Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vrátim kolegovi Jofovi Viskupičovi podporu nášho návrhu zákona a chcem povedať, že vidím určitú paralelu v týchto dvoch návrhoch, aj keď predmet záujmu je, samozrejme, výrazne odlišný.
To, čo možno tieto dva návrhy spája – na prvý pohľad nespojiteľné – je to, že aj v jednom, aj v druhom prípade tu máme nejakú realitu, ktorú podľa mňa treba dať do súladu s platnou legislatívou. Inými slovami, tento zákon zakazujúci krížové vlastníctvo na Slovensku, je v zásade neúčinný. Máme tu iks prípadov a vieme veľmi dobre, ľudia, ktorí sme znalí mediálneho prostredia, kto všetko vlastní rôzne druhy médií naprieč žánrami, akurát to musí robiť tak, že to schováva pod rôzne iné firmy.
To znamená, že výsledok tohto zákona nie je sprehľadnenie alebo lepšie zadefinovanie vlastníckych vzťahov, ale skôr naopak, znesprehľadnenie, zámerné znesprehľadnenie vlastníckej štruktúry. A potom sa dostávame do situácie, že, povedzme, máme tu kedysi celkom mienkotvorný denník, ľavicový, o ktorom sa všeličo šepká, kto ho vlastní, alebo kto ho financuje v prospech ktorej politickej strany, ale pritom oficiálne nevieme, kto je jeho vlastníkom. Myslím si, že najmä v prípade médií je veľmi dôležité, aby bol vlastník známy, pretože médiá, samozrejme, môžu slúžiť na presadzovanie rôznych záujmov, aj politických, aj ekonomických, a je dobré, pokiaľ je zadefinované, že nielen to, čo sa hovorí, píše a vysiela, ale aj kto to robí. To znamená, kto je reálny vlastník takéhoto média a či nemá nejaký konkrétny záujem v tej-ktorej téme, kauze a podobne.
Na Slovensku je totižto veľký problém v súčasnosti s mediálnym prostredím. Dokonca dovolím si povedať, že slovenské médiá sa nachádzajú v kríze, v kríze ekonomickej, ale aj v kríze obsahovej. Zo slovenského mediálneho prostredia vymizli investigatívne publicistické formáty. Hovorím o elektronických médiách. To je absurdná situácia. Pokiaľ by sme sa porovnávali s inými krajinami, tak taký stav, aký je na Slovensku, nie je nikde inde. Sú na to dva dôvody.
Prvý dôvod je ten, že práve tieto formáty sú veľmi drahé, pretože potrebujete platiť, a veľmi slušne, kvalitných ľudí, ktorí potrebujú nejaký čas na to, aby nejakú kauzu odhalili a podobne, no a zároveň je to aj dosť zložité na tomto malom Slovensku, kde každý každého poznáme. Pretože keď prichádzate s nejakou kauzou, zažil som to v minulosti, tak vždy niekto sa ozve, a pokiaľ to médium nie je dostatočne silné ekonomicky, tak môže tomu tlaku podľahnúť. Máme veľmi vratké mediálne prostredie na Slovensku z dôvodu toho, aký malý je ten reklamný trh. Máme ho veľmi vratký aj kvôli tomu, že aj verejnoprávne médiá čelia silnému politickému tlaku a čelia mu aj teraz. Jednoducho je to tak, pretože okrem toho, že nám z nášho prostredia zmizli, úplne zmizli investigatívne, z elektronického prostredia, investigatívne relácie, tak treba dať veľký otáznik aj nad politickou publicistikou. Z dôvodov asi vám známym, tak k tejto téme sa ja vyjadrovať nebudem, aby to nevyznelo trochu neslušne. Ale je faktom, že ekonomická situácia a stav reklamného trhu úplne objektívne núti majiteľov médií, aby možno brali viac začínajúcich elévov, ako platili skúsených investigatívcov. To je proste realita a ekonomická nevyhnutnosť, v ktorej sa nachádzajú.
Preto ja vítam tento návrh zákona, ktorý samozrejme šmahom ruky nedokáže vyriešiť tie problémy, ktoré sa nám naakumulovali v prostredí slovenských médií, ale môže to byť jeden z tých postupných krokov, ktorý tú situáciu môže zlepšiť. A naozaj v druhom čítaní, ak by kolegovia zo SMER-u, lebo taká je, bohužiaľ, politická realita v tomto parlamente, uznali za vhodné a posunuli ho do druhého čítania, je priestor možno ešte aj na ďalšie návrhy, ktoré môžu doplniť alebo aj vylepšiť tento návrh zákona, kde, podotýkam, ten zámer je správny a plne ho podporujem. Aj v tom zmysle, aby sme sa ho pokúsili, možno ešte viac sprehľadniť tú vlastnícku štruktúru médií na Slovensku, aby bolo celkom jasné, nie kto za koho kope, ale kto za koho vysiela.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Csicsai, my sa nijako nebránime v druhom čítaní tento návrh vylepšiť. Sme otvorení diskusii. (Reakcia z pléna.) No veď, však iste, musí sa tam samozrejme dosť... Ale to je predsa procedúra, nie? To je legislatívny proces. Čiže teším sa, ak sa teda návrh zákona dostane do druhého čítania, že prídete s nejakými návrhmi, a určite sme otvorení diskusii.
Možno len jedna taká poznámka, ktorou chcem trošku protirečiť tomu, čo ste hovorili. Spomínali ste, že obyvatelia Maďarska sa naučili. Ja si myslím, že Slováci sa v tejto oblasti učiť nemusia.

Ďakujem pekne mojim kolegom. Je také zaujímavé, že vystúpili práve moji dvaja kolegovia z kultúrneho výboru. Áno, ono to tak patrí ku kultúre slovenskej spoločnosti, aj táto oblasť. Ale naozaj tú pointu vystihol kolega Viskupič alebo zdôraznil to, čo som argumentoval aj ja, že naozaj to právo a právny poriadok by mal slúžiť ľuďom. Nemal by pôsobiť proti nim.
Pripomínam kolegovi Viskupičovi, že my už túto oblasť, to znamená, nejakého testovania takýchto produktov, máme už za sebou.
A čo sa týka kolegu Abrhana, tak beriem to naozaj ako svoj osobný záväzok a nechcem ho vystavovať nepríjemnej situácii, keďže je z Nitry a určite je tu autom, takže teraz pred hlasovaním ho ponúkať nebudem. Okrem toho mohlo by to vyznieť rôzne. Však? Že je to kupovanie poslancov. Ale beriem to naozaj ako osobný záväzok a určite bude príležitosť, že pristúpime k takémuto testovaniu tak, ako sme to urobili v prípade nášho predkladaného zákona o využití potravín po dobe trvanlivosti. Tak môžeme to urobiť aj v tomto prípade, určite. Sľubujem. A ja teda napriek tomu, že som nejaký štvrtý či piaty rok v politike, ja sa snažím svoje sľuby aj plniť.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vzhľadom na tú situáciu sa pokúsim byť teda stručný. Koniec koncov o tomto návrhu zákona sa už dosť popísalo, vyvolal celkom zaujímavú diskusiu, čo ma teší, najhoršie je, keď poslanci predkladajú zákony, ktoré si nikto ani nevšimne. Predovšetkým toto nie je ani politický, ani ideologický návrh zákona, to je zákon, ktorý vychádza jednoducho zo zdravého a v tomto prípade sa dá naozaj až doslovne povedať sedliackeho rozumu.
Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení neskorších predpisov, predkladáme spolu s kolegami Jozefom Kollárom, Jurajom Miškovom a Martinom Chrenom, čiže kolegami, s kolegami našej strany SKOK, na základe konzultácií s bežnými ľuďmi a na základe impulzov od nich. Zmyslom návrhu je, aby majitelia ovocia, respektíve ovocných sadov, ktorí zo svojho ovocia chcú vyrobiť ovocný destilát pre vlastnú potrebu, mohli túto činnosť robiť legálne a bez strachu z právneho postihu a tiež na riadnych oficiálnych zariadeniach bez strachu o to, aby sa to dotklo negatívne ich zdravia, respektíve, aby boli postihovaní.
Chcem povedať, že takýto spôsob domáceho pálenia alkoholu funguje aj v zahraničí, napríklad v neďalekej Maďarskej republike. To znamená, že keby, povedzme, niektorí obyvatelia Jaroviec, Rusoviec alebo Čunova chceli tak ako každý rok využiť plody zo svojich ovocných marhuľových sadov, tak keď to urobia vo svojich dedinách tak, alebo v mestských častiach Bratislavy, tak je to v rozpore so zákonom, keď prejdú tri, štyri kilometre a zakúpia si autorizovanú pálenicu, tak už je to v súlade so zákonom. Tým len ilustrujem, že funguje to teda aj v priestore Európskej únie, a myslím si, že to je vec, ktorá by mohla fungovať aj na Slovensku.
Realita je totiž taká, že na Slovensku sú tisícky až desaťtisíce takzvaných čiernych páleníc. A jednoducho Slováci, však všetci o tom vieme, na tlačovej konferencii som na úvod položil otázku aj novinárom, aj divákom, že či je niekto z nás, kto by ešte v živote nevypil štamperlík po domácky vypáleného alkoholu. Ja si myslím, že na Slovensku taký nikto nie je. (Reakcia z pléna.) Áno, tak sú aj abstinenti, ktorých nepriazeň osudu dotlačila do tejto nešťastnej situácie (vyslovené s pobavením). Pán kolega, tak odporúčam, pokiaľ nemáte nejaké špeciálne dôvody. Určite je to kvalitnejšie, ako to, čo sa predáva v obchodných sieťach a vydáva sa to za pálený alkohol, ale naozaj s destilátom to nemá nič spoločné.
Takže ilustrujem tým, že takáto je realita na Slovensku, všetci o nej vieme. A myslím si, že ako poslanci by sme mohli dať do súladu realitu s právnym poriadkom.
Takzvané pálenie alkoholu z vlastného ovocia pre vlastnú potrebu je naozaj na Slovensku dlhodobou tradíciou a nič na tom nemenia ani hroziace prísne postihy v prípade, že sa to vykonáva nelegálne. Dnešný stav je taký, že buď si niekto vypáli svoje ovocie v oficiálnej pálenici, kde ale zaplatí relatívne vysokú daň, alebo si toto ovocie vypáli doma, u suseda a podobne takzvane na čierno. Podotýkam, že pri takýchto množstvách, ktoré navrhujeme, čiže pri malých bez možnosti komerčného využitia to nie je ani daňovo zaujímavá oblasť.
Zároveň chcem povedať, lebo ozvalo sa združenie, ktoré teda združuje majiteľov páleníc, že takýmto spôsobom sú ohrozené ich obchodné záujmy a podobne. My sme presvedčení, že nie. My naozaj neriešime problém tých verejných fungujúcich páleníc, oficiálnych, ale riešime problém tých tisícok až desaťtisícok čiernych páleníc. Jednoducho tí ľudia, ktorí chcú páliť alkohol teda na vlastnú spotrebu a vo verejných páleniciach, to budú robiť tak či tak tak ako doteraz, a my len chceme, aby tí, čo si to robia po domácky, to mohli robiť v súlade so zákonom a na autorizovaných zariadeniach. To, že sú to autorizované zariadenia, považujeme za veľmi dôležité, lebo tým mimochodom zvyšujeme aj bezpečnosť takto vypáleného alkoholu. Pretože v domácnostiach na Slovensku fungujú naozaj teda asi rozličné zariadenia po domácky vyrobené. A pokiaľ by išlo o autorizované zariadenia, tak tým pádom je naozaj predpoklad aj vyššej bezpečnosti. Čiže ani obavy majiteľov verejných páleníc nie sú na mieste a rovnako chcem povedať, že je predpoklad aj vyššej bezpečnosti.
Konkrétne by išlo o 50 litrov 86-objemových percent etylalkoholu. Čiže keď sa bavíme o nejakej tej klasickej 52-ke, tak možno sa dostaneme niekde na úroveň 70 litrov, čo taká bežná slovenská rodina aj s deťmi študujúcimi v Bratislave alebo niekde inde, si myslím, že s ľahkosťou do roka spotrebuje. Kolegovia sa usmievajú, vedia, o čom hovorím. Áno, som presvedčený, že je to tak. (Reakcia z pléna.) Takže... Tak jeden sa ozval, ale väčšinou... Kolega Jofo Viskupič hovorí, že aj abstinenti sú. Áno, samozrejme, že sú, ale ozval sa len jeden.
No, každopádne návrh zákona nebude mať dopad na rozpočet verejnej správy a rozpočty samosprávnych krajov a obcí. Predložený návrh právnej úpravy nebude mať dopad ani na životné prostredie a návrh nezakladá nároky na tvorbu nových pracovných miest vo verejnej správe. A rovnako sa teda nepredpokladá vplyv ani na informatizáciu spoločnosti. Presvedčení sme, že nebude negatívny dopad ani na podnikateľské prostredie a na zamestnanosť a tiež sa nepredpokladajú žiadne sociálne dopady. No a, samozrejme, návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a tak isto aj s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Sľúbil som, že budem hovoriť krátko, myslím si, že všetko to podstatné som povedal. Čiže na záver, dámy a páni, chcem vás požiadať, z času na čas by sme mohli urobiť aj rozumnú vec v tomto parlamente, ktorý je rozdelený rôznymi politickými záujmami, a umožnime ľuďom len to, aby mohli robiť, čo robia doteraz, ale v súlade so zákonom.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Som rád, že kolega Miškov upozornil na konanie vlády a strany SMER, treba otvorene povedať, že sa to týka strany SMER, pretože SMER už vo svojej predvolebnej kampani na svojich bilbordoch sa priznal vlastne k tomu, čo sa stáva jeho hlavnou predvolebnou témou. To je ochrana. Máte bilbordy, kde tvrdíte, že chránite Slovensko. Ja v tom vidím naozaj veľký problém, a to, že vaše konanie je vrcholne nezodpovedné. Volebný výsledok v jedných konkrétnych voľbách totižto povyšujete nad záujmy tejto krajiny a ľudí tejto krajiny. A vnímam to predovšetkým z dvoch dôvodov. Z nich prvý je ten, že nezodpovedne vnášate medzi ľudí strach a nenávisť. To sú veľmi silné emócie. A keď ich spustíte alebo pustíte z reťaze, tak niekedy neviete, ako to dopadne. Je to veľmi nebezpečná vec. A ja neviem či si uvedomujete, to čo robíte svojim počínaním? A druhé riziko, ktoré vidím v tom, ako ste si nastavili svoju predvolebnú kampaň, je to, že spochybňujete naše záujmy v rámci Európskej únie. Pozrite sa na aktuálne vyjadrenie českého premiéra Sobotku, ktorý koná v zhode a doteraz aj konal v zhode s premiérom Ficom, ako sa vyjadril, že nebude podávať žalobu v súvislosti s kvótami. Jeho argument je úplne jasný. Európska únia je otrasená a akékoľvek takéto ďalšie ataky môžu spochybňovať jej ďalšiu budúcnosť. Pre Slovensko je nevyhnutné, aby sme boli súčasťou Európy. A toto je vrchol nezodpovednosti, čo robíte, že to spochybňujete.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Nebudem dlho, zareagujem teda aj na to, čo tu zaznelo v rámci rozpravy. Ďakujem všetkým tým, ktorí vystúpili.
No, Alojz, ak dovolíš, na úvod otázka, ty si čítal ten návrh, ktorý predkladáme? (Reakcia z pléna.) Ešte raz a povedz pravdu, čítal si návrh, ktorý predkladáme, a s hlbokými očami? Lebo som si stopercentne istý, že si ho nečítal, lebo ak by si ho čítal, tak by si nemohol vystupovať tak, ako si tu vystúpil. Ty si totižto hovoril o niečom inom, a to už nehovoriac o tom, že, a nebudem osobný, naozaj nebudem hovoriť o tom, že o nejakej štábnej kultúre, ku ktorej vyzývaš. Mňa, v tejto téme, ktorý som absolvoval stovky rokovaní a naozaj sa tou témou zaoberám piaty rok? Nečítal si ten návrh zákona, lebo si vystúpil a svojím vystúpením si to potvrdil, že si ho ani nevidel.
Hovoriť o tom, že neberte ľuďom Boha a podobné nezmysly, o tom náš návrh vôbec nie je.
A už len jedna poznámka. Odišiel si, asi si nebol schopný počúvať tentoraz pravdu do očí, ktorú som ti chcel povedať. Ak si vyjadril ten názor, ktorý použili aj kolegovia z KDH, viacerí, že sľub o odluke je splnený, tak potom, Alojz Hlina, opýtaj sa svojich nových kolegov z poslaneckého klubu KDH, a prečo v roku 2006 si to dali do volebného programu, že idú presadzovať odluku cirkvi od štátu? Úplne jednoduchá otázka. Prosím ťa, polož ju svojim kolegom z KDH a o pokrytectve a farizejstve sa skús rozprávať s nimi a s očami, aké chceš mať.
Toto nebol príspevok, na ktorý má zmysel vecne reagovať, snažil som sa už vo svojom vystúpení na niektoré tézy v súvislosti s odlukou cirkvi od štátu zareagovať. Poviem naozaj len veľmi stručne, pre tých, ktorí strašia, uvádzam príklady z iných krajín, kde to funguje. Veľmi podobný model, ktorý síce nerieši obnovu kultúrneho dedičstva, ale myslím si, že to je skôr navyše pozitívum, ktoré sme priniesli do slovenskej reality, pretože tak ako sa my macošsky správame voči pamiatkam, tak žiadna okolitá krajina taká nie je. A je nehoráznosťou, že do ďalšieho programovacieho obdobia sa vláda vykašlala na to, aby aspoň jedna prioritná os, v minulom období sa to dalo aspoň cez ROP-ku, teraz ani to, aby sme časť eurofondov nasmerovali do tejto oblasti a možno oživili cestovný ruch v oblastiach, kde, ako je Gemer a pod., kde ťažko niečo iné tým ľuďom priniesť. Takže snažíme sa naozaj aj túto oblasť vyriešiť, pretože ju považujeme za mimoriadne dôležitú, ktorá môže byť aj veľmi zaujímavým rozvojovým impulzom aj pre ekonomiku Slovenska cez oblasť cestovného ruchu.
A funguje asignačný model. Funguje v Taliansku, spomínal to Jožko Mikloško, ktorý pozná Taliansko veľmi dobre, a funguje aj v Poľsku, dámy a páni, aj kolegovia z KDH. Poľsko, katolícka krajina, v roku 2013 prijali finančnú odluku cirkvi od štátu a nebáli sa toho a nestrašili o tom, že chce niekto ľuďom zobrať Boha a rozprávať nezmysly o tom, že kostoly budú zatvorené. Veď to nie je pravda, treba si ten návrh zákona prečítať, skutočne.
A čo je úplne najdôležitejšie, ja to poviem na záver, toto nie je primárne o peniazoch. Toto je o niečom, čo sa ťažko dá vyvážiť peniazmi alebo za peniaze kúpiť. Je to o slobode, je to o slobode občanov a v konečnom dôsledku aj o slobode cirkvi.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
No, pán Martvoň, to bolo také úsmevné, ako už býva zvykom. Vlastne na to ani nemá veľmi zmysel reagovať. Musím vám povedať, že kolegu Jarjabka s tým strašením s islamom, že nie je možné teraz odluku prijať, lebo hrozí nám tu islam, že nás tu prevalcujú moslimovia a toto oslabuje cirkev, tak to sa vám ešte nepodarilo prekonať.
Pán poslanec Hlina, hovoriť o dekóre vo vašom prípade je také zaujímavé. Naozaj. Alebo hovoriť o uletenosti alebo neuletenosti vašimi ústami je takisto zaujímavé. Skutočne.
A čo sa týka toho, že nás obviňujete z číreho marketingu, chcem vám pripomenúť, že témou odluky cirkvi od štátu sa zaoberám, odkedy som v politike. A konkrétny návrh na rokovanie s cirkvami, tým odpovedám aj kolegovi Froncovi, pretože tých rokovaní som absolvoval množstvo, som prvý predložil už v roku 2011, pán kolega. Medzitým už prešlo takmer päť rokov. Čiže obviňovať nás z toho, že teraz účelovo niečo pred voľbami predkladáme, jednoducho nie je pravda. Ale predkladáme to aj preto, aby sa prejavili politici a politické strany, ktoré to majú v programoch, ale keď príde takýto návrh na hlasovanie, tak sa zdržia alebo sú proti.
Pán kolega Fronc, duchovní sú financovaní na Slovensku na základe zákona z roku 1949. To je proste... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

100.
Jozef, z úcty k tebe by mi nestačili dve minúty, tak som požiadal o možnosť vystúpiť ako navrhovateľ a možno aj reagovať a vysvetliť niektoré z tých vecí, ktoré si povedal.
No, sľub bol splnený z novembra ´89. Nebol. A poviem aj prečo. Iste k nejakým zmenám prišlo, už tu nemáme štátom kontrolovanú cirkev alebo cirkvi, tak ako to bolo predtým, ani Pacem in terris už nefunguje, ale stále tu máme komunistický zákon z roku 1949, ktorým sa upravuje financovanie cirkví na Slovensku a z ktorého vyplýva, že duchovní sú de facto zamestnancami štátu. Pretože štát určuje výšku ich platov a, ako si sám povedal, tie platy nie sú naozaj vysoké. A my sa pýtame, a čo má čo štát určovať cirkvám, aké majú ich duchovní výšku platov? Prečo si to neriešia samotné cirkvi? Sľub splnený nebol.
Druhý argument. Druhý argument, ktorý v tejto súvislosti chcem uviesť: Zo súčasného znenia komunistického zákona z roku 1949 vyplýva aj to, že štát nepriamo stanovuje alebo obmedzuje počet duchovných v jednotlivých cirkvách. Taká nepísaná dohoda jednoducho existuje, že cirkvi si nebudú navyšovať počty svojich duchovných, aby sa nemusela navyšovať výrazne tá celková suma, ktorá ide cez rozpočtovú kapitolu ministerstva kultúry jednotlivým cirkvám.
Paľko, prihlás sa do rozpravy, budem veľmi rád, Paľko Hrušovský, pretože chcem naozaj počuť, čo aj ty povieš. A tebe pripomeniem, keď si teraz prišiel a zapájaš sa takto bez mikrofónu do debaty, v roku 2006 ste mali ako Kresťanskodemokratické hnutie vo svojom programe odluku cirkvi od štátu. Takže ja očakávam, že KDH a jeho poslanci náš návrh podporia. Ak ho nepodporíte, ak ho nepodporíte (reakcie z pléna), tak potom je na vás, aby ste o sebe povedali, čo ste. (Povedané so smiechom.) Už vám to hovorí predseda SMER-u, že ste farizeji. Nemusím ja. Máte šancu, máte šancu, minimálne, kolegovia z KDH, minimálne v tejto téme tento mýtus zrušiť, že ste farizeji. Mali ste to v programe v roku 2006, pripomínam vám.
Takže preto som presvedčený, Jožko, aj keď vnímam to, že sa naozaj poctivo tejto téme venuješ, a je pravdou, že dokonca si bol členom aj pracovnej skupiny, ktorú sme vytvorili na pôde parlamentu k tejto téme, tak v tomto prípade sa, bohužiaľ, mýliš. Ten sľub alebo záväzok z novembra ´89 naplnený nebol.
Som zároveň rád, že si korektne povedal to, čo sa stále tak v éteri objavuje z času na čas, že teda veď reštitúcie nie sú ukončené. Áno, s plnou vážnosťou hovorím, nedošlo k plnému návratu cirkevného majetku. Je to pravda, ale ani nemohlo, jednoducho z hľadiska vlastníckych vzťahov to nie je možné, nie je možné v plnom rozsahu vrátiť tento majetok. Nehovoriac o tom, že keby sme sa tak vracali do histórie, tak vzniknú aj mnohé iné otázky v súvislosti s cirkevnými majetkami. A nechcem ísť do 17. storočia. Stačí do devätnásteho. Čiže, áno, nemožno hovoriť o tom, že v rámci reštitúcií sa v plnom rozsahu vrátil cirkevný majetok, ktorý predtým, pred rokom ´48 mali cirkvi vo svojom vlastníctve, ale, bohužiaľ, ono to ani nejde.
Na druhej strane, veď práve preto, že nedošlo plnohodnotne k možnosti navrátiť tento majetok, štát prispieva, to je tých vyše 38 miliónov, a my nehovoríme, že máme úplne odstrihnúť možnosť cirkví získavať finančné prostriedky, my hovoríme, že nech ich získava tá-ktorá cirkev, ale na základe slobodného rozhodnutia občana. Veď vytvárame priestor, asignačným modelom vytvárame priestor, aby tak ako tretí sektor aj cirkvi mohli získavať priamo od občanov finančné prostriedky.
A zaznel tu teda ďalší mýtus, ktorý sa pokúsim vyvrátiť, čiastočne to hovorím aj pánovi Martvoňovi, ale aj Jožkovi, aj možno niektorým iným. Keď navrhujeme finančnú odluku, my hovoríme primárne o tej sume, ktorá ide priamo zo štátneho rozpočtu a ktorá ide na platy duchovných a niektoré ústredia, ale my nehovoríme, že sa má zrušiť vzťah medzi štátom a cirkvami v tých oblastiach, kde je pôsobenie cirkvi prospešné, v oblasti charity, sociálnych vecí, dokonca aj školstva, dokonca my v SKOK-u hovoríme, že sa majú zrovnoprávniť poskytovatelia alebo zriaďovatelia. Takže poprosím vás, toto je naozaj mýtus, že má sa úplne zastaviť nejaké financovanie aktivít, ktoré cirkvi robia, to nikto nehovorí. Sú naozaj oblasti, kde je pôsobenie cirkví vysoko prospešné. My hovoríme len o peniazoch, ktoré majú ísť na platy duchovných, z čoho ale vyplýva, že duchovní sú vlastne de facto zamestnancami štátu.
Ten príklad s kultúrou neobstojí. Áno, štát zo svojho rozpočtu podporuje Slovenské národné divadlo, ale my nemáme národnú cirkev. Takže zo zákona hovoriť o tom, že sa tu podporuje nejaká konkrétna cirkev, je scestné. Takže hovoriť toto nie je dobrý príklad, nehovoriac o tom, že kultúra je podporovaná aj iným spôsobom a väčšia časť zdrojov do kultúry ide iným spôsobom. A nielen zo štátneho rozpočtu.
No a ďalší argument, pre ktorý toto porovnanie neobstojí, je ten, ktorý som uviedol pred chvíľou, že my zachovávame to spolufinancovanie v tých oblastiach, kde cirkvi pôsobia, charita, sociálna oblasť, školstvo a tak ďalej. My to nenavrhujeme rušiť. Tam, kde je to prospešné, kde to občania na základe vlastného rozhodnutia chcú v prospech seba, v prospech svojich detí, v prospech nevládnych, v prospech zdravotne postihnutých, v prospech svojich starých rodičov, nech to funguje.
A čo sa týka platov a samotného fungovania cirkví, my ten priestor vytvárame, ale opäť nech sa občan slobodne rozhodne, či chce alebo nechce prispieť. Čiže poprosím vás, nemiešajme jablká s hruškami, to sú naozaj rôzne oblasti, o ktorých hovoríme, a toto by sme si naozaj mali zadefinovať.
Rovnako je trošku také nekorektné hovoriť o tom, že veď dôchodcovia nemôžu. Dôchodcovia prispievajú, možno skromne, ale takmer všetci, aspoň po každej omši sa skladajú a hádžu tie svoje peniažky do zvončeka, čiže hovoriť o tom, že bránime dôchodcom, aby prispievali na cirkvi, tak isto neplatí. Neobstojí tento argument.
Áno, Jožko, mali sme bilbordy, ktoré hlásali heslo: "Nech žijú cirkvi, ale za svoje." Stojíme si za tým. S tým, čo som povedal pred chvíľočkou. Ale my zároveň, ale my zároveň hovoríme, že toto by malo platiť aj pre politické strany. Čiže jedným dychom navrhujeme nielen finančnú odluku cirkví, ale aj finančnú odluku politických strán. A ak chcú politické strany ovešať Slovensko bilbordami, nech to urobia, nech si žijú, ale za svoje.
Čo sa týka malých cirkví; nie, opäť, Paľo, ak chceš, prihlás sa do rozpravy, poprosím ťa, a vyjadri sa, rád na teba zareagujem, ale skús nezmiešavať tie hrušky s jablkami, lebo, bohužiaľ, to sa deje.
Malé cirkvi, malé cirkvi... (ukázanie smerom k spravodajcovi), Jožko mi hovorí, že preto, lebo si Hrušovský (povedané so smiechom), ... malé cirkvi, no áno, uznávam, že tu je trochu problém, ale má to jedno veľké a možno nielen jedno "ale".
Po prvé, malé cirkvi môžu mať omnoho disciplinovanejších veriacich, aj keď menší počet, zároveň tie cirkvi vedia omnoho efektívnejšie s tým okruhom veriacich komunikovať a veľmi dôležitý argument je aj ten, že no máme tu zákon z roku 2007, pokiaľ sa nemýlim, ktorý stanovuje minimálny počet pre registrovanú cirkev, a to je 20-tisíc členov. Viete, koľko majú niektoré cirkvi registrované? Pár stoviek členov. (Reakcia z pléna.) Tradičné? Uhm. Neviem, či sú celkom tradičné cirkvi, niektoré na Slovensku, nechcem ich všetky uvádzať, ale 18 tradičných registrovaných cirkví naozaj na Slovensku nemáme. No, to by ste teda mali vedieť.
Čiže áno, je to legitímna téma, ale opäť, opäť aj o tom sa dá diskutovať. Áno, poznám teraz závery zo synody evanjelickej cirkvi, ktorá upozorňuje na to, že máme tu menšie cirkvi, ktoré by mohli byť asignačným modelom poškodené. Diskutujme o tom. Je priestor v druhom čítaní. My ale hovoríme, že 26 rokov diskutovať bez výsledku je samoúčelné, potom je cieľom diskusia, nie zmeniť zle fungujúce veci. A my tvrdíme, že aby niečo fungovalo na základe zákona z roku 1949, je nesprávne.
Možno ešte pár slov k pánovi Martvoňovi. Pán Martvoň, tak len krátko, hovoríte, aké je to zlé, ako to nepodporíte. Jozef Mikloško spomenul, ako dobre funguje asignačný model v Taliansku, a ja vám pripomeniem, pred dvoma rokmi prijalo model asignácie na financovanie cirkvi aj katolícke Poľsko.

87.
Vážený pán predseda, panie poslankyne, páni poslanci, dámy a páni, mám tú česť historicky po prvýkrát v Národnej rade Slovenskej republiky uviesť zákon o odluke cirkvi od štátu.
Tento návrh je predovšetkým o slobode. Minulý týždeň na diskusii v Nitre to pekne povedal bývalý františkán a teológ Marián Balázs. Podľa neho, ak by sa podarilo presadiť finančnú odluku cirkvi od štátu, tak cirkvi by získali väčšiu slobodu a väčšiu zrelosť.
Dodám, že ak by sa podarilo presadiť tento návrh, väčšiu slobodu by získali aj občania. Práve občania by sa mohli slobodne rozhodnúť, či prispejú alebo neprispejú zo svojich daní na niektorú z 18 registrovaných cirkví. Aj z tohto dôvodu sa my v SKOK-u domnievame, že ide o správnu vec. Politici a parlament by mal presadzovať správne veci, a preto tento návrh predkladáme.
Sú však aj ďalšie argumenty, ktoré podporujú správnosť tohto nášho rozhodnutia. Odluka štátu a cirkvi bola totiž základnou požiadavkou, ktorá sa objavovala v prvých novembrových výzvach pri spoločenských zmenách v roku 1989. Dodnes sa však nenašla politická vôľa a odvaha presadiť ju. Slovensko je dnes jednou z posledných krajín Európskej únie, v ktorých k odluke štátu a cirkvi dodnes nedošlo. Po 26 rokoch dnes teda naozaj nie je dôvod na ďalší odklad riešenia tejto témy, ktorá má podľa dlhodobého trendu aj väčšinovú podporu obyvateľov Slovenskej republiky.
Podľa definície je odluka cirkvi a štátu politickou a legislatívnou doktrínou, ktorá vyhlasuje, že štát a všetky náboženské inštitúcie majú byť navzájom na sebe nezávislé a oddelené. Zahŕňa v sebe dva princípy: Slobodu vierovyznania a sekulárnu vládu. Správa vecí verejných, ktorá je založená na občianskych princípoch, si vyžaduje, aby štát pristupoval ku všetkým svojim občanom rovnako. Nikto nesmie byť privilegovaný ani znevýhodňovaný zo strany štátnej moci.
Podľa Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaný štát, ktorý sa neviaže na žiadne náboženstvo ani ideológiu. Cirkev a jej organizácie majú v občianskej spoločnosti dôležité postavenie. Nemajú však byť privilegované.
Na druhej strane je záujmom dobrého štátu aktívnych ľudí, občiansku spoločnosť, charitu a ostatné inštitúcie podporovať, a to na nediskriminačnom základe. V slobodnej spoločnosti potrebujú byť organizácie občianskej spoločnosti a cirkvi potrebujú byť slobodné a nezávislé od štátu. Na druhej strane je v záujme štátu samotného, aby vytvoril podmienky a prostredie, v ktorom dokážu nielen plnohodnotne fungovať, ale aj rozvíjať svoju činnosť v prospech občanov.
My v SKOK-u si myslíme, že je správne odlúčiť cirkev od štátu, ale na druhej strane sa domnievame, že je viacero oblastí, v ktorých je pôsobenie cirkvi pre našu spoločnosť a našich občanov vysoko prospešné. Hovoríme o charite, hovoríme o sociálnej oblasti, v zásade aj o oblasti školstva. Áno, týchto oblastí sa väzba medzi štátom a cirkvami v našom návrhu netýka. Sme totiž presvedčení, že aj tu má byť štát nediskriminačný voči zriaďovateľom a poskytovateľom rôznych služieb, a teda aj voči cirkvám.
Stav financovania cirkví samotných, mám na mysli predovšetkým duchovných, však upravuje komunistický zákon ešte z roku 1949, a to nie je zdravé pre žiadnu z oboch strán. Duchovné veci nemajú byť predmetom svetskej politiky a rozhodovania na úrovni predstaviteľov vlády či parlamentu. Tak ako cirkev nemá robiť politiku, ani štát nemá využívať jej závislosť na financovaní zo štátneho rozpočtu.
Duchovní registrovaných cirkví sú dnes vlastne de facto zamestnancami štátu. Štát však má vykonávať svoje činnosti vo verejnom záujme v prospech všetkých občanov, a nielen ich časti. Povinné financovanie cirkevných aktivít aj z daní neveriacich tak prispieva k zbytočnej polarizácii spoločnosti. Zmena financovania cirkví z neadresného (cez štátny rozpočet) na adresné (prostredníctvom daňovej asignácie) vytvorí priamy vzťah medzi občanmi, cirkvami a charitatívnymi organizáciami a dovolíme si povedať, že tento vzťah môže aj zlepšiť.
Navrhovaný model zvýši slobodu rozhodovania ľudí o použití prostriedkov, ktoré vytvorili vlastnou prácou, bez zvýšenia ich daňového zaťaženia. SKOK navrhuje model finančnej odluky štátu a cirkvi založený na zmene spôsobu financovania nielen aktivít cirkevných, ale aj čo sa týka obnovy národných kultúrnych pamiatok, starostlivosť o ktoré predstavuje značnú časť výdavkov registrovaných cirkví a náboženských spoločností v Slovenskej republike.
Predložený model finančnej odluky odstraňuje previazanosť a závislosť všetkých cirkví od vládnej moci. Toto, mimochodom, považujeme za jeden z kľúčových argumentov. Zároveň vytvára priestor pre celkové zvýšenie financií plynúcich na tieto účely, avšak nie z rozhodnutia politikov, ale občanov samotných. Nezabúda na riešenie historického dlhu pri obnove a rozvoji slovenského kultúrneho a historického dedičstva v záujme zachovania pre budúce generácie.
Navrhujeme, aby každý občan sám rozhodol o tom, či chce prispieť na fungovanie registrovaných cirkví a náboženských spoločností, a to prostredníctvom preukázania podielu zaplatenej dane z príjmov fyzických osôb do výšky 2 % jednej cirkvi podľa vlastného výberu, analogicky ako je tomu dnes pri preukázaní podielu dane na verejnoprospešný účel mimovládnym organizáciám. Finančné prostriedky zo zaplatenej dane, ktoré nebudú takýmto spôsobom asignované konkrétnym cirkvám, budú poukázané novozaloženému fondu na obnovu kultúrneho dedičstva, ktorý takéto finančné prostriedky vynaloží na obnovu národných kultúrnych pamiatok. Jedna polovica prostriedkov tohto fondu bude využitá na obnovu pamiatok vo vlastníctve cirkví a rozhodovať o nej bude komisia zložená z ich zástupcov. Druhá polovica prostriedkov tohto fondu bude využitá na obnovu ostatných pamiatok a rozhodovať o nej bude komisia zložená zo zástupcov ministerstva kultúry a kultúrnej obce. Podrobnosti fungovania tohto fondu upraví samostatný zákon.
Starostlivosť o národné kultúrne pamiatky a ich obnova dnes tvorí podstatnú časť výdavkov alebo značnú časť výdavkov cirkví, najmä tých väčších, ktoré majú vo svojom vlastníctve stovky nehnuteľností, ktoré sú národnými kultúrnymi pamiatkami. Vidíme dva dôvody, prečo navrhujeme, aby sa historicky konečne systematicky začala riešiť aj obnova slovenských pamiatok.
Prvý dôvod je ten, ktorý som spomenul, že je to výrazná ekonomická záťaž v súčasnosti pre cirkvi samotné. Druhý dôvod je, že máme historický dlh, všetci politici a všetky vládne garnitúry. Viac či menej, pretože táto oblasť je dlhodobo zanedbávaná. A preto navrhujeme, aby sa konečne systémovo začali obnovovať slovenské pamiatky. Na dôvažok, súčasná vláda zanedbala pri vyjednávaní o ďalšom programovacom období využitie časti finančných prostriedkov z eurofondov na túto oblasť. Neexistuje žiaden samostatný operačný program alebo prioritná os alebo opatrenie, ktoré by sa venovalo tejto oblasti. Považujeme to za vážnu chybu. Aj tu rastie význam takto zriadeného fondu na obnovu pamiatok.
Zároveň navrhujeme v celom systéme prechodné obdobie aj z toho dôvodu, aby si cirkvi mohli navyknúť na nový systém financovania, nechceme ich len tak hodiť do vody, aby sa naučili zo dňa na deň plávať, budú mať priestor na to, aby vysvetľovali svojim veriacim... (Rečník zmĺkol a obzrel sa dozadu.) Nie, len počul som nejakú diskusiu, tak som sa obzrel, že kto hovorí.
Čiže štvorročné prechodné obdobie, ktoré vytvorí priestor cirkvám, aby si na tento systém financovania mohli zvyknúť a mohli naň navyknúť aj svojich veriacich.
Dopad navrhnutého modelu finančnej odluky cirkvi od štátu na rozpočty a príjmy cirkevných organizácií je možné vyčísliť len odhadom, vzhľadom na počet daňovníkov, fyzických osôb, ktoré sa rozhodnú previesť časť zaplatenej dane cirkvám. V prípade, ak by sa cirkvám rozhodlo prispieť 50 % všetkých daňovníkov na Slovensku, resp. daňovníkov, ktorých daňová povinnosť predstavuje polovicu celkovej daňovej povinnosti v Slovenskej republike, príjem cirkví by sa znížil, no rozdiel by bol kompenzovaný účelovými zdrojmi na rekonštrukciu kultúrnych pamiatok vo vlastníctve cirkví. V prípade, ak by sa 2 % cirkvám rozhodla poukázať menšia časť daňovníkov, príjem cirkví a náboženských spoločností by klesol a naopak. S rastúcim počtom asignujúcich daňovníkov by rástol celkový príjem cirkví, ale i podiel tohto príjmu, ktorý môžu cirkvi a náboženské spoločnosti použiť bez konkrétneho účelu.
My, samozrejme, netvrdíme, že sme neomylní a tento náš návrh tesáme do kameňa, sme otvorení ďalšej diskusii a prípadným zmenám, samozrejme, ak by sa podaril tento návrh posunúť do druhého čítania.
V súvislosti s finančnou odlukou cirkvi od štátu sa v posledných mesiacoch a rokoch objavilo viacero mýtov. Konkrétne spomeniem a vyvrátim tri z nich. Tieto mýty totižto väčšinou spomínajú tí, ktorí síce slovne podporujú odluku cirkvi od štátu, ale na druhej strane svojimi konkrétnymi krokmi tento proces spochybňujú.
Mýtus prvý: Finančná odluka cirkvi od štátu nie je možná kvôli Vatikánskej zmluve.
Nie je to pravda. Objavuje sa to vo viacerých diskusiách a dokonca aj súčasné vedenie ministerstva kultúry tvrdí, že odluka cirkvi od štátu nie je na Slovensku možná, pretože nám v tom bráni znenie základnej zmluvy so Svätou stolicou. Financovanie cirkvi je upravené starým komunistickým zákonom ešte z roku 1949, čo určite nemôže tešiť ani samotné cirkvi. Znenie tohto zákona a jeho úprava je plne v moci slovenského parlamentu. Prečo? Hovorí o tom Ústava Slovenskej republiky v čl. 1, kde sa uvádza toto: "Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo."
Aj samotná Vatikánska zmluva vo svojom texte sa niekoľkokrát odkazuje alebo odvoláva na právny poriadok a vnútroštátnu legislatívu Slovenskej republiky, napríklad v oblasti školstva či sociálnej oblasti. O celkovom financovaní cirkvi sa v zmluve píše len v čl. 20, citujem: "Zmluvné strany uzavrú osobitnú medzinárodnú zmluvu o finančnom zabezpečení katolíckej cirkvi."
Keďže takúto čiastkovú zmluvu zatiaľ Slovensko neuzavrelo, neexistujú žiadne konkrétne záväzky, ktoré by nám bránili meniť aktuálny právny model financovania cirkvi. Základná zmluva s Vatikánom dokonca ani nestanovuje čas, dokedy je potrebné takúto osobitnú zmluvu prijať. Mýtus, že prijatiu finančnej odluky cirkvi od štátu na Slovensku bráni Vatikánska zmluva, je teda nepravdivý. Niektorí politici ho využívajú buď z neznalosti, alebo čisto so zámerom blokovať snahu o presadenie odluky.
Mýtus druhý: Odluka cirkvi od štátu nie je možná, lebo štát nemá na cirkevné reštitúcie.
Aj v tomto prípade ide o falošný argument. Na rozdiel od niektorých iných krajín už totiž na Slovensku cirkevné reštitúcie prebehli, išlo pritom o pomerne náročný a dlhý proces, ktorý sa uzavrel prijatím zákona v roku 2005. Ešte dôležitejšie je však v tomto kontexte uznesenie č. 1551, ktoré po prijatí tohto zákona v roku 2005 schválil parlament a znie nasledovne, citujem: "Národná rada Slovenskej republiky vyhlasuje, že nadobudnutím účinnosti zákona o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým veciam považuje proces reštitúcií majetku cirkví a náboženských spoločností za uzavretý." Bodka, koniec úvodzoviek.
Toto uznesenie navrhol vtedajší poslanec KDH František Mikloško a bolo definitívnou, zároveň i spravodlivou bodkou za procesom cirkevných reštitúcií na Slovensku. Za toto uznesenie, dámy a páni, hlasovalo 85 poslancov vrátane drvivej väčšiny vtedajších poslancov za KDH a za stranu SMER.
Mimochodom, František Mikloško zároveň k tejto téme v parlamente dodal: "Toto uznesenie som konzultoval pre mňa s jednou z najväčších autorít katolíckej cirkvi, ktorá povedala, že áno, nemôžeme vytvoriť ani dojem o tom, že ak už niečo dostaneme, znovu chceme ďalej. Proste chceme veci uzavrieť, aby sme mohli normálne existovať. Toto uznesenie som smeroval, oznámil som, že dám také uznesenie, aj smerom k evanjelickej cirkvi, jej vrcholným orgánom, a nebolo spochybnené."
Toľko história a fakty o nej. Problematika cirkevných reštitúcií je teda na Slovensku uzavretá a ani pri odluke cirkvi od štátu neexistuje žiaden dôvod, prečo by sa mala znovu otvárať.
Mýtus tretí: Odluku nechcú ani samotné cirkvi.
Je, samozrejme, problematické hovoriť za niekoho, preto budem vychádzať len zo svojich osobných skúseností. Téma odluky cirkvi od štátu nie je novou témou, ktorú by sme vyťahovali tesne pred voľbami, tejto téme sa venujem, odkedy som v politike, a konkrétne už od roku 2011, kedy sme na ministerstve kultúry predstavili konkrétny model finančnej odluky cirkvi od štátu. Absolvoval som viacero rokovaní s najvyššími predstaviteľmi cirkví na Slovensku – či už ako minister, alebo ako poslanec. Oficiálnych aj neoficiálnych. O tých neoficiálnych alebo ich obsahu, samozrejme, hovoriť zo slušnosti nebudem. Musím ale povedať, že ani na jednom z nich nikdy nezaznelo z úst niektorého predstaviteľa cirkvi jasné "nie" finančnej odluke. Princípy návrhu odluky cirkvi od štátu, ktorý dnes presadzuje Slovenská občianska koalícia, sme predstavili aj všetkým registrovaným cirkvám, to sa stalo ešte pred štyrmi rokmi, keď som bol vo funkcii ministra kultúry. Ani vtedy sa nestalo, že by niektorý predstaviteľ cirkvi vyjadril negatívny postoj.
Prijatie odluky cirkvi od štátu podporuje zároveň väčšina obyvateľov Slovenskej republiky. A práve odluka je možným receptom na spoločenské zmiernenie po turbulentnom a kontroverznom referende, ktorého konanie viaceré cirkvi otvorene podporovali.
Okrem mýtov je v súvislosti s touto témou aj veľa pokrytectva. A to je druhý dôvod, prečo predkladáme návrh zákona o odluke cirkvi od štátu v tomto období. Je totiž potrebné strhnúť masku. Strhnúť masku tým politikom a tým politickým stranám, ktoré na jednej strane hovoria, že áno, my odluku podporujeme, na druhej strane neoficiálne robia všetko preto, aby takýto návrh neprešiel. V slovenskom parlamente nie je politická strana, ktorá by oficiálne a otvorene povedala a celkom jasne, že je proti odluke cirkvi od štátu. Slovami to síce nehovorí žiadna strana, ale skutkami, bohužiaľ, áno. Svojím konaním robia všetko preto, aby odluka neprešla, a to sa netýka len ľavice, ale čiastočne aj pravice.
Pozastavme sa konkrétne pri vládnej strane SMER, ktorá má v tomto parlamente väčšinu. V roku 2011 som ako minister kultúry zriadil expertnú komisiu, ktorá mala riešiť tému odluky cirkvi od štátu. Po niekoľkých mesiacoch sme sa dopracovali ku konkrétnemu návrhu, o ktorom sme diskutovali spolu s cirkvami. Potom prišli predčasné voľby a zmenila sa vláda. SMER síce túto expertnú skupinu nezrušil, ale po tri a pol rokoch jej pôsobenia je výsledok jej práce nulový. Expertná skupina v zásade slúžila len ako divadlo alebo presnejšie mimikry. Pretože áno, tri a pol roka aj SMER ústami svojich najvyšších predstaviteľov hovoril, že áno, my sme v zásade za odluku cirkvi od štátu, ale musíme o tom diskutovať a rokovať.
Teraz sa však blížia voľby a SMER sa demaskoval, ústami svojho predsedu sa pred pár dňami jasne vyjadril, že žiadnu odluku nepodporí a nielen teraz, ale vlastne ani po voľbách. Takže to, čo tri a pol roka predstavitelia vládnej strany hovorili, už dnes neplatí. A dovolím si povedať aj dôvod, prečo to tak je.
Počas prvej Ficovej vlády boli aj potvrdené informácie o tom, že došlo k dohode, nepísanej dohode medzi cirkvami, a najmä katolíckou cirkvou a vtedajšou vládou, že sa nebudú otvárať niektoré témy – ani z jednej, ani z druhej strany – a že sa zachová status quo. To sa, samozrejme, malo týkať aj finančnej odluky cirkvi od štátu. Dovolím si preto vysloviť názor, že k podobnej dohode došlo aj teraz, opäť nepísanej, opäť neoficiálnej, opäť uzavretej niekde potichu v kuloároch. Ale skutky vládnej strany potvrdzujú, že tento názor nie je len hypotézou, a preto je dôležité takúto masku strhnúť, čo sa vlastne našou iniciatívou podarilo. A je to memento aj pre občanov, aby brali do úvahy, ktoré politické strany vodu kážu a víno pijú.
Vrchol argumentov proti odluke zaznel včera, môj kolega z výboru Dušan Jarjabek mi odpustí, ale toto nebol ani argumentačný suterén, toto už bola argumentačná podzemná garáž, možno tá pod Hradom. Vyslovil totižto názor, že nemôžeme teraz odluku riešiť, lebo je tu hrozba islamu, hrozí nám islamizácia, a preto dajme odluku bokom.
Myslím to vážne, áno, tento argument včera zaznel, dámy a páni, je to možno úsmevné, pani poslankyňa Žitňanská sa otvorene smeje, možno niekomu je z takýchto slov aj do plaču. Áno, zaznelo to včera, povedal to môj kolega, predseda výboru pre kultúru a médiá, úplne scestné, ale, bohužiaľ, je to v línii súčasného marketingu strany SMER – strašiť. Treba strašiť, lebo keď sa u ľudí vyvolá strach, tak možno na všetko ostatné zabudnú, zabudnú na kauzy v zdravotníctve, v exekúciách a v mnohých iných oblastiach.
Marketing patrí do politiky, ale marketing nemôže byť obsahom politiky, dámy a páni. Áno, robíte úžasný marketing, skvelý, ja som to už povedal v tejto Národnej rade, Robert Fico je naozaj talent. Ale domnievam sa, že aj v politike niekedy nastávajú okamihy, kedy politik musí preukázať istú dávku zodpovednosti, a je to najmä v krízových situáciách, kedy naozaj reálne obyvatelia majú strach, majú obavy pred niečím cudzím, niečím prichádzajúcim, niečím, s čím sa nevedia vysporiadať. Áno, v takých okamihoch je strach prirodzený, ale je absolútne bezcharakterné takýto strach oživovať a v ľuďoch ešte vyvolávať. A, dámy a páni, takáto krátkozraká politika sa môže vrátiť. Bohužiaľ, tohto prístupu v podobe strachu a strašenia ľudí sa dopustil aj kolega Dušan Jarjabek a možno to istým spôsobom charakterizuje ten prístup strany SMER k aj takej téme, ako je odluka cirkvi od štátu.
Dámy a páni, absolvoval som stovky diskusií za posledných päť rokov na túto tému, zozbierali sme s kolegami tisícky podpisov na podporu odluky cirkvi od štátu. Musím povedať, že drvivá väčšina týchto diskusií končila s tým, že všetci diskutujúci sme sa zhodli na tom, že áno, odluka cirkvi od štátu a konkrétne finančná odluka cirkvi od štátu je správna vec a treba ju urobiť. Áno, môžeme diskutovať o konkrétnom modeli, a my sme pripravení v SKOK-u sa o tom baviť kedykoľvek, ale jednoducho ak je niečo správna vec, tak ju treba urobiť.
Predložením tohto návrhu dávame priestor a šancu politickým stranám, aby pri tejto téme prešli od slov ku skutkom, a tí, ktorí doteraz tvrdili, že podporujú odluku cirkvi od štátu, majú možnosť v tomto duchu aj hlasovať.
Ďakujem pekne.

Chcem povedať to isté čo kolega Juraj Miškov. Ďakujem.