Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovolil som si požiadať o slovo najmä preto, že vystúpenie pani poslankyne Nicholsonovej ma nejakým spôsobom podnietilo k tomu, aby som vystúpil. Rád by som sa vyjadril k siedmemu novelizačnému bodu, a to doplnenie ustanovení do paragrafu 35 zákona o rodine. To znamená tá diskutovaná otázka zmeny pobytu maloletého dieťaťa. Osobne...
Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovolil som si požiadať o slovo najmä preto, že vystúpenie pani poslankyne Nicholsonovej ma nejakým spôsobom podnietilo k tomu, aby som vystúpil. Rád by som sa vyjadril k siedmemu novelizačnému bodu, a to doplnenie ustanovení do paragrafu 35 zákona o rodine. To znamená tá diskutovaná otázka zmeny pobytu maloletého dieťaťa. Osobne si myslím, že to dve strany názorové trošku preháňajú a berú až príliš extrémne.
Pokiaľ tvrdíme, že niečo je protiústavné, ja začnem od začiatku. Dámy a páni, sme za rovnosť? Sme, rodovú, bojujeme za to? Ja pevne verím, dámy a páni, že áno. V takomto prípade majú rodičia rovnaké rodičovské práva a povinnosti k maloletému dieťaťu a maloleté dieťa má právo byť s jedným, ale aj s druhým rodičom. Vytvárať si citový vzťah a väzbu k obom rodičom. Pokiaľ nie je niektorý z rodičov, samozrejme, pozbavený rodičovských práv.
Čo hovorí zákon o rodine, dámy a páni? Zákon o rodine hovorí to, že na podstatných veciach sú rodičia povinní sa navzájom dohodnúť, týkajúcich sa výchovy maloletého dieťaťa. Sú povinní sa dohodnúť, inak rozhodne súd. Čistá logická vec. To, čo tu niekto obhajuje, a ja beriem určite aj názorové prúdy, ktoré možno podporujú rodovú rovnosť extrémnu, ktorá možno ide, nieže podporujem, rešpektujem, ktorá ide až extrémne v prospech jedného v zásade z pohlaví, ale na druhej strane tu nerozlišujem, či ide o otca alebo matku. Sú dvaja rodičia a tí rozhodujú o výchove dieťaťa spoločne. Ak sa nedohodnú, rozhoduje súd.
Ja si kladiem, kolegyne, kolegovia, otázku, prosím vás pekne, a zodpovedajte mi ju, pomôžte mi: Keď je v zákone o rodine v súčasnosti demonštratívny výpočet, demonštratívny, nie taxatívny, či vy podľa platného právneho stavu považujete obvyklý pobyt dieťaťa, teda bydlisko dieťaťa za podstatnú vec aj dnes. Ja tvrdím, že áno. A chcem sa vás, dámy a páni, opýtať, či si myslíte, že jeden z rodičov, a môžeme si tu hovoriť o tom, že z akého sociálneho, socio-ekonomického pôvodu, môže to byť úplne naopak, ak jeden z rodičov svojvoľne zoberie dieťa napríklad z Bratislavy, odsťahuje sa s ním do Košíc proti dohode druhého rodiča, či to považujete, že je to v poriadku, po prvé, a že či to nie je prelomenie zásady, že na podstatnej veci sa musia dohodnúť obaja rodičia spoločne.
A teraz to, s čím mám, dámy a páni, problém, je, že ja sa nazdávam naozaj aj dnes, a taký je právny stav, a to nie je obmedzenie pohybu, to nie je obmedzenie pohybu, že boli tu dvaja rodičia na začiatku, ktorí sa mali radi. Dokonca možno aj ľúbili a spolu splodili dieťa. Spoločne sa rozhodli, že to dieťa budú vychovávať na nejakom mieste. Vytvoria mu prostredie rodinné a, samozrejme, musia počítať aj s tým, primerane, že nastane situácia, keď oni dvaja medzi sebou vzťah mať nebudú, ale rodičovský vzťah zostane – a tam je zodpovednosť. Založili obvyklý pobyt dieťaťa na nejakom mieste. Ak vychádzame z princípov zákona o rodine, tak takúto dohodu, ktorú založili predtým, keď ešte mali vzťah v poriadku, by mali môcť zmeniť len v prípade, ak sa dohodnú alebo ak tak rozhodne súd.
To, čo tu bolo povedané, bolo povedané naozaj na obhajobu toho, čo sa aj dnes, v súčasnosti stáva, že jeden z rodičov, a ja tu nechcem spomínať jedno alebo druhé pohlavie, svojvoľne a jednostranne zoberie dieťa a odcestuje 400 km preč. Som toho názoru a presvedčenia, že je to v rozpore so zákonom o rodine a zákon o rodine takéto konanie a počínanie rodiča nemôže ani tolerovať, ani podporovať. Samozrejme, v individuálnych veciach rozhoduje súd, ak v takomto prípade nastane nedohoda medzi rodičmi, kde je pobyt dieťaťa, musí rozhodnúť súd.
Toto je princíp, dámy a páni, ktorý je vyznávaný aj v medzinárodných dokumentoch. Podľa Haagskeho dohovoru o únosoch maloletých detí, ktorých sa, súkromnoprávnych únosov, dopúšťajú rodičia, do 6 mesiacov sa jeden z rodičov môže domáhať návratu dieťaťa do krajiny, kde malo dieťa založený obvyklý pobyt a z ktorého odcestoval druhý z rodičov aj s dieťaťom. Naša Slovenská republika je signatárom tohto dohovoru a plní si svoje povinnosti, ale aj uplatňuje v zahraničí svoje práva. Inými slovami, keď na Slovensku má založený obvyklý pobyt náš štátny občan a niektorý z rodičov ho zoberie a odsťahuje do Sýrie alebo iných krajín, tak sa snažíme to dieťa dostať naspäť na Slovensko podľa tohto medzinárodného dokumentu, dohovoru. Jednoducho, dámy a páni, preto, lebo rodičia sa rozhodli, že dieťa bude žiť na Slovensku, založili túto dohodu – obvyklý pobyt dieťaťa – a jeden z nich svojvoľne odišiel do inej krajiny. Ale treba veľmi upozorniť aj našich štátnych občanov, ktorí odídu do Anglicka, do Španielska, vydajú sa tam, oženia sa tam a majú tam dieťa, narodí sa im tam dieťa. Áno, je to častokrát založené tým, čo povedala, napríklad pri tých medzinárodných veciach, ktoré používam ako paralelu, dámy a páni, aby sme to pochopili. Je to dané aj tým, že zo socio-ekonomických dôvodov sa po rozchode rodičov, partnerov po troch-štyroch rokov zo Španielska ten rodič vráti a zoberie si aj dieťa.
Dámy a páni, ale nemôžeme sa čudovať, že potom naše slovenské súdy sú povinné rozhodnúť o návrate dieťaťa do Španielska. (Reakcia z pléna.) To je do inej krajiny, pani poslankyňa, ale ja tu dávam za príklad vzdialenosti a keď sa chceme chápať, tak sa chápeme, keď sa nechceme chápať, tak sa nechápeme.
Inými slovami, bojujeme, samozrejme, za práva detí tak, aby ten princíp, ktorý hovorím, obvyklý pobyt bol založený, či už ide o medzinárodné otázky, to znamená, že pobyt dieťaťa medzi jednotlivými štátmi, ale, vrátim sa, ale rovnako aj na území Slovenskej republiky, to znamená, keď sa dvaja rodičia rozhodnú, že budú bývať a dieťa bude bývať na území napríklad hlavného mesta Bratislavy, na takúto podstatnú zmenu týkajúcu sa výchovy dieťaťa môže o nej rozhodnúť len súd alebo dvaja rodičia.
Pani poslankyňa, to podľa môjho názoru, nech sa na mňa pani poslankyňa nehnevá, ja viem, že súdy to tolerujú, presťahovávanie, a povedzme si, že si tolerujú, pretože v mnohých prípadoch je dôvod, prečo sa ten rodič musí presťahovať, a je dôvod, prečo je vhodné, aby to dieťa sa presťahovalo s ním. Ale ja len hovorím, že podľa môjho názoru je princíp v zákone o rodine takýto. Pani poslankyňa Nicholsonová tvrdí a možno niektoré právne analýzy, že ide o obmedzenie pohybu. Aké obmedzenie pohybu? Pohybovať sa môžete, kde chcete, ale vy ste sa, dvaja rodičia, ktorí majú rovnaké práva, rozhodli, že budete niekde vychovávať dieťa a malo by to byť dovtedy tak, kým nerozhodne inak súd alebo sa nedohodnete.
Aj s ohľadom na to, ja toto ustanovenie nepovažujem za obmedzujúce, ale ja mám s ním možno trošku opačný problém. Že toto ustanovenie, práve tak ako je to dnes a ako by sme to mali vykladať, že dieťa sa nemá uniesť, ale o tomto by mal rozhodnúť, o jeho zmene pobytu, a bez ohľadu na to, akého pohlavia je, rodič.
Ja mám s tým ustanovením iný problém, že práve v zákone o rodine dáva výnimku, že áno, výslovne expressis verbis hovorí, že obvyklý pobyt dieťaťa alebo pobyt, bydlisko dieťaťa je tá podstatná vec z hľadiska výchovy dieťaťa, to je dobré. Pretože dnes si to môžme vykladať naozaj podľa všeobecného ustanovenia, nechcem povedať, že extenzívnym výkladom, ale verím, že aj doterajšia rozhodovacia prax súdov sa k tomu postavila tak.
Dobre, výslovne to dávame, ale dávame tam jednu výnimku, dávame tam práve výnimku, ktorá sa mne možno práve nepáči, ale chápem ju ako technickú, logistickú práve kvôli tomu, aby tí rodičia mohli meniť, kúpite si byt vo vedľajšej dedine a už je to v inom katastri atď., aby mohli v kľude žiť a navzájom si zabezpečiť styk medzi rodičom a maloletým dieťaťom. Takže vidím tam práve výnimku z pravidla, ktoré sa nazdávam, že dneska platí, dodnes. To znamená výnimka, že bez súhlasu druhého rodiča v rámci susedných okresov sa presunúť môžem. To dokonca ide proti princípu, ktorý som povedal, a nazdávam sa, že je platný dnes. Nemám s tým problém z hľadiska technického, ak sa bude toto ustanovenie aplikovať v záujme maloletého dieťaťa, to znamená naozaj tam, kde je to čisto logický vývoj, že ľudia potrebujú zmeniť svoje pôsobenie alebo svoj život, presťahovať sa, kúpia byt, zmenia nejakú svoju adresu, tak tam je to v poriadku.
Principiálne však to zľahčuje to, čo vy tvrdíte, že je protiústavné. Ja tvrdím, že nie, z jednoduchého dôvodu. To, kde sa dieťa nachádza, je predsa rozhodnutím dvoch rodičov, lebo obvykle je to asi tak, že dieťa má rodičov dvoch, biologických. A na to, aby nastala nejaká zmena, keď tvrdíme, že máme rodovú rovnosť a sme rovnoprávni, jeden rodič, druhý, otec aj matka, predsa treba dohodu. To hovorí zákon o rodine. Keď tá dohoda nie je, tak v takom prípade rozhodne súd. A keď tu sa dáva týmto zákonom akurát výnimka, ktorú skôr môžme spochybňovať, že prečo až toľko, prečo bez súhlasu druhého rodiča až do susedného okresu, tak tvrdím, že ju treba akceptovať z toho dôvodu, že to je čisto logické z hľadiska toho, že styk rodiča a dieťaťa to v žiadnom prípade neobmedzí, ale dá na druhej strane možnosť, aby tí ľudia žili a mohli sa rozhodovať logisticky v rámci nejakých území tak, že ich to obmedzovať nebude a nemusia ísť na súd s každou jednou maličkosťou.
Chcem vás ale veľmi pekne, dámy a páni, poprosiť, aby sa rodinné právo a hlavne ochrana maloletého uplatňovala pri zachovaní princípu rodovej rovnosti, ale teda práva oboch rodičov, a možno keď to tak chcete počuť, tak aj práva otcov. Lebo viem, že môžu nastať, a chápem to, ale na to treba myslieť aj dopredu, môžu nastať situácie, keď jeden z rodičov sa nevyhnutne musí a potrebuje odsťahovať. Ale vtedy, vtedy, samozrejme, vznikajú komplikácie, či už pri odsťahovaní sa do cudziny a naopak, alebo aj pri odsťahovaní sa na výrazné vzdialenosti v rámci Slovenskej republiky. Myslím si, že toto ustanovenie je celkom zaujímavým kompromisom, v žiadnom prípade, keď ale máte zato, že dvaja rodičia rozhodujú o osude svojho dieťaťa, to nemôže byť brané, že by sa niekoho pohyb obmedzoval.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
