Videokanál poslanca

Chcel by som sa poďakovať Ivanovi Štefancovi za dobré popísanie problému. A je naozaj smutné a paradoxné, že práve v tejto situácii, keď sa bojuje o každé jedno pracovné miesto, keď by malo vláde záležať na tom, aby nezamestnanosť nestúpala, ona stúpa z mesiaca na mesiac, je to stále horšie a horšie, tak prichádza s návrhmi, ktoré absolútne nepomáhajú, ale, naopak, škodia pracovnému trhu. Takže v tomto prípade podporím veľmi rád pripomienku prezidenta alebo námietku prezidenta, aj keď ona nič zásadné nerieši, ale aspoň o niečo posúva tú hranicu, lebo aj drobnosť je v tomto prípade dobrá. Ale to nič nemení na tej podstate, že uvedený návrh zákona je protiústavný a je absolútne proti modernému, modernému duchu podpory hospodárskej politiky a ide absolútne proti nej.

Lucia, dobré vystúpenie, povedal by som. A je to vec naozaj posúdenia jednotlivých vecí a niekto to posúdi, ako to naozaj je. Ale k jednej veci sa musím vyjadriť, lebo mne to až pripadá nelogické, aj som si to v novinách prečítal, aj si to ešte prečítam veľakrát asi. Jak môže niekto o mne povedať, že tu niečo hovorím a predkladám preto, že minulý víkend dopadli nejako voľby a zrazu sú všetci prekvapení, že pán Kotleba dostal toľko hlasov, koľko dostal. Veď ja desať rokov nielen hovorím, ale robím to isté. Sama si to povedala, už som tu bol mnohokrát s rôznymi návrhmi zákonov. Ako minister som ani netušil o takomto mene a urobil som to, o čom mnohí teraz ešte iba rozprávajú, že by bolo dobré urobiť. Tak už, preboha, držme sa aspoň zdravej logiky, že aspoň niektorí, niektorí majú svoj názor stále ten istý, že sú konzekventní a že presadzujú tie veci preto, lebo ich považujú za správne, a upozorňujú na to, že keď sa nebudú presadzovať, tak to prinesie veľmi negatívne efekty. Takže ja len hovorím, že niektorí možno teraz začnú trošku premýšľať viac, ako premýšľali predtým, ale mne je to jasné už viac než desať rokov, minimálne, Lucia, a keby som išiel k politickým vyjadreniam, tak ešte dávnejšie by som našiel, kde presne v tejto línii bol môj názor stále rovnaký a ten istý.

Ďakujem kolegom za reakcie. Možno by som doložil len k tomuto, že ozaj teraz možno mnohí začnú vidieť veci v trošku inom svetle, lebo naozaj situácia sa mení. Ona sa mení dávno. Ja som na to upozorňoval. Tu sa len ukazuje, že som mal pravdu a že dochádza k veľmi silným odkazom od voličov a tieto veci treba zásadným spôsobom riešiť. To, pred čím by som chcel upozorniť, je, aby sme teraz nejakým spôsobom sa nenechali vyľakať, odplašiť, znepokojiť rôznymi komentármi, ktoré sa už objavujú a objavovať sa budú, že teraz ideme robiť niektorí, ktorí sa tejto téme venujeme už desať a viac rokov, tak zrazu akože Kotleba light; no nie je to žiaden Kotleba light. Je to riešenie problémov, ktoré reálne existujú. Nezakrývajme si nikdy oči pred problémom, keď je reálny. Pretože reálny problém sa dá odstrániť nie tým, že pred ním zatvoríme oči, ale že ho vyriešime, až vtedy zmizne, nie zatvorením očí.

Vážený pán podpredseda, vážená Národná rada, je to taká zaujímavá situácia, že prezident vrátil vládny návrh zákona a diskutuje k nemu opozícia. Vládni poslanci, ktorí by mali brániť tento návrh zákona, pretože chcú prelomiť veto prezidenta, veď sme ho mali na výbore, tí mlčia. Zaujímavý prístup k politike, ktorý spočíva v tom, že však Národná rada je tu len taká pro forma, určite nie je na to, aby sa v nej diskutovalo a hľadalo dobré riešenie, my už aj tak dopredu máme všetko dohodnuté a načo by sme o tom hovorili, načo by sme o tom diskutovali. Takže my diskutujeme o vládnom návrhu, teda o prezidentom vrátenom vládnom návrhu zákona - a ďalší paradox -, že v tomto prípade nepodporujeme prezidenta, väčšina týchto predrečníkov, ktorí tu boli, takto rozprávali, ale práve zdôvodňuje, prečo to nie je dobré, to, čo prezident navrhuje, prečo by sa to veto malo prelomiť. Zaujímavá situácia.
Strašne veľakrát sme sa rozprávali v Národnej rade o zle nastavenom sociálnom systéme, o nespravodlivo nastavenom sociálnom systéme. Mohol by som pridať ešte jednu charakteristiku, že je to sociálny systém, ktorý sa vysmieva snaživým a pracujúcim, robí si z nich naozaj dobrý deň. A mnohokrát sme navrhovali tento systém zmeniť. Reakciou zo strany vládnych poslancov, tak ako dnes, je mlčanie, ignorácia problému a prípadné útoky na nás, ktorí navrhujeme tento systém zmeniť.
Aby sme pochopili správne podstatu tohto problému, o ktorom aj dnes tu diskutujeme, musím načrieť trošku do histórie. Podstata, základ, na čom stojí aj tento návrh, ktorý sa objavil v tomto návrhu zákona, siaha do obdobia rokov 2002 - 2006, kedy prvýkrát v histórii slovenského sociálneho systému vznikol inštitút aktivačných prác. Vznikol ako vyjadrenie toho, toho názoru, toho postoja, toho videnia, že keď niekto sa ocitne z akého dôvodu bez práce a je odkázaný na sociálnu dávku, ktorú mu poskytujú tí ostatní, ktorí prácu majú, pretože platia dane a z toho sa financujú sociálne dávky, tak kým si prácu nenájde a má zdravé ruky, môže poskytnúť svoju pracovnú silu, tak ako protihodnotu k sociálnej dávke, ktorú dostáva, má poskytnúť komunite, v ktorej žije, nejakú pomoc, nejaký pracovný výkon, akýkoľvek, podľa toho, čo v danom mieste, v danej komunite je potrebné urobiť. Preto sme aj túto možnosť, túto právomoc dali samosprávam - logicky, komu inému -, aby využili túto voľnú pracovnú silu, dočasne voľnú pracovnú silu k tomu, aby urobili niečo zmysluplné v prospech obce, že aktivačné práce nevznikli ako náhrada zamestnania, ako sa mnohokrát aj dnes do tejto úplne mylnej bočnej uličky mnohí komentátori, poslanci, politici a neviem kto ešte utiekajú, ale ako súčasť sociálnej dávky, ktorá vyjadruje to, že keď dostávaš sociálnu dávku - nielen aktivačný príspevok, celú sociálnu dávku -, tak je tvojou povinnosťou, aby si, ak je to potrebné; zdôrazňujem, ak je to potrebné, ak tá práca existuje; pracoval v prospech tých, ktorí ti ten príjem, ten sociálny príjem, tú sociálnu dávku zabezpečujú. To bol filozofický základ, na ktorom to bolo postavené. Hovorím to preto, lebo som autorom tohto systému a tejto myšlienky.
Prvýkrát bol naruby alebo silne spochybnený tento systém, obdobným spôsobom ako v návrhu pána prezidenta sa nachádza tento systém, nástupom pani Tomanovej, to znamená nástupom prvej Ficovej vlády. Jej silnou, silným heslom, silnou tézou, ktorou operovala, bolo, že nesmieme ľudí nútiť pracovať, že aktivačné práce sú nútené práce. Vidíte tu zhodu medzi súčasným návrhom pána prezidenta a jeho odôvodnením a vtedajšou rétorikou? Ja len znova pripomeniem, lebo musíme sa vracať, lebo vidím, že nielen bežní ľudia, ale ani komentátori, ani tí, ktorí sa zaoberajú touto politikou, si nepamätajú, žiaľbohu, možno ani dva roky dozadu čo bolo, tak sa musíme vrátiť až desať rokov dozadu. Vtedy došlo k tomu, že aktivačné práce ako nástroj, ako súčasť sociálneho systému boli prvýkrát spochybnené a označené za nútené práce. Napriek tomu, že boli významnou pomocou pre starostov, pre samosprávy, pre občanov žijúcich v daných lokalitách. Aktivačné práce sa začali obmedzovať, redukovať, čo sa týka rozsahu, čo sa týka možností, kto do nich môže vstupovať, rozsahu práce, ktorá je vynakladaná, ktorá musí byť vynakladaná na to, aby ten človek získal ten štatút, ktorý tu je, a, samozrejme, ako jedna z prvých vecí prestali byť povinné, prestali byť povinné v prípade, že aj práca bola. Už to bolo len dobrovoľné, to znamená, bol to príklon k dávno zabudnutým verejnoprospešným prácam, ktoré boli prácou, financované z daní občanov. Ale aktivačné práce nikdy nemali byť verejnoprospešnými prácami, vždy to mala byť len sociálna práca, ktorou človek vyjadruje to, že vynakladá pracovnú aktivitu počas toho, kým dostáva sociálnu dávku, pretože nezarába, nepracuje.
Čas bežal ďalej a, samozrejme, problém narastal. Nebudem teraz zabiehať veľmi do ďalších súvislostí sociálneho systému, len poviem všeobecnú charakteristiku, že pribudli k nemu nové sociálne dávky za rôzne pseudo alebo aj reálne životné situácie, ktoré úroveň sociálneho príjmu zvýšili na hladinu príjmu z práce. A to sú tie problémy, ako som naozaj mnohokrát a nie teraz, keď všetci vidíme, kam vedie takýto prístup, ale pred rokmi mnohokrát na tejto pôde, mnohokrát v textoch, ktoré som publikoval, písal, že keď tento prístup bude pretrvávať, to je najlepší a najistejší spôsob, ako tuto dáme najväčšiu vlnu a najväčší príval vody na mlyn rastúcemu, rastúcej podpory extrémistických riešení.
Dneska už všetci vidia, že je to realita. Ale keď som toto hovoril mnohokrát na rôznych fórach, tak reakcia bola, buď že som populista, že chcem ťažiť z rómskej tematiky, že predkladáme snáď až rasistické riešenia, alebo ignorácia. A to prinieslo toto, s čím sa dneska a v ďalších obdobiach budeme stretávať, pretože ľudia neanalyzujú, bežní ľudia. Ľudia nie sú politológovia ani špecialisti na sociálny systém. Oni vidia problémy, ktoré okolo nich sú. Vidia to, že niekto musí tvrdo pracovať, aby si zarobil, a niekto nerobí nič a má skoro taký istý príjem a k tomu sa mu pripájajú ďalšie výhody, ako je priestupková imunita. To znamená, že nie je potrestateľný za priestupky a ďalšie a ďalšie veci, ktoré zákonite v ľuďoch vyvolávajú priam až mučivý pocit nespravodlivosti, frustrácie, pocit, že sa tu spravodlivosti človek nemôže dovolať. Je paradoxné, že napriek tomu, že naozaj toto isté hovorím minimálne desať rokov a nielen hovorím, ako minister pred 10 rokmi som aj vykonal všetky tie veci a fungovali, a že odvtedy, ako nie som minister, bojujem za to, aby neboli deštruované, aby neboli odstránené, pretože to prináša práve ten problém, ktorý vtedy nebol. Vtedy sme nepoznali problém extrémizmu na Slovensku, pretože mu chýbala živná pôda. Živná pôda rastie na pocite nespravodlivosti, nezmyselnosti snaženia a pocitu, že tu nič nerobíme v tejto Národnej rade, že sa tu len hádame a nevieme nič urobiť pre to, čo ľudí trápi a čo potrebujú vyriešiť.
Súčasné obdobie prvýkrát, súčasné vládne obdobie druhej Ficovej vlády prvýkrát prinieslo vnútorné pochopenie, že tu problém je. Aj to bol veľmi významný pokrok, pretože do ešte nedávnej minulosti za tohto vládneho obdobia som sa tu stretal, že tu nie je problém, že to si ho vymýšľam tento problém, aby som si nahnal svoje nejaké populistické body. Tak prišlo pochopenie, že áno, ten problém tu je. To pochopenie prinieslo vládny návrh zákona, ktorý tu znova máme na stole po vrátení prezidentom. V tomto vládnom návrhu zákona ja vidím pokus o veľkou okľukou o návrat k tej pôvodnej podstate, že človek, ktorý poberá sociálnu dávku, musí niečo robiť, musí niečo odpracovať. Ale je to pokus o okľukou návrat k tomu, čo platilo, že každý, kde práca je, musí pracovať, keď ho o to starosta požiada, a že nemá dobrovoľnosť v tom, že keď sa mu nechce, tak pracovať nebude. Toto je to isté, alebo teda smeruje to k tomu istému, ale nedokonalejšou cestou, pretože tak, ako povedali moji predrečníci, nie všade a nie vždy bude možné tú prácu zabezpečiť. To, samozrejme, bude viesť k tomu, že aj tam, kde sa tá práca čiastočne dá zabezpečiť, ten starosta cúvne, pretože sa dostane do problémov. On bude ten zlý, ktorý niekoho núti pracovať, aby získal nárok na plnú sociálnu dávku a druhý ju má bez toho. A stále má plnú sociálnu dávku. Toto je na tom návrhu nedokonalé. Toto na tom návrhu spôsobí v konečnom dôsledku aj jeho nefunkčnosť. Táto vec nebude fungovať napriek tomu, že v zákone je napísaná. V praxi po nejakých pokusoch bude stále viac a viac miest, kde tí ľudia povedia, radšej si nejdeme páliť prsty, radšej to nechajme tak, lebo prečo by som si mal páliť prsty; až nakoniec to úplne vymizne.
Ale napriek tomu poviem, že budem hlasovať za prelomenie veta prezidenta, pretože najhoršie, čo sa nám môže stať, je, že teraz bol predložený vládny návrh zákona s nejakým pokusom o síce nedokonalé, ale riešenie a teraz sa nič nebude realizovať a niektorí šikovní politici - ako už mnohokrát - povedia: No pozrite, my sme chceli, ale nedá sa. Ústavný súd nám to nedovolil, alebo bolo riziko, že je to protiústavné. A zasa sa nič nezmení. Zasa bude všetko po starom. A to je to najhoršie. Akurát niekomu budú rásť preferencie, ale nie tým politickým stranám, ktoré sedia v tomto parlamente. Tej politickej strane, ktorá sa do neho chystá v roku 2016, a veľmi sa čudujete, s akou podporou tam vstúpi, ak neprestaneme politikárčiť, ak neprestaneme behať okolo tejto kaše ako okolo horúcej kaše a nezačneme jednoducho rázne a systematicky tieto problémy odstraňovať. Keď nezačneme odstraňovať tú živnú pôdu, na ktorej podpora extrémizmu na Slovensku vyrástla.
Preto doložím k tomu, že naozaj je antilogické a nepochopiteľné, že popri tom, ako sa navrhuje toto riešenie, ktoré je naozaj ťažšie a zložitejšie, ako to pôvodné, sa zároveň do zákona, tak ako kolega Zajac povedal, vkráda postupne obmedzovanie priestoru na výkon tejto práce a tejto činnosti. Na začiatku mohli túto prácu vykonať bez obmedzení nielen na území vlastnej obce, nielen v intraviláne a extraviláne, ale keď v danej obci nebola práca, ale v susednej bola a ten starosta zas nemal tam dostatok ľudí, ktorí mohli takúto prácu aktivačnú vykonávať, mohol aj z tretej, štvrtej obce doviesť ľudí alebo ich zapojiť do tejto záležitosti a mohli tú prácu vykonávať. A tak to aj fungovalo. Tak to fungovalo. Teraz už to nie je možné. Teraz sa to obmedzuje, zväzuje sa to všetkým možným a je úplne jedno, ako si to odôvodníme, pretože cieľ je dôležitý. Aby sme vytvorili variantné možnosti, pretože život je variantný, Slovensko je variantné, nenájdeme na to od zeleného stola jeden jediný model, ale aby sme vytvorili veľa možností pre práce. A k tomu; pre prácu.
K tomu, čo bolo povedané, kde by sa ešte tá práca dala vykonávať, poviem jednu vec. No keď ju môže organizovať samospráva, obecná samospráva, mestská samospráva, prečo ju nemôže vykonávať krajská samospráva? Veď to je tiež samospráva. Prečo aspoň týmto smerom nejdeme a nerozšírime ten priestor, aby organizátormi týchto prác, malých obecných prác boli aj VÚC, boli aj župy. A ja si veľmi ľahko viem predstaviť aj to, čo možno teraz niektorým hneď preletelo hlavou, že ale tam sú napísané obecné práce. Veď to je veľmi jednoduché, keď župan môže, má kompetenciu vykonávať veci, ktoré sa dotýkajú viacerých, viacerých obcí, prečo nemôže organizovať obecné služby, ktoré presahujú záujmy jednej obce napríklad. Je to všetko len otázka vôle a nájdenia toho, že sa to dá, pretože keď sa chce, tak sa vždycky dá.
Takže, vážené dámy, vážení páni, je to síce nedokonalý zákon a bolo by v ňom treba ešte iné veci napraviť, zmeniť alebo doplniť, aby mohlo opäť začať platiť to, že pracovať sa oplatí, aby ľudia mali pocit, že keď sa snažia, tak sú na tom lepšie ako tí, čo sa nesnažia, aby mohol postupne v nich vymiznúť ten pocit nespravodlivosti, zbytočnosti snaženia a toho, že štát podporuje tých, ktorí sa nesnažia. Ale napriek tomu si myslím, že nech tento zákon začne, začne pôsobiť, nech začne fungovať. Nech život ukáže, kde sú jeho chyby, a nech prípadne aj Ústavný súd posúdi, či je, alebo nie je protiústavný. Ale budem hlasovať za prelomenie veta pána prezidenta, pretože len takou cestou sa môžme dostať k dobrým riešeniam, ktoré naozaj niekam povedú. Tak keď sa ukáže, že toto z nejakého dôvodu sa nebude dať, tak ako mnohokrát znova poviem, aj keď sa niektorým to nebude páčiť, príde na moje slová a dostaneme sa k tým racionálnym riešeniam, ktoré tu síce boli pred 10 rokmi, ale asi predbehli dobu, pretože vtedy málokto pochopil, dnes sa k nim vraciame, ale sa to ešte bojíme priznať, že to bolo dobré, a mnohokrát to zakrývame v komentároch úplne falošnými dôvodmi a falošnými motívmi.
Ďakujem za pozornosť.

Ja by som chcel zareagovať predovšetkým na tú oblasť, ktorú veľmi správne označil pán Mihál, a to je naozaj absolútne chybný a nelogický, nelogické vyčlenenie živnostníkov z možnosti poberať dávku v hmotnej núdzi. Keď chceme, aby ľudia pracovali, tak im naozaj musíme vytvárať na to široké pole pôsobnosti. Nie ho zužovať. To je naozaj úplne chybný a ten úradnícky prístup v tom najhoršom slova zmysle, pretože keď si niekto aj privyrobí, už je to furt lepšie, že niečo robí, ako keď nerobí nič a čaká len na sociálnu dávku. Takže tieto kroky sú kontraproduktívne a idú aj v rozpore s duchom toho, čo tu predkladáte, o čo sa tu snažíte, čo som pochválil, že konečne aspoň nejaká snaha aj so všetkými nedostatkami, že to je naozaj nešťastné. A napriek tomu všetkému, ja tým, že oceňujem túto snahu, ktorú máte, tak môžem povedať, že mám tendenciu hlasovať za tento návrh zákona. Neviem síce, ako sa cítite, že ste sociálny darwinista, pán minister, aj pán Pollák a všetci ostatní, ako vám to, ako to budete vedieť vysvetľovať, ale aspoň niečo sa tu začne riešiť, aj keď nedokonalo a s chybami.

Ja by som chcel podporiť tú časť, tú myšlienku, že naozaj máme tu veľké množstvo pracujúcich, ktorí pracujú za nízku mzdu a sú chudobnými pracujúcimi, a práve preto som ja dal ten pozmeňujúci návrh, ktorý som dal, o zvýšení nezapočítateľnej čiastky pre účely výpočtu sociálnej dávky, pretože to by pozitívne zasiahlo práve túto skupinu ľudí. Ľudí, ktorí pracujú dnes za nízke príjmy, zvýšil by sa ich čistý príjem, pretože tak to treba vidieť, že naozaj sa zamerať všeobecne a všeobecne ľuďom pomáhať, nie sa zamerať na nejaké výseky z celkového problému.
Druhá poznámka, že naozaj je veľmi potrebné a užitočné by bolo rozšíriť okruh organizácií alebo možností, kde by sa táto práca mohla vykonávať, to je naozaj veľmi pozitívne. Určite to nie je protiústavné, alebo, resp. dá sa to tak napísať, aby to protiústavné nebolo. Ja len pripomínam, že v čase, keď sme zaviedli aktivačné práce, za môjho pôsobenia mohli organizovať aktivačné práce aj cirkvi, aj tretí sektor, to znamená neziskové organizácie. Nikto s tým nemal problém, žiadna protiústavnosť v tom nebola a všetko fungovalo. Úplne neopodstatnene a nezmyselne sa tieto možnosti zrušili. A takisto je veľká chyba, že dnes, keď práca je, ale nie je dostatok v danej obci ľudí, ktorí by ju mohli vykonať, nesmie dnes starosta využiť na túto prácu ľudí z inej obce, z iného katastra. To je naozaj nezmyselné obmedzenie, ktoré nedávno sa zaviedlo, aj to by bolo treba zrušiť, lebo všetky tieto rušenia alebo tieto obmedzenia sú škodlivé a zbytočné.

Pán Podmanický, viete, ja by som tak rád bol, keby sme dospeli konečne k tomu, že by sme mohli úplne vecne a bez takých akože predpojatostí, bez toho, že musíme na seba útočiť, a vy ste povedali, že zlé. Nepovedal som, že je to zlé. Vy ste povedali, že je to škodlivé. Nepovedal som, že, poukázal som na riziká tohto návrhu. Pochválil som vás, že konečne, konečne, konečne priznávate, že tento problém tu je. No uvidíme, tá skupina osôb, ani, som povedal, že toto nebudem kritizovať, ani nebudem sa tomu venovať, ale uvidíte, že nebude dlho trvať a niekde sa tým budú zaoberať, a uvidíme, ako sa k tomu postavia. A keď počúvam vaše slová a zároveň počúvam niekedy slová vašich kolegov, ktoré sú plné síry a lávy na to, akí sme my nesociálni, a to sú, viete, aké tvrdé slová, ktoré ste vy povedali? Tak akože dobre, okej, ale je to taký rozpor niekedy medzi tvrdeniami, lebo vy útočíte strašne radi na nás, keď prídeme s nejakým návrhom. Nehovorím priamo vy, ale množstvo vašich kolegov, ale keby som ja povedal to čo vy, tak ma tu zožerú a rozštvrtia normálne po kúsočkoch vaši kolegovia. No a ja som vždy povedal, čo keď nenastúpi? Ten návrh bol premyslený až do dôsledkov a buď si to nepamätáte, alebo ste nedávali pozor, a nie je to tým, že reagujem na kritiku. Ako som povedal, ja sa snažím prichádzať s kompromismi, aby sme to posunuli do nejakej pozitívnej roviny. Nie, aby sme sa tu fackovali neustále, aby sme naozaj niečo spoločne aj vyrobili. Čiže ten problém sa dotýka všetkých, nielen našich voličov, ale aj vašich voličov. To sú úplne všeobecné problémy. Takže ja vám vychádzam v ústrety a snažím sa robiť prienik. Nedelím to ako vy, že vy vládna väčšina a my opozícia a že všetko, čo navrhnete... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Dobré ráno všetkým želám. Vážená pani podpredsedníčka, pán minister, vážení prítomní, pokračujeme tretí deň v debate o sociálnych zákonoch a ich zmenách.
Máme pred sebou návrh zákona o pomoci v hmotnej núdzi. Tento návrh zákona alebo tento zákon, ako už z názvu vyplýva, je orientovaný na to, aby poskytol hmotnú, pomoc v hmotnej núdzi rodinám, ktoré sa v tejto hmotnej núdzi ocitli.
Celý ten súbor zákonov, ktoré sme tu preberali už doteraz, s týmto zákonom je úzko previazaný, pretože spoločne vytvárajú komplex pomoci, ktorá sa dostáva rodinám v rôznych životných situáciách, keď tú pomoc potrebujú. A vtedy systém je dobre nastavený, keď je to prepojenie urobené dobre a keď je to prepojenie urobené tak, aby naozaj poskytovalo pomoc tým, ktorí pomoc potrebujú, a zároveň nelikvidovalo motiváciu, prirodzenú motiváciu človeka pracovať, starať sa o seba, stáť na vlastných nohách, rozvíjať seba, svoju rodinu, okolie.
Tým nebezpečím dobrých úmyslov v tejto oblasti, v oblasti sociálnych zákonov je práve to, že aj pri dobre mienenej snahe pomôcť môže dôjsť k likvidácii práve tej prirodzenej danosti človeka starať sa sám o seba. Pretože človek je tvor mysliaci, tvor, ktorý hľadá racionálne riešenia svojej situácie, a tým základným, základnou, najnevyhnutnejšou životnou situáciou, ktorú vždy človek rieši, je zaobstaranie si obživy, zabezpečenie si základných životných potrieb a potom prichádzajú na rad tie ostatné.
Pokiaľ spoločnosť poskytne na zabezpečenie týchto základných potrieb bez toho, aby čokoľvek iné očakávala, istú kritickú masu prostriedkov, môže dôjsť k tomu, že sa odstráni normálna, prirodzená, zdravá motivácia zabezpečiť si tieto prostriedky vlastnou aktivitou. Je to úplne logické a myslím, že aj ľahko pochopiteľné. Pokiaľ suma, ktorú je možné získať prácou, je podobná alebo rovnaká tej sume, ktorú možno získať bez práce, len na základe iných kritérií, ako je napríklad veľkosť členov domácnosti alebo iné záležitosti, úplne prirodzene človek volí tú jednoduchšiu cestu. Tu ani nemožno vyčítať tým ľuďom, ktorí takúto cestu zvolia, že tak konajú, pretože konajú racionálne.
Dá sa to ukázať na veľmi jednoduchom, možno naozaj veľmi jednoduchom príklade, ale dobrom príklade. Poslanecký plat je niekde okolo 3-tisíc eur. Keď si predstavíme, že by sociálna dávka, ktorú je možné získať, bola na úrovni, no nepoviem, že tejto sumy, ale nech je na úrovni 2-tisíc euro, koľko ľudí by pracovalo v tejto krajine? Koľko ľudí by si povedalo, však môj plat je nižší ako táto sociálna dávka, ktorú môžem získať, tak nebudem pracovať a budem poberať túto sociálnu dávku a budem sa venovať svojim voľnočasovým aktivitám, resp. prácu budem vykonávať ako koníček? A vôbec to nemusia byť ľudia bez vzdelania, alebo by to neboli ľudia bez vzdelania, ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom vylúčení, sociálne vylúčení alebo akokoľvek sa to bude označovať. Jednoducho chovali by sa racionálne.
A na túto súvislosť treba stále pamätať. Keď sa na ňu nepamätá, je jedno, ako sa to zdôvodňuje, jednoducho prestane to fungovať. Ľudia prestanú mať ako prvoradý cieľ zabezpečiť si obživu vlastnou prácou a vlastnou aktivitou. A samozrejme, úplne prirodzene zvolia inú cestu. A nie je to ich chyba, ale je to chyba systému, ktorý je takto nastavený.
Hovorím o tomto naozaj dlhé roky. Pán minister ma, myslím, že predvčerom, obvinil, že moja reč bola predvolebnou rečou na župana. Nuž to potom by som tú predvolebnú kampaň robil 10 rokov. Pretože 10 rokov minimálne sa tomu intenzívne a verejne venujem od čias, ako som sedel na vašej stoličke súčasnej, pán minister, kedy som ten systém nastavoval. A nikdy som nemal iný názor, nikdy som nehovoril iné veci a vždy som navrhoval zmeny a zákony, ktoré idú presne týmto smerom. To nie je moje tvrdenie, ale každý si to môže ľahko overiť. Sú to fakty. Takže nesúvisí to so žiadnou kampaňou. Súvisí to s tým, že som presvedčený, že keď nejdeme touto cestou, škodíme. Škodíme predovšetkým tým ľudom, ktorým tieto zákony majú pomáhať, pretože ich zatvárame do pasce chudoby, do systému, kde sa prispôsobia realite života v chudobe. Takéto vzory odovzdávajú nasledujúcej generácii, naučia sa správať sa v tomto mizernom, ale existenčne pre nich akceptovateľnom priestore a chudoba nám rastie. Neznižuje sa, ale rastie. A celú spoločnosť to stojí stále viac a viac peňazí, samozrejme, ktoré sa nemôžu použiť na iné, omnoho efektívnejšie a racionálnejšie ciele.
Keď som, včera som hovoril, na rôznych príkladoch som sa snažil vysvetliť, ako je veľmi potrebné, aby každá, každá finančná, každý finančný tok, každá dávka, každý príspevok bol podmienený istým typom správania sa. Spoločnosť vždy musí za to niečo chcieť, keď niečo jej príslušníkom dáva. Tak ako v práci od nás chcú pracovný výkon, tak ako v škole od nás chcú, aby sme sa dobre učili, a podľa toho sme hodnotení, tak aj spoločnosť by mala požadovať od svojich príslušníkov istú formu správania sa za to, že im pomáha v ich ťažkej alebo zhoršenej životnej situácii.
Hovoril som to aj na príklade rodinných prídavkoch, prídavkov. Pán minister oponoval, že rodinné prídavky nikdy neboli zastavené v prípade, že dieťa nechodí do školy. Ale boli. A fungovalo to. Pretože práve ja som takéto opatrenie zaviedol a okamžite to fungovalo. Okamžite sa odstránil problém so školskou dochádzkou. Pretože aj tu platí, že človek je tvor racionálny. A teraz si dovolím, lebo to sú všetko príklady a ide o previazanosť systému, popísať to, ako to funguje zle, keď sa zaviedol, zaviedol systém náhradného príjemcu sociálnej dávky. Takže je veľmi zlé, keď sa sociálne zákony píšu od stola. Keď sa píšu podľa toho, ako by sme chceli, aby to fungovalo, ako si predstavujeme, že to bude fungovať, a keď tí, čo ich tvoria, nepoznajú realitu života. Nepoznajú, ako to potom funguje v praxi a čo, ako sa tí ľudia správajú. Takže ako to funguje, keď sa ako riešenie používa náhradný príjemca ktorejkoľvek sociálnej dávky. Správanie rodiny, ktorá týmto má byť postihnutá, potrestaná za to, že sa nespráva podľa toho, ako spoločnosť žiada, sa nijak nemení. Naopak, tá rodina dostáva výsadu. Tá rodina je obsluhovaná. Tá rodina už nemusí ani sama nakupovať, tej rodine už nakupujú pracovníci mestského a obecného úradu. Obsluhujú ju. To znamená, tá rodina sa dostala do polohy akejsi špecifickej šľachty, ktorá má na zabezpečenie svojich základných potrieb ľudí, ktorí im donesú nákup domov. Častokrát títo pracovníci sú za odmenu vystavení urážkam, osočovaniu a negatívnemu správaniu zo strany takýchto neprispôsobivých rodín. Tie rodiny potom sa snažia mnohokrát to, čo dostanú, speňažiť, aby sa dostali k hotovosti. Čo je absolútne choré a nič sa nemení, akurát ľudia považujú tento systém za totálne zvrátený. Keď neveríte, choďte sa spýtať tam, kde to je. Tam, kde sa to masovo využíva. Choďte sa spýtať tých ľudí. Takže takto to funguje v praxi a v realite. A pritom také ľahké by to bolo napraviť. Len sa treba vzdať tých izmov kadejakých. Socializmov, komunizmov a neviem akých, ktoré do ľúbivých rečí zabalia škodenie v mene dobra všetkým tým ľuďom, ktorých sa to dotýka. Naozaj, zdravý, ľudský, sedliacky rozum je tu najlepším radcom.
Poďme teraz k samotnému návrhu zákona. Vysoko oceňujem na tomto návrhu, že napriek tomu, že dva dni sme tu, ja tu niečo tvrdím a o niečom vás presvedčujem a z radov vládnych poslancov sa ozýva mnohokrát dehonestačný útok a spochybňovanie, že nie, to nie je tak. A my, keď navrhujeme nejaké opatrenia, tak sme nejakí zlí ľudia. Ale váš návrh zákona, s ktorým tu prichádzate, pán minister, reaguje práve na tie tvrdenia, ktoré tu celý čas prednášam. Reaguje, a preto reaguje, lebo je to pravda. Lebo to je naozaj tak. Všetky tieto negatíva, ktoré tu pomenúvam, sú pravdou a skutočnosťou. Preto prichádzate s týmto návrhom zákona, pretože napriek tomu, že ich popierate verbálne, ich priznávate, že naozaj máme problém. A že tento problém sa pokúšate riešiť. Túto skutočnosť vysoko oceňujem. Je to prvýkrát, čo priznávate, že áno, sociálny systém je pokrivený a vedie k negatívnemu správaniu, vedie k negatívnym motiváciám a z toho vyplývajúcim úplne patologickým sociálnym javom. Je to krok vpred. To, ako sa pokúšate riešiť, to už, samozrejme, má svoje chyby alebo má svoje slabiny, ale napriek tomu zostanem pri tom pozitívnom videní. Len poviem, že nie je to dostatočné a, žiaľbohu, naozaj tie slabiny mnohé tie dobré zámery alebo tie deklarované zámery, ktoré sú obsiahnuté v dôvodovej správe, v realite zdevalvuje. Alebo mnohokrát ich urobí vlastne minimálne funkčnými alebo takmer nefunkčnými.
Jedným z tých zásadných, budem teda sa snažiť porovnávať a ukazovať, že čo považujem za nedostatočné alebo nie správne nastavené a prečo. Jedna z tých pozitívne predstavovaných vecí je priznanie príspevku vo výške 63 euro. To znamená ako keby aktivačného príspevku pre tých, ktorí si, ktorí sú dlhodobo nezamestnaní a nájdu si prácu a priznanie tohto príspevku na pol roka. Je to príspevok, ale ako to bude vyzerať v praxi? Ja sa vždy orientujem na to, ako to bude vyzerať v realite. Čo sa tým prinesie? Prinesie sa tým to, že človek, ktorý bol dlhodobo nezamestnaný a nájde si prácu, získa k svojmu platu tento príspevok na pol roka a postaví sa napríklad do dielne alebo k pásu alebo do inej pracovnej činnosti vedľa človeka, ktorý tú istú prácu vykonáva po celý čas, ktorý nebol dlhodobo nezamestnaný a tú istú prácu vykonával akože povedzme že odnepamäti. Napriek tomu, že budú robiť v tom istom čase, na tom istom mieste, v tom istom rozsahu a v tej istej kvalifikácii tú istú prácu, ich mzda, ich príjem bude rozdielny. Nie ich mzda. Mzdu budú mať rovnakú, ale ich príjem, čistý príjem bude rozdielny. Ten, ktorý bol dlhodobo nezamestnaný a ktorý až teraz začne pracovať, bude mať vyššiu čistú, vyšší čistý príjem ako ten, ktorý pracoval stále. Je to spravodlivé? Prečo tento človek dostane viac ako ten, ktorý pracoval neustále? To je spôsobené práve tým, že dostane príspevok, na ktorý ten kolega nemá nárok a, samozrejme, z tohto príspevku nie sú žiadne odvody a ani iné súvisiace platby a jeho čistý príjem bude tým pádom vyšší. To je prvé negatívne, prvý negatívny efekt. Bude to robiť, ako nie bude to robiť, bude to nespravodlivé, je to nespravodlivé voči tým, ktorí pracujú. Prejde pol roka. Zrazu dôjde k prudkému poklesu čistých príjmov daného človeka a k prudkej demotivácii, čo pravdepodobne môže viesť k cykleniu. Že na pol roka zamestnaný, potom zase vypadne z procesu a potom niekedy znova a jednoducho bude to len taký dočasný nástroj, ktorý ale bude stáť, samozrejme, dosť veľa peňazí a tá nádej, že ten človek sa zapojí do pracovného procesu a už si tak zvykne, no tak možno bude fungovať u nejakého jedného, dvoch percent z celkového množstva ľudí. Ale ako som povedal, ľudia sa správajú podľa ekonomických stimulov predovšetkým, najmä pokiaľ sa jedná o nízko platenú prácu a tu sa asi nedá predpokladať, že to bude príspevok, ktorý budú dostávať generálni riaditelia alebo iné vysoko postavené funkcie. To je jeden, jedna, to je prvá kritika.
Druhý nástroj je ten, že každý, kto je v hmotnej núdzi, dostane k platu, keď bude mať mzdu minimálne vo výške minimálnej mzdy, opäť príspevok vo výške tej istej sumy. Tam je zaujímavé to, že tento príspevok, vyzerá to, samozrejme, veľmi dobre. Plus 63 euro všetci, ktorí majú minimálne minimálnu mzdu. Základná podmienka ale je, že musí byť v hmotnej núdzi. A teraz, kto je v hmotnej núdzi? Kto má mzdu pri súčasných nastaveniach? Rodina, ktorá má malé deti a je poberateľom rodičovského príspevku, ani jedna, ani jedna, a to aj rodina, ktorá má relatívne veľké množstvo detí. Mám tu tabuľku, kde to máme prepočítané do detailov. A dokonca aj rodina, ktorá má viac ako štyri deti, ale má zároveň niekto deti, jedno dieťa do troch rokov, nemá nárok, pretože nie je v hmotnej núdzi. Tu je tá kritická podmienka, že musí byť v hmotnej núdzi. Ale keď vy nemeníte nejakým, zmenou nijakého parametra výšku nároku na dávku v hmotnej núdzi, tak jednoducho obmedzujete dosah tohto nástroja len buď na veľmi veľké rodiny, ktoré majú veľmi veľa detí; a spýtajme sa, koľko bežných slovenských rodín má veľmi veľa detí, aby mohlo takýto príspevok poberať; alebo z toho absolútne vylučujete mladé rodiny, ktoré majú menšie deti. To je negatívum tohto nástroja. A to znamená, že tento nástroj sa dotkne malého počtu ľudí alebo jeho efekt bude malý. Oproti tomu ja staviam to, čo chcem predniesť vo svojom pozmeňovacom návrhu, a to je nástroj, ktorý by zasiahol veľké množstvo rodín, množstvo rodín, ktoré sú úplne bežné, priemerné, rodiny s dvoma deťmi, rodiny s malými deťmi a kde každý, kde pracuje aspoň jeden z rodičov aspoň za minimálnu mzdu, by získali k svojmu príjmu ešte časť sociálnej dávky a zvýšila by sa ich motivácia. Ten nástroj je ten, že navrhujem, aby sa výška nezapočítateľnej sumy, ktorá sa nezapočítava do príjmu, zvýšila zo súčasných 25 percent na 40 percent a aby sa do tohto nezapočítavania zahrnul aj rodičovský príspevok v prípade, že aspoň jeden z rodičov pracuje. Takýto nástroj by znamenal, že naozaj pomôžeme celoplošne bez toho, aby to malo nejaké výrazné dopady na štátny rozpočet, všetkým rodinám, ktoré uprednostňujú prácu, uprednostnia prácu pred poberaním sociálnych dávok. A pre štát by to znamenalo vo väzbe na tieto rodiny, na tieto konkrétne rodiny významné úspory. Pretože by sa preklopil z financovania plnej sociálnej dávky na čiastočný doplatok cez sociálnu dávku ku mzde daného človeka. Nehovoriac o tom, že, samozrejme, z týchto pracovných príjmov by štátu plynuli už príslušné odvody a poplatky, ktoré sa na to viažu. To by bolo podľa mňa lepšie riešenie a pozitívne riešenie, a preto ho navrhujem.
Ďalší, na porovnanie, ďalší nástroj, ktorý idete zaviesť a ktorý je ohlasovaný a smeruje k tomu, aby sme odstránili priestupkovú imunitu, ktorú tu asi päťkrát alebo štyrikrát, už sa presne nepamätám, som navrhoval zrušiť zákonom bez akejkoľvek pozitívnej odozvy zo strany vládnych poslancov a ktorá, ktorý znamená vlastne, že dnes priestupky nemožno trestať a nemožno vymáhať tresty spôsobené priestupkami od sociálne odkázaných. Vy navrhujete strhnúť tieto pokuty, ktoré sú následkom priestupkového správania zo sociálnej dávky. Je to veľmi tvrdý nástroj, veľmi razantne vyzerajúci a znejúci, ale má svoje obmedzenia. To obmedzenie spočíva v tom, samozrejme, že nie je možné zobrať všetky peniaze, ktoré cez sociálnu dávku idú. A tu ani nebudem komentovať, ani nechcem zachádzať do toho, to nechám na iných, ale myslím si, že nebude treba dlho čakať, aby sa tu objavila relevantná námietka na príslušnom orgáne, že ako budeme, ako sa bude vnímať sociálna dávka, ktorá je príjmom celej skupiny posudzovaných osôb, to znamená celej rodiny, a keď jeden z členov tejto skupiny osôb spraví priestupok, že vy idete zobrať z príjmov celej tejto skupiny. To nebudem ja hodnotiť, ale idem tú praktickú stránku, vykonateľnosť tohto úmyslu hodnotiť. Časť sociálnej dávky sa zoberie ako trest za priestupok, ale len časť. Jeden priestupok to možno porieši, ale akonáhle vznikne ďalší, už nebude z čoho brať. Takže opäť sme tam, kde sme boli. Opäť sme tam, kde sme boli. Všetky ďalšie priestupky budú nepotrestateľné a daný priestupca ich bude môcť vykonávať beztrestne ďalej. A keďže bude v situácii, že má ešte menej prostriedkov ako predtým, to znamená, je ešte v horšej príjmovej situácii, pravdepodobne tých priestupkov bude ešte viac. Takže opäť, ako som mnohokrát povedal, nestačí dobrý úmysel, mnohokrát nás zavedie do pekla. Preto naozaj tým dobrým riešením je nielen tlačiť do kúta tých ľudí; a viete, ako sa správa človek, ktorý je zatlačený do kúta bez akejkoľvek ďalšej možnosti; ale jednoducho použiť to, čo je možné, a použiť prácu ako trest pre nahradenie škody alebo pokuty za spôsobený priestupok.
A keďže som človek kooperatívny, človek, ktorý hľadá riešenia, ktorý nejde za každú cenu proti múru, ktorý vám nechce obíjať o hlavu, že všetko, čo robíte, je zlé, ale hľadá nejaké kompromisné riešenia, ktoré by umožnili prieniky vášho pohľadu a prienik podľa mňa toho, aby sme akceptovali alebo sa vystríhali pred tým, čo vás upozorňujem, že na čo narazí toto riešenie, prinášam riešenie, ktoré by len zlúčilo to, čo vy navrhujete, že je tu možnosť siahnuť na sociálnu dávku; proti tomu ja ako vecne sa nebránim, len vidím tie úskalia, ktoré sú za tým schované; s tým, aby keď pod týmto tlakom bude ten páchateľ, mal možnosť využiť najprv možnosť odpracovať si ten trest. A až keď odmietne prácu ako nástroj, ktorý už je dnes v platnom priestupkovom zákone, že je možné vykonať trest aj odpracovaním, keď to páchateľ navrhne, keď si to sám sebe navrhne, doteraz to nerobil, lebo nemal prečo, teraz by mal prečo. Ale ja vám navrhujem jednoduché riešenie, ktoré spojí vaše návrhy, váš návrh, že možno mu siahnuť na sociálnu dávku, s tým, že vtedy, keď odmietne odpracovať si tento trest. Spojenie týchto dvoch nástrojov by naozaj dokonale fungovalo. Nebezpečie siahnutia na príjmov, na príjmy, ktoré má zo sociálnych dávok, by vytváralo tlak na to, aby sám bol ochotný a sám bol pripravený radšej ten trest realizovať formou vykonania malých obecných prác. Uvidím, ako sa k tomu postavíte, pretože môj, môj návrh, ktorý predkladám, má tri body, alebo štyri, štyri, ale týkajú sa týchto troch okruhov a pre pána spravodajcu, navrhujem, aby sa o každom hlasovalo potom osobitne. Aby som dal možnosť, samozrejme, podľa toho, k čomu je pozitívnejší alebo nie, aspoň niektorý z týchto bodov akceptovať, pretože si myslím, že sú racionálne.
Posledný bod, ktorý navrhujem v pozmeňovacom návrhu, je návrat do normálu a odstránenie protiústavného stavu, ktorý dnes v dávke v hmotnej núdzi máme, ktorá sa týka príspevku za školskú dochádzku. Príspevok za školskú dochádzku vznikol ako dokaličenie a zdeformovanie nástroja, ktorý som ja ako minister zaviedol a ktorý sa volal prospechové štipendium na základnej škole, ktoré bolo nastavené tak, aby sme podporili talentované a schopné deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, aby sme ich podporili, aby videli, že naozaj je to pre nich a pre ich rodiny dobré, keď sa dobre učia. A aby sme tak vytvorili predpoklad, aby mohli pokračovať v štúdiu na strednej škole, aby získali kvalifikáciu, aby mohli pokračovať v štúdiu povedzme na vysokej škole, aby sa tak vymanili z tohto znevýhodneného prostredia a normálne budovali taký slušný život, aký každý si predstavujeme, že každý si zaslúži. Deformáciou tohto príspevku za prvej Ficovej vlády sa stalo to, že tú najvyššiu mieru tohto príspevku, ktorý v mojom prospechovom štipendiu dostávali čistí jednotkári, bola priznaná všetkým, ktorí pochádzali, všetkým deťom, ktoré pochádzajú zo znevýhodneného prostredia bez ohľadu na ich výsledky v škole, bez ohľadu na ich správanie v škole, bez ohľadu na ich dochádzku do školy a stala sa súčasťou sociálneho príjmu rodiny. A ako každý príspevok, kde nepožadujeme nič ako protihodnotu, spôsobuje zlo, spôsobuje deformáciu a je protiústavný preto, lebo naša ústava hovorí, že každé dieťa je školopovinné. Každé dieťa má povinnosť chodiť do školy, máme povinnú školskú dochádzku a nemôžeme za to časť detí platiť, že chodia do školy. Naša ústava navyše hovorí, že nikto nesmie byť za svoje sociálne postavenie zvýhodňovaný ani znevýhodňovaný. Tu je jasne časť ľudí, časť poberate..., časť sociálneho alebo časť ľudí, ktorá je charakterizovaná ako v zlom sociálnom postavení, zvýhodňovaná za to, že je v zlom sociálnom postavení voči povinnostiam, ktoré sú všetky rovné pre ľudí. To je to isté, ako keby sme povedali, že máme povinnosť - a teraz povedzme, pre príklad sa posuniem do Trestného zákona - nekradnúť, nezabíjať alebo iné veci nepáchať. Ale to neplatí na tých ľudí, ktorí sú sociálne znevýhodnení, resp. tým za to budeme platiť, že to nekonajú, tak, aj keď niekedy ten sociálny systém vyzerá tak, ako keby týmto spôsobom sme mysleli, že problémy sociálne znevýhodnených vyriešime, že budeme im platiť za to, aby dali pokoj, ale to je úplne zlý pohľad na vec a ja ho odmietam principiálne. Takže navrhujem, aby sme sa vrátili k systému prospechu ako kritéria na poberanie tejto sociálnej dávky a rozdeľujem tam jednotlivé kategórie výšky tejto, tohto príspevku tejto sociálnej dávky podľa dosahovaného prospechu, aby sme sa vrátili k tomu, čo je správne: podporiť talentované a schopné deti. Toľko k zdôvodneniu.
A teraz prečítam samotný pozmeňujúci návrh. Je to pozmeňujúci návrh môj a pána poslanca Viliama Novotného.
1. V čl. I. v § 4 ods. 3) písmene a) sa slová "25 %" nahrádzajú slovami "40 %", písmeno; je tam napísané b, ale je to preklep, takže poprosím, prečítam ho v správnom znení; písmeno c) znie:
"c) 40 % z materského a z rodičovského príspevku podľa osobitného predpisu, 40 % z rodičovského príspevku nie je príjmom na účely tohto zákona len vtedy, ak je aspoň jeden z rodičov nemocensky poistený počas poberania tohto príspevku."
Poznámka pod čiarou k odkazom 13) znie:
"Zákon č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov."
A vkladá sa nové písmeno c), ktoré znie:
"25 % invalidného dôchodku, sociálneho dôchodku priznaného z dôvodu invalidity, sirotského dôchodku, vdovského dôchodku a vdoveckého dôchodku, ak vdova alebo vdovec dovŕšil dôchodkový vek."
Doterajšie písmena d) až u) sa prečíslujú na písmená e) až v).
2. V čl. I v § 13 ods. 2) sa vypúšťa bodka a veta pokračuje takto:
"ak nemá žiadne neospravedlnené vymeškané vyučovacie hodiny a jeho priemer známok na vysvedčení za predchádzajúci vyučovací polrok je najviac 1,5. Ak jeho priemer známok je viac ako 1,5 a najviac 2, príspevok sa znižuje o 1/3. Ak jeho priemer známok je viac ako 2 a najviac 2,5, príspevok sa znižuje o 2/3. Ak jeho priemer známok je viac ako 2,5, nárok na príspevok nevzniká. Nárok na tento príspevok nevzniká deťom, ktoré navštevujú špeciálne výchovné zariadenia podľa osobitného predpisu."
Tu na vysvetlenie dopĺňam zdôvodnenie. Jedným z negatív, ktoré priznávam, zavedenia prospechových štipendií na základných školách bolo to, že vznikol tlak na to, aby boli presúvané deti, tlak rodičov, aby boli presúvané deti z riadnych škôl do špeciálnych škôl z dôvodu, že kritéria, ktoré sa kladú na deti v špeciálnych školách, sú podstatne nižšie ako na bežných základných školách a tým pádom dosahovanie dobrého prospechu bolo omnoho jednoduchšie; čo bolo nezdravé. Pretože aj normálne deti, ktoré naozaj majú byť vychovávané v normálnych školách, boli tlačené do špeciálnych škôl. Ten jav pretrváva z iných dôvodov aj dnes, zaoberala sa tým aj ombudsmanka a je to veľmi negatívny jav, nemali by sme ho podporovať. A preto treba vytvoriť opačný motív, opačný tlak, aby deti boli na základných školách, a práve preto s týmto cieľom je navrhované toto ustanovenie.
Pokračujem ďalej.
V čl. II sa dopĺňa nový bod 1, ktorý znie:
"V § 5 sa dopĺňa nový ods. 2, ktorý znie:
"Ak priestupok spácha osoba, ktorá v čase spáchania nedovŕšila 15. rok svojho veku, zodpovednosť za spáchaný priestupok znáša rodič alebo iný zástupca maloletého páchateľa."."
A pôvodný ods. 2 sa prečísluje na ods. 3.
4. V čl. II v bode 2 ods. 2 sa vypúšťa bodka a veta pokračuje takto:
"alebo ak páchateľ priestupku nedal návrh na vykonanie rozhodnutia o uložení pokuty vykonaním verejnoprospešných prác podľa § 88a".
Toľko samotný text návrhu. Zdôvodnenie som povedal, ešte ho doplním o zdôvodnenie k tomu jednému bodu, ktorý som práve prečítal. Je veľmi potrebné zaviesť aj zodpovednosť za maloletých, pretože práve v oblasti páchania priestupkov je páchanie priestupkov maloletých rozmáhajúcim sa javom a nepotrestateľným v súčasnosti. A kto iný, ak nie rodič, má znášať zodpovednosť za svoje deti, takže z tohto pohľadu navrhujem aj zavedenie zodpovednosti za maloletých a prenesenie zodpovednosti za páchanie priestupkov maloletých na ich rodičov. Toľko k samotnému pozmeňovaciemu návrhu, ktorý som predniesol.
Poprosím o podporu aspoň teda niektorých bodov, verím, že sú racionálne, nemajú žiadny politický podtext ani podtón, nemajú žiadny súvis so župnými voľbami, pán minister, ale robím len to, čo robím neustále a celý čas, snažím sa o nastavenie zdravo fungujúceho sociálneho systému, ktorý motivuje k tomu, aby ľudia neboli odkázaní na sociálny systém, ale aby sme im pomáhali sa postaviť na vlastné nohy. Toľko naše stanovisko za klub SDKÚ - DS, poprosím o podporu týchto návrhov a v takom prípade by sme, samozrejme, určite radi podporili aj celý text zákona, aj s tými nedostatkami, ktoré sa v ňom nachádzajú, pretože znova oceňujem, že sa prvýkrát objavila aspoň snaha a akceptovanie toho, že ten problém tu existuje, a že je tu prvý pokus v rozpore síce s mnohokrát deklarovanými z rôznych lavíc, najmä tam zhora, a spochybňovaniu tejto reality, ktorá na Slovensku funguje a ktorá sa nám rozmáha.
Takže ďakujem za pozornosť.

Nič divné, zase brutálne a bezostyšne klamete, prekrúcate to, čo bolo povedané, šírite absolútne klamstvá a nepravdy. Myslím, že vaše vystúpenie hraničí so zdravým rozumom, lebo vy žijete naozaj v nejakom špeciálnom svete, ktorý s realitou nemá nič spoločné.
Pán Blaha, vy znetvorujete takouto podporou súčasného stavu sociálnu situáciu obrovskej časti obyvateľstva. Chudoba narastá na Slovensku raketovým spôsobom práve preto, že z ľudí robíte nesvojprávne bytosti, práve takýmto hlúpym a nedomysleným sociálnym systémom, ktorý nivočí ľudské osudy, ktorý ľudí vedie k absolútne negatívnemu prístupu k svojmu životu. A, samozrejme, nič iné vám nezostáva, len prekrúcať moje slová a, samozrejme, urážať.
Ja len som zvedavý, ako budete hlasovať pri návrhu, ktorý budeme prejednávať o chvíľu a ktorý zavádza povinnosť odpracovať si sociálne dávky. Ja som veľmi zvedavý, ako vy budete hlasovať, pretože to je návrh, ktorý skutočne ide na hranu. A veľmi som na to zvedavý.

Vážená pani podpredsedníčka, pán minister, dámy a páni, včera sme sa tu zaoberali takým príbuzným zákonom, ktorý sa týka príplatku k príspevku, dnes pokračujeme rodičovským príspevkom a tieto dva zákony sú si veľmi blízke. Ony reagujú na situáciu, keď sa žena stane matkou, a na viažuce sa príspevky. A opäť musím povedať, že tieto zákony sú jedným z významných zdrojov príjmov, ktoré rodina získava zo štátu. Je to sociálny príjem, ktorým štát nejakým spôsobom sa snaží podporiť rodinu a matku v istej sociálnej situácii. To je úplne správne a úplne tak, ako to má byť. Jediná chyba, ktorá opäť aj v tomto zákone je, tá je veľká. A tým pádom devalvuje z veľkej časti ten pozitívny zámer a účel tohto zákona a to, že nijakým spôsobom sa nesnaží pozerať sa na prijímateľa tejto sociálnej dávky alebo tohto príspevku a vnímať, táto rodina akým spôsobom sa správa, aký vedie spôsob života, či patrí k tým zodpovedným rodinám, ktoré sú potom skutočne vhodným prostredím na výchovu detí, ktoré chceme, aby boli, aby v takýchto rodinách bolo čo najviac, alebo k nim nepatrí.
A ja si pomôžem takým príkladom, ktorý potvrdzuje, že v celom zložitom a spletitom sociálnom systéme každá už časom preverená dávka alebo príspevok, alebo podpora vždy je naviazaná na isté očakávania, ktoré spoločnosť od prijímateľov má, a keď tie očakávania neplnia, tak sa tá spoločnosť voči nim nejakým spôsobom stavia tak, aby docielila ich pozitívne správanie.
Zoberme si ako príklad úplne nesúvisiacu podporu rodiny s deťmi. A to je rodinný prídavok. To je asi taký najvšeobecnejší, najznámejší a asi aj najstarší typ prídavku, ktorý tu bol odjakživa, ešte za socializmu. A stále považujeme ho za normálnu súčasť tohto systému. Môžeme diskutovať o jeho parametroch, spôsoboch a tak ďalej, ale vždy tu bol. Dieťa, ktoré rodičia vychovávali, bolo podporené nejakou finančnou sumou. Ale čo očakávame od tej rodiny, ktorá je prijímateľom tohto príspevku alebo tejto dávky, nazvime to akokoľvek? Napríklad to, že dieťa chodí do školy, že, bola odjakživa väzba tohto príspevku, že keď dieťa nechodí do školy, nedodržuje školskú dochádzku, tak sa im za lepších čias odoberie, za tých horších, ktoré nie sú dostatočne dôsledné, a sa zhoršuje potom efekt takýchto príspevkov, tak sa im len pozastaví, potom sa im zas znova začne vyplácať, akonáhle dieťa začne chodiť do školy. A tým pádom ten nástroj už stráca tú úlohu, že prinúti tú rodinu, aby sa správala zodpovedne. Ale v princípe je to spojené, dávame rodinné prídavky, ale žiadame od tej rodiny istý spôsob správania, či už viac alebo menej efektívne vynucujeme nejakým spôsobom toto správanie. A vtedy tá dávka naozaj môže pretrvať preverená časom a menia sa naozaj len jej parametre. Prečo potom pri tých novších, mladších dávkach, ktorými určite rodičovský príspevok je, pretože som ho zavádzal vlastne ja ako minister a rozširoval, takisto ako príplatok k príspevku pri narodení dieťaťa, ako sme včera počuli nie z mojich úst, ale od pána Podmanického, nie je tu, ten bol zavedený za prvej Ficovej vlády, tam spoločnosť vôbec nežiada od prijímateľov tejto dávky nič? Každý ho dostane a hotovo. Výsledok potom je, že časť spoločnosti sa nám uberá úplne nesprávnym smerom, pretože má zaručený príjem len za splnenie jednej jedinej podmienky, že má malé dieťa, nič nemusí iné spraviť, len mať malé dieťa, dieťa vo veku do troch rokov, a má zabezpečený istý druh príjmu. A nechceme už od nej nič iné. A to je obrovská chyba, dámy a páni.
A teraz to zase ukážem, prečo je to chyba, na príspevku k príplatku pri narodení dieťaťa, ktorý sme tu včera rozoberali. Ale dobrý príklad to je, tak ako som použil príklad rodinného prídavku. Včera bolo povedané, a teda naozaj keďže to povedal príslušník vládnej väčšiny, tak asi to nikto nebude spochybňovať, že tento príplatok k príspevku, táto dávka neexistovala, kým nenastúpila prvá Ficova vláda, tá ho zaviedla. To znamená, môžeme krásne vidieť, ako sa správala časť verejnosti, časť prijímateľov, ktorí sú na spodnej časti príjmového rebríčka, pred prijatím a zavedením takého príspevku a po prijatí takéhoto príspevku. Naozaj je to dobrý námet na štúdiu. Ale keďže nemáme takúto štúdiu, poslúžme si len vlastnou pamäťou. Každý z nás chodil do školy, sme už trošku starší všetci, takže sme všetci chodili do školy za socializmu ešte. Ale pýtam sa vás, bolo obvyklé, že v ôsmej a deviatej triede bola polka žiačok v triede tehotná? Bolo to veľmi výnimočné. Ja sa na to nepamätám. Až sa to stalo, tak to možno bola skutočne výnimočná záležitosť. Ja sa pamätám, že na gymnáziu jedna moja spolužiačka v treťom ročníku otehotnela. A to naozaj bola záležitosť veľmi výnimočná a veľmi naozaj vymykajúca sa z noriem. Dnes, ale, dobre, bol socializmus, bolo to dávno, ale no skúsme si zapátrať v pamäti a naozaj sa posunúť len do čias druhej Dzurindovej vlády, prvej Dzurindovej vlády a ešte poďme nižšie. Bolo to naozaj také bežné a taký masový jav, ako je to dnes, že pokiaľ dievčatá z tých najchudobnejších vrstiev spoločnosti, dievčatá, ktoré pochádzajú väčšinou z osád, nie sú tehotné v deviatom ročníku, tak sa cítia, že sú iné, ale negatívne iné? Jedna učiteľka mi povedala, že má depresiu tá žiačka, pretože všetky jej spolužiačky sú už tehotné a ona ešte nie je tehotná, či nie je chorá, sa obáva to dievča v deviatom ročníku na základnej škole. A teraz si normálne položte ľudskú, logickú a racionálnu otázku: Čím bola spôsobená táto zmena správania, stalo sa v tejto spoločnosti ešte niečo iné okrem toho, že sa zaviedol takýto príspevok, ktorý obrovskou sumou pre túto príjmovú skupinu občanov odmení jednorazovo človeka, rodinu, matku za to, že porodí dieťa? Nie, nič iné sa nestalo. Z logiky tejto veci vyplýva, čo je hlavným motorom, čo je hlavným motívom toho pôrodného boomu v tých najchudobnejších skupinách obyvateľstva, čo je motorom toho, že nám pribúda detí, ktoré sa nerodia do dobrého rodinného prostredia, ktoré potom vychováva členov spoločnosti, ktorých všetci chceme, členov, ktorí pracujú, prispievajú k rastu spoločenského bohatstva a prispievajú k rastu, k blahobytu našej spoločnosti, ale, naopak, ktoré len zväčšujú problém, ktorý existuje, a problém sociálnej náročnosti ufinancovať takýto spôsob života.
Takže skončím s príkladmi a budem uzatvárať. Na týchto príkladoch vidno, že akákoľvek dobre myslená podpora štátu keď nie je spojená s požadovaním istého typu správania prijímateľa, je dlažobnou kockou, ktorou sa dláždi cesta do pekla, a preto je to veľká chyba, nepožadovať od prijímateľov žiaden pozitívny spôsob správania. Čo mám tým na mysli pri rodičovskom príspevku? To je to, že tak ako pri príplatku pri narodení dieťaťa, tak aj tu je dobré vytvárať pozitívny motivačný tlak, aby sme viac podporili rodinu, ktorá sa správa zodpovedne, rodinu, ktorá sa živí prácou, alebo má snahu živiť sa prácou, ktorá študuje, aby si zvýšila svoje predpoklady uplatniť sa na trhu práce a zabezpečiť rodinu príjmom z práce, a kde aspoň jeden z rodičov takto koná. A vtedy to bude mať pozitívne dopady. Vtedy naozaj výsledkom bude nielen to, že štát pomáha tým, ktorí sa takto správajú, lebo aj tí, ktorí sa ešte tak nesprávajú, budú vedení k tomu, aby sa tak začali správať. Dnes máme presne opačný jav, že dnes tí, ktorí sa tak nesprávajú, sú vlastne vzorom pre tých, ktorí sa ešte tak správajú, aby sa tak prestali správať, aby aj oni sa vykašlali na prácu. Takže pre toto je dobré previazať to s niečím pozitívnym. A v tomto prípade je to pracovná snaha, lenže, vážené dámy, vážení páni, opäť ako mnohokrát predtým cez novelu zákona teraz prichádzam s pozmeňujúcom návrhom, ktorého cieľom je zaviesť do rodičovského príspevku práve toto kritérium.
Tu sa nezhodujem, musím to povedať, s mojím predrečníkom pánom Mihálom, ktorý kritizoval tú snahu súčasného ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a štátneho tajomníka Buriana, ktorá smerovala k tomuto: Zaveďme alebo dajme tým rodičom, ktorí pracujú, viac. Ja si myslím, že ten úmysel je správny. Ja presadzujem ten istý úmysel. Obrovská chyba, ktorá veľmi zle vzala i pokus, bola v tomto návrhu tá, že rodičovský príspevok mal byť odobratý pracujúcim matkám. To bola veľká, veľká, veľká chyba, voči ktorej sa oprávnene na náš podnet zdvihla veľká vlna spoločenského odporu, a to viedlo pána Fica k tomu, pretože sa bál straty hlasov, že jednoducho oznámil, že nič sa meniť nebude. Ale pokiaľ by táto, rovno poviem, hlúpa zmena tam nebola navrhnutá, tak by som povedal, je to cesta správnym smerom. Áno, dajme matkám, ktoré pracujú, to znamená, boli nemocensky poistené, viac. Ja ale sa pýtam, a v mojom návrhu to je zakomponované, prečo to zužovať len na matky. Pozerajme sa na rodinu, nemusí len matka pracovať, keď pracuje otec, veď na tom nie je nič zlé, že rodina má aspoň jedného živiteľa, teda buď pracujú obidvaja, ale nech pracuje aspoň jeden z nich. A keď už pracuje aspoň jeden z nich, je to fajn, je to super, toto podporme. Takže ja hovorím, nech aspoň jeden z rodičov pracuje. Ale tá snaha, tá cesta k tomuto cieľu je správna.
Takže prejdem ku konkrétnemu návrhu, lebo ho musím prečítať.
Tento návrh znie takto:
Po prvé. V článku I sa vkladá nový bod 2, ktorý znie: „V § 3 ods. 8 písm. a) sa slová „§ 4 ods. 1 a 2 alebo § 4 ods. 3" nahrádzajú slovami „§ 4 ods. 1 a 3 alebo § 4 ods. 4".“ Pôvodný bod 2 sa prečísluje na bod 3.
Po druhé. V článku I sa vkladá nový bod 4, ktorý znie: „V § 4 sa za odsek 1 vkladá nový odsek 2, ktorý znie: „Rodičovský príspevok je mesačne 50 % sumy uvedenej v odseku 1, ak sa aspoň jednej z oprávnených osôb za obdobie posledných troch rokov pred vznikom nároku na rodičovský príspevok neposkytovalo materské alebo obdobná dávka ako materské v členskom štáte, aspoň jedna z oprávnených osôb za obdobie posledných štyroch rokov pred vznikom nároku na rodičovský príspevok nebola nemocensky poistená najmenej 270 dní alebo nebola nemocensky poistená najmenej 180 dní a najmenej 90 dní nevykonávala aktivačnú činnosť podľa osobitného predpisu, do obdobia 270 dní sa započítava aj obdobie prerušenia povinného nemocenského poistenia, ktoré sa započítava na účely materského podľa osobitného predpisu, alebo sa aspoň jedna z oprávnených osôb nepripravuje na budúce povolanie štúdiom na vysokej škole alebo sa nestala absolventom vysokej školy alebo strednej školy za posledné 4 roky predchádzajúce vzniku nároku na rodičovský príspevok.“.“ Poznámky pod čiarou k odkazom 18f a 18g znejú: „18f) § 52 a § 52a zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov, 18g) § 49a zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov." Doterajšie odseky 2 až 6 sa označujú ako odseky 3 až 7.
Po tretie. V článku I sa vkladá nový bod 5, ktorý znie: „V § 4 ods. 3 sa za slová „odseku 1" vkladajú slová „alebo odseku 2" a v § 4 ods. 4 sa slová „odsekoch 1 a 2" nahrádzajú slovami "odsekoch 1 a 3 alebo odsekoch 2 a 3". V § 4 ods. 5 sa slová „odsekov 1 a 2 alebo odseku 3" nahrádzajú slovami „odsekov 1 a 3 alebo odseku 4".“ Doterajšie body 3 až 5 sa prečíslujú na body 6 až 8.
Po štvrté. V článku I sa vkladá nový bod 9, ktorý znie: „V § 7 ods. 1 sa na konci pripája táto veta: „Ak aspoň jedna z oprávnených osôb počas poskytovania rodičovského príspevku splní podmienku podľa § 4 ods. 2, suma rodičovského príspevku sa zvýši na sumu podľa § 4 ods. 1 a 3 alebo § 4 ods. 4 od kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom táto skutočnosť nastala." V § 7 ods. 2 sa slová „ods. 3" nahrádzajú slovami „ods. 4". V § 7 ods. 4 písm. c) sa slová „§ 4 ods. 1 a 2 alebo § 4 ods. 3" nahrádzajú slovami „§ 4 ods. 1 a 3 alebo § 4 ods. 4“.“ Doterajšie body 6 až 10 sa prečísluje na body 10 až 14.
Po piate. V článku I sa dopĺňa bod 15, ktorý znie: „Za § 12b sa vkladá § 12c, ktorý vrátane nadpisu „Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2014“ znie:
Odsek 1: „O žiadostiach o rodičovský príspevok podaných do 31. decembra 2013, o ktorých sa právoplatne nerozhodlo do 31. decembra 2013, sa rozhodne a rodičovský príspevok sa vyplatí za obdobie do 31. decembra 2013 podľa zákona účinného do 31. decembra 2013.“
Odsek 2: „Ak oprávnená osoba uplatňuje nárok na rodičovský príspevok po 31. decembri 2013 za obdobie pred 1. januárom 2014, o nároku na rodičovský príspevok sa rozhodne a rodičovský príspevok sa vyplatí za obdobie do 31. decembra 2013 podľa zákona účinného do 31. decembra 2013.“
Odsek 3: „Ak rodičovský príspevok bol priznaný podľa zákona účinného do 31. decembra 2013, považuje sa od 1. januára 2014 za rodičovský príspevok priznaný podľa zákona účinného od 1. januára 2014 a vypláca sa v sume podľa zákona účinného od 1. januára 2014.".“
Odôvodnenie.
Okrem toho, čo už som povedal, cieľom návrhu zákona je zvýšiť motiváciu nájsť si a udržať zamestnanie aj v nižšie platených pozíciách a zároveň odstrániť negatívnu motiváciu u sociálne vylúčených skupín obyvateľstva, zabezpečovať a zvyšovať si svoj príjem prostredníctvom sociálnych dávok viazaných na počet detí.
V článku I sa zavádza kritérium na posúdenie aktivity rodičov pri snahe hľadať a udržať si prácu alebo študovať s cieľom pripraviť sa na výkon budúceho povolania.
Počas štvorročného obdobia pred vznikom nároku na dávku sa požaduje, aby aspoň jeden z rodičov bol nemocensky poistený, teda dohromady zamestnaný aspoň 270 dní alebo aby aspoň dve tretiny tohto času, t. j. 180 dní bol zamestnaný, teda nemocensky poistený a zvyšných 90 dní vykonával aktivačnú činnosť. Za rovnakú aktivitu, ako je práca, sa považuje aj štúdium na vysokej škole, rovnako aj absolvovanie vysokej školy v prvom alebo druhom stupni alebo strednej školy v sledovanom období.
V prípade ak rodina, ktorá žiada o rodičovský príspevok, nespĺňa tieto kritériá, znižuje sa výška rodičovského príspevku o 50 %. Kedykoľvek sa môže výška rodičovského príspevku zvýšiť na plnú výšku, ak počas poberania rodičovského príspevku rodina žiadateľa splní tieto kritériá.
Návrh bude mať priaznivý dopad na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily, nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, na životné prostredie ani na podnikateľské prostredie.
Návrh je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a medzinárodnými zmluvami.
Ďakujem vám za pozornosť a prosím o podporu tohto pozmeňujúceho návrhu zákona.