Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Uvádzajúci uvádza bod

2.10.2015 o 11:15 hod.

Ing.

Ľudovít Kaník

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Uvádzajúci uvádza bod 2.10.2015 11:15 - 11:24 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis

108.
Ďakujem. Využívam túto možnosť, aby som ešte mohol pár poznámok skôr k faktickým poznámkam, ktoré zazneli a na ktoré pre krátkosť času nebolo možné reagovať, alebo niečo možno dovysvetliť.
V prvom rade bolo už povedané, že je tu návrh, je to návrh, aby sme niečo urobili, čo pomôže a nielen pomôže, ale reálne zvýši volebnú účasť. Tu si treba položiť otázku všetkým tým, ktorí hovoria, že nie. Aký je váš návrh? Ste spokojní s tým, že tu máme niekoľko volieb, ktoré majú účasť pod 20 %? To je hanba. A naozaj tá legitimita tých, ktorí sú zvolení po takýchto voľbách, je veľmi otázna.
Je možné, že to niekomu, niektorým skupinám vyhovuje, to si treba priznať, pretože malá skupina, malá skupina z hľadiska zastúpenia v celej populácii, politická alebo iná záujmová, ale dobre zorganizovaná dokáže práve pri malej volebnej účasti zaznamenať pozitívne výsledky. Tak áno, až toto je pre niekoho vyhovujúce a tak tento, tento motív má svoju logiku. Pretože keby tá účasť bola vysoká, tak by táto malá skupina nemala šancu na to, aby nejakým významným spôsobom presadila svojho zástupcu do nejakej volebnej funkcie, alebo nie v takom rozsahu, ako sa to dnes deje. Ale treba si položiť otázku, či pre spoločnosť je to dobré, keď umožníme vlastne úplne okrajovým skupinám, aby sa zrazu stali reprezentantmi ako keby väčšiny. A pritom reprezentujú krajnú menšinu.

Preto sa treba zamýšľať vždy, keď si, keď príde nejaký návrh, aké to prinesie efekty, aké to má následky, aké to má pozitíva, aké to má negatíva. No to by sme tých negatív našli naozaj minimum, až vôbec nejaké, pretože aj tie negatíva, ktoré sú spojené s nákladmi, sú navrhované, ako ich odstrániť a ako ich absolútne eliminovať a neutralizovať. Takže negatíva okrem nejakých vzletných postojov, že sloboda umožňuje to alebo hento, tu nenájdete. Sú to len také naozaj úvahy o tom, aký by ideálny svet mal vyzerať, ako by mal ideálny svet vyzerať. Ale nežijeme v ideálnom svete a veľmi dlho žiť nebudeme, resp. nikdy v ňom nebudeme žiť, pretože ideály a anjeli sú v nebi, ale na zemi sú hriešnici a preto sa to bude vždycky chovať ináč.

Lucia Žitňanská sa nechala počuť, že keby sme sa k Európe správali inak, tak by aj tá volebná účasť vyzerala ináč. Toto vyjadrenie tiež zaradím k takým ako utopisticko-idealistickým. No keby sme teraz čakali, že vychováme, vzdeláme, presvedčíme ľudí, tak sa možno o 10, 15, 20 rokov dočkáme nejakého posunu. Len či dovtedy nebude práve dostatok hlasov, ktorí budú hovoriť, že také voľby sú nám na nič, keď sa ich zúčastňuje, ja teraz neviem presne to číslo, či 15 % to bolo alebo, alebo nebodaj ešte menej.
Uvedomme si, že kritikom demokracie, ktorých nie je málo a bude ich skôr pribúdať v tomto, tak práve v tomto období ohrozovanom svete a tak otriasanom svete vecami, ktoré sme pred rokom ani o nich netušili, bude pribúdať. Demokracia sa musí opierať o pevné základy a tým najzákladnejším, najzákladnejším kameňom, na ktorom stojí, je účasť ľudí vo voľbách a voľba zastupiteľov, demokracia, zastupiteľská demokracia. A keď zastupitelia sú volení naozaj okrajovou menšinou, tak to asi nie je celkom fungujúca demokracia.
A preto proti tomu by sme mali niečo urobiť. A keď tento, toto riešenie nie je dobré, tak treba povedať, aké je lepšie, alebo aké je aspoň porovnateľné z hľadiska efektu. Keby niekto povedal, že tak zaveďme povinnú účasť vo voľbách miesto toho, nie som zástancom týchto riešení, ale je to riešenie. Ale nie je tu, tak, takéto návrhy nezaznievajú, zaznieva tu len, že nie, nie, nie. Podobne ako náš premiér pri, voči Európe sa stavia - nie, nie, nie, ale žiadne riešenie, ako áno. Ale to som odbehol, to sem nepatrí.
Každé nové riešenie, samozrejme, narazí na problém - načo? V akejkoľvek oblasti. Aj toto je nové riešenie. Je to inovatívne riešenie a preto je prirodzené, že najprv sa zdvihne odpor, lebo načo? Ale znova pripomeniem, tak vyhovuje nám to, že tu máme 10, maximálne 20-percentnú volebnú účasť pri mnohom type volieb a uvedomujeme si, že čo z toho vyplýva, aké výsledky to potom prináša a aký dopad to má na fungovanie demokracie v tých každodenných konkrétnostiach? V rozhodnutiach, ktoré prijímajú títo volení zástupcovia, ktorí by tam neboli, nesedeli a neboli zvolení, keby sme mali demokraciu, ktorá sa vyznačuje vysokou volebnou účasťou?
A ešte len jedna posledná poznámka na praktický príklad, ktorý Peter Osuský, tuším, uviedol, že vysoká škola a že teda je to právo študovať na vysokej škole a nemotivujeme, alebo neodmeňujeme ľudí za to, že tam študujú. Ale prečo potom existujú prospechové štipendiá? Prečo odmeňujeme ľudí za dobré výsledky, ktoré dosahujú? Asi preto, že je dobré motivovať ľudí k pozitívnemu spôsobu správania sa. A ak je volebná účasť pre demokraciu pozitívnou vecou, vysoká volebná účasť, prečo by sme k nej nemotivovali? Donucovať je už tvrdší nástroj, ale motivovať, lebo to právo napriek tomu ten človek nemusí využiť, nehrozí mu za to sankcia, len tú motiváciu prirodzene alebo tú odmenu nezíska. Je to jeho voľba, stále má právo nezúčastniť sa, keď sa zúčastniť nechce. A je to naozaj veľmi podobné, ako v mnohých iných príkladoch, prípadoch, keď motivujeme, pretože to považuje spoločnosť za pozitívne, keď sa takýmto spôsobom tí ľudia správať budú.
Takže, vážené dámy, vážení páni, uvedomujem si, že to je nový spôsob, nové riešenie, ale hlavne mám na pamäti, aké efekty by to prinieslo. A keď sa ešte bavíme o tom, že aké, akí ľudia by a či by to zvýšilo záujem o veci verejné. No ja si myslím, že by to zvýšilo, pretože ten človek už len tým, že tak dobre, idem teda voliť, lebo som k tomu motivovaný a chcem tú motiváciu získať, ale keď nie u všetkých, tak u veľkej časti tých ľudí by to ich aj priviedlo k zamysleniu, predsa len, koho teda mám zvoliť? Áno, niektorí by možno hodili prázdny volebný lístok do urny alebo znehodnotený, aj to je právo, ktoré nepopiera nikto. Ale mnohí nie, mnohí by sa zamysleli a predsa len by venovali možno aj viac času, ako tí, ktorí tam idú a tiež nad tým veľmi nerozmýšľajú, ale idú tam v malom množstve.
Čiže ja si myslím, že áno, zvýšilo by to záujem o veci verejné a viac by sa ľudia voľbám, ktoré čoraz vo väčšej miere prestali vôbec vnímať, že sú a vnímať, že by sa ich mali zúčastniť, že by to zmenilo prístup k týmto veciam a posilnilo by to demokraciu.
Ďakujem za pozornosť.

Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 2.10.2015 10:41 - 10:43 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis

66.
Budem ako keby pokračovať v tomto, čo tak krátko povedal Juraj Droba. Áno, v ideálnom svete by to takto fungovať mohlo. Ale potom v tom ideálnom svete by sme napríklad nemuseli mať žiadny dôchodkový systém, kde sa povinne odvádzajú odvody, pretože všetci by boli zodpovední a vedeli by, že si musia našetriť a odložiť si na starobu. Nemuseli by sme mať množstvo iných vecí, ktoré sú zákonmi dané.
V tomto prípade, keď sa znova k tým zahraničným príkladom, kde sa na to ide veľmi striktne, pozriem, tak v Belgicku tiež podľa mňa poslanci majú právo nehlasovať, tiež majú právo zdržať sa a napriek tomu - a v tých ďalších menovaných krajinách - je tam povinná účasť vo voľbách. A nepodozrievame ich z toho, že to sú nedemokratické alebo nikto, ani ho nenapadne o tomto také niečo povedať.
A čo hlavne treba si uvedomiť, že Slovensko je stále mladá demokracia. Mladá z toho pohľadu, že veľmi, veľmi dlhé obdobie na tomto území demokracia neexistovala. Tým nemyslím len to, kedy bola po Prvej republike prerušená. Ale ani pred Prvou republikou tu neboli také ako v anglosaských krajinách hlboko zakorenené demokratické a zastupiteľské zvyklosti, ktoré ľuďom vlezú za stáročia pod kožu. A jednoducho, tá demokracia môže, keď sa o ňu nebudeme starať a nebudeme ju ošetrovať, aj postupne sa vytratiť a práve napríklad nízkou volebnou účasťou poskytnúť vodu na mlyn tým, ktorí hovoria, že veď tí ľudia na to aj tak kašlú, že to vôbec neni dôležité. Takže treba mať okrem idealistického pohľadu na vec, ktorý sa dá aplikovať v ideálnom svete, aj efekty, ktoré prinesie nejaké opatrenie. A tu tie efekty... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 2.10.2015 10:19 - 10:32 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis

56.
Ďakujem, vážená pani podpredsedkyňa. Vážené dámy, vážení páni, problematika účasti vo voľbách je vždy vec, ktorá sa široko diskutuje, najmä po voľbách. Keď voľby prebehnú, tak sa stáva témou analýz, komentárov či už politikov alebo analytikov a spravidla tieto analýzy, keďže hovorím o všetkých voľbách, sú plné kritiky, ťažkania si, nárekov nad nízkou účasťou, ktoré mnohé z volieb, ktoré v rámci nášho demokratického systému máme, sa vyznačujú. Vieme všetci veľmi dobre, že tu máme voľby, kde sa zúčastňuje iba 20 % ľudí. Máme tu voľby do Europarlamentu napríklad, myslím si, že tie sú týmto najznámejšie, kde Slovensko je rekordmanom v rámci Európskej únie z hľadiska nízkej volebnej účasti.
Toto všetko je na jednej strane vec, ktorou sa nemôžme pýšiť, je to skôr hanbou demokracie, ale zároveň to aj znižuje legitimitu volených zástupcov, pretože do jednotlivých pozícií sú zvolení ľudia, ktorých volí nie menšina, ale zanedbateľné množstvo z celkového množstva voličov a potom, samozrejme, oni vystupujú napriek tomu s plným mandátom a sú im zverené rôzne úlohy. Od pozície poslancov v Európskom parlamente až po pozície županov vo vyšších územných celkoch, a to nie sú bezvýznamné pozície a disponujú naozaj významnými právomocami, významnými finančnými prostriedkami a môžu, ale tiež nemusia pozitívne, významne ovplyvniť osudy daného územného celku, danej župy, daného kraja, alebo negatívne. Preto malo by byť naším záujmom, aby sme urobili všetko pre to, aby volebná účasť bola vysoká. Čím vyššia, tým lepšia, pretože vysoká volebná účasť znamená, že zvolení zástupcovia, zastupitelia, či už sú to poslanci alebo primátori, starostovia, župani, to je úplne jedno, sú skutočnými reprezentantmi, ktorí vzišli z volieb, kde sa ich zúčastnilo vysoké množstvo občanov.
Túto otázku, touto otázkou sa zaoberajú mnohé krajiny, mnohé krajiny majú k tomu aj rôzne prístupy a asi dobré je na začiatku si hneď povedať, že v rámci Európy, v rámci Európskej únie, v rámci demokratických krajín, ale nielen v rámci Európy, existujú aj krajiny, ktoré k tomu pristúpili s takou vážnosťou, alebo prikladajú tejto otázke takú vážnosť, že v ich zákonoch je zakotvená povinná účasť na voľbách, povinná účasť pod sankciou. Keď sa človek nezúčastní volieb a nemá na to závažné dôvody, zdravotné alebo iné, ktoré musí dokladovať, tak sa vystavuje sankcii za neúčasť. Už táto skutočnosť poukazuje na to, že je to veľmi dôležitý aspekt, účasť vo voľbách a že niektoré krajiny dokonca k tomu pristúpili s takým direktívnym a sankčným spôsobom a napriek tomu ich nikto neoznačuje, že by snáď pošliapavali demokraciu, alebo že by boli nedemokratické alebo nejak inak, že by toto rozhodnutie spochybňovali. Ja nie som priateľom takýchto silových riešení, ale poukazujem na to a hovorím o tom, aby sme videli tú vážnosť daného aktu a že je na mieste sa zamýšľať nad, alebo hľadať spôsoby, ako zvýšiť volebnú účasť.
Preto prichádzame spolu s kolegami z SaS a s OBYČAJNÝMI ĽUĎMI s návrhom na zmenu zákona, ktorá veľmi jednoduchým spôsobom, navyše finančne absolútne neutrálnym a z hľadiska výdavkov štátneho rozpočtu žiadnym, zabezpečí dramatické a veľmi významné zvýšenie účasti vo voľbách. Je to veľmi jednoduchá zmena zákona, ale jej dosah a dopad by bol naozaj až prekvapivo obrovský. Táto zmena spočíva v tom, veľmi jednoducho povedané, že každý zamestnaný človek - a vieme, že zamestnancov je tu najvyšší počet - keď sa zúčastní volebného aktu a bude chcieť, dostane potvrdenie od volebnej komisie, veľmi jednoduché potvrdenie, malý papierik, ktorého vzor je súčasťou tejto novely zákona, jednoducho povedané, papierik s pečiatkou z komisie, že tam bol.
Na základe tohto potvrdenia, po jeho predložení zamestnávateľovi, ktorý ho zamestnáva, získava tento človek deň platenej dovolenky naviac, oproti nároku, ktorý dnes má. Je to jednoduchá vec, ktorá je ale práve pre svoju jednoduchosť, uchopiteľnosť, zrozumiteľnosť a okamžitý efekt, ktorým ten deň platenej dovolenky každopádne je, zabezpečí, že ľudia určite budú mať záujem venovať 15 alebo 30 minút svojho času v príslušnú volebnú sobotu, keďže voľby podľa zákona sú u nás v sobotu a tohto volebného aktu sa zúčastnia. Nijako to neovplyvňuje ich rozhodnutie, koho budú voliť. Je to plná ich slobodná vôľa, samozrejme. Ale privedie ich to k volebnej urne s takýmto motivačným, s motivačnou záležitosťou a s motivačnou odmenou za účasť vo voľbách. Predpokladám a odhadujem, že by to znamenalo, že volebná účasť sa nám pri, hovorím, budem hovoriť teraz o tých najzahanbujúcejších volebných účastiach, ktoré tu máme, to je Európsky parlament a voľby do žúp, do vyšších územných celkov sa zdvihne z tých pod 20-percentných až, myslím, že niekde na 70, 80, možno 90-percentné účasti, čo by naozaj prinieslo dramatickú zmenu aj z hľadiska toho pravdepodobne, akí zástupcovia by boli volení.
Určite by to malo vplyv aj na parlamentné voľby, ale nie až taký výrazný, pretože tam tá volebná účasť presahuje 50 %. Ale tiež si nemyslím, že by sme s tým mali byť spokojní, že vyššia volebná účasť by prospela kvalite demokracie určite tiež. A určite, samozrejme, aj v tomto type volieb alebo v týchto voľbách by sa ten efekt presne rovnakým spôsobom prejavil a volebná účasť by sa významne zvýšila až nad hranicu 80 %.
Zároveň, keďže tie náklady, ktoré sú spojené s týmto, s touto odmenou za účasť volieb, znášajú zamestnávatelia, tak aby sme kompenzovali tieto náklady, ktoré im takto vznikajú, navrhujeme, aby sa zrušil jeden štátny sviatok. V tomto prípade konkrétne 1. september, to znamená Deň Ústavy, ktorý je naozaj kandidát na zrušenie, nech sa na to dívame sprava či zľava, a je to len otázka času, kedy sa tak stane a otázka toho, čomu poslúži táto zmena. V tomto prípade by poslúžila zvýšeniu volebnej účasti a odstránila by náklady, ktoré by zamestnávatelia mali. Ba dokonca je to ešte v miernom, keď si to prepočítame, že tie voľby sú raz za štyri alebo päť rokov a keďže by sa jednalo o zrušenie štátneho sviatku každým rokom, takže tam by sa jednalo o deň každý rok, takže by to v miernom pluse dokonca bolo z hľadiska zamestnávateľskej sféry, ale v miernom, to je len zlomok dňa. Nie je to, nejedná sa ani o celý deň, keď sme to prepočítali.
Takže toľko z hľadiska uvedenia zákona a dovoľte mi ešte teda prečítať oficiálnu dôvodovú správu. Uvedený návrh zákona má za cieľ významne zvýšiť účasť vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky, Európskeho parlamentu, orgánov samosprávnych krajov, orgánov územnej samosprávy a voľbách prezidenta Slovenskej republiky až na predpokladaných 80 % a viac voličskej účasti. V porovnaní s inými krajinami Európskej únie má Slovensko výrazne nižšiu volebnú účasť a tým pádom aj nižšiu legitimitu volených zástupcov. Odráža to skutočnosť, že slovenský občan má v priemere nízky záujem o verejné dianie vo svojej krajine.
V niektorých krajinách Európskej únie hrozia za odignorovanie volieb finančné i právne postihy. Belgicko totiž patrí spolu s Luxemburskom, Gréckom a Cyprom k tým krajinám Európskej únie, v ktorých je volebná účasť povinná. Významne sa to prejavuje aj na následnej volebnej účasti. Návrh zákona však, náš návrh zákona však volí radšej motivačný ako reštriktívny prístup. Upravuje totiž akýsi spôsob motivácie účasti na voľbách formou poskytnutia jedného dňa plateného voľna - dovolenky - navyše zamestnávateľom v prípade, ak zamestnanec predloží potvrdenie o osobnej účasti na voľbách vydané okrskovou komisiou. Predmetom úpravy by boli všetky voľby, t. j. voľby do Národnej rady, Európskeho parlamentu, orgánov samosprávnych krajov, orgánov územnej samosprávy a voľby prezidenta Slovenskej republiky.
Pre vyrovnanie nákladov pre zamestnávateľov, ktoré vzniknú v dôsledku poskytnutia jedného dňa plateného voľna navyše za účasť vo voľbách, voľby prezidenta a do Európskeho parlamentu sa konajú raz za 5 rokov, ostatné voľby raz za 4 roky, sa navrhuje zrušenie jedného štátneho sviatku - 1. septembra. Tento sviatok spomedzi ostatných sviatkov považujeme za najmenej významný a vzhľadom na skutočnosť, že už 1. januára sa ako štátny sviatok ustanovil Deň vzniku Slovenskej republiky, je nadbytočné zároveň oslavovať ako sviatok aj deň, kedy bol prijatý zákon, aj keď je to ústava. Keďže ani tento nie je nemenný a absolútnou väčšinou zákonodarcov dochádza k jeho zmenám, ktoré sme v nedávnom období zaznamenali dokonca viackrát. V porovnaní s ostatnými krajinami ide o špecifikum. Asi by sme nenašli krajinu, ktorá štátnym sviatkom oslavuje prijatie zákona.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Vážené dámy, vážení páni, ďakujem vám za pozornosť.

Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 1.10.2015 17:44 - 18:00 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predseda. Ďakujem aj predrečníkovi Petrovi Osuskému aj ďalším, ktorí reagovali na neho, pretože veľmi správnym spôsobom túto debatu usmernili a veľmi správne poukázali na to kľúčové, čo, naozaj o čo tu ide. Pritom keď hovoríme, že takýto sviatok pre historickú pamäť národa a pre to, aby sme si naozaj uvedomovali, odkiaľ sme a kam kráčame, pretože to ovplyvňuje naše osudy, sme tu jednoducho mali. Tá história je veľmi dôležitá, mnohokrát si to neuvedomujeme, ale každý národ, ktorý nevie, kde sú jeho korene, tak častokrát potom blúdi, či už vo veľkom rozsahu, alebo v rozsahu skupiniek, ktoré jednoducho majú pocit, ako keby zrazu tu sme spadli z neba, a potom to môže viesť aj do veľmi, veľmi zlých situácií a do veľmi temných slepých uličiek. Preto je naozaj dobré mať zlomové dejinné body, na ktorých sme sa rozhodli správnym smerom, na správnu cestu sme sa vydali a správne sme sa rozhodli. Také tu sú, spomínali sme ich. Spomínal som ich ja, spomínal ich Peter Osuský, ale ten jeden kľúčový, ktorý tú cestu zahájil, ktorý ju otvoril, tu chýba. A to je práve ten deň, kedy z mnohonárodnej monarchie Rakúsko-Uhorska vzniká Česko-Slovensko, ktoré naozaj prvýkrát v dejinách, novodobých dejinách, pokiaľ nejdeme do predhistorických pomaly čias, o ktorých máme naozaj len minimum informácií a útržkovité informácie, ale prvýkrát v dejinách slovenský národ dostal územie, ktoré jasne mu patrí a ktoré obýva, boli vytýčené hranice, štátne hranice tohto územia, bola uznaná reč za úradnú reč, slovenčina sa stala úradnou rečou, začalo sa systematické vzdelávanie v slovenčine na školách od základných až po vysoké, začali vznikať vôbec vysoké školy, ktoré tu neboli. Tým pádom sa začala vychovávať inteligencia, ktorá tu bola veľmi maličká z hľadiska svojho rozsahu a početnosti, a všetci dobre vieme, že bez týchto atribútov žiaden národ nemôže fungovať. A to je ten prvý bod, od ktorého sa všetko ostatné rozvíjalo. Veď potom aj následné, Slovenské národné povstanie svoju hlavnú ideu malo v boji proti fašizmu, za návrat k demokracii a obnoveniu Česko-Slovenska. To bola základná téza Slovenského národného povstania.
A 17. novembra sme opäť volali po návrate k demokracii, ktorú sme tu mali, ktorá tu bola založená za 1. Česko-slovenskej republiky, kedy Česko-Slovensko bolo takým ostrovom demokracie vo vtedy úplne inej Európe, aká je dnes. Takže naozaj ukazuje sa, že ten odkaz, ten maják vždy svietil a vždy sa k nemu ľudia vracali. A teraz ja sa pokúsim ešte poukázať na to, prečo je tento deň spojený a má byť spojený s Milanom Rastislavom Štefánikom. Prečo je tento človek kľúčovou osobou, bez ktorej by Česko-Slovensko nevzniklo, a preto naozaj uctime si jeho dielo, a nie jeho smrť. To je naozaj vec, ktorá, asi nikde inde by sme ju nenašli.
Takže pár historických faktov. Prvýkrát alebo jedno z prvých vyjadrení zahraničných politikov, ktorí vyzdvihujú osobu Milana Rastislava Štefánika, takéto vyjadrenie zaznelo na Kongrese utláčaných národov v Ríme v roku 1918, kedy taliansky premiér Viktor Orlando nezabudol spomenúť a vyzdvihnúť s chválou Česko-slovenské légie v rámci talianskej armády a rokovania so Štefánikom, ktorý tieto légie budoval a vytvoril. Toto, tento kongres často historici vnímajú ako prvý symptóm obratu v postoji dlhodobých mocností k vzniku Česko-Slovenska. Treba si uvedomiť, že nie hneď bola ochota mocností, ktoré vtedy rozhodovali o tom, ako bude vyzerať povojnová Európa, nasmerovaná automaticky k ochote podporiť, uznať a garantovať existenciu Česko-Slovenska a tým pádom aj Slovenska ako jeho súčasť.
Takýmto ďalším dôležitým medzníkom bol vznik Československej národnej rady v Paríži vo februári v roku 2016. (Pozn. red.: správne má byť 1916.) Táto bola neskôr uznaná spojencami a vytvorili ju, to už zrejme mnohí vedia, tri dôležité postavy zahraničného odboja, Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Eduard Beneš, ktorí sa 13. februára rozhodli konštituovať túto Československú národnú radu, kde sa Štefánik stal podpredsedom. Ale bol to práve Štefánik, ako sa píše v historických análoch, ktorý predsunul návrh na vznik Československej národnej rady, a jemu sa za to kladú najväčšie, najväčšie zásluhy, pričom rozhodujúci význam vstupu generála Milana Rastislava Štefánika do vedenia česko-slovenského zahraničného odboja azda najvýstižnejšie opísal český publicista a politik Lev Borský vo svojom konštatovaní, že vyhlásenie Českého komitétu zahraničného zo 14. novembra 1915 nevzbudilo v štátoch Dohody očakávaný záujem. Až vtedy, keď koncom roku 2015 vstúpil do vedenia česko-slovenského odboja Milan Rastislav Štefánik so svojimi vysokými cieľmi, vysokými stykmi, dostala akcia charakter cieľavedomého politického vedenia. Tento citát alebo tento moment je dôležitý na to, aby sme si uvedomili to, že Milan Rastislav Štefánik udal skutočne tomuto snaženiu taký smer a taký tón, že začal byť braný vážne a začalo sa s ním uvažovať a počítať v rozhodujúcich rokovaniach víťazných mocností ešte pred koncom prvej svetovej vojny. Predtým myšlienka a vyhlásenia, ktoré zaznievali vtedy, nenachádzali patričnú odozvu, a keby sa to vstupom Milana Rastislava Štefánika nezmenilo, tak by pravdepodobne Česko-Slovensko ani nevzniklo. A až po jeho príchode - tu pokračujem v citácii - sa členovia Československej národnej rady postupne dostávali do styku s vplyvnými dohodovými politikmi, do parížskych salónov, ktorí mali zásadný politický a vojenský vplyv. Politická aktivita sa vplyvom a schopnosťami Štefánikovými dostáva ku kruhom vládnucim a pomaly sa od nich začína učiť robiť zahraničnú politiku.
Vráťme sa na Slovensko a k slovenským politikom, ktorí v tom čase pôsobili na Slovensku a sa vyjadrovali, samozrejme, k týmto otázkam tiež. Mnohokrát alebo mnohokrát, ja som dokonca zaznamenal asi pri niektorom predchádzajúcom zdôvodňovaní tohto návrhu, že tu zaznieva aj akýsi, akýsi konfesionálny pohľad na to, že Štefánik evanjelik a katolícki politici ako keby mali iný pohľad, a to je podľa mňa jednak v rozpore s historickými faktami a jednak naozaj mimo akéhokoľvek racionálneho vnímania veci, pretože ako to už povedal, každý vlastenec, ktorý sa cíti vlastencom slovenským, by mal jednoznačne Štefánikovu osobnosť vyzdvihovať a vznik Česko-Slovenska dvojnásobne.
Takže poďme k Hlinkovi, ktorý je popredným katolíckym politikom vtedajšieho Slovenska a Česko-Slovenska. Tam je veľmi dôležitý jeho prejav na tajnej porade Slovenskej národnej strany, ktorý sa odohral 24. alebo zaznel 24. mája 1918. V intenciách hesla "Preč od Maďarov" Andrej Hlinka v zmysle: "Neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť." Toto je presný citát, ktorý zaznel z úst Andreja Hlinku na danej porade dávno pred vyhlásením 28. októbra alebo pred vyhlásením Česko-Slovenska, kde znova len zopakujem, povedal, "sme za orientáciu československú". Čo bola jediná cesta v danom čase, ako zabezpečiť vznik krajiny, v ktorej bude Slovensko štátotvorným a Slováci štátotvorným národom. Išlo o najjadrnejšie a aj po formálnej stránke najprecíznejšie stanovisko slovenskej politiky v období prvej svetovej vojny k ústrednej otázke česko-slovenského štátneho zjednotenia v uznesení tak veľkej závažnosti a dosahu. Do tej doby sa k tejto zásadnej otázke tak jednoznačne nevyslovila ani domáca česká politika. To znamená, že na slovenskom území a slovenská politika podľa historikov, ktorých tu citujem, sa v tom čase vyjadrila jednoznačnejšie k československej orientácii a vzniku Česko-Slovenska ústami Andreja Hlinku.
A teraz ešte k tej spochybňovanej otázke Vavra Šrobára, ktorý bol pri vyhlásení a podpísal zákony, ktorými sa, ktorý po vyhlásení Česko-Slovenska vlastne vzniká Česko-slovenská republika. Je jeden z piatich mužov 28. októbra. Ako vznikol jeho mandát zastupovať Slovensko, jeho legitímny mandát? 12. septembra bola obnovená predvojnová myšlienka zriadenia Slovenskej národnej rady, a tá začala fungovať, ako reprezentatívny orgán slovenských politických subjektov. Ňou bol poverený Vavro Šrobár, ktorý tým získal mandát na vykonanie ústavnoprávnych úkonov a počinov v mene Slovákov, v mene uhorskej vetvy československého kmeňa. Toto bol citát z uznesenia z 12. septembra spomínanej vznikajúcej alebo práve vzniknutej Slovenskej národnej rady. Jeho prejavom bolo ním podpísanie prvého zákona novej Česko-slovenskej republiky večer 28. októbra, zákona č. 11/1918 Zb. o zriadení samostatného česko-slovenského štátu a rovnako aj prehlásenia voči česko-slovenskému ľudu toho istého dňa. Z tohto jednoznačne vidno, že aj po formálnoprávnej stránke, po stránke historických faktov je skutočne na jednej strane tento dátum dátumom, ktorý by bez osoby a práce skutkov, činov, snahy Milana generála Rastislava Štefánika nevznikol a nebol, a zároveň je to dátum, kedy oba národy, slovenský aj český, rozhodli o vzniku Česko-slovenskej republiky a zároveň, že to je dátum, ktorý otvoril budúcnosť pre Slovenskú republiku a pre slovenský národ, ktorú dnes realizujeme a pri realizácii tejto súčasnosti a jej rozvoji sa môžeme odvolávať na tradície, ktoré práve týmto dňom boli zahájené, ktoré vniesol do našej histórie Milan Rastislav Štefánik a ďalší ľudia, ktorí v jeho stopách následne nasledovali.
Takže, vážené dámy, vážení páni, ako kolega Peter Osuský už povedal, keďže, žiaľbohu, nedošlo k pokynu pravdepodobne na podporu tohto návrhu zákona, asi ani tentokrát tento návrh nebude úspešný, ale tak ako Milan Rastislav Štefánik sa nikdy nevzdával, ani my sa v tomto smere ani v inom vzdávať nebudeme a je to len otázka času, kedy tieto argumenty padnú na úrodnú pôdu, a ja viem, že ešte minulého roku, keď sme presne 28. októbra tento návrh zákona prejednávali, priamo z radov vládneho SMER-u v kuloároch zaznievali hlasy, že áno, jednoznačne tento dátum by mal byť štátnym sviatkom, a preto som presvedčený, že sa tak stane, a je škoda, že sa tak nestane teraz. Aj keď by sme druhé čítanie nestihli, ale už by sme 28. október, ktorý za zhruba mesiac nastane, mohli sláviť ako ten počiatočný a najdôležitejší dátum, ktorý rozhodol o tom, že dnes žijeme v Slovenskej republike, máme zákonodarné orgány, zvrchovanú vládu, úradnú reč, nespochybniteľné hranice, sme členmi Európskej únie a súčasťou západnej civilizácie, a to sú všetko túžby a ciele, ktoré mal gen. Milan Rastislav Štefánik.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 1.10.2015 16:55 - 17:02 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis

103.
Ďakujem, pán podpredseda. Opäť sa vraciame k návrhu zákona, o ktorom sme sa tu už zopárkrát bavili. Myslím, že konkrétne dvakrát.
A začnem tým, že dnes je 1. októbra a za dvadsaťosem dní opäť budeme mať dátum, ktorý je veľmi významný z hľadiska histórie Slovenska, zdôrazňujem, z histórie Slovenska, a je veľmi dôležité, si myslím, pre historickú pamäť a vôbec uvedomovanie si svojich koreňov pôvodu a tým pádom aj toho, kam kráčame, aby sme si vedeli tie najdôležitejšie míľniky, ktoré viedli ku znovuobrode slovenského národa a vzniku v konečnom dôsledku Slovenskej republiky, pripomínať.
Takže dovoľte, aby som predložil dôvodovú správu, keďže toho času pred hlasovaním už nie veľa, a potom v rozprave sa argumentami ešte vrátim k podpore tohto návrhu zákona.
Návrhom tohto zákona sa mení a dopĺňa zákon č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov. Účelom novely je zaradenie pôvodne len pamätného dňa 28. októbra, Dňa vzniku samostatného československého štátu, medzi štátne sviatky, ktorého názov sa navrhujeme upraviť na Deň úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika – vznik samostatného česko-slovenského štátu. V rozprave vysvetlím podrobne, prečo práve tento deň by mal byť Dňom úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika. Zároveň súčasne platný štátny sviatok 1. september, Deň ústavy, navrhujeme vyradiť spomedzi štátnych sviatkov a zaradiť ho medzi pamätné dni. (Ruch v sále.)
Z hľadiska historického počas trvania česko-slovenského štátu bol 28. október štátnym sviatkom. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky a prijatí zákona č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch sa 28. október nedostal ani len do zoznamu pamätných dní. Pamätným dňom sa 28. október stal až v roku ’99. Vzhľadom na historický význam tohto dňa navrhujeme, aby sa tento deň preradil z pamätných dní medzi štátne sviatky. Prečo by tomu tak malo byť?
28. október 1918 je kľúčovým dátumom v dejinách slovenského národa. Je symbolom, bodom zavŕšenia dlhotrvajúcej túžby po samostatnosti národa vo vlastnom štáte vytvorenom vtedy v spolupráci s bratským českým národom, čo bola jediná cesta ako v rámci dobových reálií zabezpečiť vznik samostatného štátu a zabezpečiť ochranu a znovuoživenie slovenského národa. Vznikom Česko-Slovenska sa vytvorili základné predpoklady na budovanie štátnosti a neskorší vznik Slovenskej republiky. Zabezpečil sa rozvoj národného povedomia slovenského národa. Žiaľbohu, najmä mladá generácia, súčasná mladá generácia prestáva vnímať význam 28. októbra, pretože nie je štátnym sviatkom, a teda ani dňom pracovného pokoja.
Cieľom tejto novely je zároveň vyjadriť poctu dielu, Milanovi Rastislavovi Štefánikovi ako významnému slovenskému politikovi a osobnosti, ktorý mal nezastupiteľný podiel na vzniku Česko-slovenskej republiky, a to taký, že bez jeho pričinenia by Česko-Slovensko nevzniklo. Povýšenie tohto výročia na štátny sviatok doplní a zároveň vytvorí tzv. štvorlístok štátotvorných výročí, ktoré zásadne a pozitívne predurčili štátotvornú cestu Slovenska. Tými výročiami v chronologickom poradí, ktoré určili charakter súčasnej Slovenskej republiky sú tieto:
Ako prvé, ktoré otvorilo cestu vôbec k vzniku, k neskoršiemu vzniku súčasného Slovenska je vznik Česko-slovenskej republiky, druhým je Slovenské národné povstanie, kedy sa slovenský národ so zbraňou v ruke postavil proti fašistickej okupácii, tretím je 17. november, kde opäť sme sa jednoznačne postavili proti diktatúre, proti komunizmu, proti totalitnému režimu, tentokrát komunistickému a prihlásili sa k demokracii, ktorú odvtedy budujeme, a posledným je 1. január, ktorý je dňom vzniku Slovenskej republiky.
Návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily, nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, na životné prostredie ani na podnikateľské prostredie. Je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Vážený pán podpredseda, ďakujem za pozornosť. Skončil som s predkladaním dôvodovej správy a ako prvý sa hlásim do rozpravy.
Ďakujem.

Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 1.10.2015 16:45 - 16:47 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis
Ja by som chcel podporiť pána Petra Osuského, lebo naozaj tento stav, že mesto núti starať sa o cudzí majetok, je taká praktická záležitosť z pohľadu mesta, lebo každé mesto, a kto nám to zaplatí, skade zoberieme peniaze na to, aby sme to mohli očistiť, to je naozaj veľký rébus, ale faktom zostáva, že naozaj je to asi protiústavné. Keby sa na to pozrel Ústavný súd tak, ako sa pozrel v Čechách, pravdepodobne by musel dospieť k tomu názoru, že ťažko niekoho zákonom nútiť starať sa o cudzí majetok a ešte ho za to sankcionovať, keď by tak nerobil.
Je to taký, mám pocit, že je to taký nejaký pozostatok z toho, ako sa pozeralo na tieto veci v čase socializmu, kedy všetko bolo také, že štát a vláda určila alebo strana a vláda a občania museli bez reptania plniť. A toto nám tu tak nejako zostalo, lebo to bolo také najpraktickejšie riešenie.
Ale podporím tento návrh zákona určite, pretože otvára túto tému. Túto tému treba otvoriť, či už sa otvorí v malom, väčšom, širšom rozsahu, ale je dobre sa ňou začať zaoberať, lebo ešte to zrejme nejaký čas pretrvá, ale nie na veky, lebo naozaj je to taký paradoxný anachronizmus, ktorý tu pretrváva.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 23.9.2015 10:04 - 10:05 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis
Ja si tiež myslím, že šport je pre každú krajinu a pre Slovensko, samozrejme, tiež nesmierne dôležitý. A preto, aby som vedel si tak urobiť dobrý názor na tento návrh zákona, som sa bavil aj s ľuďmi od športu, ktorí sa tomu venujú celý život, pre ktorých je to celoživotné aj povolanie, aj poslanie. A s veľkou spokojnosťou môžem povedať, že na základe týchto rozhovorov a ich odporúčaní môžem bez problémov za tento zákon zahlasovať a zároveň sa aj poďakovať všetkým členom pracovnej skupiny, že odviedli dobrú prácu.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 17.9.2015 11:26 - 11:27 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis
Pán poslanec Martvoň, treba si prečistiť možno uši alebo počúvať s porozumením, pretože by ste inak nemohli povedať, že riešenia som tu nenavrhol. Navrhujem ich nie teraz len, ja ich od mája opakujem, píšem o nich, mnohokrát som na túto tému vystúpil v médiách, to riešenie, ktoré Európa nepovedala, je a) dôsledná ochrana vonkajších hraníc Európskej únie, b) zachytenie migrantov na hraniciach Európskej únie, umiestnenie v NATO pripravených záchytných táboroch, v ktorých má prebehnúť azylová procedúra, v ktorej sa majú oddeliť ekonomickí migranti od utečencov, kde utečencom má byť poskytnutá pomoc, ekonomickí migranti majú byť vrátení do krajín pôvodu. A až potom nasledujú riešenia c) a d) a ďalšie, ktoré Európska únia hovorí a akosi preskočila, pretože potom môžeme pomôcť aj s azylovým procesom a urýchleniu tohto procesu u tých, ktorí už sú vnútri, aby sme aj tam nastolili poriadok a právo v tejto oblasti. Ale keď to vy neviete počúvať a neviete tomu porozumieť, vo vašom prípade sa tomu ani nečudujem, lebo tak sa prezentujete po celý čas, ako tu pôsobíte.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 17.9.2015 11:03 - 11:24 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predseda. V prvom rade musím povedať, že bolo to veľmi, veľmi obohacujúce, počúvať Fera Šebeja. A myslím si, že prispel do tejto debaty veľmi zásadným spôsobom. Zďaleka nemám ambíciu, aby som podobným spôsobom rozvíjal túto tému. Nemám na to ani znalosti, ani hĺbku poznania. A budem sa snažiť o to, čo, si myslím, nám všetkým môže byť základným vodidlom pri tom, aký postoj zaujať a ako sa postaviť k tejto téme. A to je zdravý rozum, pretože nemusíme zďaleka mať takéto encyklopedické vedomosti, o koreňoch, príčinách, súvislostiach danej situácie, môžeme z toho mať len zlomok a čím viac o tom vieme, samozrejme, tým hlbšie alebo tým lepšie sa vieme o tom rozhodovať. Ale zdravý rozum je to, čo nie je ťažké uchopiť. A to nám pomôže nájsť alebo hľadať riešenia tejto situácie.
Vrátim sa teda od všeobecných analýz k tomu, prečo to vzniklo, ako to vzniklo, k súčasnosti a k prítomnosti, ktorú musíme riešiť my poslanci slovenského parlamentu, my členovia Európskej únie, my ako krajina, ktorá má byť aktívnou súčasťou Európskej únie, pretože tento problém sa týka Európskej únie. A to predovšetkým by sme mali mať na pamäti.
Tu budem súhlasiť s premiérom, ktorý včera povedal, že sme na jednej lodi, áno, sme na jednej lodi, a preto spoločne by sme mali hľadať riešenia, ale zároveň platí, že túto loď vedie časť z tohto spektra ľudí, ktorí tu sedia, len časť tohto spektra sú kapitáni, dôstojníci a veliaca posádka. My z opozície môžeme upozorňovať na to, že táto loď ide na útesy. My môžeme upozorňovať na to, že ide nesprávnym smerom. Ale ten, kto velí, ten, kto určuje smer, je vládnuca strana SMER a premiér Fico, takže on predovšetkým a od neho predovšetkým očakávame, aby ako legitímny reprezentant súčasnej slovenskej vlády aj v rámci európskych štruktúr hovoril, aby ho tam bolo počuť, aby tam prinášal návrhy a riešenia a aby tam hľadal cestu, kadiaľ sa máme v rámci tejto krízy, ktorá v rámci európskeho kontinentu ešte v dejinách nebola, niekam pohnúť.
A tu vyčítam Robertovi Ficovi aj slovenskej vláde, že v tomto je jej práca hlboko nevyvážená, pretože tak ako včera, tak ako mnohokrát na rôznych iných fórach veľmi jasne počujeme Roberta Fica, ako rozpráva slovenskému publiku, ako je čo zlé a čo by sa malo robiť, ale už ho zďaleka tak nepočujem na európskych samitoch rozprávať o tom, čo by sa malo robiť. Všetko, čo sme tu počuli od premiéra tejto vlády, je, že kvóty sú zlé, v tom sa zhodneme všetci, áno, kvóty nič neriešia. Kvóty sú zlé, pretože nijako tento problém neodstraňujú, len ho distribuujú na všetkých a, naopak, sú, ako tu povedali mnohí, nepoviem nič nové, len pozvánkou pre zväčšujúca sa a silnejúcu vlnu migrácie. Ale stačí povedať len to jedno, že kvóty sú zlé, netreba prichádzať s alternatívnymi riešeniami, čo teda máme robiť, nie ako Slovensko, ale ako Európska únia, pretože mnohokrát tu zazneli také, nech sa nikto neurazí, provinčné postoje, taký provinčný postoj, že však nech si to Nemci berú, však nech to Nemecko vyrieši, však sa to Slovenska netýka, však, keď bude treba, my zabezpečíme ten koridor, aby všetko išlo do Nemecka. Ale to je, vážené dámy, vážení páni, veľmi provinčný postoj, ktorý je kontraproduktívny pre nás, pretože až si niekto myslí, pokiaľ to považujeme za problém, že tá vlna migrácie je príliš veľká, a keď je neregulovaná, tak sa nedá zvládnuť, tak keď by sme s takýmto prístupom išli, tak až si niekto myslí, že sa to nedotkne Slovenska v konečnom dôsledku, len s istým časovým odstupom, tak je veľmi, veľmi naivný. Raz sa naplní každý pohár, aj ten nemecký, aj ten škandinávsky, ktorý, myslím si, už v týchto dňoch sa napĺňa alebo prepĺňa. A to, že keď sa nejaký pohár, nejaká nádoba naplní, že sa bude prelievať do okolia, je každému nad slnko jasné.
Preto my nemôžeme sa k tomu stavať alibisticky a provinčne a hovoriť: „No tak nech idú tam, kde chcú ísť, a žiaden problém nie je.“ Nie, my, naopak, musíme hovoriť, jediná cesta, ako tento problém dostať pod kontrolu, nie ho vyriešiť, to riešenie bude ťažké, zložité a neľahké, ale dostať ho pod kontrolu, je dôsledne trvať na dodržiavaní princípov, ktoré sú aplikované v Schengenských dohodách, v Dublinských dohovoroch. Musíme dôsledne trvať na tom a dôsledne žiadať, aby všetky krajiny Európskej únie, ktoré majú vonkajšiu hranicu a zabezpečujú vonkajšiu hranicu Európskej únie, túto hranicu zabezpečovali minimálne tak, ako ju zabezpečujeme my na ukrajinskej strane. Áno, tá naša hranica je krátka. Niekde sú veľmi dlhé tieto hranice. Ale iná cesta tu nie je.
A zároveň, a to je moje presvedčenie, takáto obrovská vlna migrácie je nad sily tých jednotlivých hraničných štátov. To som už povedal mnohokrát. Povedal som to ešte v máji, keď sa to prvýkrát začalo vnímať ako problém, a hovorím to odvtedy neustále, tu musí nastúpiť celoeurópske riešenie, tu musí nastúpiť kumulácia prostriedkov, kapacít, energie, ktorá týmto štátom pomôže. Keď zotrváme opäť len pri tom, že Grécko si neplní svoje úlohy ako krajiny, ktorá má zabezpečovať schengenskú hranicu, a zostaneme len pri výzvach a prípadne tam pošleme nejaké peniaze, asi to nevyrieši problém. Toto by mala byť téma aj na mimoriadnom samite, ktorý treba zvolať, a tu, opäť, Slovensko by malo byť jednoznačne tou krajinou, ktorá tlačí na zvolanie mimoriadneho samitu, pretože to sa nedá inak riešiť ako len zapojením naozaj celoeurópskej energie. Bude to stáť peniaze, nemalé zdroje, ale bude to stáť menej peňazí ako náklady, ktoré spôsobí neriadená, nekontrolovaná, nezvládnuteľná migračná vlna, ktorá sa nekončí, ktorá neklesá, ktorá, naopak, sa dvíha do väčších a väčších rozmerov. Preto je potrebné tieto prostriedky vynaložiť a vďaka týmto prostriedkom chrániť schengenskú hranicu tak, že cez ňu nebude možné voľne prechádzať. A, samozrejme, to problém takisto nevyrieši. To je len to A, ktoré Európa zatiaľ dôsledne a rozhodne nepovedala.
To B, ktoré takisto Európa zatiaľ nepovedala, je, že na tú hranicu budú prichádzať naďalej utečenci, nielen zo Sýrie, ale z mnohých kútov sveta, z Afriky, z mnohých krajín. A ďalej sa budú k tomu pridávať, ale nie možno, skoro určite ďalšie krajiny. A na týchto hraniciach musí byť dostatočná kapacita na to, aby títo utečenci, títo migranti boli zachytení civilizovaným spôsobom, ale zadržaní a zachytení a nielen zaregistrovaní, ako dneska počúvame, že došlo k výraznému posunu, lebo sa vytvoria hot spoty, kde títo utečenci budú registrovaní. Fajn, budú registrovaní, je to pokrok oproti tomu, keď sa tu po Európe tisíce ľudí pohybujú, o ktorých ani nevieme, že tu sú, nevieme, kto sú. Ale to nestačí, pretože je tu tá registrácia a potom slová: „Nech sa páči, putujte ďalej.“ To nie je dostatočné na to, aby sme mali pod kontrolou tieto obrovské tisícové množstvá ľudí. Preto je potrebné podľa môjho názoru tlačiť na to, navrhovať návrhy a prichádzať s nimi aj na zmenu súčasne platnej legislatívy. Na to hot spot nestačí, sú potrebné dostatočné kapacity v záchytných táboroch, ktoré na primeranej a dobrej úrovni, aby tí ľudia mali, samozrejme, tam podmienky vhodné na život, zabezpečia umiestnenie týchto ľudí, aby v týchto táboroch mohla prebiehať azylová procedúra a aby sa počas tejto azylovej procedúry dokázala rozdeľovať táto skupina na ľudí, ktorí sa presídľujú za lepším životom, a na skutočných utečencov, ktorí utekajú pred hrôzami vojny. Tie čísla sa, samozrejme, rôznia. Niekto povie, je to taký pomer, niekto povie, je to taký pomer, ale nijako inak ako dôslednou azylovou procedúrou, ktorá si žiada istý čas, to nedokážeme ustáť. Na to nestačia tieto dve otázky: „Ste ekonomický migrant? Alebo ste utečenec?“ Samozrejme, každý povie, že je utečenec. Ale to je azylová procedúra? No asi to nie je azylová procedúra. Ináč nedokážeme ustáť, Európska únia nedokáže ustáť nápor týchto utečencov.
A to je podstata veci, pretože, áno, pomáhať treba, treba pomáhať všetkým, ktorí pomoc potrebujú. Európska únia stojí naozaj na tom, na hodnotách humanizmu a pomoci ľuďom v núdzi, ale každé zoskupenie aj Európska únia dokáže pomáhať len vtedy, pokiaľ bude silná, pokiaľ bude tej pomoci schopná. Keď nedostaneme pod kontrolu túto migračnú vlnu, nebude Európska únia silná, bude čeliť obrovskému tlaku na jej sociálne systémy, na jej ekonomické usporiadanie, vnesieme si sem riziká konfliktov, napätia, nárastu extrémizmu.
A naozaj aj v tomto sa dá súhlasiť s rizikom prekresľovania politickej mapy celej Európy. A to určite nechceme, výsledkom takejto neriadenej invázie je potom to, že Európa nepomôže nikomu, ale poškodí všetkým, poškodí svojim obyvateľom a poškodí aj tým, ktorí pomoc potrebujú, pretože im pomôcť nedokáže, ale, naopak, Európa prestane byť oázou bezpečia, ekonomickej stability a prosperity. A to určite nikto z nás nechce.
Ale tieto veci majú zaznievať z európskej úrovne. Predstavitelia vlády majú toto prednášať intenzívne a naliehavo na stretnutiach príslušných ministrov a premiérov, nielen čakať, ku komu sa treba pridať, a prípadne stavať hrádzu tomu, čo už je naozaj neprijateľné, ako sú kvóty. Návrh na zavedenie kvót treba nahradiť iným návrhom, aktívnym návrhom, ktorý prináša riešenia.
Zatiaľ sme počuli od premiéra slovenskej vlády, aj to len na slovenskej politickej scéne maximálne dva návrhy, ktoré súvisia s odmietnutím kvót.
Prvý návrh znie, že: „Situáciu treba riešiť tam, kde problém vznikol, teda v krajinách, z ktorých pochádzajú utečenci.“ A tento názor v rôznych obmenách má relatívne širokú podporu, pretože je to také pekne znejúce a dobre sa to počúva, ale práve vo vystúpení Fera Šebeja sme veľmi dobre počuli, a absolútne s tým súhlasím, že síce teoreticky je to správny názor, ale jeho praktická realizovateľnosť je buď neuskutočniteľná, alebo ak aj v nejakom rozsahu je uskutočniteľná, tak je to vo veľmi, veľmi dlhom časovom horizonte, v priebehu rokov, nie mesiacov, ale rokov, a to mnohých rokov. A dovtedy tu aké riešenia ponúkneme Európe, ponúkneme našim občanom, ponúkneme občanom Európskej únie? To treba povedať. Tento problém má teda minimálne dve roviny riešenia, rovinu riešenia okamžitej situácie a potom rovinu dlhodobých riešení globálneho charakteru. Ale ak sa spoja tieto dve veci, vytvorí to neuskutočniteľný maximálne chaos, ale nie riešenie.
Druhým zaujímavým návrhom, ktorý tu zaznel, teraz už sa nespomína, lebo zrejme aj pán premiér prišiel na to, že to je absolútny nezmysel, je návrh na vytvorenie bezpečných zón v krajinách, kde tento problém vznikol. Opäť už len zopakujem to, čo zaznelo. Znamenalo by to anektovanie príslušných území, vojenské obsadenie príslušných území a bránenie týchto území, čo je opäť veľmi ďaleko od reality, súčasných možností a súčasnej vôle kohokoľvek takéto niečo urobiť.
Takže žiadne reálne riešenia zo strany vlády, ktoré by nahradili systém kvót, neexistujú zatiaľ a žiadne nezazneli na európskej pôde, pretože aj tieto, znova to zapakujem, zazneli len na domácej pôde a boli určené len domácemu publiku s cieľom zvýšiť popularitu a preferenčný výtlak v predvolebnom období, čo je pochopiteľné, ale my musíme hľadať aj skutočné riešenia.
A skutočným riešením tej aktuálnej situácie je naozaj len a) dôsledná ochrana hraníc Európskej únie, b) zachytenie utečencov skôr, než je im umožnený voľný pohyb po Európskej únii, a oddelenie týchto utečencov na tých, ktorým pomôcť treba, pretože utekajú pred násilím a ohrozením vlastného života, od tých, ktorí sú ekonomickí migranti, pričom potom u týchto ekonomických migrantov musíme mať aj odvahu, aj silu, aj presvedčenie, že teda jednoducho treba urobiť ich deportáciu späť do krajín ich pôvodu, pretože kapacity Európskej únie sú konečné. Európsku úniu nenafúkneme, ani štáty nenafúkneme, a preto nemôžeme si myslieť, že sa sem dajú presťahovať milióny ľudí z Afriky, milióny ľudí z Ázie a že to bude všetko v poriadku, že sa to dá zvládnuť. Nedá sa to zvládnuť. Dá sa kultivovaným spôsobom stanoviť kvóty tak, ako ich majú stanovené v Austrálii, koľko je schopná Európska únia za rok prijať imigrantov, nikto sa zatiaľ nezaoberal tou absorpčnou schopnosťou, a potom aj v takomto duchu prijímať týchto imigrantov, tých, ktorí pomoc potrebujú, a jednoducho postupovať s rozumom, racionálne tak, aby sme tento proces dokázali zvládnuť. Ale aj keď by sme chceli, a to určite každý z nás chce pomôcť každému, kto pomoc potrebuje, musíme si tiež uvedomiť, že to nie je možné, že všetkým sa jednoducho pomôcť nedá, že Európa nemá patent na to, aby vyliečila všetky bolesti sveta.
Už to tu zaznelo a ja to len znova podčiarknem, nie je to len problém Sýrie a dotknutých krajín. Existujú mnohé ďalšie krajiny s mnohomiliónovou populáciou, kde tlie možnosť sektárskeho konfliktu, ktorá môže vypuknúť a ktorá môže zdvihnúť tú vlnu migrácie ďalej.
Takisto si myslím, že aj klimatické zmeny, ktoré veľmi previazane s týmito konfliktami ovplyvňujú či už vznik konfliktov alebo potom aj pohyby obyvateľstva, budú v budúcnosti vytvárať tlak na to, že migrácia bude rásť. A preto už teraz s rozumom a racionalitou sa na to musíme pripravovať, ale pripravovať tak, aby sa to dalo zvládnuť. A to sa bez regulovanej a kontrolovanej migrácie nedá zvládnuť. Dnes je tá migrácia neregulovaná, nekontrolovaná, pričom, naopak, sú kritizovaní tí, ktorí sa snažia, aby sa zákon a pravidlá dodržiavali a vyžadovali od každého, kto chce prísť na územie Európskej únie.
Vážené dámy, vážení páni, určite všetci veľmi dobre poznáte epos o Tróji a určite aj poznáte ten záver, či už filmu alebo toho príbehu ako Trójania nadšene vyjdú pred hradby a nájdu opustené táborisko a tešia sa nad víťazstvom a nájdu tam toho jedného trójskeho koňa. Tu len pripomeniem, že nie Gréci, ale Trójania boli tí, ktorí sami vtiahli toho trójskeho koňa za hradby svojho mesta. Ako to ďalej pokračovalo, to všetci dobre vieme. Toto podobenstvo vnímajme veľmi voľne. A nechcem tu naozaj nikoho ani strašiť, ani vytvárať nejaké negatívne nálady, ale ten zdravý rozum a racionálny prístup k tejto otázke nám by mal pomôcť, aby sme v tej najlepšej viere neurobili to isté, čo urobili Trójania, a nevťahovali si nejakého novodobého trójskeho koňa priamo do srdca Európskej únie a potom veľmi ťažko s týmto problémom zápolili.
Chýb v tomto smere sa už v minulosti urobilo dosť, nie na Slovensku, ale my už musíme vnímať tento problém ako európsky problém a seba vnímať ako súčasť Európy a Európskej únie, nemôžeme ukazovať tu na Západ. My sme Západ, my sme Európska únia, my sme NATO a my musíme aktívne pristupovať a prispievať k riešeniam, ktoré sú v prospech celej Európskej únie, pretože akýkoľvek provinčný pohľad, akékoľvek zatváranie sa samých do seba nám nielen nepomôže, ale ani nás neuchráni. Ten problém je problém nás všetkých, a preto k nemu takto pristupujme. Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

16.9.2015 14:54 - 14:56 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis
Pán Fico, s jedným určite budem súhlasiť a to je, že sme na jednej lodi. Naozaj sme, a práve preto si riešenie tejto krízy, ktorá v Európe nemá obdobu, vyžaduje racionálne, rozhodné a rýchle opatrenia, ale odmietnuť kvóty, to nestačí. To som vám hovoril ešte v júni. To je A, to je prvý krok, ale po ňom musia nasledovať ďalšie. A s takou rečou, s akou ste vystúpili tu, máte vystupovať predovšetkým v Bruseli.
Preto sa pýtam, čo urobíte do pondelňajšieho stretnutia ministrov vnútra vy? Koľkým premiérom budete volať a u koľkých premiérov budete naliehavo žiadať, aby sa nestalo to, pred čím ste nás tu vystríhali? Pretože to je predovšetkým vaša úloha. Nie nás opozície, nie nás celej Národnej rady. Pretože to, čo treba urobiť, to B, C a D, je nielen odmietnuť kvóty, ale zastaviť ten prúd neregistrovanej migrácie, a to sa nedá ináč, len skutočnou ochranou hraníc po celom jej obvode a tým, že tí ľudia, ktorí budú zachytení, nebudú len zaregistrovaní v hotspote a potom pustení ďalej. Aká je to bezpečnosť, keď na otázku, že či je ekonomický migrant, odpovie, nie, nie som, ja som utečenec, pretože to povie každý. Jednoducho treba utečenecké tábory, kde sa podrobia dôslednej azylovej procedúre a až potom im bude umožnený voľný vstup do Európskej únie. A na to treba zmeniť legislatívu Európskej únie, ktorá rieši dnes tieto pravidlá.
Hovorili ste niekedy o tom na stretnutiach premiérov? Budete o tom hovoriť na najbližšom stretnutí premiérov? Budete naliehavo presadzovať tieto otázky? Pretože nestačí povedať A, treba... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis