalo vo chvíli, keď mamička od Šťastných potrebovala vetrať vo svojich izbách a, div sa svete, čím viacej vetrala v tom domčeku, tým tam bol väčší smrad. Až sa bavila cez plot so susedkou a tá jej hneď povedala, že jáj, suseda, ale vy neviete, to vy nesmiete vetrať hocikedy. To len vtedy, keď je slnečno, keď je vysoký tlak, vtedy, keď komíny dymia veľmi ďaleko do výšky, tak vtedy môžete. A ešte vám poviem, a v noci tiež nie, lebo v noci sa stáva, že ten zápach býva silný, že pod rúškom tmy sa vypustí do toho vzduchu kadečo. No tak dobre, začala sa učiť, ako správne vetrať, ale to nebol ten hlavný problém.
Problém bol v tom, že keď išla s deťmi na kontrolu k detskému lekárovi a povedala, že sa presťahovali, a povedala, že sa presťahovali do dediny Nevoňavá, pani doktorka trocha zvraštila čelo a povedala, no dobre, nie je to ideálne. Mamina od Šťastných cestou do práce, do mesta chodievala na autobusovú zastávku a zistila, že voľako každé ráno má pocit, ten, ktorý nemávala kedysi v meste, tak začalo ju škriabať v hrdle a mala pocit, že to nie je celkom len nejaká subjektívna jej nedostatočnosť, ale že to súvisí práve s tým zápachom. A napokon aj miestny pán farár potvrdil, že voľako priveľa v tej obci ma takých zlých úmrtných listov, kde sa popisujú diagnózy pri pohreboch, ktoré odbavoval, ktoré veľmi neradi počujeme a sú také ťaživé. Bol to taký prvok niekoľkých faktorov, ktoré sa postupne v rodine Šťastných nahromadili, až rodinná rada zasadla a povedala, že asi to dedičstvo nebolo až také šťastné a že oni ten domček predajú a radšej sa z tejto Nevoňavej, kde naozaj nevoňalo, vysťahujú.
Domčeka sa bolo treba rozhodným spôsobom zbaviť, išli do realitnej kancelárie, no ale keď povedali, že čo chcú ponúknuť, že to je domček v Nevoňavej, tak realitkár povedal, ale viete čo, to je buď nepredajné, alebo keď tak za bagateľ, to sa vám jednoducho neoplatí. Takže z predaja tejto nehnuteľnosti nebolo nič a prišla na rad iba druhá možnosť. Keďže bola to mladá rodina, ktorá v tej chvíli vlastne nemala dostatočné prostriedky na to, aby mohla si kúpiť niekde inde v nejakom vzdialenom regióne nehnuteľnosť, povedzme byt, tak išla do banky a požiadali teda o hypotéku, a že budú ručiť tým domčekom. No ale v banke bol ten istý problém, keď sa tamojší maklér dozvedel, že akú záruku dáva táto rodina, tak povedal, že na to teda veľký úver nemôžu dať, pretože oni keby získali ako zálohu tento domček, tak by bol pre nich nelikvidný. Nedokázali by ho predať.
Takže táto rodina, napokon jej osud nedosledujeme, je to fiktívna rodina aj fiktívna obec, ale verte tomu, že tie momenty, ktoré som namontoval do tohto otvoreného príbehu, neboli fiktívne, ony naozaj sú pozliepané zo skúseností ľudí, ktorí žijú v obciach trvalo vystavené veľkému zápachu, smradu, ktorý ich obťažuje a ktorý náš zákon úprimne v súlade s potrebami týchto ľudí, tejto menšiny, tak ako povedal pán poslanec Huba, chceme riešiť. Lebo naozaj sú tu podpísané súhlasné stanoviská, nezvykneme to robiť k svojim zákonom, teraz ich máme pomerne veľa, kde je napísané, že s takýmto zákonom tieto obce súhlasia a navrhujú, teda navrhujú, budú radi, keď bude prijatý.
Ja viem, že tá floskula, že prečo by sme ho neprijali, lebo opozícia, lebo zbytočne, lebo; škoda. No možnože bude raz kultúra v sieni zákonnosti taká, že budeme počúvať to, čo sa hovorí, a nie to, kto to hovorí, a budú to dobré, svetlé časy pre Slovensko a verím, že do takého štádia musíme dospieť. Aj keď to, čo sa tu neraz zdôrazní, že keď niekto vyhrá demokratické voľby, tak, samozrejme, je tu na to, aby presadzoval svoje zákony, a nie zákony opozície, je naprosto oprávnená. Ale prečo by nemohli existovať chvíle, kde si dokážeme jednak aj sebakriticky pripustiť, že nemusíme mať vo všetkom pravdu za to, že niečo predkladáme, ale, naopak, chvíle, keď si môžme pripustiť, že aj druhá strana, ktorá je naším politickým súperom, vlastne pravdu má? Myslím si, že by získali obidve strany.
Druhý príbeh. Druhý príbeh už nie je taký fiktívny a je veľmi realistický. Už pán poslanec Viskupič spomenul Hrboltovú, ktorá je miestnou časťou mesta Ružomberok; apropo Ružomberok bude budúci týždeň v stredu 24. júna miestom výjazdového rokovania vlády Slovenskej republiky. Keďže nič neni náhoda, verím tomu, tak verím, že aj toto rokovanie, ktoré možno bude mať za cieľ pomôcť konkrétnymi nejakými opatreniami mestu Ružomberok, možno prinesie to, a teda týmto by som sa aj dovolával členov vlády Slovenskej republiky, aby pri svojom rokovaní mysleli aj na nasledovný problém: V Hrboltovej sa nachádza jedna z najväčších čističiek odpadových vôd v strednej Európe. Je to naozaj gigant potrebný a o tom, aký je to gigant, si môžme urobiť predstavu tým, že firma SPP Mondi, ktorá má svoje odpadové vody zahrdlené do tejto čističky, využíva kapacitu čističky na 90, možno až 95 % a celé mesto Ružomberok mu postačuje tých zvyšných 5 alebo 10 percent. Z toho si viete predstaviť, o akú veľkú čističku ide, keď celé mesto Ružomberok so svojimi všetkými časťami využíva len desatinu kapacity tejto čističky. Na o táto čistička okrem toho, že funguje zrejme tak, ako čističky fungovať majú, má tú zlú vlastnosť, že produkuje neznesiteľný smrad, zápach, ktorý roky rokúce obťažuje občanov tejto inak malebnej mestskej časti, ktorá ozaj ja takou peknou krajinnou ukážkou v kopci nad Váhom, len ten zápach tí ľudia považujú za neznesiteľný. Nie za silný, ale za neznesiteľný vo chvíľach, keď teda ho cítiť. Niežeby sa tam nič nerobilo, to zase by sme krivdili, sú tam aj nejaké meracie zariadenia, sú tam aj poverené osoby, ktoré majú subjektívne tento smrad ohlasovať, a niečo by sa teda malo robiť, len viete, to niečo sa neurobí. Veľa vecí sa povie, veľa vecí sa zistí a ľuďom vlastne ani by veľmi nejak nezáležalo na tom, že čo všetko sa zistilo a čo všetko sa urobilo, keby to malo tú koncovku, že ten zápach sa stratí. Ale on sa nestráca, on tam dlhodobo je a kto tomu neverí, nech sa tam prihlási na prechodný pobyt a zistí, že ten problém je tu veľký.
A ja som tu už spomínal pri interpelácii, ale v tejto súvislosti to musím zopakovať, lebo tie zúbky do seba zapadajú. My keď sme sa pred dvomi rokmi prvýkrát zoznámili s problémom Hrboltovčanov, tak sme tam išli a museli sme uveriť, že majú pravdu. Povedali sme si, že no dobre, jedna vec je neznesiteľný zápach a druhá vec je, čo ho spôsobuje. Tak sme sa dohodli, že teda Obyčajní ľudia skúsia, náš klub, vlastne nie teda povedať, máte pravdu, ale skúsia odhaliť, čo tú pravdu spôsobuje, aká je jej podstata, a začali sme hľadať niekoho, kto by nameral, čo Hrboltovčania musia dýchať. Bol to problém, verte tomu, že sme našli aj organizácie, ktoré by aj namerali a aj sme sa skoro dohodli, ale keď sa potom zase dozvedeli miestni, že koho sme to našli a koho sme si objednali, tak povedali, viete, my už máme veľa skúseností, to, povieme vám úprimne, to nebudú objektívne veci, pretože veľké Mondi, ono má svoj vplyv a je málo nejakých subjektov, ktoré by išli úprimne merať to, čo Mondi spôsobuje, alebo možno to neni Mondi, môže to byť iba tá ČOV-čka, ale Mondi do nej zahusťuje svojich 90 % vôd.
Dosť na tom, že sme našli potom subjekt, ktorý bol za hranicami, konkrétne v Českej republike a ktorý sme požiadali, aby sa pokúsil tú konzistenciu toho smradľavého vzduchu, ktorý tam dýchajú, nejakým vedeckým spôsobom analyzovať. Stalo sa tak vlani ešte a tie výsledky, ktoré boli pre nás zložité, sme si dali teda vysvetliť a zistili sme, že nieže len Hrboltovčania musia dýchať neznesiteľný vzduch, sporadicky, nie je to vždy, je to v istých intervaloch nepravidelných, ale že ten vzduch obsahuje aj veľmi, veľmi, veľmi nebezpečné komponenty. A konkrétne oxid chloričitý, toxická pre ľudské telo chemikália, ktorá sa používa na čistenie odpadových vôd pri výrobe papiera, sa tam nachádzala počas 24-hodinového merania v koncentrácii, ktorá bola 1 835-krát väčšia, ako je norma americká referenčná, ktorá o prípustnosti takéhoto chemického komponentu v ovzduší hovorí. Preto americká, lebo sme sa dozvedeli od firmy, ktorá to merala, že na Slovensku my nemáme pre imisie stanovenú túto normu referenčnú, takže sa používa táto americká, konkrétne čísla, ten 1 835-násobok je ten, že pripúšťa tam 0,2 mikrogramu a v skutočnosti tam bolo 362, myslím, mikrogramu na centimeter kubický.
A to bola vec, ktorá nás musela znepokojiť, pretože už sa jedná o látku, ktorá je naozaj jedovatá a ktorá je nebezpečná, a preto sme sa obrátili na ministerstvo životného prostredia, na pána ministra Žigu interpeláciou. Došla nám odpoveď, že teda dali to premerať svojej inšpekcii životného prostredia, teda organizácii, ktorú má pán minister pod palcom, tí nám najprv vytkli, že tá organizácia, ktorú sme si našli, už v tej chvíli, keď merala, nemala akreditáciu, to sme nevedeli, ale uznali sme. Na druhej strane nikdy sme netvrdili, že to meranie je natoľko štatisticky preukazné, že je to svätá pravda, len sme teda zistili, že obavy, ktoré zdieľame s Hrboltovčanmi, nie sú nejaké fiktívne a že je tu čosi nebezpečné, a preto sme boli zvedaví, čo tam namerá ministerstvo, resp. inšpekcia životného prostredia. Verte, že ani oni nenamerali to, čo by nás mohlo uspokojiť. Boli tam teda množstvá menšie, ale stále prekračujúce tú referenčnú normu Spojených štátov. A keďže sa jedná o toxickú látku, tak to, čo sme tu teraz aj s pánom poslancom zdôrazňovali, že zápach je teda sám osebe zhoršujúci kvalitu života, ale v tomto prípade, zdá sa, že ten zápach nezhoršuje len kvalitu života z toho pohľadu, že je ho cítiť, ale že ohrozuje zdravie obyvateľov.
Ani v tejto chvíli nechcem šíriť poplašnú správu a tvrdiť, že je to teda všetko tak, lebo sme sa priznali, aj písomne sme pánovi ministrovi napísali, že sme si vedomí toho, že to meranie nie je štatisticky natoľko preukazné, aby sme mohli tvrdiť, že je to absolútna pravda. Ale keďže ani meranie inšpekcie, dokonca meranie, ktoré oni nariadili, tiež nebolo urobené, ako sami priznali, čo sa mi páčilo, že to ocenili, urobené akreditovanou spoločnosťou. Takže tu vlastne dochádzame k problému, že nie že nemáme normu pre takéto oxidy chloričité v ovzduší, ale dokonca že nemáme ani organizácie, ktoré by to poriadne zmerali. A tak nezostáva nič iné, len aj v tejto chvíli, aby sme od teórie prišli k praxi a od zákona, ktorý zrejme napriek všetkému, čo tu hovoríme, nebude vládnou väčšinou schválený, povedali, že je tu veľmi výrazná reálna potreba, aby sme sa zaoberali týmito otázkami, pretože nikto z nás nemá právo povedať, že veď my tam nebývame, nuž čože, sú aj horšie veci na svete, áno, tornáda, hurikány, povodne, sopky, žijeme v kúte sveta, ktorý nám bol darovaný ozaj ako jeden z najlepších, takže už nejaký ten zápach z továrne...
Verte tomu, že sme urobili ďalší krok, a to je vlastne krok otvorený. Práve pred troma dňami odišiel list na pána profesora Rovného, šéfa Úradu pre verejné zdravotníctvo, kde sa mu teda presne posielajú všetky dokumenty, všetky interpelácie, všetky merania, ktoré máme k dispozícii, aj ministerské, aj naše, aby niečo Úrad verejného zdravotníctva robil. A toto je ten druhý príbeh, nie už fiktívny, ale ten reálny, ktorý chceme dať do povedomia nielen ctenej snemovni, ale všetkým ľuďom, ktorí teda okrem toho, že má každý z nás životné záujmy, máme istú ľudskú potrebu súcitu. Ja si myslím, že každý občan Slovenskej republiky musí, ak tieto fakty je ochotný uznať za pravdivé, pocítiť istý súcit s ľuďmi, ktorí žijú v tomto prostredí, a povedať si, že veď to nie je normálne, tobôž keď sú tu zistené parametre látok, ktoré, zdá sa, že sú nielen prudko toxické, to sa nezdá, to je fakt, ale že sú v koncentrácii, ktorá je neuveriteľné vysoká.
Verme, že sa mýlime, verme, že to naozaj ani naši poverení, ktorých sme si objednali za poslanecké peniaze, aj v tejto chvíli chcem opätovne poďakovať mnohým asistentom a poslancom, ktorí sa zložili na toto meranie z nášho klubu, ale že to napriek tomu, že ani to meranie životného prostredia, inšpekcie, že to nebude pravdivé, to je tá najväčšia túžba. Ale máme právo v tomto prípade povedať, veď možno sa pomýlili? No v prípade pochybností, tak ako rímske právo hovorí, v prospech obžalovaného, no v prípade pochybností o čistote životného prostredia, konkrétne dýchaného vzduchu, v prospech občanov, ktorí tento vzduch musia dýchať. Ak máme pochybnosť, tak konajme!
Preto aj z tohto miesta vyzývam pána ministra Žigu, aby sa vo vláde, ktorej je členom, pričinil o to, aby možno presvedčil poslancov, že v tejto chvíli treba urobiť tú obrovskú výnimku a zákon schváliť. A prosím aj Úrad verejného zdravotníctva ako nezávislú verejnú inštitúciu, ktorá má na starosti práve tieto otázky, aby sa k tomu vyjadril a ak náhodou tá pochybnosť je odôvodnená, aby sme konali.
Ja som sa stretol, lebo sa mi ozvali, ozvali sa nám viaceré organizácie, ktoré reagovali na to, že sme nevedeli nájsť, že napokon že sme nehľadali dobre, že existujú. Dobre, ja som rád, máme aj niektoré nové informácie, ktoré možno do istej miery spochybňujú tie merania, aj to beriem. A jedno z tých takých nápadov, že ak by sa teda tie koncentrácie naozaj javili tak, ako sa javia, tak že je možné urobiť náročné technické riešenie, isté prekrytie a tie ovečky v Hrboltovej, technicky aj finančne zrejme dosť náročné, ale ak tu máme mesto Ružomberok, ktorého občanov si vážime, konkrétne v miestnej časti Hrboltová, ak tu máme silné Mondi, o ktorom sme tu už neraz rozprávali, ako firma, ktorá produkuje veľké hodnoty a zamestnáva veľa ľudí a produkuje aj nemalý zisk, nuž teda nech sa mesto Ružomberok dohodne budúcu stredu na mimoriadnom výjazdovom zasadnutí vlády Slovenskej republiky a nech nájdu riešenie, ktoré, ak sa tieto merania potvrdia, tak možno aj to prekrytie, ktoré by dokázalo ten vzduch potom nejakým spôsobom neutralizovať, je to také zaujímavé riešenie, ktoré zrejme nemá tu význam podrobne rozpisovať, nech ho použijú.
Takže tieto dva príbehy som považoval potrebné opätovne zdôrazniť a poprosiť všetkých tých, ktorí v tej mojej úvodnej fikcii prepustili svojich 140 miest občanom Hrboltovej a Kladzian a Hencoviec a Nižného Hrušova, proste tých obcí, ktoré trpia dlhodobo týmto problém, aby sme teda v súlade s ich oprávneným záujmom, nie ako voličov, ale ako občanov, ktorí majú právo na to isté, na čo majú právo všetci, je to dané ústavou, na zdravé životné prostredie, aby sme ich vypočuli a to vypočutie aby sme pretavili výnimočne prekvapivo, ale veľmi potrebne do schválenia zákona, ktorý sme vám s pánom poslancom Hubom už tretíkrát predložili. Chcem veriť, že po trojnásobnom predložení a argumentácii možno už by bolo načim si povedať, že aj tri pruské vojny boli a napokon Kartágo bolo zničené, nuž tak aj tri predloženia boli a napokon zápach v Hrboltovej a Henclovej a v okolitých spomínaných obciach vďaka zákonu, ktorý táto snemovňa prijme, konečne po rokoch prestal existovať a občanom sme urobili to, čo sme vlastne ľudsky aj poslanecky povinní.
Ďakujem za pozornosť.
