Videokanál poslanca

Pán predseda, mám procedurálny návrh, keby ste dali hlasovať, aby snemovňa vyzvala predsedu výboru mandátového, imunitného, aby zvolal hneď ráno výbor. Zdôvodňujem to tým, že keď tu bola nejaká fyzická potýčka poslanca Hlinu, poslanca Martvoňa, tak aj ministri za SMER protestne odchádzali zo sály v rozpore s rokovacím poriadkom a tak ďalej.
Tuná je vážne podozrenie, že poslanci za SMER výrazne pod vplyvom alkoholických nápojov túto noc inzultovali poslanca. Bol ošetrený, mal lekársku správu, to je výrazne vážnejšie ako len natrhnuté nohavice. Ak, pán predseda, vy nezabezpečíte v tejto veci procedúru, tak si myslím, že vedenie parlamentu stratí akúkoľvek dôveryhodnosť.

Chcel som sa poďakovať reagujúcim poslancom. Ja si myslím, že to má zmysel a má zmysel odkrývať to, čo robí dnešná vláda, a to, že vlastne vykonáva príkazy len svojich pánov, ani nie tak kvôli nám, možno.
Ja som bol teraz chvíľku doma sa osprchovať, prezliecť a pozrieť synov, ktorí spia, a myslím si, že ak tú povinnosť už nemáme voči sebe, tak máme voči našim vlastným deťom, aby v tejto krajine, keď vyrastú, reálne rozhodovali ony a nie za nich nejakí páni oligarchovia, skupiny, ktoré budú ovládať ako bábky, ako lokajov politikov, ktorí sa vážne tvária, ale v skutočnosti sú zbabelí, predajní a skorumpovaní.

By som vás chcel, pani predsedajúca, požiadať, aby ste, už ste to dosť nezvládli, vedenie celej tejto schôdze, aby ste nerobili ešte horšie, ako to je.
Milé kolegyne, vážení kolegovia, ja by som sa tiež najskôr pridal k hodnoteniu toho, čo dnes v parlamente sa vlastne deje. Myslím si, že takúto schôdzu s takýmito, s takýmto priebehom Slovensko nemalo ani za mečiarovských čias. Vladimír Mečiar bol zvláštny, Slovensku veľmi uškodil, nebol celkom v poriadku, ale ja musím povedať, že nebol zbabelec. Robert Fico je zbabelec. Neviem si predstaviť, že by Vladimír Mečiar pri návrhu na jeho odvolanie zo sály odišiel, že by jeho poslanci boli tiež povinní zo sály odísť na jeho výzvu.
Čo sa dialo po tom, že, keďže asi inú motiváciu, ako podporovať vládu, vládni poslanci nenašli, tak našli alkohol, aby potom tuná mohli v zásade byť takí zomknutí, pretože asi v triezvom stave by to nešlo, za svojou vládou. A to, čo sa udialo po polnoci, to znamená ten incident, kedy bol inzultovaný najmä pán poslanec Viskupič podnapitými poslancami, to neboli dva decká vína; to boli tak dva deci vína, jak keď mal bývalý poslanec Cuper tie dva deci orešanského, to bolo toľko dva deci vína; tak to považujem za, za veľkú hanbu. Žiaľ, musím povedať, že je to hanba, ktorá padne na celý parlament.
Ja som si pozrel ešte v noci to, čo nakrútili médiá, jednotlivých poslancov SMER-u, ktorí boli zapojení v tomto incidente. Boli sme tuná v sále, a keď som dával návrh, procedurálny, ešte pred tým incidentom, tak už som povedal, že z čoho je taká dobrá nálada tuná, pretože tiahlo tuná z viacerých poslancov SMER-u.
Samozrejme, že si myslím, že sa nič neudeje zajtra, pretože vedenie parlamentu stratilo akýkoľvek rešpekt. Jednak iné pravidlá hry platia pre koaličných poslancov, iné pre opozičných a myslím si, že v tomto sa bude celkom veselo ďalej pokračovať.
Ako povedala pani podpredsedníčka Jurinová pred chvíľou, pred dvomi rokmi tu bola schôdza k odvolávaniu premiérky Radičovej. Hlavným dôvodom tejto schôdze bolo, bol prípad, korupčný prípad, ktorý sa týkal jedného z jej externých poradcov v kauze Osrblie, v kauze výstavby biatlonového štadiónu. Ten prípad si pamätám, bolo to v lete roku 2011, kedy sme rozbehli policajnú akciu, a keď som oznámil predsedníčke vlády, ktorá bola vtedy na dovolenke, že sme teda obvinili ľudí a zadržali niektorých ľudí vrátane jej poradcu, jej reakcia bola veľmi jednoznačná: "Obviňujte a zatýkajte, proste polícia musí mať voľné ruky, nech ide o kohokoľvek."
Samozrejme, že dnes sa na Úrade vlády zatýkať nebude, nie preto, že by tam nebola žiadna korupcia, ale preto, že dnes sa znovu vyšetrujú malé korupčné prípady, ako bola kauza Wänke, radievane v tretej lige z klubu do klubu. Napriek tomuto čestnému postoju premiérky Radičovej zvolal predseda vlády Fico schôdzu na jej odvolanie a my sme všetci prišli a boli sme tu do rána. Aj premiérka Radičová tu sedela a bola tu do rána. A počúvala aj mnohé urážky aj premiéra Fica, bola a, je žena, zvládla to. Mala dosť odvahy a čistého svedomia, musím povedať, že to zvládla. Premiér Fico je síce muž, ale on tú odvahu nikdy nemal.
Tá argumentácia, ktorú sme tu počuli od poslancov, že "no my sa nenecháme urážať", čo sme my už v tomto parlamente sa napočúvali častokrát a pripadá mi táto argumentácia ako argumentácia v škôlke škôlkarov, ktorí, jeden udrie, druhý mu to vráti, čo je normálne, a ten, čo udrel prvý, keď mu ten druhý vráti, beží za učiteľkou v materskej škôlke schovať sa pod sukňu: "Jajajaj, bijú ma, bijú ma, poďte ma zachrániť!" Tieto škôlkarské maniere, tieto zbabelé škôlkarské maniere, si myslím, že dnes predviedli na čele s pánom predsedom vlády poslanci SMER-u.
Teraz druhá moja poznámka, ktorú hovorila, pani poslankyňa Jurinová hovorila, že on by mal byť premiérom nás všetkých. No mal by byť, ale podľa mňa premiér Fico nie je premiér občanov. On je čisto lokaj svojich pánov. A keď prenikne nejaký problém, vznikne, ako vznikol, niečo praskne, je preukázané, že materiály na vládu nepripravujú ministri, ale finančné skupiny, keď sa preukáže, že de facto v štátnych podnikoch, najlukratívnejších, čo je v tomto prípade Eustream, nominuje štát de facto nominantov finančných skupín, tak si myslím, že situácia je úplne jednoznačná, že koho záujmy vláda reprezentuje. Reprezentuje záujmy svojich pánovi, reprezentuje záujmy oligarchov, reprezentuje záujmy finančných skupín.
Materiál nevznikal tak, že sa komunikovalo. Každý odborník na IT vie, ako vzniká ten list, ktorý sa volá properties. Nevzniká tak, že sa medzi sebou komunikuje, a keď nejaký niekto pripomienkuje, tak už je autor materiálu. Nie. Ten materiál vznikal a jeho základ bol na počítači J&T. Možno nejaké bodky a čiarky tam ministerstvo urobilo v rámci nejakej formálnej presnosti. Nič iné.
Ale koniec koncov ten obsah materiálu potvrdzuje, nielenže kde bol urobený, ale v koho záujme bol urobený. A bol urobený čisto v záujme J&T. A budem ešte o tom hovoriť možno v najbližších dňoch, pretože tá situácia sa zdá byť, že je jednoznačná. Považujem ju za škandalóznu.
Ja som spomínal, že tento prípad je ešte závažnejší, ešte do očí bijúcejší, ako je kauza Gorila, kde stále prebieha vyšetrovanie, niektoré veci možnože sú sporné, ale tuná je to čierne na bielom, úplne presné, a je to kauza, ktorá ďaleko presahuje kauzu Gorila.
A tak som si dovolil vám z tej kauzy, z knihy, ktorú napísal Tom Nicholson, prečítať pár statí, pretože si myslím, že aj o tejto kauze a o tom, ako funguje lokajská vláda Roberta Fica, v nejakom okamihu vznikne knižka. Takže na úvod prečítam pár statí, keďže ide o akoby príbeh kauzy porovnateľnej, ktorá už bola takto knižne zdokumentovaná.
Dvere sa otvorili a niekto z tmy vošiel do mojej izby. Nevidel som, kto to je, ale cítil som zmenu vo vzduchu, bol som si vedomý prítomného zla, ako keď sa náhle ochladí.
Keď vošiel do svetla, moje nohy sa už dotýkali zeme. Riflovú bundu mal oblečenú na mikine alebo šušťákovej vetrovke s kapucňou, v šere som to nevidel presne. Páchol ulicou. Do izby sa za ním natlačili ďalší dvaja chlapi.
„Môžem vám pomôcť?“ spýtal som sa. Absurdné, pýtať sa votrelcov, či im môžem pomôcť, ale chápal som, že oni sú v tejto miestnosti predátori a ja len korisť.
„Pomoc?“ zopakoval Riflová bunda a uškrnul sa ponad plece. A potom z jeho rukáva vystrelila päsť a hneď nato aj druhá a stretli sa s mojou hlavou.
To len na porovnanie, aj dnes tu v parlamente alebo včera v noci padali rôzne päste. Pevne verím, že neboli od ľudí s takým profilom, aký sa píše tuná v tejto knižke, ale nie som si celkom istý.
Pokračujem ďalej:
Stalo sa to v jeden zimný podvečer v roku 1998 v Bratislave, kde som pracoval ako reportér pre isté malé anglické noviny. Na Slovensku vtedy nebola vojna ako na Balkáne ani novinári pravidelne nemizli ako v Rusku, ale nad krajinou stále viala zástava divokého východu. Pod vedením kyklopského premiéra Vladimíra Mečiara sa v krajine unášalo a vraždilo, novinári boli niekoľkokrát zbití a občas im zhoreli autá, a to všetko pod starostlivým dozorom Mečiarovej tajnej služby. Mečiar v tom čase vládol Slovensku ako Sauron Stredozemiu a akokoľvek smiešne to znie dnes, keď má sedemdesiat a je už politickou fosíliou, v tom čase bola jeho moc obrovská.
Aj toto, myslím, že môže byť určitým znamením do budúcnosti pre garnitúru Roberta Fica.
Aj bitku od nepozvaných tupohlavcov som dostal zrejme za to, že som sa odvážil písať o jeho zverstvách.
Ležal som na posteli a čítal knihu Cormaca McCarthyho s príznačným názvom Vonkajšia temnota; o žene, ktorá čaká dieťa so svojím bratom. Keď sa dieťa narodí, vezmú jej ho a ona sa vydá na púť cez Apalačské pohorie, ktoré je plné zloduchov, a hľadá svoju dcéru. Temnota tej knihy sa šírila v každom priestore, v ktorom ju kto čítal, nehovoriac o mojej malej izbe na prázdnom internáte ďaleko od domova.
Takže keď títo traja tupohlavci vošli dnu, chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že sú skutoční. Jeden mal bradu, čo mu zakrývala celú tvár, trčali mu len oči; ďalší, ktorému by sa hodilo dáke apalačské meno ako Toadvine, dlhé, zúrivo rozpustené mastné vlasy po plecia.
Jediný úder, ktorý si poriadne pamätám, bol prvý, a čiastočne druhý, oba do spánkov. Zvyšok bitky som mal pocit, že sa plazím hustým bahnom, aby som sa dostal k dverám. Svietilo len slabé svetlo; a kým na mňa dopadali údery, pokúšal som sa chrániť si tvár, skryť sa v malom výklenku na chodbe a potlačiť strach.
„Prestaň!“ zareval hlas. „Daj ruky hore!“
Zaváhal som. Nie preto, že by som sa chcel brániť, ale pretože som vedel, že len čo sa vzdám, som stratený. Bol som však sám proti sebe; moje ruky proti mojej vôli vyleteli inštinktívne hore, samy od seba, a spolu s tým zmizla aj moja vôľa bojovať. Schmatli ma za zápästia, dovliekli k posteli a prinútili ma ľahnúť si na brucho. Ruky mi zviazali za chrbtom, cez hlavu prevliekli vrece. Jeden z nich, myslím, že to bol Riflová bunda, si kľakol na môj chrbát a začal ma mlátiť do hlavy. Možno bol sklamaný, že útok sa skončil tak rýchlo. Už som necítil žiadnu bolesť. Bol som taký vystrašený z celej situácie, že som nechtiac zaručal ako zviera, čo sa dostalo do pasce.
„To stačilo, zlez z neho,“ povedal veliaci hlas. Ukázalo sa, že patril Bradatému, ktorý čupel pri posteli a nadvihol vrece na mojej tvári. „Tak ako? Dýcha sa ti lepšie?“
Prikývol som. Bol menší ako jeho partneri, ktorí boli zaneprázdnení prehliadkou izby. Vďaka kapucni som z jeho tváre videl len zvláštne červené pery. „Máš fotky jednej vraždy. Šéf ma poslal, aby som ich priniesol.“
„My sme ruská mafia!“ zaškriekal jeden z chlapov. „Nie, srbské mafia,“ pridal sa k nemu druhý a rozrehotal sa. Matrac sa prehol pod kolenom a dostal som ďalší úder do hlavy.
„Prestaň s tým už!“ zreval Bradatý a znova sa sklonil ku mne: „Počúvaj, daj nám, čo potrebujeme, a my odídeme.“
Z úst mi vyšla záplava slov, trval som na tom, že nemám žiadne fotky, nemám ani len fotoaparát, nikdy som nevidel žiadnu vraždu a už vôbec nie som ten človek, ktorého hľadajú.
„Ale voláš sa Tom Nicholson, nie?“
Nová vlna zúfalstva, keď sa moja záchranná vzducholoď s menom ToNieSomJa zrútila dole. Bradatý sa postavil a ja som zostal ležať na posteli, kým všetci traja ďalej prehľadávali izbu. Záhadná hudba zipsov, šepotu, rýchlych a tvrdých pohybov. Potom sa Bradatý vrátil.
„Pozri,“ povedal, a tentoraz mi nechal vrece na tvári. „Ja proti tebe nič nemám, ale tuto moji priatelia sú profesionáli a sú ozbrojení. Je to ich živobytie. Keď mi nedáš fotky, pôjdem preč a nechám ťa tu s nimi, možno sa dobre porozprávate.“
„Nie, nie, nie,“ zamrmlal som. „Mýlite sa. Neviem, odkiaľ máte moje meno, ale ja som nikto, ja nie som ani len Slovák, ja sa do ničoho nemiešam!“
Vzdychol, akoby nad tým uvažoval. „Poviem ti, čo spravím. Pôjdem dole a spýtam sa šéfa. Ak sa mýlime, vrátim sa a osobne sa ti ospravedlním. Ale ak klameš, tak máš problém.“
Schmatli ma dva páry rúk. Zviazali mi nohy a pripútali ich k zápästiam jedným dlhým špagátom, ktorý sa točil okolo môjho krku. Bol som natiahnutý ako na škripci. Na chvíľu mi dali dole vrece a vopchali do úst jednu z mojich kravát. Potom ma preniesli na posteľ a pre istotu pripútali k jej rámu. Bradatý sa ku mne nahol: „Môžeš dýchať?“
Prikývol som, lebo som sa nevedel dočkať, kedy vypadnú. Strčil prst pod povraz na mojom krku a skontroloval ho.
„Jeden z mojich ľudí bude vonku pred dverami. Keď začuje čo len najmenší zvuk, vojde hneď dovnútra a opäť dostaneš nakladačku. Takže ani muk, kým sa nevrátime.“
A potom sa postavili a zmizli z môjho života tak rýchlo, ako do neho vpadli. Posledný zvuk, ktorý som počul, bol zvuk kľúča, ktorým za sebou zamkli.
Ticho. Najskôr som len zatvoril oči a zaťal zuby do vankúša. Nepochyboval som o tom, že Bradatý si šiel všetko overiť. Radšej sa nehýbať.
Ale potom som si uvedomil niečo iné. Že som na deviatom poschodí prázdneho internátu, a keďže všetci študenti sú doma na zimných prázdninách, kým by ma niekto našiel, bola by jar. Že keď sa hrubokrkí vrátia, nevrátia sa preto, aby sa ospravedlnili a rozviazali ma.
Podarilo sa mi dostať kravatu von z úst, ale tento proces len tuhšie pritiahol špagát okolo môjho krku. Vystrašený som sa otočil a zahryzol do toho, čo ma držalo. Bola to moja šnúra na bielizeň, plastová s lankom vnútri. Žul som ju a rezal zubami, až kým sa nepretrhla, striasol som si z hlavy vrece a oslobodil sa z uzlov na nohách a na rukách.
Posadil som sa na posteli a skontroloval škody. Ukradli mi stereo a moju zbierku cédečiek, ale nechali mi peňaženku a pas. Pozrel som pod koberec. Peniaze, čo som mal schované pre krajné prípady, tam stále boli. Zmizli aj moje kľúče, cestovná taška a nový zimný kabát. Bastardi.
Schmatol som kuchynský nôž, mysliac na strážcu za dverami. Vykopol som panel zo spodnej časti dverí, ďalším úderom som zničil zámok. Chodba však bola prázdna.
Trvalo celé veky, kým som sa dostal na prízemie. Budova mala priveľa rohov, za ktorými sa mohli útočníci skryť, a vo výťahu ležala prázdna fľaša od vodky, ktorá akoby patrila Toadvinovi. Radšej som šiel po schodoch.
Nočnému vrátnikovi sa nechcelo volať políciu. Tvrdil, že celé hodiny nikto nešiel dnu ani von a díval sa mi pri tom do opuchnutej tváre. Napokon predsa len zdvihol telefón a zavolal. Potom mi spravil čaj a nechal ma vypiť si ho v jeho miestnosti, kde ma nikto nemohol vidieť.
Prišla polícia, štyria detektívi a dvaja policajti vo svojich pekných zelených uniformách. Hľadali odtlačky prstov, zatiaľ čo ja som čakal v hale, kým povedia, čo mám robiť.
Nechali ma odísť o siedmej ráno. Kým jeden z detektívov písal správu, spýtal som sa ho, čo sa podľa neho stalo. Potriasol hlavou. Spýtal som sa ho znova, povedal som mu, že nemám kam ísť, môžem sa len tak vrátiť do svojej izby, a preto by bolo lepšie, keby mi povedal to, čo vie, aby som sa vedel zariadiť. Vzdychol.
„Asi to bola SlS-ka,“ zamrmlal. „Zastrašovanie.“
Aj v tom zmätenom stave, v ktorom som sa nachádzal, som mu odmietal uveriť. Čo už len mohlo zaujímať tajnú službu na reportérovi bez mena, ktorý píše pre zahraničné noviny s maličkým nákladom? A prečo si myslel, že tá bitka bola zastrašovanie, a nie krádež a vlámanie? Oprel sa o kreslo a rozhodol sa niečo mi povedať. „Strávili vo vašej izbe príliš veľa času,“ vysvetlil. „Keby to bolo len vlámanie a krádež, vlezú a vylezú tak rýchlo, ako môžu, nebudú sa poflakovať ďalších pätnásť minút okolo a mlátiť vás, tváriac sa, že sú mafia. Nechali tam aj váš pas a nechceli žiadne peniaze, čo znamená, že to neboli bežní zlodeji. A to, čo ukradli, odniesli vo vašej taške, takže predpokladám, že improvizovali a snažili sa predstierať krádež.“
Vyšiel som z policajnej stanice do zimného rána, kde na mňa čakalo moje dievča, vyslanec z reálneho sveta. Šiel som s ňou do jej bytu a dali sme si každý niekoľko štamperlíkov vodky. Skôr ako som šiel do práce, zavolal som do redakcie a zvestoval, čo sa stalo. Len čo som si sadol za svoj stôl, prišiel môj editor Dan Borský, potľapkal ma po pleci a položil predo mňa teplé pivo. V prehrávači zapol starú pásku Cranberries a štrngli sme si. A potom som sa zosypal.
Celé ďalšie týždne som zo srdca nenávidel Slovensko a túto nenávisť som si bránil kuchynským nožom vo vrecku môjho saka na hrudi. Nebola to bohvieaká emócia; skladala sa zo sebaľútosti a hanby. Nezarábam tu dokopy nič a teraz sa ešte musím starať o takéto hlúposti! Keď vás niekto zbije a zviaže ako bezmocné zviera, vie to celkom pekne zničiť ego. Človek nenávidí samého seba a hľadá ľahkú obeť, na ktorú by to všetko mohol hodiť.
Po mesiaci som sa odsťahoval od frajerky naspäť do svojej starej izby, pretože sa mi zdalo ponižujúce ďalej sa skrývať. Dieru na dverách zaplátali preglejkovým panelom, ale inak sa nič nezmenilo. Kúsky požutej šnúry na bielizeň a kravata ležali na posteli. Po mojom prehrávači zostal na stole zaprášený obdĺžnik. Vonkajšia temnota ležala chrbtom hore na koberci, kam spadla.
Vrátil som sa k svojmu starému životu. Venoval som sa písaniu a po čase som prestal nosiť vo vrecku kuchynský nôž, lebo všetky moje saká boli zničené. Priatelia a susedia na internáte sa ma už nepýtali, čo sa stalo. Dostal som list, v ktorom mi polícia oznamovala, že vyšetrovanie je uzavreté a nič sa nezistilo. Páchateľ neznámy.
Myslím, že presne to bol moment, keď som sa rozhodol napísať knihu. Nie ako dáku odplatu „mafiánom“, ani ako liek na moje zranené ego. Nie, rozhodol som sa jednoducho preto, že po prvýkrát som bol aj ja sám súčasťou toho, čo sa dialo okolo. Namiesto toho, aby som odišiel urazený do Kanady, chcel som zostať a byť členom „cnostnej minority“, ktorá odporuje Mečiarovi. Povedal som si, že môj monokel a ukradnuté veci sú platnou vstupenkou do tejto skupiny. Ale ako som mohol prispieť? Nemal som nič, len fakt, že som už aj ja patril k tým, ktorých dala moc zmlátiť.
Kým sa to nestalo, Slovensko bolo pre mňa exotické miesto, kde sa dá stráviť niekoľko rokov, kým sa rozhodnete, čo so svojím životom. Pozorovatelia ako ja – učitelia angličtiny, dobrovoľníci mierových zborov, smutní právnici a manažéri, ktorých poslali firmy namiesto do Barcelony do Bratislavy – spoločne prežívali postkomunistickú frašku, preplnenú charaktermi ako Mečiar a jeho vtedy obézny šéf tajnej služby Ivan Lexa. Z ničoho nič som sa však sám ocitol uprostred tejto hry a začal som si všímať – a nenávidieť – albánskych vekslákov pred Tescom, čierny Mercedes, čo patroloval mestom, steroidové monštrá, ktoré „chránili“ bary v centre mesta. Hrubokrkí vládli národu, v politike aj na uliciach, a ich vulgárnosť bola všadeprítomná a všetkým na očiach.
Každému, kto sa na situáciu pozrel zbližša, bolo jasné, že na Slovensku nešlo o to, že sa pohybovalo smerom k ruskému štýlu neslobodnej demokracie; Slovensko bolo v podstate unášané miestnymi oligarchami, ktorí si chceli z neho vytvoriť vlastné panstvo uprostred strednej Európy. Konečne som pochopil, prečo toľko mladých ľudí odchádzalo do zahraničia a prečo sa tisícky ľudí angažovali v protivládnych protestoch.
Ako dávno bolo, zdanlivo, to leto roku 1998! Mečiar prehral vo voľbách a medzinárodná izolácia, do ktorej Slovensko hnal, je dnes len poznámkou pod čiarou v historických knihách. Najmúdrejší z hrubokrkých vymenili steroidy za obleky a novinári sú dnes napádaní len slovne, dokonca často z opodstatnených dôvodov.
V podstate sa však toho zmenilo len veľmi málo. Kleptokracia, ktorú Mečiar priniesol, zostala na svojich miestach; dnes je len o niečo viac sofistikovaná. Väčšina voličov stále zúfalo nerozumie verejným otázkam a v nekonečných politických škandáloch nevidia žiadne zákulisie. Povedia si len: „Všetci politici kradnú.“ Sviniari stále dostávajú vysoké úrady – Mečiarov nasledovník Robert Fico je dlhodobo v pozícii najdôveryhodnejšieho politika krajiny – a ľudia vnímajú politiku tak, že menší zlodeji nahrádzajú väčších a naopak. Akoby sa pokazený dom dal opraviť tým, že vymeníte nájomníkov.

Pani podpredsedníčka, tá schôdza, ktorá sa dnes deje, nie je zo strany vedenia parlamentu absolútne zvládnutá. Najskôr prvý raz v histórii Slovenska odíde vláda, keď sa rokuje o dôvere vláde, prvý raz v histórii.
Potom poslanci vládnej väčšiny v podnapitom stave inzultujú ostatných poslancov.
Prosím vás, zvážte, pani podpredsedníčka, možno aj pán predseda, či funkcie, v ktorých ste, zvládate, lebo táto schôdza dokumentuje, že nezvládate dôležité rokovanie pri obrovskom škandále vašej vlády.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Ja mám návrh, aby sme teraz rokovanie prerušili, aj po tomto incidente, ak teda si parlament a vládna väčšina chce zachovať ešte nejaké úplne najzákladnejšie zvyšky slušnosti.
Podľa mojej mienky to, čo sa udialo teraz v parlamente, to, že viacerí poslanci SMER-u sú zjavne pod vplyvom alkoholu, nie takým symbolickým, ale pomerne vážnym, dehonestuje rokovanie tohoto parlamentu. Je to hanba potom pre nás všetkých.
A preto vám navrhujem, pani podpredsedníčka, aby ste dali hlasovať o tom, že prerušíme rokovanie dovtedy do rána, kým vaši poslanci nevytriezvejú. (Potlesk.)

Ďakujem. Ja mám návrh, pán predseda, aby sa prerušila teraz schôdza a rokovalo sa o tejto schôdzi o deviatej. Zdôvodňujem to aj tým, že bol som prítomný, keď ste vyslovili súhlas s tým, že navrhovatelia, ako navrhovatelia sa budeme do deviatej striedať a o deviatej začne vecná rozprava. Vy ste svoj sľub ako predseda Národnej rady porušili.

Paška, Pavol, predseda NR SR
Kedy som dal taký súhlas, pán poslanec?

Lipšic, Daniel, poslanec NR SR
Keď sme tuná boli večer.

Paška, Pavol, predseda NR SR
Ale viete čo... Pán poslanec, dobre, dám hlasovať o vašom návrhu.

Lipšic, Daniel, poslanec NR SR
Ešte som neskončil, ešte tam mám jednu minútu. Druhá vec je, fajn, že je taká bujará nálada tuná v parlamente, najmä koaličných poslancov. Ktovie, čo je toho príčinou? (Reakcie z pléna a potlesk.) Možno by si niektorí mohli aj fúknuť.

Paška, Pavol, predseda NR SR
Budeme hlasovať o návrhu pána poslanca, aby sme rokovali o deviatej ráno.
(Hlasovanie.) 92 prítomných, 16 bolo za, 74 proti, 2 nehlasovali.
Návrh sme neschválili.
Ešte tam bol jeden procedurálny návrh.
Pán poslanec Viskupič.

Ďakujem pekne. Ja budem len naozaj veľmi stručný.
Ja by som to pánovi premiérovi, že odišiel, až tak zase nevyčítal. Podľa mňa sa išli poradiť s pánmi, keď to už teda prasklo, že čo ďalej. A keď im dovolia, tak možno prídu, lebo si nemyslím, že je pán Fico ... (pozn. red.: rýchlo vyslovené) svojprávny. A zareagujem na pár možnože vecí veľmi stručne.
Pán premiér spomínal, že tomu, čo som ja hovoril vo svojom úvode, že ničomu takmer nerozumel. Tomu sa ja teda nedivím, veď on ten materiál podľa mňa nielenže teda nerobil, ani ho nečítal, robili to za neho konkrétni ľudia. On ako správny lokaj prišiel a odsúhlasil to.
Premiér sa nevyjadril ani k jednému podozreniu, konkrétnemu podozreniu z prepojenia na finančnú skupinu J&T. Ako je možné, že v zlatom vajci SPP, v spoločnosti Eustream, je za štát človek z J&T? Nepovedal ani mäkké F na všetky konkrétne fakty z materiálu, ako rozkradnúť SPP. Nepovedal nič. Ani pol slova. Zľakol sa a odišiel.
Nie je pravda, že vláda nemohla kúpiť, tak ako kúpilo EPH z úveru zvyšnú časť, keď predávali Nemci a Francúzi akcie SPP. Mohli to kľudne urobiť. EPH nepoužilo ani jedno vlastné euro. Všetko išlo z úveru a dnešná vláda im ten úver chce v zrýchlenom konaní vyplatiť.
Ja si inak myslím, lebo preverujeme ďalšie veci, že sa ešte dozvieme ďalšie veci o konkrétnom prepojení skupiny J&T a vlády lokajov pána Fica.
Poviem možno už len dve poznámky. Pán premiér tu spomínal, že, a to sa týka priamo mojej osoby, že z Trestného zákona bol vypustený paragraf, ktorý hovoril o zneužití pravidiel hospodárskeho styku. Tak ale ako to bolo? Vláda, ktorej som bol členom, do parlamentu navrhla, kde už mala menšinu, aby aj nový Trestný zákon obsiahol trestný čin zneužívania pravidiel hospodárskeho styku. Keďže vláda bola v menšine a bola to taká všelijaká koalícia pri Trestnom zákone, pán Ábelovský, pán Polka boli veľmi aktívni, tak tu všelijaké pozmeňovacie návrhy boli schvaľované. Dokonca ja som raz musel Trestný zákon z parlamentu aj stiahnuť. A pozmeňovacím návrhom vypustili, vtedy ad hoc väčšina v parlamente, z vládneho návrhu Trestného zákona trestný čin zneužívania pravidiel hospodárskeho styku. A kto hlasoval za? Pán Fico. Pán Kaliňák. Pán Paška. Asi aj pani Zmajkovičová. Celý poslanecký klub SMER-u. Ak premiér Fico dnes rozpráva, že tento paragraf v Trestom zákone mal byť, on to z Trestného zákona a jeho kolega vypustili. Blahoželám!
Posledná poznámka. Štyridsať. Keď má dnes SPP - matka stratu 80 mil. eur, tak by si tú stratu delili 40 : 40, by si delil súkromný investor J&T a štát. Dnes tú stratu, ako všetci vieme, na seba prevezme štát. Na Slovensku máme asi 1,2 mil. domácností, to znamená, že každá domácnosť zaplatí 35 eur namiesto J&T. To je konkrétny výsledok kšeftu v tej prvej, v tom prvom kroku akože reorganizácie, teda okrádania a rozkrádania SPP.
A, samozrejme, som presvedčený o tom, že aj v rozprave, ale aj v ďalších dňoch zverejníme ďalšie okolnosti, ktoré preukážu úplne stopercentne, akým spôsobom je vláda zaviazaná finančným skupinám, akým spôsobom vykonáva ich vôľu, akým spôsobom premiér Fico a ostatní ministri sú len lokajmi konkrétnych finančných skupín a oligarchov.

Vážený pán predseda, milé kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, Slovensko malo v histórii veľa premiérov, silnejších, slabších, lepších, horších, ale nikdy v histórii nemalo Slovensko takého premiéra, akým je Robert Fico. Slovensko ešte nikdy nemalo premiéra, ktorý by bol tak dobrým, výkonným a poslušným lokajom.
Vláda je od slova vládnuť a táto vláda nevládne. Neplní svoju základnú funkciu, a preto je zbytočná. Každý ďalší deň zotrvania škodí Slovenskej republike, pretože táto vláda nevládne, táto vláda je ovládaná. Vláda je ovládaná tými, ktorým predala Slovensko. A komu ho predala? Finančným skupinám. (Ruch v sále.) V Slovenskej republike dnes vládnu finančné skupiny. Ony rozkazujú, vláda poslúcha. Táto vláda je vládou lokajov, ktorí slúžia finančným skupinám. Finančné skupiny a ich lokaji vo vláde vládnu vo svoj prospech a na účet všetkých občanov Slovenskej republiky. Preto je podľa mojej mienky našou povinnosťou voči občanom Slovenskej republiky odvolať túto vládu a vziať finančným skupinám nástroj ich vládnutia.
Druhým cieľom tejto schôdze je zabrániť tejto vláde lokajov, aby v tichosti, podľa pokynov finančných skupín, dokončili rozkradnutie najväčšieho strategického podniku Slovenska, skupiny SPP (reakcie z pléna), v prospech finančných skupín. (Smiech, potlesk a piskot v sále.)
Dnes sa podstatná časť príbehu lokaja Roberta Fica uzatvára. Ako sa táto kapitola začala? Vráťme sa do roku 2001.
Citujem: "Získali sme informácie, že privatizácia SPP sa orientuje na investora, ktorý nemá nič spoločné s plynárenstvom. Potom budeme vyvodzovať zodpovednosť voči ľuďom, ktorí toto rozhodnutie prijmú." Koniec citátu.
Viete, kto to vtedy povedal? Robert Fico. Keď dnes vidíme, ako premiér Robert Fico poslušne prevádza SPP do rúk finančných skupín, ktoré nemajú nič spoločné s plynárenstvom, akú zodpovednosť máme voči nemu vyvodiť my?
Príbeh premiéra Roberta Fica je príbehom lokaja, ktorý občas povie aj svoj vlastný názor. Potom mu ale jeho pán alebo páni veľmi rýchlo vysvetlia, že jeho názor ich vôbec nezaujíma. Úlohou lokaja nie je mať vlastné názory alebo predstavy, úlohou lokaja je predsa plniť vôľu svojho pána.
Teraz si povedzme niekoľko príkladov o vzťahoch SMER-u Roberta Fica a finančnej skupiny J&T.
Už v roku 2002 si strana SMER zobrala od banky J&T úver vo výške 10 mil. korún. Neskôr štátna spoločnosť Bratislavská teplárenská, už pod kontrolou nominantov SMER-u, uložila v J&T banke 1 mld. korún z predaja pozemkov. V roku 2006 za prvej vlády Roberta Fica sa stal šéfom ekonomickej sekcie na ministerstve vnútra dlhoročný manažér J&T Robert Hančák. To meno si ešte chvíľku pamätajte. Ten sa v J&T venoval okrem iného obchodu s nehnuteľnosťami. Ekonomická sekcia ministerstva vnútra sa venuje okrem iného správe nehnuteľností štátu.
V roku 2006 za prvej vlády Roberta Fica sa stal štátnym tajomníkom ministerstva výstavby Martin Glváč, terajší minister obrany. Predtým bol známy najmä z kauzy predaja lukratívnych pozemkov v Čiernej Vode, ktoré mali jeho ľudia predať Igorovi Ratajovi, top manažérovi J&T.
V roku 2008 prišla známa kauza, pri ktorej bol minister financií Počiatek tesne pred rozhodnutím o výmennom kurze koruny a eura pristihnutý v Monaku na jachte J&T.
Ako vidíte, strana SMER - SD je s finančnou skupinou prerastená ako taká dobrá oravská slanina. Preto by bolo presnejšie používať namiesto skratky SMER - SD skratku SMER - J&T. Ale buďme spravodliví.
V tej slanine je aj finančná skupina Penta a ďalší mecenáši, ktorí zakladali SMER. Práve preto táto vláda nevládne, táto vláda je ovládaná a sú na to konkrétne dôkazy. Minulosť je nič oproti tomu, čoho sme svedkami práve dnes. Ide tu totiž o najväčší korupčný, finančný a ekonomický škandál v histórii Slovenska. Väčší, ako bola kauza Gorila.
Zatiaľ čo kauza Gorila bola komplikovaná tým, že pravdivosť spisu bolo potrebné najskôr verifikovať, dnes o autentickosti kľúčového dokumentu nepochybuje nikto. A v kauze Gorila bolo potrebné preukázať, či je materiál pravý. Tu to preukazovať nemusíme.
Materiál "návod na rozkradnutie SPP", to je tento materiál (rečník zobral do rúk materiál), pod krycím názvom "Informácia o preferovanom spôsobe reorganizácie skupiny spoločnosti SPP" je zavesený na oficiálnej stránke Úradu vlády. Materiál teda je s istotou pravý.
Druhý problém kauzy Gorila bolo preukázať, kto je autorom materiálu. Ani tento problém dnes nemáme. Autor dokumentu je jasný: J&T a EPH. Dokazuje to aj vlastnosti dokumentu, ktorý visí na webovej stránke Úradu vlády. Minister Malatinský materiál iba doručil na vládu na schválenie. Ako správny lokaj aj proti svojej vôli.
V kauze Gorila mohla vzniknúť teoretická pochybnosť: Bol pán Fico na Vazovovej? Nebol na Vazovovej? V dnešnej kauze vládneho návrhu na rozkradnutie SPP túto pochybnosť nemáme. Robert Fico bol na rokovaní vlády, ktorá toto najväčšie svinstvo v histórii Slovenska schválila. (Reakcia z pléna.) Či si pri tom dal aj Coca-Colu, nevieme.
Teraz prečítam uznesenie vlády Roberta Fica, prijaté za účasti Roberta Fica, zo dňa 4. septembra tohto roku: "Vláda súhlasí s návrhom na uskutočnenie reorganizácie skupiny spoločností Slovenský plynárenský priemysel, a. s., v zmysle predloženej informácie o preferovanom spôsobe reorganizácie skupiny spoločností Slovenský plynárenský priemysel, a. s.", teda v zmysle návodu na rozkradnutie SPP. (Rečník opäť zobral do rúk materiál.)
Ako páni, teda finančné skupiny rozhodli a napísali, tak lokaji na vláde schválili.
S čím teda vláda vyslovila súhlas? Skúsim to povedať zrozumiteľnými slovami. Vláda odsúhlasila, že prevezme zadlženú firmu, ktorá každý rok prerobí ďalších 80 mil. eur. Teda bývalú matku SPP, dnes chudobnú sirotu SPP.
A čo odovzdala vláda lokajov pod kontrolou svojich pánov, teda finančných skupín EPH a J&T? No všetko ostatné. Aby sme pochopili, o čo v tejto kauze ide, musíme si povedať, čo to všetko ostatné je. Skupina SPP má štyri kľúčové subjekty:
- je to tranzit, teda Eustream,
- je to distribúcia, teda SPP Distribúcia,
- sú to zásobníky, najmä Nafta a Pozagas,
- a je to obchod, materská SPP.
Tri z týchto štyroch oblastí sú ziskové: tranzit, distribúcia a zásobníky. Štvrtá oblasť obchod je stratová. Vďaka materiálu, ktorý písalo J&T a ktorý vláda schválila 4. septembra, si tri ziskové oblasti ponecháva J&T a jedinú, stratovú, prevezme štát.
Veľmi výhodný biznis, pán premiér, veľmi výhodný pre J&T.
Tento materiál preto museli písať oni, takýto materiál by žiaden štátny úradník nenapísal.
Zlatým teľaťom je prvá oblasť, teda tranzit, spoločnosť Eustream. Na trhu má de facto monopol. Bez tejto spoločnosti by sa ani meter kubický plynu nedostal do žiadnej domácnosti alebo firmy na Slovensku. A viete, prečo je to tak? Lebo sa tak rozhodli v J&T. A Robert Fico poslušne vykonal.
14. februára 2013 jeho vláda vykopala plynovod Bratstvo v hodnote 2,5 mld. eur z materskej firmy SPP a zakopala ju do Eustreamu. Pán premiér sa bude tváriť, že sa nič nedeje, že štát stále vlastní 51 % akcií aj v Eustreame.
Ale, dámy a páni, my máme dôkaz, že vláda Roberta Fica stratila kontrolu nad Eustreamom, nad najziskovejšou časťou skupiny SPP. Máme dôkaz, že Eustream je dnes pod úplnou a výlučnou kontrolou EPH a J&T. Vláda sa vzdala kontroly nad 99 % bonitného majetku SPP a nechala si pod kontrolou 1 % rizikového majetku.
Predkladám vám výpis z Obchodného registra spoločnosti Eustream. (Rečník zobral do rúk materiál.) Prečítam vám mená členov predstavenstva, ktorí túto spoločnosť riadia:
- predseda predstavenstva Tomáš Mareček, nominant EPH, predtým J&T,
- člen predstavenstva Vladimír Mlynář, nominant spolumajiteľa EPH, finančnej skupiny PPF.
No a kto je ten tretí? Kto je tam za túto vládu? Žeby znovu niekto z J&T?
Dámy a páni poslanci za vládny SMER, kto vás zastupuje v novej matke SPP? Robert Hančák. Ten Robert Hančák, ktorý už v roku 2006 prišiel do vlády Roberta Fica priamo z J&T, keď nastúpil na ministerstvo vnútra. Tu je výpis z Obchodného registra a životopis pána Hančáka. (Rečník zobral do rúk materiál.) Niekto si možno povie, čo na tom, každý, niekto niekde robil, pokiaľ je to fachman v plynárenstve, nech tam je. Pán Hančák nikdy nerobil v plynárenstve, pán Hančák len robil v J&T. A máte to tu čierne na bielom.
Vláda nemá v Eustreame, v zlatom vajíčku skupiny SPP, ani jedného človeka. Vôbec nikoho. Vláda lokajov odovzdala Eustream do rúk svojich pánov. Táto vláda nevládne. Táto vláda je ovládaná. Preto stratila kontrolu nad Eustreamom, nad najziskovejšou časťou skupiny SPP. Táto vláda lokajov vyhlasuje za víťazstvo, že získala pod kontrolu stratovú časť skupiny SPP, a pritom sa vzdala kontroly nad strategickým majetkom 20-násobne vyššej hodnoty. Šéflokaj premiér Fico po tom, čo sme ho pri tomto svinstve pristihli, vyhlasuje dokola, že bude garantovať ceny plynu, že ochráni domácnosti, že presadí lepšiu zmluvu s Gazpromom. Ale čo už môže lokaj garantovať? Nič.
Keby jeho páni z J&T alebo EPH povedali, že niečo garantujú, o tom by sme sa snáď mohli baviť. Ale oni nepovedali, že niečo garantujú. Oni vo vládnom materiáli "návod na rozkradnutie SPP", ktorí sami napísali, neuviedli ani jediné slovíčko o garantovaní cien plynu pre domácnosť. Hovorí sa tam iba o tom, ako z SPP vytiahnu za pomoci svojich lokajov ďalšie miliardy. Áno, dámy a páni, im nestačí, že dostali od svojich lokajov SPP, oni ho chcú hneď aj vykešovať. A poviem, ako to idú urobiť.
Preto musel kľúčový dokument, kľúčový materiál k tomuto biznisu vzniknúť na počítači J&T. Toto by normálny, zodpovedný štátny úradník nikdy nemohol napísať. Toto je ďalší priamy dôkaz toho, že vláda nevládne, že vláda je ovládaná.
V bode 7.1 návodu na rozkradnutie SPP, s krycím názvom "Informácia o reorganizácii SPP", ktorý bol napísaný na počítači J&T a schválený touto vládou lokajov, sa píše, že prvým krokom vedúcim k finálnej štruktúre je, citujem, "úver do SGH", čo je 100-percentná dcéra EPH, vo výške 49 % očakávanej distribúcie akcionárom.
Teda, ako prosím? Viete, čo táto veta znamená? Skúsim to preložiť. Táto vláda poslušne odsúhlasila, že skupina SPP dá finančnej skupine EPH úver z budúcich výnosov. Nemusia čakať, kým pod ich manažmentom SPP naozaj tie peniaze aj zarobí. To by totižto mohlo trvať trošku dlho, rozhodne dlhšie, ako je funkčné obdobie ich lokaja. Dostanú to hneď.
Pán premiér, koľko ste im sľúbili? 100 miliónov? 200? 300? A poskytnutie takéhoto úveru je v koho záujme? V záujme občanov? Získajú tým niečo daňoví poplatníci? Je to verejný záujem? Nie. Je to čisto súkromný záujem J&T.
Preto musel kľúčový materiál k tomuto biznisu vzniknúť na počítači J&T. Toto by ani len priemerne zodpovedný úradník nikdy nemohol napísať. Toto je ďalší dôkaz, že táto vláda nevládne, ale táto vláda je ovládaná.
A prečo sú vaši páni takí netrpezliví? Čo ich tak tlačí? No tlačí ich to, že majú veľký problém. Totižto celé SPP kúpili na dlh. Do toho nedali ani jedno euro z vlastných zdrojov. Lebo, dámy a páni, EPH má veľký problém, a to, že musí vrátiť bankám 2,5 mld. eur.
Ako to vzniklo? EPH a J&T si počkali na výsledok minuloročných marcových volieb. Keď videli, že ich lokajom sa vo voľbách zadarilo, 29. apríla, tesne po zmene vlády, si zobrali EPH úver vo výške 1 mld. eur na kúpu SPP. Ešte raz, to nebolo teraz, to bolo mesiac po zmene vlády v minulom roku. Už vtedy to bolo dohodnuté.
V januári tohto roku si vzali ďalší úver, tentokrát 1,5 mld. eur. Dohromady teda je výška úveru 2,5 mld. eur a ten musí EPH rýchlo splatiť. Na to nemá vlastné peniaze. Preto páni z EPH prikázali svojim lokajom vo vláde Roberta Fica, aby rýchlo konali. A oni vykonali. Výsledkom toho je materiál napísaný v J&T a schválený vládou 4. septembra s prisľúbeným úverom pre EPH od SPP.
Dámy a páni, kolegyne a kolegovia, zastavme to! Zastavme to, kým je ešte čas. Zastavme to, kým neskončia peniaze našich občanov na účte nejakej schránkovej firmy v zahraničí. Môže byť niečo nemorálnejšie, ako keď dovolíme finančným skupinám, aby získali najväčší strategický podnik SPP z peňazí SPP?
Vyzývam túto vládu, ak sú vo vás ešte zvyšky svedomia, zastavte to! Vzoprite sa aspoň raz svojim pánom a aspoň raz myslite na ľudí tejto krajiny. To po sebe naozaj chcete zanechať len spúšť?!
Vráťme sa k spomínanému bodu 7.1. z návodu na rozkradnutie SPP. Pokračujeme v krokoch vedúcich k finálnej štruktúre SPP. Citujem z materiálu: "Najdôležitejšie kroky. Vklady spoločných dcérskych spoločností", a tam sú vymenované, "do SPP Infrastructure." Táto vláda lokajov poslušne odsúhlasila, že všetky ziskové časti SPP vloží do novej matky SPP - SPP Infrastructure - okrem zásobníkov plynu. Prečo? Pretože vaši páni z EPH už za pár mesiacov zistili, že na zásobníkoch sa nedá zarobiť. A čo urobili? Pekne to vrátia naspäť štátu, nech sa stará. Nech sa trápi. SPP, akciová spoločnosť, nebude mať po novom nič. Novou matkou skupiny SPP je SPP Infrastructure.
A čo sa podľa bodu 7.1. návodu na rozkradnutie SPP chystá v novej matke SPP Infrastructure? Citujem znovu z materiálu: "Zníženie základného imania na SPP Infrastructure a následný zápočet záväzku zo zníženia základného imania voči pohľadávkam za SGH a SPP."
Preložím. Z novej matky SPP - SPP Infrastructure - znížením základného imania vytiahnete všetok cash a medzi sebou si to započítate. A bude dokonané. Z vlajkovej lode a najväčšieho strategického podniku Slovenskej republiky zostane iba ohlodaná kosť.
Teraz to skúsim zhrnúť. Táto vláda mohla pred rokom uplatniť predkupné právo na 49 % akcií SPP a stať sa 100-percentným majiteľom SPP. Mohla to urobiť bez použitia jediného eura zo štátneho rozpočtu. Presne rovnakým spôsobom, ako neskôr napomohla EPH a J&T, teda na úver. Napríklad takto. Vláda by uplatnila záložné právo na akcie SPP a poverila by napríklad Transpetrol získaním 49 % akcií. Transpetrol ako 100-percentne štátny podnik by si vzal úver v celkovej hodnote 2,5 mld. euro zaručený akciami SPP. Celá skupina SPP by tak dnes bola v rukách štátu. Slovenská republika by mala pod kontrolou plynovod Bratstvo, distribúciu plynu, zásobníky aj obchod s plynom. Nie je pravda, že na to neboli peniaze, a preto to prevzalo J&T a EPH. Je to lož! Občania Slovenskej republiky by mali garantovaný 12-percentný výnos ročne z majetku skupiny SPP. Ktorá banka dá dnes občanovi 12-percentný úrok, 12-percentný garantovaný výnos ročne? Žiadna. Iba SPP.
Každá vláda na svete by po takomto výhodnom obchode pre štát okamžite skočila, ale naša vláda lokajov nie. Robert Fico síce vyhlasoval ešte 10. apríla 2012, citujem: "Budeme tvrdo pripomínať, že ak sa predá tých 49 %, môže nastať zmena v tom, že už nebudú mať manažérsku kontrolu v predstavenstve, v tom okamihu prechádza kontrola SPP opäť do rúk štátu."
No ale lokaj o ničom nerozhoduje. Lokaj iba vykonáva to, čo mu prikáže jeho pán, v tomto prípade šéf EPH Daniel Křetínský. A ten mu odkázal v máji minulého roku, mesiac po jeho výroku, cez médiá jasne, citujem: "Získanie manažérskej kontroly do rúk štátu nie je možný cieľ." A tak lokaj zrazí opätky a vykoná vôľu svojho pána.
To bolo po prvé. Neuplatnenie predkupného práva a posunutie SPP finančným skupinám. Robert Fico urobil presne to, za čo chcel pred 12 rokmi vyvodzovať zodpovednosť.
Po druhé. Vláda Roberta Fica vložila plynovod Bratstvo za 2,5 mld. euro do spoločnosti Eustream, do najziskovejšej časti skupiny SPP, vo vedení ktorej štát nemá ani jedného zástupcu. Majú tam zástupcov len finančné skupiny, ktoré riadia túto vládu a cez túto vládu túto krajinu. (Potlesk.)
Po tretie. Vláda Roberta Fica poslušne súhlasila s tým, že zo skupiny SPP dá úver EPH, aby EPH mohla vyplatiť časť svojich úverov za nadobudnutie SPP. To je teda riadna zvrhlosť. Štát napomáha úverom finančnej skupine, aby získala najväčší strategický podnik Slovenska, namiesto toho, aby si tento podnik sama zobrala. Ešte raz. Štát napomáha úverom súkromnej finančnej skupine, aby získala najstrategickejší podnik, ktorý na Slovensku je. Táto vláda lokajov.
Po štvrté. Vláda Roberta Fica poslušne súhlasila s tým, že sa všetky lukratívne časti SPP vložia do novej matky SPP - SPP Infrastructure - a v tejto novej matke SPP bude následne znížené základné imanie, aby EPH a J&T mohli ohlodať SPP až na kosť.
Celý tento príbeh sa dá zhrnúť do jednej vety. Obyčajní zlodeji robia podvody s DPH, táto vláda robí podvody s EPH.
Dámy a páni, bod jeden sa už nedá zvrátiť, ale štát má ešte stále právo nominovať svojho zástupcu do Eustreamu, štát ešte stále môže zabrániť, aby si prostredníctvom úveru od SPP EPH vytiahla prvú časť peňazí z SPP. Štát môže ešte stále zabrániť, aby prostredníctvom zníženia základného imania v novej matke SPP - SPP Infrastructure - EPH ohlodalo SPP až na úplnú kosť. Ešte stále tomu môžeme zabrániť, ale musí padnúť táto vláda lokajov.
Vážené dámy a páni, samozrejme, že problém tejto vlády nie je iba J&T a EPH. Túto vládu lokajov riadi niekoľko pánov. Uveďme si niekoľko príkladov.
O ministroch Malatinskom, Glváčovi alebo Počiatkovi sme už v súvislosti s J&T hovorili. Pán minister Jahnátek, vy ste lokajom pána Širokého? Pani ministerka Zvolenská, teraz si nie som istý, aby som vás neurazil, vy ste tiež vo vláde za pána Širokého alebo za Pentu, alebo za obidvoch? (Reakcie z pléna.) Pán minister Lajčák, vy ste lokajom pána Výboha? (Ruch v sále.)
Ale možno sú aj svetlé výnimky. (Reakcie z pléna.) Napríklad minister Maďarič vyzerá byť sám sebe pánom. (Veľký ruch v sále.) Ale vláda lokajov má aj svojho šéfa... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Paška, Pavol, predseda NR SR
Dámy a páni, poprosím vás. (Zaznievanie gongu.) Pán poslanec Lipšic, skúste aspoň elementárnu slušnosť udržiavať pri vašom prejave.

Lipšic, Daniel, poslanec NR SR
Ale vláda lokajov má aj svojho šéfa.
Pán premiér, ako dokážete naraz slúžiť toľkým pánom? Klobúk dole. To si vyžaduje obratného človeka. Zrejme ste sa za dobrého lokaja museli priamo narodiť. (Reakcie z pléna.)
Vážené dámy a páni, počas posledných 20 rokov sme svedkami, ako finančné skupiny či oligarchovia postupne ovládli tento štát. Začalo to pri vzniku Slovenskej republiky, keď Vladimír Mečiar túto vládnucu vrstvu vytvoril. Robert Fico im predal celý štát. V normálnom svete by malo platiť Desať Božích prikázaní, ktorými by sme sa mali riadiť. Finančné skupiny si vytvorili vlastný svet, v ktorom platia ich vlastné prikázania. Prvýkrát sme ich počuli sformulované od Jaroslava Haščáka v konšpiračnom byte Penty. Bolo by mi zle, keby som ich prečítal, tak vám ich ukážem. (Rečník zobral do rúk väčšie papiere obsahujúce nápisy, otočil ich k plénu, aby si ich mohlo prečítať.)
Toto je päť prikázaní finančných skupín, toto je päť prikázaní, ktoré si táto vláda lokajov finančných skupín osvojila, toto je päť prikázaní, podľa ktorých ovládate Slovensko.
Ale je tu aj iná predstava o Slovensku. Demokracia je dobrý systém, ktorý vás nakoniec zmetie, a v tejto krajine bude rozhodovať občan a volič. Občan bude v tejto krajine pánom. Nie finančné skupiny, nie ich lokaji. Občan musí byť v tomto štáte pánom. Česť sa za peniaze kúpiť nedá a občanov, ktorí sa nedajú kúpiť, je v tejto krajine väčšina. Pretože väčšina občanov na Slovensku nie je na predaj, pretože väčšina ľudí na Slovensku má svoju česť. Preto si nás vaši páni nebudú môcť nikdy kúpiť.
Ďakujem vám veľmi pekne. (Potlesk a pískanie.)

Ďakujem, pán minister, ďakujem, že ste vystúpili v rozprave, oceňujem to.
Len jedna najskôr poznámka k tomu predkupnému právu pri SPP, že Slovensko nebolo v kondícii ho využiť. No je to zaujímavé, že nie sme v kondícii, zrejme finančne využiť predkupné právo, kde je v princípe garantovaný výnos 12 %, ale peniaze na zoštátnenie zdravotných poisťovní, ktorým sústavne klesajú výnosy, a teda aj kvôli, kvôli indexu chorobnosti aj ďalším veciam, tak tam sme vo finančnej kondícii. Tak to je veľmi akože zaujímavé, musím povedať, ekonomicky podľa mňa. Ja som v tomto laik.
Z hľadiska ešte toho materiálu. Pán minister, vy ste na tlačovke povedali, že tu sú len nejaké tabuľky, kde, ktoré tvoril počítač J&T. A keď sa vás novinári opýtali, že to nie sú tabuľky, to je ten ťažiskový materiál, to je to gro toho materiálu, tak ste boli dosť prekvapený, lebo to nie sú tabuľky, to je gro toho materiálu. Chcem vám povedať, že, a, a samotné uznesenie, to znamená len, ako tie, tá košieľka, to už bolo robené na ministerstve hospodárstva, to je jasné, to je pánom Vincentom Strakom. Dokonca sa dá v tom sumári, ale nechcem ísť do detailov, podrobností, aj zistiť, že však, samozrejme, že to prešlo nejakou rýchlou revíziou nejakej vašej zamestnankyne, myslím, 37 minút bola jedna pani na tom, čiže asi čiarky, bodky skontrolovala v tom materiáli, to je pravda, ale gro materiálu proste bolo vytvorené na počítači J&T. To je fakt.
A vy nám chcete povedať, že to je ako v poriadku a normálne? Čiže keď príde zoštátňovanie poisťovní sem, tak materiál bude robiť Dôvera, bude robiť v Digital Parku? Keď príde materiál na vládu, o, neviem, stavbe futbalového štadiónu, kto to bude pripravovať? Kto to bude písať? Kto to bude navrhovať? To sa mi zdá, že je veľmi smutné.

Ďakujem. Ja si myslím, že pán poslanec Viskupič vystupoval k veci, pretože vystupoval k otázke, kto sem tie materiály nosí, kto ich pripravuje. Ja som spomenul vo svojom vystúpení, že predchádzajúcu novelu na prelome decembra, ktorá bola šitá pre jedno, jednu firmu, pre PPC, že mohla pripraviť kľudne finančná skupina Penta, pretože bola naši..., bola pre ňu pripravená. A teraz vznikla znovu otázka, že ďalší materiál pripravuje iná finančná skupina na ministerstve hospodárstva. To podľa mojej mienky teda súvisí s tým návrhom a mňa osobne to trošku trápi. Možno, pán spravodajca, vás nie, ale ja sa nestretávam zase s takými ľuďmi, s akými sa stretávate vy, čiže to je medzi nami rozdiel.
Ale chcel by som požiadať pána ministra hospodárstva v tejto faktickej, aby, pokiaľ je to možné, ešte vystúpil v rozprave, aby sme mohli reagovať na to, čo povie. Bol to taký, bol to taký, taký zvyk v minulosti. Už sa to nestalo takým zvykom v súčasnosti, to je fakt, ale aby sme mohli reagovať na to čo povie, na to, čo nám odpovie, lebo sa na to, samozrejme, všetci, všetci sú na to zvedaví. Už niečo na tlačovke porozprával, aby sme mohli v rozprave reagovať.