Videokanál poslanca

90.

Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda. Vážený pán generálny prokurátor, ja vás nebudem dlho už tu trápiť, lebo aj ja som už dosť utrápená, ale chystám sa na to, že niečo poviem k vašej správe, už odkedy ste ju predkladali vo výbore pre ľudské práva. Tam som bola a tam som aj niečo povedala k tomu. A chcela by som povedať trošku viac k veciam, ktoré tu ani nieže začal, ale mne dal podnet pán poslanec Lipšic, keď hovoril o tých odškodňovaniach nemajetkovej ujmy. A tak mi to zas nedá povedať, že zase aj v tom prípade sa hovorilo akoby len s ohľadom na páchateľov a zas sa nehovorilo nič o obetiach, čo je teda nielen moja téma, ale aj záležitosť, o ktorej tu už dvadsať rokov rozprávame, ako justícia by mala zmeniť trochu svoj charakter, v retributívnosti sa zmeniť na restoratívnu alebo, ak môžem tak povedať, victim friendly justíciu a stále sa to nedeje. A myslím si, že dosť príčinou je aj to, že akoby v tých rezortoch nielenže máme spoločnosť rozkrájanú na rezorty, ale ešte aj v tých rezortoch to tak zužujeme, ako keby zdravotníctvo malo byť len o lekároch alebo o zdravotníkoch, alebo mali by mu rozumieť len zdravotníci, školstvu iba učitelia a spravodlivosti, teda justícii, iba pracovníci justície, čo teda nie je pravda. Ja to hovorím nie z nejakej roztopaše, ale naozaj sa s tým stretávam aj v praxi, aj v diskusiách, aj s ľuďmi, ktorí to myslia úprimne, že nevidia, v čom je ten problém. Nevedia si predstaviť, čo to vlastne má byť. V programovom vyhlásení prvej vlády Roberta Fica napríklad bol zámer, aby boli obete trestných činov centrom justičného systému. Nestalo sa tak a už sa tak ani o tom potom nerozprávalo.

Ale o toto mi ide. Nie trest pre páchateľa je pre nás podstatný alebo pre ľudí, pre nás, aj keď sa staneme obeťami, nebude dôležité alebo nepomôže nám to, ako potrestali páchateľa, ale ako napravíme ujmu a ako aj odškodníme obete trestných činov. A je úplne neprípustné, paradoxné a donebavolajúce, najmä keď počúvame, nie zriedkavo, o akých čiastkach sa hovorí v žiadostiach o odškodnenie, napríklad pána Dr. Štefana Harabina sa hovorí o stovkách tisícov, odškodnenie za smrť v prípade trestného činu sa pohybuje asi tak od 7- do 10-tisíc eur po pozostalých, a to ešte len keď sa náhodou o tom dozvedia, že sa to dá a že si to majú podať a že spravia všetko tak, ako sa to má podať.

Ja vám chcem, pán generálny prokurátor, ja vám tu chcem poďakovať za váš prístup, aj za vašu správu, ktorá je naozaj dobrá, a za to nasadenie, s akým hovoríte napríklad aj o problematike domáceho násilia, o práci s obeťami, pretože asi by som to nečakala v prvom rade od Generálnej prokuratúry, ale od iných rezortov, že sa budú takto stavať k veci. Som vám vďačná za to a prosím vás naďalej o to, aby ste to nevzdali. Teraz máme trošku taký tiež nie celkom, rozum mi to neberie, prečo sa o to sporíme, ale práve v oblasti domáceho násilia situáciu, že rezort práce pripravuje nejaký zákon, ktorý údajne má byť zameraný na prevenciu a elimináciu domáceho násilia, ale zároveň to splietajú aj s násilím na ženách, čo nie je to isté. Ja nehovorím, že to nie je, ale nie je to to isté. A tento zákon, tak ako je pripravený, podľa môjho názoru zruší, zničí to, čo nateraz, aj keď nie v dokonalej, zďaleka nie dokonalej forme na pomoc obetiam na Slovensku máme a začne budovať niečo, z čoho ja nevidím zatiaľ iný zmysel, len vytvoriť nejaký systém uzavretý v rezorte práce, sociálnych vecí. Ja vás chcem len upozorniť na to, vaše pracovníčky tiež sú zapojené do tohto procesu. Ako som sa s nimi rozprávala, myslím, že majú plne normálny pohľad na tieto veci. Len nemôžme sa tváriť, že toto je niečo, čo si robia tam a oni vedia, že to tak má byť a my nebudeme sa snažiť o to, aby to bolo použiteľné a užitočné pre ľudí a najmä teda pre tie obete trestných činov a pre tie obete domáceho násilia osobitne.

Ja mám dlho rokov skúsenosť takú, že pokiaľ išlo o prípravu zákonov, o pripomienkovanie zákonov, Generálna prokuratúra vždy bola z tých racionálnejších subjektov, ktorá aj takéto prvky sledovala v tom. A som rada, že môžem povedať, že priamo v praxi aj na poli pomoci obetiam domáceho násilia som nečakala, že to bude Generálna prokuratúra, ktorá bude tým predvojom, lebo tak sa to berie, že veď oni majú potrestať alebo snažiť sa o to, aby boli potrestaní tí páchatelia.

A keď už, teda ja už končím o chvíľočku, len vás chcem poprosiť trochu z iného súdka. Pred pár rokmi bola taká živá kauza, ona určite ešte nie je ukončená, ešte tu máme pozostatky, ale bolo to tak 2008, tak nejako, 2009, tak veľmi aj v centre pozornosti verejnosti problémy alebo kauza bytovej mafie. Stále sa to rieši nedokonale. Stále sa tie jednotlivé prípady posúvajú. Ja to neviem dosledovať v tých individuálnych prípadoch. Raz je to na okresom riaditeľstve Policajného zboru, potom je to zase na Prezídiu. Chcem vás poprosiť, pretože som si to, v jednom takom prípade som požiadala pána prezidenta Policajného zboru, aby dohľadal alebo zistil, prečo sa nič nedeje s tým prípadom, keď je to už niekoľko rokov, pomaly už desať to bude, a tí ľudia prišli o peniaze, prišli o byty, dostali sa do veľkej sociálnej tiesne. Dostali sme takú odpoveď, že znovu to vrátili, že teda zistili porušenie na úrovni Policajného zboru, ale „vzhľadom na skutočnosť, že prezident Policajného zboru ani útvary Prezídia nie sú oprávnené preskúmať zákonnosť postupu, bol o kontrolných zisteniach informovaný taktiež dozor vykonávajúci prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava 5“.

Ak by ste sa nenahnevali, mohli by ste to niekomu, prosím vás, nechať skontrolovať, či naozaj v tom niekto niečo koná? Je to toľko rokov, že už neviem nájsť normálnu cestu. Lebo ja keď tam vystúpim aj ako splnomocnenec, aj napíšeme oficiálne podanie, nikdy nedostanem žiadnu odpoveď. Tak to je taká na dôvažok na piatočné popoludnie prosba. (Reakcia generálneho prokurátora.) K správe som vám povedala, že... (Reakcia generálneho prokurátora.)

Ďakujem.

116.

Ďakujem pekne. Bude to veľmi, veľmi stručné. Ja by som rada o tom diskutovala naozaj, ale chcem povedať, že proti tejto tichej epidémii a neviditeľnej častokrát sa dá niečo robiť, dá sa tomu pomôcť a ja sa teda o to budem usilovať aj v budúcnosti.

112.

Vážená pani predsedajúca, drahé kolegyne, kolegovia, mne je dosť ľúto, že vyšiel takýto čas na predstavenie tohto návrhu zákona a na rozdiel od pána poslanca Osuského, ktorý ten predchádzajúci označil niečo v tom duchu, že nie je to možno až také významné, si myslím, že toto je téma a problém naozaj veľmi významný o to viac, že sa o ňom nerozpráva a že vlastne ani väčšina ľudí nemá predstavu, aký je to veľký problém.

Ide o to, že chceme zmeniť Trestný zákon, ustanovenia Trestného zákona v tom zmysle, aby trestné činy, ktoré považujeme za nesmierne závažné, za oveľa častejšie, ako sme ochotní si pripustiť a oveľa latentnejšie, ako tiež si vieme predstaviť, aby sa dostávali na svetlo Božie, aby sa o nich hovorilo, najmä preto, nie z nejakej krvilačnosti, nie preto, že chceme trestať páchateľov, ktorí v rôznej miere možno môžu za svoje skutky, ale že chceme ochrániť, pomôcť obetiam a ochrániť ďalšie obete pred tým, aby sa im stalo to, čo sa stáva často a o čom sa veľmi málo hovorí.

Ide nám predovšetkým o trestné činy sexuálneho zneužívania, najmä detí. Náš Trestný zákon je postavený trochu nešikovne na to, aby sme to dokázali jedným odstavcom, alebo jedným ustanovením napraviť a zmeniť, ale napriek tomu si myslím, že musíme o tom rozprávať a keď som konzultovala a komunikovala s kolegami právnikmi, ale aj s pánom ministrom spravodlivosti, ktorý sám nie je úplne odporcom takejto úpravy, ale vidím, že v našej spoločnosti a v našej justícii a v našich justičných profesionáloch stále nenachádza akoby svoje miesto a odozvu, to, čo sa už roky, desaťročia snažíme v Európe presadiť, a to rozvoj alebo rozkvet, alebo presadenie restoratívnej justície na rozdiel od doteraz stále platnej a do úvahy branej retributívnej justície. To znamená, že nie trest pre páchateľa má byť zmyslom justície, ale pomoc obetiam a odčinenie nespravodlivosti, odškodnenie ich krívd.

Vo svete existuje hnutie, ktoré rozpráva o tejto problematike, volá sa to, no neviem, ako by som to po slovensky povedala, zastavme ticho, alebo prerušme to ticho, "stop the silence" možno je zrozumiteľnejšie, ktoré robí veľké akcie, aktivity po celom svete a má už aj nejaké výsledky. Pred rokom a niečo sme mali aj na pôde tohto parlamentu vyslanca tohto hnutia, bol to škótsky aktivista, ktorý sám ako dieťa bol obeťou sexuálneho zneužívania a sám na svojom príklade veľmi zrozumiteľne a presvedčivo hovoril o tom, ako sa deti neopovážia povedať o tom, čo sa im deje. Ako sa k tomu odhodlajú niektoré, nie všetky, až potom, keď dospejú. Ale v našich podmienkach napríklad je to už neskoro, pretože ten trestný čin je už premlčaný, už sa k nemu nikto nevracia a čo je najhoršie, nielenže im sa nepomôže, ale nebránime tým páchateľom v tom, aby naďalej páchali trestné činy proti ľudskej dôstojnosti, napríklad trestné činy sexuálneho zneužívania, ale aj obchodovania s deťmi a ďalšie, zneužívanie detí na detskú pornografiu a tak ďalej a tak podobne.

Čiže chceli by sme týmto návrhom zákona docieliť dva ciele. Po prvé, aby sa premlčacia doba zrušila u týchto najzávažnejších trestných činov, čiže zrušiť premlčanie trestného stíhania aj výkonu trestu závažných trestných činov proti slobode a ľudskej dôstojnosti, najmä u detí. Patria tam najmä trestné činy obchodovania s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania i týrania blízkej a zverenej osoby a výroby detskej pornografie, ale zároveň, a čo sa mi zdá možno nemenej dôležité, sprísniť trest zákazu činnosti tak, že bude zahŕňať predovšetkým, predovšetkým priamy a pravidelný kontakt s deťmi.

Ja nie som fanúšik nejakých srdceryvných prejavov a zalamovania rúk a šušotania poza chrbát a rozprávania o pikantných skutkoch sexuálneho zneužívania detí, ktorého sa dopúšťajú a dopúšťajú, žiaľ, ľudia, ktorí si práve preto, že majú takýto neblahý sklon k sebe, vyberajú povolania, kde majú ľahší prístup, to poviem, k svojim obetiam. Učitelia, vychovávatelia, aj duchovné osoby, nehovorím, že sa to nestáva, ale nie je podstatné a primárne hľadať túto pikantnosť za tými vecami. Treba hľadať spôsob, ako zabrániť tomu, aby sa ďalšie a ďalšie obete obeťami stávali.

Takže v našom návrhu, ako som povedala, navrhujeme, aby sa nepremlčiavalo nielen trestné stíhanie, ale aj výkon trestu. Viaceré členské štáty Európskej únie prijali už vo vzťahu k obetiam sexuálneho zneužívania priaznivejšiu právnu úpravu, než aká v súčasnosti platí na Slovensku. Vo Veľkej Británii sa aj vďaka tým pohybom a tomu hnutiu, ktorý som spomínala na začiatku, sexuálne zneužívanie detí vôbec nepremlčiava. V Nemecku sa môže premlčať až po 30 rokoch od dosiahnutia 21 rokov veku obete. V Českej republike sa do premlčacej doby nezapočítava doba, po ktorú obeť trestného činu, akéhokoľvek trestného činu proti ľudskej dôstojnosti v sexuálnej oblasti bola mladšia ako 18 rokov.

Takže je mi ľúto, že neoslovím viacerých kolegov s touto témou tak, aby si uvedomili vlastne, že čo to je, že to nie je, nie je to ani preto, že chceme hovoriť o zaujímavých veciach, nie je to otázka ani politická, je to otázka na zamyslenie a na to aj, aby sme zmenili nielen Trestný zákon, aby sme zmenili naše myslenie, aby sme rozmýšľali o skutkoch, takých závažných trestných činoch z hľadiska obete, v záujme obete a v snahe jej pomôcť.

Ja vám ďakujem za pozornosť.

84.
Ďakujem pekne. Mne len nedá nedoplniť na tú poslednú výzvu pani podpredsedníčky, nezabúdajme na vzdelávanie sociálnych pracovníkov. Ale určite nielen tým, že to budú mať na papieri. A ja stále zdôrazňujem a opakujem a presadzujem, že spoločné vzdelávanie všetkých profesionálov, ktorí sú zakomponovaní v sociálnoprávnej ochrane detí.
Ďakujem pekne.