Videokanál poslanca

Vážený pán predseda, keďže cítim, že sa schyľuje k nejakým zásadným zmenám v rokovacom poriadku... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Paška, Pavol, predseda NR SR
Dobre cítite, pán poslanec. (Smiech v sále.)

Kaník, Ľudovít, poslanec NR SR
Myslím, že keďže ako reakciu na ignoráciu diskusie pri závažných problémoch zo strany vládnej väčšiny som prišiel s nápadom zopár razy stiahnuť návrh zákona, nezostáva mi nič iné, ešte využiť túto možnosť, ale z troch návrhov zákona, z dvoch prerokovaných len jeden v tomto prípade... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Paška, Pavol, predseda NR SR
Veľkorysé, pán poslanec.

Kaník, Ľudovít, poslanec NR SR
Áno, ďakujem. Takže sťahujem tlač č. 635, čo je návrh novely zákona o pomoci v hmotnej núdzi.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Vážené dámy, vážení páni, takže tretí v tomto slede návrhov zákonov, aj keď každý je vlastne ako keby spadajúci pod iný rezort, ale ony absolútne sú previazané a absolútne reagujú na jednu negatívnu situáciu, ktorá sa tu postupne vytvorila. A tento, je dobre, že je na záver, lebo završuje túto, tento kruh, ktorý tu bol popísaný, a dáva tomu naozaj systém. Ako de facto v záverečnej reči ako keby môj predrečník pán Novotný už sa dotkol tejto situácie, jednoducho máme tu množstvo porušení zákona na dennej báze, malej, malého rozsahu z hľadiska závažnosti, preto spadajú pod priestupkový zákon. Ale je to tak isto kriminalita, je to drobná kriminalita, ktorá napriek tomu, že za ňu z hľadiska zákona nenasledujú sadzby odňatia slobody alebo niečo podobné, ale tým, že je každodenná, že sa dotýka občanov, ľudí a že sa nám množí, je veľmi nepríjemná a nesmierne negatívnym spôsobom vplýva na život ľudí, ktorí sa s ňou stretávajú.
Jedným z tých vecí, ktoré spadajú pod toto porušenie zákona, je práve, práve dodiskutované otázky čiernych stavieb na cudzích pozemkoch. Pri vzniku takejto čiernej stavby, samozrejme, dochádza k priestupkom. A keďže tieto priestupky nie je možné pre určitú skupinu obyvateľstva, pre skupinu, ktorá je poberateľom sociálnej dávky, trestať, pretože sa na nich, od nich nie je možné vymôcť pokutu, tak nielenže nie je možné čiernu stavbu odstrániť, ale nie je možné ani porušenie zákona, ktoré sprevádza takéto konanie, nijakým spôsobom sankcionovať. A čo sa stane v prípade, keď na zákon neexistuje sankcia? Je ignorovaný. Tento zákon je zdrapom papiera, s ktorým si niekto môže tak akurát niečo spraviť. Ale určite ho nemusí dodržiavať, pretože keď ho nedodrží, nič sa nestane.
Ako k riešeniu tohto problému pristupuje vládny návrh zákona, ktorý sa, je už ohlásený, ktorý už máme vlastne na stole? Hovorí, že treba siahnuť na sociálne dávky. V prípade, že dôjde k porušeniu zákona cez priestupky, na ktoré sa vzťahuje pokuta, je treba siahnuť na sociálne dávky. Nuž ako na prvý pohľad naozaj veľmi, veľmi razantné riešenie, že ako vláda sa konečne rozhodla buchnúť do stola. Ale je to naozaj tak? Jedna pokuta de facto zlikviduje celý objem sociálnej dávky, ktoré na toto riešenie môže byť použité, pretože nie je možné zobrať celú sociálnu dávku, ale len jej časť.
Prvá otázka. Čo spraví človek, keď mu zoberiete aj to málo, čo má? Zrazu bude šťastnejší alebo bude zahnaný do kúta a už nebude mať žiadnu cestu úniku? Ako sa správa niekto, kto je zahnaný do kúta? Určite nie príjemne a pozitívne a určite ho to motivuje, naopak, ešte k horším činom, pretože už naozaj nemá východisko, nemá východisko. Odpoveďou na toto je, že ou, tak bude to splátkami riešené, navrhneme tam, alebo aplikuje sa tam dlhodobý splátkový kalendár. Ejhľa. A čo je z toho razantného riešenia? Navrhne sa tam splátkový kalendár, čo, po 2 eurá mesačne, po tri, na päť rokov. A aký to bude mať efekt? A príde druhý priestupok, tretí priestupok od toho istého páchateľa a už teraz neni z čoho brať. Už ani splátkový kalendár nepomôže. No jednoducho celé toto riešenie bude na smiech, na smiech všetkým, ktorí sa s ním stretnú. A tie problémy, ktoré z toho budú vyplývať, len zahltia byrokraciou, papierovaním všetkých, ktorí to budú musieť riešiť, a všetko zostane po starom.
Jediné rozumné, racionálne a dobré riešenie je pozrieť sa na tú situáciu naozaj so sedliackym rozumom. No tí ľudia naozaj nemajú prostriedky na to, aby pokutu mohli zaplatiť. Veď tá pokuta môže byť nie 10, 20 eur, môže byť aj 100, 200, môže byť aj viac podľa typu a charakteru priestupku, ktorý je spáchaný. Ale tí ľudia tie peniaze mať nebudú a keď sa s tým zmierime, tak budú páchať trestnú činnosť, pretože nie sú postihovaní nijakým spôsobom. A akceptujeme páchanie trestnej činnosti. A keď akceptujeme páchanie trestnej činnosti, k čomu vidím, že mnohí majú sklony stále, Štefan Kuffa sa toho dotkol, alebo teda vyslovene priam ilustratívne predstavil, ako sa časť spoločnosti v dobrej viere pozerá na problém a pomáha tomu problému, aby bol väčší a väčší. Pretože ústava, pred ústavou a pred zákonmi sme si všetci rovní, máme si byť všetci rovní. Ústava hovorí, že nikto nesmie byť znevýhodnený, ale ani zvýhodnený na základe etnického, národnostného alebo sociálneho postavenia. V našej spoločnosti sa zakorenilo, že - ako to povedal Štefan Kuffa, teraz to nemám napísané, som si to zaznamenal -, že je tu isté špecifikum, isté špecifikum, na ktoré sa musíme pozerať ináč. Čo to znamená, pozerať sa ináč? Že tí môžu kradnúť, tí môžu sa biť, tí môžu ničiť majetok iných, tí môžu stavať čierne stavby, lebo to sú špecifickí ľudia? Nie, nikto tu neni špecifický.
Pokiaľ uznávame, že sme si všetci rovní v právach a povinnostiach, tak ako hovorí ústava, tak tento pseudohumanistický postoj je najväčšou škodou pre celú spoločnosť a pre tých, ktorých sa to týka najviac. Pretože sa na nich díva ako na nesvojprávne osoby, ako keby osoby nižšej kategórie, ktoré treba nachovať, obriadiť, na šnúrke ich niekam doviesť, ktoré nie sú schopné sa postarať sami o seba, a takýmto spôsobom sa priam, to poviem, rasisticky dívať na isté skupiny obyvateľstva. Pretože to je podstata rasizmu, že neuznávame, že sú to rovnakí ľudia ako my, a keď sú rovnakí, tak musia mať aj povinnosti rovnaké, nielen práva. A keď tie povinnosti budeme vyžadovať, potom budeme budovať zdravú spoločnosť. Zdravú spoločnosť, kde slušní majú navrch nad neslušnými. Kde tí, ktorí porušujú zákon, sú potrestaní, a tí, ktorí zákon rešpektujú, sú považovaní za slušných ľudí, ktorí majú podporu a ochranu spoločnosti pred tými, ktorí tu, ktorí ten, ktorí zákon chcú porušovať. Toto musíme mať na pamäti, žiadny pseudohumanistický postoj nie je ospravedlnením a nie je cestou, a preto sa nesmieme pozerať na niečo, že je to špecifické, nejaké špecifiká v tomto nesmú existovať. Pretože ináč nehovoríme o právnej spoločnosti, o vláde zákona, ale o nejakom paškvile, ktorý s Ústavou Slovenskej republiky nemá nič spoločné.
Takže čo je vlastne predmetom návrhu zákona? Návrhom zákona je racionálne riešenie. Keď spravíš priestupok, nemáš peniaze na zaplatenie pokuty, musíš si to odpracovať. Pretože máš ruky a môžeš tú škodu a hlavne ten trest, ktorý sa k tomu vzťahuje, odpracovať a tým je ten trest aplikovaný. Práca ako trest je súčasťou aj nášho súdneho trestného poriadku ako alternatívny trest a je s úspechom a veľmi efektívne využívaný v mnohých, v mnohých štátoch vyspelého sveta. A naozaj s veľkým efektom a s veľkým účinkom. Takže prečo by sme sa tuto v tomto prípade mali báť, pretože to navrhla opozícia? Pretože je to jediné racionálne riešenie, ktoré priestupkovú imunitu, ktorá dnes je, môže zrušiť.
Ďalším problémom, ktorý je, že sa nám tu, že nám tu existuje obrovská skupina obyvateľstva do 15 rokov, ktorá je absolútne beztrestná v prípade, že sa dopustí priestupku. Je to správne? Je to správne, že nám maloletí kradnú v obchodoch, že maloletí porušujú zákon a smejú sa policajtom, keď ich priamo pri čine nachytajú a že tí policajti s tým nemôžu nič robiť. Je to správne? A dobre viete, že je to masový jav, najmä v niektorých častiach Slovenska, v niektorých regiónoch, a pritom to riešenie nie je zložité. Stačí zaviesť to, čo mnohí občania si myslia, že aj reálne existuje, že aj za toho maloletého je niekto zodpovedný, že aj za toho maloletého niekto znáša zodpovednosť za prípadné porušenie zákona. Keď sme vedeli zaviesť do priestupku objektívnu zodpovednosť pri dopravných nehodách, čo nám bráni, aby sme zaviedli priestupkovú zodpovednosť za maloletých, ktorú budú znášať ich rodičia? Veď kto iný, kto iný ako rodič by mal byť zodpovedný za správanie sa svojho potomka? A tu nehovoríme o trestných činoch, ale hovoríme o priestupkoch, to znamená, nikoho tu nikto nechce zatvárať do väzenia, ale chceme, aby jednoducho rodič cítil, že nemôže ignorovať alebo nevšímať si správanie svojho potomka, že nemôže dokonca ho navádzať, čo je tiež v mnohých prípadoch bežný jav, na porušovanie zákona a zneužívať ho, zneužívať ho tak na páchanie, aj keď drobnej, ale trestnej činnosti.
Návrhom tejto novely je, že sa prenesie táto priestupková zodpovednosť na rodičov, čo je úplne logické a úplne správne. Viete, akým spôsobom by... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, je 17.01, neviem, či budete ešte dlhšie uvádzať. Preruším rokovanie.

Kaník Ľudovít, poslanec NR SR
(Rečník prikývol.)

Ďakujem. No aby zasa nevznikli absolútne nesprávne interpretácie. V prvom rade tento zákon vôbec nerieši existujúce akékoľvek nehnuteľnosti postavené na cudzích pozemkoch, ale len novovznikajúce, po účinnosti zákona. Raz a navždy si to už akože uvedomte všetci, ktorí sa k týmto, ja neviem, či z nevedomosti, alebo nejakého iného, stále k tomu vraciate.
Druhá poznámka, kým sa nezastaví budovanie nových čiernych stavieb, nikdy sa nezlegalizujú a nedajú do poriadku tie, ktoré už vznikli. Pretože to je proste, ako keby ste liali vodu do prúteného košíka, nikdy v ňom voda nebude, aj keď ju tam budete liať, koľko chcete. Proste nemá konca také riešenie, musíte najprv zastaviť niečo a potom riešiť to ostatné.
Mišo Bagačka, Hnúšťan, veď ty veľmi dobre vieš, aký to je problém. Tak to nie je o tom, že čo ste to už dávno neurobili, to sú len také floskuly politické. Sme to riešili mnohokrát, v prvom čítaní už bol tento návrh zákona. Skús sa radšej spýtať Hnúšťanov, že či by to nepomohlo, a podľa toho sa pozerajme na vec.

Ďakujem, pán podpredseda. Vážené dámy, vážení páni, nie prvý raz sa stretávame v debate nad týmto návrhom zákona. Je dobré, že sa dostali k sebe tieto tri zákony, ktoré tu dnes predkladám, pretože všetky vyplývajú z jedného spôsobu života. Spôsobu života, ktorý je daný zdeformovaným sociálnym systémom a vyvoláva potom isté modely správania sa. Jedným z negatívnych čŕt takéhoto modelu správania sa je nekontrolované a samozrejme divoké budovanie čiernych stavieb na cudzích pozemkoch. Nekontrolované rozširovanie zástavby, až ju tak vôbec môžme nazvať, nehodnotnej zástavby rôznej bezcennej konštrukcie, rovno môžme povedať rozširovanie slumov na cudzích, na cudzích pozemkoch, čím dochádza k znehodnocovaniu vlastníctva, ignorovaniu vlastníckych práv, ktoré sú zaručené ústavou, ich ochrana je zaručená ústavou, a rozširovania chudoby. Znamená to tiež, že toto správanie, ktoré podľa súčasne nastavených zákonov je veľmi ťažko a slabo postihnuteľné alebo len s využitím iných typov zákonov a žiada si to istú osobnú odvahu, znamená, že dávame signál svojim skupinám obyvateľstva, že zákon je len zdrap papiera, že platí len pre slušných ľudí a neplatí pre tých, ktorí sa zákon rozhodli nedodržiavať.
Možno malý, malý exkurz do histórie, prečo vlastne dnes máme takýto kardinálny problém. Právnici možno vedia, ja som, sa priznám, nie som právnik, o tom, o tom až donedávna až tak veľa nevedel, ale takýto problém nie je úplne bežný v celej Európe z jedného prostého dôvodu. Vo väčšine krajín - až nie vo všetkých - vyspelej Európy platí stará rímska právna zásada: to, čo je postavené na pozemku, patrí tomu, koho ten pozemok je. To znamená, to, čo je nad pozemkom, podlieha tomu, na čom stojí. Táto stará právna rímska zásada, ktorá je súčasťou takmer všetkých právnych systémov vyspelého sveta, zabezpečuje, že k takémuto niečomu, že tu vzniknú stovky, tisíce, desaťtisíce čiernych stavieb na cudzích pozemkoch, nemôže vzniknúť. Pretože akonáhle tam niekto niečo postaví, musí si byť vedomý, že z hľadiska právneho stavu to patrí majiteľovi pozemku.
Viete, prečo na Slovensku takýto stav máme? Pretože v roku ´48 až ´51, až sa dobre pamätám, vtedajšia komunistická moc túto právnu zásadu z nášho právneho systému vyhodila. Netreba ťažkú analýzu, že prečo tak urobili. No pretože potrebovali ignorovať vlastnícke práva a neobmedzovať sa nejakými hlúpymi obmedzeniami, že ten pozemok niekomu patrí, aby sa mohli stavať cesty, továrne, hocičo, čo si vládna moc zmyslela, bez ohľadu na to, či niekomu niečo patrí, alebo nepatrí. Im proste táto právna zásada zavadzala.
Smutné je, že po roku ´89, kedy sme zahodili za hlavu starý komunistický režim, ani jeden, ani jeden z ministrov spravodlivosti si nespomenul, že je veľmi účelné vrátiť sa k tejto právnej zásade, a že až teraz sa ministerstvo spravodlivosti súčasné týmto zaoberá, a podľa informácií, ktoré boli medializované, od, myslím, že budúceho roku alebo od roku 2016 sa znova táto právna zásada má vrátiť do nášho právneho systému. Hurá! Konečne. Ale tie, tých päťdesiat rokov, ktoré spôsobili, že tu máme tých desaťtisíce alebo stotisíce čiernych stavieb, teraz čo. To nemôžme hodiť na plecia vlastníkov pozemkov, to nemôžme riešiť tak, ako navrhuje vládna novela, že rieš si to vlastník pozemku a keď si to nevyriešiš, tak ešte tvoj pozemok predáme v dražbe! To je nezmysel!
Jednoducho štát spôsobil tento chaos a tento právny stav a štát musí aktívne byť účastný náprave tohto stavu. A prvý krok nápravy je zastaviť, zastaviť budovanie nových čiernych stavieb na cudzích pozemkoch. A to, že sa stavajú, je realita. Každým dňom pribúdajú desiatky stavieb po celom Slovensku na cudzích pozemkoch, s ignorovaním všetkých právnych predpisov, ktoré tu sú.
Prijatím tejto novely zákona by sme zamedzili tomuto stavu a prestali by sa budovať nové stavby, pretože - a prichádzam k samotnému jadru tejto novely - na základe, na základe impulzu od vlastníka pozemku by stavebný úrad okamžite vydal rozhodnutie o odstránení stavby a z pozície štátu, z jeho moci a z jeho, jeho sily by došlo k odstráneniu tejto stavby a štát by následne vymáhal náklady, ktoré by vznikli takouto, takýmto očistením pozemku od cudzej stavby, od toho, kto tú stavbu zhotovil. A tým, že by sa jednalo o rýchly proces, by to zároveň znamenalo, že tie náklady by neboli veľké, pretože tieto stavby by sa likvidovali v zárodku. Nečakalo by sa ako dnes, kedy tá stavba bude dostavaná, a potom siahodlhými súdnymi procesmi; viď Talapkova vila, pri železničnej trati tam stojí ďalej; ale jednoducho skôr, než by sa dokončili základy, by bolo vyriešené to, že niekto stavia na cudzom pozemku bez súhlasu vlastníka pozemku. A po jednom, dvoch, troch takýchto zásahoch by už ani k žiadnym ďalším nedochádzalo, pretože každému by bolo jasné, že keď sa pustí do budovania takejto stavby, ešte ani základy nedokončí a budú zlikvidované, a že to je márna snaha. A všetky obce by zrazu mali nástroj v rukách, ako si zjednať na svojich územiach poriadok.
A pre realizáciu tohto je dôležitý potom ten ďalší zákon, o ktorom tu budeme hovoriť, a to je priestupky a tresty za priestupky. Ale to budeme v ďalšom zákone hovoriť. Takže toto je podstata zákona, ktorý vám tu predstavujem opäť. Je to jednoduchá novela, len, len to hlúpe delenie na opozičné návrhy a vládne návrhy zákona - rozumej, opozičné zhodíme zo stola, nech by boli akokoľvek dobré, a vládne, aj keď majú mnoho chýb, tak, samozrejme, ich budeme schvaľovať - spôsobuje, že tu neriešime problémy občanov, ktoré sú úplne reálne a že do všetkého pcháme ideológiu a do všetkého kladieme tú deliacu čiaru medzi opozíciou a vládnou väčšinou, a to je veľká chyba.
Takže vás, opäť vám navrhujem, aby ste sa zamysleli nad tým, že toto je problém, ktorý keď schválime takúto novelu zákona, pomôžeme aj vlastníkom pozemkov, aj obciam a mestám a zjednáme poriadok, ktorý tu nesmierne potrebujeme a ktorý tým, že zatvárame oči pred tým, aký bordel sa nám tu z toho urobil, tak sme všetci, všetci na smiech občanov, ktorí naozaj si myslia, že tie zákony sú len pre hlupákov a tí šikovní si z nich môžu robiť srandu.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. Veľmi krátko, už len na doplnenie. K tej rozprave sa doplnilo k tomu argumentáriu aj vzťah k minimálnej mzde. Naozaj je dobré poukázať na vzájomnú súvislosť. Vláda teraz s veľkou pompou - a čo si budeme hovoriť, je to už súčasť prezidentskej predvolebnej kampane, kde pán premiér Fico sa snaží ukázať, že on ešte viac chce dať, ako pôvodne navrhovalo ministerstvo - bude schvaľovať navýšenie minimálnej mzdy asi o tých 14 euro. Keby sa prijal tento návrh zákona, ktorý predkladám, tak rodine, kde za minimálnu, súčasnú hladinu minimálnej mzdy sa zamestná jeden z jej členov, zvýši sa príjem o 23 euro. Už len na tomto vidno výraznejší, pozitívnejší vplyv na pracujúce rodiny v tých pásmach nízkokvalifikovanej pracovnej sily. A ďalší pozitívny efekt, samozrejme, že táto vláda chce hodiť náklady na niekoho iného, spôsobené týmto, a vytvoriť dojem, že dvíha ľuďom mzdy. Opak je pravdou. Výsledkom, žiaľ, bude, že pre mnohých zamestnávateľov, ktorí dnes využívajú nízkokvalifikovanú pracovnú silu na časť svojich pozícií pracovných, sa po zvýšení minimálnej mzdy môže stať a pravdepodobne sa to stane; vždy sa tak stalo, zanikli tu celé odvetvia, napríklad textilný priemysel, vďaka zvýšeniu minimálnej mzdy v minulosti uskutočnené vládou Roberta Fica; že títo ľudia prídu o prácu, pretože nebudú zamestnateľní vzhľadom k hodnote svojej práce, ktorú vedia zamestnávateľovi poskytnúť. Výsledok pre nich bude zhoršenie sociálneho postavenia, zhoršenie situácie, pretože sa zvolil zlý nástroj. Ja viem, že každý chce ľuďom alebo každý možno nie, ale väčšina ľudí - a ja sa k nim tiež počítam - chce nájsť cestu, aby sme vytvorili lepšie podmienky pre ľudí. Ale toto je zlá cesta, po ktorej sa kráča. Toto by znamenalo, že im pomôžeme účinnejším spôsobom - a znova zopakujem to, čo som povedal vtedy -, nebude to znamenať, že vzniknú nejaké nové veľké výdavky, naopak, zapojíme do pracovného procesu omnoho väčší okruh ľudí, ako je tomu dnes. Tí ľudia nebudú stratené existencie, ako sú dnes, zotročené sociálnou dávkou v pasci chudoby, ale sa postavia postupne na vlastné nohy, budú vytvárať hodnoty pre spoločnosť, budú žiť iným spôsobom života; a to by malo byť naším cieľom.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pán podpredseda. Vážené dámy, vážení páni, ja len na úvod, aby náhodou nejakým omylom nevzniklo, že kvôli mne sa tu čakalo, takže ja som bol tu. Takže som rád, že môžeme pokračovať, lebo viem, viem, že čo by som sa mohol zajtra dočítať, že kvôli Kaníkovi sa prerušila schôdza, nie je to tak.
Ale poďme k samotnému návrhu zákona. Dneska sme sa už tou témou trošku zaoberali, že súčasný sociálny systém je skutočne typicky deformovaným sociálnym systémom. Sociálny systém - aj keď mnoho ľudí si to neuvedomuje - je veľmi silným elementom, ktorý vplýva na správanie sa ľudí, na ich motivácie, na ich chovanie sa v reálnom živote, v reálnej ekonomike. Sociálny systém dokáže veľmi výrazne vplývať na nezamestnanosť. Buď podporovať rast nezamestnanosti, alebo, naopak, tlačiť na znižovanie nezamestnanosti, pretože ovplyvňuje motiváciu ľudí vôbec mať snahu pracovať, pretože je to veľmi jednoduché a pochopiteľné. Práca, pracovná sila a ponúkanie pracovnej sily výmenou za protihodnotu, za finančnú protihodnotu je motivované predovšetkým a v oblastiach nízkokvalifikovanej pracovnej sily priam na 100 % tým, že to je prostriedok na zabezpečenie si živobytia, to znamená prostriedok na zabezpečenie si prostriedkov na to, aby som mohol žiť. To je modelový príklad, keď nemáme žiadne iné možnosti zabezpečiť si príjem, ale akonáhle spoločnosť vytvorí na základe spoločenskej dohody systém, že existuje aj sociálny príjem, ktorý ľudia získavajú na preklenutie svojich problémov alebo v časoch, keď sú buď chorí, starí, dočasne bez práce, tak tu vzniká nový prvok, ktorý nejakým spôsobom ovplyvňuje správanie ľudí. Keď je to nastavené dobre, tak, samozrejme, tá pomoc je opodstatnená. Nikto nechce a teda prosím, aby mi to nikto nevložil omylom do úst, že netreba mať sociálnu pomoc, že nepotrebujeme ľudí, ľuďom, ktorí sú v problémoch, pomôcť. Áno, určite áno. Spoločnosť vo svojich komplikovaných štruktúrach, vyspelá spoločnosť musí mať takéto sociálne správanie zakódované, uzákonené. Ale musí vnímať tie súvislosti, ktoré potom vplývajú na ďalšie prvky správania sa ľudí, a preto sociálna pomoc musí byť pomocou, musí mať charakter, ktorý znamená, že pomáha ľuďom stavať sa na vlastné nohy, ale potom tí ľudia kráčajú ďalej po vlastných. Inými slovami, musí to byť systém, ktorý rozdáva udice, aby si ľudia nachytali ryby, a nie rozdáva ryby, ktoré ľudia zjedia a na druhý deň sú hladní znova. A súčasný sociálny systém takým nie je. Súčasný sociálny systém tým, že vytvoril situáciu, že príjem zo sociálneho systému z komplikovanej štruktúry rôznych dávok, príplatkov, príspevkov vytvorí pre rodinu rovnaký alebo takmer rovnaký príjem ako príjem z práce, je chorý.
Automaticky znamená, že mizne motivácia pracovať, mizne snaha zabezpečovať príjem prácou a je uprednostňovaný ľahší a jednoduchší príjem zo sociálnych dávok. A to má negatívny vplyv na rast nezamestnanosti a vôbec na dostatok pracovnej sily na trhu. Nie sú ojedinelé prípady - a sú vám všetkým dobre známe, z médií minimálne -, že aj v časoch tých lepších, kedy investori na Slovensko prichádzali, prišli mnohí investori aj do okresov, krajov, kde je veľmi vysoká miera nezamestnanosti s nádejou, že tam nájdu dostatok pracovnej sily, možno aj lacnej pracovnej sily, ale po veľmi krátkom čase alebo po pokuse rozbehnúť tam a usídliť sa, odišli. Nie preto, že by im v tom niečo bránilo, ale jednoducho nenašli napriek vysokej hladine nezamestnanosti dostatok pracovných síl, a to sa vôbec nebavíme o kvalifikácii tejto pracovnej sily. To je téma zasa rozsiahlejšia a na inú tému, pretože jednoducho chýbala motivácia. A preto prichádzame s návrhom zákona, ktorý by toto zmenil.
Zmenil by to systémovým spôsobom, nie nejakou dočasnou dávkou, ako je obsiahnuté vo vládnom návrhu novely tohto istého zákona, ktorá bude trvať pol roka a potom zrazu sek a opäť človek padne do existujúceho systému, nevyhovujúceho, čo bude viesť k cyklickému vzdávaniu sa pracovnej pozície a vymieňaniu pracovníkov a špekulatívnemu naberaniu pracovníkov. Ani tam neexistuje žiadna nespravodlivosť medzi ľuďmi z hľadiska výšky ich príjmov, medzi ľuďmi, ktorí vykonávajú tú istú prácu na tom istom mieste. A keď sa bude aplikovať vládny prístup k tomuto riešeniu, bude to znamenať, že budú vedľa seba pracujúci ľudia na tej istej linke napríklad, na tom istom mieste, v tej istej hale mať za tú istú prácu dve rôzne výšky platu, čistého platu. A ten sa bude líšiť v niekoľko až desiatkach eur - čo je, samozrejme, neopodstatnené a nespravodlivé - medzi jednotlivými ľuďmi a bude to vyvolávať určite celý rad problémov, konfliktov, nespokojnosti a tak ďalej.
Podstatou tohto návrhu zákona je, že využijeme tú konštrukciu, ktorá v samotnej dávke v hmotnej núdzi je už od samého počiatku, ako bola vytvorená v čase, keď som bol ministrom a keď sme konštruovali tento systém dávok v hmotnej núdzi, ktorá je v ňom zakódovaná, a to je, že časť príjmu sa nezapočítava pre účely výpočtu nároku na dávku v hmotnej núdzi, časť platu. Dnes je to 25 %, ktoré sa nezapočítavajú, ale tým, že po mojej, mojom pôsobení nasledovníci pridali k tomuto systému celý rad nelogických a neopodstatnených dávok len v jednoduchej snahe dať viac peňazí ľuďom, ktorí nepracujú, bez ohľa, bez toho, aby si uvedomili, aké to má vplyvy na vyváženosť sociálneho systému a trhu práce, tak tento, tento atribút, týchto 25 %, ktoré sa nezapočítajú, prestali mať akýkoľvek účinok. Výsledok je, že rodiny, kde niekto pracuje, majú rovnaký príjem ako tí, kde nepracujú, a nemajú žiaden nárok, samozrejme, na dávku v hmotnej núdzi. Preto navrhujeme, aby sa táto hranica zvýšila na 40 %, z 25 na 40 %, aby sa takisto do príjmu nezapočítavalo ani 40 % z rodičovského príspevku, a týmto sa docieli to, že pokiaľ sa rodina zamestná alebo aspoň jeden z členov rodiny zamestná, hoc aj za minimálnu mzdu, dostane ešte k tejto, tomuto príjmu, ktorý získava z práce, dostane doplatok sociálnej dávky.
Týmto spôsobom sa zvýši motivácia ľudí pracovať a bude sa to vzťahovať - a to je veľmi dôležité - nielen na tých, ktorí si teraz nájdu prácu, ako je to vo vládnom návrhu zákona; dlhodobo nezamestnaný, ktorý si teraz nájde prácu, a ten, ktorý doteraz pracoval, vlastne bude potrestaný za to, že doteraz pracoval, lebo bude mať nižší príjem ako ten, ktorý si teraz nájde prácu; ale bude sa to týkať absolútne všetkých. Absolútne všetkých s danou hladinou príjmu. To je veľmi dôležité, aby sme nikoho nepoškodili. Bude sa to týkať ľudí a je úplne jedno, či to budú ľudia rómskeho pôvodu, alebo nerómskeho pôvodu, rozhodujúca je výška príjmu, a preto je tento návrh zákona spravodlivý.
No a z hľadiska samotného dopadu na štátny rozpočet, tým, že keď sa pozrieme na človeka, ktorý využije alebo ktorého osloví a zmotivuje toto riešenie, tak zistíme, že štát na tom bude lepšie ako predtým z hľadiska výdavkov štátneho rozpočtu, pretože dnes, dnes vynakladá na rodinu, ktorá nepracuje, napr. v prípade rodiny s tromi deťmi až 381 euro mesačne, v prípade rodiny so štyrmi deťmi vyše 400 eur mesačne, v prípade rodiny s viac ako štyrmi deťmi už je to skoro 500 euro, 474 eur mesačne a, samozrejme, títo ľudia neprinášajú pre spoločnosť nič. Neplatia sa z ich peňazí žiadne odvody, o daniach ani nehovorím. V tomto prípade štát vynaloží menej peňazí a navyše získa odvody, ktoré títo ľudia budú platiť, takže tie úspory budú výrazné a nebude to znamenať negatívny dopad na štátny rozpočet.
V druhej časti tohto návrhu zákona navrhujeme, aby v oblasti výkonu aktivačných prác sa zvýšil minimálny rozsah výkonu aktivačných prác. To je z jednoduchého a prostého dôvodu, povie vám to každý starosta, ktorý sa týmto zaoberá. Súčasný stav je, je smiešny a opäť taká kvázi ochrana ľudí pred prácou znamená, že tá práca sa vykonáva formálne a žiadna poctivá práca sa nedá vykonať a treba sa vrátiť tam, kde to začínalo. To znamená, minimálne 40 hodín týždenne je objem práce, ktorú je potrebné odpracovať, aby človek získal nárok na aktivačnú dávku. To je vec, ktorá naozaj vyplýva z aplikačnej praxe, bola odskúšaná a funguje a fungovala, a tá súčasná nefunguje. Takže toľko na úvod k predstaveniu zákona.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, dámy, páni, tento zákon je jedným z tých, ktorý naozaj, ako predkladateľ povedal, významne zdeformovali sociálne prostredie a motivujú k úplne patologickému správaniu. To je proste krutý fakt, všetci o tom vieme, mnohokrát sa tu o tom povedalo a len z toho dôvodu, že je to strašne ľahko zneužiteľné na sociálnu demagógiu, tak sa neakceptujú návrhy na zmenu tohto naozaj chorého stavu, ktorý aj tento zákon vytvára. Naozaj všetci to veľmi dobre viete, veď som sa s mnohými z vás rozprával mimo rokovacej sály, žijete v reáli, žijete na Slovensku v rôznych lokalitách a mimo tých, čo sú možno z Bratislavy, tí s tým možno majú menej skúseností, ale každý, kto žije na vidieku alebo trošku už ďalej za Bratislavou, vie, že súčasné nastavenie spôsobuje naozaj patologické správanie, že nám tu prudko rastie počet príslušníkov komunít, ktoré žijú trvalo zo sociálnych dávok. A robia to nie preto, že sú menejcenní, nie preto, že majú na to nejaké predurčenie, ale jednoducho preto, lebo to, čo im celkovo sociálny systém dáva, tak ako je nastavený, je približne v rovnakej výške toho, čo by získali, keby išli pracovať adekvátne k svojim schopnostiam, to znamená nízkokvalifikovanú prácu.
Ale, tuto aj môj predrečník Štefan Kuffa rozprával veľa, ale, páni a dámy, neriešme, neriešme naozaj mastičkami hlbokú chorobu, ktorá je vo vnútri tela. To sa nedá. Nekomentujme ten jav, ktorý tu nastal, že takto to teraz vyzerá, ale hľadajme príčinu, prečo tento jav a čím je vyvolaný. Keď nájdeme príčinu, potom dokážeme nastaviť správne liečbu. A tá príčina je v tom, že bez ohľadu na to, či poberateľ sociálnej dávky, rôznych foriem sociálnych dávok a príplatkov k príspevkom a k dávkam sa správa ako zodpovedný človek a snaží sa pracovať, snaží sa uživiť svoju rodinu svojou prácou, alebo nie, tak bez ohľadu na to mu systém poskytuje prostriedky na obživu. A poskytuje im, ako som povedal, v takej výške, že je to približne rovnaké tej výške, ktorú získa za ťažkú prácu.
Tá deformácia vzniká vtedy, keď pod rôznymi zámienkami, tých zámienok sa naozaj dá nájsť veľa a vždy sú bohumilé na prvý pohľad, pridávame do sociálneho systému ďalšie a ďalšie platby, ktoré človek môže získať. Takže teraz sa tu bavíme, máme tu o príplatku k príspevku pri narodení dieťaťa. Bohumilý úmysel, rodina pri narodení dieťaťa má málo peňazí a má veľa výdavkov. Potrebuje kúpiť kočík, plienky, neviem čo, ako sa to krásne počúva. No nádherné, veď je to správne pomôcť takejto rodine. Ale keď pomôžete, keď to nastavíte a naozaj nijako nepodmienite získanie tohto príspevku nejakým pozitívnym správaním sa k tomu, čo spoločnosť od väčšiny svojich členov očakáva, tak sa to zvrhne. Logicky sa to zvrhne na pasívne poberanie, pretože je to len ďalší príjem, ktorý sa dá získať len tak. A potom z jedincov, ktorí v každej - nech je akákoľvek - spoločnosti sa nájdu, ktorí radi keď môžu, tak zneužijú, sa stáva skupina a tá väčšia a väčšia, pretože zlé príklady priťahujú. Pretože keď sa ukáže, že aha, veď tu sa dá ľahko a bez roboty mať, tak nasledujú ho ďalší a ďalší a zrazu je to problém. Takže ten problém, ten koreň príčiny je v tom, že od tých ľudí nič nežiadame, aby tú, aby tie peniaze dostali.
Spoločnosť, každá spoločnosť žiada od svojich členov nejaké typy správania a za to im poskytuje nejaké výhody. Zjednodušene povedané, človek sa vzdeláva a študuje na to, aby mohol zastávať napríklad vysokokvalifikovanú prácu a dostávať za ňu vysoký plat. Prečo nemá vysoký, taký plat ako má riaditeľ, generálny riaditeľ veľkého podniku robotník, ktorý hádže lopatou, keď kope jamu v tom podniku? Síce nájdu sa aj takí, že všetci by mali mať rovnaký plat, ale to už asi dneska sú len naozaj blázni, ktorí toto tvrdia. No preto, lebo pracoval, vzdelával sa, venoval tomu obrovskú energiu, nadobudol poznatky, niečo pre to urobil a toto, tento model, ktorý je prirodzený a normálny pre spoločnosť, je potrebné pretransformovať do všetkých systémov, ktoré existujú. Pretože sociálny systém je pomoc, je spoločenská dohoda, že pomôžeme tým, ktorí sa dostali do ťažkostí, čo je správne, ale zároveň musí byť ten sociálny systém, pamätať na to, že tým ľuďom pomáhame a nie ich, nie im nahradzujeme ten príjem, aby bol trvalou zložkou ich príjmov, aby zmizla ich motivácia sa snažiť. Čiže toto je podstata problému a po tomto choďme a to sa dá nájsť v mnohých zákonoch. A ja som tu preto mnohokrát prichádzal s návrhom, ktorý riešil aj tento problém a ktorý nie je postavený na to, že prvému dieťaťu dajme, ale, ale druhému už dajme menej, tretiemu ja neviem čo a potom už nedajme vôbec. Pretože toto má akú logiku, že prvému viac, druhému menej? No ako dá sa, všetko sa dá nastaviť, keď si to tu odhlasujeme, ale je tam logika, je to systémové? Je tam niečo? Nie je lepšie povedať, že naozaj podporme, aby ľudia mali čo najväčšie rodiny, ale nech sú to rodiny, ktoré pracujú, ktoré vynakladajú snahu, ktoré pre tú spoločnosť niečo robia, nie rodiny, ktoré pretože sú veľké, dostávajú peniaze. To je choré, to je naozaj patologické a tú spoločnosť to zvnútra postupne rozožiera a zahubí. Takže ja opakovane tu budem sa snažiť vás presvedčiť o tom, že je lepšie poskytnúť peniaze, ale podmieniť to nejakým typom správania, pracovnou aktivitou, snahou a tak ďalej a potom, potom sa to bude správať úplne ináč.
Poobede pravdepodobne prídu tu na rad zákony, ktoré predkladám, ktoré hovoria aj o tom, že dajme sociálnu dávku aj tým, ktorí pracujú za nízku mzdu, aby sme zvýšili ich čistý príjem, ale dajme to len tým, ktorí pracujú, aby sme ich motivovali, aby bolo pre nich výhodnejšie pracovať, ako poberať sociálnu dávku. Ale každopádne je dobré, že sa o tomto bavíme, pretože každá takáto debata, ja verím, že aspoň o milimeter posunie to poznanie. Ja sa pamätám, keď som bol minister, je to už skoro 10 rokov, keď bolo pomaly, pomaly spoločensky neprípustné povedať, že je tu problém, že v rómskych osadách sa ľudia, časť ľudí nespráva normálne a že tu máme patologické typy správania sa v sociálnej oblasti. Dnes už to problém, chvalabohu, nie je, pretože keď problém je, treba ho najprv pomenovať, aby sme ho vedeli riešiť. Takže ja verím, že aj tieto diskusie to posunú ďalej dopredu. A ja podporím v prvom čítaní tento návrh zákona, aj keď si nemyslím, že je dobre navrhnutý, ale ide po riešení tohto problému a každý pokus o riešenie tohto problému je dobrý. A v rámci druhého čítania viem, že by sme vedeli tam proste nájsť nejaké komplexné riešenia, ktoré by mali systémový charakter a ktoré by išli tým smerom, ktorý si ja myslím, že je správny.
Ďakujem za pozornosť.

Ja to len veľmi krátko. Na túto tému sa tak rado hovorí, ale páni, aj Štefan, ja aj vo svojom vystúpení to poviem, nie po povrchu, nie javovou vecou sa zaoberať, ako to dopadlo, ako to vyzerá, skúste ísť do hĺbky, skúste hľadať príčiny, skúste hľadať korene a naprávať veci pri koreňoch, aby tie výhonky boli potom zdravé. Pretože tu máme choré korene, choré výhonky logicky z toho vyplývajúce a vy idete tam umývať list, nejakou vodičkou tie choré lístočky. To takto nejde, hľadajte príčiny, inak sa nikam nedostaneme.

Ja som chcel vyjadriť radosť, že tu vidím sedieť vládu aj pána premiéra a zároveň veľké sklamanie (reakcia z pléna), lebo som nedostal slovo, tak som nestihol, veľké sklamanie nad tým, že sa tu ignoruje ústava... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
(Hovorené súbežne s predsedajúcim.) No veď sa k nemu chcem dostať...

Paška, Pavol, predseda NR SR
(Hovorené súbežne s rečníkom.) Skúste dať nejaký návrh procedurálny, sme na konci schôdze.

Kaník, Ľudovít, poslanec NR SR
... chcem sa k nemu dostať, aby mohla, tak ako káže ústava, sedieť pri návrhu na vyslovenie nedôvery a chcel som navrhnúť, aby sa znova otvorila rozprava. Ale keďže ste mi to neumožnil, tak tento návrh nemôžem podať.

Chcem sa len poďakovať za pozornosť a za reakciu.