Videokanál poslanca

Ďakujem pekne pánovi poslancovi Viskupičovi. Ja by som mal naňho jednu protiotázku. Pán poslanec, je tento návrh zákona istým posunom alebo nie je istým posunom v rámci problematiky, ktorú tento návrh zákona zastupuje? Určite je. Určite je. A keďže je to nový návrh zákona, tak nechajme si tieto debaty trošku s takým otvoreným koncom preto, lebo ako keby sme predurčovali, že bude to tak alebo onak a bude to určite zlé. Myslím si, že toto nie je dobrý prístup. Ja si presne takúto debatu pamätám, aj keď vznikala Rada pre vysielanie a retransmisiu. Dnes je to orgán, ktorý má svoju autoritu. Dnes je to orgán, ktorý je rešpektovaný. Dnes je to orgán, ktorého sa najmenej dotkli všetky tie politické posuny, ktoré v tomto parlamente po rokoch dozadu boli. Je to orgán, hovorím ešte raz, ktorý má svoju autoritu. Je v ňom kolotočový systém, ktorý je aj v tejto rade. To znamená, vždy výmena istej časti rady po istom období. Čiže nehovorme dopredu, bude to zlé. V každom prípade je to posun oproti priestoru, ktorý v súčasnosti vnímame. Takže teším sa na tie debaty v druhom čítaní a určite budú minimálne tak kultivované, ako sú tie teraz. Ďakujem za pozornosť.

Vážená pani predsedajúca, ďakujem za slovo. Vážený pán minister kultúry, vážený pán spravodajca, dámy a páni, máme pred sebou vládny návrh zákona o Fonde na podporu umenia. Po vyše dvadsiatich rokoch tak vláda robí druhý výrazný krok k tomu, aby sa minimalizoval priestor pre manipulácie s verejnými zdrojmi určenými na podporu umenia a kultúry.
Takmer štvrť storočia, prakticky od okamihu vzniku bývalého Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia umelci neustále, niektorí hlasnejšie, niektorí menej, iní skôr v kuloároch formovali svoje požiadavky na jeho liberálnosť a nezávislosť a vládni úradníci vymýšľali predpisy, ako v tomto prostredí zabezpečiť neporušovanie všeobecných rozpočtových pravidiel, ktoré sa vzťahujú na manipuláciu s verejnými zdrojmi.
Inak fond Pro Slovakia vznikol s tým najlepším úmyslom zabezpečiť financovanie kultúry už len z toho dôvodu, že zákonom bolo formulované to, že zo štátneho rozpočtu ide do fondu Pro Slovakia jedno percento finančných prostriedkov. Paradoxne nikdy sa tento zákon nenaplnil a každá vláda od roku, keď fond Pro Slovakia vznikol, vlastne porušovala zákon. Každá vláda.
Dámy a páni, ministri kultúry a ich úradníci niesli zodpovednosť a neustále čelí obvineniam z preferovania niektorých a diskriminácie iných žiadateľov. V umeleckej obci vyvolávali rozpaky a negatívne reakcie rozhodnutia opreté síce o návrh príslušnej odbornej komisie, ale aj tak neveľmi niekedy pochopiteľné. Málokde sa nahromadilo toľko podozrení, závisti, ale i overených a v zákulisí ani neveľmi utajovaných osvedčených techník, ako k podpore z verejných zdrojov sa dostať vždy dá. Vládny návrh zákona o fonde na podporu umenia je seriózny pokus, ako túto kapitolu uzatvoriť. V čom vidím jeho hlavný prínos? Predovšetkým v tom, že sú v ňom sústredené zdroje. Už nebudeme dávať, nebudeme sa ani pozerať ako na takzvané štátne peniaze, ale ako na prostriedky určené na podporu a rozvoj umenia a kultúry. Novovytvorený fond bude mať možnosť podporovať projekty takým spôsobom, ktorý bude vyhovovať potrebám praxe a nie predpisom a predstavám úradníkov ministerstva financií. Teda pre umelca už nebude neprekonateľným hendikepom, ak napríklad chce dielo prezentovať v januári, keď sa "staré peniaze" z predchádzajúceho roku použiť nedajú už a "nové peniaze" sú ešte v hmlistej budúcnosti, schovaný za mechanizmom posudzovania kompletnosti a vecnej príslušnosti žiadostí, prerokovaním v odborných komisiách a podpisom ministra. Ako ukázali skúsenosti z činnosti Audiovizuálneho fondu, tento mechanizmus dokáže pri rovnakom objeme zdrojov fungovať efektívnejšie, racionálnejšie a zodpovednejšie, keďže sa štátny úradník nemôže skrývať za odbornú komisiu a členovia komisie a členovia komisií za štátnych úradníkov. Iste, sú tu samozrejme aj riziká.
Osobne považujem za najväčšie určenie pôsobnosti fondu na podporu umeleckých aktivít kultúry a kreatívneho priemyslu. Bolo to aj predmetom diskusií v medzirezortnom pripomienkovom konaní, keďže priemysel, aj keď s prívlastkom kreatívny, je stále priemysel a teda jeho prioritným cieľom je výroba tovaru. V tomto prípade tovaru s istými kultúrnymi či umeleckými obsahmi, nie podnecovanie tvorby umeleckých hodnôt. Nebudem sa sporiť, pokiaľ ide o reálny spoločenský dosah. Je jasné, že v tomto smere je vplyv a dosah kultúrneho priemyslu nepochybne masívnejší, než čo ako zásadný a významný tvorivý umelecký čin. Navyše aj hranice medzi tým, čo je ešte umenie a "už priemysel" sa vývojom stierajú.
Veď dnes už nie je nič neobyčajné, ak v ponuke divadla, ja neviem, v Buenos Aires, v Nairobi, Kodani i Vladivostoku nájdete rovnaké inscenácie rovnakých muzikálov vytvorené podľa londýnskeho či newyorského vzorového modelu do posledného detailu. Globálny trh - to dnes už nie sú iba autá, hamburgery s hranolkami a pracie prášky, ale aj knihy, zvukové nosiče, reprodukcie výtvarných diel, či inscenácie, všetko, ako by ich, po slovensky, jedna mater mala. Kultúrny priemysel garantuje štandardnú kvalitu za primeranú cenu. No umenie má akomak istú ambíciu inú, pretože chce, potrebuje a musí byť priestorom kreatívneho rozvíjania individuálneho talentu. Hovorím o tom zdanlivo zoširoka najmä preto, aby sme popremýšľali, ako by sme v zákone možno vedeli zvýrazniť fakt, že kultúrny priemysel vnímame ako síce dôležitý, ale predsa len "iba nosič", multiplikátor, ktorý vie dielu zabezpečiť uplatnenie. Aby sa nestalo, že sugestívne čísla dokumentujúce vysokú kvalitu, vysokú efektivitu po čase spôsobia, že na tvorbu nebude, pretože všetky zdroje si podelia podnikatelia.
Dámy a páni, vznikla tuná aj na tomto malom priestore debata o kreovaní rád. Iste sa o tom budeme ešte baviť. Je to otázka pre druhé čítanie. Ale myslím si, že toto v tejto chvíli nie je dôvodom na nepodporu tohto zákona, ako to prezentoval môj ctený kolega, bývalý predseda rady, bývalý predseda výboru pre kultúru a média Paľko Abrhan. Toto nie je dôvod nepodporiť tento návrh zákona do druhého čítania, kde sa, hovorím, iste budeme o týchto veciach ešte baviť veľmi obšírne. Ja si myslím, že treba rovno povedať, že návrh zákona je skvelá správa pre celú kultúrnu obec na Slovensku a určite sa zmenia, určite sa zmení prostredie pre kultúrnu obec na Slovensku.
Ešte sa vrátim k tej nešťastnej rade. Viete, my všetci vychádzame z tej obrovskej nedôvery, ktorá v tejto spoločnosti existuje a je. V parlamente táto nedôvera medzi opozíciou a koalíciou sa prejavuje priamo v tom spoločenskom dennodennom živote. No a keby sa nám toto podarilo nejakým spôsobom prekonať, bolo by to určite fajn. Tento návrh zákona je k tomu celkom slušnou príležitosťou. Určite nikto nepochybuje o dobrých spisovateľoch, ktorí sú nie ani koaliční ani opoziční, o dobrých muzikantoch, ktorí nie sú ani koaliční ani opoziční, výtvarníkoch, literátoch a tak ďalej a tak ďalej. Skúsme v tomto duchu možno porozmýšľať aj o tom, keď sa budeme baviť o kreovaní rád a budeme na konkrétne miesta hovoriť o konkrétnych ľuďoch.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. Prajem ešte príjemný deň.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Pán poslanec Abrhan, všetky tieto pripomienky, ktoré ste hovorili k tomuto návrhu zákona, sa dajú riešiť v druhom čítaní. V prvom čítaní sa rieši filozofia tohto zákona, či áno, či nie. Či tento zákon je potrebný alebo nepotrebný. Ja sa môžem len poďakovať, že takýto návrh zákona vznikol preto, lebo je to obrovský posun oproti tomu prostrediu, v ktorom sa, v ktorom kultúra existuje v súčasnosti. Samozrejme to, čo vy ste povedali, o tom sa dá diskutovať. To, čo vy ste povedali v ohľade výhrad voči rade alebo jej tvorbe alebo jej voľbe, to sú všetko veci na diskusiu v druhom čítaní. Myslím si, že k tomuto modelu sa presne vyjadrí minister kultúry, prečo zvolil práve tento model, ale v každom prípade treba úplne jasne povedať, že je to jeden obrovský posun z hľadiska financovania kultúry oproti súčasnosti a tak to treba vnímať. A o tom je aj prvé čítanie. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Samozrejme, formu by som asi volil inú, ale s obsahom toho, čo povedal pán poslanec Hlina, ja absolútne súhlasím. A vystúpim k tomu určite na ďalšej schôdzi, keď v rokovaní o tomto bode programu budeme pokračovať. A zdôvodním to aj istým paragrafovým znením, ktoré je v absolútnom nesúlade z hľadiska toho, čo predkladá pán poslanec Osuský. Ja tento návrh zákona, ktorý predkladá pán poslanec Osuský, beriem skutočne iba ako provokáciu zabalenú do predstieranej slušnosti. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne. Ja budem veľmi krátko reagovať aj v nadväznosti na to, čo povedal pán poslanec Kuffa aj čo povedali predrečníci predtým, aj v nadväznosti na to, čo povedala pani poslankyňa Vášáryová, hoci, samozrejme, prepáčte, nebudem reagovať na ňu, nemôžem na ňu reagovať, čo vyplýva z rokovacieho poriadku. Ale ten základný problém toho nového autorského zákona, ktorý naozaj všetci čakáme, je to, či sa dotyčný, na ktorého sa autorský zákon vzťahuje, autorského práva zbaviť môže alebo nemôže. Autorské práva sú v rôznych štátoch rôzne. Preto my čakáme na ten náš autorský zákon. A mňa tiež veľmi zaujíma, do akej miery bude táto podstata, pre mňa táto hlavná filozofia autorského zákona, či sa dotyčný interpret alebo každý, ktorého sa autorský zákon týka, môže autorského práva zbaviť. V prípade, že sa ho možno zbaviť, každý si musí uvedomiť, ako je toto ľahko zneužiteľné. Proste zbaviť sa autorského práva samého za seba je čin, ktorý je nesmierne nebezpečný, lebo na základe neho sa dá strašne vydierať. Takže, prepáčte, je to len takéto zrnko, takýchto niekoľko nesúvislých viet do tejto debaty. Aj my čakáme na veľký autorský zákon. Je to zákon, si myslím, ktorý v tejto oblasti je nesmierne dôležitý. A myslím, že aj v rámci ministerstva kultúry je to asi hlavná legislatívna norma, ktorá v tomto období do toho parlamentu príde. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Ja by som sa chcel veľmi pekne poďakovať Olinke Nachtmannovej za tento exkurz do histórie, lebo často sa stáva, ako keby sme strácali politickú pamäť. Ako keby sme stále zabúdali, za čo je kto zodpovedný. Vystupujú tuná bývalí ministri, vystupujú tuná bývalí štátni tajomníci, ako napríklad teraz pán kolega Beblavý. Tvária sa, ako keby boli nepočmáraní politikou, ako keby nemali za nič zodpovednosť, keď boli v exekutíve, ako keby nemali pocit zodpovednosti z toho všetkého, čo v tej exekutíve vykonali.
Ja si myslím, že toto zrkadlo treba nastavovať veľmi často preto, lebo, viete, vy sa, pán predkladateľ, tej politickej minulosti vašej nevyhnete a môžete byť teraz aj v desiatej strane a kandidovať za jedenástu. Proste máte svoju politickú minulosť, za ktorú ste absolútne zodpovedný. A tak to treba brať aj z hľadiska tohto, všetko to, čo tuná navrhujete. A netýka sa to len vás, chcel by som podotknúť.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Pán poslanec Zajac, ďakujem vám za to zrozumiteľné vysvetlenie a vlastne osvetlenie celej tejto situácie aj v rámci parlamentu, aj v rámci spoločnosti. Naozaj myslím si, že ten kto chcel, rozumel. Pri tejto, v tejto chvíli ma napadá, ale hlavne to, že keď sme teda hovorili hlavne o tých previerkach, vy ste to tiež spomínali niekoľkokrát, ako radi by preverovali a koľkokrát preverovali, odsudzovali. A nielen to. Robili všetko možné pre to, aby istú skupinu ľudí vytlačili na okraj spoločnosti tí, ktorí práve dnes to preverovanie kritizujú, títo novodobí kádrovníci v tomto parlamente a nie je ich málo. Sú to presne tí, čo preverujú, to preverovanie práve kritizujú a kritizujú ho vehementne a v každej faktickej poznámke. Ale mám taký pocit, že to slovo preverovanie evokuje u mnohých zlú atmosféru z čias minulých, niektorí o tom aj tuná rozprávali, a pritom možno by bolo dobre to slovo preverovanie niečím nahradiť, napríklad bavme sa o tom preverovaní ako o dôkaze obhájenia stavovskej cti sudcu povedzme. To už je asi lepšie a prijateľnejšie a lepšie sa to počúva ako to slovo preverovanie, ktoré, priznám sa, niekoľkokrát v rámci histórie tejto republiky aj tej, ktorá túto republiku predchádzala, bolo zneužité.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec Kadúc, vy ste vo svojom príspevku veľmi hovorili o morálke, o vašej morálke, o subjektívnej morálke politika. A nie je mi celkom jasné, na základe čoho si vy beriete právo ľudsky moralizovať, ľudsky moralizovať o niekom, kto bol zvolený, ľudsky moralizovať a spochybňovať hlavne ľudsky tých, ktorí boli zvolení, na rozdiel od tých, ktorí zvolení neboli. Ľudsky moralizovať, to znamená tieto subjektivizmy politika, ktoré v tejto chvíli tuná riešite. Riešite vy si tak osobný problém. Veď sú to vaši kolegovia.
Hovorili ste o ústavnosti. Dodnes ste sa neospravedlnili tomuto parlamentu za to, že ste hovorili pri minulom odvolávaní generálnej riaditeľky Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu, že je to protiústavné. Tu ste stáli, na tomto fleku ste stáli a hovorili ste o protiústavnosti. Nič takého sa nekonalo. Prečo teraz hovoríte takéto silné reči? Ako sa tomu dá veriť vôbec, čo vy hovoríte? Z hľadiska vašej profesie vy ste právnik a morálne ľudsky spochybňujete vašich kolegov. Toto považujem z vašej strany za absolútne nekorektné.
Áno, bola tu politická strana, ktorá spochybnila túto voľbu. A táto politická strana sa volá Lucia Žitňanská. To je jediná politická strana, ktorá spochybnila túto voľbu. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. No, pán poslanec Mičovský, ja si vám dovolím, samozrejme, protirečiť, a to nie preto, že som v nejakej koalícii a vy ste v opozícii. Ja som bol tiež veľmi dlho v opozícii. Ale po tom, čo ste povedali, mám taký pocit, ako keby sme žili v nejakých dvoch rôznych republikách. A ja vás skutočne prosím: Prestaňte umelo buntošiť. Veď to sú hlúposti, skutočne to sú hlúposti. To, čo ste povedali, keby som chcel byť veľmi nadnesený a nadnesene sa vyjadriť, hraničí so šírením poplašnej správy.
Čo sa týka strachu, to je úplná hlúposť. Treba sa naozaj zreálniť, pragmaticky sa pýtať, dostanete pragmatické odpovede, a nie tu umelo sa dávať do nejakej polohy nejakého martýra.
No a ten patetický tón, ktorý ste tu celých tých niekoľko minút mali a ste nám predvádzali, to asi, pán Mičovský, patrí do nejakej inej inštitúcie. Nie? Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca, za slovo. Pán poslanec Brocka, vy ste onehdá povedali v tomto parlamente, že vždy, keď idete tým autom, že si ten prejav najskôr sám pre seba poviete, dáte si isté otázky, dáte si isté odpovede a potom s tým prejavom vyjdete v parlamente. No niekedy to vyjde, niekedy to nevyjde. Teraz to opäť nevyšlo. Opäť ste hovorili niečo iného, ako ste chceli hovoriť. A mne je to strašne ľúto preto, lebo mňa by zaujímalo, čo ste ozaj chceli povedať.
Ďakujem za pozornosť.