Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Takže budem sa venovať len jednej záležitosti. Tá úvodná orientácia, nechajme to tak, to je na širšiu debatu.
K pánovi poslancovi Podmanickému. Ďakujem za vašu reakciu a chcem veľmi jasne povedať, že predsa človek má riešiť to, čo má na stole. Ja som počul o daňových riaditeľstvách, ja som počul o nástenkových tendroch. Je to sila médií? Je to zlomyseľnosť? Je to proste, neviem. Ale veci o ktorých rozprávam mi prešli pracovným stolom. Veci o ktorých rozprávam som klopal na dvere generálnych riaditeľov a ministrov, aby som ich bez toho, aby som to medializoval, bez toho aby som to nejakým spôsobom nafukoval, riešil ľudsky. Takže preto hovorím o tom, čo mi je známe, čo poznám, čo jednoducho doslova mi prešlo stolom, čo mi spôsobovalo traumu, čo ma zahanbovalo, a preto o tom rozprávam. Aj keď už, samozrejme, táto éra, bude ju treba uzavrieť. A preto sa nevenujem nástenkovým tendrom ani daňovým riaditeľstvám, ale tomu, čo som osobne zažil. A súhlasím, že treba sa venovať ozaj nielen jednému obdobiu. Ešte som poriadne ani nepodpísal papier o prevzatí dekrétu poslanca a som reagoval v Hospodárskych novinách.
Chcem vás upozorniť napríklad na vec, ktorú tiež budem prosiť pána ministra Jahnátka, aby ju dotiahol. Bolo to jedno možno z prvých jeho vyhlásení, keď povedal, že tá zámenná zmluva medzi Lesmi Slovenskej republiky a tou jednou súkromnou eseročkou musí byť anulovaná. Ja s tým naprosto súhlasím. Mal som aj výmenu názorov s pánom exministrom Simonom. Aj budem trvať na tom, aby teda pán minister určite toto svoje prisľúbenie dotiahol do konca, pretože to je vec, ktorá tentokrát padá na obdobie, ktoré ste, pán Podmanický, spomínali. Dokonca je to zmluva, ktorá deň pred voľbami sa veľmi rýchlo presúvala z Bratislavy do Banskej Bystrice a potvrdzuje sa teda, že skutočne, ten podnik je bohatý, pokušenia veľké a je s čím bojovať. Ale to, čo mám konkrétne na stole, nie to, čo som počul. Ďakujem.

Dobrý deň, vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážení páni ministri, kolegyne, kolegovia, asi zneužijem na chvíľočku toto postavenie, za to, že idem hneď po tej zaujímavej debate, ale nebol som prihlásený vo faktickej poznámke, napriek tomu mám potrebu sa k tomu vyjadriť. Vôbec nie s nárokom na nejaké fundované vyjadrenie, ale s takým osobným pocitom. Mám taký dojem, že tá ľahkosť témy, ktorá tu tak bola pingpongovaná, nie je na mieste a poviem aj prečo. Každý z nás alebo väčšina z nás sme možno rodičmi a ja si tak dávam otázku, keby mne môj syn 18, 20-ročný alebo keď mal tie roky, keď sa tieto orientácie kryštalizujú, mi povedal alebo naznačil, ja mám s nimi veľmi dobrý vzťah, tak asi by skôr povedal úprimne, že jeho orientácia sexuálna je tak trocha iná. Ako by som sa na to pozrel. Myslím si, že aj keď toto volebné obdobie teda nebude v znamení riešenia tohto problému, ktorý nechcem jeho veľkosť nejakým spôsobom teraz konkretizovať, ja osobne s tým, čo pán Poliačik tak trocha ľahkým ale dosť zrozumiteľným spôsobom naznačil, súhlasím a myslím si, že to je téma, ktorú vyrieši možno čas, ale bolo by lepšie, keby sme to riešili my, lebo my by sme mali byť trošinka vpredu pred časom, lebo viete, keď chcete ovládať loď, tak treba veslovať rýchlejšie, opačne vás potom unáša prúd a nedajme sa zahanbiť, že to celý svet vyrieši a potom parlament Slovenskej republiky bude mať jasno. Samozrejme, že to nie je choroba, samozrejme, že tie percentá nie sú dôležité, ale, samozrejme, že to treba vyriešiť. Prepáčte, to som len zneužil, nebol som vo faktickej poznámke.
A teraz pôjdem zase už k tomu, čo by som mal veľmi stručne, lebo som druhý krát v rozprave, povedať.
Pripomínam, že som sa vyjadril k programovému vyhláseniu vlády na konto lesníctva. Našiel som tam pekné body, dokonca veľmi pekné body a nemám na tom čo meniť. Zároveň som povedal, že tie body, tie pekné body, tú peknú lesnícku konštrukciu nie je možné postaviť na morálnom trasovisku, ani na tom nemám čo meniť, ani na tom, že to morálne trasovisko som skonkretizoval s obdobím rokov prvej vlády pána Fica z rokov 2006 - 2010.
Ale chcem tu vyjadriť nádej, chcem reagovať na to, čo sa odohralo a čo odznelo po mojom vystúpení, čo bolo dosť prekvapivé. Ja som presvedčený, že vláda, alebo presvedčený, dúfam, som presvedčený, verím, nehodiace si škrtnite, že druhá vláda Roberta Fica už do tej istej rieky nevstúpi. Nie kvôli tomu, že to povedal istý múdry pán z Efezu, ale kvôli tomu, že tá rieka v tých rokoch, ktoré spomínam, bola kalná, mala veľa bahna a trocha zapáchala. Veľmi oceňujem a teraz idem k tej podstate, ktorá ma priviedla k tomu, aby som ešte raz vystúpil. To, čo tu zaznelo po mojom vyhlásení alebo teda mojej rozprave.
Chcem poďakovať verejne, lebo som to vtedy nestihol, pánovi ministrovi Ľubomírovi Jahnátkovi, že sa ospravedlnil za svojho oddielového kolegu z rokov 2006 až 2010 - pána Becíka, ktorý dopustil to obrovské rozkrádanie štátneho majetku, ktoré som spomínal a ktoré pre mňa osobne predstavuje celoživotnú traumu, všetko, čo sa okolo toho dialo. Oceňujem aj to a bola to pre mňa taká novinka, že zároveň povedal, že bol jeden z tých spolu s pánom ministrom Počiatkom, ktorí hlasovali proti tomu, aby tá strašná dvojmiliardová pôžička bola poskytnutá. Tá pôžička skutočne bola určená len na jednu vec, aby naplnila vrecká satelitov Elektry a aby zlomila väz Štátnemu podniku Lesy Slovenskej republiky, lebo dodnes by tie 2 miliardy nikto nesplatil, a ktovie, kde by bol podnik.
Oceňujem, verím, že neurobím teraz nejaké spoločenské faux pas, lebo to už nebolo v oficiálnej časti, ale v neoficiálnej, keď rovno za mojím vystúpením prišiel za mnou pán šéf poradcov pána premiéra v minulej vláde, neviem, či aj v tejto, pán Faič, zároveň lesník, ktorý mi povedal, pokus o citát: "Pán Mičovský, keby ste vy vtedy to ráno 1. júla 2009 neprišli s protestom a tou rebéliou skupín lesníkov na Úrad vlády, my by sme tu dvojmiliardovú pôžičku boli schválili." Dve miliardy slovenských korún. Nechcem sa stavať do nejakej pózy nejakého teraz darcu alebo frajera, že pozrite, ale ja to potrebujem tu zdôrazniť, aj kvôli tomu, že som to nepovedal možno tak jasne.
Milé poslankyne, milí poslanci, Peter Gogola, Jožo Marko, Anita Fáková, Marcel Lehocký a ja, obyčajní referenti, ktorí prišli so svojou potrebou vyjadriť sa nie k svojím platom ani k svojím postaveniam, ani k svojím pracovným možnostiam, ale vyjadriť sa k nepochopiteľnému rozkrádaniu vo firme, ktorá ich živila a ktorú mali a majú radi aj dodnes, verím, tak to je vec, ktorá by tu mala, ja si myslím, zaznieť ako nie vôbec dôvod na poďakovanie alebo nejaké oceňovanie, ale ako ukážka toho, čo je možné občianskym postojom, otvoreným, odvážnym, aj keď strachu sme mali dosť, ale to bez toho nejde, čo je možné zmeniť. Dve miliardy korún, 67 miliónov eur. Ja si myslím, že to neni málo a v tejto súvislosti ma napadá, nie kvôli tomu, že sme potom všetci vyleteli z roboty a že, že nám nikto nie že nepoďakoval, ale že sa nám báli podať ruku, aj keď potichučky podali. Dobre, dobre si to povedal, ale ten strach je veľký, bol, bojím sa, aj je, ale kvôli tomu, že možno v programovom vyhlásení vlády by mala byť aj zmienka o tom, že takýchto ľudí alebo prepáčte, ona ta možno aj je, ale ja to chcem zdôrazniť, že ľudí, ktorí sa postavia proti korupcii treba špeciálne chrániť. Nie obviňovať, nesúhlasím s americkým systémom, ktorý tam beží, že je tam na tom nejaký podiel z odhalenej korupcie, mne osobne sa to bridí, respektíve nepovažujem to za správne, práve tak ako nepovažujem za správne vybavovať a vyšetrovať akékoľvek anonymné podania. Ak táto spoločnosť má niekde pokročiť, tak sa musíme podpisovať vlastným menom pod všetky svoje správne, menej správne, aj zlé vyhlásenia. A preto teda nesúhlasím s tým, aby sme odmeňovali ľudí, ktorí vystúpia proti korupcii nejakým podielom z ušetrených peňazí, ale prosím, aby sme ich chránili veľmi účinne, aby nevylietavali z roboty.
A teraz chcem pridať k tým dvom miliardám ešte ponuku pre pánov ministrov a pre predsedu vlády, veľmi korektnú. Totižto toho 1. júla sa udiala ešte jedna vec. Ja som to urobil jediný krát v živote a verím, že už nebudem v takej situácii nikdy. Podali sme spolu aj trestné oznámenie za nehospodárne narábanie s majetkom štátu na neznámeho páchateľa. Ide o veľké peniaze, nie o tie zachránené dve miliardy, ale o ďalšie milióny, desiatky, stovky miliónov, ktoré boli nezachránené a ktoré by ešte bolo treba zachrániť. Ja mám vieru, nádej, aj prosbu, že ak teda skupina bezvýznamných referentov dokázala tejto spoločnosti, podniku a všetkým občanom Slovenska zachrániť dve miliardy, tak, prosím, aby k tomu sa pridali pán predseda vlády Robert Fico, pán podpredseda vlády a minister vnútra Robert Kaliňák, aby sa k tomu pridal pán minister pôdohospodárstva Ľubomír Jahnátek, aby sa k tomu pridal aj pán minister spravodlivosti Tomáš Borec a aby, aj keď viem, že ministrom neprislúcha zasahovať do konania orgánov činných v trestnom konaní, ale aby predsa využili nejakú možnosť a pozreli sa na to trestné oznámenie, ktoré pomaličky bude mať výročie tri roky, putuje niekde medzi orgánmi vyšetrovania, prokuratúry.
Som presvedčený, že to teda potvrdzujú aj reakcie posledných dní, lebo prichádzajú dokonca aj ďalšie a ďalšie až neuveriteľné skutky alebo popisy skutkov mojich kolegov, ktorých by som kolegov nikdy nechcel nazývať. Tie biele golieriky, ktoré si tak veľa toho dovolili, že teda aby sa pozreli na to, na to, čo je v tom oznámení, lebo je tam 27 bodov. Ja sám ako občan, ktorý podal to oznámenie alebo aj sám, ako ten, čo podľa 211-ky, každý z nás má právo sa dopytovať, že ako je narábané s takýmto oznámením. Zakaždým som dostal odpoveď: "Vyšetrovanie pokračuje, nemôžme vás informovať."
No a možno, že ozaj sú na to dôvody, ale ja chcem veľmi pekne poprosiť, aby sa to urýchlilo, pretože túto odpoveď potrebujeme, ako som to už spomínal poznať nielen kvôli tým ukradnutým peniazom, ale kvôli tomu, aby občania Slovenskej republiky získali pocit, že konať spravodlivo, čestne, tak ako to tu aj zaznievalo, konať odvážne a konať nesebecky a to slovíčko, Braňo, ty si to povedal, konať so súcitom, to sa mi zdá ako absolútne leitmotív. Súcit, súcit s tým, čo máme denne na stole, s kým pracujeme, s ľuďmi, s ktorými prichádzame do kontaktu, s majetkom, ktorý spravujeme. To slovo súcit sa mi zdá ako absolútne dominantné v tejto chvíli a bol by som rád, aby práve tá pravá hodnota, ten obsah tomu slovu, si hovoril o tom vyprázdňovaní, áno, aby sa mu vrátil práve tým konkrétnym postupom, že menovaní páni ministri z moci úradnej dokážu zabezpečiť, aby povedzme 2 500 lesníkov a prostredníctvom nich ďalšie desiatky, možno státisíce občanov Slovenska hovorili v tomto konkrétnom príklade, že to má zmysel, pretože viete, slová sú v tomto parlamente to hlavné, tu sa bojuje slovami, ale ja verím tomu, že každý malý skutok je oveľa lepší ako tisíc krásnych slov, a ja teda prosím o ten malý skutok menovaných členov vlády Slovenskej republiky.
Keďže vystupujem druhýkrát, budem už len veľmi stručný a možno že poviem to, čo tak ako cítim teraz, že rozhodne nebudem proti programovému prehláseniu vlády, voči im zámerom. Pohrávam sa s myšlienkou, že možno by som urobil ten, ten krôčik, že by som ho aj odsúhlasil. Nie kvôli tomu, aby som dokázal, že my si to môžme, frajeri, v klube to dovoliť, že mne nikto nič nepovie, viem, že to je netypické, ale ja naozaj na tom nenachádzam, nenachádzam nič závažné, keď to berieme ako prísľub, ako zámer, čo by som mohol povedať, tak s týmto ja nemôžem súhlasiť. Predsa je tam veľa toho, ale nič, čo by ma priviedlo na myšlienku, že nemožno podporiť. Je to také pohrávanie sa s myšlienkou dať vám druhej vláde Roberta Ficu, Fica, veľkú dôveru a povedať, ozaj skúste to, všetci sme poučiteľní a tá druhá rieka už predsa musí byť, keď nie krištálovo čistá, tak aspoň trocha priezračná. Ja viem, že si to dokonca musíte vy sami musíte priať, lebo je predsa vylúčené, aby ste mali mať pocit, že veď vy ste takí istí ľudia, veď sme všetci rovnakí tuná, veď medzi nami rozdiely sú zanedbateľné, aj keď vy to tak nemôžte povedať, ale to, čo sa dialo, bolo strašné. Ja nechcem povedať, že iné vlády boli zlaté, v tých lesoch boli vždycky len zlatí ľudia, ale roky 2006 až 2010 pre mňa budú dobou temna. Ja som to vtedy spomínal aj na úrade vlády, keď nás pán Faič prijal, aj s pánom ministrom Becíkom. Bola to doba temna a rehabilitácia, náprava je potrebná, takže pohrávam sa s tou myšlienkou, určite nebudem proti, ktovie, či nebudem za, mal by som byť rozhodnutý, v tejto chvíli by som to považoval za bianco šek, ktorým by som chcel prejaviť vieru v to, že sa tie strašné veci nebudú opakovať a že spoločne, nielen v lesníctve, urobíme pre občanov tejto republiky veľa dobrých rozhodnutí a poviem už len poslednú vetu, že prečo si to myslím, že by to mohlo byť tak. Je to jedno, či sme prezidentom, ministrom, poslancom alebo lesným robotníkom, sme predovšetkým ľudia a žijeme len raz a mali by sme sa snažiť, aby to bolo so cťou. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Peter, ja ti chcem veľmi pekne poďakovať. A prinútil si ma zase trocha zaspomínať. My máme pri Humennom osadu. Volá sa to Podskalka. Je to osada, ktorá nevyzerá vábne, a vy si ju asi viete predstaviť, ako málo vábne vyzerá. A mnohokrát, keď idem tam s nejakými známymi alebo aj sám, tak ma napadne, že proste, aká je to hrôza a ako je dobre, že ja som akýsi iný, akosi mimo toho. A pozerám sa na tých ľudí, ako keby ani nepatrili k tomu mestu alebo do jeho blízkosti.
A napadne ma tam ešte jedna vec. Že keby som sa tak ja ocitol možno ako nejaké dojča, pár týždňové, v tej osade so svojou genetickou výbavou, so svojimi predkami a so všetkým dobrým, čo akože tá genetika na mňa nalepila, ako by som asi vypadal, keby som pár rokov pobudol, vyrastal v tejto osade. No myslím si, že všetky gény, ktoré mám, by sa veľmi zo mňa, veľmi rýchlo zmyli a bol by som teda taký ako ľudia, nad ktorými občas ja alebo moji spoluobčania, tí belší, tak trošinka sa pozeráme ako keby zvysoka.
Ty si povedal dôležitú vetu a ja by som si ju zobral ako motto. Ta veta znela tak, že to nie je problém Rómov, ale je to problém Slovenska. Áno, nie je to problém Podskalky, je to problém nás, Humenčanov. Je to proste v prenesenom slova zmysle, ak sa nedokážeme na to pozrieť ako na svoj problém, tak ho nevyriešime. A ja som ozaj hrdý, že si ty tu pionierom, a verím, tak ako to zaznelo, že tvoje slová, tvoj príklad a tvoje pôsobenie určite nezmení svet ani nevyrieši samotnú rómsku otázku tak, že o štyri roky, že ti postavia pomník. Ale nepochybne na tento pioniersky krok sa nezabudne. A ja budem veľmi rád jeho aspoň malou súčasťou.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem, pani predsedajúca, za slovo. A veľmi pekne ďakujem aj pánovi kolegovi za to, že nám urobil skutočne reprezentatívnu prehliadku všetkých základných problémov v pozemkovej držbe na Slovensku. Ja k tomu nemám čo iné dodať, len toľko, že v lesníctve to potvrdzujem naplno, a že v tejto chvíli máme ešte státisíce hektárov, ktoré sú neodovzdané. Samozrejme, nie sú to hektáre tie veľké, tých veľkých majetkov, ktoré už dávno ako atraktívne už prešli do buď pôvodných, alebo iných rúk. Ale sú to tisícky malých pozemkov, ktoré sú stále neodovzdávané kvôli tomu, že je to obrovský problém.
A chcem tu len zdôrazniť práve ten moment, že je potrebné zákonnou normou upraviť to, aby sa malí drobní vlastníci tých malých frčiek, ktoré vznikli skutočne v dôsledku toho uhorského dedičského práva, mohli združiť, a aby to mohli ucelene prevziať a aby to mohli dostať aj vytýčené od štátu s tým, že nebudú stavaní pred nejaké úlohy zaplatiť poplatky za geometrické plány, lebo v časoch, keď sa im to bralo, tak žiadne plány, ani žiadne zameriavanie nebolo potrebné. Tak je asi potrebné, aby sme my teraz urobili veľmi rýchlo v duchu týchto vecí, ktoré spomínal kolega Fecko, aj normu, ktorá umožní týmto tisíckam drobných majiteľov sa združiť a užívať zmysluplne ich majetok, pretože krajina bez gazdu je zle spravovaná krajina.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predseda. No ak by som mal hodnotiť jednotlivých ministrov, čo mi možno celkom neprísluší, ale dovolím si to, tak musím povedať, že to, čo sa dialo za ministrovania pána Simona, bolo určite oveľa, oveľa lepšie, ako to, čo sa dialo za čias jeho predchodcu. Neporovnateľne. To drancovanie, ktoré som tu už spomínal, určite bolo také, že pán Simon by po tejto stránke mohol mať celkom čisté svedomie.
A ja chcem povedať, že v prvej veci by som aj súhlasil, keď spomínal ten vynikajúci výsledok podniku Lesy Slovenskej republiky, 20 mil. eur. Len tu treba upozorniť aj pre budúcnosť, lesy sú jediná oblasť, kde hospodárenie nesmie byť merané plusovými hospodárskymi výsledkami. A ak dnes hovoríme, že lesy majú odviesť, aj dokonca odvádzajú tieto peniaze, nevravím, že je to chyba pána ministra, tak je to veľmi zlé, pretože už sme dnes spomínali, že koľko máme zanedbaných výkonov, aj tie protipovodňové, kde by tie peniaze bolo treba. Tak je to strašne nelogické, že takýmto spôsobom sa chceme potešiť z tohto výsledku. Vravím, jediná oblasť, kde zisk nesvedčí o dobrom hospodárení.
Ale teraz trošinka vážnejšie ešte. Pán minister, ja som si ocenil kedysi, teda pán exminister, ocenil váš prístup ku mne. Mali sme nejakú korešpondenciu a ja som vám predložil moje kroky pre Lesy Slovenskej republiky. Bolo napísané moje v zátvorke, pretože som bol presvedčený, že nie je dôležité, aby som ich urobil ja, ale aby ich urobil vôbec niekto. Bola tam sada opatrení, ktoré som považoval za veľmi dôležité, a, žiaľ, vy ste mi povedali, že máte lepšie opatrenia, ktoré zrealizujete. Ja s istým smútkom kvôli tomu, že sa neprijali zásadné zmeny, ktoré mali vyplynúť z toho drancovania, ktoré tam bolo urobené, konštatujem, že ste nevyužili svoju možnosť. A dnes to považujem, plakanie nad niektorými vecami z programového vyhlásenia vlády sa mi zdá málo dôveryhodné. Asi toľko.

Dobré ráno. Ďakujem pekne za slovo. Možno to tak vyšlo náhodou, kde kolega skončil, ja chcem práve pokračovať. Tak celkom fajn. Možno vás prekvapí, že napríklad Lesy Slovenskej republiky majú v správe 19 800 km vodných tokov, a povodne, ktoré ozaj nás zaujímajú z tohto pohľadu veľmi aktuálne, sú spôsobované práve na horných častiach tokov, ktoré majú v správe lesníci. A možno vás prekvapí aj to, že lesníctvo nie je len otázka ťažby, prípadne tej nejakej flintičky, ale že sú tam ozaj desiatky a desiatky rôznych aktivít, ktoré majú za úlohu veľmi komplexne spravovať krajinu. Jednou z tých aktivít je tzv. hradenie bystrín. Je to veľmi stará disciplína, má históriu skoro storočnú a táto disciplína je úžasne prepracovaná, funguje a dokáže, keď sa správne robia opatrenia na horných tokoch, kde teda vznikajú tie povodne, ktoré sa prejavujú potom na dolných tokoch, ako veľmi účinné tie opatrenia sú. Takže ak by bola možnosť, aby napríklad taký podnik, ako sú Lesy Slovenskej republiky, neodvádzal 20 mil. eur, ale aby mal možnosť použiť ich na takýto výkon, ako je hradenie bystrín, na ten klasický osvedčený výkon, tak by možno sme nemuseli rozprávať o takom aktuálnom ohrození krajiny povodňami.
A možno na to konto sa vyjadrím aj k tomu, čo v posledných dvoch - troch rokoch bolo vidieť v našich dolinách. Sú to tie rôzne prehrádzky, ktoré vznikli z aktivít, ktoré mne osobne sa zdajú ako veľmi málo premyslené a ktoré jednoducho neodolajú času a nebudú ani funkčné. Takže to len chcem potvrdiť, že lesníctvo má na to odpoveď, a je potrebné, aby teda lesníci mohli v tomto zmysle konať.
Už nestihnem k tým zónam, ale tam platí asi toľko, že lesníci musia robiť v rámci svojich zón tie opatrenia, ktoré im patria, a ochranári zase tiež, dá sa to skombinovať.

Ďakujem, pán predseda, za slovo. V tejto sieni zákonnosti sa, samozrejme, bojuje hlavne slovami a slová sú tie nosiče argumentov, ktoré chceme presadiť a ktorým veríme. Napriek tomu poviem jednu kacírsku myšlienku, ktorá mi napadla pri vystúpení pani kolegyne. Áno, slová sú dôležité, ale ešte lepšie ako tisíc slov je vždy, keď máme nejaké konkrétne skutky. A ja sa chcem sústrediť na to, čo povedala v závere kolegyňa Mezenská. A poviem, že som aj hrdý práve na to, že takúto kolegyňu tu máme, pretože ja by som sa nevenoval ako kolega Jarjabek teraz tomu veľmi racionálnemu zhodnoteniu volebného programu, ale sa mi veľmi páči to, čo je spojené s touto kolegyňou a čo zaznelo v závere jej prejavu. To, že vykonala kopu možno malých, ale veľmi dôležitých činov v prospech slovenských občanov. Konkrétne na tom spotrebiteľskom trhu, ktorému sa venovala v závere. Myslím si, že ozaj je veľmi dôležité, keď dokážeme robiť predovšetkým malé činy, a ja chcem povedať to, že som veľmi hrdý, že práve takéto kolegyne, takýchto kolegov, ktorí prichádzajú s množstvom malých činov, ktoré už majú za sebou, máme tu v parlamente a ja verím, že to bude veľmi skvelým obohatením tých slovných zápasov, pretože za tými slovnými zápasmi budú tie činy a ja ich budem chcieť vidieť predovšetkým.
Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca. Dobrý deň. Napadla mi jedna vec, ktorá možno sa tu ešte nespomenula v súvislosti so školstvom, ale napokon, nepatrí to len do tejto oblasti. Hovoríme a zdôrazňujeme, že status učiteľa je dôležitá vec a motivácia potom z toho vyplývajúca nám niekedy chýba, ale môžeme to zvrtnúť aj trošinka z opačného pohľadu, či dostatočne hodnotíme učiteľov. Mám na mysli to, že mne osobne chýba, a možno si tak pomôžem zase skúsenosťami nie v školstve, ale v lesníctve, že prežijeme tridsať rokov v jednej firme, a my nezistíme ani tri základné skupiny pracovníkov, akých tam máme, priemerných, nadpriemerných a podpriemerných. Tých priemerných by sme mali brať tak, že ich je väčšina, nadpriemerným by sme mali dať špičkové platy a podpriemerných upozorniť, že ak náhodou bude sociálny problém na trhu práce, takže bude dosť pravdepodobné, že budú prví, ktorí budú na rade. Naopak, ľudia prežívajú aspoň v lesníctve s takým pocitom istoty bez rozvrstvenia do týchto troch skupín. A teraz naspäť k školstvu. Určite všetci vieme, že sme mali rôznych učiteľov. Boli medzi nimi vynikajúci, špičkoví, na ktorých budeme spomínať do smrti, a boli aj takí, ktorí nám jednoducho z pamäti vypadli pomerne rýchlo, pretože tú svoju profesiu zobrali tak ako, no, musíme sa všetci nejako uživiť. Tak ja by som sa prihováral za to, aby teda v školstve, ale nielen v ňom, bolo skutočne zdôraznené, aby sme boli schopní aspoň tieto tri skupiny zakaždým z moci úradnej mať rozdelené, rozvrstvené a aby sme možno aj tam hľadali spôsob, aby ľudia radi prišli do oblasti školstva, lebo budú vedieť, že ak ozaj mu dačo dajú, že budú špičkoví odborníci a zároveň s ľudským a pedagogickým prístupom, nadpriemerní, tak sa to prejaví aj na ich hodnotení. Takže možno z tohto pohľadu by som rád upozornil na problémy školstva.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Donútili ste ma trocha zaspomínať, na môjho učiteľa, Chlebničana v blahej pamäti, ktorý ma učil zemepis v ôsmej triede. A bol to pán učiteľ, ktorý keď na ten zemepis spomínal, tak sa zdalo, že celý svet prešiel, aj keď pravdepodobne možno v živote neopustil Slovensko. Ale viete, na tom učiteľovi nebolo dôležité to, ako dokázal zaujať, ale to, že popri svojej profesii učiteľa zemepisu nám veľmi často hovorieval niečo iné. Pamätám si tu vetu, znela asi tak, že, viete, s klobúkom v ruke prejdete celý svet. A tým chcel povedať, že slušnosť je veľmi podstatná. A ja som si vlastne zapamätal z tohto učiteľa, že nám zdôrazňoval veľmi často, po ktorej strane má ísť dáma, keď ideme s ňou, ako sa máme správne ospravedlniť, ako poďakovať, triviálne veci. Možnože je to smiešne, že to spomínam, ale som rád, že je tu aj pán minister školstva.
Ja si myslím, že nemáme problém v tom, či učíme málo alebo veľa matematiky, veľa alebo málo jazykov alebo ako je to s počítačovou gramotnosťou. Ja sa domnievam, že tu nie sme na tom tak zle. Ale myslím si, že sme dosť zle na tom, že napriek tejto slušnej úrovni slovenského školstva máme veľa nevychovaných detí, ktoré nevedia základné veci. Určite je to otázka statusu učiteľa, určite je to otázka jeho platov, ale nielen toho. Je potrebné, aby sme možno aj tých pánov učiteľov získavali, aby to boli osobnosti, ktoré majú v tomto jasno a ktorí vedia, že okrem svojej profesie, zemepisu, jazyka alebo čohokoľvek iného, čo majú konkrétne na starosti, musia deťom zdôrazňovať práve aj tento moment vzdelania, lebo si myslím, že toto nám veľmi chýba. A bol by som veľmi rád, keby učitelia učili naše deti aj dobru, slušnosti a aby to bolo považované za istú frajerinu. Mám taký dojem, že dneska je frajerinou byť neslušný. A to nám treba zmeniť. Ďakujem. (Potlesk.)

Dobré ráno. Chcem sa s plnou vážnosťou pridať ku kolegovi Hlinovi a povedať, že ak som včera spomínal, že pred nejakými rokmi sa dostali do významných funkcií v tomto štáte ľudia, ktorí zneužili veľmi hrubým spôsobom dôveru všetkých, ktorých tam ustanovili, aj všetkých, ktorí mali slúžiť, tak s rovnakou vážnosťou a ozaj istou pokorou chcem vyjadriť presvedčenie, že takí ľudia, ako tu spomínal kolega, ako teda, ja to meno predsa len poviem, aj keď sa mi to prieči, bol Ján Slota, sa už nikdy nedostanú na takúto pôdu, ako je pôda parlamentná, a že sa jednoducho všetci občania v tejto republike už dostatočne poučili natoľko, aby sa ozaj ľudia tohto typu nemohli stať tými, ktorí majú vytvárať zákonné normy. Ďakujem.