Ďakujem, pani podpredsedníčka. Milé kolegyne, kolegovia, keďže som jeden z navrhovateľov pozmeňovacieho alebo doplňujúceho návrhu, dovolil by som si nie v celej šírke, ale možno na tú jednu vec, ktorá je podľa mňa kľúčová v tom, ten personálny rozmer krytý odbornosťou a exaktnosťou a aj prostredím, v akom, v akom galérie a múzeá tejto doby fungujú, teda reagovať najmä na túto časť.
Chcel by som povedať, že kde beriem na to odvahu, nuž v prvom rade v tom, že mám za sebou pätnásťročnú aktívnu prax ako najskôr odborný pracovník, potom kustód, kurátor, správca zbierok oblastnej Galérie Miloša Alexandra Bazovského a toho času aj súdny znalec pre výtvarné umenie s veľmi intenzívnymi kontaktami s galerijnou a muzeálnou obcou.
Ale aby som nevletel do nejakého afektu a už vôbec nie, ako hovoril podpredseda nášho výboru Janko Senko, politikárčenia, o tom to vôbec nie je. Ja myslím, že to je návrh, ktorý tento politický rozmer, naopak, minimalizuje, pokiaľ sa dohodneme na tom, že výkon funkcií riadiacich a aj odborných v galériách a múzeách by mali robiť ľudia, ktorí na to majú patričné vzdelanie.
Ak ste dobre počúvali, kolega Viskupič, môj spolupracovník v tomto návrhu, hovoril o tom, že len odborník s patričným odborným vzdelaním, skúsenosťami, erudíciou a relevantnou koncepciou činnosti galérie je garanciou kvalitnej vedecko-výskumnej, akvizičnej, publikačnej a výstavnej činnosti. Mal by byť tiež zárukou zabezpečenia odbornej ochrany nad procesmi v múzeu a galérii pri získavaní a ochraňovaní predmetov múzejnej a galerijnej hodnoty a riadení edukačných procesov.
Teraz vzniká tá otázka, o ktorej by to celé malo byť, ako môže neodborník riadiť galériu v jej základných odborných činnostiach? A ja vám garantujem, 50 %, nehovorím o štátnych inštitúciách, ako je Slovenské národné múzeum a Slovenská národná galéria, ale župné a mestské inštitúcie galerijného a muzeálneho typu, viac ako 50 % sú ľudia, ktorí nemajú nijaké kvalifikačné predpoklady na túto prácu.
Keď sa pozrieme na tie odborné činnosti v zákone, napokon, táto vec ani nedoznala nejakú zmenu, je explicitne vymenované, čo taká galéria a také múzeum má robiť. Ja by som si to dovolil odcitovať, aby sme to potom mohli extrapolovať k tomu, čo naozaj robia, a teda podľa mňa mnohokrát alebo veľakrát nie, čím dochádza až ku konfliktu akosi neplnenia zákonom uložených povinností.
Základné odborné činnosti múzeí a galérií sú nasledovné:
- získavať predmety kultúrnej hodnoty, ako zbierkové predmety,
- ďalej odborne spracovať, spravovať a vedecky skúmať zbierkové predmety,
- prezentovať zbierkové predmety s využitím informačnej a výpovednej hodnoty zbierkových predmetov pri poskytovaní vybraných verejných služieb a budovaní vedomostného systému múzea a galérie.
A teraz je to ešte špecifikované a tiež by som si dovolil aj toto odčítať:
- nadobúdanie zbierkových predmetov,
- odborná evidencia zbierkových predmetov a vyraďovanie zbierkových predmetov z odbornej evidencie,
- odborná revízia zbierkových predmetov,
- bezpečnosť zbierkových predmetov, to sú tie depozitáre a problémy s tým spojené,
- odborná ochrana zbierkových predmetov,
- vedecko-výskumná činnosť podľa § 14 tohto zákona a
- sprístupňovanie zbierkových predmetov, zbierok a historických objektov, ktoré sú v správe múzea a galérie.
No, to sú úlohy, ako sú explicitne vymenované v zákone o múzeách a galériách, o ktorých tvrdím, že ich galérie a múzeá plnia len sporadicky, ak vôbec.
Ale k tomu procesu výberu riaditeľov. Tento proces, podľa toho, akú mám ja skúsenosť osobnú, a hovorím, nejde o jednu galériu a už vôbec nejde o lex Koniarek, ani o trnavskú galériu, tých galérií je podstatne viac, je veľmi nesystematický, je voluntaristický, neodborný, poškodzujúci progresívny vývoj v tejto oblasti aj vzhľadom na približovanie sa k vyspelej časti Európy.
Dobrým príkladom okrem spomínanej Trnavy sú riadiace excesy v galériách v Banskej Bystrici, ale aj v galérii v Trenčíne, v žilinskej galérii. Oravská galéria, myslím, že je v štandardnom režime, v Lučenci takisto. Nitrianska galéria tiež je v tomto dosahu nevyváženého prístupu k personáliám.
Výsledkom nekompetentného výberu je regresívny statický priestor, ktorý nedokáže plniť základné povinnosti jednotlivých galérií, tie som citoval. V zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám nie všetky galérie pravidelne zverejňujú výstavné, teda výstavne alebo inak svoje prírastky, ako keby sa za to hanbili. Nenájdete ich ani vo výročných správach týchto inštitúcií.
Takto vybratý riaditeľ nezabezpečuje vedecké mapovanie jemu zvereného priestoru, prípadne vybranej oblasti, a to už nehovorím o neplnení základných európskych štandardov. Autokraticky dosadený alebo presadený riaditeľ bez dostatočnej vedeckej erudície a múzejnej či galerijnej praxe nedokáže riadiť inštitúciu, nezabezpečuje kvalitné vedecké bádanie a šírenie poznatkov v danej oblasti.
Niekedy je až dojemné čítať výročné správy galérií, kde takýto riaditeľ pod vedeckovýskumnou činnosťou napríklad uvádza realizovanie výstav študentov vysokých škôl a iné výstupy, ktoré hraničia s diletantizmom a neprofesionalitou. Mnohokrát si vôbec neuvedomuje, že úlohou múzea a galérie je slúžiť, akcentujem slúžiť, verejnosti, poskytovať divákom nielen odborné informácie, ale aj celú šírku umelecko-historických poznatkov a zážitkov.
Múzeá a galérie financované zo štátnych, samosprávnych, župných, obecných či mestských zdrojov nie sú súkromnými inštitúciami, ale inštitúciami verejnými, verejného záujmu, verejnej služby, kde riaditeľ je i majiteľom či obchodníkom s umením. V súčasnosti môžeme konštatovať, že je veľmi sporné napĺňanie § 8, z ktorého som citoval, nadobúdanie zbierkových predmetov slovenskými galériami.
Aká je kvalita týchto získavaných diel? Odborník z danej oblasti alebo občan nemá totiž prístup k zoznamu akvizícií, galérie či múzea, zatiaľ čo, ak kvôli komparácii použijeme len český prípad, tam si záujemca nájde pohodlne zoznam diel s menoslovom autorov na webovej stránke inštitúcie. Čiastkové informácie, ktoré prenikajú na verejnosť, hovoria skôr o voluntarizme, a to sa veľmi ovládam, akvizičnej činnosti, častokrát ide o zbierky stredného prúdu a ešte nižšieho vkusového okruhu.
Netransparentnosť akvizičných procesov je bežnou praxou na Slovensku, to už nehovorím o nerešpektovaní etického kódexu ICOM (International Council of Museums), ktorý má medzinárodné parametre a je zároveň záväzkom, ktorý podpísala aj Slovenská republika, resp. kľúčové galerijné a muzeálne inštitúcie na Slovensku.
Taktiež je problematické aj realizovanie § 8, o ktorom som komplexne hovoril. Členov komisie na tvorbu zbierok vymenúva riaditeľ. Ja sa teraz pýtam, ako môže neodborník menovať relevantnú komisiu a riadiť jej akvizičnú činnosť? Ako môže tiež profesionálne riadiť predchádzajúcu vedeckovýskumnú činnosť svojej inštitúcie? Ja myslím, že nemusíme byť veľkí mudrci ani znalci v tejto oblasti, aby sme si sami vedeli odpovedať.
Na Slovensku sa už stalo zavedenou tradíciou ignorovať alebo marginalizovať svojich najprogresívnejších tvorcov. Za všetkých môžem menovať takých, s ktorými mám osobnú skúsenosť, s výnimkou spomínaného Koniarka, tam sme sa generačne nestretli, som mal možnosť robiť výstavu Antona Jasuscha, člena východoslovenskej avantgardy. Nezbiera sa, nekupuje sa, je skôr v súkromnom okruhu, publikačná činnosť nijaká. Z košického prostredia Mária Bartuszová, sochárka, konceptuálna sochárka, ktorú by nám závidela avantgardná Európa v umení. Alebo Michala Kerna, to bol taký Teilhard de Chardin, taký preduchovnelý, preduchovnelý liptovský maliar a autor prírodných seáns alebo happeningov, ak chcete, ale vždy na vysokej duchovnej úrovni.
Zhodou okolností som sa, alebo dal som si záležať, aby nešlo o bratislavských autorov, aj tých by som mohol vymenovať celý rad, ktorí stoja mimo pozornosti takto spriemernených múzeí a galérií. To nehovorím o tom, že chýba relevantný terénny výskum priamo v ateliéroch žijúcich. Ten výtvarník potrebuje reflexiu, potrebuje spätnú väzbu a aj takých autorov, ktorí sú po smrti a zanechali svoju pozostalosť.
To nehovorím ani o tom, že chýbajú nielen elementárne katalógy, ale chýbajú monografie týchto autorov. A je tristné, že napríklad monografiu Jána Koniarka nevydal Trnavský samosprávny kraj, ale Občianske združenie Trnavské fórum ´89 päťdesiat rokov po smrti autora, čo je teda, dovolím si tvrdiť, ostuda.
Tristné sú aj výsledky amatérskeho prístupu k nášmu kultúrnemu dedičstvu. Môžem vám ešte povedať, aká je výstavná prax, ďalšia z povinností § 9. Výstavná prax je taká, že galérie, aby si, odvolávajúc sa na nedostatok finančných prostriedkov, ale svedčí to aj o nekoncepčnosti ich dramaturgie, sa veľmi často spoliehajú na to, že, alebo sa dajú do tímu, päť-šesť galérií, jedna pripraví výstavu, ktorá potom koluje na spôsob peredvižnikov a putovných výstav, aby minimalizovali svoje náklady. Ale veľmi často sa ten dramaturgický výber robí podľa priemeru, že niečo také, čo nikoho extra nenadchne, ani nikoho extra neurazí a zároveň aby bola akási odozva.
Chcem tým povedať, že ten výskum odborný, ktorý s výstavou každého jedného kvalitného výtvarníka súvisí, v tomto prípade odpadá. Tie výsledky návštevnosti, mám vlastnú skúsenosť, zažil som to, sa mystifikujú. A to už nehovorím o tom, aká je štruktúra zamestnanosti v týchto inštitúciách a ako sa mystifikuje význam všetkých tých tabuľkových miest, ktoré sú. A to hovorím pri všetkej úcte k ľuďom, ktorí pracujú za mizerné mzdy v týchto inštitúciách.
Môžem teda ešte aj chvíľu povedať o ekonomickej stránke problému a zvlášť o probléme reprezentácie v zahraničí. V ekonomickom svete sa konštatuje, že progresivita rastu obchodu s umením má najvyšší koeficient, od 10 do 13 %. Netvrdím, že galérie majú viesť trh s umením, aj keď si viem predstaviť, že mnohé také nadbytočné alebo zbytočné, alebo ideologicky jednostranné, ideologicky zaťažené diela bez výraznej estetickej hodnoty by v tých zbierkach dneska ani len z piety možno ani nemuseli byť. A pritom sú exkluzívni zberatelia, ktorí idú aj po sochách Leninov, aj po partizánoch, aj po budovateľoch, aj po úderníkoch a v tej galérii to neplní, neplní nijakú, snáď len možno úzko špecifikovanú historickú úlohu.
Povinnosťou galérie je ale vedecky skúmať, triediť a určiť najprogresívnejšie postavy súčasného slovenského umenia. Obávam sa, že toto nerobia, s výnimkou snáď Galérie mesta Bratislavy a Slovenskej národnej galérie. Aj tie dve lastovičky, ktoré boli v Bystrici a v Trnave, ako, žiaľbohu, toto pole nie vlastnou vinou museli opustiť, čo je nepredstaviteľná škoda.
No a keď boli takto výstavy teda chystané, pripravované v duchu progresívnych i tých kvalitatívnych tendencií, ktoré spomínal môj predrečník, potom by bolo možné ich vyvážať do zahraničia a ponúkať Európe a svetu. Nehovorím, že slovenské výtvarné umenie do sveta nechodí. Sú to však ojedinelé prípady, a pokiaľ ide o medzinárodne zmluvne viazané podujatia, tak veľmi, veľmi často sa ten výber robí inak ako odborne. Inak ako odborne.
Ako je tiež možné, že niektoré slovenské galérie doteraz nemajú svoje webové stránky? To je veľká oblasť, tá informatika chýba. Pritom európske ratingové databázy práve z týchto webových stránok selektujú informácie pre tzv. rating umelcov v svetových prestížnych databázach. Jedna taká stránka je
www.artfact.net, kde nájdete pomerne dobrú orientáciu v medzinárodnom ratingu progresívnych tendencií, smerov a línií súčasného výtvarného umenia.
Samozrejme, o tomto miestni vedúci odborov kultúry na samosprávnych krajoch či mestách ani nesnívajú. Bol som totiž štyri roky členom komisie kultúry pri Trenčianskom samosprávnom kraji a mohol by som vám o tom rozprávať dlhý čas. Žiaľbohu, aj dnes títo novodobí kulturträgri presadzujú skôr personálny register umelcov, zasadzujú sa spolu s poslancami za osvetovú kultúru, veľmi často len v tom folkloristickom, veľmi tradičnom ponímaní. Plnia úlohy, ktoré im "zveril" predseda kraja, primátor či jeho poradcovia. Spochybňujú úlohu a oprávnenosť vedeckovýskumnej činnosti galérií. Niektorí vyšší predstavitelia regionálnej samosprávy trpia nedostatkom štátnického nadhľadu. Veľmi často presadzujú svoje personálne vkusové priority, častokrát hrubo poškodzujú imidž inštitúcií svojimi otvorenými či skrytými intervenciami.
Môžeme konštatovať, že slovenský národ - pýtam sa, lebo tá situácia tak vyzerá - nemá rád svoju kultúru a vysoké umenie? Alebo bojí sa ho? Štíti? Obchádza ho? Trpí? A niekedy aj v tých riadiacich zložkách deratizuje, alebo urobme slovnú hračku, deartizuje. Niekedy to vyzerá tak, ako keby sme milovali priemer, lacnotu, rozprávku, bulvár, vkusový suterén, sladký príbeh, politickú alebo konfesijnú ilustráciu, skrátka, gýč. A to platí aj vertikálne, aj horizontálne.
Na záver by som chcel ešte konštatovať, že silnou demotiváciou v tejto oblasti a akéhokoľvek pohybu v tomto stojatom rybníku sú aj tarifné platy zamestnancov galérie a múzeí, ktoré sú žalostne nízke, čo je v príkrom rozpore s hodnotovými trendmi muzeálnej a galerijnej činnosti všade v okolitej Európe. Ak to nevieme, chcel by som poprosiť kolegov aj pána ministra, ak to nevieme zariadiť, ak nevieme naplniť to, čo sme do zákona napísali, tak ho radikálne preorme. Prerobme prítomný zákon podľa mizernej reality a nepíšme potom doň halucinácie, vízie a sny.
Ďakujem.