Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, dámy poslankyne, páni poslanci, pán poslanec Kadúc, myslím, že sa pýtate na to najmä preto, že sa po neúspešnom referende rozprúdila diskusia a padajú rôzne návrhy ohľadne uplatnenia a úpravy samotného kvóra pre platnosť referenda. Ale odpoveď na to sa skrýva už vo vašej otázke, a to predovšetkým v spôsobe, v ktorom definujete, že je to od občanov Slovenskej republiky ako zdroja moci. Môžeme teda vyvodzovať logický záver, že tou mocou sú poverení všetci občania Slovenskej republiky a bolo by teda prirodzené, aby väčšina občanov Slovenskej republiky o svojom osude ďalej rozhodovala, a nie aby určitá menšina rozhodovala o väčšine, čo nie je úplne tradičné a v žiadnom demokratickom spôsobe života. Môžete zaviesť pravidlá, aké sú v niektorých štátoch, kde sú povinné volebné akty, alebo môžeme znížiť to kvórum na 10 %, keď sa vám môže ale v extrémnom prípade stať, že 5 % obyvateľov rozhodne o zvyšných 95 % obyvateľov. To kvórum nie je samoúčelné, je predovšetkým dané preto, aby bola tá vzorka adekvátna, pričom nikto z nás neurčí, či je dosť 40, či je dosť 30, či je dosť 20, či je dosť 10 a keď 10, prečo nie 12, prečo nie 8, prečo nie 5 %, ako to majú kvórum strany do parlamentu. Jednoducho na žiadne z čísel, ktoré teraz padajú vo verejnom priestore, neexistuje žiadny odmeraný dôvod, ktorý povie, áno, toto číslo je správne, toto číslo už vyjadruje počet ľudí, ktorí majú právo zmeniť život a štandardy pre všetkých ostatných obyvateľov. To 50-percentné je logické, pretože mala by rozhodnúť väčšina zúčastnená na referende, hoci teoreticky keby sme chceli ísť do čistého pravidla, mala by tam byť 100-percentná účasť a väčšina rozhodnúť o tej druhej polovičke. Čiže ťažko sa k tomu vyjadriť, čo je správne. Napriek tomu, keďže bolo úspešné iba jedno referendum a aj to veľmi tesne, je otázka, či referendum má v tejto podobe taký význam. Potom sa treba zamyslieť nad tým, či sa nebudú hľadať iné alternatívy, nejaké posilnenia nejakej iniciatívy z pohľadu občanov a ich podpisov a tej vážnosti, o ktorej sme sa bavili, aby to prejednávali výbory Národnej rady napríklad alebo podobne. Ale referendum ako také často použité je aj na politické ciele a aj bude v budúcnosti určite na politické ciele. Nebavme sa tu o nákladoch, demokracia niečo stojí. Ale v každom prípade zmena toho kvóra by znamenala, že naozaj menšina môže ľubovoľne rozhodnúť a môže prijať aj záväzné stanovisko referenda, ktorým bude aj parlament viazaný.
To, čo skôr by som možno urobil, pretože tie výklady sú rôzne a záväznosť referenda je tiež otázna, pretože v niektorých prípadoch sama neschvaľuje paragrafované znenie zákona. A vy ako poslanec máte v zmysle tej istej ústavy, v ktorej je napísané referendum, tiež hlasovať na základe svojho svedomia a vedomia a nemôže vám nikto určovať príkazy. A tu je ten konflikt. Sú to dva rovnocenné články ústavy, ktoré hovoria, že referendum je potrebné rešpektovať a na druhej strane vy máte slobodne hlasovať a nikto vás nemôže donútiť hlasovať za výsledky referenda, s ktorými vnútorne nesúhlasíte, v podobe nového zákona. Čiže ja si myslím, že už veľa ústavných právnikov túto tému riešilo. A možnože skôr sa zamyslíme nad tým, ako vyprecizovať jednotlivé ustanovenia o referende až do úplného detailu, ako by ten proces mal byť v prípade úspešného referenda, pričom môžeme namodelovať veľa situácií. Aj to môže byť veľkou motiváciou, že, áno, teraz budú presne vedieť obyvatelia, že: „Keď toto spravím, tak bude takýto garantovaný následok za mojím konaním.“ Dnes to naozaj mnohí nevedia, mnohých to môže odrádzať, že ich hlas vec nemôže zmeniť.
Môže byť argument, že 21 % v referende je niekoľko stotisíc hlasov, teraz neviem si presne to číslo vybaviť, 950-tisíc hlasov to bolo, čo ale nie je málo, na tom sa dohodneme. To nie je úplne málo hlasov. Je to pomerne veľká skupina obyvateľov. A keď také číslo získa politická strana, tak zoberte si, že my sme mali 44 %, mali sme niečo málo cez milión hlasov, čiže to je v parlamentných voľbách veľké, mohutné číslo. A je teda otázka, ako sa k nemu postaviť. Aj preto strana SMER vyjadrila jednoznačný názor. Aj ja som takisto bol na referende, som sa ho zúčastnil práve preto, že si myslím, že je potrebné to, čo sa vybojovalo v novembri.
A často tu všetci novembrom mávajú za týmto pultom, ale sami potom bez problémov povedia, že: „Nechoďte k referendu.“ A to je podľa mňa problém. Mám ísť do referenda povedať, že nesúhlasím alebo súhlasím alebo vyjadriť svoj názor. Ale proste ignorovanie referenda sa nám môže katastrofálne vrátiť v budúcnosti, keď bude referendum o životne dôležitých otázkach Slovenska, niežeby toto nebola životná otázka, ale dohodnime sa, že je ľahšia ako veci v prípade nejakých vojen, zapájania sa do nejakých celkov, opúšťania nejakých celkov a všetky veci, ktoré môžu byť naozaj rozhodujúce pre ďalší život Slovenskej republiky.
A my, ktorí aspoň trošku si pamätáme, keď Slovenská republika vznikala, vieme, to bolo prognóz o tom, do koľko mesiacov skrachujeme, to Slovensko ako nebude schopné prežiť, ako nebude vedieť uživiť ľudí, nebude na dôchodky, tak ako v niektorých krajinách po rozdelení Sovietskeho zväzu proste meškali, neboli vôbec peniaze, ktoré by vyplácali takéto sociálne dávky. To všetko Slovensko s úspechom prežilo a dneska bez ohľadu na kritiku väčšiu alebo menšiu si sami vieme povedať, že sme naozaj dobrou krajinou. Keď som si aj dneska porovnával hrubé domáce produkty medzi veľmi bohatými štátmi podobnej veľkosti, akú máme my, to sú nie zásadné čísla, ktoré by boli nedobehnuteľné, ale hlavne vieme, že sme zásadným spôsobom za posledných dvadsať rokov narástli, že kde bol hrubý domáci produkt pre dvadsiatimi rokmi, kde je dnes. Žiadna zmena, žiadna vláda neurobí lusknutím prsta z problematického bahna nádherné turistické jazero. Vždy to trvá, je nejaký vývoj.
A preto vlastne sa skôr systémovo zamyslime nad riešením otázky referenda, a to nad tým, ako to zatraktívniť, byť zodpovednými politikmi v tom smere, že nemali by sme odrádzať od účasti od referenda, lebo sami poškodzujeme budúcnosť Slovenska, ako by sme mali výsledky referenda viacej precizovať, aby bolo jasné občanovi, že keď príde a povie tak, stane sa presne táto postupnosť krokov. A de facto neviem si úplne predstaviť tú konštrukciu, priznám sa. Ale keď referendum rozhodne, aké rozhodnutia potom bude prijímať plénum tejto Národnej rady, v súvislosti s touto témou, ktorá bola tam schválená, ako to bude prebiehať? Ja si to ani dnes neviem predstaviť.
Napríklad vymyslím si, že v referende by bolo predĺženie prázdnin, vymyslím si, na tri mesiace (Reakcia z pléna.). Je to nezmysel, na štyri nech to je, dobre, pán poslanec hovorí, že štyri sú lepšie pre naše deti. Sme niektorí, ktorí si myslíme, že mali by sa viacej učiť, lebo to vzdelanie je vždy to najpodstatnejšie, najväčšia investícia. A napriek tomu, že referendum povie, že je to jasné, ako to potom bude vyzerať, lebo sa to musí premietnuť do nejakého návrhu zákona, ktorý musí prejsť nejakým legislatívnym procesom? A ja som si nie úplne istý, ako by sme toto zvládli, hlavne vtedy, keby bola, dajme tomu, väčšina tej sály proti tomu.
Čiže našou hlavnou úlohou nie je sa jednoducho a populisticky baviť o kvóre, pretože neexistuje číslo, ktoré je dobré, lebo ani tá päťdesiatka nie je dobrá, lebo tiež to nie je de facto väčšina z celého národa, lebo to je len 50-percentná účasť a z nej môže rozhodnúť 51 %, čiže de facto štvrtina by pozitívne rozhodla o zvyšku Slovenska, 100 %, to by tu bolo ideálne. A to, samozrejme, nie je šanca vôbec dosiahnuť. Čiže skôr by som išiel tou cestou, lebo tu nevieme, prečo by malo byť 40, zopakujem to, nevieme, prečo by malo byť 20, 10 a podobne. Ale teda mali by sme vedieť, čo bude nasledovať, a občan by mal vedieť, čo bude nasledovať, keď v tom referende bude so svojím názorom úspešný, čo je potom Národná rada povinná spraviť, čo je povinná spraviť vláda Slovenskej republiky a ako to na Slovensku bude vyzerať.
Asi toľko, pán poslanec.
