Ďakujem, pán podpredseda. Vážené dámy, vážení páni, je to skutočne vážna téma, ktorej sa treba venovať a ktorej sa venujem roky, či už ako voľakedajší minister a tak ako poslanec. Ale vážna je hlavne preto, lebo stojí túto krajinu obrovské peniaze. Rozpočet ministerstva práce a sociálnych vecí je obrovský a táto krajina nemá peňazí na rozhadzovanie. Musí každé jedno euro dvakrát otočiť, kým ho vydá, a musí urobiť všetko pre to, aby to euro bolo vynaložené rozumne, aby prinášalo efekt, aby pomáhalo tam, kde pomáhať má, aby vytváralo nejaké ekonomicky podmienené motivácie, aby sa ľudia správali tak, ako očakávame my všetci, aby každému sa vytvárali podmienky na rozvoj jeho života, rodiny, zabezpečenie hmotnými, hmotným zabezpečením, prácu a jednoducho aby sme tu mali krajinu ľudí, ktorí vlastnou prácou si zabezpečujú príjem, a aby len v tých najnevyhnutnejších prípadoch sa stalo, že človek si nevie pomôcť sám a vtedy nastupuje štát. Vtedy nastupuje solidarita a vtedy mu treba pomôcť a zabezpečiť mu slušný život.
Musím ale skonštatovať, že súčasný systém taký nie je. A to je jeho problém. Súčasný systém je drahý, ale vôbec nezabezpečuje to, čo som teraz spomínal. Vynakladáme obrovské množstvo peňazí, ale nie na to, aby sme ľudí viedli a motivovali k želaným aktivitám, ale naopak, stáva sa a je to, je to podstatou, dovolím si povedať, tohto systému, že ich demotivuje, že ich nabáda, naopak, zotrvať, nazvime to, v sociálnej sieti, ktorá nie je síce pohodlná, ale mnohí ľudia sa naučili takýmto spôsobom žiť, možnože len vegetovať, ale je to zlé. A tento spôsob sa rozmáha a rozširuje. A pracujúci občania zo svojich peňazí, zo svojich prostriedkov, ktoré vytvoria svojou vlastnou prácou, zo svojich daní financujú to, že nám stále rastie počet ľudí, ktorí žijú na sociálnych dávkach, ktorí prostredníctvom sociálnych dávok si zabezpečujú svoje živobytie, a vytvára systém, že aj keď sa v týchto zložitých dobách podarí vytvoriť príležitosť na získanie práce, daní občania, mnohí z nich, nevravím, že všetci, ale mnohí z nich o túto prácu neprejavia záujem a radšej chcú zostať v tom spôsobe života, ktorý tu dnes máme.
Už pani predkladateľka dneska spomínala ten list učiteliek z Dobšinej. Ja som sa rozprával s týmito, jednou z týchto dám a myslím si, že odráža realitu. To sú skúsenosti reálneho života. Môžu tu rôzni ľudia hovoriť kvázi humanistické posolstvá, ako máme pomáhať a dávať ďalšie a ďalšie peniaze, ale výsledky takejto politiky sa odrážajú práve v tom, čo je obsiahnuté v tomto liste. Nepomáhame, škodíme. Rozširujeme systém zotročenia na závislosti na sociálnych dávkach. A preto je podľa mňa v záujme všetkých ľudí, ktorí majú skutočne na mysli a na pamäti to, aby sa nám znižoval počet ľudí, ktorí sú závislí na sociálnych dávkach a takomto spôsobe prežívania, tak myslím, že všetci títo ľudia by mali bez rozdielu politickej inklinácie podporiť zmeny v tomto systéme.
Ešte jednu súvislosť by som uviedol práve v tejto väzbe. Diskutujeme tu už od predloženia programového vyhlásenia vlády o konsolidačnom balíčku. O tom, koľko ľudia musia zaplatiť, aby naša krajina znížila deficit, udržala ho pod kontrolou, aby znížila svoje zadlženie, ktoré enormne vzrástlo za obdobia, predovšetkým za obdobie prvej vlády pána Roberta Fica s nástupom krízy a jeho spôsobu prístupu k riešeniu tohto problému a dnes nás to dobieha. No a nech sa pozeráme na ten konsolidačný balíček, na tých 22 opatrení, z ktorejkoľvek strany, jedno môžeme skonštatovať, všetko, čo je v ňom obsiahnuté, platia pracujúci ľudia. Bez rozdielu toho, či sú to málo zarábajúci, veľa zarábajúci, bohaté firmy alebo obyčajní sporitelia, alebo obyčajní ľudia pracujúci na dohody - tí, ktorí pracujú. A ja si myslím, že našou povinnosťou by malo byť vytvárať dobré podmienky pre tých, ktorí pracujú, nie ich trestať a stále od nich vyťahovať ďalšie a ďalšie peniaze, stále im siahať do peňaženky a ťahať im z nej peniaze, aby sme zabezpečili alebo aby vláda zabezpečila peniaze pre štátny rozpočet.
A zároveň nevidím v tomto návrhu a v prístupe vlády jediné opatrenie, ktoré by siahalo na zle nastavený sociálny systém, kde idú obrovské množstvá peňazí, kde stovky miliónov vynakladáme, a že by toto opatrenie znamenalo racionalizáciu tohto zle nastaveného systému, to znamená, aj úsporu, lepšie nasmerovanie týchto prostriedkov, lepšie využitie aj s lepšími efektmi pre tých, ktorí to potrebujú, a zabránenie buď zneužívania, alebo - rovno môžeme kľudne povedať - využívania, ale nie adekvátneho. Pretože ten systém, neviem, či môžme vôbec označiť, že je zneužívaný, keď len v zmysle platného zákona ho niekto dokonale vie vyžmýkať alebo dokonale z neho žiť. My sme ten systém, táto Národná rada, svojimi zákonmi vytvorili a my ho musíme zmeniť, keď je zlý. A on je zlý. To vám povedia všetci ľudia, ktorí žijú v tých oblastiach, kde sú tieto problémy najvypuklejšie. Ten spomínaný list je len takým jedným z hlasov, ktorý zaznel hlasnejšie, pretože tie poznatky boli položené na papier a zverejnené. Ale stačí prejsť po osadách, obciach, mestečkách, po východnom, strednom, južnom Slovensku a povedia vám to všetci.
Pár príkladov z toho, ako, aké máme tu nezmyselné sociálne dávky, a možno aj taký príbeh, ako niektoré až-až kurióznym spôsobom vznikli.
Už tu bol spomínaný ten jeden príspevok na zdravotnú starostlivosť, ktorý naozaj vznikol ako tlmiaci nástroj pri zavedení tých tzv. 20-korunáčiek. Vtedy to bolo 20 korún, až sa nemýlim, ono sa to len pretransformovalo. Dávno zmizli dôvody pre zavedenie tohto príspevku, príspevok zotrval. Naďalej ho vynakladáme, aj keď dôvody pominuli.
Príspevok na plnenie alebo dodržiavanie školskej dochádzky. No viete, ako tento príspevok vznikol? Keď som bol minister, mali sme veľký záujem na tom, aby sme do všetkého, kde sa dá, vložili motivačný prvok. Vtedy to zjednocujúce heslo na zmenu sociálneho systému bolo: "Pracovať sa oplatí." A chceli sme a hľadali sme nástroj, aby sme motivovali deti už od školských rokov, aby videli, že aj učiť sa oplatí, dobre učiť sa oplatí. A preto sme zaviedli prospechové štipendiá, ktoré oceňovali špeciálnym druhom sociálnej dávky tie rodiny, kde sa dieťa dobre učilo alebo si zlepšilo svoj prospech. Pretože logicky, keď dieťa sa dobre učí, tak má šancu potom postupovať vo vzdelaní vyššie, po skončení základnej školy spraviť si učňovku alebo aj strednú školu, alebo aj vysokú školu. Bez dobrého učenia to asi nepôjde a všetci vieme, že cez vzdelanie naozaj sa môžeme, môžu ľudia aj vymaniť z biedy a zo spôsobu života, v akom žijú. Takže toto bol cieľ tohto príspevku.
Po mojom odchode moja nástupkyňa pani poslankyňa Tomanová zmenila tento príspevok takým spôsobom, že zvolila jeho najvyššiu dávku, to znamená, tú sumu, na ktorú mali nárok tí najlepší žiaci, dala, priznala ho všetkým a len za to, že to dieťa chodí do školy. Pritom tu máme predsa povinnú školskú dochádzku. A my ešte budeme istú skupinu ľudí platiť za to, že chodí do školy, aj keď zákon ukladá, že všetky deti musia chodiť do školy? Veď to je nezmysel. Ja neviem, teraz nemám vyčíslené, koľko to stojí, ale stojí to obrovské, určite obrovské tisíce alebo možno aj milióny, alebo státisíce eur. Načo takto hlúpo vynakladáme prostriedky?
A takto by sme mohli sa pozrieť na naozaj viacej príspevkov a ja na tejto schôdzi predkladám omnoho jednoduchšie dva zákony, ktoré tiež idú týmto spôsobom meniť alebo navrhujú meniť systém, pretože keď nebudeme vedieť do systému vložiť motiváciu, ktorá vedie k tomu a rozlišuje medzi ľuďmi a rodinami, ktoré sa snažia, a tými, ktoré sú pasívne, tak budeme mať za chvíľu pasívnych všetkých a počet ľudí, ktorí poberajú prostriedky zo sociálneho systému, bude rásť a to je veľmi zlé.
Z tohto dôvodu som rád, že takýto návrh tu je, aj keď, samozrejme, nie je jednoduchý, pretože vznikol vo vládnej dielni a v minulom období, ale určite stojí za podporu, ale aj ďalej musíme ísť a hľadať ďalšie, veď to je konsolidácia.
Teraz ešte ja by som to uzavrel vo vzťahu ku konsolidácii. Tak nielenže zvyšuje táto vláda dane a odvody všetkým, ktorí pracujú, ale, samozrejme, so zdôvodnením, že na to nemáme, ide zobrať viac než polovicu budúcich dôchodkových úspor sporiteľom. A vôbec sa nepozerá alebo necháva nedotknutý sociálny systém. Tak ja hovorím, pozrime sa na sociálny systém, pretože deficit sme už vyriešili naším návrhom, pokiaľ by bol prijatý, že deficit už máme zabezpečený, ale nemáme zabezpečenú ešte stránku dlhu, reálneho dlhu, no tak poďme hľadať. A poďme súborom opatrení nájsť peniaze na zníženie dlhu a potom nebudeme musieť siahať na peniaze alebo vláda nebude musieť siahať na peniaze sporiteľov. A tým ich ohrozovať a tým ohrozovať ich, nie ohrozovať, znižovať, výrazne znižovať budúce dôchodky.
Jednu poznámku ešte k záveru tohto môjho vystúpenia, k otázke minimálneho dôchodku. Aj predkladatelia, aj vládna strana sa, zdá sa, zhodujú v názore na solidárnosť v prvom pilieri a na potrebu stanovenia minimálneho dôchodku... (Reakcie z pléna.) K veci. Tuto pani predkladateľka túto záležitosť spomínala, takže musím sa k tomu vyjadriť, lebo to má súvis, samozrejme.
Problém však je, že keď my zavedieme do dôchodkového systému solidaritu v takej výraznej miere, že budeme dotovať z prostriedkov iných prispievateľov minimálne dôchodky, tak vytvárame ďalšiu sociálnu dávku. Dôchodok prestáva byť poistením, prestáva byť dôchodkom a stáva sa sociálnou dávkou. Pretože dávka v hmotnej núdzi je sociálna dávka. Takže ich budeme nazývať len rôznymi menami, ale budeme tu mať ďalšiu sociálnu dávku. A ja si nemyslím, že dôchodok má byť sociálnou dávkou. Dôchodok má byť odmenou za celoživotnú pracovnú aktivitu. Ale o tom sa budeme baviť naozaj viac a rozsiahlejšie pri inom type zákonov, nedalo mi však, aby som nepoukázal aj na túto súvislosť.
Vážené dámy, vážení páni, sociálny systém je chorý v tejto krajine a odkladanie riešenia tohto problému nás zahubí. Preto sa na to pozerajme prakticky a pragmaticky, nepozerajme sa na to ani sprava, ani zľava, ale úplne zdravým sedliackym rozumom. Používajme a vynakladajme peniaze rozumne. Nerozhadzujme ich, nemáme ich nazvyš.
Ďakujem za pozornosť.
