Videokanál poslanca

Vážená pani predsedajúca, vážená snemovňa, dámy a páni, určite by som predovšetkým nechcel, aby tu ktokoľvek mal pocit, že sa tu hádame, že si tu nebodaj dve opozičné strany vyjasňujú postoj. To by bola naozaj veľká chyba. Takže to je moje úvodné posolstvo, ktoré by som chcel povedať.
To, čo nás viedlo k tomu, aby sme tento návrh predložili, a ja som veľmi rád, že je to spoločný návrh štyroch opozičných poslaneckých klubov, pretože to ukazuje aj naozaj schopnosť na principiálnych veciach sa zjednotiť a postupovať spoločne, práve aj z tých dôvodov, o ktorých pán Kollár hovoril. Naozaj situácia je veľmi vážna, je veľmi ťažko predpokladateľná. Grécke voľby ukazujú, že situácia sa zamotáva zo dňa na deň viac. Celkovo atmosféra a prístup k riešeniu dlhovej krízy v Európe sa mení, nielen voľbami v Grécku, ale aj voľbami vo Francúzsku. Naozaj nevieme s určitosťou odhadnúť, čo bude ďalej. Práve táto neistota a táto zodpovednosť za prostriedky občanov Slovenskej republiky nás vedú k tomu, aby sme hľadali cesty nájsť taký model, ktorý naozaj bude dávať našim zástupcom v akomkoľvek stabilizačnom mechanizme mandát, tak ako je to napr. v Nemeckej spolkovej republike, to určite áno, boli vytvorené isté mechanizmy. Samozrejme, môžeme mať na to rôzne názory, môžeme ich kritizovať, môžeme s nimi nesúhlasiť, ale sú tu. Každý, kto snáď niekedy povedal, že to je riešenie situácie a to stačí, tak sa buď z naivity, alebo z akéhokoľvek iného dôvodu mýlil, že to stačí.
To podstatné a rozhodujúce nie je vytvorenie samotného mechanizmu. Nie je to dohodnutie sa na tom, ktorá krajina prispeje do týchto mechanizmov akou sumou prostriedkov, či to budú záruky alebo to, čo sa použije. To rozhodujúce , čo rozhodne o tom, či to bude úspešné, či sa nám podarí stabilizovať situáciu, či sa nám podarí stabilizovať euro alebo naopak, dôjde skôr či neskôr k rozpadu eurozóny, to bude závislé od toho, akým spôsobom sa použijú tieto prostriedky. To je rozhodujúce. A to sme my vždy hovorili pri všetkých debatách a tuto naozaj, keďže v dnešných časoch už žijeme elektronickú dobu a všetci blogujeme alebo väčšina z nás to robí, píšeme a všetko, čo raz bolo povedané, je zachytené. Takže každý, kto má náznak pochybnosti o mojich slovách alebo o tom, že došlo k nejakému saltu, ako si, Jozef, povedal, tak nech si pozrie všetky moje napísané alebo vyslovené vety na túto tému včítane môjho vystúpenia v Národnej rade pri prejednávaní eurovalu a uvidí, že ani o piaď sa neposúvam inde. Stále tvrdím jedno, jediné, my si nemôžeme ako Pilát umyť ruky a povedať si, že je to vybavené, že my nič s tým nemáme a že tým ochránime Slovensko a slovenských občanov a slovenskú ekonomiku. Opak je pravdou. Keď my vystúpime z akejkoľvek snahy ovplyvňovať to dianie, aj keď sme malá krajina, tak zároveň sa vydávame napospas tej búrke, ktorá tu prebieha. My musíme byť aktívni, my musíme pristupovať k tomu so snahou ovplyvniť tie riešenia. To ovplyvňovanie spočíva v tom, akým spôsobom sa použijú prostriedky z eurovalu. A keď je tu pochybnosť o tom, či slovo použitie je dobré alebo či ho treba nahradiť slovom aktivizácia, výborne, ja som za to, ale veď toto bolo najmenej, ale až toto mal byť problém, upraviť ten text tak, aby to bolo. Veď viac hláv viac vie. A tým sa aj dostávam k tomu, že včera ten návrh uznesenia vyzeral ináč ako dnes práve v tom slove, kde sa mení slovíčko ukladá alebo slovíčko zaväzuje za slovíčko žiada. Totiž keď chceme prijať uznesenie, ktoré nie je v rozpore so súčasne platnou ústavou, tak môžeme navrhovať len také, ktoré je s ňou v súlade. A práve priatelia z KDH, kolegovia z KDH nás upozornili, že toto by nebolo v súlade s ústavou. A z toho dôvodu sme upravili ten text, aby v súlade s ústavou bol. Mne by tiež viac vyhovovalo omnoho tvrdšie a záväznejšie uznesenie, ale želanie nie je rozhodujúce pri danom momente, najprv musíme veci zmeniť, keď chceme. A tu prijímam návrh, ktorý bol povedaný, pretože naozaj tu nejde o hádku, tu nejde ani o predbiehanie sa, ale naozaj o snahu riešenia veľmi závažného problému.
A teraz späť k použitiu týchto prostriedkov a prečo je to dôležité. No naozaj ja si nemyslím, ani som si to nikdy nemyslel, že za každú cenu zachraňovať bankrotujúce krajiny pred bankrotom, ktorý je nevyhnutný, je ekonomicky správne a rozumné. Je omnoho lepšie, keď je tá nevyhnutnosť a sa tá situácia nedá zachrániť, nepredlžovať agóniu danej ekonomiky a jednoducho povedať to, čo je reálnym faktom. Je tu bankrot, lebo bankrot je ozdravný proces aj v samotnej krajine, ktorá je tým postihnutá, nebola by prvá a nebude ani posledná, by pomohol postaviť sa na nohy.
Takisto možné zúženie eurozóny. Zúženie a rozpad eurozóny sú dve rozdielne veci. Keď sa budeme pridlho brániť zúženiu eurozóny pokiaľ sa ukáže, že je to nevyhnutné, tak privedieme eurozónu k rozpadu, totálnemu. A to asi nechce nikto. Takže keď sa ukáže, a nebudem naozaj teraz tiež sa púšťať do toho, akým spôsobom sa to môže alebo nemôže stať právne a technicky, že je pre eurozónu lepšie, aby niektoré krajiny v nej neboli, pretože na to nemajú ekonomickú silu, tak to treba urobiť. A k tomu určite sa bude vyjadrovať a má sa vyjadrovať aj Slovensko, k tomu má svojimi rozhodnutiami takými alebo onakými prispievať aj náš zástupca v stabilizačných mechanizmoch. A k tomu potrebuje mandát, preto je toto uznesenie. A teraz keď dôjde k takejto situácii, my ju nevieme vylúčiť, k nej naozaj môže dôjsť, či už je to bankrot, či už je to vystúpenie Grécka alebo aj viacerých krajín z eurozóny, my všetci vieme, že to bude mať krajne nepriaznivé ekonomické následky. Nikto z nás nehovorí, že to práve pre to treba urobiť. My hovoríme, že nevieme zaručiť, že sa to nestane, pretože ekonomika ide svojou cestou a politicky ju vieme ovplyvňovať, ale nevieme absolútne zabrániť niektorým procesom, ktoré sa môžu ukázať ako nezvratné. Ale práve preto, zdôrazňujem, práve preto, kolegovia a kolegyne, musíme byť na tú situáciu pripravení, musíme mať v rámci Európy, nielen eurozóny, ale Európy pripravenú obrovskú masu finančných prostriedkov, ktorá bude pripravená na aktivizáciu, a by som správne používal termíny, a ktorá sa môže zapojiť nie do toho, aby sme udržiavali niekoho pri živote a mŕtvemu dávali umelé dýchanie, ale aby sme ju použili na udržanie ekonomiky v chode, na zabránenie likvidácie finančného sektora, od toho sa odvádzajúcu likvidáciu výrobných podnikov, ktoré by nemali financie na svoje fungovanie, a od toho sa odvíjajúcu likvidáciu desaťtisícov, státisícov, miliónov pracovných miest, ktoré by Slovensko zasiahli. Mohli by sme tak robiť, čo by sme chceli, nemuseli by sme byť v žiadnom eurovale. Keby sa toto stalo, Slovensko to zmetie, tá vlna by to zmietla všade, kam by dosiahla. A to by nebola postihnutá len Európa a celý svet. A práve na to sú dobré stabilizačné mechanizmy. Ale zároveň práve preto je dôležité, aby v tých stabilizačných mechanizmoch tie peniaze, ktoré tam sú, sa jednoducho nerozhádzali politickými rozhodnutiami, že ešte tu máme nejaké voľby, za dva roky si to pomyslia vo Francúzsku alebo v Nemecku alebo kdekoľvek inde, tak ešte treba udržať nejaký stav, avšak použiť peniaze, pretože potrebujú dobre vyzerať pred voličmi. Na toto určite nie sú, ale na ekonomicky opodstatnené záležitosti, ktoré ochránia našich občanov. A k tomuto by sme chceli prispieť. A k tomu by Slovensko malo mať ambíciu prispievať v rámci orgánov, ktoré o tom budú rozhodovať v rámci debát, ktoré sa tomuto budú venovať.
Aj keď svojou váhou nikdy nebudeme rozhodujúca krajina, ako som povedal, aj v debate o eurovale, zopakujem to znovu, môžeme byť tým kamienkom, ktorý spustí lavínu zdravého rozumu, čo bude smerovať k tomu, že naozaj musíme si uvedomiť ekonomickú situáciu a politické rozhodnutia podriadiť ekonomickým cieľom, a nie politickým cieľom. A preto, hovorím, bolo to správne, som aj ja hlasoval za vytvorenie európskych stabilizačných mechanizmov. Ale zároveň dvíham varovný prst nad tým, aby sme posielali tieto peniaze do čiernej diery akejkoľvek, nech sa volá akokoľvek. A určite ani jeden z týchto mechanizmov nebol vytvorený preto, aby sa zachraňovalo Grécko, ale preto, aby sme sa chystali na ekonomickú situáciu, ktorá sa môže sťať krutou realitou, keď zbankrotuje Grécko totálne, keď vystúpi z eurozóny, alebo akékoľvek ďalšie iné krajiny. A na to sa máme koncentrovať. A preto si myslím, že je správne prijať takéto uznesenie. Kolegovia z SaS mohli navrhnúť vylepšenie toho textu. Neurobili tak. Ale však ešte sa k tomu vrátime pri schvaľovaní zmluvy. Ale prijatie tohto uznesenia nie je v rozpore s ničím, čo ste tu povedali, Jozef, čo si ty povedal. Ja myslím, že, naopak, to podporuje práve to tvrdenie, že to potrebujeme.
A voči kolegom a poslancom vládnej strany SMER. Bremeno zodpovednosti je na vás. Ale ja si myslím, že aj vám by pomohlo, keby ste mali alebo vaši predstavitelia, pán minister financií mal pri takýchto krokoch a rozhodnutiach silný mandát Národnej rady. A preto aj pre vás by bolo dobré, aby sa aktivizáciou prostriedkov z eurovalov alebo stabilizačných mechanizmov zaoberala Národná rada a by ich schvaľovala, tak ako to robia v Nemecku, aj tam predsa majú aj opozíciu, aj koalíciu a nemajú na všetko rovnaký názor, napriek tomu tam o tom rozhodujú vo svojom parlamente.
Takže myslím si, že naozaj toto je uznesenie, ktoré nemá žiadnu ideologickú, ľavicovo-pravicovú ambíciu, ale hľadá mechanizmus, ktorý dá najväčšiu šancu ochraňovať záujmy slovenských občanov a strážiť ich peniaze, pretože to sú ich peniaze, o ktorých všetci budeme rozhodovať. Zatiaľ o tom rozhoduje naozaj vyšší štátny úradník, maximálne vláda. A ja si myslím, že mala by mať za sebou silný mandát Národnej rady. Ďakujem za pozornosť.

Ja tu stále počúvam, že druhý pilier je nastavený zle. Ja by už rád počul argument, že čo je zlé na tom, že ľudia dostávajú na svoj účet peniaze? Že sú vďaka druhému pilieru každý mesiac bohatší o 9 %? Čo je na tom zle? Veď vy sa tvárite a vždy hovoríte, že ste sociálnodemokratická strana a vláda, ktorá robí všetko pre to, aby sa ľuďom žilo lepšie. Tak keď som ja nastavil systém, aby ľudia mali okrem svojej mzdy, na ktorú ťažko a tvrdo pracujú, ešte navyše zadarmo, bez toho, aby vynaložili čo len cent vlastných peňazí, ďalších 9 %, tak pre vás je to zlé. A vy navrhujete, aby sme im zobrali tie peniaze alebo aby sme im ich významne skrátili. Tak mi povedzte, čo je na tom sociálne? Čo je na tom sociálne-demokratické? Pričom všetko z hľadiska prepočtov a odhadov sa napĺňa presne tak, ako bolo plánované. Tie opakované nezmysly o tom, že sme čakali menej ľudí v systéme, že pôvodne to malo byť 4 %, to sú nezmysly. Alebo to sú vízie pána Magvašiho a pani Schmögnerovej, ktorá bola predtým a ktorá z hľadiska straníckej príslušnosti ste v úplne jednej partii, pokiaľ viem. Takže keď už chcete hovoriť stále, že je to zlé, tak chcem počuť, prečo je to pre ľudí zlé. Prečo je zlé to, že ľudia budú bohatší, keď budú odchádzať do dôchodku? Že nebudú odkázaní na nejaké úbohé, štátom len sľubmi zaručené, dôchodky, ktoré sa nebudú dať už za päť až desať rokov napĺňať. Že ľudí z prvého piliera čakajú výrazné redukcie, pretože demografia nepustí. Ani v Grécku si nemysleli, že sa budú škrtať dôchodky, ani v Portugalsku a stalo sa a stane sa to aj na Slovensku. Takže neničte to, čo je dobré.

Bola to zaujímavá reč, nesporne a musím veľmi oceniť, že aj cítiť z toho ten zápal a naozaj tú úprimnosť o pomenovanie vecí aj hľadanie riešení. Zároveň musím povedať, že vnímam tam istotu, peknú, sympatickú, ale naivitu v tom smere, že hodnotíme, aké pekné slová sú na tom papieri, nuž pekné slová dokáže dobrý slohár alebo dobrý beletrista dať na papier kedykoľvek, ale veľmi pochybujem o riešeniach a nástrojoch na dosiahnutie tých pekných cieľov, a to, čo som aj hovoril vo svojich vystúpeniach, obávam sa, že tie nástroje a spôsoby riešenia povedú presne k opačným cieľom, ako sú v tomto programovom vyhlásení. Zaujímavá kapitola bola o daniach. Áno, presne to je to, že keď ľudia majú pocit, že dane sú nespravodlivé, že štát núti ľudí k tomu, aby odovzdávali viac z výsledkov svojej práce, ako je objektívne a spravodlivé a nedáva im za to nič. Výsledkom je neochota platiť dane, vyhýbať sa tomu a obracia sa to proti štátu. A teraz, čo je to štát?
Veď štát, to sú občania tejto krajiny. Štát si ľudia zakladajú na to, aby chránil ich záujmy a financujú ho svojimi daňami. Štát nie je žiadna samostatná kategória a štát nemá ani korunu, ani cent vlastných peňazí, má len to, čo zoberie ľuďom, a preto by sme ich mali brať čo najmenej a používať čo najrozumnejšie, a v tom je ten rozdiel medzi pravicou a ľavicou. Ľavica verí vo veľký štát, ktorý múdro rozdeľuje a my pravica veríme tomu, že ľudia najlepšie vedia, ako naložiť s vlastnými peniazmi, a preto im ich treba brať, čo najmenej, aby čo najviac zostalo im samotným, pretože oni sú tí najmúdrejší. My sme len... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

Tak sa pokúsim veľmi telegraficky.
Pán poslanec Podmanický, rovná daň nemá s DPH nič spoločné, to je naozaj pravda, to je ako hlboký omyl a zamieňa sa to často aj vo verejnosti, že rovná daň, DPH a nebodaj ešte z 19 na 20 DPH. DPH môže byť aj 25, aj 15, aj 10, veď aj máme aj 10, na knihy a lieky, ale to nemá s rovnou daňou nič. Rovná daň je daň z príjmu. Nič viac, nič menej. To, že sa zhodou okolností alebo pre istý dizajn alebo ako to nazvať, aj DPH nastavila na 19 percent, to je len zhoda, nemá to s rovnou daňou nič. Plus zavedením rovnej dane chudobní prestali platiť dane, aj tí nízkopríjmoví, ktorí predtým dane platili, pretože sa tak nastavilo, nezdaniteľný základ, že, alebo daňová odpočítateľná položka, že neplatia dane a ešte k tomu dostali zamestnaní rodičia vtedy 500 korún na jedno dieťa plus, ktoré im dokonca, keď neplatili dane, vyplácal štát cash, takže si jednoznačne polepšili.
Pán Kamenický, nejde o to, koľko tie firmy zaplatia, keď budú mať väčšie percento, pretože oni ho nezaplatia, oni si to ošetria nejako ináč. Nemusia ísť ani do daňového raja.
K pánovi poslancovi Duchoňovi, áno, mnohé krajiny majú, všelijako majú. A veď mnohé krajiny v Európe sú socialistické. Vo Francúzsku tiež teraz vyhral socialista, ktorý hovorí, že 75 % zdaní, isté príjmy. A ja poviem len jednu vetu, socializmus položí Európu na kolená a položí aj Slovensko na kolená, keď pôjdeme socialistickou cestou.
K pánovi poslancovi Blanárovi, nuž, tie krajiny, ktoré si spomínal, majú. Ale chceme ich dobiehať alebo chceme byť v rovnakom závese a bežať takisto rýchlo ako oni? Keď chceme takisto ako rýchlo, tak nikdy ich nedobehneme. A preto my musíme byť lepší ako oni a tá daň nám k tomu pomohla. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená snemovňa, vážený pán predseda, najprv len poviem, že toto bola vážna sabotáž, ktorá tu práve prebehla (Pobavená poznámka rečníka.). Som rád, že poslanci, ktorí stratili poradie, náhle sa spamätali a prišli do sály, určite so záujmom vypočuť si môj príspevok, predpokladám. Táto sabotáž kolegov spôsobila, že samozrejme som nečakal, že tak rýchlo sa dostanem na rad, a niektoré veci z toho, čo pravdepodobne by som povedal zajtra alebo neskôr, možno nepoviem, ale nevadí. Však vieme, čo máme pred sebou na stole, zaoberali sme sa tým niekoľko dní, tak poďme pekne k tomu.
To, o čom by som chcel hovoriť, je to, čo sa skrýva za vetami a jednotlivými odstavcami, ktoré v tom vládnom vyhlásení sú. Vidím tu také dva hlavné ekonomické problémy a jeden veľký odkaz, ktorý by sa dal označiť slovom, je to programové vyhlásenie vlády, ktoré je plné ilúzií, naivných očakávaní a hlbokých omylov.
Vo svojom vystúpení budem nútený aj vysvetľovať niektoré veci, pretože aj z vystúpenia mnohých kolegov vyplynulo, že sa veľmi zaujate a zápalisto vyjadrovali k veciam, ktoré ale zjavne nechápu vo svojej podstate. Videl som tu mnohokrát diskutovanú, alebo počul som diskutovanú otázku rovnej dane, progresivity, jej vhodnosti, nevhodnosti, spravodlivosti, toho, ako tí bohatí majú byť viac solidárni a ako dnes nie sú. A z týchto vystúpení som jasne videl, že u mnohých kolegov, a musím povedať, že u verejnosti je to, žiaľbohu, veľmi podobné, existuje názor, že rovná daň znamená, že všetci platia rovnako vysokú daň. Naozaj pre mňa je to trošku úsmevné, ale s hrôzou som zistil, že aj verejnosť si mnohokrát myslí to isté. A pritom je to absolútny nezmysel. Je predsa jasné, že keď máme rovnakú daňovú sadzbu, v slovenskom prípade 19 %, tak z toho vyplýva úplne rozdielna výška sadzby dane pre každého jedného daňovníka podľa toho, koľko zarobí. Je predsa rozdiel, či zaplatíte 19 % z tisíc alebo 19 % z milióna. A je to mnohonásobný rozdiel. Z toho jasne musí vyplývať a vyplýva, že táto daň, tento typ dane je solidárnou daňou. Je to solidárna daň, kde tí, ktorí zarábajú viac, platia vyššiu daň a tým pádom solidarizujú s tými, ktorí platia daň nižšiu, a preto v žiadnom prípade nemožno hovoriť vážne o tom, že tu ide o akúsi nesolidaritu. A tak, ako pán premiér povedal, prečo by bohatí nemali zaplatiť viac, ako tí, čo zarábajú menej? Ale veď platia! Veď platia! Není predsa mysliteľné a nikto to tu nenavrhoval, nikto to tu nepresadzoval a nikdy to nebolo, že by platilo, že tí, ktorí zarobia viac, tí, ktorí sú bohatší, platia rovnakú výšku dane ako tí, ktorí sú chudobní. Tak prečo ohlupujeme verejnosť a bombasticky ohurujeme vetou: Ako je to možné? Bohatí by mali platiť toľko ako tí, čo sú chudobnejší. Taká skutočnosť, taká realita na Slovensku neexistuje. Znova zopakujem, rovná daň je solidárnou daňou, ktorá zabezpečuje solidaritou solidaritu bohatších s chudobnejšími. (Reakcia z pléna.) Prečo? Pani poslankyňa, zopakujem vám to, keď ste položili túto otázku. Rovná daň je solidárnou daňou. A keď ste sa ma spýtali, tak vám to ešte vysvetlím znova, pani poslankyňa. Keď zarobíte 1000, zaplatíte daň 190, dám vám to aj do čísel, keby ste mali problém s tým, že koľko je 19 % z 1000. Keď zaplatíte milión, 19 % je mnohonásobne viac. Je to solidárne, alebo to nie je solidárne?
Keď zavediete progresívnu daň, že potrestáte tých, ktorí zarábajú viac, vyššou sadzbou dane, to nemá so spravodlivosťou a solidaritou nič spoločné. Je to odkaz pre tých, ktorí pracujú a zarábajú, že tento štát vás chce zodrať do morku kostí, že tento štát, čím viac budete pracovať, čím viac sa budete snažiť, tým viac vám bude brať. Je to odkaz tohto štátu, využite všetky legálne prostriedky, ktorých je nepreberné množstvo, aby ste si znížili daňový základ, pokiaľ ste firma, aby ste platili daň v daňových rajoch, kde majú múdrejšie vlády a múdrejších ministrov financií a vedia, že vysokými daňami sa vyháňajú firmy z krajiny a vyháňa sa platenie daní do iných krajín. A je to odkaz tejto vlády, že my vaše dane vlastne nechceme, nám stačí, že budeme našich voličov ohurovať ideologicky, že: Ale sme tým bohatým nakládli! Títo to zatiahnu. Nie, nie. Oni to nezatiahnu, oni sa tomu veľmi ľahko a poľahky vyhnú.
A teraz, aby som, ste si nemysleli, že tu teoretizujem, pán poslanec Bláha, ktorý je ľavicový filozof, by určite expertne hneď zareagoval, ale to nie je teória. To je realita, slovenská realita, ktorá sa tu odohrala, je to praktická a dobrá slovenská skúsenosť so zavedením istého daňového modelu. Veď progresívnu daň sme tu mali. Mnoho, mnoho rokov, až do zavedenia rovnej dane, sme tu nemali nič iné. Mali sme tu sadzbu 45 % pre najvyššie zarábajúce príjmové skupiny, nepamätáte sa? Ja sa na to pamätám. A myslíte si, že keď bola takáto progresívna daň, že na Slovensku sa vybralo viac dane, väčší bol výnos dane, ako po zavedení rovnej dane? Nie. Presný opak je pravdou. A toto je tá ilúzia a omyl tejto vlády, pretože zdôvodňuje zavedenie alebo zrušenie rovnej dane jednak tým, že tých hnusných bohatých treba potrestať, ale to teraz nechám stranou, ale predovšetkým tým, že treba vybrať do rozpočtu viac peňazí, pretože potrebujeme konsolidovať, pretože potrebujeme znížiť deficit. Ale výsledok bude opačný, až po zavedení rovnej dane došlo k prudkému nárastu daňových príjmov. Rovná daň nebola zavádzaná ako charita pre bohatých, že tu niekto chcel niekomu spraviť dobre a odpustiť mu nejaké dane, ale bola zavádzaná práve preto, aby sa do štátneho rozpočtu získalo viac prostriedkov. A tento zámer sa naplnil. Ak neveríte, pozrite sa na štatistiky. Keby ste, kolegyne, kolegovia, mi nespravili túto sabotáž, tak zajtra, na druhý deň by som vám ukázal peknú tabuľku, kde by ste to videli zoradené od roku 2003, ako sa vyvíjali daňové príjmy po zavedení, pred a po zavedení rovnej dane. Takže viem, o čom hovorím.
Takže výsledkom, ktorým ide podľa mňa vláda sama proti sebe, bude, že vyberie menej. Toto je cieľom programového vyhlásenia vlády? Toto je cieľom zrušenia rovnej dane? Veď to ide proti krajine, bude menej prostriedkov na sociálne programy, bude menej prostriedkov na kultúru, na zdravotníctvo, na školstvo.
Zostane naozaj len mítingová rétorika o tom, ako bohatí majú niečo zaplatiť. No tí bohatí budú platiť niekde inde, v daňových rajoch. Zisky firiem prudko na papieri poklesnú, ale úplne legálne, pretože daňová optimalizácia naozaj má také nepreberné množstvo. A zamestnanosť vzrastie v jednom, jedinom odvetví, daňoví poradcovia, tí sa budú mať dobre, ktorí budú vymýšľať, ako ošetriť účtovníctvo firiem a daňové príjmy tak, aby sa vyhli zvýšenej sadzbe dane. Že... Toľko k tomuto jednému veľkému a grandióznemu omylu, ktorým je poznačené programové vyhlásenie vlády a ktoré prinesie tento zámer vlády k úplne opačnému výsledku, akým je myslený.
Druhý silný bod, a to je dôchodkový systém a samozrejme druhý pilier. Už sa tu o tom popísalo, teda porozprávalo veľa, ale nech to otáčame z akejkoľvek strany, ekonomicky, keď sa pozeráme na situáciu Slovenska, a aj keď to vláda stále nechce otvorene priznať, vieme, že nie je iná možnosť pri vašom nazeraní na to, ako sa má konsolidovať, len siahnuť na úspory občanov v druhom pilieri, pričom treba úplne jasne a na rovinu povedať, že je len lacnou výhovorkou tvrdiť, že na to, čo už majú občania na svojich účtoch, sa im nesiahne. No áno, to vieme všetci, pretože to by bolo to isté, ako ukradnúť niekomu z domu jeho súkromný majetok, pretože to je súkromný majetok občanov. Ale je úplne rovnaké vo svojom výsledku, keď vláda rozhodne o tom, že 30 % z príspevku, ktorý plynie na osobné účty občanov, odstráni, zoberie, privlastní si a tým pádom zníži dôchodkové úspory o 30 percent. Nič iné to nie je a nič iné to nebude, to si treba uvedomiť. A nech sa to zdôvodňuje akokoľvek, bude to mať negatívny dopad na budúce dôchodky, priamy a negatívny. Ľudia mladší ako 55 rokov, odhadujem, to už pocítia veľmi výrazne na svojich dôchodkoch. Nepocítia to tí, čo pôjdu do dôchodku na budúci rok, alebo o dva roky. To ešte bude prvý pilier stále so zväčšujúcim sa deficitom bez vplyvu druhého piliera, ako prežívať. Ale darmo si budeme zatvárať, alebo budete zatvárať oči nad demografiou, ktorá nezávisí ani odo mňa už a ani od väčšiny z vás, jednoducho je taká, aká je. Dôchodcov pribúda a tých, ktorí prispievajú do systému v pomere k tým, ktorí z neho čerpajú, ubúda. Tento pomer sa vyvíja negatívne a je úplne jednoduchou matematikou spočítať, že koľko ľudí platiacich do systému bude musieť živiť väčšiu a väčšiu armádu dôchodcov.
A teraz ešte k samotnému druhému pilieru a k tým rôznym mýtom a nedorozumeniam, ktoré tu zaznievali, aby sme si vysvetlili tú podstatu. Možno, že niekto, alebo možno o to niektorí nemajú záujem, ale mnohokrát sa to využíva a používa ako berná minca a samozrejme používajú sa nepravdivé a nesprávne tvrdenia. Takže v prvom rade, keď sa bude konsolidovať prostredníctvom peňazí z druhého piliera, nezaplatia to DSS-ky, ako tiež predstavitelia vlády a strany SMER radi hovoria. DSS-ky sa na tom budú podieľať jedným percentom, pretože jedno percento je odmena pre DSS-ku, ktorá jej patrí z objemu prostriedkov, ktoré prichádza na osobný účet každého jedného účastníka dôchodkového sporenia. Všetko ostatné sú peniaze občanov. Zaplatia to občania z 99 %. Treba si to uvedomiť, keď sa k tomuto kroku budete odhodlávať. Keď sa to rozhodnete urobiť, urobíte to. Máte na to 83 hlasov, ale nebudú to ani DSS-ky, nebude to nikto iný, len občania tohto štátu.
To, že tam ide do tohto systému 9 % a že je to najviac v Európe, je zo strany vlády a vládnej strany SMER mnohokrát a často kritizované. Ale ja sa pýtam, čo je zlé na tom, dať občanom, občanom na ich účet čo najviac? Malo byť mojím cieľom, keď som tú reformu pripravoval, dať im čo najmenej? To nikdy nebolo mojím cieľom. Ja som chcel, aby reforma a dôchodky, budúce, vyzerali tak, že tí ľudia nebudú odkázaní na žobračenku, ale aby tí ľudia mali šancu na svojich účtoch vytvoriť dostatočné zdroje na slušné zabezpečenie v starobe. A opäť, na to netreba žiadne hlboké analýzy, čo je viac - 3 %, 6 % alebo 9 %? A čo získa človek, konkrétny jednotlivec, kedy získa viac? Keď na jeho účet budú prichádzať 3 % z jeho mzdy, 6 % alebo 9 %? No jasné, že 9 %. Tak, keď hromžíte na to, že prečo sme tam rozhodli o tom, že to bude 9 %, tak hromžite na to, že chceme, aby sa ľudia mali lepšie. To je tak, ako keby ste hromžili na to, že sa zdvihli mzdy, ako keby ste hromžili na to, že vzrástla priemerná mzda. Kde je tu logika? Veď to sú peniaze pre občanov, pre ľudí. Nie pre DSS-ky, ako vy radi často tvrdíte v rámci propagandy, ktorá sa s tým spája.
Všetci, ktorí sa tým zaoberáme, ale vieme, že veľmi kľúčovou otázkou bude, ako sa budú vyplácať dôchodky z druhého piliera. A všetci vieme, že túto kapitolu treba veľmi podrobne dopracovať. Je tam rámcovo zachytená, tak ako mala byť v čase zrodu tohto systému. Ale je teraz naozaj psou povinnosťou každej vlády, každého ministra, pokiaľ absolútne nekašle na ľudí, ktorí sú v tomto systéme zapojení, pokiaľ absolútne nekašle na to, čo sa stane s ich peniazmi a ako sa budú mať, keď prídu do dôchodkové veku, tvrdo, intenzívne a dôsledne pracovať na tom, aby táto kapitola bola vo svetle najnovších poznatkov a skúseností zachytená.
Keď som pripravoval zákon, tak sme zobrali tie najaktuálnejšie a najlepšie výsledky z celého sveta, aby sme vytvorili slovenský variant dôchodkovej reformy. A aj preto nie je ten systém, pani exministerka sa na mňa so záujmom pozerá, aj preto nebol tento systém do detailov, snaha rozpracovať ho, pretože sme vedeli, že máme viac než desať rokov na to, aby sa naozaj táto oblasť, ktorá je kľúčová a dôležitá pre poberanie dôchodkov, vypracovala čo najlepšie a najpodrobnejšie. Vaši predstavitelia, či už to bola pani ministerka Tomanová, alebo dnes to nevidím vo vládnom vyhlásení, neurobili pre túto vec absolútne nič. A ja budem neustále pripomínať a budem sa pýtať, prečo to nie je vo vládnom vyhlásení? Pána ministra Richtera som sa hneď spýtal na výbore, ako má premyslenú túto záležitosť? Nedostal som odpoveď. Mám si myslieť, že je to úmyselná sabotáž, že úmyselne chce vládna strana SMER a táto vláda doviesť tento systém do krízy, že bude treba vyplácať dôchodky a nebude sa vedieť ako? Má to byť signál toho, alebo zámer, že takýmto spôsobom potom sa pristúpi za tento rečnícky pult, príde pán premiér a povie: Vidíte, nefunguje to. Zrušíme to a prevedieme všetky prostriedky, ktoré sa tam nasporili do Sociálnej poisťovne. Toto je skutočným zámerom? Ak to tak nie je, chcem počuť, že to tak nie je. Zatiaľ na moje otázky dostávam len tajomné mlčanie, a to je alarmujúce. Pretože môžeme mať na to rôzny názor, naozaj, veď rovnaký názor nebude nikdy, ale všetci by sme mali mať veľkú mieru zodpovednosti voči tým občanom, ktorí sú v tomto systéme zapojení. Voči tým 1,4 mil. ľudí a tej celej obrovskej skupine mladej generácie, ktorá bez tohoto systému nebude mať zabezpečené dôchodky. Nie preto, že by niekto nechcel, ale preto, že prvý pilier jednoducho nebude mať svoju silu na to, aby to mohol uskutočniť. To je, to je axióma. S tým, žiaľbohu, nič nespravíme, pokiaľ by naše rodiny nezačali mať v priemere štyri, päť detí v priemere na jednu hlavu, aj to by sme potrebovali pekných pár rokov, aby sa ten vývoj zvrátil, tak s tým nič neurobíme. A to je si jednoducho treba uvedomiť.
Vážené dámy, vážení páni, programové vyhlásenie vlády nám mnoho vecí len naznačuje, ale obávam sa, že tieto podstatné veci, ktoré som pomenoval, veci, ktoré súvisia s ekonomikou, naznačujú a ukazujú, že ciele, ktoré si vytýčilo, nebudú dosiahnuté pre nesprávne použité nástroje, ktoré sa chcú na dosiahnutie týchto cieľov použiť. Zároveň sa vám chcem ospravedlniť, že mnoho z toho, čo by určite zaznelo, keby nedošlo k tomuto milému taktickému variantu zo strany mojich opozičných aj koaličných kolegov, nezaznejú. Ale budeme mať určite mnoho príležitostí sa o tom rozprávať inokedy a veľakrát.
Takže na záver vás len chcem požiadať a poprosiť, pozerajme sa, keď sa dá, ponad ideologické bariéry a obmedzenia. A rozmýšľajme! Rozmýšľajme o tom, ako posunúť veci dopredu. Nie ako si presadiť to svoje za každú cenu. Pretože ani vám nepomôže, keď nezamestnanosť bude rásť, ani vám nepomôže, keď príjmy štátneho rozpočtu budú klesať alebo nebudú rásť tak, ako by sme chceli. A určite to nespôsobí radosť ani nám, pretože trpieť bude Slovensko, a o to by nám určite nemalo ísť. Malo by nám ísť o to, aby sme túto krajinu posúvali dopredu, pretože raz ju spravujeme my, raz ju spravujete vy. Ale keď ju jeden alebo druhý odovzdá v zlom stave, tak posun dopredu je veľmi, veľmi ťažký. Myslime na to.
Ďakujem za pozornosť.

Pán poslanec Muňko je typický predstaviteľ istej skupiny ľudí, nazval by som to, skupiny občanov v dôchodkovom veku s dobre zabezpečeným dôchodkom, s vysokým dôchodkom, stále aktívny človek, ktorému ale chýba elementárna medzigeneračná solidarita, a je predstaviteľom takej typickej medzigeneračnej nesolidarity. Pretože všetky jeho vystúpenia smerujú k tomu, veľmi zjednodušene poviem, dali by sa nazvať závisťou voči mladej generácii a strednej generácii, ktorá si už zabezpečuje svoj dôchodok iným spôsobom, a strachom z toho, že jeho dôchodok nebude vyplácaný tak, ako je vyplácaný dnes, pretože, nebodaj, vďaka tomuto novému spôsobu, vďaka sporeniu na dôchodok nebude dosť peňazí na jeho vysoký dôchodok. Ja ho chcem ubezpečiť a ukľudniť, že na dôchodky dôchodcov, ktoré poberajú, to znamená aj jeho dôchodok a jeho vysoký dôchodok, ktorý má vďaka reforme, ktorú som urobil v roku 2005, vždy budú peniaze, pretože to je zaručené zákonmi, zaručené ústavou. Ale nerozumiem tej závisti a tej medzigeneračnej nesolidarite, keď nemyslí vôbec na budúcnosť strednej a mladej generácie, ktorá už nebude sa môcť, jednoducho nebude sa môcť spoliehať na prvý priebežný systém, pretože vďaka demografickému vývinu, ktorý je neúprosný, nebude môcť byť dôchodok týmto spôsobom zabezpečovaný.
Porozprával tam množstvo nezmyslov, hlúpostí, naozaj ako hrubého rangu. Mal som pocit, že žije na inej planéte, ale faktická poznámka nie je dostatočný priestor na to, aby som to vysvetlil. Takže v rozprave sa k tomu vrátim a podrobne vydokumentujem, aké naozaj nepochopenie z jeho strany je, keď komentuje... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

No, určite to, alebo určite by bolo chybou teraz sa na to pozerať, že všetci zle a všetci doteraz to robili rovnako. Určite to nie je pravda a sú tam veľké rozdiely. Ale teraz sa chcem obmedziť len na jedno, že čo sa týka pána ministra Kaliňáka, chcem upútať jeho pozornosť, veľmi sa teším na spoluprácu, pretože naozaj ten problém tu je a treba ho riešiť, toto by naozaj malo preklenúť rôzne politické opozično-koaličné rozdiely a prestať sa hrať na také, že budeme teraz niekoho hladkať a tým to vyriešime. Takže naozaj, teším sa na spoluprácu, ja tie zákony mám pripravené, predložím ich a som rád, že zazneli tie slová, ktoré som z vašich úst počul.

Môžme okolo toho rozprávať, koľko chceme, ale všetko nakoniec je v ekonomických stimuloch. Keď bude systém nastavený tak, že cez súbor rôznych dávok, príplatkov sa vytvorí dostatočný príjem nato, aby ľudia, ktorí, ktorým postačuje takýto spôsob existencie, mohli takto fungovať, tak aj tí, ktorí tak nechcú žiť, sa prispôsobia, pretože žijú v tej osade a sú za blbcov, keď chodia do práce. V tom je ten problém. A ja som tu predkladal vždy zákony, ktoré viažu všetky možné takéto dávky a príspevky na preukázanie aktivity, pracovnej snahy, na to, že ten človek naozaj chce a, samozrejme, že zároveň z pohľadu štátu je treba vytvárať pomoc a priestor tam, aby bola ponuka práce, ale nedá sa to robiť jednostranne. Keď sa tu všetci budeme sústreďovať len na to, ako zasa minúť kopu peňazí, tak to bude nezmyselné a nakoniec proti tým ľuďom. Zotročujú sa potom závislosťou na sociálnych dávkach. To neni správne. Nevedie to k riešeniu, ale naopak, zväčšuje to ten problém. Takže ja znova predložím celý súbor týchto zákonov a budem tak robiť dovtedy, kým nenájde sa dostatočná väčšina, aby pochopila, že táto časovaná bomba, ktorú si na Slovensku pestujeme, keď nebude riešená, tak nás nakoniec všetkých prevalcuje, ale potom už bude neskoro.
Takže žiadny pseudohumanizmus, žiadne plakanie nad tým, ako je to hrozné a ako to treba rozdať viac peňazí, ale vidieť, kde je podstata vzniku tohto problému. To riešenie bude bolestivé, ale iné nie je.

Týmto problémom sa mnohí zaoberajú, samozrejme, a začína byť veľmi pálčivým, čo je dobre, pretože mnoho rokov sa zametal pod koberec a tvárili sme sa, ako tu už bolo povedané, že si ich kúpime. Že tento problém bude vyriešený, keď sa budú neustále rozdávať peniaze, a bude kľud, budeme sa tváriť, že to neexistuje. Nie je to tak. Ale aj teraz väčšinou počúvam, žiaľbohu, o rozdávaní peňazí, o tom, ako za, či už cez projekty alebo iné záležitosti, ako sa použijú peniaze. Podstata problému je v inom. Musíme sa vrátiť na začiatok. Začiatok je tam, kedy sa vytvoril sociálny systém, ktorý dáva peniaze za činnosť, ktorá nie je prospešná pre spoločnosť. Ktorý dáva peniaze za to, že je výhodnejšie nechodiť do práce, že je výhodnejšie začať rodiť deti v trinástich rokoch, že je výhodnejšie mať rodinu dvadsaťčlennú, aby boli zabezpečené takto prídavky a že nemotivuje nijakým spôsobom k tomu, aby sa ľudia chovali ináč. To sa nedá nejako hnevať, alebo vyčleňovať kohokoľvek na základe etnického alebo národnostného kritéria, veď ten systém platí pre všetkých a vytvorili sme ho my. Tak my ho aj musíme zmeniť. Ale to riešenie je naozaj v tom, že musíme zmeniť podstatu tohto systému, dávať peniaze tak, aby to motivovalo k tomu, čo je správne, aby odmeňovalo tých, ktorí chcú žiť inak, ktorí chcú živiť svoju rodinu prácou, ktorí chcú vychovávať svoje deti tak, aby im zabezpečili to, čo potrebujú, a naopak, aby nepodporoval tých, ktorí chcú žiť ináč. To je podstata veci a to je zmena sociálneho systému, zmena dávkového systému, ktorý je tu zavedený a ktorý... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Veľká škoda, že len dve minúty mám, lebo povedané bolo veľa, reagovať by sa dalo dlho. Ale v rozprave potom doženiem to, čo nepoviem teraz.
Najprv veľmi krátko ešte k tej daňovej otázke. Spomenuli ste viackrát slovo ilúzia. Ilúzia je v tom na vašej strane, že zrušením rovnej dane dosiahnete vyšší výber dane. Opak dosiahnete, poškodíte slovenské hospodárstvo, poškodíte podnikateľské prostredie. Ale dosiahnete presný opak, ako chcete. Takže si poškodíte. To je ten rozdiel, pretože zavedenie rovnej dane zvýšilo daňové príjmy. A vám ide o vyššie daňové príjmy, vy potrebujete viac peňazí. A idete spraviť presný opak a dosiahnete presný opak.
A teraz k tomu penzijnému systému, samozrejme. O tom dedení naozaj nemáte absolútne správne informácie. Tento systém obsahuje viacero možností zvolenia si dôchodku. Nie je pravdou, že je len jedna možnosť zabezpečenia si dôchodku a že tým pádom absolútne človek stráca možnosť dedenia. Má tam dve ďalšie možnosti, popri ktorých dedenia zostáva naďalej. Pre krátkosť času neviem ísť do detailov, ale rád vám to vysvetlím a kľudne zvolajme aj seminár a budem to vám aj ďalším vysvetľovať, ale hlavne ten seminár najlepších alebo akýchkoľvek odborníkov by som doporučil zvolať a nech ľudia vidia, ako je to s výnosnosťou, pretože dnes nenájdete jediného seriózneho odborníka, ktorý by nepotvrdil, že zavedenie tých vašich garancií, garancií straty, spôsobilo, že ten systém dnes nezarába alebo nezarábal do prvého tohto mesiaca. Sú na to detailné prepočty, že keby to bolo ináč, tak je už o niekoľko percent vyšší, ako bol. A otvorme ten pilier a spravme z toho test dôvery. Keď ľudia veria vám, nech vystúpia, ja ich v tom budem podporovať. Kto neverí v 2. pilier, nech vystúpi z neho. Ale keď neveria... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)