Videokanál poslanca

Jedna poznámka na úvod. Pán minister spomínal dávnejšie, že už kvôli tomu, že taký zákon nebol, boli zmarené dve investície, ak si pamätám, minulý týždeň. No tým v princípe povedal, že skrátené legislatívne konanie je absurdné, lebo s tým vláda mala potom prísť oveľa skôr. Čiže ešte horšie. Ešte horšie.
Ale k pánovi poslancovi Suskovi. Pán poslanec, vy ste citovali rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré sa na toto, nehnevajte sa, nevzťahujú. Ústavný súd povedal, že v konkrétnom prípade vyvlastnenia, keď ide o to, že ako sa má trasovať diaľnica, robí rozhodnutia výkonná moc. Samozrejme, kto iný by ich robil. Dokonca, že v niektorých prípadoch, ani tá diaľnica, lebo je konkrétne trasovanie, ešte nemusia spĺňať verejný záujem. To povedal Ústavný súd. Síce to vôbec nepovedal, že je možné vyvlastňovať alebo že verejný záujem je možné natiahnuť aj na súkromnoprávnu investíciu. Vy ste citovali úplné iné rozhodnutie, ktoré sa na tento prípad nijako nevzťahuje.
A, áno, je pravdou, že aj dnešná právna úprava umožňuje v užšom rozsahu vyvlastnenie za účelom súkromnej investície. Podľa môjho presvedčenia je to protiústavné. A ja vás vyzývam, aby ste mi povedali, lebo ústava je na to, aby zaviedla nejakú hranicu, nejaké pravidlá. Toto ešte ústavné je, toto nie je a každý vie, čo to je. Kde je tá hranica.
Ja tvrdím, môžem sa mýliť, že hranica je verejné vlastníctvo. Povedzte mi iný alternatívny princíp. Iný nie je taký, že, no, to posúdime z času na čas, ľudia, buďte na prijímači, na rádiu, my vám povieme z roka na rok, kedy vám môžeme vyvlastniť majetok.
Naša ústava vyžaduje podľa mojej mienky viacej a vyzývam vás, povedzte mi iný princíp, principiálne rozlíšenie, kedy verejný záujem existuje na vyvlastnení a kedy už naozaj ide o záujem čisto súkromný. Ale ak také povedať neviete, no tak sa mi zdá, že vlastnícke právo všetkých ľudí ohrozujete.

Ďakujem. Pán kolega Číž, hovorili ste pomerne veľa, ale teraz v dobrom to myslím, ste nič meritórne nepovedali. Poviem vám prečo.
Verejný záujem je autonómny pojem, ktorý je v ústave, na tom sa asi zhodneme. Ústava nehovorí, že vyvlastniť možno vo verejnom záujme, ktorý z roka na rok, z obdobia na obdobie určí uznesením vláda. Nič také v ústave napísané, samozrejme, že nie je.
A teraz, čo je verejný záujem? Ja vám poviem svoju definíciu a vy mi potom povedzte svoju, okrem takej, že však čo vláda z času na čas povie. Podľa mňa verejný záujem pri vyhlásení je splnený vtedy, keď sa vyvlastňuje nejaká nehnuteľnosť v prospech verejného vlastníctva. To môže byť škola, to môže byť škôlka, to môže byť aj to ihrisko. Ak to bude vo verejnom vlastníctve. Teda buď v štátnom, alebo samosprávy. To je moja definícia, jednoznačná.
Vy napriek tomu, že nemáte rád súkromné vlastníctvo až tak veľmi, hovoríte, nie, verejný záujem je možné použiť aj pri vyvlastňovaní na riešenie súkromnoprávnej investície, lebo aj tam môže mať, samozrejme, nejak dobré dopady. Môže skrášliť okolie, môže zvýšiť zamestnanosť, môže... Ja tvrdím nie. Tá deliaca čiara je verejné vlastníctvo! A to je aj to ihrisko pre deti. Ale veľké Tesco, ešte väčší Lidl, ešte väčší Kaufland nie je verejný záujem napriek tomu, že môže to mať nejaké dopady aj, aj, aj, aj blahodarné napríklad na zamestnanosť. Ale myslím si, že tá čiara musí byť ústavnoprávne urobená jasne.
Tak by som sa vás opýtal, kde podľa vás je tá čiara, okrem vágneho pojmu, á, čo povieme, čo tak zvážime, vybalansujeme, to tak bude. Nie! Ústava vyžaduje viac.

Ďakujem, pán predsedajúci. Dve poznámky.
Prvá poznámka je, že mne sa zdá postoj, ktorý odmieta povinné kvóty pre ekonomických migrantov, za správny, nie za nesprávny. Súhlasím s tým, že niekedy sa treba postaviť aj proti prúdu verejnej mienky, ale teda za nejaký správny postoj, čiže tuná sa mi zdá, že ten správny postoj je pomôcť utečencom. Ale u ekonomických migrantov byť veľmi opatrný. Teraz nejde o to, že aj oni sú v ťažkej situácii, ako spomínala pani kolegyňa Šípošová, v ťažkej situácii vo svete, v chudobe možno sú 3 mld. ľudí, a nielen v Afrike, v Latinskej Amerike, v Indii. Asi sa dohodneme, že nie je riešenie, že prídu všetci do Európy. To nie je riešenie ani pre nich, ani pre Európu.
Čiže to, ak by sa kvóty prijali, je problém v tom, že ak tá kompetencia Európskej únie raz začne, nikdy neskončí a naozaj to bude mať, by to malo efekt motivácie ďalšej ekonomickej migrácie toho, čomu sa hovorí pull efekt. Ono sa u nás o kvótach dlho nehovorilo, až teraz, ale tá téma je na stole Európskej únie minimálne päť rokov, na každej Rade ministrov za môjho pôsobenia sa riešili kvóty.
A posledná poznámka. Áno, aj veľa - a o tom treba hovoriť tiež - ľudí zo Slovenska boli ekonomickí migranti do Spojených štátov, do Kanady a tak ďalej. Ale faktor, ktorý, si myslím, že je potrebné tiež dať do úvahy, je, že vtedy tie krajiny tiež mali vlastné kvóty, z ktorých krajín akých migrantov zoberú. Aj kvôli tomu, aká je šanca, že sa integrujú do spoločnosti. Naši migranti ekonomickí sú integrovaní v Amerike, nie je problém. Mali by sme hovoriť, že to nie je automatika pre ekonomických migrantov z krajín tretieho sveta v Európe. To je pomerne zásadný rozdiel, o ktorom podľa mojej mienky tiež treba hovoriť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pani predsedajúca, mám procedurálny návrh, keby Národná rada požiadala ústavnoprávny výbor o právne stanovisko, či výsledok referenda v Slovenskej republike prelamuje možnosť vykonávania smernice Európskej únie. Všetci poznáme, samozrejme, na to odpoveď, ale bolo by to zaujímavé vedieť z ústavnoprávneho výboru.
Ja som to spomínal, príde mi to trošku zvláštne navrhovať referendum, ktoré nezamedzí, ak Európska únia prijme kvóty, tak ich nezamedzí, ich vykonávaniu na Slovensku, pretože dôvod, pre ktorý Európska únia tú kompetenciu má, je Lisabonská zmluva, za ktorú väčšina z vás v tomto parlamente hlasovala.
Právne referendum, kľudne nech ho občania urobia, ja som za referendum, ale tváriť sa, že referendum zabráni tomu, aby na Slovensku boli vykonávané kvóty, je, samozrejme, že právnym nezmyslom.

8.
Čas je neobmedzený, zjavne. Ja by som najskôr ocenil... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Technici, poprosím vás, dve minúty na faktickú poznámku.

Lipšic, Daniel, poslanec NR SR
... ocenil, ja som to spomínal už na výbore, že či by nemala Národná rada prijať stanovisko záväzné pre vládu podľa ústavného zákona. A takisto, čo sa mi zdá, je správny návrh, možnože by sme v ňom mali byť aktívnejší na úrovni aj Európskej rady, to je zriadenie tých bezpečných zón v severnej Afrike, lebo to je téma, ktorá zatiaľ nezaznela. My sme o nej síce na výbore rokovali pred niekoľkými týždňami, ale to by mohol byť slovenský, pomerne aktívny príspevok. Lebo len povedať nie, nie je najlepšia stratégia pre získavanie spojencov.
Čo chcem povedať stručne.
Po prvé. Čo nebolo odlíšené z vašej strany, pán predseda vlády, boli ekonomickí migranti a azylanti, čo je veľký rozdiel. My by sme mali povedať nie ekonomickej migrácii, lebo to vytvára pull efekt, ale, samozrejme, máme v nejakej rozumnej miere povinnosť pomôcť azylantom, ktorí utekajú nie z plezíru, ale kvôli tomu, že sú prenasledovaní vo svojich krajinách.
Právny nástroj nebude prijímať Európska komisia, ale Rada a Európsky parlament, a to je výsledok Lisabonskej zmluvy, kedy prešli otázky migračné a azylové do kvalifikovanej väčšiny. Čiže to bude nástroj, ktorý prijme nie Európska komisia, tá ho môže navrhovať, ale Rada ministrov a Európsky parlament. A v tomto sa zdá, že nebolo úplne premyslené ten presun kompetencií v Lisabonskej zmluve schvaľovať.
Posledná poznámka. Bol by som veľmi opatrný zásahom do zhromažďovacieho práva. Už dnes je možné zakázať zhromaždenia podľa zákona za istých okolností. Je to naše základné právo a právo zhromažďovať sa majú aj extrémisti. Čo nemajú právo, je konať násilne a tam je to úlohou polície chrániť majetok, životy a zdravie ľudí . A polícia, aby som to povedal verejne, zásah v sobotu zvládla. Ale nezahrávajme sa so zásahom do ústavných slobôd našich ľudí.

Myslel som si, že ešte pán spravodajca bude reagovať, ale, dobre, no reagujete vo faktickej poznámke, že v princípe tento návrh zákona posilňuje súkromné vlastníctvo. Čo mám na to povedať. Asi to nič nebude.

Ale chcem povedať, že ten rozdiel oproti platnej úprave, ktorá je tiež zlá, je zásadný, doteraz to vyvlastňovanie bolo možné len vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré sa priamo týkali významnej investície, ktorá bola definovaná počtom pracovných miest, ktoré sa ňou vytvoria, veľkosťou investície. Teraz to nebude nevyhnutné, stačí povedať: „Chceme strategický park, ktorý je definovaný len svojou výmerou.“ Je to tak. Nie je to nič viac. Neviem, či tomu nerozumieme dobre. Vláda povie: „Chceme strategický park kdekoľvek s výmerou vyše 250 hektárov, je to vo verejnom záujme a môžeme vyvlastňovať.“ Pritom nemusia sa preukazovať žiadne pracovné miesta, žiadna veľkosť investície. Je to také ťažké pochopiť? O tom hovorí text vášho zákona, o ktorom budeme hlasovať. Nehovorí o tom nič viac a nič menej. A keby mi niekto vysvetlil, že tomu tak nie je, tak sa rád nechám poučiť. Ale ja som citoval konkrétne ustanovenia zákona, ktorý navrhujete doplniť. A tie sú jednoznačné. Strategický park, stačí, ten je definovaný svojou výmerou a tým, že rozhodne o tom vláda, že je to vo verejnom záujme. Nie je to nič viac. Ak si myslíte, že to spĺňa ústavné parametre ochrany vlastníckeho práva, tak si myslím, že sa veľmi mýlite. A hovorím vám to dopredu, aby ste nemohli povedať, že ste o tom nevedeli.

Ďakujem, pán predsedajúci. Ja by som rád kolegom z vládnej strany prečítal text zákona, aby sme si boli úplne načistom, čo tento zákon bude umožňovať, pretože ide ďaleko nad rámec významnej investície definovanej v platnom zákone, ktorý podľa mňa už je z princípu chybný. A aj ten ide ďaleko nad rámec toho, čo tu bolo spomínané ako 100-miliónová investícia, 300 pracovných miest.

A prečítam vám, čo sa v tom zákone vlastne píše, lebo si myslím, že je dobré čítať text zákona a čítať ho s porozumením právneho textu. Tak skúsme to. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Číž, Miroslav, podpredseda NR SR
Pán poslanec, len ak môžem vás prerušiť, nebolo by to vhodnejšie v prípadnom prvom čítaní?

Lipšic, Daniel, poslanec NR SR
Ale toto s tým súvisí, pán predsedajúci, lebo obsah zákona asi súvisí s tým, či dôvod na skrátené konanie je alebo nie je, podľa mojej mienky.

Teraz.

V bode 1 sa píše, bod 1 rozširuje definíciu významnej investície podľa predchádzajúcich odsekov, dopĺňa sa nový odsek 3, ktorý znie: „Významnou investíciou je aj stavba, ktorej výstavbu bude zabezpečovať a) podnik...,“ a tak ďalej, „b) podnik so 100-percentnou majetkovou účasťou štátu, ak uskutočnenie tejto stavby je nevyhnutné na zabezpečenie prípravy územia na realizáciu strategického parku a vláda o nej rozhodla, že jej uskutočnenie je vo verejnom záujme.“

Čiže štátny podnik s majetkovou účasťou štátu bude môcť vyvlastniť kedykoľvek čokoľvek, ak rozhodne vláda, že je to vo verejnom záujme, a ak ide o realizáciu strategického parku, o žiadnych 100 mil., žiadnych 300 pracovných miest tam nejde, ak ide o realizáciu strategického parku.

A čo je strategický park? Tak to definuje novela zákona tiež.

V bode 2 konkrétne sa dopĺňa § 1 sa dopĺňa odsekom 11, ktorý znie: „Strategickým parkom sa rozumie súhrn a) pozemkov nachádzajúcich sa v jednom katastrálnom území alebo vo viacerých katastrálnych územiach, ktorých celková výmera predstavuje najmenej 250 hektárov, a b) stavieb na nich sa nachádzajúcich, ktoré sú potrebné na realizáciu investícií v oblasti priemyselnej výroby, služieb, činností v oblasti výskumu a vývoja.“
To je všetko. To znamená ak vláda rozhodne, že vo verejnom záujme vytvorí z celého územia Slovenska, teraz preháňam, strategický park, tak tento zákon to umožňuje, o žiadne pracovné miesta, žiadnu investíciu nad 100 mil. tam nejde, strategický park, ktorý by mal slúžiť v budúcnosti možno, aj keď to zákon tiež úplne nepíše, na nejakú investíciu.

Aspoň si ten zákon prečítajte. Zopakujem to ešte raz: „Ak vláda zajtra rozhodne, že celé územie Slovenska je strategickým parkom,“ lebo ono to má len 250 hektárov, a že je vo verejnom záujme takto to zadefinovať, tak bude môcť vyvlastniť kedykoľvek kdekoľvek čokoľvek.
Pán kolega, ak to nie je pravda, tak skúste mi právne argumentovať, prihláste sa.

Takto. Je dôležitý, samozrejme, kontext, s tým súhlasím, ale kontext vyplývajúci z textu návrhu zákona, nie z vašich predstáv, ale z textu zákona, z textu zákona musí vyplývať zákon.

Čiže obávam sa, že to je len potvrdenie toho, čo som spomínal vo svojom prvom vystúpení, že ak raz štát získa právomoc vyvlastňovať súkromný majetok na účely súkromnej investície, tak tá právomoc, áno, už je v našom právnom poriadku, ak sa s ňou raz začalo, nikdy sa to s ňou neskončí. Tento zákon nemá žiaden limit.

A pre kolegov tu na ľavej strane ešte raz poviem, že tu už vôbec neplatí ani 100 mil., ani 300 pracovných miest, nič. Strategický park musí mať nad 250 hektárov, koniec, je to vybavená vec, ideme do toho. Ak toto ideme schváliť a niekto mi v úprimnej viere povie, že ústava to nezakazuje, vláda to môže urobiť, tak si myslím, že týmto ohrozíme vlastnícke právo každého jedného občana, ktorý vlastní nehnuteľný majetok na území Slovenskej republiky, možno s dobrým cieľom a dobrým zámerom, ale to je fakt.

Ďakujem aj môjmu predrečníkovi, lebo on to vystihol presne. Áno, už je umožnené, to má pravdu pán kolega Hlina, vyvlastňovať to za účelom súkromnoprávnych aktivít, tak sa to nikdy neskončí. Ja už som upozorňoval na to aj v minulosti, keď sa to zavádzalo, že je to problém. A teraz sa to rozširuje, je to proste šikmá plocha, ktorá sa rozširuje ďalej a ďalej a ďalej a nikde sa to nemá kde skončiť.

Tu sa už umožňuje, aby nielen pri významnej investícii, ale aj pri jej príprave sa mohlo vyvlastňovať, tak, že proste obchodná spoločnosť so 100-percentným vlastníctvom štátu na účely realizácie strategického parku začne vyvlastňovať pozemky. A teraz, už to tu bolo spomínané, pán Martvoň hovoril, koľko je u nás brownfieldov, aj keď mne sa zdá, že brownfield je niečo iné, ale to nie je podstatné. Ale môže podľa tohto teraz vláda, povedať, rozhodnúť, že polovicu vhodného územia na strategické parky vyvlastní na celom území Slovenska. A potom rozpošle všetkým veľkým korporáciám na svete listy s tým, že: „Pozrite sa, máme tu pripravené územia, pozemkovo vysporiadané, príďte k nám?“?“ Podľa tohto zákona to môže urobiť. To môže urobiť, totiž ten zákon je veľmi všeobecný, samozrejme, a musí byť všeobecný. Vláda môže rozhodnúť, lebo rozhodne, čo je vo verejnom záujme, čo je, samozrejme, nonsens, to je vec ústavná. A tak vyvlastní polovicu územia Slovenska a rozpošle listy korporáciám s tým, že: „Kto tam chce prísť, nech tam príde, máme to pripravené.“ My schvaľujeme tento zákon v parlamente a vám necvakne, že je protiústavný, ak takáto kompetencia sa v zákone zavádza? Vám to necvakne? (Reakcia z pléna.) No je protiústavný.

Podmienky vyvlastnenia sú tu okrem toho, že to musí byť zákonná forma, ešte ďalšie kľúčové dve. A to sú verejný záujem a primeraná náhrada. To sú dve osobitné podmienky. Ja som sa bavil o verejnom záujme, ktorý tu absolútne zjavne absentuje.

Pri diaľniciach išlo o úplne iný príbeh, príbeh núteného obmedzenia vlastníckeho práva pred vyvlastnením. A v tomto parlamente sme vás vtedy upozorňovali, je to úplne jasné protiústavné, napriek tomu proste hlasovali sme o tom, išli sme s tým ďalej.

Tu to je ako cez kopirák, znovu na to upozorňujeme, v princípe argument nie je žiaden, okrem toho, že verejný záujem je čokoľvek, čo je pekné, dobré a bohumilé, ale to nie je pravda, lebo, ešte raz, áno, už dneska sa umožňuje, a podľa mňa je to zlé a teraz sa to rozširuje, vyvlastnenie na súkromnú investíciu. Ale ten princíp platí taký, že potom nikoho vlastnícke právo v tejto krajine nie je chránené, lebo keď na niekoho pozemku môžeme zamestnať pár ľudí a príde tam nejaký drobný investor, môžeme to vyvlastňovať, lebo to je verejný záujem. Ale to je ten princíp, ktorý je podľa mňa postavený na hlavu a chorý.

A prichádzate do parlamentu s tým, že: „Však je to nejaká investícia, verte nám, bude to dobré.“ Tak to mi príde úplne choré. Parlament má verejné schôdze a má rokovať o verejne zrejmých dôvodoch. Cisár Caligula kedysi, sa to teda písalo, vylepoval edikty vysoko na stĺpy, aby to ľudia nevedeli prečítať. Ale nie sme teraz v tej dobe, aby sme rokovali v princípe o skrátenom konaní o zákone, o dôvodoch ktorého sa dohadujeme, lebo ich nie je možné verejne pomenovať, ktovie, čo to je, ale s tým, že: „Sme dobrá vláda, sociálna, tak verte nám, že to bude dobré.“ Naša ústava vyžaduje viac.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vitajte v Národnej rade, tento návrh má dve podľa mojej mienky kľúčové chyby, samozrejme, prvou z nich je, že nie sú splnené podmienky na skrátené legislatívne konanie, ktoré musia byť verejne deklarované. A to dôkazné bremeno má vláda. Nemôže vláda prísť s návrhom a povedať: „Viete, niečo je v rokovaní, verte nám,“ nemôže povedať verejne, v čo treba veriť, „naozaj to môže dopadnúť dobre.“ Zákon o rokovacom poriadku vyžaduje, aby išlo o hrozbu, bezprostrednú hrozbu značných škôd alebo ohrozenie ľudských práv, nie vo všeobecnosti, to znamená, že musí nastať nejaká nová skutková situácia, že je povodeň a potrebujeme riešiť hospodárske škody alebo sú ohrozené ľudské práva, to sú dôvody na skrátené legislatívne konanie. A môžete prísť do parlamentu zo strany vlády a povedať, že: „My vám nepovieme, aké to sú reálne dôvody, verte nám.“ Tento postup vlády je strašne domýšľavý. Mohli sme sa sporiť v minulosti, či pri konkrétnom skrátenom konaní, a boli naozaj také kontroverzné prípady, sú alebo nie sú splnené podmienky, lebo teraz hovoríte: „Sú, aké to sú, to nechajte na nás.“ Zákon o rokovacom poriadku vyžaduje viac, žiaľ. Aj keď pritom môžete mať bohumilý účel a dobrý motív, zákon vyžaduje viac. A to, čo je tu ešte dôležitejšie, ústava vyžaduje viac.

A teraz poviem niečo k tej úprave hmotnoprávnej.

Najskôr jedna malá noticka. Aj tento návrh zákona potvrdzuje, že dôvodové správy, ktoré zákony obsahujú, sú v princípe zaujímavým pisateľským cvičením ministerských úradníkov, ktoré nekorešpondujú v mnohých kľúčových veciach s textom zákona. A, samozrejme, my schvaľujeme text zákona.

Poviem to na príklade. Vy tu píšete v dôvodovej správe, že cieľom návrhu zákona je zabezpečiť podmienky na efektívne využitie rozľahlých nevyužitých územných celkov. V zákone nie je nič také, žiadne nevyužité celky, nič také v zákone nie je. Zákon všeobecne umožňuje vyvlastnenie za daných podmienok využívaných celkov, nevyužívaných, akýchkoľvek. A tam je problém s týmto textom. Som presvedčený o tom, že vyvlastňovanie súkromných pozemkov za účelom súkromnej investície je v rozpore s našou ústavou. (Reakcia z pléna.) Pán kolega, to nie je verejný záujem, lebo ak toto je verejný záujem, tak potom môžete pod verejným záujmom nájsť všetko, potom váš dom máte a sa malinký živnostník rozhodne, že na tom pozemku chcem mať stolársku dielňu, tak vám ho vyvlastníme, lebo on zabezpečí zamestnanie piatich ľudí a vy nikoho. Pýtam sa, aj to je verejný záujem? Dávajme pozor na argumenty. Ten príklad je extrém, ale ten princíp je rovnaký.

Verejný záujem ak má nejaký pojem, tak znamená ústavný pojem, to nie je to, čo si v zákone dohodneme. Verejný záujem, ktorý je spomínaný v ústave, má pojem autonómny, to nie je to, na čom sa my z času na čas dohodneme v parlamente. Nie, potom by to nemalo zmysel mať zákone, keby sme mohli verejný záujem definovať v ústave, ako sa nám to z času na čas zapáči.

Verejným záujmom, samozrejme, sú verejnoprospešné stavby, líniové stavby, diaľnice, letiská, prístavy, jasné, ale je verejný záujem keď na nejakom pozemku sú napríklad malé dielne, ktoré zamestnávajú sto ľudí? A príde tam niekto a povie: „Ja zamestnám dvesto ľudí.“ Môžeme ich vyvlastniť? Je to verejný záujem? Zamestnáme tak o sto ľudí viacej. Je to verejný záujem? Ťažko je to verejný záujem. Je nonsens to zaň považovať. A vieme to veľmi dobre.

A teraz chcem povedať inú vec. Táto ústava, táto malá knižka väčšine bráni urobiť aj veci, ktoré sa jej v nejakom okamihu zdajú byť dobré a prospešné. Ale bráni tomu tá ústava z dôvodu toho, aby sa chránili nejaké dlhodobé hodnoty. Jednou z nich ochrana vlastníckeho práva. Nemôžete všetko robiť, čo by ste chceli, aj keď máte možno dobrý motív, lebo sú nejaké bazálne hodnoty. Jednou z nich, znovu, je ochrana vlastníckeho práva.

A dokonca si myslím, že z toho dlhodobého pohľadu je silná ochrana vlastníckeho práva pre ekonomiku veľmi dôležitá, lebo aj potenciálni investori budú vedieť, že na Slovensku vlastnícke práva sú chránené.

Teraz si predstavme situáciu, sem príde investor, zamestná, poviem príklad, 5-tisíc ľudí, vyvlastníme mu nejaké súkromné pozemky. Ako si on bude istý, že mu nevyvlastníme ten jeho pozemok a tie jeho stavby? Totiž príde ďalší a môže povedať: „Ale ja chcem tam pozemok a zamestnám 8-tisíc ľudí.“ Ako si tým bude istý? Tým si nebude nijako istý.

Preto je z hľadiska dlhodobého pre ekonomiku kľúčové, aby bola reálne ochrana súkromného vlastníckeho práva čo najsilnejšia.

A ja vás ubezpečujem, že ten zákon na Ústavnom súde, samozrejme, skončí, predpokladám, lebo ak máte pocit, že verejný záujem zadefinujete zo dňa na deň, ako sa to v princípe hodí väčšine, no tak to naša ústava nehovorí. Ja vám to prečítam: „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona za primeranú náhradu." To nie je vo verejnom záujme definovanom v zákone, nie, ale vo verejnom záujme, čo je samotný ústavný text. Čiže môžete dať do zákona definíciu verejného záujmu akúkoľvek, to nijako, pán kolega a kolegovia, ústavné problémy nevyrieši.
A je to veľmi nebezpečný precedens, ktorý sa už dial aj v minulosti.

Robili ste to aj s diaľnicami pred niekoľkými rokmi. Umožnili ste stavať diaľnice na nevyvlastnených pozemkoch. Vy ste obmedzili vlastnícke právo bez náhrady v tom čase s cieľom tiež, ktorý bol bohumilý, ten motív bol bohumilý. No motív toho bol čo najskôr postaviť diaľnice, ale ten prostriedok, akým ste to riešili, bol v rozpore s ochranou vlastníckeho práva. A to aj Ústavný súd povedal.

Motív sám osebe, teraz to poviem v rovine trestnoprávnej, neznamená, že nejaké konanie je v poriadku. Niekto môže mať proste motív študovať, ide do kníhkupectva a ukradne tam tri knihy. Ten motív je strašne bohumilý, to je strašne fajn, že chce študovať, ale to nezbavuje trestnosti pred krádež kníh, samozrejme.

Čiže ja nechcem vám upierať motív, len vám chcem povedať, že naša ústava aj niektoré ad hoc dobré motívy zakazuje z dôvodu rešpektovania nejakých dlhodobých cieľov a hodnôt. A to, si myslím, je kľúčové. A toto je prekročené, ak urobíme precedens, ako sa urobil aj v minulosti, a podľa mňa bol to zlý precedens, a teraz ho ešte budeme posilňovať, že je možné obmedzovať vlastnícke právo za účelom súkromných investícií súkromnoprávnych obchodných subjektov. Ak sa táto právomoc štátu raz začne, tak sa nikdy neskončí, lebo ten princíp platí. Takže potom keď príde niekto, kto povie, že zamestná o dvoch-troch viac, je vo verejnom záujme zamestnávať viac, vy ste hovorili, pán kolega, o zamestnávaní o jedného viac, áno, ideme na to, berieme to. Lenže si neuvedomujete ten precedens a to, na akú plochu sa púšťate.
Ja som veľmi teda sklamaný z toho, že takýto zákon do parlamentu prišiel. Jednak, znovu hovorím, z pozície zákonnej nespĺňa podmienky na skrátené legislatívne konanie, jeho dôvodová správa keďže je zrejme cielená na konkrétny projekt, úplne je v rozpore, nekorešponduje s textom zákona, je úplne zbytočné sa o tom baviť. A, po ďalšie, to je tu najhoršie, je v rozpore s ochranou vlastníckeho práva. A vláda nám hovorí: „To nevadí, verte nám, neviete celkom, o čo ide, ale verte nám, držte nám palce, ideme do toho.“ A toto v parlamente schválime a všetci sú akože všetci, vládna väčšina je happy.

Dnes prezident hovoril o právnom štáte, o vymožiteľnosti práva. Ak tento zákon schválite v skrátenom legislatívnom konaní, tak právny štát neposilníte, práve, naopak, bude v ešte väčšom ohrození, v akom bol doposiaľ. Ďakujem veľmi pekne.