Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie v rozprave

24.6.2015 o 9:32 hod.

Ing. CSc.

Ján Mičovský

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 25.6.2015 11:04 - 11:04 hod.

Ján Mičovský
Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Vzácne kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som vám oznámil, že dnes o dvanástej hodine vo výstavných priestoroch Národnej rady Slovenskej republiky na Západnej terase začíname pod heslom "Plánujeme spoločne náš život na vidieku" Dni vidieka, ktoré sa budú konať už pätnástykrát. Srdečne všetkých pozývame, myslíme si, že to je tá správna podpora správnej veci.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 24.6.2015 9:50 - 9:52 hod.

Ján Mičovský Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem obidvom kolegom za ich slová. Ja naozaj si myslím, že situácia je vážna a teda súhlasím s tým, Maňo, čo si povedal, bola by to len veľmi silná symbolika, keby sme tie dve číslice začínajúce sedmičkou takýmto spôsobom chápali. My máme naozaj historický dlh a naozaj sme si toto ešte nestrávili a nevyriešili dôsledne. Tu stále sú rezíduá toho, že veď možno to až také zlé nebolo. Bolo to horšie. My o tom nevieme nič dohromady len to, čo čítame, a myslím si, že ak by sme sa mohli vrátiť v čase, tak by sme boli zhrození z toho, čo sa tu dialo.
A práve preto, Martin, ďakujem aj tebe, určite je to tak, len vznikla priaznivá situácia, aby sa tie rezíduá prejavili. Preto som hovoril o lakmusovom papieriku, ktorý využil tú situáciu, ktorá mu bola nápomocná a sfarbil sa prudko dohneda kvôli tomu, že to tu prežíva. A ja sa toho bojím, a preto je potrebné o tom rozprávať nahlas a úplne otvorene, pretože ak to nepovieme my tu, tak ja sa spytujem, kto a kde?
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 24.6.2015 9:32 - 9:47 hod.

Ján Mičovský Zobrazit prepis

10.
Pekný dobrý deň. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, úprimne vám ďakujem za vašu gratuláciu, ktorá je určite venovaná nielen mne, ale teda všetkým Jánom a z tohto miesta teda pozdravujem všetkých rovnako menovcov. Ďakujem pekne.
Môžem poďakovať aj svojej predrečníčke. Myslím, že sú chvíle tu v sieni zákonnosti, keď naozaj je treba povýšiť politické zápasy, teda povýšiť nad ne niečo iné. Tie zápasy sú naším chlebom a soľou, ale sú momenty, keď sa treba naozaj zjednotiť vo vyššom princípe, vo vyššom záujme. A ja voči tomu, čo pani poslankyňa Zmajkovičová povedala, počúval som ju pozorne, v zásade nemám povedať čo iné, ako to, že súhlasím. Naozaj sú vyššie záujmy a my máme teraz bod, ktorý je takýmto záujmom, ktorý nám káže nie zabudnúť, ale potlačiť politickú rivalitu a povedať si, že je tu niečo dôležitejšie.
Lekári dosť často zvyknú hovoriť, že prevencia je dôležitá, že máme vedieť, čo sa deje v našich telách dostatočne zavčasu, aby bolo možné urobiť včas rozumné opatrenia. Je to určite pravda, s ktorou sa dá súhlasiť, a myslím si, že táto pravda sa týka aj takých tiel, ako je spoločenský organizmus. Tiež potrebujeme zavčas vedieť odhaliť, čo sa deje v spoločnosti.
Ja z tohto pohľadu považujem neofašistické vyčíňanie, ktoré sa v sobotu prehnalo Bratislavou, za vec hodnú možno poďakovania v tom slova zmysle, že je istým lakmusovým papierikom, ktorý sa nám pri tejto prevencii sfarbil veľmi prudko do zlej hnedej farby. A teda vlastne treba poďakovať kvôli tomu, že táto spoločnosť vie, že máme tu symptómy, ktoré hovoria o tom, že neznášanlivosť, nenávisť, netolerancia, nie sú mŕtve, že prežívajú v latentnom stave a čakajú na svoju príležitosť. Že tu existuje podozrenie, že v prípade akýchsi priaznivých podmienok, napríklad takých, aké sú teraz v súvislosti s utečencami, sa tu na povrch derie niečo, čo nás musí všetkých a naozaj všetkých, lebo sme tu reprezentáciou štátu, zjednotiť a povedať jasné stanovisko. Občania majú na to právo a potrebujú vedieť, že tí rozvadení poslanci vedia vystihnúť chvíľu, keď zvady musia zaniknúť a musí sa povedať jasné slovo. Myslím si, že krajina, ktorá dokázala vyviezť v historicky nie tak dávnej minulosti 70-tisíc svojich spoluobčanov len kvôli tomu, že boli iného náboženstva, inej kultúry, že ich dokázala vyviezť na smrť, to je dostatočne silný symptóm a upozornenie na to, že musíme byť v strehu a nesmieme podceniť ten lakmusový papierik, ktorý sa v sobotu zafarbil tak prudko do hneda.
Čo v tejto súvislosti máme robiť? No predovšetkým nemlčať. Tu sa bojuje rečami a je preto veľmi dobré, že môžeme mať nádej, a verím, že veľmi reálnu, že uznesenie, ktoré je predmetom tohto rokovacieho bodu, uznesenie, ktoré pomenúva stav spoločnosti, pomenúva akútny problém s utečencami a pomenúva aj náš názor na to, ako sa má, respektíve ako sa nemá riešiť, prijmeme spoločne, verím, že v tomto prípade úplne jednomyseľne. Pre mňa osobne bude sklamaním každý hlas, ktorý v tejto chvíli z nejakých dôvodov za to, že sa mi možno nepáči predkladateľ, alebo si myslím, že tam malo byť ešte niečo iné, by povedal, že teda sa pri tomto rokovaní zdrží.
Vážené kolegyne, kolegovia, toto je chvíľa, keď je našou povinnosťou, súc poučení históriou a vnímajúc reálne obavy našich občanov, ktorých tu zastupujeme, povedať jasné stanovisko. A to stanovisko je vyjadrené v uznesení, ku ktorému mám síce aj pripomienku, ale to nemôže znamenať, že by som ho považoval za nehodné podpory. Naopak, veľmi rád ho podporím.
Je, samozrejme, potrebné jasne povedať, že obavy občanov proti utečencom, proti ich akémusi bezobmedzenému prijímaniu tu sú. Ja často sa stretám v okruhu svojich najbližších, ani nie že voličov, ale blízkych, známych, priateľov, ktorí úprimne sa obávajú tejto vlny, a my práve preto sme povinní povedať si, možno aj s rizikom, že stratíme podporu svojich blízkych a že nám chvíľu neporozumejú a možnože stratíme aj nejaké voličské hlasy, lebo ono by to v tejto chvíli tak akože bolo dobré počúvať, aha, im sa to nepáči, nuž skúsme povedať, že áno, máte pravdu.
Nie, vážení občania, povinnosťou tejto stopäťdesiatky je povedať aj možno to, čo vám na prvé ani na druhé počutie nemusí ísť veľmi ľahko do uší, ak sme presvedčení o tom, že je to pravda, možno môže byť aj bolestivá, ale že je to pravda, ktorá musí a má zaznieť. A práve to, o čom tu dnes rokujeme, je tou pravdou, ktorá vyplýva z čoho? No vyplýva predovšetkým z toho, že sme boli požehnaní tým, že sme sa narodili do toho kúta maličkej guličky menom Zem, ktorý je blahobytný. Ja viem, že sa to môže počúvať zle z úst človeka, ktorý má mesačný príjem 3 000 eur a mám tento odkaz dať dôchodcovi, ktorý práve meria posledné svoje eurá na to, či vydrží do najbližšej penzie. Ale je to fakt. My žijeme v blahobytnom kúte, ktorý sme zveľadili vďaka práci našich predkov a ktorý určite nemáme právo nejak márnotratne míňať toto bohatstvo, ktoré je tu nahromadené, a máme s ním narábať veľmi obozretne a hospodárne. Ale uvedomme si, že naozaj patríme k bohatému kútu zemegule.
Nuž, čo je povinnosťou slušného človeka, ak je niekto ozaj v núdzi? Samozrejme, ak niekomu horí dom, ideme hasiť a nespytujeme sa, že koho je to vlastníctvo. Ak je niekto v skutočnej núdzi, v ohrození života, nemáme právo sa spytovať, že kto to je. Máme len svoju ľudskú, základnú povinnosť mu pomôcť. Je to isté zjednodušenie, ale v princípe ten, ktorý je v bezpečí a má isté zabezpečenie, je naozaj v duchu princípov humanizmu povinný pomôcť tomu, kto práve tieto základné životné podmienky nemá, je v ohrození života a horí mu možno dom.
Nuž, krajina sa nesmie správať voči takýmto ľuďom sebeckým spôsobom. Je pochopiteľné, a tu sa dá súhlasiť s obavami občanov, že nie každý, kto zaklope na naše dvere, je oprávnený k tomu, aby sme ho dnu pustili. Ale ak ten pred tými dverami krváca, ak naozaj uteká, nie kvôli tomu, že zistil, že máme plnú komoru a prišiel na hostinu, ale že mu ide o život, nuž aké iné právo ako právo otvoriť dvere takémuto človeku máme? A je to, samozrejme, právo a povinnosť.
A preto tie kvóty, ani ja s nimi nesúhlasím, určovať, koľko ľudskosti má byť na svete, to sa nedá žiadnymi kvótami, to je predsi nezmysel, ak zistíme, že tých, ktorí krvácajú, máme pred dverami oveľa viacej, ako je akási bruselská kvóta. Nuž, vážení občania, budeme ich musieť pustiť viacej, ako je kvóta. Číslo je tu v tomto prípade úplne nezmyselné.
Samozrejme, v tejto chvíli je možno veľmi dôležité apelovať na to rozlíšenie, na to, aby sme vedeli určiť, koho pred dverami máme. Viem, že to neni otázka rečnenia, je to otázka veľmi náročnej rozlišovacej politiky, ktorú by sme mali už teraz veľmi pripraviť, aby ten azylový proces, proces prijímania ľudí, bol jasne zameraný na rozlíšenie tých krvácajúcich od tých, ktorí zistili, že máme pomerne plnú komoru, že sme dobre hospodárili a že oni by teraz radi u nás z toho titulu pobudli.
Áno, toto rozlíšenie je potrebné, nemáme neobmedzené možnosti, okrem jednej: máme neobmedzené možnosti prejaviť svoju ľudskosť a tá sa prejavuje aj tak, ako to robili staré matere a starí otcovia, mnohokrát chudobní, ktorí sa vedeli podeliť s málom. Je akýsi taký sociologický jav, kedy človek má viacej a viacej, delí sa akosi ťažšie, ako keď má málo. Je to možno nie štatisticky podložené, ale tak to možno mnohí cítime.
Možno ešte ako akýsi príbeh alebo zamyslenie sa nad príbehmi, ktoré v tejto krajine boli nie tak dávno. Koľko to bolo počas 2. svetovej vojny prípadov, keď prenasledovali ľudí a zaklopali na dvere? A koľko bolo takých majiteľov tých dverí, ktorí napriek tomu, že ohrozili svoj život a životy svojich blízkych, otvorili tie dvere a prichýlili človeka, ktorého nepoznali, na ktorom len videli, že mu z očí pozerá strach o život? Iste, bolo iste aj mnoho prípadov opačných. Kvôli strachu tie dvere sa privreli. Bol to strach z neznámeho, strach z ohrozenia. Nie, nie sme tu na to, aby sme tieto príbehy analyzovali, ani súdili jedných ani druhých. Ktovie, ako by sme sa zachovali my. Môžme len dúfať, že by sme sa zachovali dobre. Ale to je naozaj veľmi otázne, kým to nezažijeme.
Ale práve z týchto príbehov, možno aj z tých otvorených alebo pribuchnutých dverí pár desaťročí dozadu možno nám treba urobiť to základné: poučenie, zamyslenie sa a vyjadrenie viery v to, že dokážeme rozlišovať a dokážeme prejaviť aj nielen obetavosť, ale aj istú odvahu, lebo ani táto situácia, ktorá stojí pred nami, sa nedá riešiť aj bez odvahy.
Možno teraz poviem to, čo si myslím, že v tom uznesení predsi len mi chýba a je to dosť podstatné, napriek tomu, že so všetkými bodmi, tak ako to autori celkom umne rozdelili a je to tak aj dobre čítavé, apelačne je to tam napísané. Možno ešte jedno písmenko by tam malo byť a občania by sa z tohto písmena mali dozvedieť, a ja verím, že by sme mali to aj s tým písmenom schváliť, že toto všetko bude stáť veľa peňazí. Že ak sa teda bojíme toho neznámeho, ak chceme pomôcť tým neznámym, tak jedno aj druhé sa prejaví tak, že Slovenská republika a Európska únia bude musieť, ak to myslí vážne a úprimne, minúť hodne veľa peňazí, možno v tých takých líniách. Ak sme povedali, že chceme vylepšiť najprv stav v krajinách, ktoré to potrebujú, nuž tam bude treba veľa peňazí. Ak chceme zároveň urobiť bezpečnostné zóny, myšlienka, ktorá tu zaznela veľmi múdro, ani tie nebudú zadarmo. Ak sa posunieme bližšie, chránenie hraníc, aj tej našej stredomorskej, schengenskej, aj tej našej vnútroštátnej, nebude svojím spôsobom bez nákladov. A rovnako bez nákladov nebudú ani otázky azylového procesu na území Slovenska, platenie tých ľudí, ktorí by mali vedieť rozlíšiť tých zištných od nezištných, tých ohrozených od špekulantov. Takže keď to tak zoberieme, nedovolím si povedať otázku, teda vysloviť nejaké číslo a zodpovedať na otázku koľko, ale určite veľa.
Toto, myslím, vážení občania Slovenskej republiky, musíme v tejto súvislosti vnímať, že ak chceme, aby sa to vyriešilo aj na turecko-sýrskych hraniciach, aj aby sme vedeli pomôcť Grékom a Talianom, nebude to vôbec lacná záležitosť. No ale Európska únia je určite bohatá kombinácia, bohaté zoskupenie štátov.
Myslím, že obrovské množstvo prostriedkov, ktoré sa tu často dáva na rôzne určite užitočné projekty, bude treba presmerovať kvôli tomuto akútnemu ohrozeniu. Len jeden príklad poviem. Napríklad v lesnom hospodárstve sa teraz schyľuje k tomu, že za niekoľko desiatok miliónov eur sa majú namontovať na výrazné morfologické zlomy v teréne, v lesoch kamery, ktoré majú zaregistrovať požiar. Určite potrebná vec. No ak Európska únia však v tejto chvíli má na stole otázku protipožiarnych kamier a projekty, ktoré to majú riešiť za niekoľko desiatok miliónov eur, a na druhej strane problém, ako riešiť problém s utečencami, v takejto chvíli, myslím, že rozhodnutie by malo byť jasné. A to som použil iba príklad jeden z tisícov, takých príkladov je určite obrovské množstvo a treba si povedať, že aj dobré projekty, na ktoré sme sa možno tešili, by v tejto situácii mali dostať červenú a mali by sme prehodiť výhybku smerom k tomu, čo som spomínal, od bezpečnostných zón až po riešenie táborov na území Slovenskej republiky.
Nuž, to sú tie základné veci, ktoré som chcel povedať, a povedal som, že nebudem ani dlho, lebo veľa sa už tu povedalo. Takže hlásim sa k tomuto uzneseniu, budem rád, keď ho prijmeme. Budem rád, keď si uvedomíme svoju historickú povinnosť. A možno keď som začal tou históriou, tak ju pripomeniem ešte raz a prosím, poviem to tak, ako to cítim: Ak sme teda pred tými sedemdesiatimi rokmi, sedemdesiatimi piatimi, vyviezli tých 70-tisíc spoluobčanov na smrť, nuž nevyvezme dnes, keď opäť treba riešiť dôležité veci, z územia Slovenska ľudskosť. Tá nech tu navždy ostane.
Ďakujem pekne.

Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 23.6.2015 17:15 - 17:17 hod.

Ján Mičovský Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. No, Martin, rozhodne som rád, že si veľmi jasne povedal, že to, čo sa v sobotu vyvalilo na bratislavské ulice, bol fašizmus. Fašizmus latentnej, možno nie ešte v celkom vyhranenej podobe, ale tváriť sa, že to zatiaľ je iba akési no-no-no, veď nebude to také vážne, by bolo tragickým omylom, ktorý si nemôžme dovoliť, pretože my poznáme svoju históriu. To, že tam boli zrejme aj mnohí ľudia, ktorí nikdy fašistami neboli ani nebudú, je určite pravda. Ale veď ani v Krištáľovej noci, keď sa začali rozbíjať prvýkrát fašistami hlavy, nie všetci, čo zobrali papek do ruky, boli fašistami, len mali pocit, že v tej chvíli treba urobiť nejaký krok.
Preto ak nebudeme teraz robiť zásadné opatrenia a nepomenujeme veci pravým menom, a ty si pomenoval, a verím, že to tu musí zaznieť veľmi jasne, môže byť zle, pretože hnedý mor naozaj ešte nebol na zemeguli vyliečený.
A druhá vec. Tiež si dobre upozornil na finančný problém. Áno, dá sa súhlasiť so všetkými bodmi, ktoré máme vo vyhlásení, ktoré, som veľmi rád, že prijmeme. Ale by sa tam žiadalo ešte jedno písmeno, za tým íčkom ešte jéčko a by malo znieť: "Vážení občania, ono to bude nemálo stáť." Ono ochrana nórskej hranice, imigračná politika, všetko, čo potrebujeme v tejto súvislosti urobiť, vyžaduje veľké peniaze. Tie peniaze bude treba možno oddeliť od menej významných projektov a vložiť ich do tejto záležitosti, pretože je akútna. Takže, áno, musíme občanom veľmi jasne povedať, že všetky opatrenia, ktoré chceme urobiť ako istú protiváhu toho, že s kvótami máme problém, budú stáť veľa peňazí a blahobytné Slovensko, pretože patríme k blahobytnému kúsku zemegule, bude musieť sa na tom podieľať. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 19.6.2015 13:19 - 13:19 hod.

Ján Mičovský Zobrazit prepis

127.
Ďakujem pekne. Ďakujem pekne, pán poslanec Viskupič. Veľmi jasne, presne a zrozumiteľne.
Ďakujem, pán poslanec Huba, za spolupredloženie a za tú prácu, ktorú ty sám si urobil pre tento zákon iniciatívne, asi najviac alebo určite najviac.
A ďakujem aj pánovi Martvoňovi za to, čo povedal, sa mi zdalo hodné zreteľa, že povedal, že on vie o ďalších látkach, ktoré tam ešte sú a ktoré zapáchajú. Vidíte, a toto som ja práve, pán poslanec Martvoň, nevedel, takže zdá sa, že váš stupeň informovanosti vôbec neni zanedbateľný, o to lepšie ten zákon spolu pripravíme.
Ďakujem.

Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 19.6.2015 13:07 - 13:13 hod.

Ján Mičovský Zobrazit prepis

119.
Ďakujem pekne. To bude miesto záverečného slova.
Ďakujem naozaj úprimne, pán poslanec Martvoň, fakt si to vážim, dobre, že takáto diskusia sa tu rozprúdila. Myslím, že nie je pravda to, že ste povedali len samé nejaké kritické slová. Vy ste naozaj povedali aj pripomienky hodné zreteľa a verím, že ich teda spoločne do toho definitívneho znenia zamontujeme. Veď o toto tu ide, aby ten zákon začal platiť. Nie o to, aby sme sa tu zakaždým vystrieľali z argumentov a rozišli sa, že aj tak to nebude, lebo je to z opozície. Nie je to z opozície. Je to z ľudu. Je to potrebné prijať. A možno tých vecí ste povedali veľa. Neviem, či dokážem zareagovať na všetky, ale asi to ani neni teraz účelné. Ale to hlavné by som povedal.
Hneď v úvode ste povedali, pán poslanec Martvoň, že predsi máme tu normy, veď sa to všetko meria, tak aký problém. A práve tu je hlboký omyl. Tu ste to netrafili, ale nemôžte vedieť, lebo vy ste naozaj do tej Hrboltovej nemali asi prečo chodiť a my sme tam boli viackrát. Priznala to napokon aj správa inšpekcie životného prostredia tým, že vôbec nariadila také meranie. To najnebezpečnejšie, čo vyplynulo z objednaného merania, vysoká koncentrácia oxidu chloričitého, ktorý sa používa na čistenie vody pri výrobe papiera. To znamená, že tie súvislosti tušíme, že sú dosť preukázané a že tá príčinná súvislosť medzi produkciou a dôsledkom tu bude. Čo, budete sa diviť, tento oxid chloričitý sa nemeria. Jednoducho tento jed sa nemeria a keby sme už nič iné nespôsobili len to, že najprv naše meranie, potom to potvrdila aj vlastne inšpekcia, ktorá to nariadila Mondi a zistila, že to je prekročené. Keby sme nič iné nevyriešili len toto, tento objav, tak sme urobili, verte tomu, dosť preto, aby sa veci pohli. Takže nemeria sa, v tomto sa mýlite. Jednoducho tá, lebo oni namerali desiatky ďalších vecí, ktoré ja neviem ani pomenovať, ale na toto nás upozornilo meranie a vravím, potvrdila to inšpekcia, oxid chloričitý, jedovatá látka, ktorá, neviem, do akej miery, nechcem ju posudzovať, ale je toxická úplne bez spochybnenia, tak to sa nemeria. Takže to je reakcia možno tá, tu by som mohol aj skončiť, lebo to je to najpodstatnejšie, ale predsa len.
Spomínali ste tie bioplynky. Tam je to nie priama záležitosť spojená teda so samotným zápachom z tých produktov, ktoré sú. Ale tam sú nejaké ďalšie technológie, ktoré možno by sme v tejto chvíli mohli povedať, že sú mimo tohto zákona, ale ak by to bolo potrebné doplniť, prečo nie.
Tých dvadsať ľudí, máte pravdu, sme ich nepomenovali, ja sa za to ospravedlňujem, či sú domáci, či sú cezpoľní, či majú trvalé bydlisko, alebo sú štátni občania. Ja si myslím, že ak toto bude problém, tak to bude teda vyriešené, ozaj, ak budeme mať dobrú vôľu, tak toto vyriešime za dve minúty. Toto nemôže byť problém.
To, že je tam istá miera subjektivizmu, to je pravda. Zoberte si, že ľudia sa sťažujú na hluk, na decibely. No, nevedia presne, koľko je v tejto chvíli tých decibelov. Niekto tam musí prísť a tým zvukomerom alebo decibelomerom, alebo ako sa to nazýva, zmerať ten rozsah a povedať, áno, je tu norma prekročená. Nedávno som bol práve v Dvoriankach, o tom bude ešte interpelácia na budúci týždeň, ľudia majú veľký problém s hlukom kamiónov, ale zistili, boli tam namerať, zistili o štyri decibely viac, ako je prípustná norma. Len práve preto, že pri tom zvuku je to ľahké, predsi len vieme zmerať hlučnosť.
Tu je to ťažké, preto sme použili to, čo sme napokon nevymysleli my, ale je to odkukané z krajín, kde to funguje lepšie, že keď nemáme zápachomer, tak máme subjektívnu možnosť povedať, že to tí ľudia musia namietať, tá dvadsiatka. Môžeme to teda premeniť na nejakú zodpovednejšiu dvadsiatku, ale mýlili ste sa v tom, že dvadsiatka povedala, že smrdí, tak idú sa dávať pokuty, lebo obecný úrad to odhlasuje. To sú kumulatívne tri podmienky, ktoré tam stanovujeme, a bude o tej pokute rozhodovať až okresný úrad životného prostredia, či pokutu udelí alebo nie. Musí tam byť porušený zákon, musia namietať dvadsiati občania a musí to obecný úrad schváliť a až potom sa bude rozhodovať o pokute. Takže tam nie je taká nejaká automatika, ktorú ste naznačili, že obecný úrad povie, aha, ideme im facnúť pokutu, a bude to. Takže aj v tomto by som povedal, že je ešte dosť zásadný rozdiel.
No a ten samotný prvok, možno aj to treba zopakovať, no tak žiadame týmto zákonom nie to, aby sa odstránil z výrobní, ktoré sú určite dôležité pre život a produkciu na Slovensku, aby sa zlikvidovali, ale žiadame, aby sa zápach nie zlikvidoval na nulu, ale aby sa využili všetky dostupné technické a technologické možnosti, ktoré doba ponúka, a tým pádom aby sa pomohlo ľuďom do tej miery, ako je im pomôcť možné v rámci logiky vecí. To znamená žiadna gilotína, odstrihnúť producenta, nech neprodukuje. Nech produkuje tak, aby došlo k istej optimalizácii produkcií a nevyhnutných dôsledkov tejto produkcie.
Povedali ste toho viacej, ale nebudem reagovať, pretože si to už ani poriadne nepamätám. Ale skončím s tým, s čím som začal: Ďakujem. Ďakujem všetkým za túto diskusiu a pevne verím, že sme sa možno dostali k historickému momentu, že tak, ako ste naznačili, a možno aj v súvislosti s tým zasadnutím vlády budúci týždeň, že sa veci pohnú v tomto zákone a nebude sa to týkať, samozrejme, iba Hrboltovej, lebo sme o nej veľa rozprávali. Takýchto lokalít je na Slovensku viacej, sám ste pripustili, že poznáte to a napokon poznáme to asi všetci, tak bude veľmi dobre, keď urobíme užitočný skutok pre skupinu ľudí, ktorá tento skutok veľmi, veľmi potrebuje.
Ďakujem pekne. A ešte raz sa ospravedlňujem, že som išiel miesto záverečného slova ešte raz do rozpravy.

Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 19.6.2015 13:02 - 13:03 hod.

Ján Mičovský Zobrazit prepis

113.
Ďakujem pekne. No, to je úžasné. Ja som chcel povedať práve to, čo pán Radošovský práve zdôraznil. Veľmi oceňujem vaše vystúpenie, pán poslanec Martvoň, a ďakujem za také zdynamizovanie tejto diskusie. Som veľmi vďačný, že nepreplávala tak ako v piatok popoludní zvyknú preplávať, ale že vlastne sa bavíme úplne vecne a ja verím, že na prospech veci.
A chcem ešte, vážený pán podpredseda, využiť túto faktickú poznámku na to, že chcem sa ešte raz prihlásiť do rozpravy, ale zároveň sa vzdávam záverečného slova, len kvôli tomu, aby bola možná ešte aj reakcia. Pretože niektoré veci, ktoré ste povedali, pán poslanec Martvoň, zaslúžia naozaj reakciu z mojej strany a dve minúty by mi nestačili.
Ďakujem pekne.

Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 19.6.2015 12:45 - 12:47 hod.

Ján Mičovský Zobrazit prepis

103.
Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Ďakujem aj pánovi spravodajcovi za naozaj slová, ktoré jednoducho nemôžu nepotešiť. Na druhej strane je to stále ešte otvorené, či takéto slová stačia, ale veľmi si to vážim. A chcem len zareagovať na dva momenty, pán poslanec, ten prvý, spomínali ste pána farára, ktorý v tejto obci kedysi bol, ja tam chodím len vlastne posledné dva roky, odkedy sme sa s týmto problémom zoznámili, ja musím povedať, že ten pán farár, ktorý dnes v Hrboltovej pôsobí, môže byť vzorom nielen pre farárov, ale vôbec pre občiansky prístup, pretože tak kultivovane a presvedčivo ako on sa snaží riešiť problémy svojich ovečiek, to sa mi zdá úplne príkladné a verím, že tento človek určite tam ostane, pretože robí obrovské množstvo práce, ktorá možno veľmi prekračuje hranice toho, čo sa očakáva od duší pastierov.
A čo sa týka tých vašich návrhov, veľmi tiež oceňujem, že možno pristúpiť k tomuto zákonu tak, ako ste vy naznačili, možno aj inými riešeniami, ktoré by boli založené na niektorých iných technológiách, takže vďaka aj za to, prečo nie, akurát sa obávam, že či ten oxid chloričitý by sme dokázali zlikvidovať nejak inakšie ako tak, že teda by tam vôbec sa nemal dostávať ako prudko jedovatá vec do ovzdušia. Ale keďže som to zdôraznil, nie som ani ja odborník, ani moji kolegovia, veľmi radi to prenecháme odborníkom a veľmi radi to prenecháme aj vláde Slovenskej republiky, ktorá práve budúci týždeň, toho 24., bude v Ružomberku zasadať. Verme, že veci sa pohnú, a to je cieľom, aby sa pohli a aby sa pohli k tomu, že by ten smrad tam prestal.
Ďakujem.

Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 19.6.2015 12:31 - 12:33 hod.

Ján Mičovský Zobrazit prepis

97.
Ďakujem za slovo. Ďakujem aj všetkým trom kolegom za ich reakcie. Vlastne kolega pán poslanec Huba a pán poslanec Hraško povedali možno podstatu toho, čo by som bol povedal aj ja, takže ďakujem.
A možno začnem tým sebakritickým. Pán poslanec Martvoň, reagovali ste na moju kritiku účasti. Áno, máte pravdu, ani ja som tu nie vždy, a dokonca by som povedal, že mohol by som tu byť častejšie. Ale viete, keby sme chceli nejak štatisticky si vyhodnotiť, ako je to s účasťou poslancov Smeru, tobôž obdobia, keď už nehrozí hlasovanie, a ako je to s účasťou prvých a druhých tuná lavíc tu v strede, tak vám garantujem, že aj bez toho, aby sme sa tu bavili o nejakom hlasovaní alebo o nejakej kontrole, tu nachádzate väčšinou ešte poslancov, tu v strede, za Obyčajných aj pána poslanca Hubu ešte aj o devätnástej hodine alebo tesne predtým, čo neni váš prípad. Ale berem, áno, máte pravdu, človek, ak chce dačo kritizovať, má byť vzorom a ja netvrdím, že som vzorom, mohol by som tu byť častejšie, napriek tomu, že si myslím, že som tu oveľa viacej. Aj keď vám treba uznať, že vy ste tu pomerne častý diskutér a často tu aj sedíte, možnože teda vás priamo, keď som spomenul poslancov SMER-u, by sa to nemalo týkať.
No a teraz to, že ten zákon nie je dobrý. Už to síce aj pán poslanec Hraško povedal, budeme radi, dajte lepší, len už neodkladajme tento problém. A čo sa týka toho vášho výstrelu mimo, naozaj my riešime len veľkých a stredných znečisťovateľov. Žiadne vecká, žiadne siláže nie sú predmetom tohto zákona, takže toto by som vás poprosil, že aby ste, hej, si teda niekedy ujasnili možno to, čo ja viem, veď vy keď reagujete veľmi často, takže nie všetko si môžte dôsledne naštudovať, ale práve v tomto prípade by som vás prosil nie o to, aby sme sa pustili do nejakého slovného sporu, ja si vážim, že ste zareagovali, ale keby sme dosiahli to, že tento zákon by nebol hodnotený ako zbytočný, ako ste povedali, ale naopak, ako veľmi, veľmi potrebný. Ak vidíte spôsob, ako to urobiť, tobôž možno ešte v krátkom čase vďaka vašej iniciatíve, ktorú vám radi... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 19.6.2015 12:05 - 12:25 hod.

Ján Mičovský Zobrazit prepis

89.
Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, vážení občania, napadla ma taká beťárska myšlienka, že keby sme v tejto chvíli mali raz do roka teda, a v tejto chvíli by sme to využili, takú voľnú kartu, že by sme mohli urobiť takú beťárčinu, že by sme mali právo každý z nás niekedy teda nariadiť hlasovanie a povedať, že teda to množstvo voľných lavíc, v tejto chvíli je ich 140 voľných v parlamente, môžu prísť obsadiť občania, teda tí, ktorí nás sem poslali, a že by sme sem posadili teraz 140 obyvateľov z niektorých obcí v okolí Vranova nad Topľou, v okolí Bukózy, v niektorých z Ružomberka a povedali a teraz to odhlasujeme, mali by sme nádherný moment, keď by sme dokázali možnože atypicky, ja viem, že je to nadsázka, ale predsi len by sme mohli vysloviť už v tejto chvíli 100-percentnú istotu, že tento zákon by sme schválili. Pretože tí občania naozaj trpia a to si treba uvedomiť, to nie je akademická debata kdesi o chemických vzorcoch, to je debata o tom, čo ľudia musia dýchať a dýchajú to 24 hodín denne, a majú obavy, že to, čo dýchajú, nie je dobré pre nich ani pre ich blízkych.
Ja poviem teraz dva príbehy. Prvý bude trocha fiktívny, ale nie úplne, a druhý bude úplne pravdivý a presný. V prvom príbehu zablúdime do obce, ktorá sa volá Nevoňavá. A máme tu rodinu Šťastných, rodina Šťastných, mladá, mala takú životnú situáciu, že zdedila po svojich starých rodičoch domček v tej obci menom Nevoňavá. Potešili sa, bodaj by nie, dostať takúto možnosť, aj keď teda starých rodičov oplakali, ale pominuli sa. A oni sa do tej obce jednoducho rozhodli prisťahovať, pretože mali tam nehnuteľnosť, domček a mali pocit, že teda aj pre rodinu urobia dobre. Vedeli síce, že je tam nejaký problém, ale v tej chvíli sa im to nezdalo až také dôležité. Ale už o niečo dôležitejšie sa im to zdalo vo chvíli, keď mamička od Šťastných potrebovala vetrať vo svojich izbách a, div sa svete, čím viacej vetrala v tom domčeku, tým tam bol väčší smrad. Až sa bavila cez plot so susedkou a tá jej hneď povedala, že jáj, suseda, ale vy neviete, to vy nesmiete vetrať hocikedy. To len vtedy, keď je slnečno, keď je vysoký tlak, vtedy, keď komíny dymia veľmi ďaleko do výšky, tak vtedy môžete. A ešte vám poviem, a v noci tiež nie, lebo v noci sa stáva, že ten zápach býva silný, že pod rúškom tmy sa vypustí do toho vzduchu kadečo. No tak dobre, začala sa učiť, ako správne vetrať, ale to nebol ten hlavný problém.
Problém bol v tom, že keď išla s deťmi na kontrolu k detskému lekárovi a povedala, že sa presťahovali, a povedala, že sa presťahovali do dediny Nevoňavá, pani doktorka trocha zvraštila čelo a povedala, no dobre, nie je to ideálne. Mamina od Šťastných cestou do práce, do mesta chodievala na autobusovú zastávku a zistila, že voľako každé ráno má pocit, ten, ktorý nemávala kedysi v meste, tak začalo ju škriabať v hrdle a mala pocit, že to nie je celkom len nejaká subjektívna jej nedostatočnosť, ale že to súvisí práve s tým zápachom. A napokon aj miestny pán farár potvrdil, že voľako priveľa v tej obci ma takých zlých úmrtných listov, kde sa popisujú diagnózy pri pohreboch, ktoré odbavoval, ktoré veľmi neradi počujeme a sú také ťaživé. Bol to taký prvok niekoľkých faktorov, ktoré sa postupne v rodine Šťastných nahromadili, až rodinná rada zasadla a povedala, že asi to dedičstvo nebolo až také šťastné a že oni ten domček predajú a radšej sa z tejto Nevoňavej, kde naozaj nevoňalo, vysťahujú.
Domčeka sa bolo treba rozhodným spôsobom zbaviť, išli do realitnej kancelárie, no ale keď povedali, že čo chcú ponúknuť, že to je domček v Nevoňavej, tak realitkár povedal, ale viete čo, to je buď nepredajné, alebo keď tak za bagateľ, to sa vám jednoducho neoplatí. Takže z predaja tejto nehnuteľnosti nebolo nič a prišla na rad iba druhá možnosť. Keďže bola to mladá rodina, ktorá v tej chvíli vlastne nemala dostatočné prostriedky na to, aby mohla si kúpiť niekde inde v nejakom vzdialenom regióne nehnuteľnosť, povedzme byt, tak išla do banky a požiadali teda o hypotéku, a že budú ručiť tým domčekom. No ale v banke bol ten istý problém, keď sa tamojší maklér dozvedel, že akú záruku dáva táto rodina, tak povedal, že na to teda veľký úver nemôžu dať, pretože oni keby získali ako zálohu tento domček, tak by bol pre nich nelikvidný. Nedokázali by ho predať.
Takže táto rodina, napokon jej osud nedosledujeme, je to fiktívna rodina aj fiktívna obec, ale verte tomu, že tie momenty, ktoré som namontoval do tohto otvoreného príbehu, neboli fiktívne, ony naozaj sú pozliepané zo skúseností ľudí, ktorí žijú v obciach trvalo vystavené veľkému zápachu, smradu, ktorý ich obťažuje a ktorý náš zákon úprimne v súlade s potrebami týchto ľudí, tejto menšiny, tak ako povedal pán poslanec Huba, chceme riešiť. Lebo naozaj sú tu podpísané súhlasné stanoviská, nezvykneme to robiť k svojim zákonom, teraz ich máme pomerne veľa, kde je napísané, že s takýmto zákonom tieto obce súhlasia a navrhujú, teda navrhujú, budú radi, keď bude prijatý.
Ja viem, že tá floskula, že prečo by sme ho neprijali, lebo opozícia, lebo zbytočne, lebo; škoda. No možnože bude raz kultúra v sieni zákonnosti taká, že budeme počúvať to, čo sa hovorí, a nie to, kto to hovorí, a budú to dobré, svetlé časy pre Slovensko a verím, že do takého štádia musíme dospieť. Aj keď to, čo sa tu neraz zdôrazní, že keď niekto vyhrá demokratické voľby, tak, samozrejme, je tu na to, aby presadzoval svoje zákony, a nie zákony opozície, je naprosto oprávnená. Ale prečo by nemohli existovať chvíle, kde si dokážeme jednak aj sebakriticky pripustiť, že nemusíme mať vo všetkom pravdu za to, že niečo predkladáme, ale, naopak, chvíle, keď si môžme pripustiť, že aj druhá strana, ktorá je naším politickým súperom, vlastne pravdu má? Myslím si, že by získali obidve strany.
Druhý príbeh. Druhý príbeh už nie je taký fiktívny a je veľmi realistický. Už pán poslanec Viskupič spomenul Hrboltovú, ktorá je miestnou časťou mesta Ružomberok; apropo Ružomberok bude budúci týždeň v stredu 24. júna miestom výjazdového rokovania vlády Slovenskej republiky. Keďže nič neni náhoda, verím tomu, tak verím, že aj toto rokovanie, ktoré možno bude mať za cieľ pomôcť konkrétnymi nejakými opatreniami mestu Ružomberok, možno prinesie to, a teda týmto by som sa aj dovolával členov vlády Slovenskej republiky, aby pri svojom rokovaní mysleli aj na nasledovný problém: V Hrboltovej sa nachádza jedna z najväčších čističiek odpadových vôd v strednej Európe. Je to naozaj gigant potrebný a o tom, aký je to gigant, si môžme urobiť predstavu tým, že firma SPP Mondi, ktorá má svoje odpadové vody zahrdlené do tejto čističky, využíva kapacitu čističky na 90, možno až 95 % a celé mesto Ružomberok mu postačuje tých zvyšných 5 alebo 10 percent. Z toho si viete predstaviť, o akú veľkú čističku ide, keď celé mesto Ružomberok so svojimi všetkými časťami využíva len desatinu kapacity tejto čističky. Na o táto čistička okrem toho, že funguje zrejme tak, ako čističky fungovať majú, má tú zlú vlastnosť, že produkuje neznesiteľný smrad, zápach, ktorý roky rokúce obťažuje občanov tejto inak malebnej mestskej časti, ktorá ozaj ja takou peknou krajinnou ukážkou v kopci nad Váhom, len ten zápach tí ľudia považujú za neznesiteľný. Nie za silný, ale za neznesiteľný vo chvíľach, keď teda ho cítiť. Niežeby sa tam nič nerobilo, to zase by sme krivdili, sú tam aj nejaké meracie zariadenia, sú tam aj poverené osoby, ktoré majú subjektívne tento smrad ohlasovať, a niečo by sa teda malo robiť, len viete, to niečo sa neurobí. Veľa vecí sa povie, veľa vecí sa zistí a ľuďom vlastne ani by veľmi nejak nezáležalo na tom, že čo všetko sa zistilo a čo všetko sa urobilo, keby to malo tú koncovku, že ten zápach sa stratí. Ale on sa nestráca, on tam dlhodobo je a kto tomu neverí, nech sa tam prihlási na prechodný pobyt a zistí, že ten problém je tu veľký.
A ja som tu už spomínal pri interpelácii, ale v tejto súvislosti to musím zopakovať, lebo tie zúbky do seba zapadajú. My keď sme sa pred dvomi rokmi prvýkrát zoznámili s problémom Hrboltovčanov, tak sme tam išli a museli sme uveriť, že majú pravdu. Povedali sme si, že no dobre, jedna vec je neznesiteľný zápach a druhá vec je, čo ho spôsobuje. Tak sme sa dohodli, že teda Obyčajní ľudia skúsia, náš klub, vlastne nie teda povedať, máte pravdu, ale skúsia odhaliť, čo tú pravdu spôsobuje, aká je jej podstata, a začali sme hľadať niekoho, kto by nameral, čo Hrboltovčania musia dýchať. Bol to problém, verte tomu, že sme našli aj organizácie, ktoré by aj namerali a aj sme sa skoro dohodli, ale keď sa potom zase dozvedeli miestni, že koho sme to našli a koho sme si objednali, tak povedali, viete, my už máme veľa skúseností, to, povieme vám úprimne, to nebudú objektívne veci, pretože veľké Mondi, ono má svoj vplyv a je málo nejakých subjektov, ktoré by išli úprimne merať to, čo Mondi spôsobuje, alebo možno to neni Mondi, môže to byť iba tá ČOV-čka, ale Mondi do nej zahusťuje svojich 90 % vôd.
Dosť na tom, že sme našli potom subjekt, ktorý bol za hranicami, konkrétne v Českej republike a ktorý sme požiadali, aby sa pokúsil tú konzistenciu toho smradľavého vzduchu, ktorý tam dýchajú, nejakým vedeckým spôsobom analyzovať. Stalo sa tak vlani ešte a tie výsledky, ktoré boli pre nás zložité, sme si dali teda vysvetliť a zistili sme, že nieže len Hrboltovčania musia dýchať neznesiteľný vzduch, sporadicky, nie je to vždy, je to v istých intervaloch nepravidelných, ale že ten vzduch obsahuje aj veľmi, veľmi, veľmi nebezpečné komponenty. A konkrétne oxid chloričitý, toxická pre ľudské telo chemikália, ktorá sa používa na čistenie odpadových vôd pri výrobe papiera, sa tam nachádzala počas 24-hodinového merania v koncentrácii, ktorá bola 1 835-krát väčšia, ako je norma americká referenčná, ktorá o prípustnosti takéhoto chemického komponentu v ovzduší hovorí. Preto americká, lebo sme sa dozvedeli od firmy, ktorá to merala, že na Slovensku my nemáme pre imisie stanovenú túto normu referenčnú, takže sa používa táto americká, konkrétne čísla, ten 1 835-násobok je ten, že pripúšťa tam 0,2 mikrogramu a v skutočnosti tam bolo 362, myslím, mikrogramu na centimeter kubický.
A to bola vec, ktorá nás musela znepokojiť, pretože už sa jedná o látku, ktorá je naozaj jedovatá a ktorá je nebezpečná, a preto sme sa obrátili na ministerstvo životného prostredia, na pána ministra Žigu interpeláciou. Došla nám odpoveď, že teda dali to premerať svojej inšpekcii životného prostredia, teda organizácii, ktorú má pán minister pod palcom, tí nám najprv vytkli, že tá organizácia, ktorú sme si našli, už v tej chvíli, keď merala, nemala akreditáciu, to sme nevedeli, ale uznali sme. Na druhej strane nikdy sme netvrdili, že to meranie je natoľko štatisticky preukazné, že je to svätá pravda, len sme teda zistili, že obavy, ktoré zdieľame s Hrboltovčanmi, nie sú nejaké fiktívne a že je tu čosi nebezpečné, a preto sme boli zvedaví, čo tam namerá ministerstvo, resp. inšpekcia životného prostredia. Verte, že ani oni nenamerali to, čo by nás mohlo uspokojiť. Boli tam teda množstvá menšie, ale stále prekračujúce tú referenčnú normu Spojených štátov. A keďže sa jedná o toxickú látku, tak to, čo sme tu teraz aj s pánom poslancom zdôrazňovali, že zápach je teda sám osebe zhoršujúci kvalitu života, ale v tomto prípade, zdá sa, že ten zápach nezhoršuje len kvalitu života z toho pohľadu, že je ho cítiť, ale že ohrozuje zdravie obyvateľov.
Ani v tejto chvíli nechcem šíriť poplašnú správu a tvrdiť, že je to teda všetko tak, lebo sme sa priznali, aj písomne sme pánovi ministrovi napísali, že sme si vedomí toho, že to meranie nie je štatisticky natoľko preukazné, aby sme mohli tvrdiť, že je to absolútna pravda. Ale keďže ani meranie inšpekcie, dokonca meranie, ktoré oni nariadili, tiež nebolo urobené, ako sami priznali, čo sa mi páčilo, že to ocenili, urobené akreditovanou spoločnosťou. Takže tu vlastne dochádzame k problému, že nie že nemáme normu pre takéto oxidy chloričité v ovzduší, ale dokonca že nemáme ani organizácie, ktoré by to poriadne zmerali. A tak nezostáva nič iné, len aj v tejto chvíli, aby sme od teórie prišli k praxi a od zákona, ktorý zrejme napriek všetkému, čo tu hovoríme, nebude vládnou väčšinou schválený, povedali, že je tu veľmi výrazná reálna potreba, aby sme sa zaoberali týmito otázkami, pretože nikto z nás nemá právo povedať, že veď my tam nebývame, nuž čože, sú aj horšie veci na svete, áno, tornáda, hurikány, povodne, sopky, žijeme v kúte sveta, ktorý nám bol darovaný ozaj ako jeden z najlepších, takže už nejaký ten zápach z továrne...
Verte tomu, že sme urobili ďalší krok, a to je vlastne krok otvorený. Práve pred troma dňami odišiel list na pána profesora Rovného, šéfa Úradu pre verejné zdravotníctvo, kde sa mu teda presne posielajú všetky dokumenty, všetky interpelácie, všetky merania, ktoré máme k dispozícii, aj ministerské, aj naše, aby niečo Úrad verejného zdravotníctva robil. A toto je ten druhý príbeh, nie už fiktívny, ale ten reálny, ktorý chceme dať do povedomia nielen ctenej snemovni, ale všetkým ľuďom, ktorí teda okrem toho, že má každý z nás životné záujmy, máme istú ľudskú potrebu súcitu. Ja si myslím, že každý občan Slovenskej republiky musí, ak tieto fakty je ochotný uznať za pravdivé, pocítiť istý súcit s ľuďmi, ktorí žijú v tomto prostredí, a povedať si, že veď to nie je normálne, tobôž keď sú tu zistené parametre látok, ktoré, zdá sa, že sú nielen prudko toxické, to sa nezdá, to je fakt, ale že sú v koncentrácii, ktorá je neuveriteľné vysoká.
Verme, že sa mýlime, verme, že to naozaj ani naši poverení, ktorých sme si objednali za poslanecké peniaze, aj v tejto chvíli chcem opätovne poďakovať mnohým asistentom a poslancom, ktorí sa zložili na toto meranie z nášho klubu, ale že to napriek tomu, že ani to meranie životného prostredia, inšpekcie, že to nebude pravdivé, to je tá najväčšia túžba. Ale máme právo v tomto prípade povedať, veď možno sa pomýlili? No v prípade pochybností, tak ako rímske právo hovorí, v prospech obžalovaného, no v prípade pochybností o čistote životného prostredia, konkrétne dýchaného vzduchu, v prospech občanov, ktorí tento vzduch musia dýchať. Ak máme pochybnosť, tak konajme!
Preto aj z tohto miesta vyzývam pána ministra Žigu, aby sa vo vláde, ktorej je členom, pričinil o to, aby možno presvedčil poslancov, že v tejto chvíli treba urobiť tú obrovskú výnimku a zákon schváliť. A prosím aj Úrad verejného zdravotníctva ako nezávislú verejnú inštitúciu, ktorá má na starosti práve tieto otázky, aby sa k tomu vyjadril a ak náhodou tá pochybnosť je odôvodnená, aby sme konali.
Ja som sa stretol, lebo sa mi ozvali, ozvali sa nám viaceré organizácie, ktoré reagovali na to, že sme nevedeli nájsť, že napokon že sme nehľadali dobre, že existujú. Dobre, ja som rád, máme aj niektoré nové informácie, ktoré možno do istej miery spochybňujú tie merania, aj to beriem. A jedno z tých takých nápadov, že ak by sa teda tie koncentrácie naozaj javili tak, ako sa javia, tak že je možné urobiť náročné technické riešenie, isté prekrytie a tie ovečky v Hrboltovej, technicky aj finančne zrejme dosť náročné, ale ak tu máme mesto Ružomberok, ktorého občanov si vážime, konkrétne v miestnej časti Hrboltová, ak tu máme silné Mondi, o ktorom sme tu už neraz rozprávali, ako firma, ktorá produkuje veľké hodnoty a zamestnáva veľa ľudí a produkuje aj nemalý zisk, nuž teda nech sa mesto Ružomberok dohodne budúcu stredu na mimoriadnom výjazdovom zasadnutí vlády Slovenskej republiky a nech nájdu riešenie, ktoré, ak sa tieto merania potvrdia, tak možno aj to prekrytie, ktoré by dokázalo ten vzduch potom nejakým spôsobom neutralizovať, je to také zaujímavé riešenie, ktoré zrejme nemá tu význam podrobne rozpisovať, nech ho použijú.
Takže tieto dva príbehy som považoval potrebné opätovne zdôrazniť a poprosiť všetkých tých, ktorí v tej mojej úvodnej fikcii prepustili svojich 140 miest občanom Hrboltovej a Kladzian a Hencoviec a Nižného Hrušova, proste tých obcí, ktoré trpia dlhodobo týmto problém, aby sme teda v súlade s ich oprávneným záujmom, nie ako voličov, ale ako občanov, ktorí majú právo na to isté, na čo majú právo všetci, je to dané ústavou, na zdravé životné prostredie, aby sme ich vypočuli a to vypočutie aby sme pretavili výnimočne prekvapivo, ale veľmi potrebne do schválenia zákona, ktorý sme vám s pánom poslancom Hubom už tretíkrát predložili. Chcem veriť, že po trojnásobnom predložení a argumentácii možno už by bolo načim si povedať, že aj tri pruské vojny boli a napokon Kartágo bolo zničené, nuž tak aj tri predloženia boli a napokon zápach v Hrboltovej a Henclovej a v okolitých spomínaných obciach vďaka zákonu, ktorý táto snemovňa prijme, konečne po rokoch prestal existovať a občanom sme urobili to, čo sme vlastne ľudsky aj poslanecky povinní.
Ďakujem za pozornosť.

Skryt prepis