Videokanál poslanca

Vážený pán podpredseda, milé kolegyne, kolegovia, neviem si predstaviť, že by bolo možné jednoducho a bezducho dať svoj podpis pod bezprecedentnú obžalobu prezidenta Slovenskej republiky, tento vrchol ústavnoprávnej pyramídy a hierarchie. Moje dôvody možno boli trochu inej povahy ako u niektorých mojich kolegov z pravice. Rozhodne nie je pravda, ako nám to podsúva vládostrana, že nemáme žiadne dôležité témy ani riešenia, a preto sa chytáme slamky prezidentských zlyhaní.
Dovoľte, aby som bol ale osobný. V prvom rade som mal pri podpise hnev. Hnev na samého seba. Je pravdepodobné, že v druhom kole nateraz ostatných prezidentských volieb som, keďže nebola nijaká možnosť voliť medzi kniežaťom a Zemanom, vyberal tzv. menšie zlo. Možno niekoho, kto by vyvetral toxický luft, ktorý tu zanechala Mečiarova lúpežnícka cháska. V takejto volebnej dileme som účelovo vytesnil, že ani to menšie zlo nemá nijako jagavý rodokmeň. Najprv komunistická prokuratúra, potom ústavné krytie valca zo Zlatej Idky, Remiášovej smrti, únosu Kováčovho syna, Gauliederovho vyblokovania z parlamentu, ale myslím, že tých káuz by sme našli i viac.
A na konci toho všetkého nevymenovanie regulárne zvoleného kandidáta na post generálneho prokurátora. Nejde teraz a ani mi to neprislúcha, keďže nie som ani ústavný právnik, ani právnik, posudzovať niekedy schizofrenické judikáty Ústavného súdu, ale dá sa všimnúť hlboká averzia, ba temer fóbia z toho, že by sa na špičku justičnej moci mohol dostať niekto, kto by nemal zábrany vymiesť Augiášov chliev rabovačiek, mafií a Goríl a demaskovať tak pokrvné príbuzenstvo partokracií a vplyvných finančných skupín.
Možno význam a vplyv generálneho prokurátora preceňujem. Každopádne toto bol silný, ba možno najsilnejší dôvod, most, tmel bývalej vládnej koalície s nelichotivou stigmou zlepenca. Dnes viem, že naše úsilie, až na pár judášskych hlasov, bolo príkladom neskutočného idealizmu, pretože v krajine, kde sa každý s každým pozná a kde má väčšina vždy čo-to za ušami, sa takáto priamosť jednoducho nenosí. Nevdojak som si spomenul na pieseň Milana Lasicu a Jara Filipa "V našej krčme všetci pijú, iba Jano nie". Autor sa pýta: "Ani s nami nepije, ani ženu nebije, prečo sa len takto od nás dištancuje?" Pre ľudí opojených pomocou a majúcich dôvodné podozrenia, čo všetko by mohlo vyplávať z análov Generálnej prokuratúry, bol doc. Čentéš príliš triezvy a príliš riskantný. A čo je neodpustiteľné, spravodlivý aj k sebe.
Akú šancu má takýto Jozef Mak vo svete tzv. menšieho zla? Je to rétorická otázka s tušenou odpoveďou: Nijakú. Dnes už viem, a už sa toho nepustím, že menšie zlo nejestvuje. Aj keby sa tak chcelo tváriť. Je z toho istého cesta, totiž zo zla. Absolútneho, jestvujúceho bez pardonu, bez výnimiek a poľahčujúcich okolností. Nulová tolerancia Benedikta XVI. možno nezmenila svet hriechu, pokušenia a relativizácie, ukázala však na jedinú alternatívu, ako čeliť svetu v rozklade.
V čase myšlienkovej formulácie obžaloby prezidenta, čo vôbec nebolo také lineárne a jednoduché, ako to pred verejnosťou demagogicky líči premiér Fico, prebiehali v poslaneckých kluboch veľmi náročné diskusie. Na tomto mieste sa nechcem venovať tým postojom, ktoré boli nejaký spôsobom kontaminované vlastnou skúsenosťou pri vybavovaní všakovakých problémov na úrade prezidenta Slovenskej republiky, teda zväčša motivovaných egoisticky a partikulárne.
Mimo tejto nevyslovenej diskusie som najčastejšie počul trochu zákonnícky argument, že treba rozlišovať medzi samotným úradom a osobou, ktorá ho práve zastáva. Tu vraj nejde o nejakého nelokalizovateľného poľovníka, rýchlostného jazdca do sociálne symbolických a národne mohutných vrchov, maskota skvostných breptov, ktoré tvoria novú lexikálnu kultúru slovenského jazyka, ani o nadovšetko bodrého fúzatého uja, ale o posvätný, nepoškvrnený, ústavne vozvýšený, ak môžem citovať Vajanského, úrad. Úrad. Priatelia, ten úrad taký nikdy nebol. A na rozdiel od cirkevnej hierarchie ani nemá šancu byť mystickým telom zakladateľa.
Svoj podpis som na rozdiel od mnohých iných kolegov dal pod obžalobu aj preto, že sa hanbím, že sa hanbím, v akom stave, v akej disciplíne a nemohúcnosti sa tento úrad nachádza. S výnimkou krátkeho heroického obdobia Michala Kováča po aktoch štátneho teroru ten úrad vyzerá tak, že sa normálny človek, občan nevdojak musí pýtať na jeho zmysel. A to sa zámerne vyhýbam adjektívam a generalizáciám, ktoré by vyjadrili hĺbku oprávneného verejného zhnusenia aj so slovníkom, ktorý by tomu prislúchal.
Jeden môj priateľ na Facebooku mi trefne napísal, či náhodou nelobujem za menšie dobro. Je to pozoruhodná formulácia, no rovnako nákazlivá ako menšie zlo.
Ale aby som nechodil okolo horúcej kaše, poviem to jednoznačne. Za najlepšieho prezidentského kandidáta pre tieto ťažké časy považujem nekomunistu, ktorý si všimol november 1989, ktorý má za sebou pekný životný príbeh bez názorovej prostitúcie, ktorý má za sebou praktickú politickú a ústavnoprávnu skúsenosť, ktorý ctí najhlbšie tradičné korene Európy, ktorého srdce sa neštiepi medzi Moskvou a Bruselom, ktorý vyzrel nad sebestredné alfa samectvo, ktorý ctí zložitosť aj noblesu parlamentnej demokracie, ktorý aj v rivaloch vidí svojich blížnych, a preto aj u rivalov požíva úctu. A ktorý nemá sklony ani pokušenia byť lokálnym Beppe Grillom na slovenskej scéne. Ak by sa tak stalo, bola by aspoň malá nádej, že si svoj možno nezriadený a možno aj trochu anarchistický názor na úrad prezidenta poopravím. Našťastie, malá nádej nie je ani menšie zlo, ani menšie dobro. Malá nádej je obrovská šanca.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som len chcel trošku osvetliť to, čo hovoril pán Matovič v reakcii na moje vystúpenie.
Zákon, ktorý sme vtedy schvaľovali, nebol identický so zákonom, ktorý je tu dnes, a tú matériu, ktorú rieši tento návrh, ako riešil iným spôsobom, ktorý sa mi vtedy zdal naozaj nie štandardný alebo nie šťastný a zdal sa mi hrubo ubližujúci najmä starším, a po diskusii, ktorá bola v poslaneckom klube, som sa teda priklonil - a možno aj môj biologický vek zohral tú úlohu - k tej variante, že to radšej nepodporím, ale hovorím, išlo o iný návrh zákona. To bola diskusia k Zákonníku práce, pozmeňovací návrh a toto je úplne, úplne iný názor. Myslím, že Julo Brocka sa chystá vysvetliť toto detailnejšie.
Na margo toho, že tých zmien, tých postojov viete, že aj ani vy ste nepadli múdry z neba. Tiež sa snažíte rásť a meniť. Istá vec je, že jak to hovoril Alain Delon, viete, že len blbec nemení svoje názory. Tým ale nechcem hovoriť ani ospravedlňovať nejaké farizejstvo. Jednoducho som dorástol do presvedčenia, že je toto riešenie bolestné. A vždy je bolestné, každé jedno riešenie a cesta k rastu je bolestná.
To, čo hovorila pani Nachtmannová, samozrejme, tie kritické veci ja si uvedomujem, ale hovorím, dneska sú tie zákony tak málo univerzalistické, že vždy riešia nejakú sektorovú spravodlivosť a akosi nezostáva možnosť riešiť to univerzum, ktorá sa volá ľudská mizéria, ľudská bieda a tá je vo všetkých sociálnych skupinách, biologických skupinách, profesných skupinách. Žiaľbohu, nemáme lieky na všetky bolesti sveta. Ďakujem.

Vážený pán predseda, milé kolegyne, kolegovia. Ja mám takú ani nie politologickú a ani nie odbornú, lebo sa necítim odborníkom v tejto oblasti, skôr je možno taká impresia, ktorá je kdesi v pozadí tohto zákona, ktorý predkladá skupina poslancov za KDH. Chcel by som tento krátke zamyslenie venovať mojej dcére, ktorá hľadá pracovné uplatnenie mimo tejto vlasti a rovnako Jožovi Mikloškovi za tú generáciu seniorov, možno aj z toho kontextu bude zrejmé, prečo takto.
Všimol som si tendenciu mnohých zákonov, ktoré tu preberáme, veľmi často polarizujú našu spoločnosť na tých, ktorým sa učiní zadosť a na tých, ktorých nasrdíme, aby som sa vyjadril spisovne. A všimol som si aj taký podprahový kalkul, neraz marketingového typu, ktorých čo do počtu z týchto dvoch skupín je viac. Lebo každá strana, aj tá tzv. nestranná a nezávislá chce mať viac. Koho? No predsa voličov, poznám síce aj voličov, nutkavo závislých na nezávislosti, ale o to teraz nejde. Isté je, že priestor univerzalistickej legislatívy sa stále viac a viac sužuje.
Prvýkrát som si to uvedomil po masakre v Devínskej Novej Vsi. Vtedajší minister vnútra predložil v parlamente zákon, ktorý chcel zásadne sprísniť prístup k zbraniam a zbrojným pasom, teda išlo o vec alebo matériu celkom určite prospešnú, verejne prospešnú a, hľa, vstali noví bojovníci z radov poľovníkov, policajtov, vojakov, športových strelcov a zo zákona zostal v platnosti hádam len časť účinnosti. Pri živnostníkoch to bolo podobné aspoň v diskusiách, aj keď napokon v realizácii toho zámeru pre krátkosť vlády nedošlo. Lekári hrali vysokú hru najvyššími kartami, no vôbec nie je isté, či vyhral pacient, vďaka ktorému sú živí. Zdravotné sestry to hrali slušnejšie, a tak aj dopadli, o učiteľoch už ani nehovorím. Mzda, ktorá im prichádza v týchto dňoch nielen, že sa nezvýšila o sľúbené percentá, ale ešte klesla. A to školy a zriaďovateľov ešte čaká konsolidačná racionalizácia. Dokonca aj nedávna téma umeleckých fondov z minulého týždňa pracovala s takouto schizofrenickou konštantou, ktorá sa stáva súčasťou veľkej väčšiny tu predkladaných zákonov. Volám ju schizofrenická konštanta: Prečo majú tí nadanejší, úspešnejší, kvalitnejší živiť tých druhých, takpovediac potrimiskárov?
Kto ale môže ukázať prstom, kde je vlastne tá hranica? A najmä v kontinuálnom politickom kontexte najskôr Mečiarových rabovačiek, neskôr nacionalistických slotovín a sofistikovanejších demokratických goríl. Toto všetko nás rozdeľuje a paradoxne aj spája, a to v dobrom aj v zlom. Lebo núdznych je veľa a spoločenskej mizérie až až. Nepoznám nijakú relevantnú sociálnu a profesnú skupinu, ktorá by bola naskrze spokojná so svojím stavom. Tieto myšlienky mi vírili hlavou, keď som premýšľal, prečo som dal svoj podpis pod návrh zákona o súbehu dôchodku a ďalšej mzdy vo verejnej a štátnej službe. Mám azda nejaké nevybavené účty s dôchodcami? Alebo populisticky fandím mladým, ktorý statočne rozširujú hrozivo narastajúce šíky nezamestaných?
Milí kolegovia, verte či neverte, nič z toho. Ako učiteľ a neskôr riaditeľ gymnázia som zistil, že biologický vek ako kritérium je celkom nepoužiteľný. Spoza katedry mám totiž skúsenosť aj s 18-ročnými ostarkami a takpovediac - prepáčte za výraz - zdochlinami vysilenými skorým poznaním a simplexitou sociálnych sietí. Na druhej strane ma vždy dokážu nabudiť 80-roční junáci a statné kočky v pokročilom veku, ktoré nestratili elán, šarm a iskru. Prečo teda takýto zákon? Doklaplo mi to včera, keď som v správach sledoval dôvody prvého muža mojej cirkvi, ktorý dobrovoľne rezignoval z úradu. Mal tam byť naveky, ale zo solidarity k aktuálnemu duchu čias, aj s kritickou reflexiou voči vlastnej osobe pred Božou tvárou sa rozhodol, že dosť. Je v tom majestát aj noblesa, ktorá sa v spoločnosti večného kalkulu s neistou istotou a v čase horúčkovitého funkčného doživotia nenosí. Dávno som nemal taký dobrý pocit z rozhodnutia, ktoré ma zároveň mrzí. Vždy som ho vnímal ako môjho človeka, lebo konzervatívne lipel na tradícii, pravde a zdravom rozume. Preto s rovnakým pocitom, skepticky pochybujem, že mladší bude lepší. Nádej tu však je, a to hovorím v plnej úcte k pontifikovi, pri voľbe ktorého sa mnohí vydesili, že na celibát a rozvodový étos znova nepríde. Ale o to nejde, samozrejme.
Poďme však k meritu veci, teda k prítomnému zákonu. Nie je proti niekomu a nie je za niekoho. Iba otvára možnosť generačnému okysličeniu a zároveň parciálne rieši najväčší sociálny problém našej doby, civilizácie, našej spoločnosti a to je nezamestnanosť. Aby som to zopakoval, viac energie mi dáva Jožo Mikloško ako tucty mladých, ktorí si ohrýzajú nechty nad laptopmi a tabletmi. Napriek tomu premýšľam o medzigeneračnej solidarite, o uvoľnení vysedeného miesta, lebo staroba si vždy vie nájsť svoj dôvod aj svoju cnosť. Včera som bol so svojím 83-ročným svokrom po dlhoročnej cievnej mozgovej príhode a ochrnutí na lekárskom vyšetrení. Ako to povedať? Ráňa ma alebo odzbrojuje jeho elán vital, jeho schopnosť nevzdávať to. Jednoducho si pri ňom pripadám ako invalid. Alebo ešte inak, keď ma ako riaditeľa cirkevného gymnázia prvýkrát navštívil šéf diecézneho školského úradu, otec 8-ich detí, okrem iného som sa ho spýtal, ako im chce podeliť raz svoj majetok. Jeho odpoveď ma temer šokovala, aj keď o pár rokov neskôr sa rovnako zas správal aj môj otec. Vtedy totiž povedal: "Určite sa nedopustím tej nemravnosti, aby som dal všetkým svojim deťom rovnako, lebo každé z nich dostalo do vienka iné dary, iné talenty a iné charizmy aj limity." Vtedy sa vo mne všetko búrilo, dnes sa mi to zdá spravodlivé, aj keď bolestné. To uvádzam ako taký komparatívny rámec pre naše rozhodovanie sa medzi skupinami, ktoré chceme riešiť, a na druhej strane, ktoré nejakým spôsobom ako keby sme v úvodzovkách "postihovali". Nie som najmladší, to je jasné, to je jasné. Ale moje deti sú mladšie. Neviem, čo je lepšie, ale je to tak. Pokiaľ nebudem za systém považovať to, že ako dvoj- či trojvýkonový a dvoj- či trojplatový rodič mám saturovať život mojich nezamestnaných detí. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem. Ja by som chcel pri pánovi Hlinovi len na jednu vec zareagovať, na také zovšeobecňujúce poňatie írskeho ľudu. S tými všeobecninami je vždycky problém. Ja mám rád konkrétnych ľudí, menovite, konkrétne. Keď sa to skrýva za ľud, vždy je to podozrivé. A najmä pri tých Íroch by som vám rád dal taký námet. Možno treba pozrieť do Keltskej obrody, hnutia asi 100 rokov starého. Možno treba čítať Jamesa Joycea a jeho Ulyssesa alebo, alebo J. B. Shawa, aby ste vedeli, že je to zložitejšie s tými Írmi. Čo, samozrejme, neznamená, že nemáme s úctou sňať klobúk pred heroickými chvíľami, ktoré aj v takýchto zložitých a kontroverzných národoch, ako sú Íri, jestvujú. Tak len toľko.

Ja len krátko. Nechcem kaziť ten žánrový rozmer bufonády, do ktorej to skĺzlo. Nič menej by som chcel oceniť na Lojzovi Hlinovi takú racionalitu, ktorá nemusí byť nevyhnutne sofistikovaná a je tak prirodzene múdra. Tak sedliacky múdra. Napriek tomu si myslím, že ten problém, ktorý identifikoval s tou Planétou vedomostí, to by bol možno najmenší problém.
Vec, ktorá tu nebola diskutovaná a zaslúžila by si, pretože súvisí s tým systémom bez ohľadu na všelijaké arbitráže a iné rezervy a alternatívy financovania, je samotný systém školstva. Totiž v ňom je toľko prvkov v tej byrokracii školstva od ministerstva cez krajské školské úrady, metodické centrá, pedagogické a ďalšie, ďalšie inštitúcie, z ktorých len jedna tretina tvorí produkt, ktorý sa volá vzdelanie. Čiže tam by bola možno aj odpoveď pre učiteľov, kde by ministerstvo malo hľadať rezervy. Lebo mnohí, ktorí v tom systéme robia, fakticky ubližujú učiteľom, aj keď sa tvária inak. Tie peniaze sú vo vnútri, tak ako som bol o tom presvedčený, že sú vo vnútri zdravotníctva. A mrzí ma, že táto téma sa tu vôbec, vôbec neobjavila a podľa mňa, tam je kľúčová odpoveď na to, ako zvýšiť učiteľom platy.
Obávam sa, že to, čo sme tu dneska demonštrovali ako serióznu diskusiu o stave školstva, učiteľov nijako nepoteší a v tej mizérií, v ktorej sú, im to nepomôže, čo mi je zvlášť ľúto. Ale Lojzovi Hlinovi, každopádne ďakujem.

Jozef, ja by som ti chcel poďakovať aj za to, že si pripomenul príbeh, ktorý podobná legislatíva má za sebou po roku ´89. Je zvláštne, že sme práve my, ktorí sa snažíme brániť dôstojnosť intimity, obviňovaní z toho, že sexualizujeme tieto témy a že my to sem práve vnášame. Nie je to pravda. Je ale problém, že všetky legislatívy, ktoré majú tento morálny rozmer, zákonite stroskotávajú na tom, že nejestvuje presná a neviem, či sa dá dosiahnuť akási zhoda alebo konsenzus na dodefinovanie alebo definovaní toho, čo vlastne je to, čo nás uráža, to čo je nad. Lebo tie ľudské miery a tie postoje sú rozličné. A na tom by sme asi zhodu nenašli. Čiže, vôbec prvý problém je problém definície. A na tom troskotá akýkoľvek pokus morálne obsahy prepísať do zrozumiteľnej a aj vykonateľnej legislatívy. Keď hovoríme o vykonateľnosti, mám pred očami trošku insitný obraz môjho otca, ktorý chodil s tou 445-kou z deväťdesiateho roka po Trenčíne po stánkoch a búchal im to, tým predajcom, o hlavu a napriek tomu jeho úsiliu, ten výsledok bol  temer nulový. Takže je problém aj, ako vykonať, ak sa aj podarí napísať morálne témy do legislatívnej podoby. Celkom taká poznámka ešte možno nad rámec toho, čo tu nezaznelo. To, že sa tá sexualita a erotika v takej miere objavuje v médiách, nie je prejavom ani sexuálneho zdravia, ani normality, ani vitálnosti, ani apetítu. Ja osobne si myslím a tak to aj vnímam, že je to vec frustrácie. Že je to problém našej frustrácie z týchto tém a aj toho, že sme dneska v stave ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Martin, ja v tom tvojom vystúpení by som chcel zareagovať, ale je to aj taká tendencia, ktorá sa u tvojich kolegov objavuje, taký progresivizmus, že stále veci budú lepšie a sa spomínajú historické paralely. Ty si spomínal rasovú diskrimináciu, spomínal si holokaust, kolega Mičovský spomínal vyrovnanie, tolerančný patent a hlasovacie právo pre ženy, len veci sa majú, veci sú zložitejšie aj historicky. Každý ten progresivizmus netrvá donekonečna. Civilizácie majú svoje vrcholy a majú aj svoje pády a svoje konce a krach veľkých civilizácií veľmi často koreluje s rozvoľnením étosu a morálky, na ktorom tá spoločnosť vytvorila svoje fantastické diela.
Obávam sa, že to, čo napísal John Donne v básni "For Whom the Bell Tolls", ako keby prorocky písal aj o tejto civilizácii. Anglo-americká civilizácia naozaj je, cítim to tak, ako seizmické trasenie, je pred svojím krachom, je na hranici dekadencie a toto sú sprievodné javy toho, že naozaj je to civilizácia, ktorá stráca, a nemyslím teraz len z hľadiska vývoja populácie, myslím aj z hľadiska étosu, z hľadiska hodnôt, z hľadiska kultúry a toho, čo vyznačovalo tú spoločnosť.
A ešte jednu vec, pokiaľ ide o tie zástupy. Samozrejme, sa nedá súhlasiť so zástupmi, ktoré sa pozerali na tých visiacich černochov, ani s tými, ktorí odprevádzali ľudí do tých dobytčiakov. Takisto ale mňa obťažujú zástupy, zástupy ľudí, ktorí demonštrujú teatrálne svoju sexualitu na dúhových pochodoch, chytajú sa za prirodzenia a olizujú sa verejne. Uráža ma to, uráža to moje cítenie, moju mužskosť. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja by som chcel reagovať na jednu časť toho, čo hovoril kolega Škripek, resp. jeden podnet tej možnej uzdravy. Lebo sú také príklady a nie sú ojedinelé a je to jeden, dokonca by som povedal, legitímny smer uvažovania o týchto problémoch, aj keď si myslím, že skôr v tom pásme, ktoré som uviedol ako egodystónnu formu homosexuality, ktorá je v medzinárodnej kvalifikácii chorôb.
Ale mňa viac než tento klinický spôsob riešenia zaujíma uzdravenie celej osobnosti. Možno aj v zmysle toho, čo sa aj ľudovo hovorí, že "lekár lieči, ale Boh uzdravuje". Preto si myslím, že je možnosť uzdravy, nie v klinickom zmysle, ale uzdravy v zmysle metafyzickom a existenciálnom a je pre to celý rad príklad. A že naozaj existuje nádej a že naozaj je cesta z tejto slepej uličky, dokazuje nielen hnutie, ktoré som spomínal, Kuráž Benedicta Greschela, ale aj ďalšie takéto uzdravovacie programy. A teraz vôbec nenarážam na to, že by som považoval ten jav za chorobu, myslím teraz tie snahy uzdraviť celú osobnosť, ako to robí, s úspechom robí hnutie Dignity alebo Desert Stream a je ich oveľa-oveľa viac. Čiže aj tu vidím perspektívu alebo dúhu, ako chcete, dúhu nad tou potemnelou krajinou tzv. ľudských práv našich spolublížnych inej orientácie.
Ďakujem.

Ja by som chcel poďakovať kolegovi Mičovskému. Bolo to také romantické. Túto polohu sa tu snaží vniesť aj Martin Poliačik tým svojím vystúpením trošku kopírujúcim encykliku Deus caritas est, čo tu nezaznelo. Obávam sa ale, že veci nie sú až také romantické, ani také sentimentálne, a nebudem používať kresťanské kritériá, alebo teda kresťanské výskumy, ale tú štúdiu, možno klasickú, o sexuálnom správaní, ako ju publikoval Masters s Johnsonovou, ktorá hovorí, že to správanie, ktoré vy nazývate láskou, nemá znaky tradičnej, by som povedal, takej romantickej predstavy o láske. Žiadne dvorenie, ide sa hneď na vec. Veľmi často odpadá celý ten folklór, ktorý robí lásku krásnou. Je to utilitárne, účelové správanie. Naozaj si myslím, a teda plus to, že nemá dlhú trvácnosť. V tých najlepších odhadoch taká tá, naozaj také tie grády zamilovanosti v homosexuálnom vzťahu ak vydržia rok, tak to si môžu blahoželať. Obyčajne aj menej. O promiskuite nehovorím, tam sú tie štatistiky ešte katastrofálnejšie.
Pán Mičovský, ešte jednu vec by som predsa len chcel, keď ste spomínali, keď ste spomínali tie identity. Ja som vo svojom príhovore hovoril o tom, že orientácia je čosi, čo si trebárs nemôžme zvoliť. Ako si nemôžete zvoliť, či budete černochom, moslimom, evanjelikom, handicapovaným, ženou, ale čo si môžete zvoliť, je správanie. Správanie, tam mám vôľu a tam mám možnosť správať sa v súlade i s prirodzeným poriadkom i s predstavou o spoločenskom blahu, ktoré je napokon uzákonené alebo akýmsi spôsobom formulované aj v ústave. Len toto som mal na mysli. Preto aj tie porovnania, ktoré ste spomínali, sa mi zdali trošku... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Martin, to tvoje vystúpenie bolo pri všetkej teda snahe o exaktnosť, bolo veľmi romantické, lebo si hovoril o láske. Je s tým ale väčší problém.
Ale ja by som sa chcel sústrediť na tú jednu časť, keď si išiel do biblistiky v tých výkladoch z českobratského prostredia. Chcem ťa ubezpečiť, že sú aj v našom prostredí - a teraz myslím naozaj katolícke prostredie - biblické interpretácie, ktoré sú odlišné od štandardných. Spomínal som Helminiaka, spomínal som Putnu.
Tam je ale iný problém. My hľadáme a hľadáme proste argumenty aj biblické, že či, čo sa hovorí o homosexualite, či sa vôbec hovorí, ako sa hovorí. Zabúdame na to najpodstatnejšie. Keby som zostal na úrovni biblistiky, a to sú knihy Genesis, tam je jasný projekt, ako muža a ženu ich stvoril. A preto muž odíde z domu a s tou ženou sa stanú jedným telom. A keby si, keď ideš ku Kristovi, Kristus to aj parafoval tým, že povedal: "A preto, čo Boh spojil, človek nerozlučuj." Čo je vlastne priklepnutie toho Božieho projektu, že sme boli stvorení ako muž a žena. Čiže vykašlime (sa), či homosexuáli sú, alebo nie sú, ale povedzme si, aký je projekt s mužom a ženou v knihe Genesis. To je jedna vec.
Pokiaľ ide o tie kritériá lásky, ktoré si spomínal, jedno ma zaujalo zvlášť a to je integrita kože. Integrita kože, dneska ti hociktorí internista povie, že v medzinárodnej klasifikácii chorôb jestvuje syndróm, ktorý sa volá syndróm hrubého čreva gayov. Ja to nebudem popisovať, lebo nie som kompetentný, a okrem parazitárnych a iných a epidemiologických vecí, ktoré sú s touto diagnózou spojené, sú veľmi ťažké, traumatologické, análne, análne problémy. Problémy, úplne zodpovedne... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)