Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, kolegovia, nie som ekonóm, nie som sociológ a nemám vzdelanie v otázkach sociálnych, v otázkach práce, predsa len by som chcel vystúpiť možno trošku v takom impresívnejšom, pocitovom rámci, možno priniesť niektoré iné akcenty, ktoré tu buď boli inak zdôraznené, alebo opomenuté, a chcel by som tiež, a možno aj to stojí za úvahu, urobiť to trošku možno aj iným jazykom, než len jazykom suchej legislatívy a preťahovania sa o to, že kto lepšie zákonné normy vymyslel a kto je na vine stavu a problémom, o ktorých teraz hovoríme a sú veľmi vážne.
Ja si texty koncipujem a tú kompozíciu, ak dovolíte, by som rád takto aj odovzdal. Nikdy som nemal krvavé oči, iba ak som to veľmi prehnal s prvým Kristovým zázrakom v Káne Galilejskej. Ani som nemal konfrontačného ducha, azda s výnimkou pubertálnych zápasov s autoritou otca. Nikdy som nebol na štadiónoch za futbalom a hokejom, lebo mám panický strach zo stád a davového ducha. Iba raz som toto pravidlo porušil. Bol som v Koride na býčie zápasy, no vydržal som len do prvých krvavých pľuvancov býka s trpiacimi očami, ktoré sa mi odvtedy zjavujú vo snoch.
Agon, zápas, dokážem vnímať len ako hru. Nemám v tom emócie a už vôbec nie túžbu kaličiť protivníka. Myslím si, že mám priateľov alebo prinajmenšom blížnych bez ohľadu na stranícke dresy a názorové uniformy. Chcel by som v tomto tóne aj bontóne vydržať čo najdlhšie, lebo vecí, ktoré nás delia, vymyslíme bárskoľko, málo však toho, čo nás spája. Najmä vtedy nie, ak nemáme vôľu, ale viac sa klaniame svätému Imidžovi a penátom marketingu a navyše žijeme v zajatí mýtov o racionálnom voličovi. Čím, samozrejme, nechcem znížiť význam súťaže, ktorá tu aj dnes prebieha, ani význam zásadných dôrazov, ktoré jedni odvodzujú od protektívnej úlohy štátu, od etatizmu a zase na druhej strane iní od individuálnej slobody vážne sa pasovať so svojím osudom a vytvárať pre tento zápas dôstojné podmienky a prostriedky a prostredie.
Na dôvažok, ak hovoríme o nezamestnanosti, ako kresťanský demokrat nedokážem v tomto kontexte nemať pred očami kľúčové sociálne encykliky od Centesimus annus až po Laborem exercens blahoslaveného Jána Pavla II. Všetky tieto dokumenty zdôrazňujú význam práce pre život človeka a zásadnú potrebu solidarity, pokiaľ ide o projekt dôstojnosti každej neopakovateľnej ľudskej osoby. V takejto optike sme v núdzi a v kaši úplne všetci bez politických rozdielov a preferencií.
Otázka Ernesta Hemingwaya, parafrázujúceho Johna Donna, "Komu zvonia do hrobu" má vždy rovnakú odpoveď: "Vždy zvonia tebe", ktorý máš vystarané, ktorý si za vodou, ktorý máš svoje prachy v daňových rajoch, ktorý si vytuneloval Slovensko, ktorý vieš, že najľahšie sa rozdáva z cudzieho, ktorý záväzok služby vnímaš ako lákavú príležitosť vlastnej hamižnosti.
Bez toho, aby som personifikoval, cítim potrebu povedať aj to, že štátne výpalníctvo, legislatívne uchopené v brachiálnych daniach a odvodoch, aby bolo na trafiky pre vlastných, je zvrátené a nemravné. Rovnako je perverzné posilňovať nástroje byrokratickej šikany. Toto, dámy a páni, nemá nič spoločné s poriadkom a disciplínou. A viac zmysluplnej práce nám to nevyrobí. Kapitulácie živnostníkov a malých rodinných firiem sú toho dobrým dôkazom. A vedel o tom čosi aj Franz Kafka, keď napísal, že "putá sužovaného ľudstva sú z kancelárskeho papiera".
Keď som cestoval na dnešnú schôdzu, zastavil som sa ako vždy na odpočívadle v Červeníku. Pri káve ma oslovil muž z Trenčína, ktorého som nepoznal, ale ktorý poznal mňa. Okrem mnohých iných vecí mi povedal: "Robte čosi s touto našou prekliatou krajinou a s tou mizériou, ktorá je napätá do krajnosti." Začal som čosi bľabotať o ľavici a pravici, ale hneď ma umlčal, že ho to vôbec nezaujíma. Že ako drobný podnikateľ kašle na naše bipolárne mantry. A ešte dodal, že gorilami to neskončilo, že hnev ľudu bude raz taký veľký, že príde aj na vidly a defenestrácie z Hradného vŕšku. Zľakol som sa, ale som mu aj rozumel, a zvlášť vtedy, keď som si spomenul, že moja mladšia dcéra vymenila tento paškvil sociálneho štátu za pohyblivý domov v cudzine, pretože tu si nenašla primeranú a už vôbec nie primerane ocenenú prácu. A pritom musím povedať, že nikdy nemala tú chorú mentalitu, že radšej byť nezamestnaným v cudzine, ako mizerne zamestnaný a ešte mizernejšie platený na Slovensku.
Nie. Zhadzovanie viny na predchodcov ani na krízu, ktorá sa hodí aj v tomto diskurze, nikomu nepomáha ani nič nerieši. Ja viem, že najzaujímavejšou komoditou sú hotové peniaze, napríklad európskych daňových poplatníkov, alebo aj z našich zdrojov, napríklad z druhého poistného piliera, tie však problém neriešia a už ho vôbec neriešia systémovo.
O stimuláciách viem kadečo. Od tých biologických až po eschatologické, no investičné stimuly pre globálny biznis považujem za ortieľ smrti pre domáce národné iniciatívy. Tak veľmi preplatené pracovné miesta problém nezamestnanosti neriešia, iba čičíkajú a deformujú. Navyše ich selektívna povaha, myslím týchto investičných stimulov, páchne klientelizmom ako bič. Keď to hovorím, mám pred očami aj armádu maturantov a vysokoškolákov, ktorí si do svojich vysvedčení, diplomov a certifikátov môžu utrieť tak akurát... - a len slušnosť mi nedovolí pokračovať.
Na druhej strane vidím svojpomocné komunity, skupiny jednotlivcov, ktorých omrzelo štátne tútorstvo a takpovediac na kolene s minimálnymi prostriedkami a obrovským entuziazmom zachraňujú opľutú tvár človečenstva. Kto vládze viac? Vlády alebo títo bezmocní velikáni?
Ako si nespomenúť, čo pre nezamestnaných handrárov z parížskych Emauz celý život vytrvalo robil Abbé Pierre. Ako si nepripomenúť kňazskú misiu otca G. Gilberta medzi pauperizovanou a kriminálnou mládežou z periférie európskych miest? Alebo aj u nás heroickú službu Mariana Kuffu či Tóna Srholca. Nikto z týchto nenápadných hrdinov nikdy nebude sedieť medzi celebritami ani v lóžach pre mediálne VIP, ktoré berú tučné tantiémy aj za nezaslúžené dary.
Dráždenie biedy, vážení, má svoje hranice. Niekedy mám nástojčivý pocit, že tie hranice už boli prekročené. Cítim to temer v krvi. Národy sa dali na pochod. Ak ani prácu nemajú, nemajú ani čo stratiť. Paradoxne sú slobodní, no bojme sa ovocia ich hnevu.
Keďže pôsobím aj vo výbore pre kultúru a médiá, dovoľte mi aspoň jeden príklad z tejto oblasti. Nebude sa týkať škandalózneho pozadia digitalizácie kultúrneho dedičstva, čo je síce úloha pre budúce generácie úctyhodná, no nijako nerieši iný problém s tým súvisiaci, a to je problém hmotnej kvality toho, čo sa digitalizuje, teda v akom žalostnom stave sú akvizície našich múzeí, galérií, filmoték, knižníc a zbierkotvorných inštitúcií. Je tu roboty ako na kostole, len ju kvôli iným "prioritám" nevieme alebo nechceme saturovať. Ani len v priestore verejnoprospešných prác. Verbálne sme aj tu veľmi hodnotoví, európski, prakticky ale celkom ignorantskí.
Inou dobrou ukážkou, kde by sa dali nájsť pracovné príležitosti, a našťastie sú aktivisti, oduševnení aj týmto smerom, je oblasť obnovy a záchrany našich hradov a pamiatok, ako to spomínal Paľo Zajac. A keď hovorím o hradoch, pamiatkach, kultúrnom dedičstve, nemám na mysli sentimentálne dôvody, ale aj dôvody komerčné, turistické, propagačné, marketingové, vlastenecké, aké len chcete.
No ale poďme k tomu príkladu, ktorý mám takpovediac z vlastnej empírie. Už piaty rok sa v premodlených priestoroch najstaršieho pútnického miesta v strednej Európe v benediktínskom kláštore na Skalke pri Trenčíne zídu výtvarní umelci, spisovatelia, hudobníci a mnoho ľudí zo služobného backgroundu, vrátane miestneho pána farára, ktorý má na starosti každodennú liturgiu a ako bývalý kuchár aj chýrečnú kuchyňu. Všetci títo dobrovoľní účastníci medzinárodného sympózia Ora et Ars, vrátane študentov umeleckých škôl, ktoré pôsobia v trenčianskom regióne, maľujú, sochajú, hrajú, filmujú, muzicírujú, obnovujú ruiny, sadia stromy, zatrávňujú zdevastované plochy. Počas desiatich dní sympózia a potom počas celej letnej sezóny sa Skalka stane mekkou pútnikov, školákov, turistov, domácich aj zahraničných návštevníkov a nevynímajúc ani obchodníkov, ktorí rozvíjajú v tomto centre svoje aktivity.
Za pár rokov sa z myšlienky stala inštitúcia. Skúste si tipnúť, koľko si za túto sizyfovskú prácu pre tradíciu a budúcnosť účtujú? Celkom nič. Lebo nemajú komu. Nemajú za chrbtom kmotrov ani finančné skupiny, iba ak, ale to skôr v srdci, Najvyššieho. Ani toho však s takými maličkosťami nezaťažujú. Viac než práca ich spája radosť z obcovania, teda ak môžem parafrázovať slová karpatského pastiera Dominika Tatarku, "z vytvárania spoločenstva, z vytvárania obce, komunity".
Ako kurátor tohto sympózia sa však pýtam, kto tvorí viac? Úradníci miestnej územnosprávnej štátnej kultúry alebo títo nadšenci a idealisti napr. aj zo Skalky? Aby bolo jasné, nijako nelobujem. Tam, kde je duch, tam sú aj skromné možnosti. No z princípu si myslím, že v oceňovaní práce z lásky, z entuziazmu, z nadšenia majú všetky, podčiarkujem, všetky vládne garnitúry rezervu.
Nikdy som svojich blížnych zo SMER-u nepovažoval za autentickú ľavicu. Skôr za konzorcium ľudí s dobre zabezpečeným finančným pozadím, marketingom, ale prosociálnou rétorikou. Rovnako som si nikdy neidealizoval pravicu, a to dokonca ani tú jej časť, ktorej členom som a ktorej elektorát má od čias Krista pomerne ľavicové očakávania. Akokoľvek sa veci majú, apelujem na túto vládu, rovnako ako by som apeloval na všetky iné vlády: Vráťte práci priestor, čas, možnosti a zmysel. Vráťme človeku dôstojnosť v rámci zámerov nášho Stvoriteľa, inak nás to všetkých, ale úplne všetkých pochová. Bez ohľadu na dresy, sľuby, istoty.
Sami viete, že istá je len jedna vec. Všetko ostatné sú len fantazmagórie a chiméry. Všetky percentá sa raz minú. A takto vo svetle neriešenia alebo fiktívneho riešenia problému, o ktorom hovoríme, zvlášť.
Ďakujem. (Potlesk.)
