Vážený pán predseda, milé kolegyne, kolegovia. Ja mám takú ani nie politologickú a ani nie odbornú, lebo sa necítim odborníkom v tejto oblasti, skôr je možno taká impresia, ktorá je kdesi v pozadí tohto zákona, ktorý predkladá skupina poslancov za KDH. Chcel by som tento krátke zamyslenie venovať mojej dcére, ktorá hľadá pracovné uplatnenie mimo tejto vlasti a rovnako Jožovi Mikloškovi za tú generáciu seniorov, možno aj z toho kontextu bude zrejmé, prečo takto.
Všimol som si tendenciu mnohých zákonov, ktoré tu preberáme, veľmi často polarizujú našu spoločnosť na tých, ktorým sa učiní zadosť a na tých, ktorých nasrdíme, aby som sa vyjadril spisovne. A všimol som si aj taký podprahový kalkul, neraz marketingového typu, ktorých čo do počtu z týchto dvoch skupín je viac. Lebo každá strana, aj tá tzv. nestranná a nezávislá chce mať viac. Koho? No predsa voličov, poznám síce aj voličov, nutkavo závislých na nezávislosti, ale o to teraz nejde. Isté je, že priestor univerzalistickej legislatívy sa stále viac a viac sužuje.
Prvýkrát som si to uvedomil po masakre v Devínskej Novej Vsi. Vtedajší minister vnútra predložil v parlamente zákon, ktorý chcel zásadne sprísniť prístup k zbraniam a zbrojným pasom, teda išlo o vec alebo matériu celkom určite prospešnú, verejne prospešnú a, hľa, vstali noví bojovníci z radov poľovníkov, policajtov, vojakov, športových strelcov a zo zákona zostal v platnosti hádam len časť účinnosti. Pri živnostníkoch to bolo podobné aspoň v diskusiách, aj keď napokon v realizácii toho zámeru pre krátkosť vlády nedošlo. Lekári hrali vysokú hru najvyššími kartami, no vôbec nie je isté, či vyhral pacient, vďaka ktorému sú živí. Zdravotné sestry to hrali slušnejšie, a tak aj dopadli, o učiteľoch už ani nehovorím. Mzda, ktorá im prichádza v týchto dňoch nielen, že sa nezvýšila o sľúbené percentá, ale ešte klesla. A to školy a zriaďovateľov ešte čaká konsolidačná racionalizácia. Dokonca aj nedávna téma umeleckých fondov z minulého týždňa pracovala s takouto schizofrenickou konštantou, ktorá sa stáva súčasťou veľkej väčšiny tu predkladaných zákonov. Volám ju schizofrenická konštanta: Prečo majú tí nadanejší, úspešnejší, kvalitnejší živiť tých druhých, takpovediac potrimiskárov?
Kto ale môže ukázať prstom, kde je vlastne tá hranica? A najmä v kontinuálnom politickom kontexte najskôr Mečiarových rabovačiek, neskôr nacionalistických slotovín a sofistikovanejších demokratických goríl. Toto všetko nás rozdeľuje a paradoxne aj spája, a to v dobrom aj v zlom. Lebo núdznych je veľa a spoločenskej mizérie až až. Nepoznám nijakú relevantnú sociálnu a profesnú skupinu, ktorá by bola naskrze spokojná so svojím stavom. Tieto myšlienky mi vírili hlavou, keď som premýšľal, prečo som dal svoj podpis pod návrh zákona o súbehu dôchodku a ďalšej mzdy vo verejnej a štátnej službe. Mám azda nejaké nevybavené účty s dôchodcami? Alebo populisticky fandím mladým, ktorý statočne rozširujú hrozivo narastajúce šíky nezamestaných?
Milí kolegovia, verte či neverte, nič z toho. Ako učiteľ a neskôr riaditeľ gymnázia som zistil, že biologický vek ako kritérium je celkom nepoužiteľný. Spoza katedry mám totiž skúsenosť aj s 18-ročnými ostarkami a takpovediac - prepáčte za výraz - zdochlinami vysilenými skorým poznaním a simplexitou sociálnych sietí. Na druhej strane ma vždy dokážu nabudiť 80-roční junáci a statné kočky v pokročilom veku, ktoré nestratili elán, šarm a iskru. Prečo teda takýto zákon? Doklaplo mi to včera, keď som v správach sledoval dôvody prvého muža mojej cirkvi, ktorý dobrovoľne rezignoval z úradu. Mal tam byť naveky, ale zo solidarity k aktuálnemu duchu čias, aj s kritickou reflexiou voči vlastnej osobe pred Božou tvárou sa rozhodol, že dosť. Je v tom majestát aj noblesa, ktorá sa v spoločnosti večného kalkulu s neistou istotou a v čase horúčkovitého funkčného doživotia nenosí. Dávno som nemal taký dobrý pocit z rozhodnutia, ktoré ma zároveň mrzí. Vždy som ho vnímal ako môjho človeka, lebo konzervatívne lipel na tradícii, pravde a zdravom rozume. Preto s rovnakým pocitom, skepticky pochybujem, že mladší bude lepší. Nádej tu však je, a to hovorím v plnej úcte k pontifikovi, pri voľbe ktorého sa mnohí vydesili, že na celibát a rozvodový étos znova nepríde. Ale o to nejde, samozrejme.
Poďme však k meritu veci, teda k prítomnému zákonu. Nie je proti niekomu a nie je za niekoho. Iba otvára možnosť generačnému okysličeniu a zároveň parciálne rieši najväčší sociálny problém našej doby, civilizácie, našej spoločnosti a to je nezamestnanosť. Aby som to zopakoval, viac energie mi dáva Jožo Mikloško ako tucty mladých, ktorí si ohrýzajú nechty nad laptopmi a tabletmi. Napriek tomu premýšľam o medzigeneračnej solidarite, o uvoľnení vysedeného miesta, lebo staroba si vždy vie nájsť svoj dôvod aj svoju cnosť. Včera som bol so svojím 83-ročným svokrom po dlhoročnej cievnej mozgovej príhode a ochrnutí na lekárskom vyšetrení. Ako to povedať? Ráňa ma alebo odzbrojuje jeho elán vital, jeho schopnosť nevzdávať to. Jednoducho si pri ňom pripadám ako invalid. Alebo ešte inak, keď ma ako riaditeľa cirkevného gymnázia prvýkrát navštívil šéf diecézneho školského úradu, otec 8-ich detí, okrem iného som sa ho spýtal, ako im chce podeliť raz svoj majetok. Jeho odpoveď ma temer šokovala, aj keď o pár rokov neskôr sa rovnako zas správal aj môj otec. Vtedy totiž povedal: "Určite sa nedopustím tej nemravnosti, aby som dal všetkým svojim deťom rovnako, lebo každé z nich dostalo do vienka iné dary, iné talenty a iné charizmy aj limity." Vtedy sa vo mne všetko búrilo, dnes sa mi to zdá spravodlivé, aj keď bolestné. To uvádzam ako taký komparatívny rámec pre naše rozhodovanie sa medzi skupinami, ktoré chceme riešiť, a na druhej strane, ktoré nejakým spôsobom ako keby sme v úvodzovkách "postihovali". Nie som najmladší, to je jasné, to je jasné. Ale moje deti sú mladšie. Neviem, čo je lepšie, ale je to tak. Pokiaľ nebudem za systém považovať to, že ako dvoj- či trojvýkonový a dvoj- či trojplatový rodič mám saturovať život mojich nezamestnaných detí. Ďakujem. (Potlesk.)
