Vážená pani predsedajúca, ďakujem za slovo. Vážený pán minister kultúry, vážený pán spravodajca, dámy a páni, máme pred sebou vládny návrh zákona o Fonde na podporu umenia. Po vyše dvadsiatich rokoch tak vláda robí druhý výrazný krok k tomu, aby sa minimalizoval priestor pre manipulácie s verejnými zdrojmi určenými na podporu umenia a kultúry.
Takmer štvrť storočia, prakticky od okamihu vzniku bývalého Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia umelci neustále, niektorí hlasnejšie, niektorí menej, iní skôr v kuloároch formovali svoje požiadavky na jeho liberálnosť a nezávislosť a vládni úradníci vymýšľali predpisy, ako v tomto prostredí zabezpečiť neporušovanie všeobecných rozpočtových pravidiel, ktoré sa vzťahujú na manipuláciu s verejnými zdrojmi.
Inak fond Pro Slovakia vznikol s tým najlepším úmyslom zabezpečiť financovanie kultúry už len z toho dôvodu, že zákonom bolo formulované to, že zo štátneho rozpočtu ide do fondu Pro Slovakia jedno percento finančných prostriedkov. Paradoxne nikdy sa tento zákon nenaplnil a každá vláda od roku, keď fond Pro Slovakia vznikol, vlastne porušovala zákon. Každá vláda.
Dámy a páni, ministri kultúry a ich úradníci niesli zodpovednosť a neustále čelí obvineniam z preferovania niektorých a diskriminácie iných žiadateľov. V umeleckej obci vyvolávali rozpaky a negatívne reakcie rozhodnutia opreté síce o návrh príslušnej odbornej komisie, ale aj tak neveľmi niekedy pochopiteľné. Málokde sa nahromadilo toľko podozrení, závisti, ale i overených a v zákulisí ani neveľmi utajovaných osvedčených techník, ako k podpore z verejných zdrojov sa dostať vždy dá. Vládny návrh zákona o fonde na podporu umenia je seriózny pokus, ako túto kapitolu uzatvoriť. V čom vidím jeho hlavný prínos? Predovšetkým v tom, že sú v ňom sústredené zdroje. Už nebudeme dávať, nebudeme sa ani pozerať ako na takzvané štátne peniaze, ale ako na prostriedky určené na podporu a rozvoj umenia a kultúry. Novovytvorený fond bude mať možnosť podporovať projekty takým spôsobom, ktorý bude vyhovovať potrebám praxe a nie predpisom a predstavám úradníkov ministerstva financií. Teda pre umelca už nebude neprekonateľným hendikepom, ak napríklad chce dielo prezentovať v januári, keď sa "staré peniaze" z predchádzajúceho roku použiť nedajú už a "nové peniaze" sú ešte v hmlistej budúcnosti, schovaný za mechanizmom posudzovania kompletnosti a vecnej príslušnosti žiadostí, prerokovaním v odborných komisiách a podpisom ministra. Ako ukázali skúsenosti z činnosti Audiovizuálneho fondu, tento mechanizmus dokáže pri rovnakom objeme zdrojov fungovať efektívnejšie, racionálnejšie a zodpovednejšie, keďže sa štátny úradník nemôže skrývať za odbornú komisiu a členovia komisie a členovia komisií za štátnych úradníkov. Iste, sú tu samozrejme aj riziká.
Osobne považujem za najväčšie určenie pôsobnosti fondu na podporu umeleckých aktivít kultúry a kreatívneho priemyslu. Bolo to aj predmetom diskusií v medzirezortnom pripomienkovom konaní, keďže priemysel, aj keď s prívlastkom kreatívny, je stále priemysel a teda jeho prioritným cieľom je výroba tovaru. V tomto prípade tovaru s istými kultúrnymi či umeleckými obsahmi, nie podnecovanie tvorby umeleckých hodnôt. Nebudem sa sporiť, pokiaľ ide o reálny spoločenský dosah. Je jasné, že v tomto smere je vplyv a dosah kultúrneho priemyslu nepochybne masívnejší, než čo ako zásadný a významný tvorivý umelecký čin. Navyše aj hranice medzi tým, čo je ešte umenie a "už priemysel" sa vývojom stierajú.
Veď dnes už nie je nič neobyčajné, ak v ponuke divadla, ja neviem, v Buenos Aires, v Nairobi, Kodani i Vladivostoku nájdete rovnaké inscenácie rovnakých muzikálov vytvorené podľa londýnskeho či newyorského vzorového modelu do posledného detailu. Globálny trh - to dnes už nie sú iba autá, hamburgery s hranolkami a pracie prášky, ale aj knihy, zvukové nosiče, reprodukcie výtvarných diel, či inscenácie, všetko, ako by ich, po slovensky, jedna mater mala. Kultúrny priemysel garantuje štandardnú kvalitu za primeranú cenu. No umenie má akomak istú ambíciu inú, pretože chce, potrebuje a musí byť priestorom kreatívneho rozvíjania individuálneho talentu. Hovorím o tom zdanlivo zoširoka najmä preto, aby sme popremýšľali, ako by sme v zákone možno vedeli zvýrazniť fakt, že kultúrny priemysel vnímame ako síce dôležitý, ale predsa len "iba nosič", multiplikátor, ktorý vie dielu zabezpečiť uplatnenie. Aby sa nestalo, že sugestívne čísla dokumentujúce vysokú kvalitu, vysokú efektivitu po čase spôsobia, že na tvorbu nebude, pretože všetky zdroje si podelia podnikatelia.
Dámy a páni, vznikla tuná aj na tomto malom priestore debata o kreovaní rád. Iste sa o tom budeme ešte baviť. Je to otázka pre druhé čítanie. Ale myslím si, že toto v tejto chvíli nie je dôvodom na nepodporu tohto zákona, ako to prezentoval môj ctený kolega, bývalý predseda rady, bývalý predseda výboru pre kultúru a média Paľko Abrhan. Toto nie je dôvod nepodporiť tento návrh zákona do druhého čítania, kde sa, hovorím, iste budeme o týchto veciach ešte baviť veľmi obšírne. Ja si myslím, že treba rovno povedať, že návrh zákona je skvelá správa pre celú kultúrnu obec na Slovensku a určite sa zmenia, určite sa zmení prostredie pre kultúrnu obec na Slovensku.
Ešte sa vrátim k tej nešťastnej rade. Viete, my všetci vychádzame z tej obrovskej nedôvery, ktorá v tejto spoločnosti existuje a je. V parlamente táto nedôvera medzi opozíciou a koalíciou sa prejavuje priamo v tom spoločenskom dennodennom živote. No a keby sa nám toto podarilo nejakým spôsobom prekonať, bolo by to určite fajn. Tento návrh zákona je k tomu celkom slušnou príležitosťou. Určite nikto nepochybuje o dobrých spisovateľoch, ktorí sú nie ani koaliční ani opoziční, o dobrých muzikantoch, ktorí nie sú ani koaliční ani opoziční, výtvarníkoch, literátoch a tak ďalej a tak ďalej. Skúsme v tomto duchu možno porozmýšľať aj o tom, keď sa budeme baviť o kreovaní rád a budeme na konkrétne miesta hovoriť o konkrétnych ľuďoch.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. Prajem ešte príjemný deň.
