Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som na začiatku svojho zamyslenia nad podobou a matériou preberaného návrhu ústavného zákona, aj keď sa chcem venovať len tej časti návrhu, ktorá sa týka definície manželstva, parafrázoval slová amerického benediktína Donalda Cozzensa napísané na margo celibátu, tejto najťažšej formy vernosti. „Podobne ako táto náročná duchovná disciplína,“ a teraz už citujem, „aj manželstvo je sexy, manželstvo ako prirodzený, prírodou a zdravým rozumom posvätený prístav jedného muža a jednej ženy, manželstvo ako vzťahová paradigma pre odvážnych, pre dobrodruhov lásky, pre adrenalínové typy vernosti, ktorá vie, že pod cudzími sukňami a nohavicami sa radosť z intimity, z tvorivých, teda plodivých síl sexuality mení na zameniteľnosť kohokoľvek s kýmkoľvek, ba aj čohokoľvek s čímkoľvek, bez ohľadu na biologický rod a pohlavie. A, samozrejme, mení sa aj na nepokoj, hoci sa tento rád vydáva za šťastie, ktoré vylučovacím spôsobom pokusov a omylov predsa len konečne prišlo.“ Vážení, neprišlo. Ja viem, romantické, sentimentálne príbehy, vzťahy, ktoré sú kryté iba pominuteľnými emóciami, majú v povahe vytesňovať, vytláčať, možno pre niekoho tvrdú, ale sebazáchovnú, alebo spoločensky žiaducu pravdu. Áno, zbabelci a zvlášť v čase epidémie novej tolerancie to zväčša takto robia, vlastne všetci, ktorí chcú bagatelizovať a revidovať územie záväzného manželského sľubu jedného muža a jednej ženy v dobrom a v zlom. Naši ideoví odporcovia práve tú zlú časť rovnice používajú ako dôkaz, že tradície prestávajú fungovať. Vážne, čo iné, ak nie táto vzťahová konzerva má byť vývesným štítom konzervativizmu? Kresťanskí demokrati na Slovensku aj keď v mnohých európskych krajinách kvôli fantómom popularity a politickej korektnosti čoraz častejšie púšťajú do gatí, za týmto spoločensky zdravým, duchovne i hmotne prospešným a ekonomicky aj najmenej nákladným cieľom idú nepretržite od svojho vzniku. Nájde sa v tejto sále niekto, kto by podobnú iniciatívu očakával od, povedzme, Martina Poliačika alebo Joža Viskupiča? A to hovorím vo všetkej úcte k ich manželstvám a pekným rodinám.
Ani teraz nejde o časovo účelové konanie, ako nám to podsúvajú ctitelia iných priorít za všeobecného súhlasného štekotu liberálnych médií. Túto agendu, vážení, máme v našom dlhodobom programe ako kľúčovú a východiskovú, lebo manželstvo, rodina a výchova detí sú piliermi spoločenskej prosperity bez konfesionálnych atribútov. Napokon aj mimokresťanské civilizácie, tento zvrchovaný inštitút, pokiaľ história neklame, ctili. Som presvedčený, že vytrvalé a obdobné úsilie nebude takýmto účelovým konaním ani vtedy, keď tu budú iné garnitúry a iné zostavy poslancov, ak budú mať zodpovednosť.
Na tomto mieste nechcem spomínať celú genézu našich legitímnych snáh. Poctivý človek si dokáže veci a korektnosť komunikácie aj logiku nášho permanentného postupu v tejto veci overiť. Chameleóni a saltomerači v politike teraz varia z vody, z predsudkov a z dojmov, varia obohraté klišé o kšefte, s ktorým by zrejme nemali nijaký problém, keby išlo o ich marketingové agendy a iné halucinácie. Ak si to nevšimli, tu sme však v kontexte celkom intuitívne organického, naturálneho, zdravého a väčšinového občianskeho dopytu pri všetkej legislatívnej a ľudskej úcte k minoritám. Médiá to rady horúce, lebo veď konflikt, škandál, mentálna celulitída, odhalené ohanbie a tak ďalej, bez poctivosti k faktom, všetky tieto kvokance zo žita zmetie práve čas. Ozaj, je v tomto ctenom pléne niekto, kto vie, kedy je ten pravý čas? Alebo už bol? Alebo ešte len bude? Na svätého Dindy sme hovorievali v detstve. A bol vôbec? A bude vôbec? A príde aj Godot? Akokoľvek, nečas je najlepším časom pre veci nadčasové.
Manželstvo ja osobne vnímam v tejto absolútnej perspektíve ako ideálny priestor rodiny, rodu a národného zdravia, nech to znie akokoľvek pateticky, nášho prežitia a vitálnosti. Zároveň si ale hlboko uvedomujem, že manželstvá a rodiny nie sú, a povedzme si úprimne, aj vinou nás, politikov, ale aj vinou relativizačných kultúrnych trendov v dobrej kondícii. Ak však existuje formalizovaná ústavná axióma, a myslím, že práve o ňu sa v časti toho ústavného návrhu zákona snažíme, potom môže byť aj oveľa väčší tlak na partikulárne zákony aj sociálneho, ekonomického, skrátka, chlebového typu. Aký zmysel by inak malo posilňovať čosi, čo ani nevošlo do katalógu štátotvorných ideálov, akým má byť práve ústava?
Na sociálnej sieti som napísal, že keby celkom nič, len toto zostalo z prezidentskej kampane, lebo len na takto exponovaný čas to zužujú tí, ktorí neblaho tušia, že to má šancu prejsť, považujem to za veľkú a výnimočnú vec. Povzbudivé reakcie mojich študentov, priateľov i širšieho sociálneho a duchovného prostredia vrátane hierarchie našich patriarchov ma utvrdzujú v tom, že nikto súdny nemôže riešiť vhodnosť či nevhodnosť chvíle, ak ide o fundamenty, teda základy a korene. Od košického Pochodu za život toto aggiornamento, táto energia obdivuhodne narástla. Aj tí, ktorí pred televíznymi obrazovkami, diplomaticky lavírovali, sa dnes vyjadrujú prinajmenšom v tejto oblasti oveľa opatrnejšie. Čo si budeme hovoriť? Domnelí lídri novej pravice musia rátať so všetkými eventualitami a mať otvorené dvere všetkými stranami.
Samozrejme, proti sú tí, ktorí sú proti teraz, boli proti včera, budú proti zajtra, vždy, naveky a nikdy inak. Nie je to nijaká novinka. Veď napokon ani nedali svoj podpis pod pôvodný návrh 40 opozičných poslancov. Ale rozumiem tomu, je to len prirodzený dôsledok vyznávaných princípov a dogmatického zbožstvenia slobody, ktorá je sama sebe zmyslom, dôvodom, dôsledkom, príčinou aj cieľom. Táto časť politického spektra je našťastie dlhodobo úplne čitateľná aj vypočitateľná.
Možno by som trošku odťažil od tej náročnej dikcie na margo vypočitateľných ľudí jednou spomienkou, ktorú uverejnil Milan Lasica. V šesťdesiatych rokoch spomínal, ako v Bratislave fungoval tlačový a kultúrny dozor, ktorý parafoval, ktoré programy môžu ísť do televízie a môžu ísť do rozhlasu. A hovoril, že to bol človek známy, jeho správanie bolo očakávateľné, vypočitateľné, nikdy neprekvapil, nikdy nezlyhal, vždy sa správal rovnako a tak sa správal aj vtedy, keď prišiel na stôl scenár z akéhosi skeču Milana Lasicu a Jula Satinského, kde ako režisér tohto skeču rozhlasového bol Vladimír Rusko a ten vypočitateľný cenzor, známy, jasný, prečiarkol slovo Rusko a napísal na to Sovietsky zväz, úplne zrozumiteľný, čitateľný. To uvádzam len ako paralelu k tomu, že ako sa postoje niektorých i tu v pléne dajú a možno aj môžu čítať.
Oveľa viac ma ale mrzia tí, ktorí svoj podpis stiahli z návrhu, teda toho spoločného, pod smiešnou zámienkou spôsobu a miesta podania. Pýtam sa, ako vážne to myslia s tou krehkou lodičkou manželstva, do ktorej sa oprel ničivý vietor inakosti, alebo vytriezveli zo snov o mužovi a žene, sú to vzťahoví konvertiti, alebo len hľadajú najprimitívnejší spôsob, ako sa vyvliecť zo slučky časného neúspechu spoločného kandidáta, ktorému viac škodili, ako pomáhali? Nech sa veci majú akokoľvek, nijako ich to nectí. Tie pindy o dohodách, ktoré nefungovali, a džentlmenských vzťahoch, ktoré vykazovali vysoký stupeň podrazáctva, myslím, už nikto nežerie, o to viac, že ani keď mali vlastný legitímny priestor, nepoužili ho na posilnenie konzervatívnych, a teda aj prosociálnych, prorodinných a provitálnych základov nášho štátu a spoločného európskeho domu. Nie som taký naivný, aby som zároveň netušil, že obojživelníci a améby musia vždy rátať so všetkými situačnými alternatívami.
Na druhej strane nemám nijaký problém vnímať aj problém kolegov zo strany SMER, ktorý im spoločným podaním ústavného zákona vznikol. Európski socialisti a ľavicoví liberáli neskrývajú zdesenie, napokon práve oni vytrvalo a často aj úspešne presadzujú kultúru smrti a hecujú medzinárodný front inakosti, redefinície ľudských práv a nezmyselnej tolerancie všetkého všetkými, pomaly nevynímajúc ani deviácie.
Robert Fico sa k chronickej iniciatíve kresťanských demokratov nepripojil s láskou a s nadšením. O oportunizme jeho kalkulácie nepochybuje azda nikto, aj keď sa v tomto, a bol by som rád, môžeme mýliť. Aj môj vnuk tuší, že pán premiér toto iluzórne poníženie ešte dva týždne (a možno už ani nie dva týždne) vydrží.
Na druhej strane kuloárne diskusie počas tohto týždňa vo mne vzbudzujú aj optimizmus. So Slovenskom sa naozaj nedajú robiť nestráviteľné experimenty. Napriek všetkým politickým a politologickým predsudkom som presvedčený, že väčšina mojich kolegov, áno, aj priateľov zo strany SMER žije svoje manželstvá spôsobom, ktorý garantuje normalitu, vernosť a verejné blaho, rovnako vedia, že politické hry, konšpirácie a šarvátky sa viac než pre pravdu hrajú pre publikum. Je len smutné, že výrazne konzervatívnejšie vládne garnitúry doteraz neobjavili v sebe nijaký priestor na veľkorysosť a citlivosť, pokiaľ ide o hodnotovú a etickú agendu.
Tristný je aj fakt, že medzinárodnú zmluvu Slovenska s Vatikánom do Večného mesta niesol žíhaný ľavičiar a vtedajší predseda parlamentu Jozef Migaš. To nie je sťažnosť ani lamentácia, ale iba holý fakt. Bol snáď iný čas, iné miesto a iný spôsob? Čo by rednúce kohorty kolegu Sulíka dali za to, keby dokázali vybojovať registrované partnerstvá, tento prekurzor, ponorný koridor k manželstvám iného typu a potom k adopciám, hoc aj, aby som citoval Martina Poliačika, aj s Mefistofelom. Tým, pochopiteľne, nijako neobhajujem machiavelizmus účelov a prostriedkov, ani tu nechcem, ako to rady robia médiá a podprahoví politickí hráči, démonizovať SMER, ktorý sám zisťuje, aká riskantná a vnútorne ničivá vie byť politická márnivosť, pýcha a moc samoderžavia. Akokoľvek, som veľmi rád, že sa SMER pridal k agende, s ktorou ako prví prišli konzervatívni poslanci naprieč straníckym spektrom, nech sa tento ústupok strany SMER bude interpretovať akokoľvek, až v kostiach cítim, že je naším víťazstvom.
V čase, keď sa zo spôsobu podania ústavného zákona vyrábala kauza, ktosi ma zase na sociálnych sieťach obvinil, že si kresťanskí demokrati zvolili potupnú cestu politickej prostitúcie. Odpísal som niečo v tom duchu, že keď ako opozičný politik nemáte žiadne iné možnosti a vzdať sa v takej fundamentálnej veci je neprijateľné, tak sa samotný cieľ a účel, v našom prípade ústavná definícia manželstva môže stať jediným možným prostriedkom, pokiaľ teda vieme ešte narátať do 90. Tu už účel nesvätí prostriedky, ale sám sa stáva prostriedkom bez ohľadu na čas, miesto a spôsob. Veď o nič iné ako o večnú paradigmu exkluzívneho vzťahu jedného muža a jednej ženy a potom rodiny ako ich existenciálneho produktu v manželstve nejde a nemôže ísť. Bolo by to veľmi jednoduché, keby to nebolo zložité a najmä, keby tú celú zložitosť nekomplikovali civilizačné trendy, o ktorých sa v politicky korektnom prostredí hovorí iba prostredníctvom podivného ľudskoprávneho newspeaku, za aký by sa nemusel hanbiť ani veľký brat z Orwellovho románu.
No pri všetkých tých obvineniach som mal pred očami aj Krista medzi neviestkami a mýtnikmi. Koho to zaujíma, nech sa na ne, neviestky, a na nich, kriminálnikov, ide pozrieť a opýtať Mariána Kuffu do Žakoviec. Na druhej strane som, ako vždy v tejto vážnej hre, vnímal aj dlhé tiene zákonníkov, ktorí majú celkom jasno v tom, ako má vyzerať čas, miesto a spôsob. V tom sú chytrí, v tom sú majstri sveta a frajeri, len láska im akosi chýba, lebo si ju trendovo pletú s emóciami, kvôli ktorým sa oplatí anektovať zvrchované a integrálne územie manželskej výlučnosti. Akokoľvek zámienok si vždy nájdu dosť.
To, že v celom tomto videní problému nejde o paranoju, to potvrdzuje aj úzkostná korešpondencia, ktorú sme všetci poslanci v nedávnom čase dostali do mailových schránok. Nechcem teraz riešiť svoje prekvapenie, koľko všelijakých spolkov, združení a organizácií pracuje na likvidácii a totálnom zničení hlbokých európskych tradícií, ani vyjadriť pochybnosť, či naši občania a obyvatelia Európskej únie vôbec tušia, čo všetko financujú a podporujú z vlastných daní, akokoľvek predstavu, že platíte za to, že niekto môže legálne demoralizovať a przniť vaše dieťa. A možno je aj otázka času, kedy to bude robiť v škole bez vašej možnej možnosti zákonne sa brániť. Už táto predstava je desivá. No, žiaľ, získava všetky kontúry nie nejakého fiktívneho prízraku, ale reality, ktorá s nebývalou gurážou dekadencie ide proti životu a ľudskému rastu v pravde a v rozumnom poriadku.
Predsa len ešte niečo k tomu „vznešenému“ a na všetky precedensy pohodlných, blahobytných, nudiacich sa a hodnotovo zmätených kultúr odvolávajúcemu sa otvorenému listu, ktorý sme obdržali všetci, ako tu sedíme. Pisateľom sa nedá uprieť nevšedný zápal a humanistická militantnosť, ktorá možno prezrádza viac, ako by chcela a v danej chvíli aj potrebovala. Vraj naším jediným faktickým cieľom je zamedziť párom rovnakého pohlavia prístup k inštitúcii manželstva. Vidíte, šidlo z vreca vyskočilo.
Naše tušenia, že registrované partnerstvá a iné právne úpravy vzťahov osôb s inou než kreatívnou sexuálnou orientáciou sú len prvou lastovičkou, metódy postupných krokov, spomínal ich aj Paľo Hrušovský, nevdojak podporujú sami aktéri zmien definície manželstva. Sami o tom napísali. Okrem toho vo všetkej úcte k originalite každej ľudskej bytosti im chcem ale aj poďakovať za prehľadnú mapku krajín, je priložená v tejto korešpondencii, ktoré sa dokázali ústavne alebo na inej legislatívnej úrovni vzpriečiť deštruktívnym trendom, ktoré sa tvária osvietene a zneužívajú na to tie najkrehkejšie a najmenej stabilné prostriedky, emócie. Vzťah muža a ženy, ak je naozaj poctivý, by na tomto emotívnom leveli neprežil ani jednu sezónu, keby nemal v sebe potenciál byť čímsi viac než len romancou a keby nebol napriahnutý k tomu, čo ho presahuje a vlastne aj zdôvodňuje. Na tej mapke ma okrem iného potešilo, že sme v rodine ešte hodnotovo vždy ukotvených, najmä slovanských krajín, naozaj dávno som nemal takú radosť zo slovanstva.
Takže keď sa môžem okľukou vrátiť k úvodnej myšlienke, manželstvo ešte vždy môže byť sexi, ak sa heroicky dokáže vrátiť k exkluzivite a výlučnosti jedného muža a jednej ženy. Preto sme ako kresťanskí demokrati dnes tu, non regeterien, naozaj v tomto nič neľutujem. Reflex z rímskych koloseí, keď nás hádzali pred levov, mám stále hlboko v krvi a v duchovnej genetickej výbave. Svätý Thomas Morus, náš patrón, dal v čase bojov o supremačný zákon Henricha VIII. za toto hlboké povedomie prirodzeného stavu človekových vecí hlavu pod katovu sekeru. Niektoré veci bez ohľadu na čas a miesto, bez ohľadu na spôsob, popularitu a efemérnu priazeň sa musia robiť kvôli večnosti, práve tu, takto a teraz. (Potlesk.)
