Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

4.12.2013 o 17:42 hod.

PhDr.

Marián Kvasnička

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 4.2.2014 15:55 - 15:56 hod.

Marián Kvasnička Zobrazit prepis
Ja naozaj len krátko. Ja ďakujem Štefanovi za reakciu. Čo sa týka toho mandátu, samozrejme ja som to aj spomínal, nie je problém kandidovať aj do desiatich funkcií a dokonca byť zvolený. Ak si si zaiste všimol, že som hovoril o tom, že ľudia dokážu zvoliť kadejaké čudá. Problém je skôr podľa mňa ako vec charakteru a nejakej sebacitlivosti, že nebudem to svoje meno dávať stále ako do hry. Proste, že sa uskromním, že mám dosť. A samozrejme, ten rozmer askézy alebo striedmosti, ku ktorej, či chceme alebo nie, podľa mňa smerujeme, aj keď sa to podľa správania sa súčasnej civilizácie celkom tak nezdá. Toto je naozaj podľa mňa cesta, to je ideál a možno aj idealizmus. Alebo zaiste idealizmus, lebo nikto to nechce, nikto to nepočúva rád. No a že sa to dá aj uprostred mesta, to sa dá aj uprostred bohatstva, jako vytvoriť si oázu, vytvoriť si oázu nejakej takej vnútornej, nie, že prostoty, ale chudoby a potom neobťažovať celý svet svojou jedinečnosťou, svojím alfasamectvom a tým, že som obsadený a upchatý sám sebou, ako o tom hovorí Richard Rohr v mnohých svojich štúdiách. Každopádne, Štefan, ďakujem za reakciu.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 4.2.2014 15:36 - 15:52 hod.

Marián Kvasnička Zobrazit prepis
Vážená pani podpredsedníčka, milí kolegovia, kolegyňa, dovoľte, aby som trošku zmenil žáner, aj keď to bude teda, aspoň sa nazdávam, k predloženej legislatívnej norme. Ja keď sa tu zožieram a počúvam diskusie, mnohokrát veľmi kontraproduktívne, ako človek, ktorý istý čas sa zapodieval lingvistikou, sledujem lexikálnu, morfologickú, syntaktickú, štylistickú, prozodickú, intonačnú a neviem aké všelijaké roviny toho, čo nám tu kolegovia rozprávajú, veľmi často som v rozpakoch a rozpačitý, pretože ak je jazyk obrazom myslenia, tak jazyk, ktorý je tu veľmi taký neutrálny, spriemernený, akosi o tom nesvedčí.
Dovoľte mi teda, aby som ako jeden z navrhovateľov tejto diskutovanej právnej normy aj ja aspoň trochu prispel k vysvetleniu dôvodov, pre ktoré som pod návrh dal svoj podpis. A ako to mám rád, chcem to urobiť po svojom, aj na základe osobného poznania, či už z literatúry alebo z vlastnej skúsenosti. Zvlášť ma zaujímajú psychologické mechanizmy a motivácie, ktoré človeka vedú k nezriadenému zberateľstvu postov a pozícií. Alojz sa venoval skôr tým prakticko-politickým veciam, kolega Julo Brocka, spolunavrhovateľ, tým veciam procedurálno-legislatívnym a čo z toho teda rezumuje, a ja by som sa teda chcel venovať tejto psychologicky-motivačnej časti.
Možno začnem infantilne, mi to prepáčte, ale v detskom videní sa neraz skrýva múdrosť, ktorá pred mudrcmi a mudrlantmi zostáva skrytá. Azda si ešte niekto z vás spomenie na Puškinovu rozprávku o rybárovi a rybke. Skúsme si ju pripomenúť. Na začiatku bola bieda starého, neúspešného rybára a jeho nenápadnej ženy. Všetko sa však zmenilo, keď prišla šanca, zlatá rybka, ktorá výmenou za slobodu ponúkla splnenie troch prianí. Skromný starec, a teraz vonkoncom nejde o diškurz k rodovej rovnosti, si nedokázal predstaviť, že by mu niečo chýbalo, a tak zlatú rybku, takpovediac bezodplatne pustil na slobodu. Jeho idealizmus však nezdieľala starká, ktorej o tom referoval a ktorá mu vynadala do tĺkov a oslov, ako to vedia len neuspokojené, hysterické baby, keď zacítia šancu a sebahecujúcu ambíciu. Rázne vypoďkala starého neboráka k jazeru. Našťastie, zlatá rybka nezabudla na svoj sľub, ako sa to často stáva politikom, a začala plniť triádu pochybného šťastia podľa predstáv nenásytnej stareny. Najprv nové koryto, potom pekný dom so záhradou a gazdovstvom, potom zámok so služobníctvom. Pri štvrtom prianí, že chce byť kráľovnou, sa rybka zasekla a anulovala svoj dlh. Starcovi zostali jeho neúspešné riedke rybárske siete a jeho žene staré puknuté koryto, pyšné spomienky, zúrivosť a oči pre plač.
Uvedomujem si, že je to moralita, ale čo iné, ak nie étos, empatia a solidarita nás má chrániť pred nami samými a pred zosurovením a zdivením ľudského rodu. Aj v Biblii nájdeme pozoruhodnú vetu, že "skôr prejde ťava uchom ihly, než boháč do nebeského kráľovstva". Ako malé deti hrávali sme sa zvláštnu hru, pri ktorej sme sa naskladali jeden na druhého. Volali sme ju "malá kopa pýta viac", a mala aj taký jemný, povedal by som sociálno-intímny rozmer. Skrátka, bola to hra kontaktná a zväčša s heterosexuálnym obsadením.
Zakladateľ transakčnej analýzy Eric Berne vo svojej dnes už klasickej štúdii "Ako sa ľudia hrajú" popísal mnohé scenáre ľudských osudov a stratégie získavania žetónov priazne a úspechu. Detské hry sa neraz transformujú aj do dospeláckych hier a, áno, aj hier politických, do politických konšpirácií, dokonca niekedy zostávajú, alebo môžme použiť aj názvy týchto hier. No "malá kopa pýta viac" sa dnes a medzi nami hrá podľa úplne iných pravidiel. Človek sa skladá sám na seba, v sebe a zo seba multiplikuje svoje priania a ambície, zmnožuje sny a imania a stále viac odtláča prah nasýtenosti. Keby som mal možnosť zostavovať názvoslovný katalóg sociálnych chorôb dnešnej doby, pre nedostatok silnejších príkladov by som asi navrhol pracovný termín Maňkov syndróm. Extrémistické dôsledky tejto sociálno-morálnej deviácie určite nikoho netešia. A to je iba začiatok, vážení, začiatok šponovania sociálnej trpezlivosti. Sľubujem, že toto je prvá a posledná personálna narážka, na ktorú sú aj mnohí naši kolegovia a kolegyne tu v parlamente takí citliví, najmä ak majú prečo byť.
V didakticko-náboženskom barokovom texte "Labyrint světa a raj srdce" má kazateľ Jednoty bratskej a pedagóg Ján Amos Komenský dve zaujímavé postavy, ktoré sprevádzajú pútnika svetom jeho miestami a mestami. Prvou postavou je Vševěd Všudybyl, teda ten, ktorý všetko vie, chce, môže, ktorý stíha, ktorý bol všade, polymorfný, polyfunkčný, polyhistor a politický polyglot, presvedčený o vlastnej nenahraditeľnosti. Druhou postavou je Mámení, teda vábenie, pokušenie, nerestná príležitosť, podlizovačka márnivosti a sebastrednej pýchy. Myslím, že tieto dve postavy sú vzorcom, alebo ak chcete, archetypom ľudského baženia bez miery. Alebo symbolmi mentálneho a sociálneho obžerstva, ktoré stále nemá dosť. A samozrejme týka sa to aj žiadostivosti mandátov, odmien a platov z verejných peňazí.
Plne si uvedomujem politické súvislosti tejto hrabivosti, najmä odvolávanie sa na to, že sme predsa boli legitímne zvolení. Veď hej, ľudia dokážu zvoliť kadejaké čudá. Tu však nejde o to, ale o charakter tých, ktorí sa vystŕkajú a bez ostychu a zábran ponúkajú často pofidérny tovar svojej domnelej jedinečnosti. Okrem tupého materializmu a zbožstveného konzumu, ako o tom svojho času písal Erich Fromm v knihe "Byť či mať", mám pre to zberateľstvo a hromadenie verejných funkcií ešte aj iné, možno trochu bizarné, no biologicky, psychologicky a sociálne pravdivé či aspoň prijateľné a možné vysvetlenie. Ak verejná funkcia reprezentuje vždy určitý stupeň vplyvu a moci, tak hromadenie takýchto funkcií, prepáčte, som, funkcií môžeme bez obáv nazvať omnipotenciou. Omnipotenciou. Myslím, že alfa samci, frajeri, plemenní býci, prípadne mafiánske hlavohrude so zlatými reťazami, nablýskanými burákmi a zlatokopkami pri plných vreckách vedia alebo aspoň tušia, o čom hovorím. Na termíne omnipotencia – všemocnosť ma zaujíma nielen tá mnohosť, to vŕšenie v prvej časti slova, ale aj druhá časť, ktorá má hlbšie, povedal by som biologické a, áno, aj pohlavné konotácie a súvislosti. Keby som chcel byť veľmi sarkastický, majúc na zreteli tento libidózny rozmer mandátovej mánie, povedal by som, že funkcionárskou omnipotenciou sa neraz zakrýva nedostatočnosť potencie v oblasti intímnej. A to myslím naozaj veľmi vážne. Pripúšťam, že sú aj výnimky, u ktorých vŕšenie mandátov, naopak, svedčí o stále rastúcom apetíte ako nadstavbe libida, ktoré sa nedokáže adrenalínovo vybiť štandardným, teda fyziologickým spôsobom. Možno to neviete, ale úspech je najsilnejšia erotogénna zóna. Moc je silná droga, mandát je aj testosterónovým testom. Snáď aj toto mal na mysli môj obľúbený český spisovateľ Otta Pavel, keď napísal, citujem: "Najskvelejší ľudia sú tí najskromnejší, to iba hlupáci potrebujú byť stále na očiach, aby povyrástli vo vlastných očiach."
Aby som ale príliš nešpekuloval, dovoľte mi predsa len vrátiť sa k literatúre. Skvelým obrazom predátora, ktorému egejský svet ležal pri nohách, je Homérov Odyseus. Začínal ako obyčajný bojovník, no so slávou a jej benefitmi prudko rástla jeho chuť a sebapresvedčenie. Ani na vrchole omnipotencie po dobytí Tróje nemal dosť. V mýtickej tradícii sa udržiava obraz tohoto helenistického poloboha ako rodinného človeka, ktorý sa po splnení najťažšej bojovej úlohy ponáhľal na rodný ostrov Itaka za svojou vernou ženou Penelópou. Nie som si istý, či takýto mýtus, ako to už len mýty vedia, nefalšuje realitu a pravdu o našom hrdinovi. Podľa mňa, keby sa domov ponáhľal, skrátka, keby mal dosť, tak by jeho cesta netrvala 10 rokov. Jemu však vojnový lup, hodnosti, trofeje a skalpy nestačili. Potreboval ešte nejaké cudzie períčka. A tak si na ostrove kráľa Ajola zaflirtoval s mladučkou princeznou Nauzikou, tak sa orgiasticky oddával vábivému spevu Sirén, tak sa dlhé mesiace zabával v spálni čarodejnice Kirké, aby sa potom po všetkých tých mandátoch, skalpoch a períčkach ako cnostný vlastenec, vzorný občan, dobrý manžel konečne dovliekol domov. Neviem si však predstaviť, že by dokázal stráviť zvyšok života v papučiach, v záhrade či pri sukniach svojej starnúcej manželky. Myslím, že aj Penelópa si zvykla, než mať doma otravného, znudeného a nafučaného chlapa, to už radšej lovca a zberača mandátov. Čo si budeme hovoriť, priatelia, aj voňavky, šminky, topánky, kabelky, šaty, depilácie, plastické operácie a luxusné dovolenky čosi stoja.
A napokon ešte k avizovanej osobnej skúsenosti. V deväťdesiatych rokoch, keď som bol mestským poslancom, členom mestskej rady a predsedom komisie kultúry, za stovky hodín, ba celé noci strávené v inštitútoch mesta bola buď nijaká a neskôr len minimálna odmena. Od roku 2009 sa mi situácia skomplikovala získaním župného mandátu a od roku 2010 aj pozíciou náhradníka v Národnej rade Slovenskej republiky. Tento súbeh mi spôsoboval frustráciu a sústavný stres. Napriek abnormálnemu nasadeniu som to jednoducho nestíhal. Extrémna absencia v župnom zastupiteľstve, v jeho komisiách, v školských radách ma jednoducho nectí. A bola napokon aj dôvodom môjho nekandidovania v ostatných župných voľbách, aj v blížiacich sa voľbách do mesta Trenčín. Našťastie, poslanecká odmena mi v tom čase bola adekvátne krátená, keď ju už zo zákona nebolo možné zrušiť úplne. Viacplatoví viacmándátnici sa často a radi utiekajú k domnelej charite a marketingovo zaujímavým benefíciám. Niekedy to môže byť pravda, dokonca azda hlas zhasínajúceho svedomia, mnohokrát sú to však len také mediálne pindy a okázalé vyviňovanie sa. Preto v tejto rétorike nebudem pokračovať.
Istá vec je, že som sa vždy hanbil a dostával do rozpakov, ak som dostal čosi, čo som si nezaslúžil. Našťastie, ešte vždy mám viac pokoja v srdci, v duši a vo svedomí, keď sa nadriem. Rád čítam púštnych otcov, mníchov z tretieho až piateho storočia, ktorí prorocky spísali manuál cností a spôsobov správania, vyskúšaný na vlastnej koži v drastických podmienkach svojich jednoduchých ciel a púštnej samoty. Je veľmi aktuálny aj pre dnešný rozbúrený svet, ktorý opovážlivo roztvára nožnice medzi bohatými a explodujúcou väčšinou sveta. V uvedenom manuáli, koho by to zaujímalo, nájde ich pod názvom Apofthegmata, okrem askézy, striedmosti, čistoty očí a myšlienok, okrem riešenia ľahostajnosti, nudy, depresie a vyhorenia, okrem paradoxného šťastia a slobody, spočívajúcej v poslušnosti, títo múdri muži zvlášť zdôrazňujú a vyzdvihujú cnosť striedmeho života. Jeho opakom je asociálne a arogantné počínanie tých, ktorí nadužívajú zo spoločného, no spoločenstvo ku stolom nepustia. Ťažké čítanie pre všetkých, ktorí sú upchatí sami sebou a detonujúcu prázdnotu v sebe prehlušujú horúčkovitým zbieraním postov a mandátov.
Môj vzácny kolega Martin Fronc, ktorý po večeroch spomína na filologické štúdiá svojej mladosti, mi prihral krásnu latinskú bodku môjho príhovoru: "Vera kuntia virtus servorum gentis." Myslím, že platí aj pre všetkých omnipotentátov, ktorým sa prítomným zákonom snažíme ponúknuť legislatívnu uzdu ich arogantnej hamižnosti.
Takže na záver, ak dovolíte, ešte preklad citátu: "Skromnosť je cnosťou služobníkov národa".
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 30.1.2014 18:23 - 18:25 hod.

Marián Kvasnička Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne. Naozaj len krátko. Myslím a som rád, že si to akcentoval, že nejde o politikárčenie. A dokonca, a teraz myslím, že to je skôr estetický súd, v našom prípade alebo v tom, akú mám ja predstavu a myslím, že aj pán minister by sa s tým vedel stotožniť, je to človek, ktorý je orientovaný v súčasných trendoch umenia a kultúry, ani to nie je vec nejakého úzkeho elitárstva, prípadne snobizmu. Napokon aj trh s výtvarným umením istým spôsobom generuje rating, ktorý neprebieha na odbornej báze, a predsa jako má črty toho, čo naozaj aj v odbornej obci sa dneska považuje za kvalitný kumšt hodný aj investovania, hodný aj ochrany, hodný aj vedeckého spracovania.
Ja naozaj snívam o čase, kedy z tej priemernosti ako, ktorú možno živíme pre naozaj limit finančný, ktorý na túto činnosť je, kedy sa z nej posunieme trošku vyššie, aby sme boli dôstojnými partnermi súčasných trendov v galerníctve, muzeálnictve v celej Európskej únii.
Vďaka.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 30.1.2014 18:04 - 18:21 hod.

Marián Kvasnička Zobrazit prepis
Ďakujem, pani podpredsedníčka. Milé kolegyne, kolegovia, keďže som jeden z navrhovateľov pozmeňovacieho alebo doplňujúceho návrhu, dovolil by som si nie v celej šírke, ale možno na tú jednu vec, ktorá je podľa mňa kľúčová v tom, ten personálny rozmer krytý odbornosťou a exaktnosťou a aj prostredím, v akom, v akom galérie a múzeá tejto doby fungujú, teda reagovať najmä na túto časť.
Chcel by som povedať, že kde beriem na to odvahu, nuž v prvom rade v tom, že mám za sebou pätnásťročnú aktívnu prax ako najskôr odborný pracovník, potom kustód, kurátor, správca zbierok oblastnej Galérie Miloša Alexandra Bazovského a toho času aj súdny znalec pre výtvarné umenie s veľmi intenzívnymi kontaktami s galerijnou a muzeálnou obcou.
Ale aby som nevletel do nejakého afektu a už vôbec nie, ako hovoril podpredseda nášho výboru Janko Senko, politikárčenia, o tom to vôbec nie je. Ja myslím, že to je návrh, ktorý tento politický rozmer, naopak, minimalizuje, pokiaľ sa dohodneme na tom, že výkon funkcií riadiacich a aj odborných v galériách a múzeách by mali robiť ľudia, ktorí na to majú patričné vzdelanie.
Ak ste dobre počúvali, kolega Viskupič, môj spolupracovník v tomto návrhu, hovoril o tom, že len odborník s patričným odborným vzdelaním, skúsenosťami, erudíciou a relevantnou koncepciou činnosti galérie je garanciou kvalitnej vedecko-výskumnej, akvizičnej, publikačnej a výstavnej činnosti. Mal by byť tiež zárukou zabezpečenia odbornej ochrany nad procesmi v múzeu a galérii pri získavaní a ochraňovaní predmetov múzejnej a galerijnej hodnoty a riadení edukačných procesov.
Teraz vzniká tá otázka, o ktorej by to celé malo byť, ako môže neodborník riadiť galériu v jej základných odborných činnostiach? A ja vám garantujem, 50 %, nehovorím o štátnych inštitúciách, ako je Slovenské národné múzeum a Slovenská národná galéria, ale župné a mestské inštitúcie galerijného a muzeálneho typu, viac ako 50 % sú ľudia, ktorí nemajú nijaké kvalifikačné predpoklady na túto prácu.
Keď sa pozrieme na tie odborné činnosti v zákone, napokon, táto vec ani nedoznala nejakú zmenu, je explicitne vymenované, čo taká galéria a také múzeum má robiť. Ja by som si to dovolil odcitovať, aby sme to potom mohli extrapolovať k tomu, čo naozaj robia, a teda podľa mňa mnohokrát alebo veľakrát nie, čím dochádza až ku konfliktu akosi neplnenia zákonom uložených povinností.
Základné odborné činnosti múzeí a galérií sú nasledovné:
- získavať predmety kultúrnej hodnoty, ako zbierkové predmety,
- ďalej odborne spracovať, spravovať a vedecky skúmať zbierkové predmety,
- prezentovať zbierkové predmety s využitím informačnej a výpovednej hodnoty zbierkových predmetov pri poskytovaní vybraných verejných služieb a budovaní vedomostného systému múzea a galérie.
A teraz je to ešte špecifikované a tiež by som si dovolil aj toto odčítať:
- nadobúdanie zbierkových predmetov,
- odborná evidencia zbierkových predmetov a vyraďovanie zbierkových predmetov z odbornej evidencie,
- odborná revízia zbierkových predmetov,
- bezpečnosť zbierkových predmetov, to sú tie depozitáre a problémy s tým spojené,
- odborná ochrana zbierkových predmetov,
- vedecko-výskumná činnosť podľa § 14 tohto zákona a
- sprístupňovanie zbierkových predmetov, zbierok a historických objektov, ktoré sú v správe múzea a galérie.
No, to sú úlohy, ako sú explicitne vymenované v zákone o múzeách a galériách, o ktorých tvrdím, že ich galérie a múzeá plnia len sporadicky, ak vôbec.
Ale k tomu procesu výberu riaditeľov. Tento proces, podľa toho, akú mám ja skúsenosť osobnú, a hovorím, nejde o jednu galériu a už vôbec nejde o lex Koniarek, ani o trnavskú galériu, tých galérií je podstatne viac, je veľmi nesystematický, je voluntaristický, neodborný, poškodzujúci progresívny vývoj v tejto oblasti aj vzhľadom na približovanie sa k vyspelej časti Európy.
Dobrým príkladom okrem spomínanej Trnavy sú riadiace excesy v galériách v Banskej Bystrici, ale aj v galérii v Trenčíne, v žilinskej galérii. Oravská galéria, myslím, že je v štandardnom režime, v Lučenci takisto. Nitrianska galéria tiež je v tomto dosahu nevyváženého prístupu k personáliám.
Výsledkom nekompetentného výberu je regresívny statický priestor, ktorý nedokáže plniť základné povinnosti jednotlivých galérií, tie som citoval. V zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám nie všetky galérie pravidelne zverejňujú výstavné, teda výstavne alebo inak svoje prírastky, ako keby sa za to hanbili. Nenájdete ich ani vo výročných správach týchto inštitúcií.
Takto vybratý riaditeľ nezabezpečuje vedecké mapovanie jemu zvereného priestoru, prípadne vybranej oblasti, a to už nehovorím o neplnení základných európskych štandardov. Autokraticky dosadený alebo presadený riaditeľ bez dostatočnej vedeckej erudície a múzejnej či galerijnej praxe nedokáže riadiť inštitúciu, nezabezpečuje kvalitné vedecké bádanie a šírenie poznatkov v danej oblasti.
Niekedy je až dojemné čítať výročné správy galérií, kde takýto riaditeľ pod vedeckovýskumnou činnosťou napríklad uvádza realizovanie výstav študentov vysokých škôl a iné výstupy, ktoré hraničia s diletantizmom a neprofesionalitou. Mnohokrát si vôbec neuvedomuje, že úlohou múzea a galérie je slúžiť, akcentujem slúžiť, verejnosti, poskytovať divákom nielen odborné informácie, ale aj celú šírku umelecko-historických poznatkov a zážitkov.
Múzeá a galérie financované zo štátnych, samosprávnych, župných, obecných či mestských zdrojov nie sú súkromnými inštitúciami, ale inštitúciami verejnými, verejného záujmu, verejnej služby, kde riaditeľ je i majiteľom či obchodníkom s umením. V súčasnosti môžeme konštatovať, že je veľmi sporné napĺňanie § 8, z ktorého som citoval, nadobúdanie zbierkových predmetov slovenskými galériami.
Aká je kvalita týchto získavaných diel? Odborník z danej oblasti alebo občan nemá totiž prístup k zoznamu akvizícií, galérie či múzea, zatiaľ čo, ak kvôli komparácii použijeme len český prípad, tam si záujemca nájde pohodlne zoznam diel s menoslovom autorov na webovej stránke inštitúcie. Čiastkové informácie, ktoré prenikajú na verejnosť, hovoria skôr o voluntarizme, a to sa veľmi ovládam, akvizičnej činnosti, častokrát ide o zbierky stredného prúdu a ešte nižšieho vkusového okruhu.
Netransparentnosť akvizičných procesov je bežnou praxou na Slovensku, to už nehovorím o nerešpektovaní etického kódexu ICOM (International Council of Museums), ktorý má medzinárodné parametre a je zároveň záväzkom, ktorý podpísala aj Slovenská republika, resp. kľúčové galerijné a muzeálne inštitúcie na Slovensku.
Taktiež je problematické aj realizovanie § 8, o ktorom som komplexne hovoril. Členov komisie na tvorbu zbierok vymenúva riaditeľ. Ja sa teraz pýtam, ako môže neodborník menovať relevantnú komisiu a riadiť jej akvizičnú činnosť? Ako môže tiež profesionálne riadiť predchádzajúcu vedeckovýskumnú činnosť svojej inštitúcie? Ja myslím, že nemusíme byť veľkí mudrci ani znalci v tejto oblasti, aby sme si sami vedeli odpovedať.
Na Slovensku sa už stalo zavedenou tradíciou ignorovať alebo marginalizovať svojich najprogresívnejších tvorcov. Za všetkých môžem menovať takých, s ktorými mám osobnú skúsenosť, s výnimkou spomínaného Koniarka, tam sme sa generačne nestretli, som mal možnosť robiť výstavu Antona Jasuscha, člena východoslovenskej avantgardy. Nezbiera sa, nekupuje sa, je skôr v súkromnom okruhu, publikačná činnosť nijaká. Z košického prostredia Mária Bartuszová, sochárka, konceptuálna sochárka, ktorú by nám závidela avantgardná Európa v umení. Alebo Michala Kerna, to bol taký Teilhard de Chardin, taký preduchovnelý, preduchovnelý liptovský maliar a autor prírodných seáns alebo happeningov, ak chcete, ale vždy na vysokej duchovnej úrovni.
Zhodou okolností som sa, alebo dal som si záležať, aby nešlo o bratislavských autorov, aj tých by som mohol vymenovať celý rad, ktorí stoja mimo pozornosti takto spriemernených múzeí a galérií. To nehovorím o tom, že chýba relevantný terénny výskum priamo v ateliéroch žijúcich. Ten výtvarník potrebuje reflexiu, potrebuje spätnú väzbu a aj takých autorov, ktorí sú po smrti a zanechali svoju pozostalosť.
To nehovorím ani o tom, že chýbajú nielen elementárne katalógy, ale chýbajú monografie týchto autorov. A je tristné, že napríklad monografiu Jána Koniarka nevydal Trnavský samosprávny kraj, ale Občianske združenie Trnavské fórum ´89 päťdesiat rokov po smrti autora, čo je teda, dovolím si tvrdiť, ostuda.
Tristné sú aj výsledky amatérskeho prístupu k nášmu kultúrnemu dedičstvu. Môžem vám ešte povedať, aká je výstavná prax, ďalšia z povinností § 9. Výstavná prax je taká, že galérie, aby si, odvolávajúc sa na nedostatok finančných prostriedkov, ale svedčí to aj o nekoncepčnosti ich dramaturgie, sa veľmi často spoliehajú na to, že, alebo sa dajú do tímu, päť-šesť galérií, jedna pripraví výstavu, ktorá potom koluje na spôsob peredvižnikov a putovných výstav, aby minimalizovali svoje náklady. Ale veľmi často sa ten dramaturgický výber robí podľa priemeru, že niečo také, čo nikoho extra nenadchne, ani nikoho extra neurazí a zároveň aby bola akási odozva.
Chcem tým povedať, že ten výskum odborný, ktorý s výstavou každého jedného kvalitného výtvarníka súvisí, v tomto prípade odpadá. Tie výsledky návštevnosti, mám vlastnú skúsenosť, zažil som to, sa mystifikujú. A to už nehovorím o tom, aká je štruktúra zamestnanosti v týchto inštitúciách a ako sa mystifikuje význam všetkých tých tabuľkových miest, ktoré sú. A to hovorím pri všetkej úcte k ľuďom, ktorí pracujú za mizerné mzdy v týchto inštitúciách.
Môžem teda ešte aj chvíľu povedať o ekonomickej stránke problému a zvlášť o probléme reprezentácie v zahraničí. V ekonomickom svete sa konštatuje, že progresivita rastu obchodu s umením má najvyšší koeficient, od 10 do 13 %. Netvrdím, že galérie majú viesť trh s umením, aj keď si viem predstaviť, že mnohé také nadbytočné alebo zbytočné, alebo ideologicky jednostranné, ideologicky zaťažené diela bez výraznej estetickej hodnoty by v tých zbierkach dneska ani len z piety možno ani nemuseli byť. A pritom sú exkluzívni zberatelia, ktorí idú aj po sochách Leninov, aj po partizánoch, aj po budovateľoch, aj po úderníkoch a v tej galérii to neplní, neplní nijakú, snáď len možno úzko špecifikovanú historickú úlohu.
Povinnosťou galérie je ale vedecky skúmať, triediť a určiť najprogresívnejšie postavy súčasného slovenského umenia. Obávam sa, že toto nerobia, s výnimkou snáď Galérie mesta Bratislavy a Slovenskej národnej galérie. Aj tie dve lastovičky, ktoré boli v Bystrici a v Trnave, ako, žiaľbohu, toto pole nie vlastnou vinou museli opustiť, čo je nepredstaviteľná škoda.
No a keď boli takto výstavy teda chystané, pripravované v duchu progresívnych i tých kvalitatívnych tendencií, ktoré spomínal môj predrečník, potom by bolo možné ich vyvážať do zahraničia a ponúkať Európe a svetu. Nehovorím, že slovenské výtvarné umenie do sveta nechodí. Sú to však ojedinelé prípady, a pokiaľ ide o medzinárodne zmluvne viazané podujatia, tak veľmi, veľmi často sa ten výber robí inak ako odborne. Inak ako odborne.
Ako je tiež možné, že niektoré slovenské galérie doteraz nemajú svoje webové stránky? To je veľká oblasť, tá informatika chýba. Pritom európske ratingové databázy práve z týchto webových stránok selektujú informácie pre tzv. rating umelcov v svetových prestížnych databázach. Jedna taká stránka je www.artfact.net, kde nájdete pomerne dobrú orientáciu v medzinárodnom ratingu progresívnych tendencií, smerov a línií súčasného výtvarného umenia.
Samozrejme, o tomto miestni vedúci odborov kultúry na samosprávnych krajoch či mestách ani nesnívajú. Bol som totiž štyri roky členom komisie kultúry pri Trenčianskom samosprávnom kraji a mohol by som vám o tom rozprávať dlhý čas. Žiaľbohu, aj dnes títo novodobí kulturträgri presadzujú skôr personálny register umelcov, zasadzujú sa spolu s poslancami za osvetovú kultúru, veľmi často len v tom folkloristickom, veľmi tradičnom ponímaní. Plnia úlohy, ktoré im "zveril" predseda kraja, primátor či jeho poradcovia. Spochybňujú úlohu a oprávnenosť vedeckovýskumnej činnosti galérií. Niektorí vyšší predstavitelia regionálnej samosprávy trpia nedostatkom štátnického nadhľadu. Veľmi často presadzujú svoje personálne vkusové priority, častokrát hrubo poškodzujú imidž inštitúcií svojimi otvorenými či skrytými intervenciami.
Môžeme konštatovať, že slovenský národ - pýtam sa, lebo tá situácia tak vyzerá - nemá rád svoju kultúru a vysoké umenie? Alebo bojí sa ho? Štíti? Obchádza ho? Trpí? A niekedy aj v tých riadiacich zložkách deratizuje, alebo urobme slovnú hračku, deartizuje. Niekedy to vyzerá tak, ako keby sme milovali priemer, lacnotu, rozprávku, bulvár, vkusový suterén, sladký príbeh, politickú alebo konfesijnú ilustráciu, skrátka, gýč. A to platí aj vertikálne, aj horizontálne.
Na záver by som chcel ešte konštatovať, že silnou demotiváciou v tejto oblasti a akéhokoľvek pohybu v tomto stojatom rybníku sú aj tarifné platy zamestnancov galérie a múzeí, ktoré sú žalostne nízke, čo je v príkrom rozpore s hodnotovými trendmi muzeálnej a galerijnej činnosti všade v okolitej Európe. Ak to nevieme, chcel by som poprosiť kolegov aj pána ministra, ak to nevieme zariadiť, ak nevieme naplniť to, čo sme do zákona napísali, tak ho radikálne preorme. Prerobme prítomný zákon podľa mizernej reality a nepíšme potom doň halucinácie, vízie a sny.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 18.12.2013 17:59 - 18:00 hod.

Marián Kvasnička Zobrazit prepis
Jožko, ja len to, že ti chýbali tie koledy, aj ja som ich tu čakal, ale v čase, keď si si i ty koncipoval reč, ja som si písal takýto text, lebo som čakal, že tu čosi bude.
Napriek Tichej noci
ticho nie je tu,
premiér spupnej moci
zažal kométu.
Pesničky sú faloš
v parlamentnom chlieve,
lichvé žrádlo nalož,
veď nič iné nevie.
Idylické vinše?
To ma nedojíma.
Ticho mi je milšie,
lásku drví zima.
Sľubujete ľudu,
čomu uverí,
no svrčky si hudú
v tieni úžery.
Máte vystarané!
Priazeň za dary.
Pane, chráň nám dane
aj stud na tvári.
Pastieri sa spili
sľubmi hojnosti,
Ježiško je milý,
všetkých pohostí.
Napriek svätej noci
svetlo nie je tu,
premiér spupnej moci
zažal kométu.

Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

17.12.2013 17:17 - 17:17 hod.

Marián Kvasnička
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 17.12.2013 16:39 - 16:40 hod.

Marián Kvasnička Zobrazit prepis
Ďakujem, ja ozaj len krátko. Štefan, nebudem komentovať to, čo si hovoril, ani to opakovať. Skôr ja myslím, že je zmyslom, alebo je možnosť vo faktickej poznámke reagovať aj na taký širší komunikačný kontext tejto témy. Ona ma zaujíma aj z hľadiska jazyka. Niektoré veci tu natvrdo povedala kolegyňa Nicholsonová pri súložení a vtedy som si všimol šum, ktorý tu, ktorý tu vyvstal, a to isté sa opakovalo, keď ty si hovoril o rytme a technike sexuálneho vzťahu v manželstve so všetkým požehnaním, ktorý k tomu patrí. Ale všimol som si práve ten kontext okolo tej tvojej reči, najmä na podpredsedníčke Zmajkovičovej, permanentne mala úsmev na tvári, ako jemný purpur do líc chytala. Som hovoril, toto je téma konečne, ktorá má grády ako a je to, je to veľmi milé, je to veľmi milé cítiť v lufte také napätie a napriek rôznostiam, akí sme tu, tak ja myslím, že táto téma nám svedčí. Čo hovoríte, chlapci a dievčatá?
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 17.12.2013 15:58 - 15:59 hod.

Marián Kvasnička Zobrazit prepis
Ďakujem. Chcel som len poďakovať Ivanovi za odborný medicínsky tón. Mne osobne chýbal taký ten rozmer morálny, pretože ja mám rád izmy. Človek nemusí byť kresťanom, aby vedel, že nejaká dobrá vec sa nedá presadzovať amorálnymi prostriedkami, a sterilizácia, ak odhliadnem od tých vitálnych indikácií, ktoré si spomínal, pán kolega, pretože v nej ide o ireverzibilný úkon a neprirodzený zásah do ľudskej prirodzenosti, tak takúto sterilizáciu alebo sterilizáciu ako fakt považujem v tomto zmysle za morálne zlo. Ako poistenec zdravotnej poisťovne ja osobne aj z dôvodov výhrad vo svedomí tento úkon nehodlám platiť, rovnako ako som proti všetkým formám sociálneho inžinierstva a sofistikovaného etnického holokaustu. Ekonomické, sociálne a demografické problémy sa nedajú riešiť prostriedkami kultúry smrti. Aj keď sa maskujú humanistickou rétorikou a zaklínajú všetkými možnými medzinárodnými dohodami a deklaráciami.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 4.12.2013 17:42 - 17:44 hod.

Marián Kvasnička Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne. Ja by som sa tiež, podobne ako Jozef Viskupič by som sa prihováral za radikálnejší vstup do prítomného zákona o múzeách a galériách, naozaj jeho modernizáciu. Veci, ktoré sú tam napísané, ktoré sa bytostne dotýkajú teda života galérií a múzeí, ten galerijný život poznám trošku lepšie. To znamená, že galérie majú robiť akvizičnú zbierkotvornú činnosť, že majú robiť výskum v regionálnych možnostiach i vzhľadom na svoje špecifiká, že výsledky svojej práce by mali publikovať, aj dramaturgie výstavných plánov zostavovať tak, aby reflektovali prinajmenšom stredoeurópsky ranking hodnotenia výtvarníkov, a teda kvality umeleckej tvorby. Nič z týchto vecí, ktoré sú v zákone ako povinnosť, tie galérie nerobia, robia to minimálne, akvizície spia, definitívne kvôli peniazom výskum minimálny. A ešte dokonca ako aj výstavy, ktoré idú, tak majú vlastne putovný charakter. Viac-menej len kolujú po jednotlivých galériách v regiónoch, aby minimalizovali svoje náklady na ne, a nehovoriac o tom, že, samozrejme, toto si môžu dovoliť vtedy, keď chýbajú kritériá, alebo keď sú, keď sa nerešpektujú tieto kritériá.
A tá personálna otázka, ktorú spomínal Jofo Viskupič, je podľa mňa kľúčová. A keď tam nebudú kompetentní ľudia, dneska sú odbory, kde sa študuje manažment galérií, manažment múzeí, kulturologické predmety, a keď títo ľudia sa nedostanú do inštitúcií, tak potom tá úroveň naozaj upadá. Ja myslím, že zmenou toho zákona aj ministerstvo by získalo silné inštrumenty na určenie vkusového niveau alebo nejakej hladiny. Takto je to beznádejná činnosť, ktorá ide do suterénu.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 4.12.2013 15:56 - 15:58 hod.

Marián Kvasnička Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne. Ja keď som počúval príspevok Ferka Šebeja, mi také dve línie bežali v hlave. Jedna taká osobná spomienka. Jano hovoril o násilí na štadiónoch, ale mne v súvislosti so športom sa vybavila detská spomienka, ktorú by som nazval násilím domácim. V roku 1960/61 prvý televízor v meste, v ktorom som žil, mal sused, ku ktorému chodili všetci na diváky, takpovediac. Celý činžiak sedel pri televízore. A ja som mal tú smolu, mne z nejakých dôvodov vždycky pri mne sedel môj strýko, ktorý tak strašne, ja neviem, či bol sociopatická osobnosť, každopádne mal tak strašne veľa emócií, či bolo majstrovstvo sveta v hokeji, dokonca, keď Belousovová robila piruetu smrti, alebo tancovali Romanovci, alebo Ondrej Nepela mal voľnú jazdu, tak on tak strašne to prežíval, že otĺkal všetkých okolo. Ja, keďže som bol malý spratek, tak som dostal vždycky najviac, som išiel modrý a uplakaný. Takto proste, takto som bol konfrontovaný s takým, by som povedal, veľmi takým bunečným, bunečným násilím, možno ktoré ako môže plodiť potom aj to veľké násilie v takých masových formách. To je taká spomienka.
A druhá vec, ktorú by som chcel, možnože ten mechanizmus fungovania tých emócií. Neviem, či to viacerí vedia, ale veľmi dobre popísal holandský kultúrny filozof Johan Huizinga v knihe Homo ludens, kde opísal, ako vzniká agón, zápasivá povaha, ako sa inštitucionalizoval zápas, ako sa vytvárali k nemu pravidlá. To len chcem doplniť k tomu, čo hovoril poslanec Šebej. A možno ešte jedna vec k tým sociopatom, vyšla teraz zaujímavá kniha od Kevina Duttona Moudrost psychopatů, ako je možné tú ničivú energiu sociopatov a psychopatov nasmerovať... (Prerušenie vystúpenia časomerom).
Skryt prepis