Videokanál poslanca

Pán poslanec, vy ste starosta obce, tak začnem tým, že zopakujem tú výzvu. Veď vy poznáte svojich obyvateľov, tak až máte vo svojej obci takú rodinu, ktorá za štyri roky ani, ani jeden z jej členov rodiny sa nedokázal zamestnať ani na 270, ani priebežne alebo postupne na 270 dní, veľmi rád sa s ňou zoznámim. Je to teraz na vás, ako loptička je na vašej strane, pán poslanec a starosta, lebo vy určite veľmi dobre poznáte svojich obyvateľov, a určite taký prípad tam máte, keď tak zápalisto diskutujete, že to nemôžeme, tak až taký je, tak veľmi rád sa naozaj s ním oboznámim. A keď hovorím o tom, že je to aj príležitostná práca, áno, na tom trvám, zahŕňa sa do toho aj práca na dohodu aj brigáda, takže to môže byť aj na dva týždne aj sezónne práce, mesiac či dva, dohromady je dôležité, tak je ten zákon postavený. A sme v prvom čítaní, no, až vidíte na ňom niektoré veci, ktoré sú technicky nedotiahnuté, no tak v druhom čítaní máme príležitosť vylepšiť to, aby to bolo tak, aby to tým ľuďom umožnilo. Ale vráťme sa naozaj k tým skutočným reálnym argumentom, lebo choďte sa spýtať tých ľudí, čo žijú tam, kde sa stretávajú s týmto problémom, čo vám na to povedia. Ja by som bol strašne rád, keby ste počuli, tak ako oni vidia skutočnosť, s ktorou sa musia dennodenne stretávať.

Požiadal som o vystúpenie preto, aby som šetril čas pri ďalších predpokladaných reakciách a vystúpeniach, pretože pán poslanec Podmanický udal istý tón, a ja chcem predísť tomu, aby sa neopakovali argumenty, ktoré vyplývajú asi z nesprávneho pochopenia, čo je tu napísané. Tak chcem uviesť veci na pravú mieru, aby sme sa nebavili zbytočne o veciach, ktoré sú ináč. Preto som sa prihlásil do rozpravy. Ospravedlňujem sa preto za to. Poďme k argumentom, naozaj, odpútajme sa od takých tých fráz a sociálne a tak, lebo toto, čo dnes máme, nie je sociálne, ten stav, ktorý je, je antisociálny. Veď sa choďte pozrieť, choďte sa pozrieť do ktorejkoľvek z tých osád, choďte sa pozrieť na východné Slovensko a mi povedzte, že či to je výsledok sociálneho zákona alebo sociálne orientovaných zákonov. To sú antivýsledky a to treba zmeniť. Veď si to už naozaj priznajme.
Pre pána poslanca Podmanického. Nie je to tak, že ten človek, ktorý žiada o príspevok, musí mať odpracovaných 270 dní. Je tam zdôraznené aspoň jeden z rodičov, to znamená otec alebo matka. Nie ten, kto žiada o príspevok. Tak to je v súčasnej legislatíve o rodičovskom príspevku. Toto je významná zmena. Takisto vôbec neplatí, ako by mohlo, ten dojem mohol byť vyvolaný, že to má byť nejaké stále zamestnanie. Vôbec nie stále zamestnanie. Môže to byť tu mesiac, tam dva mesiace a tam týždeň a potom ďalších 6 týždňov. To znamená aj príležitostné zamestnania. My sme mysleli na to, že tá situácia je ťažká a že sa ani nedá naivisticky očakávať, že zrazu tí ľudia sa zamestnajú v nejakom štandardnom zamestnaní len tak, z večera na ráno. Ale tak ako bolo povedané, čo nakoniec sám pán poslanec povedal, keď hovoril o svojich skúsenostiach, že tí ľudia, ktorí majú problémy nájsť si prácu, tak si pomáhajú brigádami, príležitostnou prácou, prácou na dohodu. Áno, na toto je tu myslené. Veď z každej z týchto činností, a to už tento návrh predpokladá zamýšľanú zmenu právneho stavu, sa bude odvádzať nemocenské, preto je to o nemocenskom. Takže aj príležitostné práce, aj brigáda, aj práca na dohodu, aj samozrejme, podnikanie živnostnícke a všetky aktivity, akákoľvek aktivita sa zahŕňa do tohto kritéria, ale oddeľuje sa naozaj zrno od pliev. Tí, ktorí chcú a majú snahu, tak tí tú prácu, aspoň príležitostnú, nájdu. Za štyri roky zdôrazňujem. Súčasné platné kritérium hovorí o troch rokoch. Toto je štyri roky. A ja som už mnohokrát aj z tejto, z tohto miesta aj v iných diskusných reláciách vždycky vyzýval, a znova zopakujem tú výzvu, panie poslankyne, páni poslanci, až poznáte rodinu, ktorá je naozaj rodina, ktorá sa dobre chce starať o svoje deti a usiluje sa nájsť si prácu a žije takým spôsobom života, ktorý potvrdzuje tieto predpoklady, a nevie si ani jeden z jej členov, ani otec ani matka, za štyri roky nájsť ani 180 dní, to už sa posúvam k tomu ďalšiemu kritériu, a 90 dní doplniť aktivačnými prácami, tak rád by som, keby ste ten príklad konkretizovali a uviedli. Ja zájdem na návštevu do tej rodiny, ja sa rád oboznámim s tou situáciou. Mnohokrát som túto výzvu predložil, zatiaľ sa mi pozitívna odpoveď nedostala. Možno nebolo počuť, neviem, ale budem čakať, pretože je strašne ľahké povedať, že nemôžme si to dovoliť, lebo dopadlo by to na tých najslabších. Tak, áno, tí, ktorí celý život žijú zo sociálnych dávok a nič iné ani neplánujú robiť, ťažko ich považovať za silných, ale je toto správny spôsob života, ktorý majú tí, ktorí pracujú, financovať? Veď vláda berie cez dane, zvýšené odvody a cez zníženie úspor peniaze tým, ktorí pracujú. Ale len tým, žiadnym bohatým, bežným ľuďom, ktorí každodenne vstávajú, chodia do práce a zarábajú od minimálnej mzdy. Tak tým sa môže zobrať. Tým sa môžu znižovať príjmy, ale tým, ktorí nepracujú, a mnohí sa na to ani nechystajú, tak na tých sa nesmie siahnuť. To prečo? Že sú to voliči SMER-u alebo pre aký dôvod? Tak ja som rád, že teda to tak nie je, ale tak dobre, ja som rád, keď to tak nie je, ale prečo? Povedzte mi, prečo sa nemôže siahnuť na tých, ktorí nechcú prispievať tejto spoločnosti svojim daňami a odvodmi, tým, ktorí sa nechcú starať poriadne o svoje rodiny, tí, ktorí žijú tak, ako nie je správne. Správne, tuná nám poslanec povedal, lebo sme ich tak naučili, a čo ich tak naučilo? Tento systém, ktorý tento návrh zákona chce zmeniť. Tento systém ich to naučil a bude ich to učiť stále ďalej a ten počet ľudí sa bude stále viac rozširovať, keď ho nezmeníme. Tak na čo sa tu hráme? Koho záujmy zastupujeme? Kto chce brániť a hájiť tento stav, ktorý každý odsudzuje? Ktorý každý považuje, každý normálny človek považuje za zlý a škodlivý? Nielen pre celú krajinu, ale aj pre tých samotných ľudí, ktorí dnes tak žijú. Aktivačné práce aj preto dneska sú nie v takej optimálnej pozícii. Teraz sa ospravedlňujem, že musím byť osobný, ale si pamätám, ako pani budúca ministerka Tomanová v tom čase počas celej volebnej kampane označovala aktivačné práce za nútené práce, ktoré zlá pravicová vláda uvalila na úbohých občanov a potom nastalo osekávanie postupné. Treba sa vrátiť k tomu, čo bolo na začiatku. Bolo aj dostatok možností, pretože kto iný, ak nie samosprávy majú záujem na tom, aby mali pokosené, upratané, opravené, vymaľované ploty, zábradlia a množstvo iných prác, ktorých je všade dosť. Práce je všade dosť. A vtedy bolo aj peniaze na pracovné pomôcky, aj na malú mechanizáciu, aj peniaze na organizátorov a koordinátorov týchto prác. Tam dajme tie peniaze. Neni to omnoho účelnejšie a lepšie, ako ich dávať za to, že 14-ročné dieťa začne rodiť deti? Toto máme podporovať, toto máme financovať? To sa vám páči? Mne sa to teda nepáči. Takže netvárme sa, netvárme sa, ako keby ste vy boli v opozícii, teraz sa otáčam na poslancov SMER-u, pretože vaša rétorika je, ako keby ja som bol predstaviteľ vlády, ktorý prednáša nejaký vládny návrh zákona, ktorý chce riešiť situáciu, a vy ako opozícia mu odporujete. Ale veď na vás je teraz tá zodpovednosť a ja teda chcem vidieť ako zabezpečíte z pozície vlády, lebo vy máte tú zodpovednosť, že každý bude mať prístup k práci kvalitnej a stálej, ako každý bude môcť sa zapojiť do aktivačných prác. No, ako to chcete urobiť? Hovoríte, že nemôžeme predsa nikoho nútiť, keď štát nezabezpečí. Štát ste teraz vy, vy máte vládu. Ako to chcete urobiť, aby každý zrazu bol zamestnaný? Aby každý mal aktivačné práce? No, to som strašne zvedavý. Lebo si to treba uvedomiť, že už nie som ja vláda a vy opozícia, vy ste vláda, ja som opozícia. A my vám pomáhame teraz, keď prichádzame s takýmto návrhom riešenia, pretože riešia závažné problémy obyvateľov Slovenska. Nie našich voličov, všetkých voličov všetkých strán. Nehovoriac o tom, že to zefektívňuje vynakladanie verejných prostriedkov a šetrí peniaze, ktoré sa dnes vynakladajú hlúpo a nerozumne a škodlivo a nesociálne. A keď teda sa o sociálnosti bavíme, tak si treba uvedomiť, že súčasný stav je veľmi nesociálny, pretože naozaj deformuje správanie ľudí a robí z obrovských skupín ľudí absolútne spoločenstvá, ktoré upadajú z roka na rok viac a viac. Práve vďaka tomu, že sme ich na to naučili a naučil ich na to tento systém. Nikto iný ako my to nezmeníme.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážené dámy, vážení páni, blízkou debatou alebo podobnou debatou sa táto snemovňa zaoberala donedávna. Len pred chvíľou sme skončili veľmi rozsiahlu a obšírnu diskusiu, ktorá k problému, ktorého riešením sa zaoberá aj tento predložený, predkladaný návrh zákona. Je to jednoducho preto tak, lebo máme zle nastavený sociálny systém. Sociálny systém, ktorý vedie ľudí k takému spôsobu života, správania, ktorý je zlý. Pre nich samotných veľmi škodlivý a pre krajinu, všetkých ostatných obyvateľov takisto veľmi škodlivý.
Cieľom návrhu zákona je preto zvýšiť motiváciu, nájsť a udržať si zamestnanie, a to aj v nižšie platených pozíciách, a zároveň odstrániť negatívnu motiváciu u sociálne vylúčených skupín obyvateľstva, zabezpečovať a zvyšovať si svoj príjem prostredníctvom sociálnych dávok, ktoré sú viazané na počet detí. V čl. I sa zavádza kritérium, ktorým sa posudzuje aktivita rodičov pri snahe hľadať a udržať si prácu, alebo študovať s cieľom pripraviť sa na výkon budúceho povolania. Počas štvorročného obdobia pred vznikom nároku na dávku sa požaduje, aby aspoň jeden z rodičov bol nemocensky poistený. To znamená zamestnaný aspoň 270 dní, alebo aspoň dve tretiny z tohto času, to znamená, 180 dní bol zamestnaný a zvyšných 90 dní vykonával aktivačnú činnosť. Za rovnakú aktivitu ako je práca, sa považuje aj štúdium na vysokej škole, rovnako aj absolvovanie vysokej školy v prvom alebo druhom stupni, alebo strednej školy v sledovanom období.
V prípade ak rodina, ktorá žiada o rodičovský príspevok, nespĺňa tieto kritériá, znižuje sa výška rodičovského príspevku o 50 percent. Následne sa výška rodičovského príspevku môže kedykoľvek zvýšiť na plnú výšku, ak aj počas poberania rodičovského príspevku rodina žiadateľa splní kritériá. Do obdobia 270 dní sa započítava aj obdobie prerušenia povinného nemocenského poistenia, ktoré sa započítava na účely materského.
V článku rímska. Návrh zákona bude mať priaznivý dopad na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily a nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, na životné prostredie ani na podnikateľské prostredie. Je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Vážené dámy, vážení páni, prijatím tohto návrhu zákona nastavíme systém takým spôsobom, aby tí, ktorí sa snažia získať prácu a zabezpečiť pre svoju rodinu príjem z pracovnej činnosti, boli aj hmotne aj ekonomicky na tom citeľne lepšie ako tí, ktorí tak nerobia, ako tí, ktorí fungujú len na systéme nastavenej dlane. Pretože škodlivosť tohto správania nespočíva len v tom, že niekto nehľadá prácu, nechce nájsť prácu a spolieha sa len na príjem zo sociálnych dávok. Škodlivosť tohto pôsobenia je veľmi veľká aj v tom, že tento spôsob života je, sa stáva potom vzorom, tento zlý spôsob života, sa stáva vzorom pre nasledujúce generácie detí, ktoré sa rodia do týchto rodín len ako, alebo z veľkej časti ako zdroj príjmu cez sociálne dávky, nasávajú od ranného detstva tento spôsob života, tento model života ako svoje, svoj vzor, ktorý potom recyklujú a opakujú. A takýmto spôsobom sa nám rapídne rozrastá to negatívne, čo sa tu mnohokrát kritizovalo a ktoré občania vnímajú a vidia najmä v tých regiónoch, ktoré sú veľmi silne poznačené takýmito, výskytom takýchto spoločenstiev. Ten negatívny dopad spočíva aj v tom, že všade existujú, samozrejme, aj pozitívne príklady aj ľudia, ktorí takto nechcú žiť, aj keď sa narodia do takéhoto prostredia. Ale práve takíto ľudia, ktorí by radi žili iným spôsobom života, sú vystavovaní dennodenne veľkému psychickému tlaku a tlaku okolia a prostredia, ktorí, ktorí ich spochybňujú až zosmiešňujú len zato, že uprednostňujú získavanie si prostriedkov prácou a nie len prostredníctvom sociálnych dávok. Súčasne nastavený sociálny systém je nastavený tak, že príjem z celého sumáru rôznych typov sociálnych dávok vytvára dohromady príjem, ktorý je veľmi blízky príjmu, ktorý získava rodina, pokiaľ jej jeden z členov pracuje v málokvalifikovaných činnostiach, spravidla manuálnych, čo je normálne a typické pre nízkokvalifikovanú pracovnú silu, s ktorou, o ktorej v tomto prípade spravidla hovoríme.
Dostávame sa tak do začarovaného kruhu. Aj pokiaľ človek už nechce takýmto životom žiť alebo vôbec nechce, dennodenne sa dostáva pod tlak svojho okolia, ktoré ho práve nabáda, aby žil takým spôsobom života a ktoré mu na ekonomických argumentov preukazuje, že je nerozumné, pokiaľ robí inak, pokiaľ ráno vstáva do práce, cestuje, tvrdo pracuje, poobede alebo večer sa vracia k svojej rodine, zatiaľ čo všetci ostatní tak robiť nemusia. Keď chceme tieto veci zmeniť, musíme zmeniť veľa vecí, ale môžme začať aj s jednoduchými a rýchlymi riešeniami, a toto je, tento návrh zákona, tento návrh novely zákona je takým riešením. Aj ten, ku ktorému sa dostaneme za chvíľu ďalej. Takže, vážené dámy, vážení páni, odložme ideologické okuliare, odložme kvázi humanistické postoje, pretože tento problém je vážny, treba ho riešiť a jeho odkladanie znamená pre túto krajinu stále rastúce škody a veľký neriešený problém, ktorý sa v blízkej budúcnosti môže stať takmer neriešiteľným.
Ďakujem za pozornosť.

Pani poslankyňa Tomanová vždy nezabudne napadnúť druhý pilier. Tak až je to obchod storočia, tak je to obchod storočia pre občanov tejto krajiny. Pre 1,5 mil. sporiteľov, ale aj pre tých ostatných. Pretože bez neho by dôchodkový systém skolaboval omnoho rýchlejšie. Vďaka nemu už dnes majú ľudia na svojich súkromných účtoch 5 mld. eur, ktoré by tam nikdy inak nemali a ktoré im budú pomáhať v starobe, a vy im to chcete vziať. A chcete to nahradiť prísľubom prvého piliera, tak poviem len jeden vzťah. Dnes na jedného dôchodcu pripadá šesť aktívnych ľudí alebo ľudí v aktívnom veku. Za dvadsať rokov to bude pomer skoro jedna k jednej. Na jedného dôchodcu jeden až dvaja ľudia v aktívnom veku. To aj malé dieťa vie, že takýto systém nemôže fungovať. Že nebude mať v živote nikdy dosť peňazí na to, aby dôchodky zaplatil. Vy ženiete ľudí, ktorí sú dnes mladší ako 50 rokov, do absolútne nezabezpečenej situácie v dôchodku. Vy ich vlastne obetúvate preto, aby ste zohnali pár peňazí dnes. A vy ste vtlačili sociálnemu systému svoju pečať, keď ste bola ministerka, za štyri roky, tak ja ju trošku na niektorých prípadoch pomenujem. Deti dostávajú, ktoré sú z rodín sociálne odkázaných, 17-20 eur len zato, že chodia do školy. Napriek tomu, že máme povinnú školskú dochádzku. Žena, ktorá je tehotná, len zato, že otehotnie, a zato, že je sociálne odkázaná, dostane 13,50. Dostávajú príspevok na zdravotnú starostlivosť, aj keď na to už neni žiadne opodstatnenie. A toto spôsobilo to, že pracovať sa prestalo oplatiť týmto skupinám ľudí. Pretože dostávajú sociálne dávky, to isté, čo by získali prácou.

Tiež by som sa chcel poďakovať za veľmi dobré vystúpenie pani poslankyni a len pár poznámok k aktivačným prácam.
Keď boli zavedené, ja som ich zavádzal, aj sme ich vlastne stvorili, ono to fungovalo. Pretože vtedy nemohlo sa stať, že za tri hodiny dostane 60 eur, pretože bola podmienka minimálne 20 hodín týždenne. Potom, vtedy takisto boli aj peniaze na pracovné nástroje, boli peniaze na koordinátorov, na všetko sa v tom systéme pamätalo. Na istý počet aktivovaných bol organizátor tejto činnosti a bol zaplatený, všetko fungovalo.
Pani poslankyňa Tomanová označila tento spôsob za nútené práce vo volebnej kampani, ktorá predchádzala víťazstvu SMER-u v daných voľbách a začalo to ísť dole vodou. Takže treba sa len vrátiť k zdravému sedliackemu rozumu, nič nedávať zadarmo, požadovať aktivitu a prácu, a nie za hodinu činnosti, a bude to fungovať.
Ale bez samospráv, bez starostov to nepôjde, to zas si treba uvedomiť. Štát to nenahradí. My aj vtedy na začiatku, nielen samosprávy, mohli to, tretí sektor sa mohol zapojiť, cirkvi sa mohli zapojiť. Teraz sme to rozšírili aj na VÚC, môžme to rozširovať aj ďalej, ale tá samospráva bude rozhodujúca a bude veľmi záležať od schopností daného starostu alebo starostky. A budeme mať regióny a mestá, kde sú úspešnejší a kde sú menej úspešní, pretože sa to bude spájať s jeho schopnosťami.
Ale netreba byť idealisti a myslieť si, že sa to dá odstrániť. Áno, s tým treba jednoducho počítať, ale ten systém musí byť nastavený tak, aby minimalizoval možnosti zneužívania, aby sa nerozdávali peniaze zadarmo, aby to nebolo formálne, a tých príležitostí na prácu je nesmierne množstvo.

Ja ďakujem za podporné hlasy. A veľmi telegraficky.
Pán poslanec Brixi, my všetci chceme pomôcť tým, ktorí to potrebujú, ale naozaj si myslíte, že tí, ktorí dnes tie sociálne dávky poberajú, všetci ich potrebujú? A že všetkým pomáhajú? Alebo je to tak, že mnohých, naopak, ako to ja hovorím, zotročujú závislosťou na štátnych sociálnych dávkach, uvrhávajú ich do de facto nevoľníctva. A tá strata pracovných návykov, ktoré tu boli spomínané, čo pani poslankyňa Hufková spomínala, no kto za to môže? Že sa dá prežiť, aj keď človek nemusí pracovať, a potom, potom výsledkom je absolútna strata záujmu o prácu a strata pracovných návykov.
Ešte k pani poslankyni Hufkovej. Tá prvá časť vašej faktickej poznámky, ja tomu rozumiem, keď to zaznie na mítingu, pretože tomu ľudia vždy zatlieskajú. Ale teraz ste poslankyňa vládnej strany a treba sa zamyslieť, čo urobíte konkrétne, aby tá práca tam bola. No ja som veľmi zvedavý, pretože práca nevzniká dekrétom ani rozhodnutím ministra, ale zlepšovaním podnikateľského prostredia, znižovaním daní a tak ďalej atď. Nezdá sa mi, že touto cestou sa SMER vydal.
A k pani poslankyni Tomanovej len taká faktografická poznámka. No vôbec pri tom príspevku nebolo treba zlepšovať si neustále známky. To je prospechové štipendium, kto mal jednotky, tak stále dostával maximum, nemusel si nič zlepšovať. Takže trošku sa čudujem, že ste nevnikli do podstaty toho príspevku, tak ako bol nastavený a ako fungoval.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pán podpredseda. Vážené dámy, vážení páni, je to skutočne vážna téma, ktorej sa treba venovať a ktorej sa venujem roky, či už ako voľakedajší minister a tak ako poslanec. Ale vážna je hlavne preto, lebo stojí túto krajinu obrovské peniaze. Rozpočet ministerstva práce a sociálnych vecí je obrovský a táto krajina nemá peňazí na rozhadzovanie. Musí každé jedno euro dvakrát otočiť, kým ho vydá, a musí urobiť všetko pre to, aby to euro bolo vynaložené rozumne, aby prinášalo efekt, aby pomáhalo tam, kde pomáhať má, aby vytváralo nejaké ekonomicky podmienené motivácie, aby sa ľudia správali tak, ako očakávame my všetci, aby každému sa vytvárali podmienky na rozvoj jeho života, rodiny, zabezpečenie hmotnými, hmotným zabezpečením, prácu a jednoducho aby sme tu mali krajinu ľudí, ktorí vlastnou prácou si zabezpečujú príjem, a aby len v tých najnevyhnutnejších prípadoch sa stalo, že človek si nevie pomôcť sám a vtedy nastupuje štát. Vtedy nastupuje solidarita a vtedy mu treba pomôcť a zabezpečiť mu slušný život.
Musím ale skonštatovať, že súčasný systém taký nie je. A to je jeho problém. Súčasný systém je drahý, ale vôbec nezabezpečuje to, čo som teraz spomínal. Vynakladáme obrovské množstvo peňazí, ale nie na to, aby sme ľudí viedli a motivovali k želaným aktivitám, ale naopak, stáva sa a je to, je to podstatou, dovolím si povedať, tohto systému, že ich demotivuje, že ich nabáda, naopak, zotrvať, nazvime to, v sociálnej sieti, ktorá nie je síce pohodlná, ale mnohí ľudia sa naučili takýmto spôsobom žiť, možnože len vegetovať, ale je to zlé. A tento spôsob sa rozmáha a rozširuje. A pracujúci občania zo svojich peňazí, zo svojich prostriedkov, ktoré vytvoria svojou vlastnou prácou, zo svojich daní financujú to, že nám stále rastie počet ľudí, ktorí žijú na sociálnych dávkach, ktorí prostredníctvom sociálnych dávok si zabezpečujú svoje živobytie, a vytvára systém, že aj keď sa v týchto zložitých dobách podarí vytvoriť príležitosť na získanie práce, daní občania, mnohí z nich, nevravím, že všetci, ale mnohí z nich o túto prácu neprejavia záujem a radšej chcú zostať v tom spôsobe života, ktorý tu dnes máme.
Už pani predkladateľka dneska spomínala ten list učiteliek z Dobšinej. Ja som sa rozprával s týmito, jednou z týchto dám a myslím si, že odráža realitu. To sú skúsenosti reálneho života. Môžu tu rôzni ľudia hovoriť kvázi humanistické posolstvá, ako máme pomáhať a dávať ďalšie a ďalšie peniaze, ale výsledky takejto politiky sa odrážajú práve v tom, čo je obsiahnuté v tomto liste. Nepomáhame, škodíme. Rozširujeme systém zotročenia na závislosti na sociálnych dávkach. A preto je podľa mňa v záujme všetkých ľudí, ktorí majú skutočne na mysli a na pamäti to, aby sa nám znižoval počet ľudí, ktorí sú závislí na sociálnych dávkach a takomto spôsobe prežívania, tak myslím, že všetci títo ľudia by mali bez rozdielu politickej inklinácie podporiť zmeny v tomto systéme.
Ešte jednu súvislosť by som uviedol práve v tejto väzbe. Diskutujeme tu už od predloženia programového vyhlásenia vlády o konsolidačnom balíčku. O tom, koľko ľudia musia zaplatiť, aby naša krajina znížila deficit, udržala ho pod kontrolou, aby znížila svoje zadlženie, ktoré enormne vzrástlo za obdobia, predovšetkým za obdobie prvej vlády pána Roberta Fica s nástupom krízy a jeho spôsobu prístupu k riešeniu tohto problému a dnes nás to dobieha. No a nech sa pozeráme na ten konsolidačný balíček, na tých 22 opatrení, z ktorejkoľvek strany, jedno môžeme skonštatovať, všetko, čo je v ňom obsiahnuté, platia pracujúci ľudia. Bez rozdielu toho, či sú to málo zarábajúci, veľa zarábajúci, bohaté firmy alebo obyčajní sporitelia, alebo obyčajní ľudia pracujúci na dohody - tí, ktorí pracujú. A ja si myslím, že našou povinnosťou by malo byť vytvárať dobré podmienky pre tých, ktorí pracujú, nie ich trestať a stále od nich vyťahovať ďalšie a ďalšie peniaze, stále im siahať do peňaženky a ťahať im z nej peniaze, aby sme zabezpečili alebo aby vláda zabezpečila peniaze pre štátny rozpočet.
A zároveň nevidím v tomto návrhu a v prístupe vlády jediné opatrenie, ktoré by siahalo na zle nastavený sociálny systém, kde idú obrovské množstvá peňazí, kde stovky miliónov vynakladáme, a že by toto opatrenie znamenalo racionalizáciu tohto zle nastaveného systému, to znamená, aj úsporu, lepšie nasmerovanie týchto prostriedkov, lepšie využitie aj s lepšími efektmi pre tých, ktorí to potrebujú, a zabránenie buď zneužívania, alebo - rovno môžeme kľudne povedať - využívania, ale nie adekvátneho. Pretože ten systém, neviem, či môžme vôbec označiť, že je zneužívaný, keď len v zmysle platného zákona ho niekto dokonale vie vyžmýkať alebo dokonale z neho žiť. My sme ten systém, táto Národná rada, svojimi zákonmi vytvorili a my ho musíme zmeniť, keď je zlý. A on je zlý. To vám povedia všetci ľudia, ktorí žijú v tých oblastiach, kde sú tieto problémy najvypuklejšie. Ten spomínaný list je len takým jedným z hlasov, ktorý zaznel hlasnejšie, pretože tie poznatky boli položené na papier a zverejnené. Ale stačí prejsť po osadách, obciach, mestečkách, po východnom, strednom, južnom Slovensku a povedia vám to všetci.
Pár príkladov z toho, ako, aké máme tu nezmyselné sociálne dávky, a možno aj taký príbeh, ako niektoré až-až kurióznym spôsobom vznikli.
Už tu bol spomínaný ten jeden príspevok na zdravotnú starostlivosť, ktorý naozaj vznikol ako tlmiaci nástroj pri zavedení tých tzv. 20-korunáčiek. Vtedy to bolo 20 korún, až sa nemýlim, ono sa to len pretransformovalo. Dávno zmizli dôvody pre zavedenie tohto príspevku, príspevok zotrval. Naďalej ho vynakladáme, aj keď dôvody pominuli.
Príspevok na plnenie alebo dodržiavanie školskej dochádzky. No viete, ako tento príspevok vznikol? Keď som bol minister, mali sme veľký záujem na tom, aby sme do všetkého, kde sa dá, vložili motivačný prvok. Vtedy to zjednocujúce heslo na zmenu sociálneho systému bolo: "Pracovať sa oplatí." A chceli sme a hľadali sme nástroj, aby sme motivovali deti už od školských rokov, aby videli, že aj učiť sa oplatí, dobre učiť sa oplatí. A preto sme zaviedli prospechové štipendiá, ktoré oceňovali špeciálnym druhom sociálnej dávky tie rodiny, kde sa dieťa dobre učilo alebo si zlepšilo svoj prospech. Pretože logicky, keď dieťa sa dobre učí, tak má šancu potom postupovať vo vzdelaní vyššie, po skončení základnej školy spraviť si učňovku alebo aj strednú školu, alebo aj vysokú školu. Bez dobrého učenia to asi nepôjde a všetci vieme, že cez vzdelanie naozaj sa môžeme, môžu ľudia aj vymaniť z biedy a zo spôsobu života, v akom žijú. Takže toto bol cieľ tohto príspevku.
Po mojom odchode moja nástupkyňa pani poslankyňa Tomanová zmenila tento príspevok takým spôsobom, že zvolila jeho najvyššiu dávku, to znamená, tú sumu, na ktorú mali nárok tí najlepší žiaci, dala, priznala ho všetkým a len za to, že to dieťa chodí do školy. Pritom tu máme predsa povinnú školskú dochádzku. A my ešte budeme istú skupinu ľudí platiť za to, že chodí do školy, aj keď zákon ukladá, že všetky deti musia chodiť do školy? Veď to je nezmysel. Ja neviem, teraz nemám vyčíslené, koľko to stojí, ale stojí to obrovské, určite obrovské tisíce alebo možno aj milióny, alebo státisíce eur. Načo takto hlúpo vynakladáme prostriedky?
A takto by sme mohli sa pozrieť na naozaj viacej príspevkov a ja na tejto schôdzi predkladám omnoho jednoduchšie dva zákony, ktoré tiež idú týmto spôsobom meniť alebo navrhujú meniť systém, pretože keď nebudeme vedieť do systému vložiť motiváciu, ktorá vedie k tomu a rozlišuje medzi ľuďmi a rodinami, ktoré sa snažia, a tými, ktoré sú pasívne, tak budeme mať za chvíľu pasívnych všetkých a počet ľudí, ktorí poberajú prostriedky zo sociálneho systému, bude rásť a to je veľmi zlé.
Z tohto dôvodu som rád, že takýto návrh tu je, aj keď, samozrejme, nie je jednoduchý, pretože vznikol vo vládnej dielni a v minulom období, ale určite stojí za podporu, ale aj ďalej musíme ísť a hľadať ďalšie, veď to je konsolidácia.
Teraz ešte ja by som to uzavrel vo vzťahu ku konsolidácii. Tak nielenže zvyšuje táto vláda dane a odvody všetkým, ktorí pracujú, ale, samozrejme, so zdôvodnením, že na to nemáme, ide zobrať viac než polovicu budúcich dôchodkových úspor sporiteľom. A vôbec sa nepozerá alebo necháva nedotknutý sociálny systém. Tak ja hovorím, pozrime sa na sociálny systém, pretože deficit sme už vyriešili naším návrhom, pokiaľ by bol prijatý, že deficit už máme zabezpečený, ale nemáme zabezpečenú ešte stránku dlhu, reálneho dlhu, no tak poďme hľadať. A poďme súborom opatrení nájsť peniaze na zníženie dlhu a potom nebudeme musieť siahať na peniaze alebo vláda nebude musieť siahať na peniaze sporiteľov. A tým ich ohrozovať a tým ohrozovať ich, nie ohrozovať, znižovať, výrazne znižovať budúce dôchodky.
Jednu poznámku ešte k záveru tohto môjho vystúpenia, k otázke minimálneho dôchodku. Aj predkladatelia, aj vládna strana sa, zdá sa, zhodujú v názore na solidárnosť v prvom pilieri a na potrebu stanovenia minimálneho dôchodku... (Reakcie z pléna.) K veci. Tuto pani predkladateľka túto záležitosť spomínala, takže musím sa k tomu vyjadriť, lebo to má súvis, samozrejme.
Problém však je, že keď my zavedieme do dôchodkového systému solidaritu v takej výraznej miere, že budeme dotovať z prostriedkov iných prispievateľov minimálne dôchodky, tak vytvárame ďalšiu sociálnu dávku. Dôchodok prestáva byť poistením, prestáva byť dôchodkom a stáva sa sociálnou dávkou. Pretože dávka v hmotnej núdzi je sociálna dávka. Takže ich budeme nazývať len rôznymi menami, ale budeme tu mať ďalšiu sociálnu dávku. A ja si nemyslím, že dôchodok má byť sociálnou dávkou. Dôchodok má byť odmenou za celoživotnú pracovnú aktivitu. Ale o tom sa budeme baviť naozaj viac a rozsiahlejšie pri inom type zákonov, nedalo mi však, aby som nepoukázal aj na túto súvislosť.
Vážené dámy, vážení páni, sociálny systém je chorý v tejto krajine a odkladanie riešenia tohto problému nás zahubí. Preto sa na to pozerajme prakticky a pragmaticky, nepozerajme sa na to ani sprava, ani zľava, ale úplne zdravým sedliackym rozumom. Používajme a vynakladajme peniaze rozumne. Nerozhadzujme ich, nemáme ich nazvyš.
Ďakujem za pozornosť.

Ja by som chcel tak veľmi priateľsky, Lojzo, mne je sympatické na tebe, že ty tak strašne chytíš nejaký nápad a strašne spravodlivo chceš za to bojovať. Len keby si dal do toho menej emócií a menej kriku, možno mnoho z tých návrhov by sa dostali ďalej. To je jedna rada.
A druhé, taká informácia. Vieš, ono je tu veľa sál v tejto budove, veľa kancelárií, ale v každej je monitor a v každom beží rokovanie tohto parlamentu. Takže to, že ty tu nevidíš niekoho, ešte neznamená, že veľmi pozorne nesleduje to, čo ty rozprávaš. Aj tak funguje Národná rada.

Ja som veľmi rád, že zazneli slová o podmienečnom súhlase, aj keď si myslím, že rovno mohlo byť povedané, že súhlas. Ale to podnikateľské prostredie potrebujeme zlepšiť, keď chceme, aby sme vytvárali pracovné miesta.
Ale keď pán minister vystúpil, tak mne to ešte nedá, a ja si ju využijem, využijem tú príležitosť a vrátim sa k tomu Španielsku, k tým španielskym bankám, lebo povedal, čo povedal. Ale ja by som rád vedel, že kedy bude dávať mandát štátnemu tajomníkovi, ktorý nás zastupuje, a či nás predtým oboznámi s tým, že aký mandát dáva a prečo. To, že Bankia, to je jedna banka, ale vieme, že štyrom bankám, podľa toho, čo vieme z médií, sa má poskytnúť pomoc. Nevieme akým, nevieme prečo. Že veľmi by som bol rád, keby nás pán minister predtým s tým oboznámil, kým ten mandát dá a či tak urobí.

Ďakujem pekne. Ospravedlňujem sa za technické nedostatky, som nemal kartu zasunutú. Richard, točíme sa v kruhu. Ja som vystúpil, myslím, že viackrát a veľmi rozsiahlo v rozprave o príslušných mechanizmoch, ktoré sme tu schvaľovali. A na zložité otázky nebývajú jednoduché odpovede, preto ani tuto sa to nedá povedať veľmi jednoducho.
Znova opakujem, ja som presvedčený, že ten vývoj je negatívny a jeho následky bude treba nejakým spôsobom sanovať. Aa na to budeme potrebovať peniaze. Ale rozhodujúce je, ako tie peniaze použijeme. A v tom nemáme absolútne zhodu. Lebo ty hovoríš, žiadne peniaze nepotrebujeme, kašlime na to, nech sa stane, čo sa stane, aj tak nejako prežijeme. No ja si myslím, že sa máme k tomu postaviť aktívne. Ale stále budem hovoriť a hovorím to od samého počiatku, to neznamená automatický súhlas s každou žiadosťou len preto, že sme malá krajina. To znamená veľmi kritické a veľmi dôsledné posudzovanie práve z hľadiska slovenských skúseností a z hľadiska tej tŕnistej cesty, ktorú sme si my sami prešli k zdravej a výkonnej ekonomike, či tá krajina naozaj vyčerpala všetky svoje možnosti a či aj prípadný bankrot tej krajiny je vec, proti ktorej sa, je potrebné bojovať.
Nemyslím si to, že vždy je potrebné proti tomu bojovať, naopak si myslím, že oddeľovanie nevyhnutných bankrotov je škodlivé a že treba k nim pristúpiť, keď je to potrebné, bez odkladov, a preto hovorím to, čo hovorím. Ale zároveň hovorím, že finančný sektor je kľúčová vec, a preto netreba zatvárať oči nad tým, čo sa deje a aké dopady má dlhová kríza... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)