Videokanál poslanca

Ďakujem, pán podpredseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, tento návrh zákona tak nadviaže celkom na túto vlasteneckú debatu, ktorú teraz predchádzajúci návrh zákona priniesol. Myslím si, že aj to je potrebné a treba aj k takýmto veciam pristupovať bez predsudkov a, naopak, treba rozvíjať tieto záležitosti, pretože len keď si budeme uvedomovať, koho tu reprezentujeme, v akom národnom parlamente sedíme a čo všetko k nemu patrí, tak vtedy môžme byť skutočne dobrými zástupcami občanov Slovenska.
V tomto návrhu zákona meníme a dopĺňame zákon o štátnych sviatkoch, pretože chceme dosiahnuť to, aby sa zaradenie pôvodne len pamätného dňa 28. októbra, čo je deň vzniku samostatného Československého štátu, aby sa tento deň zaradil medzi štátne sviatky a tento sviatok by sa volal Deň úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika - vznik samostatného Československého štátu.
Prečo sme zvolili takýto názov? To je veľmi dôležité a o tom by som vám chcel čosi povedať, pretože nie prvýkrát s týmto návrhom v tomto parlamente predstupujem a zažil som tu debatu, ktorá sa s týmto spájala a ktorá najmä z radov vládneho SMER-u pochádza. Tá debata skĺzla spravidla k tomu, že či je vznik Československa pre Slovensko, pre súčasnú Slovenskú republiku tak dôležitý, aby bol štátnym sviatkom. Skĺza k tomu, či 28. október je ten kľúčový deň alebo 30. a vymedzovanie sa toho, čo to vlastne bol, či to bol vlastne štát, ktorý viac náležal alebo viac sa k nemu hlásila česká časť Československa, a či sme my, Slováci, tam boli taký nejaký doplnok, ktorý sa tam nejak veľmi dobre necítil, alebo nie. A tu práve pre túto súvislosť sme zvolili práve toto pomenovanie, aké sme zvolili.
A preto vám chcem povedať pár historických faktov a citátov, ktoré hovoria o tom, že tento deň bol vyvrcholením politického diela Milana Rastislava Štefánika a že Milan Rastislav Štefánik bol tým rozhodujúcim činiteľom, ktorý sa zaslúžil o vznik Československa. To, že bez vzniku Československa by nebolo súčasného Slovenska, o tom som už povedal mnohokrát a povedali to mnohí. Áno, bez vzniku Československej republiky by Slovensko, ktoré vtedy bolo naozaj na veľmi nízkom stupni ekonomického a sociálneho rozvoja, nabralo úplne inú cestu rozvoja a pravdepodobne nie pozitívnu, ale negatívnu. Jeho úpadok po stránke počtu príslušníkov občanov, ktorí sa hlásili k slovenskému národu, stupňu ich vzdelania, ekonomickej úrovne bol katastrofálne nízky. Neviem, či alebo koľkí z vás viete, že v rámci vtedajšieho už vzniknutého následne Československa Slováci vôbec neboli z hľadiska svojej početnosti druhou najpočetnejšou národnou alebo najpočetnejším národom, že boli až tretí v poradí, že Nemci boli z hľadiska početnosti omnoho viac početnejší a že Slováci, keby neboli zvolili politickú cestu spojenia a politickej spolupráce s českým národom, boli by len doplnkovou národnostnou menšinou v akomkoľvek štátnom zoskupení.
Aj z tohto sa ukazuje, ako ďaleko dopredu videl Milan Rastislav Štefánik, keď práve on presadzoval túto líniu a keď otváral svojou prácou cestu k tomu, aby Československo vzniklo.
Poďme teda k pár historickým faktom. Idea vzniku Československa, ktorú Masaryk, Beneš a ďalší začali v zahraničí prezentovať, vôbec na začiatku nenachádzala porozumenie u tých rozhodujúcich a kľúčových mocností. Títo dvaja páni boli neznámymi ľuďmi pre väčšinu vtedy kľúčových politikov, ktorí rozhodovali o osude sveta, na rozdiel od Štefánika. Prvé stretnutie s francúzskym premiérom, ktoré sa vykonalo koncom roka 1915, vybavil Štefánik tým, že požiadal svojich priateľov vo francúzskom parlamente, aby oficiálne francúzsky premiér prijal Masaryka. Až vtedy sa prvýkrát dostalo Masarykovi oficiálneho prijatia u významného štátnika kľúčovej mocnosti.
Veľmi dôležitým bodom bolo ustanovenie Československej národnej rady v Paríži vo februári 1916, neskôr uznanej ako dočasnej vlády Československa spojencami. Keď sa ju rozhodli Masaryk, Štefánik a Beneš 13. februára 1916 konštituovať, na jej čelo sa postavil Masaryk ako predseda, podpredsedom sa stal Štefánik s Durichom a Beneš tajomníkom. Práve Štefánik ale bol tým, ktorý návrh na vznik tohto orgánu predsunul, a jemu sa kládli za to najväčšie zásluhy, pričom rozhodujúci význam vstupu generála Štefánika do vedenia československého zahraničného odboja azda najvýstižnejšie opísal český publicista a politik Lev Borský, keď konštatoval, že: "Vyhlásenie českého komitétu zahraničného zo 14. novembra 1915 nevzbudilo v štátoch dohody očakávaný záujem. Až vtedy, keď koncom roku 1915 vstúpil do vedenia československého odboja Milan Rastislav Štefánik so svojimi vysokými cieľmi, vysokými stykmi, dostala akcia charakter cieľavedomého politického vedenia. Až po jeho príchode sa členovia Československej národnej rady v Paríži postupne dostávali do styku s vplyvnými dohodovými politikmi a do parížskych salónov, ktorí mali vplyv politický aj vojenský. Politická aktivita sa vplyvom aj schopnosťami Štefánikovými dostávala ku kruhom vládnucim a pomaly sa od nich učila robiť zahraničnú politiku." Koniec citátu.
Ďalším zaujímavým historickým citátom je konštatovanie samotného Edvarda Beneša, ktorý v mene československej delegácie v apríli roku 1918 zdôraznil v Ríme na kongrese utláčaných národov, že "nejde len o boj proti Viedni", ako sa to vtedy v Čechách prevažne vnímalo a pretláčalo, ale "rovnako ide o boj proti Budapešti, keďže pre nás je najdôležitejšou otázkou jednota so Slovákmi". Pre československú delegáciu na tomto kongrese mali hlboký význam najmä slová talianskeho premiéra Vittoria Orlanda, ktorý prízvukoval, citujem, "ochotu Talianska k spolupráci so všetkými potlačovanými národmi" a nezabudol pritom spomenúť s chválou československé légie v rámci talianskej armády a rokovania so Štefánikom ako znak mravnej sily a významu tejto politiky. Tento kongres často historici vnímajú ako prvý skutočne reálny symptóm obratu v postoji dohodových mocností k Rakúsko-Uhorsku a jeho pokračovaniu po skončení vojny.
Mnohokrát sa v takých amatérskych debatách diskutuje o tom, ako vlastne Slováci pristupovali k týmto dejinným procesom. Možno je veľmi dôležité uvedomiť si a málokto, kto sa do toho hlbšie nezahĺbi, nemá dôvod o tom vedieť, že na Slovensku a v Čechách, aj keď v rámci jednej rakúsko-uhorskej monarchie, existovali veľmi odlišné mocenské pomery. V Čechách vládla relatívne liberálnejšia klíma, českí poslanci existovali v Ríšskom sneme a vystupovali v Ríšskom sneme a policajné prenasledovanie národného uvedomovacieho procesu zďaleka nebolo také brutálne a kruté ako na Slovensku. Slovensko v tom čase bolo pod veľmi prísnou policajnou kontrolou a každá sebemenšia snaha, článok v novinách alebo stretnutie bolo okamžite označené za protištátnu činnosť, za ktorú nasledovalo len väzenie a v prípade vojny okamžitý odsun na front všetkých, ktorí sa tohto zúčastnili. Preto akékoľvek prejavy, ústne a už vôbec nie písomné, z tohto obdobia, zo slovenského územia sú takmer nemožné, pretože podliehali absolútnej a definitívnej perzekúcii.
Preto je veľmi zaujímavý Hlinkov prejav na tajnej martinskej porade Slovenskej národnej strany, ktorá sa uskutočnila ešte 24. mája 1918. V intenciách hesla "Preč od Maďarov!" Andrej Hlinka v zmysle, Andrej Hlinka povedal: "Neobchádzajme otázku a povedzme si otvorene, že sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť." Tieto slová zazneli v máji, no omnoho mesiacov skôr, ako vznikla Československá republika a ako dokonca v Čechách táto jednoznačná orientácia na vznik Československa prevážila. Ono totiž aj keď v zahraničí Masaryk, Štefánik a Beneš bojovali za vznik Československa, na domácom území v Čechách v tom čase ešte prevládala orientácia na federalizáciu Rakúska-Uhorska a ešte z domácich kruhov českých zaznievali výzvy alebo zaznievali tvrdenia o tom, že Čechom sa v Rakúsko-Uhorsku darí dobre a že chcú len zlepenie svojho postavenia.
Až na vyhlásení Českého zväzu v Ríšskom sneme 30. mája 1917 sa na základe aktivity Vavra Šrobára dostala, dostala, dostala veta, že slovenské stanovisko ako súčasť prehlásenia bolo presadené na schôdzi parlamentnej komisie 23. mája, a presadil ho tam brnenský politik Adolf Stránský. A tu sa dostávame k osobe Vavra Šrobára. Vavro Šrobár je jeden z piatich mužov 28. októbra 1918. On bol priamo pri vyhlásení Československa, prvej Československej republike. Mnohokrát je spochybňované to, že Slováci boli pri tom a Slováci sa rozhodovali o tom, že 28. októbra chcú žiť v Československu. Dvanásteho septembra ale bola obnovená predvojnová myšlienka zriadenia Slovenskej národnej rady a táto začala fungovať provizórne, ale už ako reprezentatívny orgán slovenských politických subjektov. Na schôdzke týchto subjektov bol poverený Vavro Šrobár, ktorý tým získal mandát na vykonávanie ústavnoprávnych krokov a počinov v mene Slovákov, v mene uhorskej vetvy československého kmeňa, a tento ním vykonal alebo tento mandát vykonal podpísaním prvého zákona novej Československej republiky večer 28. októbra o zriadení samostatného československého štátu a rovnako aj prehlásenia voči československému ľudu toho istého dňa.
Je zaujímavé a pozoruhodné, že vzhľadom k dobovým reáliám tieto správy, nie ako dnes prostredníctvom televízií, rádií a média internetu sa dostanú okamžite temer v tej istej sekunde do celého sveta, vtedy tieto kroky a tieto počiny ešte niekoľko dní neboli známe na celom území Československa, už vôbec neboli známe na Slovensku. Preto martinská deklarácia 30., ktorá bola prijatá 30. októbra, nemá o nič menší význam. Pretože v čase, keď bola prijímaná, vôbec jej účastníci nevedeli o tom, že 28. októbra už bola vyhlásená Československá republika v Prahe, pretože sa nachádzali v takej situácii, že ani telegraf, ani iné metódy a techniky informácií jednoducho neboli využiteľné, a konali tak napriek tomu plne v súlade s vyhlásením Československej republiky s podpisom Vavra Šrobára, ktorý ako človek, ktorý mal mandát zastupovať slovenský národ, podpísal zákon o vzniku Československej republiky.
Vážení kolegovia, vážené kolegyne, dúfam, že som vás neunavil týmto historickým exkurzom, ale predchádzajúce debaty mi dali dostatok dôvodov na to, že je treba niektoré veci osvetliť, aby sme neskĺzavali k takému plochému a povrchnému nacionalisticko zaslepenému vnímaniu kľúčových historických momentov, na ktorých stojí dnešná prítomnosť, bez ktorých by sme tu nesedeli, bez ktorých by sme neboli.
Preto predkladáme spolu s Pavlom Frešom tento návrh zákona, aby sa 28. október, ktorý je kľúčovým dátumom v dejinách slovenského národa a je symbolom zavŕšenia dlhotrvajúcej túžby po samostatnosti a vlastnom štáte, stal štátnym sviatkom. Bez vzniku tohto spoločného štátu Čechov a Slovákov by nebol možný neskorší vznik slovenskej, samostatnej Slovenskej republiky. Až vznikom Československa sa vytvorili základné predpoklady na budovanie štátnosti a zabezpečil sa rozvoj národného povedomia slovenského národa. V súčasnosti najmä mladá generácia prestáva vnímať význam 28. októbra, pretože nie je štátnym sviatkom a nie je zaradený medzi najvýznamnejšie sviatky.
Cieľom tejto novely je zároveň vyjadrenie pocty Milanovi Rastislavovi Štefánikovi ako dnes, ba dodnes najvýznamnejšiemu slovenskému politikovi a osobnosti, ktorý, ako som v predchádzajúcich slovách vyjadril, mal nezastupiteľný, ba dokonca rozhodujúci podiel na tom, aby sa projekt vzniku Československa uskutočnil a podaril. Povýšenie tohto výročia na štátny sviatok vo väzbe práve na zavŕšenie a vrchol politických aktivít Milana Rastislava Štefánika, ako deň úcty k jeho dielu, ktoré pre Slovensko a slovenský národ vykonal, je doplnenie a uzatvorenie vytvorenia štvorlístku tých kľúčových štátotvorných výročí, ktoré zásadne a pozitívne predurčili smerovanie štátotvornej cesty Slovenska. Keď si tieto štyri výročia pomenujeme v chronologickom poradí, tak by to bolo: vznik samostatnej Československej republiky; druhým výročím - Slovenské národné povstanie, kde sme sa jednoznačne prihlásili k boju proti fašizmu a zaradili k víťazným mocnostiam, kde sme bojovali proti diktatúre, porobe a fašizmu so zbraňou v ruke; ďalším je 17. november, kde sme odmietli a zvrhli komunizmus ako ďalšiu formu diktatúry a totalitného zriadenia; a tým posledným je zavŕšenie tejto štátotvornej cesty, vznik samostatnej Slovenskej republiky 1. januára.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, stojí za to zamyslieť sa nad tým, čo som povedal a zamyslieť sa nad súvislosťami, ktoré som vám tu predložil, a zvážiť a pozitívne sa postaviť k vyhláseniu tohto dňa za štátny sviatok Slovenskej republiky.
Aby sme nezaťažovali verejné rozpočty, samozrejme znamenalo by to zmenu súčasne, v súčasnom štátnom sviatku 1. september, ktorý by bol preradený na pamätný deň. V takom prípade návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, neprináša ani nároky na pracovné sily, nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, ani na životné prostredie a podnikateľské prostredie a je, samozrejme, v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Ďakujem vám za pozornosť a prosím vás o podporu tohto návrhu zákona. Je to skutočne veľmi dôležité z hľadiska vlastenectva a z hľadiska uvedomia si súvislostí, na ktorých tu sedíme, aby sme to, čo tomuto kľúčovému a významnému dňu patrí, naozaj urobili a uctili si tak ten prvý a kľúčový štátny sviatok, ktorý nás doviedol k súčasnosti a k našej štátoprávnej prítomnosti.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem Lucii Žitňanskej, že pomenovala mnohé z problémov, ktoré táto situácia, ktorú tu, o ktorej dnes diskutujeme, prináša. A zároveň si pomôžem takým, takou parafrázou Štefánikovho citátu. Štefánikovho preto, lebo v nasledujúcom bode ho budem hodne spomínať, že: "Demokracia, to nie je len rozprávať, ale riešiť problémy." A tu by som poukázal na dve veci. Máme tu vládu, ktorá má pohodlnú väčšinu takmer dva roky, máme tu problém, ktorý je zjavný a pomenovaný a aj rozobratý pomaly na relatívne dosť drobného, a táto vláda s tým nič nerobí. To zároveň nás plne oprávňuje k tomu, prichádzať s vlastnými návrhmi, aj keď sú čiastkové, aj keď riešia povedzme len symptóm, ale aspoň niečo sa snažia riešiť. A oprávňuje nás to dúfať, že to pohne veci z miesta.
A len mi je tak trošku smutno, že keď poznáme, tí, ktorí sú, sa tým zaoberajú, keď som tu teraz počul, že sú napísané návrhy zákonov, prečo tie návrhy tu nie sú. Prečo tento problém neriešime už dávno a na omnoho širšom poli a širšom meradle, pretože to je naozaj problém, ktorý trápi mnohých. A tak, ako sa auto skladá z mnohých súčiastok a ani jedna z nich nerozhoduje o tom, že to je auto, ale keď tá jedna súčiastka je neadekvátna, buď neadekvátne veľká, ťažká, alebo, naopak, malá a nevýrazná, celý systém nefunguje. Že niekedy treba sa pozrieť aj na jednotlivosti, aj na súčiastky, aj na symptómy a zároveň riešiť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja sa budem snažiť z tejto odbornej debaty, aby zaznelo niečo, čomu ľudia budú rozumieť v podstatne širšom rozsahu. Regulátor vznikol preto, aby zabránil prirodzeným monopolom dosahovať neopodstatnené zisky. A samozrejme aj preto, aby nastavil cenu elektriny čo najpriaznivejšie pre rast zamestnanosti aj pre spotrebu domácností. Na Slovensku výsledok je ale presne opačný.
Ako vysvetlíme, že za desať rokov zhruba klesli náklady na výrobu elektrickej energie o 50 %, napriek tomu ceny, konečná cena elektrickej energie je najvyššia v rámci Európskej únie pre výrobný sektor s výnimkou ostrovných štátov? A je to jeden z faktorov, ktorý spôsobuje nárast nezamestnanosti. My sme pred vyše alebo zhruba pred rokom zahrnuli potrebu zníženia ceny elektrickej energie do piatich opatrení na okamžité zastavenie rastu nezamestnanosti a žiadali sme vládu, aby s tým niečo robila. Teraz sa prvýkrát urobil ten krok, že áno, cena klesne. Ale prečo až teraz? A tu sa práve na tomto ukazuje, že cenu elektrickej energie má v rukách regulátor a že veľmi negatívnym spôsobom ju ovplyvňoval, preto ju máme najvyššiu. Pretože výrobná cena elektrickej energie, až sa nemýlim, je zhruba 45 % z objemu faktúry, ktorá je vystavená, a zvyšok sú poplatky, ktoré stanovuje regulátor. A tu sa naozaj ukazuje, že regulátor zohral veľmi negatívnu úlohu v tom, ako sa hospodárstvo Slovenskej republiky vyvíja, či rastie alebo sa brzdí, a veľmi negatívnu úlohu pri raste nezamestnanosti.

Ďakujem všetkým kolegom za faktické poznámky, ktoré predniesli a len sa pripojím k tomu, že tu nejde o to, aby sme odhlasovali, či majú byť dane vysoké alebo nízke. Ide tu o to, aby sme povedali, že my, poslanci slovenského parlamentu, chceme, aby zostala suverenita v rozhodovaní o týchto otázkach v rukách slovenského parlamentu. A keď poslanci SMER-u sa chcú vzdať tejto suverenity a budú hlasovať proti tomu, jednoznačne, jednoznačne konajú v neprospech záujmov Slovenskej republiky, aj v neprospech záujmov ich voličov. A jednoznačne odkrývajú to, že buď hajá iné záujmy alebo jednoducho svojou pasivitou vedome, vedome škodia občanom Slovenskej republiky.

Vážený pán podpredseda, vážení predkladatelia, je zaujímavé, že téma, ktorá môže pre Slovensko znamenať takmer existenčnú záležitosť, absolútne nebudí záujem u poslancov, aby sa nad tým zamysleli. Otázka daní a otázka suverenity Slovenska je pritom naozaj principiálna a kľúčová. Možno si to neuvedomujete vďaka tomu, že sa nevenujete ekonomike, alebo nevenujete sa mnohí týmto otázkam. Ale to, ako nakoniec, aké manévrovacie možnosti bude mať tá ktorá krajina a slobodu pri stanovovaní si svojich podmienok, ktorými výrazne ovplyvňuje ekonomiku, od toho bude závisieť mnohokrát osud, ekonomický osud tej krajiny. Slovensko v tomto smere bolo tou krajinou, ktorá od istého času, od zavedenia rovnej dane a reforiem, ktoré v tom čase boli prijímané, bola lídrom v nových prístupoch. V prístupoch, ktoré ukázali v praxi a potvrdili, že dobrá jednoduchá, prehľadná a nízka, nízko nastavená daňová sústava môže byť veľmi významným akcelerátorom hospodárskeho rastu, že keď sa k tomu pristúpi takýmto spôsobom, tak ekonomika expanduje.
Potvrdením tohto tvrdenia je porovnanie vývoja ekonomík v Európe práve v tom čase. Viackrát som o tom hovoril, naposledy pri štátnom rozpočte, takže to veľmi stručne len zopakujem, že je veľmi dobre vidieť, keď si pozriete, ako sa vyvíjali ekonomiky iných krajín v eurozóne alebo aj mimo eurozóny, ale v Európe, alebo aj vo svete a pozriete sa na ich daňové systémy, tak z toho jasne vidieť, že za vedenie jednoduchého zdaňovania a zníženie daní znamenalo významný hospodársky rast v prvom kroku a okamžite znamenalo veľmi rýchle znižovanie nezamestnanosti. To bolo tým najdôležitejším a najpozitívnejším prvkom dobrého zdaňovania. No a samozrejme znamenalo to veľký nárast príjmov štátneho rozpočtu. To na margo ľavicovo vidiacich pánov poslancov a pani poslankýň, aby si uvedomili, že nízke dane neznamená nízke príjmy do rozpočtu. Naopak. Vysoké dane znamenajú nízke príjmy do rozpočtu, ako ukazuje súčasná prax. Súčasná prax na Slovensku, ale nielen na Slovensku.
A teraz k tým európskym súvislostiam a nebezpečenstvu, ktoré nám hrozí a dôležitosti prijatia takejto deklarácie. Sú tu vždy veľké lákadlá najmä pre socialistickú časť politického spektra, že zjednocovaním, zoradením sa do jedného šíku sa dosiahne strašné, pozitívne efekty pre krajinu. Socialisti sa vždy pokúšajú stanoviť presné pravidlá, direktívy, mantinely. Preto nám stále prichádza viac a viac a do zákonodarstva preniká stále viac príkazov, obmedzení, nariadení, ktoré komplikujú bežným občanom, ale predovšetkým zamestnávateľom, od ktorých závisí potom, či máme nezamestnanosť vysokú alebo nízku, každodenné fungovanie, každodenný život. A prinášajú ďalšie a ďalšie náklady. A tlak na to, aby sa dane harmonizovali, je jedným z takýchto nebezpečenstiev. Harmonizácia daní je len skryté a pod taký pláštik takého milého slova schovaná snaha o obmedzenie daňovej konkurencie a zastavenie možností nových členských krajín Európskej únie, aby zrýchleným ekonomických rastom dohonili zaostávanie, ktoré sa historicky vytvorilo vďaka tomu, že sme patrili do komunistickej časti Európy.
Jednoducho vznikli tu veľké ekonomické rozdiely a my nemáme inú šancu ako dostať životnú úroveň našich občanov na podstatne vyššiu úroveň ako rýchlejší hospodársky rast a všetky pozitíva s tým spojené, ako má zvyšná časť Európy. A to sa nedá dosiahnuť nijako ináč, len lepšími podmienkami na podnikanie, lepšími podmienkami na zamestnávanie a medzi tieto lepšie podmienky patria lepší a kvalitnejší aj odvodový, ale v tomto prípade hovoríme o daňovom systéme. Zhoršovaním tohto systému a prispôsobovaním sa vysokým daniam, ktoré prevažne vládnu v Európe, logicky strácame túto výhodu, tým pádom nemôžeme dosahovať rýchlejší rast. Naopak brzdíme ho a samozrejme nikdy v živote nemôžme dosiahnuť potom znižovanie zaostávania. To je tá podstata veci.
My si preto musíme strážiť túto výhodu a nesmieme sa nechať zlákať akýmikoľvek sľubmi, ako to cez harmonizáciu bude dobré. Jeden z takých falošných sľubov alebo motívov, alebo tvrdení je, že keď budú dane harmonizované, že sa zúži možnosť na daňové podvody. Nezmysel. Ničím neopodstatnené tvrdenie. Opäť len falošné lákadlo, falošná návnada, na ktorú sa, lebo to dobre znie. Áno, kto by chcel podporovať daňové podvody? No, nikto. Tak sa predhodí návnada, že keď budeme mať harmonizované dane, tak sa zúži možnosť daňových podvodov. Nijaký efekt to nemá v tejto oblasti. Je to len falošná návnada.
Druhé lákadlo je, že harmonizovaním daní to bude spravodlivejšie. Nikto nebude mať nezaslúženú výhodu. Ale aká nezaslúžená výhoda? Veď každá krajina môže urobiť to, že v záujme toho, aby sa lepšie fungovalo v danej krajine, aby občania mali viac prostriedkov, viac finančných zdrojov sami pre seba, aby zamestnávatelia mohli investovať peniaze do rozvoja výroby, do tvorby nových pracovných miest. Každá krajina môže znižovať priame dane. Nikto to nebráni žiadnej krajine. Tak aká nezaslúžená výhoda? Navyše, keď nielen na slovenskom príklade, ale aj na mnohých iných príkladoch sa ukazuje, že je to veľmi dobrý nástroj na prekonanie problémov vyplývajúcich z krízy. Všetky krajiny, ktoré išli cestou zníženia daní a zjednodušenia daňovej sústavy, dosiahli vyšší výber daní a dosiahli rýchlejší hospodársky rast. Aj dnes v Európe vidíme, že Pobaltské krajiny napríklad, ktoré sa touto cestou vydali, pretože veľmi rýchlo zistili, že klasická reakcia väčšinová, žiaľbohu, dnes zvýšenia daní priniesla veľmi veľa negatív, zmenili tento kurz, znížili dane, išli cestou liberalizácie, znižovania zásahov štátu a výsledok sa dostavil v rekordne krátkom čase. Už v priebehu roka - dvoch dosiahli dramatický pokles nezamestnanosti, v Estónsku o viac než 6 % a dosahujú vysoký hospodársky rast. Ale takouto cestou dnes ide aj Veľká Británia napríklad a, žiaľbohu, mnoho iných krajín, ale aj Nemecko napríklad, aby som nebol, úplne nezabudol, aj keď tam sa tá cesta realizuje hlavne cez reformy, ktoré boli prijaté na trhu práce. No, ale máme tu iné krajiny, ktoré samozrejme pretože nemajú vôľu a ochotu, veľmi podobne so súčasnými alebo slovenskými socialistami, nemajú vôľu a ochotu šetriť na vládnych výdavkoch neproduktívnych, zdôrazňujem, nie kapitálových, ale tých, kde sa financuje byrokratické aparáty, kde sa financujú nezmyselné sociálne dávky, tam vôľa chýba a preto sa funguje na dlh a preto potrebujú stále žmýkať viac a viac ľudí. Tak tieto krajiny samozrejme, že sa s nevôľou pozerajú na to, keď krajina, ako je Slovensko, je dostatočne odvážna a dostatočne novátorská v prístupe k daniam a hľadá a našla v časoch, ktoré by som vymedzil rokmi 2002 - 2006, cestu podpory hospodárskeho rastu, cestu znižovania nezamestnanosti, cestu prilákania investícií cez dobré podmienky pre podnikanie a pre investovanie a cestu rastu zamestnanosti.
Preto prijatie takejto deklarácie je veľmi dôležité aj pre budúcnosť a vymedzuje a ochraňuje záujmy slovenských občanov. Záujmy slovenských občanov, ktoré spočívajú v tom, že my máme, mali by sme mať predovšetkým na pamäti to, aby sme im vytvárali čo najlepšie podmienky na fungovanie a aby sme, tak ako som to už povedal, dosiahli čo najrýchlejšie znižovanie ekonomického zaostávania za krajinami starej Európy, ktoré sa vytvorilo historicky. A preto musíme byť lepší jednoducho povedané. Preto nesmieme pristúpiť nikdy na to, aby sme daňové podmienky zjednotili s tými krajinami, ktoré sa rozvíjajú pomaly. Pretože, keď pôjdeme rovnakou rýchlosťou, jednoducho logicky ich nikdy nedobehneme. A my ten záujem máme.
Vážené dámy, vážení páni, považoval som za potrebné aj takýmto spôsobom, možno jednoduchým, ale zrozumiteľným, zdôrazniť, že nebezpečie daňovej harmonizácie na nás číha stále. S ním číha strata slobody občanov jednotlivých krajín a je to veľmi dôležitá vec, ktorú si musíme strážiť a ktorú v žiadnom prípade nesmieme pustiť zo zreteľa a nesmieme pod akýmikoľvek zámienkami sa nechať zlákať na túto falošnú cestu, pretože z nej, z nej sa už nedá zísť. Keď my si tu v parlamente odhlasujeme zákon, podľa toho, kto má väčšinu, ktorý nie je dobrý v daňovej oblasti alebo aj v inej, môže sa to napraviť, či už revidovaním, či už revidovaním tohto zákona alebo zmenou vládnej garnitúry. Ale ak raz na európskej úrovni predáme za misu šošovice, za prísľub eurofondov alebo za hoci čo iné to, že stratíme možnosť rozhodovania suverénne o týchto veciach, už budeme zviazaní a už aj pri akomkoľvek zmene názoru nebudeme mať kompetenciu a silu nastaviť tie podmienky tak, aby boli pre Slovensko dobré, správne a pozitívne. Ďakujem za pozornosť.

Kolega Číž, povedal si, že dramaticky tu nezodpovedajú vystúpenia pravicových poslancov tomu, čo sa tu predkladá. Ja hovorím, že dramaticky nezodpovedá tvoje vystúpenie realite, ktorá tu je. Ako si, pán kolega Číž, ktorý nedávaš pozor na mňa, vysvetlíš, že na Slovensku to nejde, ale inde to ide? Ako vysvetlíš, že v tých istých sociálno-ekonomických podmienkach sa pobaltským krajinám darí dosahovať vysoký hospodársky rast a znižovať veľmi dynamicky nezamestnanosť. Napríklad znížilo nezamestnanosť Estónsko za dva roky o vyše 6 % a ďalšie krajiny, že v tej Británii, ktorú si dokonca spomenul, je nezamestnanosť asi o 2 % vyššia, ako bola pred krízou, a že takisto sa tam dosahuje hospodársky rast. Odpoveď je jednoduchá. Tu je nielen kríza ekonomická, aj tá tu je, ale predovšetkým je tu kríza vašej hospodárskej politiky, ktorá spôsobuje tie negatíva, ktoré ty sám kritizuješ.
Hovoríš, že my navrhujeme škrtať. Vy škrtáte, škrtáte príjmy zo štátneho rozpočtu, škrtli ste vyše 700 miliónov príjmov na daniach z príjmov právnických osôb svojimi zlými rozhodnutiami v daňovej oblasti, škrtli ste tisícky pracovných miest tým, že poklesla zamestnanosť o 0,2 %, škrtli ste 40 000 živnostníkov, škrtli ste 200 000 dohodárov. To je vaša socialistická politika, ktorá je dávno prekonaná. Je to kríza vašej politiky, ktorá doviedla a vedie Slovensko do toho stavu, v ktorom sa nachádza. Takže tvoje videnie sveta dramaticky nezodpovedá realite. V tom je ten problém.

Ja sa to snažím vysvetľovať neustále, ale vidím, že to je ako hrach na stenu hádzať.
Pán poslanec Duchoň, tak, dobre, poďme teda k číslam, veď nie sme sami v tej Európe. Takže sa pozrime na pobaltské krajiny, ktoré robia inú politiku, nie socialistickú, nie protirastovú, nie protizamestnaneckú, ako ju robíte vy. A viete, v tomto roku dosahujú aké hospodárske rasty? 3,9 %, 5 %, 3,7 %, v poradí Estónsko, Litva, Lotyšsko som povedal. V predchádzajúcom roku to bolo 9 %, 5 %, 6 %, takto by som to mohol povedať. Mám málo času, tak sa tomu nedá venovať. Ja vám tú tabuľku ukážem. Jednoducho tu sa ukazuje, že to je mýtus, že vláda to nedokáže svojou hospodárskou politikou pozitívne ovplyvniť. Dokáže to, a to veľmi silne a vo vašom prípade veľmi negatívne. Vy brzdíte hospodársky rast úplne dramaticky. Veď sa pozrite na tie iné krajiny. A nie sú to len pobaltské krajiny. Mohli by sme tam zaradiť napríklad aj Veľkú Britániu, aj Rumunsko v poslednom čase, pretože stačí racionálne videnie sveta, zdravý sedliacky rozum. Jednoducho keď neustále pridávate ďalšie a ďalšie zaťaženia finančné, administratívne pre tých, ktorí zamestnávajú, no nemôžete čakať, že budú rásť, nemôžete čakať, že budú produkovať, nemôžete čakať, že budú zamestnávať. A vy robíte presne to, že im robíte problémy. Teraz vyšiel čerstvo prieskum, dneska si ho môžete pozrieť v novinách, pred tromi rokmi v oblasti malých firiem 32 % považovalo nadmerné daňové zaťaženie za najväčší problém, dnes 74 % firiem považuje toto za najväčší problém a výsledkom je, že odchádzajú do zahraničia, kde je všetko jednoduchšie, všetko lacnejšie, všetko získa väčšiu podporu ako na Slovensku. Tá pozitívna politika sa dá robiť.

Vážená pani podpredsedníčka, vážená Národná rada, vážený pán neprítomný minister, štátny rozpočet sa tak bežne označuje ako zákon roka. Ale neviem, či všetci vedia, si uvedomujú, prečo by tým zákonom roka mal byť. Pre mnohých je to určite len množstvo čísel, ktoré znamená, koľko sa kde peňazí dá a kto koľko ktorý rezort dostane. Ale štátny rozpočet je vlastne zrkadlom a obrazom toho, akú politiku vláda robí. Odráža sa v tom hospodárska politika predovšetkým a jej priority a potom, keď vnímame jeden rozpočet za druhým, aj úspech alebo neúspech tejto politiky. Je preto veľmi dobré vidieť veci naozaj v súvislostiach a nezabúdať na to, čo bolo pred rokom napríklad, čo mala vláda vo svojom programovom vyhlásení, čo sa tu povedalo pri prijímaní minuloročného štátneho rozpočtu, pretože až keď si to budeme pamätať, tak potom môžeme naozaj s nejakou mierou pravdepodobnosti očakávať, ako to dopadne teraz, či to opäť nebudú len reči a výsledok bude úplne iný alebo naozaj to, čo sa tu predkladá a navrhuje, aj bude niečo konkrétne znamenať a nebude to úplne ináč na konci roka ako teraz na začiatku.
Takže začnem tým, aby sme sa na chvíľočku vrátili k tomu, spomenuli si na to, čo sa povedalo a s čím sa predkladal minuloročný štátny rozpočet a aké mal ciele.
Minulého roku na rozdiel od tohto roku, keď prvýkrát k štátnemu rozpočtu nevystúpil a ani tu nebol prítomný premiér vlády, premiér vlády sa vyjadril k tomu, čo očakáva od štátneho rozpočtu. A zadefinoval tam také tri priority, ktoré prostredníctvom štátneho rozpočtu a vládnej politiky chce vláda dosiahnuť. Ja vo svojom vystúpení vytiahol som si teraz a pozrel to, čo som mal k minuloročnému štátnemu rozpočtu, až som bol veľmi prekvapený, že keby som ho tu celé prečítal, tak možno by ste si ani nevšimli, že to nie je k tohtoročnému štátnemu rozpočtu. Trošku len niektoré čísla by som tu upravil, upresnil alebo pozmenil, ale štruktúra, problémy, slabiny, riziká, mohol by som to kľudne zopakovať.
Ale poďme k tomu, čo bolo povedané ako hlavná priorita. Veľmi dôležitá bola priorita podporiť hospodársky rast. Bolo to označené ako kľúčová vec pre Slovensko, vec, na ktorej stojí a padá úspech Slovenska, úspech jeho hospodárskej politiky, vec, ktorá rozhodne o jeho napredovaní alebo o jeho páde. Minulého roku v rozpočte bola namaľovaná krásna číslovka, hospodársky rast 2,1 %. A aká je realita? 0,5 % podľa podkladov ministerstva financií. Európska komisia má trošku lepšie očakávania, ale samotné ministerstvo financií poslalo do parlamentu a do vlády údaj 0,5 % Takže výsledok snaženia vlády, priorita, ktorú si postavili dosiahnuť hospodársky rast, ktorý je kľúčový pre rozvoj Slovenska, ktorý rozhodne o napredovaní alebo zaostávaní Slovenska, hospodársky rast, ktorý očakávala na úrovni vyše 2 % svojimi opatreniami, to je potrebné zdôrazniť, svojimi opatreniami, to nepadá z neba, ale opatreniami tejto vlády zrazila na 0,5 %. Dosiahla presný opak, presný opak toho, čo chcela dosiahnuť. To je ten smrteľný kokteil, o ktorom sme tu mnohokrát hovorili vtedy, mnohokrát potom a hovoríme aj dnes, pretože svojimi opatreniami, ktoré prijímala, množstvom zákonov, ktoré brzdili a komplikovali hospodársky rast, dosiahla presne to, čo sme označovali už vtedy za problém, brzdila, zabrzdila hospodársky rast, spomalila hospodársky rast a išla úplne v protismere toho, čo si postavila ako svoju prioritu.
Ďalšou dôležitou vecou, pretože politika strany SMER predsa z hľadiska slov je vždy orientovaná na ľudí, je to politika pre ľudí, akurát jej výsledky sú proti ľuďom, takže ďalšou prioritou bola podpora zamestnanosti, podpora rastu zamestnanosti. Však čo iné by sme ľuďom mohli ponúknuť, až nie viac práce? Reálny výsledok politiky vládnucej strany SMER je pokles zamestnanosti, žiaden nárast, ale záporný výsledok, v tomto roku opäť spôsobený tými zlými opatreniami, ktoré sme tu neustále kritizovali.
Poviem tú tretiu prioritu, tak potom ich aj zosumarizujeme. Tretia priorita, ktorá vždy, samozrejme, patrila do verbálnej výbavy vládnucej strany SMER je ochrana nízkopríjmových skupín. Hm, čo priniesla táto politika, ktorá pokiaľ nie je zviazaná, nie je spojená s tým, že ochrana nízkopríjmových skupín, ktoré pracujú, ktoré sa snažia živiť prácou, pokiaľ je to, aby ani nebolo potrebné pracovať a dalo sa prežívať, lepšie dokonca alebo rovnako dobre ako u tých, ktorí pracujú, výsledkom je veľké sklamanie národa, spoločnosti z politiky strany SMER, veľký odklon postupný, ktorý sa prvýkrát masovo a silne prejavil v župných voľbách v Banskobystrickom kraji a bude sa prejavovať ďalej a ktorý spôsobil napríklad to, že SMER akosi váha s ohlásením kandidatúry na prezidenta. Áno, tak to je. To je výsledok tejto politiky ochrany nízkopríjmových skupín, ktorý sa prejavuje v pretrvávaní deformácie v sociálnom systéme, v nespravodlivo nastavenom sociálnom systéme, ktorý pracujúcich trestá alebo sa im vysmieva a podporuje pasivitu a neaktivitu.
A teraz poďme k tomu, čo je vlastne ten smrteľný kokteil. Môžeme si to vymenovať, pretože tie kvapky jedu, ktoré tento smrteľný kokteil stelesňujú alebo z ktorých je namiešaný, vláda pridáva ďalej.
Takže tými prvými zložkami bolo zvýšenie daní, zvýšenie odvodov, zrušenie prác na dohodu alebo zodvodnenie prác na dohodu a tými poslednými a novými je daň zo straty. Všetky tieto veci znamenali, že sa brzdil hospodársky rast. Bolo to ďalšie a ďalšie zaťahovanie brzdy hospodárskeho rastu, ďalšie a ďalšie problémy pre zamestnávateľov pri tvorbe nových pracovných miest, pri vôbec ochote a tvorbe podmienok zamestnávať ľudí. A spôsobil tie výsledky, ktoré tu máme, ktoré som pomenoval, že realita je mnohonásobne horšia, ako to predpokladal štátny rozpočet. A výhovorky na krízu zrejme opäť zaznejú. Ale ja som už viackrát zdokumentoval, že sú falošné.
Takže na chvíľu poďme do Európy a poďme sa pozrieť na iné krajiny, ako si ony počínajú v tých istých podmienkach, v ktorých sa nachádzame aj my, pretože aj ony majú rovnaké vonkajšie podmienky, nežijeme v žiadnom špecifickom priestore. Pán minister vo svojej jednej z úvodných vystúpení, povedal, že vidí tu nejaké pravidlo, že na Slovensku nech sa pozrieme akokoľvek do minulosti, tak náš rast HDP je asi dvojnásobný oproti nemeckému, že vždy to tak nejako vychádza. No to pozeranie do minulosti bolo asi tak dva roky dozadu, pravdepodobne, pretože keď sa pozrieme do minulosti až od začiatku roku 2001, povedzme, tak vidíme, že toto pravidlo vôbec neplatí a že to, či nám rastie alebo nerastie a ako nám rastie HDP, je veľmi výrazne ovplyvnené našou vlastnou aktivitou, tým, čo na Slovensku robí príslušná vláda, ktorá vtedy je, či je aktívna, či prijíma také zákony, ktoré podporujú hospodársky rast, ktoré zlepšujú podnikateľské prostredie, zlepšujú podmienky na zamestnávanie alebo naopak.
Poďme teda ku konkrétnym číslam. Keby platilo to, čo hovorí pán minister.
Tak v roku 2003 malo Nemecko recesiu, jeho hospodársky rast bol mínus 0,4 %, Slovensko malo 4,8 % hospodársky rast, 4,8 %. Predtým roku 2002, keď nastúpila druhá Dzurindova vláda, malo Nemecko 0 % hospodársky rast, bolo de facto tiež v recesii, Slovensko malo 4,6-percentný hospodársky rast. V roku 2005, aby sme sa zas posunuli trošku ďalej, keď na Slovensku plne účinkovali už a rozbiehali sa účinky reforiem, ktoré mali ten prorastový efekt, po ktorom vy voláte, ale robíte presný opak, v tom čase dosahovalo hospodársky rast Slovensko 6,7 %, Nemecko 0,7 %. Ešte v roku 2008, to už vládla prvá Ficova vláda, ale viezla sa na vlne reforiem, čerstvo boli poprijímané všetky tie zlé a brzdiace mechanizmy, ktoré potom rozbíjali celý hospodársky systém, malo ten rast Slovensko 5,8 %, a to už bol výrazný pokles, a Nemecko 1,1 %.
Keď sa pozrieme na nezamestnanosť, tak Nemecko dosahovalo v roku 2004 10,5-percentnú nezamestnanosť a v roku 2005 dokonca 11,3-percentnú nezamestnanosť. Viete, akú má nezamestnanosť dnes, keď sa všetci vyhovárate na krízu? Dnes má Nemecko nezamestnanosť 5,5 % za rok 2012. Akú ju má Slovensko? Viete veľmi dobre, stúpajúcu, ktorá presahuje 14 % a pokračuje ďalej.
Keby ste nemanipulovali so štatistikami, keby ste nezasiahli úplne bez opory v čomkoľvek do toho, ako sa vlastne vykazuje nezamestnanosť, tak by aj tá oficiálna nezamestnanosť bola ešte vyššia, pretože započítať ľudí, ktorí sú na aktivačných prácach do ľudí, ktorí nie sú disponibilní pre trh práce, to je naozaj tak niečo neracionálne a nezmyselné, že to sa ešte nikdy nestalo. Ľudí, ktorí poberajú sociálne dávky, pretože príplatok za aktivačné práce je súčasť sociálnej dávky, vy vnímate, ako keby boli zamestnaní, len preto, aby ste si zlepšili štatistiky a aby ste opticky mohli ďalej ešte tú verejnosť vodiť za nos a tváriť sa, že vaša politika smeruje k ľuďom. Je to smerom jedine k ich peňaženkám, aby ste z nich vyťahovali ďalšie a ďalšie peniaze, nie k zlepšeniu ich reálneho života.
Poďme k návrhu rozpočtu, ktorý tu máme.
Už tu mnohokrát bolo povedané, že tento rozpočet znižuje udržateľnosť verejných financií. Tých citácií zo správy Rady pre rozpočtovú zodpovednosť tu bolo množstvo. Ja budem len sem-tam citovať, ale budem vychádzať aj ja predovšetkým z týchto veľmi kvalitne spracovaných údajov.
To, že sa tu viackrát povedalo, že sa skončila konsolidácia alebo že dochádza k prestávke v konsolidovaní, ja preložím do takej bežnejšej reči. Znamená to, že sa absolútne skončilo šetrenie na vládnych výdavkoch, ktoré sú neproduktívne, že dochádza len k tomu, že vláda si pomáha ďalším vyťahovaním peňazí od ľudí, ďalšími jednorazovými opatreniami, ďalšími opatreniami, ktoré brzdia hospodársky rast, a ďalšími opatreniami, ktoré sťažujú tvorbu pracovných miest. Aj napriek tomu, že vyťahuje, a to v nemalej miere, tieto peniaze od občanov, z firemnej a podnikovej sféry, aj napriek tomu je konsolidačné úsilie, to znamená koniec úspor na strane vládnych neproduktívnych výdavkov, vyjadrené v rozmedzí mínus 0,2 % až mínus 0,8 %. To znamená, že vláda míňa. Míňa tam, kde by míňať nemala, kde to neprináša žiadny efekt, a berie od ľudí ďalšie a ďalšie peniaze, ktoré zase tým ľuďom chýbajú.
Ďalej sa v tejto správe uvádza ďalší veľmi dôležitý fakt. A to je, že keď sa teraz takýmto spôsobom začne vláda správať, tak je absolútne nereálne, že za nasledujúce tri roky sa deficit podarí stlačiť pod 3 %. Je to absolútne nereálne. To je jednoducho fakt. Darmo sa zakrýva čímkoľvek, pretože tu chýbajú akékoľvek reálne podloženia. Ale ani nemajú byť aké. Jediné, čo z toho vyplýva, je, že vláda bude hľadať ďalšie zdroje, ako zobrať ľuďom ďalšie peniaze. A tým jediným zdrojom, ktorý tu ešte ostáva, je ten zostatok, zvyšok peňazí, ktoré ľudia majú v druhom pilieri. Šesť miliárd už je to skoro, ktoré patria ľuďom, ktoré im zabezpečujú dôchodky a ktoré podľa mňa sú veľmi ohrozené a zo dňa na deň ohrozenejšie. Preto sa úplne otvorene a priamo pýtam pána ministra, ako zástupcu vlády, či platí stále ten mnohokrát deklarovaný sľub, ktorý tu zaznel aj z úst premiéra, mnohokrát z úst ministra, aj z vašich, pán minister, že je tu vôľa na to, aby sme prijali ústavný zákon na ochranu druhého piliera, aby nedošlo k tomu, že aj tento zostatok, ktorý ste už zdecimovali z 9 % na 4 % príspevku na osobné účty ľudí, sa zlikviduje, aby ste sa zachránili, keď už nebudete mať kde brať. Naozaj očakávam na to priamu a konkrétnu odpoveď, aby sme videli, či si stojíte za slovom, či si premiér stojí za slovom alebo to bol zase len falošný trik.
Keď sa pozeráme na návrh rozpočtu, tak ešte musím povedať, že všetky riziká, ktoré sme pri prijímaní minuloročného rozpočtu kritizovali a o ktorých sme hovorili, že znamenajú, že ten rozpočet sa nenaplní, sa naplnili. Takže keď ich vymenujem, tak začnem s tým postupne.
Zhoršil sa výber daní. Mnohokrát už som to povedal, zvýšenie sadzby dane z právnických osôb na 23 %, najviac v postkomunistických krajinách, nebude znamenať viac daní, nebude znamenať, že štátny rozpočet bude mať viac k dispozícii. Zaznelo tu z úst ideológov, ktorí tu medzi vami sedia, aký my máme zlý pohľad na veci, pretože my chceme, aby bol štát slabý a aby nemal dosť peňazí. A ja som oponoval, že vy chcete, aj keď si to možno neuvedomujete, aby štát bol slabý a mal málo prostriedkov na financovanie svojich potrieb, pretože zvýšením sadzieb dane dosiahnete znížený výber týchto daní. Vo svojom vystúpení som vtedy povedal, že odhadujem, očakávam, že na výbere daní bude chýbať asi 500 miliónov. Realita? Takže na výbere daní z príjmu právnických osôb chýba tohto roku, vychádzam zo správy Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, 736 miliónov, v budúcom roku to bude 900 miliónov a v roku 2015, odhaduje sa, tu bude chýbať 1,017 miliardy, vďaka tomu, že ste zvýšili sadzbu dane. Uvedomujete si to? Keby ste to neurobili, pred čím sme vás vystríhali, keby ste nerušili rovnú daň alebo keby ste ju zrušili, a teraz idem mimo svojho presvedčenia, ale čisto z praktického hľadiska, keď vám išlo o to, aby ste získali viac peňazí do štátneho rozpočtu, a to som povedal tiež aj minulého roku, aj viackrát už tohto roku, keby ste zvýšili len daň z príjmu fyzických osôb, tak by ste ten efekt dosiahli. Nenavrhujem to, je to proti môjmu presvedčeniu. Ale z hľadiska praktického výsledok by sa dosiahol. Ale tým, že ste zvýšili daň z príjmu právnických osôb, ste vyhnali peniaze z rozpočtu. Ste okradli týmto hlúpym a zlým rozhodnutím štátny rozpočet o tie sumy, ktoré som tu pomenoval. Čiže taká je vaša hospodárska politika, neracionálna, neefektívna, zlá.
Dokladom toho, že je to tak, je aj to aktuálne rozhodnutie, ktoré máme na stole. Áno, vy to nepriznáte, ale vy viete, že to rozhodnutie je kontraproduktívne. A preto znižujete dane z právnických osôb na 22 % a ohlásili ste, že bolo by dobré pokračovať v tomto a zísť ešte nižšie, ale zároveň zavádzate daň zo straty, zavádzate daňové licencie, od ktorých si sľubujete 120 miliónov. Takže tak ako minulého roku, poviem, aj vtedy mnohí kolegovia sa to báli tak otvorene povedať, lebo v tej ekonomike nemáte kalkulačku na to, aby ste vypočítali, čo sa stane, môžete to len odhadnúť, dobre alebo zle, ale keď ekonomiku považujete len za súčet čísel, tak vždy sa pomýlite, v ekonomike psychológia a správanie ľudí má minimálne rovnakú váhu ako súčet čísel a kalkulačka a vy práve tú druhú časť akosi neovládate, takže čo sa stane s tými daňovými licenciami alebo aký bude efekt si dovolím teraz podľa môjho názoru povedať, aký podľa môjho názoru bude. Dosiahnete tým, že niekoľko možno aj stoviek firiem, ktoré dneska sú, len formálne existujú, nevykonáva žiadnu hospodársku činnosť. Sú spiace, budú zlikvidované, zrušené, pretože z rôznych dôvodov ani nezačali alebo prestali vykonávať svoju činnosť. Čiže dôjde k istému ako keby prečisteniu obchodného registra, ale s nulovým efektom. Cez tie firmy nič neuniká, nič nestráca štátny rozpočet. Je to jednoducho čisté prečistenie, ktoré nič nedá a ani nič nevezme. Z firiem, ktoré dnes sú na nule, v strate alebo pri minimálnom zisku, ale zamestnávajú ľudí, možno mnohé budú zlikvidované. A ďalší ľudia tak prídu o zamestnanie. A tým najhorším efektom, ktorý vyvoláte, je, že vnesiete do mysle podnikateľského sektora v oblasti malých firiem to, že čo je veľa, to je príliš. Po všetkých tých Jóbových ranách, ktoré ste tak dali malým podnikateľom, prichádza ďalšia rana. A jednoducho si povedia: „Okej, zaplatíme licenciu a ani o korunu viac.“ Bude to brať omnoho väčší rozsah firiem, ako dnes sa nachádza v strate, omnoho väčší rozsah firiem, ako dnes neplatí dane. Prestanú platiť daň, pretože si zaplatia licencie. Opäť tak znížite celkový výnos dane z príjmu právnických osôb a zostane len príjem z licencií. Keď spočítate príjem z licencií a príjem z ostatných daní, dôjde k ďalšiemu poklesu. Toto ste svojím rozhodnutím alebo zavedením tohto opatrenia spôsobili. A zmena tej psychológie správania nenastane rýchlo. Aj keby sa čokoľvek stalo, toto bude veľmi dlhotrvajúca črta psychologického, ekonomického správania podnikateľov, najmä v malom sektore alebo predovšetkým v malom sektore, lebo ich sa to týka. A za roky rokúce sa už z tohto táto krajina nedostane, pretože takto to bude brané: „Zaplatil som si licenciu a nech mi dajú pokoj.“ Takže opäť si myslím, že je veľmi, veľmi zlé rozhodnutie.
Tým ďalším rizikom, na ktoré sme poukazovali a ktoré je totožné aj v nasledujúcom štátnom rozpočte na tento rok, je to, že samosprávy, samozrejme, nebudú sa správať tak, ako vy chcete a ako ste im nalinkovali. Potvrdilo sa to absolútne na sto percent. A potvrdí sa to aj v tomto roku. Bude to znamenať, že tie riziká sa naplnia a opäť rozpočet sa nebude vyvíjať tak, ako ste si naplánovali, v zdravotníctve detto. Bez reforiem bude zdravotníctvo stále sa zadlžovať. A pán minister sám povedal, že on žiadne riziká úmyselne nerozpočtuje pre zdravotníctvo, ale s nimi počíta. Takže tu, samozrejme, budú.
Ja som minulého roku povedal, že neočakávam, že rozpočet sa podarí stlačiť pod 3 % a že bude mať problémy so 4 %. Aj mi to pripomenul pán minister asi pred dvoma dňami. Ale je zaujímavé pozrieť sa na to, čím sa dosiahlo, že tento limit sa možno podarí dosiahnuť? Je to nie tými vecami, ktoré boli v rozpočte, nie tými vecami, ktoré tu boli predstavené a ktoré boli schválené, ale úplne iným, úplne zajacmi z klobúka, ktoré sa vytiahli. A to je predovšetkým predaj ropy, vysoko nad rozpočtom plánovaný, rozsah 471 miliónov, až sa nemýlim, je realita plánovaná, plánovaná, zdôrazňujem ešte. V rozpočte to bolo niečo nad 100 miliónov, 120 miliónov alebo tak nejako. Ale zaujímavé je, že neviem, či už došlo k nejakej zmene odvtedy, keď tento údaj bol do správy zanesený, táto transakcia, pokiaľ sa to nezmenilo, stále nie je zrealizovaná. To znamená, že stále to nie je naplnené, a máme pár dní do konca roka. Takže, pán minister, už sa uskutočnil predaj zásob ropy, aby sa podarilo dosiahnuť to, čo máte v rozpočte naplánované, alebo ešte nie? Lebo až nie, tak je to ďalšie z rizík pre tohtoročný štátny rozpočet, pre naplnenie toho, čo je naplánované.
Veľmi nešťastným a kurióznym spôsobom je napĺňanie rozpočtu nečerpaním eurofondov. Len vďaka tomu, že sa eurofondy nečerpali v objeme 403 miliónov, z hľadiska spoluúčasti štátu, sa ušetrilo týchto 403 miliónov, tento výdavok nebol realizovaný a pomohlo to na výdavkovej strane rozpočtu. Ale ako to poškodilo slovenskej ekonomike? Veď tie eurofondy mali byť a majú byť orientované na to, aby sa realizovali investície. Vďaka nim má prúdiť impulz pre slovenskú ekonomiku, majú sa tvoriť pracovné miesta. A tým, že sa nečerpali v takom veľkom rozsahu, tak, samozrejme, žiaden takýto impulz neprišiel. Takže to je také Pyrrhovo víťazstvo, že vďaka takémuto negatívnemu javu, že nevieme čerpať eurofondy, sa podarilo dosiahnuť alebo darí sa zachovať si istú nádej, že sa rozpočet podarí stlačiť pod 3 %. To, či sa to ale podarí stlačiť, ešte zďaleka nie je isté.
Ja som veľmi zvedavý, ako dopadnú daňové priznania, ktoré budú podávané až 1. apríla budúceho roku. A mám veľmi silný pocit, že štát ešte bude vracať peniaze, ktoré dnes na preddavkoch firmy platia, pretože firmy sa zachovali logicky, podnikateľský sektor sa zachoval racionálne a v daňových priznaniach, ktoré 1. apríla tohto roku boli podávané, mal vôľu priznať čo najvyššie dane tým, že odsunul časť výdavkov, ktoré by inak uplatnil v tomto roku, do ďalšieho roku, aby zaplatil daň v sadzbe 19 %. Napriek tomu tu celkové očakávanie nebolo naplnené. Ale toto sa reálne stalo, najmä pokiaľ ide o tie veľké firmy. A preto môže byť reálnym výsledkom to, že tá skutočne priznaná daň bude znamenať výrazný pokles ziskovosti firiem, ale nie tým, keď vy to tak budete hovoriť, že znova udrela kríza, ale jednoducho tým, že firmy sa zachovali racionálne a optimalizovali svoje podnikové, finančné hospodárenie tak, aby ušetrili čo najviac. A ušetria tým, že uplatnia tie výdavky, ktoré neuplatnili v tomto roku, a zaplatia podstatne nižšie dane, ako sa to očakáva.
No a keď sa všetky tieto riziká spoja, tak to môže znamenať, že ten deficit 2,98, ktorý je očakávaný, nebude naplnený a že sa nedostane pod 3 %, ako si myslíte. Uvidíme, samozrejme, ešte podlieha to množstvu vecí, ale súvisí to s jednou veľmi dôležitou vecou, ktorá tak isto bude mať, pokiaľ by sa tak stalo, nie pozitívny dopad na hospodárenie štátu a štátny rozpočet.
Pre vládu je veľmi dôležité, aby bola ukončená procedúra nadmerného deficitu. Preto ale je potrebná prvá podmienka, aby deficit klesol pod 3 % na jar tohto roku a aby Európska komisia pre ďalší rok tiež očakávala, že sa aj v roku 2015 podarí udržať tento deficit, pod 3 %. Súčasné očakávania, ktoré sú zachytené v príslušných dokumentoch Európskej komisie hovoria, že to bude budúci rok 3,2 % a roku 2015 3,8 %. Do toho ešte príde, čo už dnes vieme na 100 %, že sa vám škrtne z rozpočtu ten pozitívny efekt, ktorý ste dosiahli negatívnym rozhodnutím, keď ste zobrali ľudom peniaze z druhého piliera, to sa škrtne, to už vieme, to bude výpadok, a k tomu tie ďalšie riziká, o ktorých tu hovoríme, všetky tie jednorázové opatrenia, ktoré tu sú.
K tým veľmi pochybným jednorazovým opatreniam ešte pripojím očakávané dividendy, ktoré sú v štátnom rozpočte zachytené, dividendy, ktoré presahujú dnešnú reálnu ziskovosť daných firiem, či sa už jedná o SPP alebo o ďalšie podniky. Teraz otázka je, ako sa dá dosiahnuť vyplatenie väčšej dividendy do štátneho rozpočtu, ako je objem celého zisku daného podniku, pričom štát v tomto podniku má len 51 %. No jednoducho je to účtovným trikom, ničím iným, v prvom kroku účtovným trikom, ktorý cez účtovné operácie a precenenie majetku firmy sa dostane do účtovného zisku. Ale to nebude zisk, ktorý bude znamenať, že tá firma disponuje takouto hotovosťou, pretože to neznamená, že bude vyplácaná len v prospech štátu. Rovnaký objem prostriedkov bude musieť byť vyplatený aj spoluakcionárovi, spolumajiteľovi, súkromným spoločnostiam, ktoré vlastnia 49 % daného podniku. A tento obrovský objem bude potrebné požičať. Táto firma sa bude musieť zadlžiť, čo bude znamenať, samozrejme, obrovskú záťaž, obrovské zníženie jej schopnosti produkovať zisk do budúcna, veľkú finančnú záťaž, dlhovú službu a tak ďalej. A môže to znamenať až naozaj veľmi zlý koniec pre túto firmu alebo veľmi zlé následky.
Takže slovenská vláda pod vedením vládnej strany SMER je ochotná likvidovať podstatu ekonomiky Slovenska, je ochotná úplne drancovať podstatu len preto, aby naplnila dočasne štátnu kasu, len dočasne, pretože to sú opatrenia, ktoré sa potom negatívne prejavia v ďalších obdobiach. To je ďaleko na míle vzdialené od nejakej rozumnej hospodárskej politiky. To je na míle vzdialené od dobrého gazdovania. Je to vykrádanie podstaty. Je to pôsobenie „po nás potopa“, len preto, aby sme na chvíľu boli v dobrom svetle a na chvíľu dosiahli pozitívne čísla, alebo lepšie, ako by mohli byť.
Pár slov k dlhu, ktorý nám tu rastie a ktorý bude znamenať, že v zmysle zákona o rozpočtovej zodpovednosti bude vláda musieť konať. Budem teraz citovať zo správy Rady pre rozpočtovú zodpovednosť: „Aj menší makroekonomický šok, revízia údajov o HDP, zmena metodiky ESA by ľahko mohli posunúť hranicu nad 57 % dlhu.“ A to by znamenalo nutnosť predložiť vyrovnaný rozpočet, znova len zopakujem, malé zmeny, malý šok. Tých rizík, ktoré som tu pomenoval je množstvo. Stačí len, niektoré z nich aby sa naplnili, a táto skutočnosť bude platiť, a preto znova vravím, cítim, že najviac ohrozené zo všetkého sú tu peniaze občanov v druhom pilieri.
A taká zaujímavá súvislosť, ktorá opäť potvrdzuje, ako nerozumne a ideologicky a kontraproduktívne z hľadiska nejakých cieľov vláda koná. Opäť budem citovať: „V prípade, ak krajina v stanovenom termíne neodstráni nadmerný deficit a jej deficit je naďalej vyšší ako 3 %, Európska komisia a Rada môžu pre účely posúdenia zrušenia procedúry nadmerného deficitu vziať do úvahy, či krajina prijala takzvanú systémovú dôchodkovú reformu, to znamená, či existuje v krajine povinný systém s kapitálovým charakterom.“ Toto je citácia. Slovensko má v tomto vďaka vám problém, pretože vďaka vám ste zmenili tento systém z povinného na nepovinný, na dobrovoľný. A to môže v konečnom dôsledku znamenať pre vás veľký problém, pretože nebude sa môcť použiť táto klauzula na ukončenie procedúry nadmerného deficitu, aj keď by sa ináč mohla použiť. A to nehovorím o tých ďalších negatívnych efektoch, ktoré to má z hľadiska dlhodobej udržateľnosti verejných financií, ktorú vy ste zhoršili práve týmito opatreniami v druhom pilieri.
A teraz sa musím pozastaviť pri slovách pána ministra, ktoré tu predniesol v úvode niekedy rokovania o štátnom rozpočte, keď povedal, že zmeny v dôchodkovom systéme, ktoré táto vláda urobila, sú pozitívne pre dlhodobú udržateľnosť verejných financií, že to potvrdila aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Áno, to je pravda, ale len pokiaľ ide o oblasť zmien v prvom pilieri, ktoré znamenajú postupný posun dôchodkového veku a to, čo má pozitívny dopad na verejné financie. Ale absolútne to neplatí pre zmeny v druhom pilieri, ktoré znížili tie pozitívne dopady zmien v prvom pilieri, aj keď summa summarum zostávajú pozitívne. Takže vy ste spravili veľmi negatívne zásahy v druhom pilieri pre dlhodobú udržateľnosť verejných financií a pozitívne v prvom pilieri, kde ste len prevzali tie návrhy, ktoré tu už boli pripravené a ktoré sa mali realizovať. A tu naozaj mali by sme si uvedomiť, že treba v nich pokračovať, a preto vyzývam teraz všetkých, obraciam sa aj na opozíciu rovnako, zloženú z viacerých strán, že myslím si, že máme poslednú šancu pokúsiť sa o prijatie ústavného zákona na ochranu druhého piliera, teda vyzývam všetkých na to, aby sme to urobili, aby sme urobili niečo pozitívne pre dlhodobú udržateľnosť verejných financií a pozitívne pre občanov, ktorí pôjdu do dôchodku v budúcich rokoch. Pán minister povedal vo svojom vystúpení, že vy ste čakali, keď spravíme tú zmenu, že zoberieme ľudom peniaze, z 9 % im znížime príspevok na 4 %, že to bude mať nejaké negatívne dopady na preferencie. A vidíte nestalo sa to. No, áno, nestalo sa to. Na jednej strane možno stojí to za zamyslenie a počudovanie, ako je možné, že ľudia nezareagovali negatívne na to, že im niekto o 55 % znížil príspevok na osobné účty. A je to len preto, lebo si neuvedomili, že im niekto tým pádom znížil cca o 20 až 25 % budúci dôchodok. Vážení občania, zmenou druhého piliera vám súčasná vláda znížila konečnú výšku dôchodku, ktorý budete poberať z obidvoch pilierov, zhruba o 20 až 25 %, samozrejme, nie na budúci rok, ale tých, ktorí pôjdu neskôr do dôchodku. To sú dnešní päťdesiatnici, štyridsiatnici, tridsiatnici ešte viac. A takto to bude postupovať. A teraz keď si to tí ľudia uvedomia, čo si uvedomia, a keď to príde, tak potom sa síce budú čudovať, už bude neskoro, ale už sa stalo. A preto vravím, je veľmi dôležité a v záujme nás všetkých, aby sme ten ústavný zákon prijali, pretože realita, ktorú vytvárate, vás s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou bude tlačiť k tomu, aby ste zobrali všetky peniaze, ktoré ešte zostali v tejto krajine u ľudí, pretože vy iné neberiete, vy beriete len peniaze od ľudí, aby ste si takto zasa krátkodobo v zmysle „spálená zem a po nás potopa“ zachránili ešte to, čo sa zachrániť dá.
Vážený pán minister, ja už budem končiť, v celom svojom vystúpení som sa snažil povedať, to, čo tu máme, nie je plánovanie a zodpovedné načrtnutie vývoja krajiny, ale je to tipovanie. Je to naozaj kasíno, je to ruleta, kde, ako sa ukazuje z hľadiska minuloročného rozpočtu, nevyšlo nič z toho, čo ste si naplánovali. Znova zopakujem, výber daní nevyšiel, dohodári nevyšli, 200 tisíc ľudí zmizlo z trhu práce, ktorí pracovali na dohody, ale zamestnanosť sa nezvýšila. To znamená absolútne kontraproduktívny efekt. Zvýšenie odvodov pre živnostníkov neznamenalo vyšší príjem pre Sociálnu poisťovňu, naopak, Sociálna poisťovňa bude musieť byť dotovaná vyše 80 mil. zo štátneho rozpočtu a zmizlo 40 tisíc živnostníkov. Všetky čísla, na ktoré ste vsadili, boli zlé. Všetko, na čo ste vsadili, nevyšlo. Vyšlo, aj to úplne inak, to, na čo ste nevsadili. Jediné, čo pozitívne dopadlo, bol výber DPH, ale aj to nie vďaka tomu, že rástlo hospodárstvo, čo by bol ten pozitívny efekt, že rastie hospodárstvo, firmám sa viac darí, tu je vyššia produkcia, platí sa vyššia DPH. Dosiahlo sa to len tým, že konečne sa začalo úspešnejšie bojovať proti daňovým podvodom, ktoré by nemohli prebiehať, keby nebolo milión komplicov na daňových úradoch, to veľmi dobre viete. A ja veľmi kvitujem, že konečne sa to darí, ale toto je jediná vec, ktorá vám vyšla, ale nesúvisí s pozitívnym vývojom hospodárstva, súvisí len s lepším zasahovaním proti kriminálnym živlom, v čom vám držíme palce a určite vás budeme podporovať, ale vôbec to nesúvisí so správnym nastavením štátneho rozpočtu. Takže keďže chcem dodržať tradíciu, minulého roku ste dostali odo mňa darček, sklenenú guľu, aby ste lepšie odhadli vývoj, nezadarilo sa to, nepodarilo sa to dosiahnuť a ten vývoj nijako nebol dobrý, tak v zmysle toho, čo som povedal, vám podarujem možno lepší nástroj, podarujem vám ruletu. Takže naozaj štátny rozpočet, tak ako ho máme tu, je ruletou, je kasínom, je odhadom, je tipovaním tejto vlády. A zatiaľ vláda tipuje veľmi, veľmi zle. A rovnako ako nesprávne tipovala minulý rok, rovnako nesprávne tipuje aj tohto roku a rovnako úplne inak dopadne aj štátny rozpočet na tento rok. Nech sa páči.

No, áno, presne to som povedal, a to, na čo poukazujem, je, že držme sa len konkrétnych faktov. Jediné, čo sa vyvinulo pozitívne, je DPH. Je tak, alebo nie je? Všetky ostatné zmeny, ktoré táto vláda vykonala v daniach, v odvodoch, napríklad aj v zmenách dohodárov, priniesli pozitíva? Nie. Priniesli výrazné negatíva. Takže tak, ako som hovoril aj pred rokom, a tiež si to nájdeš v tom vystúpení, že bolo to absolútne nerozumné. Keby ste napríklad, som povedal pred rokom, keď už ste potrebovali peniaze, len zvýšili daň z fyzických osôb, ale nerušili rovnú daň, tak sa vyhnete stratám, ktoré ste si sami spôsobili zvýšením korporátnej dane, čoho dôkazom je, že dneska už cúvate, ale zavádzate zase inú daň zo straty. Takže to je to, že vsadili ste, vyšlo vám jedno číslo v tej rulete, ktorú s nami hráte, a všetky ostatné sú čistá strata.
Keby ste to neurobili, tak sme na tom podstatne lepšie. A to sa ešte, veď tie 3 % sú nastavené veľmi tesne. A či sa ich podarí dosiahnuť, no, bol by som veľký skeptik, pretože na to, aby sa to dosiahlo, potrebujete dosiahnuť plánovaný výber dane z príjmu právnických osôb. A ten nedosiahnete. Ani ten, čo je naplánovaný, pretože naozaj vám hrozí, že ešte budete vracať peniaze, pretože dnes na vratkách vyberáte viac, ako budú priznané príjmy po podaní daňových priznaní.

Ja by som chcel poukázať na takú jednu zaujímavú súvislosť, ktorú ja vidím. Pred rokom, keď sme prijímali štátny rozpočet, tak sme, no, na mnohé oblasti poukazovali. A hlavne sme tvrdili, že tie opatrenia, ktoré sú prijímané, zvyšovanie daní, odvodov, že budú mať úplne kontraproduktívny efekt a výsledok. Teraz sa ukazuje, že je to presne tak. To znamená, ja by som tu videl jednu vec, že z toho, čo si vláda naplánovala v štátnom rozpočte pred rokom, nevyšlo nič. Vyšla jedna, jedna vec, že sa podarilo dohnať všetky tieto straty, ktoré boli spôsobené vládou, na podstatne lepšom výsledku na DPH. Ale, ale to je ako kasíno, že vsadilo sa na sedem čísel, z nich šesť nevyšlo a jedno sa podarilo. Ale to nesvedčí vôbec o premyslenom, o premyslenej a zodpovednej hospodárskej politike, pretože výsledkom tejto politiky, ktorú vláda presadzuje a ktorá sa pretavuje do štátneho rozpočtu, je, že dosahuje presne opačné ciele, ako deklaruje. Až na jedno jediné, ktoré ju zachránilo a vďaka ktorému dnes môže tvrdiť, že dosiahne plánovaný výsledok. Aj tam by som bol veľmi ešte, veľmi ešte opatrný a dosť veľmi pochybujem, či sa nakoniec naozaj podarí dosiahnuť ten výsledok, pretože výber daní bude veľkým prekvapením pre vládu. A to je naozaj to najväčšie riziko, ktoré tu je. A to je ten problém, že hráme, že vláda s nami hrá ruletu, vláda sa správa, ako keby bola v kasíne, neplánuje, ale tipuje. A tipuje zatiaľ veľmi zle.