Videokanál poslanca

Neviem, koho je to. Tak, chlapci, už stačí. Prosím vás... (Reakcia z pléna.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Nech sa páči, pani poslankyňa, máte slovo.

Šípošová, Janka, poslankyňa NR SR
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ďakujem pánovi ministrovi Kaliňákovi, že neodpovedal dlhšie na tie faktické poznámky, pretože trikrát pred tým, ako som mala vystúpiť, niekto požiadal o slovo, tak som si nebola istá, či ešte... (Minister Kaliňák si prišiel po svoje materiály k hlavnému rečníckemu pultu, hovoriac: "Prepáčte, pani poslankyňa.") No predsa len... (Zasmiatie sa rečníčky.) Ďakujem.
Takže som si nebola istá, či predsa len prídem dnes na rad, ale stalo sa.
Ja by som rada vrátila tému k tomu, čím sme začali, to znamená k návrhu, a zároveň aj k reči úvodnej pána premiéra. A začnem tým tretím bodom, o ktorom sa tu vlastne v celej rozprave vôbec nerozpráva.
A ten tretí bod, ktorý v návrhu hovoril o tom, že sú pochybnosti o správnosti, spôsobilosti, schopnosti k personálnej politike pána ministra. Argumentovalo sa tam aj podľa mňa nekompetentným menovaním riaditeľky Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie. A v reakcii pána premiéra na túto okolnosť z trojstranového textu tomu venoval dva a pol riadka a tých dva a pol riadka znie: "Problémy Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, uvedeného v návrhu skupiny poslancov, nikto neriešil 25 rokov, je nevyhnutná jeho komplexná reforma, čo sa, samozrejme, mnohým dlhoročným zamestnancom nemusí páčiť." Z tejto formulácie pre mňa vyplýva to, že nikto tomu, čo je Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, nerozumie, nevie, aké je jeho poslanie, načo bolo zriadené a prečo je dôležité nielen pre rezort školstva.
Poznamenávam, že som polovicu svojho profesionálneho života strávila buď vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie ako výskumný vedecký pracovník, ako človek zodpovedný za organizáciu a metodické riadenie výchovného poradenstva na Slovensku, celého, bola som zakladateľkou, spoluzakladateľkou viacerých dnes známych pedagogicko-psychologických poradní, ale od roku 1991 tam nie som, napriek tomu sa ma táto neznalosť a takéto odbitie tejto vážnej témy dotklo a uráža ma.
Preto by som vám rada povedala, akí ľudia vo Výskumnom ústave detskej psychológie nielen pracovali, ale akí ho zakladali a kto boli riaditelia od prvého po posledného, aby ste pochopili, že pani riaditeľka, o ktorej naozaj je pravdou, že nebola kompetentná na túto funkciu. Prečo si to myslím?
Jedným zo zakladateľov a dlhoročným podporovateľom a spolupracovníkom Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie bol profesor Anton Jurovský. Predpokladám, že mnohým z vás to meno nie je neznáme. Je to zakladateľ psychológie na Slovensku, sociálny, vývinový a poradenský psychológ, veľmi vážený a uznávaný.
Riaditeľmi tohto ústavu od začiatku, ústav bol založený v roku 1964, boli: doc. Miroslav Bažány, ktorý sa zaslúžil o inštitucionalizáciu psychológie v Československu a špeciálnej pedagogiky na Slovensku. Založil psychologické laboratórium Slovenskej akadémie vied, z ktorého sa neskôr stal Ústav československej akadémie vied. Založil Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie a štátny podnik Psychodiagnostika. Tieto tri pracoviská mali celočeskoslovenskú pôsobnosť. A Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie bol jedinečný v strednej Európe, minimálne, ak nie aj v širšom regióne.
Ďalej, medzi tých riaditeľov, ktorých vymenujem, patrili v poradí:
- Karol Adamovič, vývinový psychológ, predseda Slovenskej psychologickej spoločnosti,
- Michal Pavlovkin, psychológ a špeciálny pedagóg, ktorý skúmal psychický vývin mentálne retardovaných detí, pracoval v pedagogicko-psychologických poradniach,
- doc. Dr. Vladimír Dočkal, vývinový a pedagogický psychológ, ktorý sa venoval a venuje ešte výskumu v oblasti inteligencie a nadania, autor slovenských verzií psychologických testov a tak ďalej a
- Dr. Ľubomír Páleník, sociálny psychológ, ktorý skúmal dynamiku školských tried, kooperáciu, motiváciu a prosociálne správanie a tiež má aj pedagogické skúsenosti.
Týchto ľudí vystriedala na poste riaditeľa Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie Mgr. Dáša Oravkinová, učiteľka a špeciálna pedagogička a podnikateľka, učiteľka občianskej výchovy. Nejakými postgraduálnymi kurzami sa dovzdelala v špeciálnom poradenstve a uvádzala, že má praktické skúsenosti v súkromnom poradenskom zariadení. Jej súkromné poradenské zariadenie tvorilo jednu z náplní jej podnikateľskej činnosti.
Dovolím si prečítať vám ich zaradom. Patrí tam: maloobchod v rozsahu voľných živností, veľkoobchod v rozsahu voľných živností, sprostredkovateľská činnosť v rozsahu voľných živností, sprostredkovanie nákupu a predaja nehnuteľností, prenájom nehnuteľností, požičiavanie motorových vozidiel, výroba obalov z plastov, reklamné činnosti, poskytovanie služieb v starostlivosti o dieťa s výnimkou činností spadajúcich pod zákon č. 195/98 o sociálnej pomoci, organizovanie voľného času detí a seniorov v rozsahu voľnej živnosti, výchova a vzdelávanie v súkromnom centre pedagogicko-psychologického poradenstva, upozorňujem, výchova a vzdelávanie, nie psychológia, v súkromnom centre, ktoré uvádzala ako svoju dostatočnú prax a skúsenosť a znak svojej kompetentnosti na vykonávanie funkcie riaditeľky vedeckovýskumného pracoviska. A ešte tam bola aj výroba a dodávka elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov výrobným zariadením s celkovým inštalovaným výkonom do 1 MW, ak ide o výrobu a dodávku elektriny v solárnych zariadeniach.
Takže ja keď som sa dopočula, pretože Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, ktorý vznikol v roku 1964, opakovane prechádzal rôznymi krízami a ohrozeniami, bol založený v 64. roku na základe uznesenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady a v roku 1989 bol zlúčený s vtedajším Výskumným ústavom pedagogickým práve preto, že tak ako dnes, ani vtedy pravdepodobne ľudia, ktorí mali v rukách zriaďovateľské možnosti, nerozumeli tomu, čo takéto pracovisko znamená, čo môže, ako môže pomôcť nielen školstvu.
V roku 1991 tento ústav v spolupráci s Univerzitou Komenského a Kinder Zentrum Mníchov zriadil Detské centrum, stredisko komplexnej multidisciplinárnej starostlivosti o deti s postihnutím alebo deti postihnutím ohrozené a postupne pre všetky deti so špeciálnymi edukačnými potrebami a ich rodiny. Čiže výskumný ústav tak rozšíril svoje vedeckovýskumné aktivity o priamu aplikáciu psychologických poznatkov v praxi.
V roku 2013, preskočím tie medzistupne, ktoré tiež hovorili o dôležitých poslaniach, ale v roku 2013 bol výskumný ústav poverený riešením národného projektu Komplexný poradenský systém prevencie a ovplyvňovania sociálno-patologických javov v školskom prostredí. Projekt je financovaný z Európskeho sociálneho fondu.
Pán premiér povedal, že za 25 rokov nikto neriešil problémy VÚDPaP. Ktoré problémy vlastne? Alebo to, áno, povedal to pán premiér. Ja by som bola rada, keďže on tu už nie je, pán minister, keby ste vy ich pomenovali, tie problémy, ktoré mali byť riešené, a neboli. Pomenujme ich, povedzme si, čo sa s nimi dá robiť, a riešme ich, ale takáto veta je nič. To nič nerobí. Keby sme to pomenovali a začali vymýšľať, ako to riešiť, takému postupu by som rozumela.
Keď som na začiatku leta niekedy prvýkrát počula, že pán minister uvažuje o odvolaní riaditeľa Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, bola som za ním. Pán minister mi to určite potvrdí. Opýtala som sa prečo. Povedal mi, že rád by zdynamizoval ten ústav. Nič som proti tomu nenamietala, lebo ja sama som presvedčená, že takéto veci je potrebné robiť, že ľudí treba obmieňať, aj že ľudia sami by mali obmieňať svoje možno pracovné zaradenie, že je to zdravé a prínosné aj pre spoločnosť, aj pre psychohygienu individuálnu.
Dosť krátko na to som sa teda dozvedela, že pán riaditeľ bol odvolaný a že bola vymenovaná táto pani riaditeľka, ktorá naozaj nespĺňala žiadne kritériá na riaditeľku vedeckovýskumného pracoviska takého jedinečného zamerania. Ja som sa preto zúčastnila na rokovaní výboru, školského výboru, pán predseda si spomenie tiež na to, a som na to upozornila. Mala som so sebou aj fotodokumentáciu, na ktorej som mala odfotografované knihy, ktoré pani riaditeľka Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie ako jeden zo svojich prvých počinov, našťastie, už potom na to, na ďalšie nemala veľa času, vysťahovala z knižnice, jednoducho zrušila knižnicu vedeckovýskumného pracoviska, čo teda sa zazdalo, myslím, že zvláštne aj členom školského výboru, ktorí sú nielen politikmi a poslancami, ale viacerí z nich aj akademikmi, a pochopili, že toto nie je kóšer.
Takže ja by som ešte chcela povedať aj to, reagovať aj na to, že boli tu náznaky na to, že nechodíme medzi ľudí, máme chodiť medzi ľudí. Nuž aj pracovníci Výskumného ústavu detskej psychológie, aj rodičia, ktorí ma pozvali na stretnutie a ktorí sú združení v Združení priateľov detského centra, aj tí sú ľudia, ba dokonca aj voliči, a že teda si myslím, že viem, o čom hovorím, a viem aj, o čom bola táto kauza.
Ak nikto neriešil 25 rokov problémy Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, a ako som povedala, zdá sa mi, že nikto ani nechápe ani, čo je Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, tak sa mi ešte zdá, že ktovie, či vieme, čo je to psychológia, akú má úlohu, akú má úlohu v školskom rezorte.
Na rozdiel od toho sa tu ale argumentovalo vecami, ktoré mi vyrazili dych. Argumentovalo sa virguľami, parapsychológiou. Ja si myslím, že aj medzi poslancami SMER-u, nieže si myslím, viem, sú aj psychológovia. Medzi nami všetkými sú profesori, docenti, doktori, prosím vás, ľudia, na toto nič nepoviete? My tu budeme hovoriť ako o vážnej veci, o nejakých paranormálnych javoch a budeme sa podľa nich správať, tak toto, prosím, prosím, toto nerobme!
Takže na záver. Považujem tento príklad dosadenia riaditeľky, nekompetentnej riaditeľky na toto miesto, riaditeľka bola teda nedávno aj odvolaná, ale dosadenie pani riaditeľky, bývalej, Oravkinovej, ktorá je menovkyňou finančníka Penty Jozefa Oravkina, za veľkú chybu. Ja neviem, či sú oni príbuzní, nemám, vraj nie sú, to je jedno, ale o tomto sa medzi ľuďmi hovorí. Takže prosím vás, aj toto berte do úvahy, že aj meno môže narobiť šarapatu.
Ďakujem za pozornosť.

40.
Ja už len veľmi pekne ďakujem všetkým, ktorí vystúpili, ktorí podporili a dúfam, že podarí sa aspoň do druhého čítania ten zákon dostať, aby sme si vedeli povedať ešte ďalšie predstavy. Ďakujem vám, ďakujem.

34.
Ďakujem pekne. Na vystúpenie pána poslanca Poliačika mám dve poznámky. Týka sa, týkajú sa toho, čo hovoril prvé, k vzdelávaciemu systému alebo presahu do vzdelávacieho systému, že len aby sme neurobili niečo také. Použili ste výraz "sada informácií". Tak aby si to niekto nepredstavoval, že budeme mať manuál, desatoro, že toto povedzte deťom a "rozdistri", ja viem, že to tak nemyslíte, ale dostala som niekoľko mailov práve po schválení toho Lanzarotského dohovoru v utorok, že zase tá istá hrozba. Ja tiež nemám rada výraz "sexuálna výchova" a nechcem ho používať, ale táto obava z toho a zabráňme tomu a nedovoľme do škôl, no tak ja hovorím, tak potom zakážme školskú dochádzku, to bude najkratšie a najjednoduchšie a nebudú deti ohrozené.

Ale zdôrazňujem to, ako berte s rezervou, ale zdôrazňujem to, že treba sa zaujímať o to, kto to robí, ako to robí a čo robí. Takže na to si dávajme pozor, na metódy, ale nie na nejaké bezbrehé strašenie. A ešte k druhej veci, dopad zločinu na obete a otázka. Chcem povedať, vy ste spomínali trestné právo a nedostatky. Nie je to len otázka trestného práva a práve to mal riešiť zákon o obetiach, aj otázka sekundárnej viktimizácie, aj otázka vzdelávania profesionálov, aj otázka odškodnenia obetí mala byť tam riešená. Takže strašne veľa sme vypustili.

Ďakujem veľmi pekne za poznámky.

14.
Ďakujem pekne pani podpredsedníčke za vystúpenie. Chcela by som zdôrazniť alebo podčiarknuť to, že naozaj trest zákazu činnosti sme považovali a stále považujeme za veľmi dôležitý pri týchto skutkoch a upustili sme od neho v tomto riešení iba z dôvodov, ktoré sme už povedali. To je tá naozajstná prevencia, ktorá by mala byť, aj keď nemožno, nemožno považovať, alebo nemožno hovoriť, že vôbec tak aj táto úprava, ktorú dávame, nemá aj preventívnu funkciu práve ochrany ďalších obetí.

A ešte by som rada povedala, že v súkromných diskusiách alebo kuloárnych diskusiách mi kolegovia, najmä právnici zvyknú argumentovať tým, že po uplynutí toľkých rokov, dajme tomu, keď bývalá obeť dospeje a rozhodne sa podať trestné oznámenie, ako sa to už ťažko dokazuje. Ale toto by nás nemalo odradiť. Jasné, že sa to dokazuje ťažšie, ale niekedy aj v reálnom čase to nie je jednoduché, ale predsa sme ľudia na to a máme aj, sme nadaní nejakými schopnosťami a inteligenciou, aby sme hľadali riešenia a keby sme pomohli len jednému, tak pomôžeme veľmi. Takže argument - nepúšťajme sa do toho, lebo ako to v praxi potom budeme robiť - sa mi nezdá. Ja ho nemôžem akceptovať.

Ďakujem pekne za slovo.

Ďakujem pekne. Naozaj, že tá prvá úprava bola, bola taká, dá sa povedať, že komplexná a nejdem ani s tým polemizovať, ja to chcem len potvrdiť, že zdá sa mi to, čo som povedala nakoniec. Keď už nevieme urobiť to, aby sme transponovali smernice, aby sme napĺňali dohovory, ktoré sami prijmeme rýchlo, pružne a na pomoc ľuďom, tak urobme aspoň, aspoň tento malý krok ako na začiatok. Dôvodmi, prečo vraj nebolo možné pristúpiť na, na, akceptovať teda ten náš prvý návrh, bolo to, že naša architektúra Trestného poriadku alebo architektúra nášho Trestného poriadku akosi to nevedela vstrebať v tej podobe. Treba hľadať spôsoby, ale prosím, nezabúdajme na ľudí. To nerobíme zákony preto, aby sme boli pod nimi podpísaní a aby to bolo v Zbierke zákonov, ale aby fungovali v praxi. Ďakujem.

6.
Ďakujem pekne. Ja by som sa chcela vrátiť k tomu, čo som už začala aj v tom úvodnom slove, ale vlastne aj vysvetliť genézu, ako tento náš návrh vznikal a prečo ho predkladáme a prečo ho predkladáme teraz v takom znení. Prvýkrát bol podobný návrh novely Trestného zákona predložený ešte pred dvomi rokmi, myslím, mojím poslaneckým predchodcom Branislavom Škripekom a ďalšími kolegami z klubu a vrátili sme sa k nemu aj v tomto roku na jar pred prázdninami. Zákon sme vtedy stiahli z toho dôvodu, že sme sa pustili v tej verzii do takej širšej úpravy, ktorou sme chceli ulahodiť alebo splniť očakávania, nároky a to, čo predpisujú rôzne iné dokumenty, najmä smernica Európskeho parlamentu a Rady v boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu a proti detskej pornografii. Ukázalo sa, že to bola príliš veľká ambícia a že nebola veľká ochota prijať takúto rozsiahlu úpravu a preto sme vtedy zákon stiahli a sústredili sme sa teraz na to, čo nás v tejto oblasti najviac tlačí a čo si vyžaduje naozaj veľkú pozornosť nielen vzhľadom na tie všeobecne už prijaté iné právne normy v zahraničí, ale najmä preto, že práve ten trestný čin sexuálneho zneužívania detí je taký, taký veľmi latentný, veľmi zákerný a veľmi dlho poznačujúci život priamych aj nepriamych obetí.

Naším cieľom v tomto nie je iba, alebo nie je predovšetkým trestanie páchateľov, ale ochrana potenciálnych a ďalších obetí sexuálneho zneužívania. Ja som detská psychologička, okrem toho sa venujem dvadsať rokov obetiam trestných činov, čiže dovolím si povedať, že nemám ďaleko k viktimológii a z praxe viem veľmi dobre, že trestný čin sexuálneho zneužívania detí predovšetkým má výrazne, výrazne vyššiu latenciu, ako si pripúšťame. Obrazom toho sú aj diskusie, ktoré sa obávajú negatívnych dôsledkov poučovania detí o rizikách negatívnych dôsledkov na ich vývin a život a v podstate tieto, tieto obavy často ako keby viedli k zatváraniu očí.

Možnože to je v našej ľudskej prirodzenosti, že nechceme vidieť veci, ktoré nevieme jednoducho vyriešiť a ktoré nás trápia a bolia, ale zatváranie očí naozaj nepomôže nikomu, naopak, určite ohrozuje ďalšie obete a vieme to z praxe, že páchatelia tohto trestného činu možno často sú v právnom slova zmysle ospravedlniteľní zníženou zodpovednosťou alebo poruchou, psychickou chorobou, ale to nie je dôvod na to, aby sme sa nestarali o ochranu a prevenciu. Veľmi dobre vieme, že veľmi málo detí, veľmi málo detí v tom detskom veku vtedy, keď sú obeťami, keď sa to zneužívanie deje, sa priznajú, alebo povedia niekomu, zdôveria sa niekomu s tým, že sú obeťami sexuálneho zneužívania. To tie faktory, ktoré to spôsobujú, sú rôzne, záleží to veľmi od veku dieťaťa, záleží to od príbuzenského alebo iného vzťahu s páchateľom, záleží to od sociálneho prostredia, hrá tam úlohu hanba, ale aj neistota, niektoré menšie deti ani nevedia, čo sa vlastne deje, ani nevedia, že či sa to, či sa to smie alebo nesmie, alebo podvedome cítia, že to je niečo, čo sa nemá, ale nevedia, komu to majú povedať. Žiaľ, poznala som a stretla som sa aj s takými prípadmi, že často, aj keď sa zdôverili aj vlastným matkám, tak ani mamy im neuverili. Nebudem tu analyzovať tie dôvody, príčiny možné, že prečo, ale to je ešte ďalšia trauma a ešte ďalšie prehĺbenie toho poškodenia obete sexuálneho zneužívania. Sú také šťastnejšie prípady, kedy, kedy deti zabudnú na tie udalosti zo svojho detstva, alebo ich vytesnia, čo nie je to isté, vedome ich si neuvedomujú, ale oni stále, stále to funguje a u mnohých ľudí sa to prejaví spôsobom, ktorý ani možno niekedy nevedia identifikovať, niekedy k tomu pomôže len dlhodobá psychoterapia, ktorá sa snaží odstrániť na pohľad nevysvetliteľné problémy psychické pacientov v tom prípade.
Takže keď tieto deti dospejú, niekedy sa stáva, že, že sa rozhodnú možno aj pod vplyvom toho, že o veci viac vedia, aj pod vplyvom psychoterapeutického vedenia, že o tom prehovoria, najmä ak sa, a to sú tiež také prípady, že ak sa jedná o deti z jednej skupiny alebo z jednej rodiny, že sa navzájom vedia nejako podporiť, povzbudiť, no ale vlastne v našom prípade je už neskoro z hľadiska skúmania, vyšetrovania, stíhania páchateľa tohto trestného činu, pretože už je ten skutok premlčaný.

Takže práve preto prichádzame s týmto návrhom na zrušenie premlčacej doby pri trestnom čine sexuálneho zneužívania. Náš návrh sa opiera predovšetkým teda už o spomenutú smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/93 z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu a proti detskej pornografii. Táto smernica do slovenského práva nebola implementovaná dostatočne, pričom lehota implementácie uplynula 18. decembra 2013. Ministerstvo spravodlivosti pri novele trestného zákona, do ktorej čiastočne niektoré, niektoré veci z tejto smernice implementovalo, v dôvodovej správe uvádzalo, že dôležité veci a zásadné veci z tejto smernice sa budú realizovať pri transpozícii ďalšej smernice Európskeho parlamentu a Rady a to je smernica 2012/29 z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí. Ministerstvo spravodlivosti do mája tohto roku vysielalo nielen signály, ale tvrdilo, že tá smernica bude riadne transponovaná samostatným zákonom o obetiach. Sama som bola pozvaná do pracovnej skupiny, ktorá mala taký návrh pripraviť. Žiaľ, nestalo sa a už vlastne v tomto volebnom období ani ten návrh predložený byť nemôže. Je to veľmi veľká škoda, pretože nechávame naozaj napospas ľudí, ktorí už dávno majú v iných krajinách Európy a Európskej únie lepšiu ochranu a pomoc, ako u nás a vôbec nejakú aspoň.

Teda smernica o obetiach podľa mojej mienky nebola transponovaná vôbec, lehota uplynie v novembri tohto roku, ak sa nemýlim, dvadsiateho piateho, pretože vládny návrh zákona, ktorým sa na účely Trestného zákona ustanovuje zoznam látok s anabolickým alebo iným hormonálnym účinkom, ktorý bol nedávno posunutý do druhého čítania, tak ten ja za transpozíciu smernice v žiadnom prípade považovať nemôžem. A zdá sa mi to až také nedôstojné, ak sa budeme odvolávať alebo budeme dôvodiť, že sme transponovali smernicu v podstate nepriamou novelou Trestného zákona.
Okrem smernice je tu ešte ďalší dokument. Ten sme odhlasovali predvčerom, či v utorok, myslím, a to je Dohovor Rady Európy, takzvaný Lanzarotský dohovor. Účelom tohoto dohovoru je predchádzať sexuálnemu vykorisťovaniu a sexuálnemu zneužívaniu detí a bojovať proti nemu, chrániť práva detských obetí sexuálneho vykorisťovania a sexuálneho zneužívania, podporovať vnútroštátnu a medzinárodnú spoluprácu proti sexuálnemu vykorisťovaniu a sexuálnemu zneužívaniu detí. Ten dohovor, ak si spomeniete, sme schválili, myslím, že sto tridsiatimi hlasmi zo 131 prítomných.

Tak ak môžeme teraz v tomto parlamente niečo urobiť a potvrdiť, že sme vedome a zmysluplne a pri zmysloch schválili tento dohovor, tak mali by sme konzistentne prijať aspoň niektoré opatrenia, ktoré z neho priamo vyplývajú a v tomto prípade nami navrhovaná úprava je presne v intenciách Lanzarotského dohovoru, aj keď nepochybne nevyčerpáva všetko, ale ja som zástanca aspoň malých krokov, keď sa nedá všetko naraz a mali by sme naozaj podniknúť, čo vieme a čo môžeme na ochranu detí pred sexuálnym zneužívaním urobiť.
Tak ja vás, vážení kolegovia, prosím o podporu a posunutie tohto zákona, ktorý naozaj je apolitický, ktorý je iba čiastočným splnením nárokov, ktoré na nás kladú medzinárodné dokumenty. Ja vás prosím o podporu a posunutie do druhého čítania.

Ďakujem pekne. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Dovoľte mi, kolegyne, kolegovia, aby som uviedla návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
Cieľom tohto nášho návrhu je zrušiť premlčanie trestného stíhania a výkonu trestu za trestný čin sexuálneho zneužívania, a to aj v prípade mladistvých páchateľov, teda dospelých aj mladistvých páchateľov a zároveň snaha alebo návrh predĺžiť premlčanie trestného stíhania pri trestnom čine znásilnenia a trestnom čine sexuálneho násilia do doby troch rokov po tom, čo osoba, na ktorej boli takéto trestné činy spáchané, dovŕši 18 rokov veku.
Naším zámerom je zohľadniť práva obetí v čo najväčšej možnej miere, poskytnúť zadosťučinenie za utrpenie, poníženie, zásah do osobnostných práv a za negatívne, často dlhodobé, až doživotné dôsledky takýchto trestných činov, ktoré poznačujú život nielen obetí, ale aj ich blízkych dlhodobo a mnohokrát nenávratne.
Zároveň však si myslíme, že by takáto úprava mohla aj znížiť nielen recidívu, ale ochrániť ďalšie obete pred sexuálnym zneužívaním vzhľadom k tomu, že pri neodhalení, nestíhaní, nepotrestaní páchateľov vystavujeme vlastne ďalšie obete - myslím predovšetkým na deti - páchateľom, ktorí často pracujú v povolaniach, kde s deťmi prichádzajú do styku.
Viaceré členské štáty Európskej únie vo vzťahu k obetiam sexuálneho zneužívania už prijali oveľa priaznivejšiu právnu úpravu, než aká v súčasnosti platí na Slovensku. Napríklad vo Veľkej Británii v súčasnosti sa sexuálne zneužívanie detí nepremlčiava vôbec, v Nemecku sa môže premlčať až po 30 rokoch od dosiahnutia 21 rokov veku obete, v Českej republike sa do premlčacej doby nezapočítava doba, po ktorú obeť trestného činu bola mladšia ako 18 rokov.
Je známou vecou, že obete sexuálneho zneužívania sa často odhodlajú k nahláseniu tohto závažného trestného činu až po uplynutí premlčacej doby, čo, ako som už povedala, vlastne ponecháva priestor pre páchateľov a ich beztrestnosť.
Náš zákon zakladá pozitívne sociálne vplyvy a nemá žiadny vplyv na podnikateľské prostredie. Je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, aj medzinárodnými a inými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie. Tu by som rada poznamenala, že s právom Európskej únie je vlastne v súlade, alebo bude v súlade iba čiastočne, a to najmä preto, že naše súčasné platné znenie Trestného zákona nie je v súlade s právom Európskej únie, ale viacej by som k tomu potom povedala v rozprave, do ktorej sa, pani predsedajúca, súčasne hlásim.

Dobrý večer, už asi toho máme všetci dosť, tak sa mi zdalo, že to z miesta bude šikovnejšie, ale jasné, nebude to dlho trvať, aj preto sa mi zazdalo, že by som to stihla aj za dve minúty možno. Dúfam, že to nebude vyznievať veľmi sentimentálne, čo teraz poviem, ale inšpirovalo ma to, čo hovoril pán poslanec Lipšic o tej integrácii a o tom, ako si majú deti zvykať, k tomu, aby som vám povedala takú spomienku z tohto leta.
Pár dní som strávila v účelovom zariadení v Častej Papierničke a pamätám si ani nie tak tie deti, tie si pamätám tiež, ale úžas dospelých, ktorí sa pozerali na to, ako dieťatko možno 3-4-ročné dievčatko na vozíku a dieťa podobného veku zdravé spolu nieže komunikovali, sa spolu hrali celé dni, a nerobilo im to absolútne žiadny problém, ani jedna, ani druhá sa nepozastavovali nad tým, že tá druhá je nejaká inakšia. Čiže deťom to vôbec nevadí. A my ako rastieme, tak si zvykáme na všelijaké predsudky a na všelijaké zábrany a myslím si, že mali by sme nechať veciam slobodnejší priebeh a vývinu detí predovšetkým. Tak to je jedna vec, pre ktorú sa mi zdá dôležité povedať niečo na podporu tohto zákona aj zaň zahlasovať. 
A druhá vec je taká, že naozaj zväzujeme, šnurujeme, predpisujeme všetko možné a v tých predpisoch vôbec často nemyslíme na praktický život a na reálnych ľudí. Čiže naozaj treba menej špekulovať nad tým, ako nám tie písmená vyzerajú na papieri a viacej, čo ako sa dá zjednodušiť život ľuďom, a myslím, že ľuďom so zdravotným postihnutím osobitne, to asi netreba ani zdôrazňovať.
Takže ja, pokiaľ ma ešte niekto bude počúvať, prosím tiež o podporu tohto zákona.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda. Bod 36 hlasovanie 86, to bolo to opravované, som nestihla, pôvodne som hlasovala za.

Ďakujem pekne. K tomu poslednému citovanému textu, pán poslanec Hrušovský, niet čo dodať. Je to naozaj počúvaniahodné.
Chcela by som ale povedať, že súhlasím s vami v tom a podporujem to všetko, čo ste povedali, najmä na začiatku. Tiež som sklamaná z toho, kam sa táto diskusia vedie, lebo naozaj si myslím aj ja, že to je taká vážna téma, že ju znevažujeme tými prestrelkami opozično-koaličnými. A myslím si, že ide o oveľa viac ako len o to, čo si dokážeme pripustiť, a určite o oveľa viac ako o miesto na kandidátkach alebo zvolenie v budúcich voľbách.
Ešte poviem k tomu, čo ste hovorili o tom, či vieme pochopiť tých ľudí, no ja som práve preto išla do Maďarska, bola som tam celý deň a bola som medzi tými utečencami a, chcem povedať, práve preto, aby som vedela, kto sú oni. A zdá sa mi úplne nezmyselné rozprávať tu, koľko je medzi nimi takých a onakých imigrantov, utečencov. Veď na to naozaj majú slúžiť tie azylové procedúry a stopercentne som za to, aby sa uplatňovali korektne, slušne, s ohľadom na ľudské práva aj na tradície naše aj ich.
Ale chcem len povedať, že medzi tými utečencami som videla napríklad tehotnú ženu, ktorá bola moslimka, vôbec je mi to úplne jedno, či bola to alebo ono, mala zjazvenú tvár, mala zjazvené ruky z bombardovania a mala so sebou malé dieťa a muža. A mne naozaj nestojí za to, zdôrazňovať, či treba takým ľuďom pomáhať. Ja si myslím, že je samozrejmé, že treba im pomáhať.
A ja som včera položila jednu otázku, ktorá sa týka toho, prečo vyvolávame stále také napätie, nepriateľstvo, prečo hovoríme stále o tých kvótach. Ja som proti tomu, aby to bolo, ale aby... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)