Ďakujem, pani predsedajúca. Vážené dámy, vážení páni, chcem sa ospravedlniť na začiatok, som mal jedno vážne stretnutie a nestihol som dobehnúť, aby som stihol úplný ten začiatok, takže prosím o ospravedlnenie ešte raz. Pri uvádzaní tohto zákona ako predkladateľ, alebo pri jeho, alebo popri zapojení sa do rozpravy o tomto, by som chcel sa vrátiť tak dva roky dozadu. Pretože musíme to urobiť, aby sme pochopili, v akej situácii sa...
Ďakujem, pani predsedajúca. Vážené dámy, vážení páni, chcem sa ospravedlniť na začiatok, som mal jedno vážne stretnutie a nestihol som dobehnúť, aby som stihol úplný ten začiatok, takže prosím o ospravedlnenie ešte raz. Pri uvádzaní tohto zákona ako predkladateľ, alebo pri jeho, alebo popri zapojení sa do rozpravy o tomto, by som chcel sa vrátiť tak dva roky dozadu. Pretože musíme to urobiť, aby sme pochopili, v akej situácii sa nachádzame dneska z hľadiska tejto problematiky a tohto návrhu zákona a čo nás k nej doviedlo, prečo vlastne sme tu na tejto ceste.
Pred dvoma rokmi hneď po, tesne po nástupe súčasnej vlády, ako jedna z prvých vecí, s ktorou táto vláda prišla do parlamentu počas leta, horúceho leta, bol návrh na zníženie príspevku do druhého piliera. Bola to veľká politická debata. Strávili sme tu skoro mesiac veľmi intenzívnou a ostrou diskusiou, kde sme sa snažili presvedčiť všetkých, že tento krok je nesprávny. A naozaj veľa sa o tom povedalo, boli tu rekordné dlhé vystúpenia. Jednoducho rozbiehal sa veľmi ostrý politický zápas, ktorý hovoril o tom, či dôchodkové sporenie je vec, ktorá zlepší život dôchodcov v budúcnosti a zabezpečí im stabilnejší a bezpečnejší zdroj príjmov na starobu. Či tento systém vytvorí taký zdroj prostriedkov, ktorý bude udržateľný, ktorý verejné financie nezruinuje a neprivedie nakoniec budúcu, niektorú z budúcich vlád do situácie, že bude musieť znižovať vyplácané dôchodky, tak ako to už robili nie nemnohé krajiny. Už mnohé krajiny aj v Európe museli urobiť takýto krok, že pristúpili k zníženiu vyplácaných dôchodkov.
Zavedenie viacpilierového systému, dôchodkového systému má práve takejto situácii predísť a vytvoriť dostatočné zdroje. A preto je dôležité, aby tu stále existovalo. Súčasťou tejto snahy zabrániť tomu bola aj petícia, ktorú sme, s ktorou sme išli medzi ľudí a prostredníctvom ktorej sme zozbierali desaťtisíce podpisov, ktoré hovorili o tom, že nie je dobré pristúpiť k takémuto zníženiu. A teraz sme stáli pred možnosťou neustále sa vracať k tomuto boju, neustále bojovať a zvádzať ostrý politický zápas až do nasledujúcich volieb, čoho by ale sprievodný jav bola neustála destabilizácia dôchodkového systému. Neustále zneisťovanie ľudí, občanov, súčasťou toho by bol odchod od odbornej podstaty veci a v záujme politických víťazstiev alebo prehier by dva tábory, ktoré bojujú za rozličné veci, neváhali použiť akékoľvek prostriedky. Jednoducho obrazne, by tu neustále tiekla krv a dôchodkový systém by bol stále menej a menej dôveryhodný a stabilný. Preto po tom, ako si vládna väčšina presadila svoj zámer a znížila príspevok na dôchodkové účty z 9 % na 4 % a táto vec sa stala skutočnosťou, ale zároveň ako výraz ochoty diskutovať o stabilizácii tohto systému a o postupnom navyšovaní tohto príspevku na vyššie úrovne, ako je schválená 4-percentná sadzba, čoho bolo prijatie pozmeňujúceho návrhu, môjho pozmeňujúceho návrhu, ktorý hovorí o tom, že postupne budeme zvyšovať túto sadzbu na 6 %, prišla na scénu, na svetlo problematika a téma prijať ústavný zákon, ktorý by zamedzil takýmto politickým súpereniam pri každom politickom pohybe, či už sú to parlamentné voľby alebo možno aj prezidentské voľby alebo iné voľby. Pretože tých zámienok v politickom živote sa dá nájsť veľa, ktoré zrazu môžu priviesť, že teraz je vhodné zaútočiť, či z jednej alebo z druhej strany. A opäť ten dôchodkový systém a téma dôchodkov je relatívne vždy veľmi vďačná vec na takúto tému, a obete sú občania a systém ako taký.
Preto sme začali, ja som tuto tento nápad privítal a stál som od začiatku pri jeho kolíske, a začali sme hľadať všetky politické strany včítane SMER-u, včítane vládnej politickej strany, prieniky, čo by mohlo byť predmetom takého ústavného zákona, ktorý by znamenal kompromis medzi vládnym pohľadom súčasnej vlády a opozičným pohľadom, ktorý nie je totožný. Ale keď chceme hovoriť o ústavnom zákone, musíme počítať s prienikom, to znamená s kompromisom. Tá debata nebola jedna, neboli dve ani tri, tých debát bolo mnoho, stretnutí bolo mnoho. Tie pozície boli najprv dosť vzdialené, dosť veľmi vzdialené a postupne sa približovali, pretože jedine tak sa to dá, postupnými diskusiami, ústupmi, hľadaním alternatív, variovaním možnosti prístupu, postupne sa dostávať bližšie a bližšie na pozície, ktoré by znamenali, že je možné sa dohodnúť aspoň na niektorých základných otázkach.
Vzniklo na základe takýchto diskusií, ako prvý podklad k budúcemu ústavnému zákonu vznikol zoznam ôsmich bodov, ktoré by mohli sa stať predmetom ústavného zákona. Nie na všetkých z týchto bodov bola absolútna zhoda, ale z tých ôsmich bodov na piatich bola viac-menej všeobecná zhoda, že toto by mohlo byť priechodné, o troch sa diskutovalo.
Bežal čas, posunuli sme sa už cez rok, pomaly sme sa dostávali k dnešku, čo je už dva roky, odkedy táto diskusia sa rozbehla, alebo pomaly už budú dva roky, a dospeli sme do štádia, som nadobudol presvedčenie, že naozaj už je potrebné prijať nejaký krok, posunúť sa ďalej, keď vieme, že na čom sa zhodujeme, a prípadne vytvoriť priestor na to, aby sme, či už v druhom čítaní ešte doplnili, pokiaľ dôjde k všeobecnej zhode, o ďalšie kroky. A veľmi som chcel, aby sme dostali cez prvé čítanie tento návrh zákona ešte pred prezidentskými voľbami, pretože som správne predpokladal, že prezidentské voľby budú istým veľkým zlomom na slovenskej politickej scéne a že tá nálada pred voľbami a po voľbách môže byť značne rozdielna. Žiaľbohu, nepodarilo sa to.
Návrh zákona tu síce je, v tomto návrhu zákona sú len a len tie body, na ktorých došlo s vládnou stranou SMER a s takmer všetkými opozičnými stranami k zhode, a tým pádom z hľadiska obsahového by nemalo nič brániť prijatiu takejto novely, ale až teraz sme v debate o druhom čítaní. A tá atmosféra dnes nie je celkom naklonená konštruktívnemu a odbornému zvažovaniu, či áno, či nie. Napriek tomu tento zákon tu je. Je to dobrý návrh zákona z hľadiska toho, čo je možné, pretože ako povedal klasik, politika je umenie možného, nie umenie vysnívaného. A preto je tu prienik toho, čo možné je. Tento návrh zákona má šesť článkov. To znamená, nie je to žiadny rozsiahly a komplikovaný návrh zákona. Polovica z týchto článkov sú len definície jednotlivých zákonitostí alebo pravidiel, ktoré tu sú, a pre toto najpodstatnejšie, čo v tomto návrhu zákona je, je ústavné zadefinovanie toho, že budeme postupne zvyšovať sadzbu, ktorá prichádza na osobné účty sporiteľov a tvorí základ pre ich budúce dôchodky, zo 4 na 6 % tempom štvrť percenta ročne. To znamená presne to isté ustanovenie, ktoré je v zákone, v schválenom zákone, ale, ako vieme, schválený zákon je veľmi neistý základ, pretože veľmi ľahko môže byť zmenený a podlieha rôznym politickým vplyvom. A preto prenesenie tejto záležitosti do ústavného zákona je veľmi dôležité pre stabilitu a istotu dôchodcov, dôchodkového sporenia a systému ako takého.
O sadzbách sa tu hovorí v podobe "minimálne príslušná sadzba". To znamená, vytvára to optimálny priestor na to, aby v budúcnosti, pretože ten proces postupného zvyšovania bude dlhý, bude trvať osem rokov, čo prekračuje viac než dve volebné obdobia, keďže sa nezačne v tomto volebnom období, ale až v nasledujúcom, a my nevieme predpokladať, aká tá situácia vtedy bude, ale pokiaľ tá politická situácia, politická nálada, politická vôľa bude na to, aby sa mohla zvýšiť táto sadzba, čo by som ja osobne bol veľmi rád, aj na vyššie úrovne, nič nebude brániť tomu, aby sa tak stalo.
Ale ako každý jeden zákon musí najskôr v tom čase byť taká väčšina zákonodarcov sediacich v tomto, v tejto sále, ktorá bude za to ochotná zdvihnúť ruku. To sú proste pravidlá parlamentnej demokracie. A tým zároveň aj odpovedám na výhradu, jedinú výhradu, ktorá existuje, pokiaľ sa nemýlim, zo strany jedinej opozičnej strany, ktorá sa nepodpísala pod tento návrh zákona, aj keď bola neustále súčasťou rozhovorov a tvorby toho, čo by v tomto zákona malo byť. To znamená strany MOST - HÍD, ktorá požaduje, aby tam hneď bola zadefinované sadzba 9 %, to znamená tá pôvodná sadzba. Ja by som osobne bol veľmi rád, keby to bolo možné. Ale jednoducho možné to nie je, a hovoríme o ústavnom zákone, ktorý sa neriadi našimi túžbami, keď ho chceme prijať, nielen predložiť na stôl, ale reálne prijať, ale tým, čo je dohodnuteľné krížom cez politické spektrum, samozrejme, s vládnou stranou. A tá takého, takúto úvahu zásadne odmieta. Takže pokiaľ sa tu nechceme len hrať na prázdnu pózu a predložiť ústavný návrh zákona, ktorý nemá žiaden zmysel, pretože bude automaticky odmietnutý vládnou stranou, tak takáto požiadavka je v súčasnej situácii nesplniteľná. A to vieme všetci včítane predstaviteľov strana MOST - HÍD. Preto to v tomto návrhu zákona nie je, čo však, znova to zopakujem, neznamená, že po naplnení tej doby, kedy už budeme mať znova sadzbu, alebo keď už budeme mať sadzbu 6 % a bude tu dostatok politickej vôle na to, aby tá sadzba bola 9, 10, 20, hocikoľko percent, tak taká sadzba môže byť schválená.
Tento ústavný zákon ale zabezpečuje, že už nikdy by sa nevrátila na stôl požiadavka alebo kalkulácia alebo snaha znížiť túto sadzbu oproti tej sadzbe, ktorá už je nastavená. To znamená dnes 4 %, ale za dva roky už 5 %, alebo teda 4,5 % a vyššie a vyššie a vyššie. Pretože nemaľujme si tu nejaké vzdušné zámky, to tu nebezpečie je, tu stále trvá, a to je úplne jedno či od súčasného vládneho zoskupenia alebo od nejakého budúceho vládneho zoskupenia, o ktorom vôbec dnes nič nevieme. Pretože za tými príspevkami, o ktorých hovoríme, ktoré prúdia na účty ľudí, sú konkrétne peniaze a nie malé peniaze. Sú to miliardy, ktoré odchádzajú z verejných financií a stávajú sa súkromným majetkom súkromných občanov, 1,5 mil. občanov Slovenskej republiky, ale už nie sú súčasťou verejných financií. To znamená, treba tieto zdroje vykrývať z nejakých iných zdrojov, čo samozrejme vláde spôsobuje vrásky na čele a starosti, pretože tieto peniaze musí niekde vziať, nemôže toľko míňať na iné priority, ktoré možno nejaká, či už súčasná alebo budúca, vláda má. A preto je samozrejme vždy veľkým lákadlom pre vládu, ktorá vidí, ktorej prioritou je okamžitá potreba a nie budúce efekty a budúca stabilita, aby takéto obrovské zdroje sa pokúsila získať pre svoju okamžitú potrebu, či už politickú, praktickú, akúkoľvek. Ja tu nechcem zachádzať do žiadnych nejakých konkrétností, ja naozaj nechcem ani vytvárať nejakú negatívnu atmosféru proti nikomu, ale popisujem reálny stav. Už dnes je vďaka druhému pilieru na účtoch ľudí viac než 6 mld. euro v súkromnom vlastníctve. Peniaze, ktoré by predtým, alebo by vôbec nemali, kedy tento systéme neexistoval, a tie peniaze každým mesiacom pribúdajú na účtoch ľudí. A keby tento systém nebol, tak by nepribúdali a tie peniaze by zostali k dispozícii vláde.
Cieľom tohto ústavného zákona je zafixovať a zabezpečiť, aby žiadna ani budúca vláda nemohla podľahnúť pokušeniu siahnuť na tieto peniaze. To je dôležité, principiálne a kľúčové. A preto nič mi nezostane, len opäť vyzvať k zamysleniu aj mojich kolegov zo strany MOST - HÍD, pretože je to o zodpovednosti voči budúcnosti. To nie je o politickom postoji, o tom, že napneme svaly a buchneme po stoje a povieme, my chceme 9 %, a kým tam nebude 9 %, tak sa s nikým nebavíme, lebo to ja tak môžem buchnúť po stole a povedať, že ja chcem 15 % a nebudem sa s nikým baviť, kým tam nebude 15 %, ale zostane z toho jediný efekt, že som buchol po stole, nič viac. A ľudia nielenže z toho nemajú žiadny efekt, ale ich vnášame do rizika. A neviem, či keď sa táto moja obava, ktorá sa môže, ale nemusí naplniť, ale môže naplniť, že či už súčasná vláda v krízovej situácii, keď bude potrebovať peniaze, alebo nejaká budúca vláda siahne na peniaze ľuďom, či si túto zodpovednosť zoberú na seba moji kolegovia z opozície, že tomu tým, že sa nepodpísali pod tento návrh zákona, ne-zabrá-nili. Dnes tomu zabrániť môžme, pretože jediná podmienka zo strany vládnej strany SMER na to, aby podporila takúto novelu zákona, bola, že sa na ňom zhodne celá opozícia. Zhodla sa celá, okrem MOST-u - HÍD.
Samozrejme táto podmienka je dnes, objektívne vzaté, irelevantná. Pretože vládnej strane SMER nevadilo, nevadila dohoda s jednou politickou stranou, so stranou KDH pri ústavnom zákone o zmenách v súdnictve a o zavedení definície rodiny v ústave. Tam nepožadovali takúto celoopozičnú zhodu a napriek tomu už máme v druhom čítaní novelu zákona, tohto zákona. Tuto tá požiadavka je a ukazuje sa, že ten prístup nie je férový, to si treba povedať otvorene. Pretože keby bol férový, tak sa riadime rovnakými pravidlami buď všetci, alebo nikto, alebo aspoň teda príslušná veľká časť opozičných poslancov a vládnej strany, pokiaľ pociťujú potrebu prijať takýto typ zákona. Napriek tomu ja viem, že tá podmienka tu je, a ako politik, ako zodpovedný politik by som bez ohľadu na to, či ju hodnotím ako zámienku alebo čokoľvek, ale jednoducho tá podmienka tu je, takže nebudem pomáhať a dávať do rúk vládnej strane túto podmienku, aby mohla argumentovať: nesplnili ste podmienku, tak my tento návrh zákona nepodporíme, keďže vieme, že tu ide o veľmi dôležité a podstatné záležitosti. A naozaj k tej širokej zhode došlo. Ale rozumné a zodpovedné by bolo pripojiť sa k tomuto postoju, pretože racionálny dôvod, okrem politického postoja, ktorý určite racionálny, za racionálny nemôžme vykladať, nie je. (Reakcia spravodajcu.) No určite, kolega spravodajca, ochrániť dôchodky a osobné dôchodkové účty pred rizikom, že sa na ne opätovne siahne, je veľmi racionálny dôvod, veľmi racionálny dôvod.
Takže, vážené dámy, vážení páni, preto sme tento návrh zákona predložili, pretože nám leží na srdci osud dôchodkového systému, jeho stabilita, jeho bezpečnosť. To, aby naozaj sme ochránili ľudí pred rizikom, že opäť dôjde k zásahu do tohto systému. Aby sme zadefinovali principiálne záležitosti, ktoré sa s ním spájajú. Pretože všelijaké možné detailnejšie veci včítane anuít riešené bežným zákonom je možné upravovať, zušľachťovať vplyvom praxe, ktorá bude prinášať poznatky, modelovať, ale niektoré princípy, základy treba mať pevné. Až vtedy môže na ňom vyrásť pevná stavba, o ktorú sa budú môcť ľudia oprieť. A ja si myslím, že toto od nás žiadajú, preto je v tom systéme 1,5 mil. ľudí. Pretože tomuto systému dôverovali a stále dôverujú, a prijatie ústavného zákona by dôveru v tento systém určite posilnilo.
Takže, vážené dámy, vážení pani, zamyslite sa, prosím vás, nad touto záležitosťou. Ja som stále pripravený rozprávať o tom, hľadať cesty, hľadať prieniky, možnosti, ale vyzývam k realizmu. Keď chceme dospieť k dohode, musíme rešpektovať pohľad aj ten, s ktorým nesúhlasíme, ale hľadať prieniky, pretože dať si vzájomne po papuli, to dokáže každý. Ale nájsť dohodu, ktorá umožní, aby sme sa pohli aspoň o krok dopredu, to je umenie politiky.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis