Ďakujem pekne. Ja si tu spustím ten, notebook sa mi medzitým vypol.
Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, ja som už na začiatku povedala, že tu nie som dnes za seba. Som tu za tých, ktorí tu nemôžu byť. Som tu za Antona Srholca, ktorý by tu určite bol na balkóne, keby tu mohol byť, a som tu aj za tých, ktorých mená nepoznáme alebo nepoznáte, alebo nie určite všetky, a ktorí si zaslúžia ospravedlnenie a satisfakciu.
Je heslo:...
Ďakujem pekne. Ja si tu spustím ten, notebook sa mi medzitým vypol.
Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, ja som už na začiatku povedala, že tu nie som dnes za seba. Som tu za tých, ktorí tu nemôžu byť. Som tu za Antona Srholca, ktorý by tu určite bol na balkóne, keby tu mohol byť, a som tu aj za tých, ktorých mená nepoznáme alebo nepoznáte, alebo nie určite všetky, a ktorí si zaslúžia ospravedlnenie a satisfakciu.
Je heslo: "Odpustili sme, nezabúdame". Nechceme revanš. Naozaj nie. Chceme spravodlivosť. To heslo majú členovia Konfederácie politických väzňov na čiapkach, majú ich dcéry politických väzňov na tričkách, na chrbte. A teda keď tu teraz nemôžu byť, tak dávam sem aspoň tú čiapku, ale oni viacerí určite prídu, keď sa bude o zákone hlasovať. (Rečníčka položila na rečnícky pult žltú čiapku.)
Chcela by som povedať, že keď hovoríme o tomto zákone, nerokujeme o písmenkách a o paragrafoch, rokujeme alebo hovoríme o ľuďoch a o ich osudoch a tých neboli desiatky. Boli ich veľmi veľké množstvá. Od nástupu komunistov k moci bolo v Československu evidovaných 250 000 politických väzňov, 70 000 z nich slovenských. Aj keď sa mi zdá, že je to zbytočné takto oddeľovať, lebo bolo naozaj v jednom vreci. Z týchto 250-tisíc politických väzňov bolo 241 popravených. Popravených! Viac ako 600 zahynulo pri výsluchoch bezpečnostných zložiek. Tie výsluchy viedli tí príslušníci Štátnej bezpečnosti, ktorí dostávajú tie výsluhové dôchodky za to, že to robili, za to, že ich zabíjali, že ich prenasledovali, že ničili rodiny, osudy. Viac ako 8-tisíc občanov bolo poslaných do táborov nútených prác. A okolo 5-tisíc mladých mužov sa nedobrovoľne ocitlo vo Vojenských pracovných technických táboroch. V čase barbarskej noci, tzv. barbarskej noci bolo 2 500 kňazov a rehoľníkov internovaných. Chcem vám ukázať tváre aspoň niektorých z nich, aby ste vedeli, že to boli skutoční ľudia ako ja a vy. (Prezentácia obrázkov na obrazovkách v rokovacej sále.)
Tí ľudia, ktorí zahynuli pri výsluchoch bezpečnostných zložiek, tých 600 ľudí, okolo 600 ľudí, nezahynuli na chrípku ani na rakovinu. Zahynuli rukou iných ľudí. Povedala by som skoro rada, že tzv. ľudí. A títo za to nikdy neboli nieže potrestaní, nikdy neboli za to postihnutí, lebo konali vraj podľa vtedy platných zákonov, a tým pádom je to v poriadku. To odobratie časti výsluhových dôchodkov nie je trest. Ja to opakujem možno mnoho, už príliš veľakrát, ale to nie je trest. To je odobratie neoprávnených benefitov. Za robenie zla niekto dostáva dobro. Takže mnohí dostávajú tie výsluhové dôchodky za vraždy, za prenasledovanie, ničenie celých rodín. A mnohí nechápu, že čo vlastne páchali. Mne napísal občan, ktorému ku cti slúži aspoň to, že sa podpísal a napísal svoju adresu. Ale ja vám to prečítam, nebudem to komentovať. Stačí to na vlastný úsudok vám. Tak tento občan mi píše:
"Dovolím si napísať Vám zopár viet, ktoré sa mne nepozdávajú voči Vám ako poslankyni Národnej rady. Viete, bolo mi osemnásť rokov, keď som sa stal pomocníkom Verejnej bezpečnosti. V tom čase sme odhaľovali rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve."
Na chvíľočku preruším. Včera som bola na takom stretnutí bývalých príslušníkov PTP v Zichyho paláci a tam práve vystupoval aj pracovník Ústavu pamäti národa, ktorý práve vo svojom prejave alebo prednáške povedal, rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve bolo jedným z trestných činov, ktorým sa postihovali ľudia, tzv. triedni nepriatelia, ale pritom dodnes to nie je chápané ako ich poškodenie režimom. Bol to skutok, ktorý zakrýval jednoducho to, že potrebovali niekoho odstaviť, odstrániť, získať jeho majetok. A tento skutok alebo tieto rozsudky za takýto skutok dokonca ani nemohli byť rehabilitované. A je to tiež na nás, možno na budúcom parlamente, že aby aj toto, o toto sa postaral, aby aj trestný čin rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve spadal a mal možnosť rehabilitácie tých, ktorí boli zaň odsúdení.
Ďalej pokračujem v tom liste: "Takže v tom čase sme odhaľovali rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve, porušovanie verejného poriadku, ako aj iné zločiny, ktoré boli v rozpore so zákonom. Taktiež v tejto dobe som sa stal členom KSČ, kde som pracoval na úseku vzťahu občanov k štátu. V roku 1955 som narukoval ako vojak k Pohraničnej stráži, kde som si plnil svoje úlohy, aby k nám nemali prístup agenti a rôzne nepotrebné živly."
To boli tie stovky ľudí zastrelených napríklad na Devíne pri Bráne slobody, ktorú dal vybudovať Anton Srholec, kde sú ich mená. Môžete si ich ísť prečítať. Bol tam pán predseda parlamentu Pellegrini 17. novembra, spolu sme tam boli, dávali sme vence k tomu pomníku. Povedal pekný prejav, veľmi vysoko hodnotil pána Srholca, ktorý ťažko chorý prišiel k tomu pamätníku a tiež povedal aj svoj osobný príbeh. On tam, veď aj pán podpredseda tam bol, môže mi dosvedčiť, on mal, myslím, devätnásť rokov, keď ho, keď ho chytili pri pokuse o prechod cez rieku Moravu, pretože sa chcel dostať do Talianska a študovať teológiu, lebo tu to nebolo možné. A veľmi ma dojalo, ako povedal Anton Srholec práve tam, na tom mieste 17. novembra, že verí na zázraky, pretože inak si nevie vysvetliť, že ho nezastrelili, že to muselo byť krídlo anjela, ktoré odohnalo tie strely, ktoré naňho mierili. Napriek tomu teda vlastne ho chytili, zatvorili tu na Bratislavskom hrade, boli týždne vypočúvaní, mučení tí mladí chlapci. Neskôr bol teda zatvorený v Leopoldove. Ktorí máte možnosť, pozrite si film, ktorý bol o ňom nakrútený, a je teraz čiastočná možnosť ho vidieť, ako stojí vo väzenskej cele v Leopoldove s roztiahnutými rukami a hovorí, tu som bol, ja si to presne nepamätám, ale bolo to, myslím, viac ako rok, on nevedel ani tú chodbu nepoznal, po ktorej sa do cely dostal, lebo tam chodil so zaviazanými očami. Nejdem to všetko hovoriť, ale pokračujem zase v tom liste.
Tento istý bývalý príslušník píše, že: "Od 1. 11 1964 do 28. 2. 1990 som bol príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti. Tu som si tiež plnil svoje služobné povinnosti. Myslím si, že na dobrej úrovni, nakoľko som nositeľ štátneho vyznamenania od prezidenta v roku 1971 a v roku 1982." A teraz jeho výhrada: "Nikdy som nepočul ani v parlamente, že by niekto sa ozval, že ešte sú aj žijúci členovia Pohraničnej stráže."
Tak chcem to len zdôrazniť. Áno, ozývame sa aj s tým, že vieme, že sú. Dokonca viem aj o prípade, ktorý bol pripomenutý v máji tohto roku v Bruseli inštaláciou, inštaláciou takej, českých autorov, ktorá pripomína udalosť, ktorá sa stala blízko Bratislavy, teda vlastne pravdepodobne naozaj pri Devíne, kde pohraničiarski psi zranili, ťažko zranili mladého, 18-ročného chlapca z východného Nemecka, ktorý sa chcel dostať do Rakúska. Zranili ho tak, že keďže mu neposkytli prvú pomoc, ale najprv ho hodiny vypočúvali a až potom ho odviezli do nemocnice, že do rána zomrel na hemoragický šok. Takže toto chcem pripomenúť. Áno, vieme, že ste, ale nie ste to vy, komu chceme prejavovať úctu. Sú to vaše obete, ktorým chceme prejavovať úctu. A ďalej píše mi takúto výhradu ten občan: "Bol som však veľmi prekvapený, keď som videl Vašu Jasnosť," tak ma oslovuje, "myslím, 20. alebo 22. októbra 2015 prechádzať sa s bývalým čiernym barónom (PTP), ktorí počas výkonu vojenskej prezenčnej služby nemali možnosť sa dostať ani ku zbraniam. No bolo to pre mňa veľké prekvapenie, a preto som si urobil o vás veľmi zlý úsudok."
Ja môžem len povedať, že je to hrôza, chytá ma hrôza z toho, ako to vymývanie mozgov funguje a ako vlastne má trvalé následky. A teda môžem len povedať, naozaj budú to tí tzv. čierni baróni, ktorých budem aj naďalej sprevádzať aj po parlamente, keď to bude potrebné, a nebudú to príslušníci Štátnej bezpečnosti.
Ja chcem povedať ešte váženým cteným pánom kolegom aj tým, ktorí tu nie sú, ak tento zákon nepodporíte, tak súhlasíte s tým názorom, ktorý napísal ten bývalý pohraničiar a príslušník. A tvrdíte tým, že tí ľudia, ktorí boli postihnutí komunistickým režimom, to neboli ľudia ako ostatní, boli to druhoradí ľudia. Včera na tom stretnutí s bývalými pétepákmi som videla aj, už len na videu vyjadrenie bývalého pétepáka pána Briša. Ani ten sa už nedožil a už sa nedožije ospravedlnenia ani minúty ticha. A ten presne to povedal: "My sme boli ľudia, ktorí nemali žiadnu cenu." Berme to do úvahy, prosím vás, kým ešte žijú! Kým ešte aspoň niektorí žijú. Už z tých 70-tisíc ich je sotva 500.
Takže prvýkrát sme tento návrh predkladali pred rokom. Ešte taká zvláštnosť, že vtedy sme žiadali určiť termín na prerokovanie tohto návrhu zákona na 10. december, na Deň ľudských práv. Nebolo nám to umožnené, a predsa sme ho prerokovávali 10. decembra na Deň ľudských práv. Zariadil to vyšší režisér a na toho sa spoliehajme. Ale nielen na neho, my musíme preukázať, že nám na tom záleží.
Takéto správanie, ako odignorovanie rozpravy aj v minulom roku, že možno mi ani tak neprekáža to, že nepostúpil zákon do druhého čítania, aleže sa nikto z vládnej strany nevyjadril v rozprave, prečo im vadí, prečo je zlý, veď možno je zlý, tak ho pustime do druhého čítania a opravme ho alebo ho v druhom čítaní odmietnime, ale nie hneď na začiatku len tak, my môžeme všetko, vyhrali sme voľby. Prepáčte, že to hovorím, ale je to, je to, uráža to nie mňa, nie nás predkladateľov, uráža to tých ľudí, tie obete.
Pred krátkym časom na začiatku schôdze sme tu držali minútu ticha za otca kardinála Korca. Dosť mi tak bolo aj čudné, ako to pán predseda uviedol, lebo spomenul tam, ako mal zásluhy na nejakom duchovnom rozvoji. Bolo mi tak trošku, chýbalo mi tam niečo k tomu, bolo to také veľmi všeobecné, no ale najmä nepovedal, že otec kardinál Korec bol dlhoročným politickým väzňom, možno prototypom politického väzňa a prototypom kňaza a biskupa podzemnej cirkvi, ktorá nemohla verejne fungovať. Takže sme tu odstáli minútu ticha. A to akože má byť vybavené? A chceme čakať, kým všetci zomrú? A potom to vybavíme minútou ticha? Viete, koľko to bude minút? Poviem vám to, 4 167 hodín to bude, 174 dní to je a skoro šesť mesiacov. Keď sa teraz postavíme, môžeme tu stáť až do volieb.
Počet obetí ale je násobne vyšší, ako je tých 250-tisíc, pretože tie obete, ktorí boli mučení, odpravení, odvlečení, mali rodiny, manželov, deti, vtedy maloleté. Mám dokument, ktorý obsahuje výpovede detí politických väzňov, ktorí boli odsúdení, popravení mnohí z nich a ktoré boli vtedy maličké. Jedna, jedna dcéra svedčí o tom, že dostali list od svojho otca, ktorý napísal pred popravou svojej rodine, dostali ho po 40 rokoch. Tak k tomu ani možno nie je čo povedať. Tie maloleté deti boli vtedy, samozrejme, masírované propagandou a nechápali, prečo je ich otec vo väzení, a hanbili sa za to, lebo však do väzenia chodia zlí ľudia, zlodeji, vrahovia. A vo svojej možno aj naivite detskej, ale najmä v láske k otcovi si mysleli, že ho vedia zachrániť a že tí, ktorí vedú ten štát vtedy, a bol to vtedy prezident Gottwald, ja už, že tí môžu urobiť, tí sú dobrí, a tak sa jedna z nich rozhodla napísať list. Poprosila, malé dievča poprosilo o milosť prezidenta Gottwalda. Pozrite si to krátke osobné svedectvo.
(Premietanie videozáznamu na obrazovkách v rokovacej sále.)
"Pamatuji se, že jsem v noci plakala a stískalo se mi jak po mamince, tak jsem zase myslela na otce a napadlo mně, že bych mohla sama poslat žádosť o milost. Náhodou jsem našla v denníčku, kteřý nevím, proč jsem si schovala z těch let, koncept této žádosti, kterou přečtu. Je to velice naivní a mícha se tam vidění prezidenta s masarykovskými ideály, ktoré byli v rodine, a s větami, které jsme odposlechli ve škole, ktoré bych jako dospělá nikdy neřekla:
´Milý pane prezidente,´ pane je škrtnuto a je tam soudruhu, ´tak bych si přála, aby se vám tento dopis dostal do rukou, protože si vás představuju jako dobrého tatínka nás všech, hlavně všech detí a celé republiky.´ Když to čtu, je to takové tragikomické, trošku se až za to stydím. A nestydím se za ten nápad, který měl tatínkovi pomoct. ´Prosím vás, splňte mi mou prosbu, dejte milost mému tatínkovi. Jsem nejmladší z mých sester. Tatínkovi je 60 let, má záduchu a nevyléčitelnou astmu. Ve válce byl v koncentráku v Terezíne. Už toho, chudák, tolik vytrpěl. Prosím vás ještě jednou, vraťte mi ho. Já vím dobře, že on si jiného nepřeje, jen aby byl mír na celém světe a on se mohol vrátit domů, a já až letos vyjdu školu, tak se zapojím všemi silami do mírového budování a tím odčiním chybu svého otce, i když věřím v jeho nevinu. Prosím vás, nezklamte mě. Veřím ve vás, neoslyšte mě.´ Tuto větu, si zase myslím, že mám z katolického kostola odposloucháno. ´Ve Vás věřící Lída Měřičková.´
Samozřejme, jsem na tú žádost o milost nikdy nedostala odpověď, ale po nějakém čase si mě pozvali k soudu a tam na mně nějaký člověk řval, kto mi s tou žádostí pomohl. A že za tím někdo musí být. Myslím, že jsem se hodně vyléčila."
(Koniec videozáznamu.)
Takto to bolo.
Ďakujem pekne, končím, pani predsedajúca.
Skryt prepis
